Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 408 | čitateľov |
[7]
Hej, vy rybári od ponad Zvolena,
hej, vy hájnici na horách Sielnice,
nevideli ste mladého jeleňa,
či nečuli ste let mladej orlice:
spevca, ktorému duša rozbúrená
ohňom posvätným rozpálila líce,
že vzlietol s krikom nad mizinu svetov
za mnou, za chórom šialených poetov?!
Ba, videli sme, počuli speváka,
došiel vraj z pustých rovín Dolnej zeme:
Piesenka jeho je — nevieme, aká,
a očú jeho blesk nerozumieme;
na kopci Sliača modlitbami kľaká,
v tôňach jelšových vše ponad Hron drieme,
vše uzerá sa v rieky tej hladine,
vše na skalistom dumá Čertolíne. —
Ha, spevče mladý, ty videl si Vílu,
Vílu Marínu v zrkadlinách Hrona,
plamenným okom vatru ušľachtilú
v útrobách tvojich rozožala ona:
Tys’ hasil požiar na maličkú chvíľu,
sajúc dychtive z čista rieky lona;
poskáčuc navrch, horúčavu rany
ochladiť želals’ v žriedla blhotaní;
Vybehols’ navrch šumnej Sliača hory,
od Pustohradu k údoliam Urpína
ožiarils’ divným svetlom oka dvory,
široký srp žníc, kosu orby syna, —
a duša mladá len prudkejšie horí; —
večnoozonná to bije hodina,
keď duše duchy éterické vzchytia:
Svet krásny vidieť len z vysočín žitia!
Hľa, ľúbezný mier a tichá kropaj čela.
V dlani dlaň svorná a rameno v rameni; —
na silu sila a päsť na päsť udrela,
jazdec i kôň sprskaní snehom peny,
hľa, hromy diel a švistom letiaca strela,
strmhlav sa mecú učadlé hradov steny, —
človek človekom zmožený umiera:
No, žije Boh a živá v Boha viera!
Stadiaľ hľaď, druh môj, na dejín maľoviská,
rozsyp vysoké hviezdy popod nohy, —
veľkosť pyramíd neohliadneš si zblízka —
vidz v prachu hrať sa úbohé sveta bohy,
pod pätou tvojou nech dunie hrom a blýska, —
všetko je dobré, čo zrieš sponad oblohy:
Tam viesť, niesť nahor mäsitú zberbu svetov,
to úkol, to znoj, to sláva je poetov!
[7] Prvý raz uverejnená v Orle III. 1872, č. 4, 97 — 98.
Báseň „Mladému poetovi“ je vlastne reakcia na báseň Imreho Gáspára „Sládkovičovi“, ktorá bola v preklade uverejnená v. 3. čísle Orla 1872, 83:
Nemaj za zle, že človek neznámy
Šiel som poľom tvojej krajiny,
Ja znám spevca, — on neprizná sa mi,
Čujem, chápem pieseň Maríny;
Inou rečou znejú moje žalmy,
Pieseň moja tíško povieva:
Ty závodíš s búrkou a prívalmi
A v blesky sa spev Tvoj odieva.
Vidz môj žiaľ, — ja ďaleko od Teba
Sto a sto Ťa zovú Valhally;
Hľa, hviezda Ti k nohám padá z neba,
Hromy, vetry nemé zostali:
Kde vziať pieseň? — zajals všetky svety,
Víchrice i jasavé nebe,
Ospieval si zore, drobné kvety —
Nuž, nuž, — keď bych zaspieval Tebe? —
Tebe spievam, — zostúp z Helikona,
Zostúp, prosím, čuj moje hlasy:
Zanôť slavne, — tiché kraje Hrona
Vybúr v rozpálené zápasy! —
Vojna je, — krú a meč kliatba volá,
Krik hrozný mi v uši udiera, —
Ja — svobodu vidím kráčať z poľa —
A či umrel už Bôh a viera?!
Táto báseň je uverejnená v Orle pod značkou „Im. G“ s touto poznámkou: „Z priateľskej ruky dostali sme túto utešenú elégiu mladého maďarského básnika Im. G., ktorou obracia sa k našemu medoústemu Sládkovičovi; i mileradi podávame ju v preklade slovenskom tým cieľom, aby videlo sa, že už i Maďari počínajú všímať si diela slovenské. Red.“
Imre Gáspár v článku „Rozpomienka na Sládkoviča“ píše o vzniku svojej básne, venovanej Sládkovičovi. Keď mal 17-18 rokov „zahorel túžbou uvidieť básnika“, no „srdce zvierajúci chlad“ zabránil mu predstúpiť pred básnika — a tak jeho prvé stretnutie so Sládkovičom bolo cez poéziu: „Usiloval som sa veci odpomôcť a obrátil som sa na neho s tou slabou síce, ale z úprimného srdca pošlou básničkou, ktorá s danou mi odpoveďou, slúžiacou mi za štedrú odmenu, v stĺpcoch časopisu toho vyšla.“ (Orol, 1873, 106.)
Obe básne (i Gáspárova i Sládkovičova) dostali sa do Orla tak, ako aj iné príspevky, určená pre druhý ročník almanachu „Tábor“, ktorý už nevyšiel. Sládkovič svoju báseň posielal Sytnianskemu 31. júla 1871 so slovami: „ ,Sládkovičovi‘ elégiu — dostal som od istého mladého básnika; ja som mu odpovedal básňou ,Mladému poetovi‘. Ak by sa to uverejnilo, to len tým cieľom, aby videlo sa, že už i Maďari počínajú všímať si diela slovenské.“ (Touto Sládkovičovou zmienkou je inšpirovaná citovaná poznámka v Orle.)
Aj Ľudovít Grossmann ozrejmuje vznik básne, upozorňujúc na to, že preklad je dielom Sládkovičovým: „Gáspár, čítajúc Sládkovičovu Marínu, natoľko si nášho básnika obľúbil, že ho i svojou básňou ,Sládkovičhoz‘ poctil a mu ju dňa 4. aug. 1870 zaslal. Sládkovič na to odvetil básňou ,Mladému poetovi‘, a preložiac ju do slovenčiny, i sebe venovanú báseň Gáspárovu, aby vraj vedel, ako sa jeho maďarská báseň v slovenskom rúchu vyníma, odoslal obe Gáspárovi.“ (Andreja Sládkoviča Spisy básnické, Praha, 1878, 703.)
Zachovali sa dva rukopisné exempláre:
I. 1 list rozmerov 34 × 21 cm s podpisom Sládkovičovým a s datovaním „v Januari 1871“. Rukopis je opatrený touto poznámkou: „Imrichu Gáspárovi (:Rápságimu:) odveta na jeho chválozpev ,Sládkovičhoz‘ doposlaný s pokusmi prekladov z ,Maríny‘ a j. —“
II. 1 list rozmerov 34 × 21 cm. Tento rukopis je prepis rukopisu pôvodného. Podľa neho bola báseň uverejnená v Orle.
Medzi naším textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 14: jelšových — R1, R2: jalšových; v. 19: ušľachtilú — R1, R2: ušlechtilú; v. 25: Vybehnuls’ navrch — R1: Vybehnuls na štít; v. 26: k údoliam — R1, R2: k údoľam; v. 28: kosu orby syna — R1: kosy orby syna; v. 33: kropaj — R1, R2: kropäj; v. 36: snehom — R1, R2: sňahom; v. 39: umiera — R1: vymiera; v. 40: Boh — R1: Bôh.
— básnik, literárny kritik a prekladateľ, predstaviteľ slovenskej romantickej generácie. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam