ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poluša, Dorka, muzikanti

(Pri roztvorení opony počuť hudbu a výskot mládencov.)

POLUŠA (vybehne z domu Podolského, zvedavo pozerá za kulisy. Natešeno): Už idú — už idú! (Beží späť a volá do domu.) Dorka! Dorka!

DORKA (vybehne z domu): Čo je?

POLUŠA: Už idú máje vymieňať. Hotuj si peniaze. Idú k nám.

DORKA: Už od rána ich nosím za pásom.

POLUŠA: Počuj! (Tancuje podľa nôty — zrazu pochytí Dorku a vrtí ňou dokola.)

DORKA: Daj pokoj, neblázni! Už sú tu.

Paľko, Blažej, Ferdiš, Števo, muzikanti, ľud, predošlé

(Paľko, Blažej, Ferdiš, Števo sviatočne oblečení idú pred muzikantami. Paľko s palicou v ruke, na ktorej má uviazanú kyticu so stužtičkami, poskakuje pred muzikou. Za ním idú Ferdiš, Blažej a Števo, držiac sa okolo krku, spievajú podľa hudby. Muzikanti hrajú skočnú.)

PAĽKO (klope na oblok u Novákov).

Katka, predošlí

KATKA (vo sviatočných šatách zastane si vo dverách).

PAĽKO (vezme ju do tanca a zavolá): Sólo! (Hodí muzikantom papierový peniaz.)

(Kým Paľko s Katkou tancujú okolo mája, ostatní výskajú, tancujú a tlieskajú rukami.)

BLAŽEJ (rozkáže inú veselú a vedie muzikantov pred dom Podolského, pojme do tanca Dorku a tancuje s ňou okolo Podolských májov).

(Ferdiš vezme do tanca Polušu, Števo vezme do tanca jedno dievča z ľudu a tancujú s Blažejom v jednom kole.)

PAĽKO a KATKA (rozprávajú sa medzitým na druhej strane).

MUZIKANTI (po chvíli prestanú hrať).

BLAŽEJ (zanôti):

VŠETCI (okrem Paľka a Katky spievajú):

MUZIKANTI (hrajú tú istú nôtu).

BLAŽEJ (vyberá do klobúka od dievčeniec poplatok za máje).

VŠETCI (odchádzajú s muzikantami veselo preč, len Paľko s Katkou zostane).

Paľko, Katka

KATKA: Prečo sa nejdeš i ty s chasou poveseliť?

PAĽKO: Čo ma po nich? Nechce sa mi veselosti. Tvoja reč ma zarmútila.

KATKA: Pre mňa tu nezostávaj. U Vlkošov ťa iste čakajú. Tam bude veselo. Prečo nejdeš ta?

PAĽKO: A čo by som tam robil?

KATKA: Splnil by si vôľu tvojho otca, ktorý chce, aby Betka bola jeho nevestou.

PAĽKO: Komu sa Beta páči, nech si ju vezme, ja ju nechcem.

KATKA: Už celá dedina o tom rozpráva, že sa tvoj otec so starým Vlkošom už pojednali.

PAĽKO: Môj otec? Teda nech si ju on sám vezme za ženu, keď sa mu páči, však je vdovec. Ja mám teba — teba, drahá! (Objíme ju.)

KATKA: Mňa? (Chce sa vyslobodiť z objatia.)

PAĽKO: Teba. Teba jedinú a žiadnu inú. (Tisne ju k sebe.)

KATKA (odtiahne sa od neho): Paľko, ja, (rozrušene) ja nemôžem — nesmiem byť tvoja.

PAĽKO (prekvapene): Nemôžeš? Nesmieš?

KATKA (krúti záporne hlavou, utiera si oči).

PAĽKO: Prečo? — Prečo, Katka? Či azda iný je v tvojom srdiečku?

KATKA: To nie. Keď sme ako deti spolu rástli, spolu do školy chodili, mala som ťa radšej ako vlastného brata. A keď mi mamička zomrela, ty jediný si ma vedel potešiť. Keď sa mi otec neskôr druhý raz oženil a mňa na Horniaky k rodine odviezol, za nikým mi tak clivo nebolo ako za tebou, Paľko.

PAĽKO: I mne bolo smutno za tebou, div som sa žiaľom nepominul.

KATKA: Stále som na teba myslela, a keď som prišla domov, videla som, že sa naše dávne priateľstvo stalo vrúcnejším, oddanejším, cítila som, že ono v ľúbosť vykvitlo, a bola som taká šťastná ako nikdy predtým. A teraz…

PAĽKO: A teraz čo…?

KATKA: Teraz vidím, že všetko, čo medzi nami bolo, bol len krásny sen, na ktorý musíme zabudnúť.

PAĽKO: Prečo, Katka?

KATKA: Musíme sa rozísť, aby sme sa nikdy viac nezišli. (Utiera si oči.)

PAĽKO: Katka, čo máš za príčinu takto rozprávať?

KATKA: Rod Podolských je rod pyšný na svoje dávne zemianstvo a na svoje bohatstvo, ale vieš, Paľko môj, ani statočná chudoba cti netratí. Chudobný človek má tiež cit a svoju hrdosť.

PAĽKO: Katka, čo tým chceš povedať?

KATKA: To, že chudobný človek nie je na to stvorený, aby naň boháči bez všetkej príčiny opovržlivo zazerali ako tvoja tetka na mňa.

PAĽKO: Moja tetka — na teba? — A čo ti urobila?

