ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkedy Slovan s Nemcom len súsedí,
Neprestávajú rúznice a bitky:
Ledva že ten tam odloží meč britký,
Už zas potoky krve tento cedí,
Už jeho ruka lakomá, ukrutná,
Slovanov v rabské reťazi zas putná.
A kdo je toho? — len sám Nemec vina?
I Slovan, že je sám v sebe nesvorný,
Že brata s bratom zloboh kýs’ odporný
V nevoli žiť a v hneve vždy pohýna.
Prizná napokon Srb sa k svojej vine,
Už vidí, že ho svorné sjednotenia
Rodinných kmenov zachovať jedine
Od konečného môže zahubenia.
Sídu sa srbskí kniežatá a lesi
Od bystrej Odry, Laby i od Sály,
Ktorých tu bodrí, bojoslavní Česi,
Silní Ľutici tam obmedzovali;
Sídu sa spolu a múdre sa radia:
Koho na srbských kmenov trón posadiť?
Nemôžu ale dlho sa uradiť —
Napokon samým bohom výrok dadia.
Zažnú sa žertvy, skloní vekom suchá
Žrecova noha sa pred modlou boha,
Z úst žreca sype modlitba sa mnohá —
A výrok hlási: kráľa MILIDUCHA!