KATKA: Pohanila ma, potupila a pošliapala do prachu vo svojej nadutosti.

PAĽKO (zadivene): Čože? Moja tetka ti ublížila?

KATKA: Áno, a to tak kruto ako dosiaľ nik na svete.

PAĽKO: Ako? Čím? Hovor!

KATKA: Ty si mi postavil krásne máje, urobil si mi radosť, a ja podľa nášho zvyku poslala som ti hneď zrána pierko uvité z ruží a rozmarínu.

PAĽKO: Mne? Dosiaľ som ho nedostal.

KATKA: To viem, že si ho nedostal, lebo tvoja pyšná tetka šmarila mi pierko na zem pred naše dvere a zlostne kričala, čo jej len hrdlo stačilo, že Podolského syn nepotrebuje dary od žobráčky a že miesto májov si mi mal radšej dve staré metly vystrčiť. To by mi vraj lepšie pristalo.

PAĽKO: A to moja tetka tak?

KATKA: Tvoja tetka veru a vyliala si na mňa svoju zlosť práve v tom čase, keď ľudia išli popri nás do kostola, aby ma pred celou obcou potupila.

PAĽKO: Kto hanobí teba, hanobí aj mňa. Toto tetke neodpustím! Ej, veru nie!

KATKA: Vyplakala som sa, ale nakoniec som si pomyslela, že lepšie je krivdu znášať, než ju druhému robiť, a uspokojila som sa.

PAĽKO: Ty dobrá, šľachetná duša. A čo vaši na to?

KATKA: Môžeš si myslieť, akú búrku to u nás vyvolalo. Môj otec je dobrý človek, ale hoci je len domkár, hrdosti má ako prvý gazda. Počínanie tvojej tetky ho tak urazilo, že tvoje máje chcel zoťať a vám ku dverám hodiť, len mamička mu to nedovolila. Mne prísne zakázal s tebou sa schádzať.

PAĽKO: Čože?

KATKA: A aby som ten zákaz neprestupovala, musím hneď zajtra odísť ta, skadiaľ som len nedávno prišla. Musím ísť naspäť k rodine a nikdy sa nemám vrátiť. Ach! Paľko môj, a teba nikdy — nikdy viac nevidieť. (Hodí sa mu s plačom na prsia.)

PAĽKO: Netáraj, Katka, lebo ma o rozum pripravíš. Nikam nepôjdeš! Bohu prisahám, že ťa nepustím, i keby som sa mal s našimi i s vašimi rozkmotriť, i keby som ťa musel z domu uniesť, musíš byť moja. Ešte dnes sa porozprávam s mojím a s tvojím otcom.

KATKA: Neradila by som ti, Paľko, aby si môjho otca dnes pokúšal, mohol by si zle pochodiť, lebo je nazlostený, a v zlosti človek nevie, čo robí.

PAĽKO: Nebojím sa. Viem, že medzi našou a vašou rodinou je ustavičný boj vzdoru a pýchy, boj, ktorý sa začal kedysi medzi našimi predkami pre majetkový spor a trvá dodnes. No ja novým vzdorom prelomím starý vzdor a novou pýchou pokorím starú pýchu.

Tereza, predošlí

TEREZA (počas Paľkovej reči vystúpi z domu s veľkou modlitebnou knižkou, sadne na lavičku; keď Paľko dohovoril, otvorí knižku, bozká ju, prežehná sa a pozerá do knižky, ale pritom i na Paľka a Katku).

KATKA: Nezvíťazíš, Paľko. Medzi našou a vašou rodinou je priepasť odvekej nenávisti, cesta ponad ňu je nemožná, nieto mosta.

PAĽKO: Týmto mostom musí byť naša verná láska, Katka moja, ona musí prelomiť odveký vzdor a pýchu našich otcov. Musí zvíťaziť. Či mi rozumieš, Katka? (Objíme ju.)

KATKA (hľadí mu do očú): Rozumiem, Paľko. (Položí hlavu na jeho prsia.)

PAĽKO (náružive ju objíme a bozká.)

TEREZA (kýchne, knižka jej spadne na zem).

KATKA, PAĽKO (trhnú sa a odskočia od seba).

KATKA (zbadajúc Terezu, vykríkne a odbehne do domu).

Paľko, Tereza

PAĽKO (Tereze): Na dobré zdravie, drahá tetuška!

TEREZA: Na zdravie nech aj tebe tie medové ľúbačky slúžia. (Opovržlivo.) Keď sa nehanbíš s takou niktošou sa babrať.

PAĽKO: Ďakujem! Taký bozk z jahodových úst mojej švárnej Katky dodá mi sily a chuti do života. Tetka, uverte, taký sladký bozk je zaľúbenému srdcu najlepšou medecínou.

TEREZA: Keby si sa v takýto sviatok radšej pomodlil, a nie bohaprázdne reči a skutky konal. (Znova sa prežehná a modlí.)

PAĽKO: Ja sa modlím málo, ale dobre; iní sa modlievajú veľa, ale ich modlitba za nič nestojí, lebo o nej ani myseľ, ani srdce nevie. Ktorá modlitba je potom bohu milšia?

TEREZA (medzi modlitbou): Tvoja veru nie, lebo kto sa dobre modlí, ten poslúcha svojho otca a starších ľudí.

PAĽKO: Ja veru poslúcham, len tam nemôžem, kde sa ich rozkaz protiví hlasu srdca. (Volá do obloka Novákovho.) Katka! Katka! Ešte mám záloh u teba, pierko, ktoré si mi ráno poslala. Daj mi ho, idem sa s ním do dediny medzi chasu popýšiť.

TEREZA (zlostne): Paľo! Nehanbíš sa? Bodaj si onemel! To azda mne na protiveň robíš, ty chlapčisko naničhodné?

PAĽKO (vytiahne z obloka pierko): Ďakujem ti, Katka, ja ti zaň zlatý prsteň kúpim, čo ti bude celé Podolie závidieť. (Volá do obloka.) Zbohom! (Ide napravo a vonia pierko. Tereze.) Ovoňajte, tetka! (Dá jej kyticu pod nos.)

TEREZA (nahnevano): Fuj! Pakuješ sa mi s tým do horúceho pekla! Hanbiť by si sa mohol. Prvý mládenec v dedine, jediný syn bohatého Podolského vláči sa za takou žobráčkou. Ba či to už svet slýchal, ešte jej aj máje postaví a voňačky od nej vypytuje. Hanba!

PAĽKO: Už ste hotová so svojou kázňou? Tak potom vám zasa ja svoju mienku poviem. Tetka moja, pamätajte si, že som už nie viac chlapec, minulo mi dvadsaťšesť rokov, mám zdravý rozum a slobodnú vôľu, môžem robiť, čo chcem. Ja Katku ľúbim, a od nej neodstúpim, čo sa vy aj s vašou Betou zlosťou pominiete. A ak chcete naďalej na Podolských grunte nažívať, nuž vám radím, aby ste s mojou Katkou tak hanebne nezaobchádzali ako dnes ráno, lebo sa môže ľahko stať, že nie vy, ale ona bude na Podolských grunte gazdinou. Rozumiete? (Vstúpi do domu.)

TEREZA: (oprie ruky v bok): Čože? Ty ma chceš z mojej dedovizne vyhnať pre také mača, pre takú žobrácku záplatu? Ty chceš ňou znešváriť náš rod, naše meno? No počkaj, však ti otec nadelí horúcej kaše, čo jej ani do roka neofúkaš… No počkaj!

PAĽKO (vystúpi z domu, pierko od Katky má za klobúkom a cez plece má prehodenú pušku): Čo mi otec nadelí, to bude moje. Ani otec by nebol taký tvrdohlavý a lakomý, keby ste vy neliali olej na oheň.

TEREZA: Ale ja? Nuž či sa ty blázniš, chlapče a či si opitý?

PAĽKO: Svojou pýchou a lakomosťou otravujete celý dom. Ľudia vyhýbajú nášmu domu, ani čo by v ňom strašilo, sluhovia sa u nás zamieňajú ako na trhu, lebo nevydržia dňom a nocou robotovať za malú mzdu. Robí to česť nášmu domu?

TEREZA: Lepšiu než to, že ty celé dni lanfáriš s kadejakou háveďou a vláčiš sa za žobráckou dievkou. Hanbu robíš svojmu zemianskemu menu. (Modlí sa.)

PAĽKO (rozosmeje sa): Hahaha, tetka, to vaše zemianstvo už na psí tridsiatok vyšlo! A tými svojimi harmálesmi, ktoré v truhle opatrujete, môžete už teraz pec vykúriť. Žijeme nové časy, v ktorých moja Katka, hoci len domkárska dcéra, je práve takou zemiankou ako ja zemanom. A preto niet prekážky medzi nami, odbavíme veselie a vy, ak budete dobrá, môžete nám prísť za širokú. Zbohom! (Veselo spieva Katke pod oknom.)

(Odíde, hvízdajúc tú istú nôtu.)

Tereza sama

TEREZA: No, kap do horúceho pekla a vykrúť si krky, ty corgoň nepodarený! A ešte si vyhvizduje ako handrár po dedine. — Bodaj ťa čert vzal, chalanisko naničhodné! (Prežehná sa.) Bože mi odpusť, ani len pomodliť sa nemôžem pre toho ničomníka! (Vezme knižku, bozká ju a odíde.)

Blažej, Ferdiš, Števo, Poluša, Dorka

(Všetci prichádzajú.)

DORKA: Jaj, ale tam len núkali u tých Vlkošov!

POLUŠA: Ale nie každého, len kohosi. (Ukáže na Blažeja.)

DORKA: Najprv vtáčik zaspieva, potom mu semä nasypú. Niečo za niečo a nič za nič.

BLAŽEJ: Čo vy dve o mne šijete?

FERDIŠ: Závidia ti tie hody u Vlkošov.

ŠTEVO: Len sa jej drž, braček, tam dobre obídeš.

BLAŽEJ: Ale koho? Kde?

DORKA: Dobre ty vieš koho a kde, len sa nerob hlúpym.

POLUŠA: Sekol si sa do nej ako červík do jabĺčka.

DORKA: Hľadel na ňu ako hriešnik na farára. (Smeje sa.)

POLUŠA: Srdiečko mu tĺklo, akoby mu z pŕs chcelo vyskočiť. (Smeje sa.)

BLAŽEJ: Potom sa ratuj, keď na teba zo všetkých strán ako vrany dobiedzajú.

ŠTEVO: Rujú ťa, kamarát, rujú.

FERDIŠ: Ja, tie ženské jazyky — koho si tie raz na mušku vezmú… Poškrabe sa za ušami.)

BLAŽEJ: Ale neviem, prečo si práve mňa za cieľ vybrali.

DORKA: Že nevieš? Oklam blázna, ako chceš, a múdreho, ako vieš, ale nás neoklameš.

POLUŠA: Ja veru nie. Čo oko vidí, to srdce verí, a my sme dobre videli, ako vám obom oči hrali, keď ste spolu tancovali.

BLAŽEJ (lapí obe okolo pása a tisne k sebe): Bodaj vás… vy straky rapotavé, teraz vás nepustím, kým mi nepoviete, koho to myslíte.

DORKA (bráni sa): Pusť ma, lebo ti oči vyškriabem.

BLAŽEJ: Veď si nie mačka.

POLUŠA: Nepustíš nás? Ale ťa zdrapím za šticu.

BLAŽEJ: Nepustím, kým nepoviete, s kým ma to prekárate.

FERDIŠ: Dobre ich, kamarát, dobre!

ŠTEVO: Pomôžem ti.

(Majú sa k dievčatám.)

DORKA, POLUŠA (kričia): Beta — Betka —

BLAŽEJ (pustí ich so smiechom): Beta? Hahaha. No, pánboh s nami a zlé preč! To by bola žena, oceľ do kremeňa, ale my by sme sa kresali, len by tak iskry lietali. (Napodobňuje bitku.)

FERDIŠ: To by bola neraz i búrka.

ŠTEVO: To verím.

BLAŽEJ (smeje sa): Hahaha, že vraj Beta! Veď tá už ani zubov nemá.

DORKA: Veď si kúpi, má dosť peňazí.

BLAŽEJ: A pútec na hlave ako cesta do Fraštáku.

POLUŠA: Darmo haníš, môj milý Blažejko. Kto najviac haní, ten najskôr kúpi.

FERDIŠ: To nič, že zubov nemá, ale má jazyk na dobrom mieste a ako sa patrí, v poriadku.

ŠTEVO: A že jej vlasy preredli, to neškodí, však keď sa vydá, čepiec to zakryje.

VŠETCI (smejú sa).

BLAŽEJ: Ale pletky, akože ma môžete s Betou prekárať, keď ju práve dnes Paľkovi nahovárali? Či ste tam nevideli starého Podolského, aký bol rozpajedený, keď sme ta s muzikou prišli a Paľka medzi nami nevidel?

DORKA: Paľkovi ju nahovárajú a tebe sa dostane.

POLUŠA: Ja veru tak, darmo sa vykrúcaš. Azda by Paľko Katku zanechal? To sa skôr naša rieka pustí tiecť hore korytom.

BLAŽEJ: On by ju nezanechal, keby nemusel.

DORKA: A ktože ho primusí?

BLAŽEJ: Kto iný, ako starý: to je krutá hlava, čo si ten raz zaumieni, to aj vykoná. Teraz si zaumienil Paľka oženiť s Betou a dnes už vraj pili na nich. Starý Podolský celé popoludnie sedí u Vlkošov.

FERDIŠ: Starý skupáň, má majetku za desiatich gazdov, a lakomí sa na Vlkošovie groše.

POLUŠA: Hm, veľká hŕba pýta viac.

ŠTEVO: Ale tu trafí kosa na kameň, bo keď je starý krutohlavec, tak mladý nie je odchodnejší.

DORKA: No, veď jablko od stromu ďaleko nepadne a aký otec, taký syn, obaja majú hlavu z kremeňa.

Katka, predošlí

KATKA (spieva v dome):

(Vykukne zo dverí.) To ste vy? (Vystúpi.)

VŠETCI: Poď medzi nás, Katka.

KATKA: Veď aj idem. Čakala som vás, aby som sa mohla s vami rozlúčiť.

VŠETCI: Čože? Rozlúčiť?

DORKA: Veď len čo si prišla, a už zase chceš odísť?

POLUŠA: Ešte si sa doma ani dobre neohriala, a už sa znovu chceš s nami lúčiť?

KATKA: Nechcem, ale musím.

BLAŽEJ: Ktože ťa primusí?

FERDIŠ: Musí je veľký pán, ale nemusí ešte väčší.

DORKA: Katka, prečo musíš odísť?

POLUŠA: Čo sa stalo?

KATKA: Musím Podolským a Vlkošovcom z cesty vyhnúť.

DORKA: A kam chceš odísť?

KATKA: Ta, skadiaľ som prišla — k rodine na Horniaky.

DORKA: Škoda, tak sme ťa tu radi videli.

POLUŠA: Ťažko nám bude odvykať.

BLAŽEJ: Nuž a Paľko čo na to?

KATKA: Nechce, aby som išla.

FERDIŠ: Čože, tým (ukazuje na Podolských) musí celý svet po vôli robiť?

ŠTEVO: Ja, čo pán prosí, to byť musí.

DORKA: Veru, páni robia s chudobným človekom, čo chcú.

BLAŽEJ: Akí páni? Čo za páni? Zato, že majú lepšiu a tenšiu košeľu ako my, že majú viac ako my ostatní v dedine? Zato sú páni? Dajtimibože! Nie bohatstvo, ale statočnosť robí človeka človekom.

(Rozpráva sa s Ferdišom a Števom.)

DORKA: Pre to nešťastné bohatstvo najviac sĺz vytečie.

KATKA: Máš pravdu. Ono je nešťastím aj pre nás. (Plače.)

DORKA, POLUŠA: Neplač, Katka, neplač!

KATKA: Akože neplakať? Keď stratím Paľka, stratím všetko.

DORKA: Paľko sa prehovoriť nedá, — to sa neboj.

POLUŠA: Veru nie. Starý síce strieľa, ale bez prachu. Toho sa Paľko nenaľaká.

Tereza, predošlí

TEREZA (vystúpi pred dom, pozerá na chasu, s hnevom volá): No, čože vy budete do noci falangovať? Treba na lichvu dozrieť, oheň založiť, vody nanosiť. Kone skáču, div maštaľ nezrútia, lichva tam vyrykuje, a nikde nikoho. Už bolo dosť hodov, berte sa každý po svojom.

DORKA, POLUŠA: Už ideme, už!

FERDIŠ, ŠTEVO: Už bežíme, gazdinka!

TEREZA: Poluša, Dorka! Dosť už tých klebiet. Neberte si príklad hen z princeznej z Nemaníc. (Ukáže na Katku.) Kto nemá nič, má dosť času na klebety. (Vojde do domu.)

KATKA: Počuli ste? To zase mňa ohovára. (Utiera si oči.)

DORKA: Čo ťa po nej, tá každého tým svojím jazykom operie.

POLUŠA: Kade chodí, tade mrmle ako stará medvedica.

ŠTEVO: Hneď sa modlí, prežehnáva, a hneď kľaje a hreší, až je zemi ťažko (Napodobní ju.)

BLAŽEJ: To sú tie pravé strigy, čo sa hneď modlia a hneď kľajú.

KATKA: No, zbohom ostaňte! (Podá každému ruku.)

VŠETCI: Zbohom, Katka, zbohom!

KATKA (ide do domu, vo dverách sa obráti): Potešte Paľka! (Vojde.)

DORKA (volá za ňou): Spomeň si na nás!

POLUŠA: No ale už poďme, lebo starú jed rozhodí. (Vezme Dorku za ruku a odchádza.)

FERDIŠ: Blažko, poď s nami!

BLAŽEJ: Ešte že čo, aby ma stará metlou vyhnala.

ŠTEVO: Dobre sa teda maj.

POLUŠA, DORKA, FERDIŠ (vojdú do domu Podolských).

Blažej, Števo

BLAŽEJ: Ale je to čertovská robota. Chudákovi Paľkovi nútia Betu a úbohú Katku mu násilne berú — a posielajú kamsi do sveta! Či aj tie najsvätejšie ľudské city musia odumierať jedom pýchy, ziskuchtivosti a lakomstva? Či peniaze sú naozaj pánom sveta a tyranom človečenstva? Pre peniaze, pre bohatstvo a či pre hlúpu zemiansku pýchu má zahynúť šťastie dvoch ľúbiacich sa ľudí?

ŠTEVO: Mne je ľúto Paľka a ešte viac Katky. Ale ako im pomôcť? (Premýšľa.)

BLAŽEJ: Už viem. Tu je Beta prekážkou, musí vyhnúť. Budem sa jej zaliečať sám a tak Paľka oslobodím.

ŠTEVO: Ale opatrne, keď ho z blata vytiahneš, aby si sa v ňom sám neutopil. (Vojde do domu.)

BLAŽEJ (ide cestou poza dom Podolských, stretne vyparádenú Betu.): Ach, ľaľa. Betka!

Blažej, Beta

BETA: No, čože ťa zajac predbehol, keď si sa ma tak naľakal?

BLAŽEJ: Práve som ťa mal na mysli, keď si mi pod oči vbehla.

BETA: A to ťa naľakalo? (Vyčítavo.) Poznať, že máš zlé svedomie.

BLAŽEJ: A prečo…?

BETA: Preto, že si falošný ako líška.

BLAŽEJ: Ja že som falošný? Z čoho to súdiš?

BETA: Pamätáš sa na tie časy, keď si sa z Ameriky vrátil? Deň čo deň si bol u nás. Naši aj celá dedina mysleli, že už od nás nikdy nepôjdeš. Preto tatko aj izbu a komoru k domu pristavili, aby nám miesta v dome urobili, a tebe zrazu čosi sadlo na nos a hybaj kade ľahšie.

BLAŽEJ: Bolo — bolo, ale ja som myslel, že si to už dávno za plot hodila.

BETA: Čo v srdci bolí, to sa ťažko hojí. Mňa si darmo do rečí doviedol a náš dom v posmech obrátil.

BLAŽEJ: No, vieš, Betka, mladosť — pochabosť. Už som to aj obanoval.

BETA: Naozaj?

BLAŽEJ: Veru… no, ty za mnou nebanuješ, lebo, ako počúvam, máš už teraz dobrú náhradu.

BETA: Akú??

BLAŽEJ: Nerob sa, že nevieš. Nuž a Podolský?

BETA: No, to je šťastie na rybacom chvoste. To je ešte väčší hrdopysk ako ty.

BLAŽEJ: Darmo vykrúcaš, však máte dnes doma pytačky.

BETA: Prosím ťa, pytačky bez pytača nestoja za mnoho, z toho oldomáš nebude.

BLAŽEJ: Načo pytač, keď to mladoženích sám urobí.

BETA: Ako to myslíš, ktorý mladoženích?

BLAŽEJ: No, však celý večer sedí u vás.

BETA: Kto? Paľo? Ani som ho nevidela.

BLAŽEJ: Ale, čo Paľo, ten má svoju Katku, ale jeho otec, starý Podolský.

BETA: A čo ty, blaznieš? Myslíš, že by som ja išla za starého Podolského? Veď je už starý, šedivý ani holub.

BLAŽEJ: Celá dedina rozpráva, že ťa starý nahovára, že ťa pýta.

BETA: Jeden blázon sto iných spraví. Je pravda, že ma pýta, ale pre syna.

BLAŽEJ: A čo ty, blaznieš, dievka moja, keď si myslíš, že by Paľko svoju Katku zanechal a teba za ženu pojal? (Smeje sa.)

BETA: Starý Podolský tak chce a Paľko musí urobiť to, čo starý chce!

BLAŽEJ: Ak má starý hlavu zo železa, mladý ju má z ocele. Sú to obaja krutohlavci, že im páru vo svete nenájdeš.

BETA: Nežičíš mi, Blažej. Sám si sa mi stal neverným a teraz ma ešte aj od druhého odrádzaš.

BLAŽEJ: Nie že by som ti nežičil, ale poznám Paľka, sme najlepší kamaráti a viem, že od Katky neodstúpi.

BETA: A keď ho otec k tomu predsa prinúti?

BLAŽEJ: To sa mu nepodarí. A keby sa mu i podarilo, nuž či by mohlo byť šťastné také manželstvo? Nikdy! Rozmysli si to dobre, Betka! Aký by si mala život pri takom mužovi, ktorý len z donútenia žije s tebou, bez toho, že by sa ti jediným vľúdnym slovíčkom prihovoril?

BETA: Rozmyslela som si, (prudko) že to tebe navzdory urobím, aby si vedel, falošník, že hoci si ma zanechal, ja sa predsa vydám, a to za prvého mládenca v dedine. Vydám sa tebe navzdory, a ak budem nešťastná, len ty na tom ponesieš vinu.

BLAŽEJ: Ja som chcel svoju vinu napraviť, chystal som sa dnes večer k vám na prezvedy. — Že ma druhý — tebe hádam milší — predbehol, za to ja nemôžem. Zbohom! (Odchádza spievajúc.)

Beta sama

BETA (spamätá sa, beží niekoľko krokov za Blažejom, zastane a volá): Blažej! — Blažej! — Vráť sa! Hej, Blažej! Nepočuje! A či nechce počuť? Čo robiť? Naši ma poslali po tetku Podolských, žeby aj Paľka vzala k nám. (Rozmýšľa.) Blažej vraví, že chcel svoju vinu napraviť… Či ju napraví? (Rozhodne.) Nejdem do Podolských. Blažej mi je sto ráz milší ako ten horenos nadutý! (Odíde v tú stranu, z ktorej prišla.)

Novák, Mariša

NOVÁK (vystúpi zľava): Netrúb mi už toľko za ušami, čo som urobil, to je moja vec.

MARIŠA (ide za ním namrzená): Tvoja vec, a na mne sa zvezie. Ľudia povedia, že mne, macoche, zavadzia, že som ju ja vyhnala z domu. A ja som rada, že už ju konečne mám doma.

NOVÁK: No, nech ľudia tárajú, čo chcú, ja na to nič nedám, a dievča zajtra odíde, skadiaľ prišlo.

MARIŠA: Ty na to nič nedáš, čo ľudia tárajú, ale keby si len bol počul, čo mi suseda Trnková nakričala, keď sa dopočula, že Katka zase odíde.

NOVÁK: A čo tá, nech si ona len pred vlastnými dverami smeti zametá, má ich tam dosť.

MARIŠA: Naskočila na mňa ako jašterica, že čo som za mater, keď dievčaťu šťastie kazím. „Ale, pravda, ona ti je len pastorkyňou — to nie je tvoja krv. Ej, macocha, čertova rázsocha, aby každú parom uchytil“! revala na mňa a hrozila mi.

NOVÁK (nútený smiech): Ha-ha-ha, že vraj šťastie kazíš! Krásne šťastie, vydať dcéru do domu obsypaného tisícerou kliatbou znevoľnených, znešťastnených úbožiakov, vydať ju za syna ľahtikára… Či by nebolo sto ráz lepším šťastím, keby sa vydala za statočného robotníka, ktorý okrem svojich dvoch zdravých rúk a čistého svedomia iného majetku nemá? Milšia mi statočná pastiereň ako prekliaty kaštieľ.

MARIŠA: Ale ona je aj do kaštieľa súca. A keď je už raz doma, ja si ju viac nedám, ja ju viac preč nepustím.

NOVÁK: Čože? Že ju nepustíš?

MARIŠA: Nepustím. Keď ty nemáš citu ku svojmu vlastnému dieťaťu, musím ho mať aspoň ja.

NOVÁK: No, daj si pozor na reči, lebo by sa veľmi ľahko mohlo stať, že by ste išli obidve.

MARIŠA: To verím, že by to od teba vystalo. Keď nemáš ani za mak lásky ku svojej dcére, ako by si ju mal ku mne? (Plače.) Nemáš srdca.

NOVÁK (nahnevano): Mariša, ešte slovo, a nájdeš ma veru v dobrej vôli.

Predošlí, Katka

KATKA (vybehne z domu): Mamička drahá, neplačte! Ja už len pôjdem. Nech sa stane vôľa božia. (Objíma Marišu.)

NOVÁK: Mladá má viac rozumu ako stará. (Vojde do domu.)

MARIŠA: To nemôže byť vôľa božia, aby si ty už zas išla preč od nás, veď som ťa sotva dočkala. To je vôľa len tých naničhodných ľudí, (ukazuje na dom Podolských) diablov v ľudskej podobe, a náš gazda im na mlyn vodu ženie. To je veru smutná vec.

KATKA: Čo si pomôžeme? Šaty už mám zabalené a zajtra im už vyhnem z cesty. Už len potom, prosím vás, Paľka potešte… (Utiera si oči.)

MARIŠA: Ťažko tam tešiť, kde láska žiaľom zmiera. (Idú, zhovárajúc sa šeptom, do domu.)

Podolský, Tereza

PODOLSKÝ (prichádza zľava, zastane pred svojím domom, kričí): Tisíc ohnivých sa vám do krpcov páralo aj s takým poriadkom, žobráci naničhodní.

TEREZA (vyjde z domu): Načo už zase vrieskaš, akoby ti z hrnca vykypelo?

PODOLSKÝ (nahnevano): To vari tebe kypí, ale ak chceš, tak vám všetkým podkúrim, že vám aj prihorí a bude vám smrdieť.

TEREZA: Ale čo si z duba dolu nosom padol, že si sa tak rozmoriačil?

PODOLSKÝ: A nemám azda prečo? Tisíc ohnivých, {udrie palicou o lavicu), ktože je v dome pánom? (Udrie znova.) Ktože tu rozkazuje?

TEREZA: A kto ti z tvojho panstva odoráva? Čo rozkážeš, to sa i robí.

PODOLSKÝ: Pekne! Rozkáž si pán — urob si sám. Či som neposlal po teba, aby si hneď prišla do Vlkošov a doviedla i Paľka? Ja čakám ako blázon, a ani posla — ani osla.

TEREZA: Ty že si po mňa poslal? Kedy? Ja o ničom neviem. A Paľka by som i tak nebola mohla doviesť…

PODOLSKÝ: Prečo?

TEREZA: Lebo sa celkom blázni za hentou — nemaňou. (Ukáže na dom Novákov.)

PODOLSKÝ: No, veď mu ja vybláznim, že mu hneď od nej chuť odpadne.

TEREZA: Nič nespravíš. Tú mu už viac z hlavy nevytlčieš, ani zo srdca nevyduríš.

PODOLSKÝ: Že nie? Na to by som sa rád podíval, že by sa nestalo, čo si Podolský do hlavy vezme. Paľko musí ísť do Vlkošov a vziať si Betku. Oldomáš na mladých sme už vypili a o tri týždne môže byť veselie.

TEREZA: Nuž, veď by bolo, ale kde niet kázne, tam niet bázne. Vieš, čo mi povedal?

PODOLSKÝ: No?!

TEREZA: Že on od nej (ukáže na Novákov dom) neodstúpi, čo sa všetci na hlavu postavíme, že nie ja, ale ona, tá žobráčka, bude rozkazovať na Podolských grunte, a volal ma už za širokú. (Plače.) To som si ja vyslúžila na staré kolená.

PODOLSKÝ: Neplač, Terka. Z toho mračna pršať nebude. Idem k Novákovcom a starému poviem, aby mi syna nezvádzali, že ja už mám pre neho ženu. (Poberá sa k Novákovmu domu.)

TEREZA (škodoradostne pre seba): To za tú voňačku. (Ide do domu.)

Novák, Podolský, Mariša, Katka

MARIŠA, KATKA (vstúpia s prácou pred dom a sadnú na lavičku).

PODOLSKÝ (ide k Novákovmu domu): Dobrý deň.

MARIŠA: Pánboh daj aj vám. Panebože, aká vzácna návšteva.

KATKA: Nech sa páči ďalej. (Otvorí dvere do domu.)

PODOLSKÝ: Ďakujem. Neprišiel som k vám na návštevu ani na žiadnu besedu, ale som vám prišiel povedať, aby ste nevábili môjho syna k vám. (Mariši.) Ja som ho pre vašu dievku nechoval a ona nech sa drží seberovného.

NOVÁK (cez oblok): My sme tú známosť nezačali, ani si jej veru nežiadame. Ja si viac vážim svojej poctivej chudoby ako vášho bohatstva, po ktorom slzy ukrivdených tečú.

MARIŠA: Ondrej! Nezačínaj!

PODOLSKÝ: Čože? Tisíc ohnivých!

NOVÁK (pokračuje): Ja som svojej dcére povedal, že tú známosť netrpím a trpieť nebudem a že jej radšej pohreb vystrojím než veselie s Podolského synom.

KATKA (hlasno plače.)

MARIŠA: Ba netáraj, aby ťa pánboh nepotrestal.

NOVÁK: Ja som chudobný človek, žijem z práce svojich rúk, ale žijem statočne, po vašom bohatstve netúžim.

MARIŠA: Ale, Ondrej.

KATKA (zakryje si tvár zásterou).

PODOLSKÝ: Radšej svojej dcére prikáž, aby si vyvolila seberovného, keď sa chce vydávať. V mojom dome pre ňu miesta nemám.

NOVÁK: A ty sa nestaraj o moju dcéru. (Prísno.) Ja som jej už zakázal schádzať sa s tvojím synom. (Stane si do dverí.) My nemáme ďalej čo spolu vyjednávať a ty tu nemáš čo hľadať. Prosím, nech sa páči! Ber sa! (Vtiahne Marišu i Katku do domu.)

Podolský, Tereza, Novák

PODOLSKÝ (odchádza od Novákovho domu, nahnevano): Grobian naničhodný! Ešte ma vyženie od domu. No počkaj, však ti ten špás draho padne. (Hrozí päsťou Novákovmu domu.) Háveď žobrácka!

TEREZA (vybehne z domu): Čo je? Čo sa stalo?

PODOLSKÝ: Ani sa nepýtaj. Každý pes smelý na svojom smetisku, nuž aj on… Ale počkaj, veď on to obanuje.

NOVÁK (stane si do dverí, fajčí a smeje sa).

TEREZA: Neviem, čo ti prišlo na um, tak sa uponížiť, ísť do tej kutice, medzi tú žobrotu. Či sú to ľudia ako my?

NOVÁK (pre seba): Nech nás boh chráni, aby sme takí boli. (Sadne si na lavičku.)

PODOLSKÝ: Ľudia? — Psotári — bedári — žobráci!

NOVÁK: Hej, sused, kedy si mňa videl chodiť po žobraní? Alebo kedy som od teba kúsok chleba pýtal? A v mojom dome som si ja takým pánom, ako si ty v tvojom kaštieli.

TEREZA (posmešne): Ha-ha-ha-ha, môj milý pán. Vrece odel, svine hnal.

PODOLSKÝ: Ani tých nemá, kdeže by ich vzal.

NOVÁK: Mnohí mali a nemajú, a tí, čo nemali, nadobudli. Ja čo i málo mám, to je statočnou prácou nadobudnutý majetok, svedomie mi pri ňom nerobí výčitky, a preto som väčší pán ako ten, čo veľa má a svedomie mu spávať nedá.

TEREZA: Pán a zasa len pán. (Smeje sa.) Ha-ha-ha, panstvo na ulici.

PODOLSKÝ: Taká záplata žobrácka, čo by si človeka uctiť mal, vyženie ho z domu. To je predsa škandál.

TEREZA: Čože, on ťa vyhnal z domu?

NOVÁK: Poctivý pracovník sa nemusí klaňať zaháľačovi, hoci by bol oblečený v šarláte a v zlate.

PODOLSKÝ (Tereze): Ale mi ho závidí, to moje zlato, stále ho omáľa.

NOVÁK: Hej, veru nezávidím, lebo čierne a ohyzdné je zlato, ktoré zmáčala slza ukrivdených. Také zlato nezasluhuje žiadnu úctu, ale skôr opovrhnutie.

PODOLSKÝ (nahnevano Novákovi): Komu som ukrivdil, he? (Opovržlivo a zlostne.) Ty-ty-ty farahún naničhodný!

NOVÁK (skočí z lavice proti Podolskému, nazlostený kričí): Čože? Ja som farahún? (Natiahne ruku proti nemu.) Ešte raz to povedz a takú ti vysolím, že onemieš na veky!

Predošlí, Mariša, Katka

MARIŠA, KATKA (vybehnú z domu).

MARIŠA: Ondrej, počuj, čo to vyčíňaš?

KATKA: Tato, čo to robíte? (Odtískajú ho od Podolského.)

PODOLSKÝ (postaví sa): No, čo? Ľaľa! Chceš sa biť? Zavolám svojich paholkov a zmrvia ťa na oškvarok. Ty — Ty trhan!

TEREZA (teší Podolského): Čo ťa po ňom, po ledakom?

NOVÁK: Hej, ale by som rád vidieť toho paholka, ktorý by sa opovážil na mňa ruku položiť, aj toho pána, ktorý by mi smel do farahúnov nadať. Hej, tristo prabohov, tak by som ho o zem hodil, až by zem zadunela.

PODOLSKÝ: No, len počkaj, však príde na psa mráz a na teba škripec!

NOVÁK: Čože? Škripec? (Divo sa smeje.) Hej, páni zemani, už vám prešli tie zlaté časy, v ktorých ste nevoľných ľudí na škripec ťahali, keď nechceli vašim samopašným chúťkam slúžiť. Ešte si ľudia rozprávajú, ako môj pradedo tu pred týmto vaším domom do týždňa na škripci visel, pretože potupil tvojho pradeda, keď drábi na jeho rozkaz na smrť ukopali a ubili jeho jedinú dcéru, najkrajšiu ženu na okolí, že nechcela s ním, so starým šedivcom, cudzoložiť. Jej nevinná krv volá o pomstu na váš podlý rod.

PODOLSKÝ: No, choď sa na ňom pomstiť na druhý svet a mne pradedove hriechy nevyčítaj.

NOVÁK: Nielen tvoj pradedo, ale aj tvoj dedo zanechal boľavé pamiatky po sebe v našej rodine, keď ju o celý majetok pripravil. Ale či tvoj otec nechcel môjho chudáka otca aj o tú chalupu pripraviť, keď si najal dvoch svedkov, aby svedčili, že naša chalupa stojí na Podolských pozemku? Na šťastie, že sa v tých dvoch svedkoch pri súde svedomie prebudilo, a keď mali prisahať, spamätali sa. A koľko takých vecí by som ti vedel povedať!

PODOLSKÝ: Čuš! Čo mne ty máš deda a otca na oči vyhadzovať? Každý si je sám za seba zodpovedný.

NOVÁK: A ty si azda lepší od nich?

MARIŠA: Nezačínaj už zase!

KATKA: Tato, čo vás po tom!

PODOLSKÝ: Stotisíc hrmených, nedopaľuj ma — lebo…

TEREZA (Novákovi): Čože, bitku hľadáš, či čo?

NOVÁK: Biť sa nechcem, len pravdu vám chcem povedať, a tá vám oči kole. (Smeje sa.) No, pán sused, ruku na srdce! Či si ty nekeťasil cez vojnu a nezhŕňal do svojho vrecka peniaze na úkor druhých? Nuž, kto je potom farahún?

PODOLSKÝ: Ty!

NOVÁK (prudko): Čo? — Ja? Ba ty si!

PODOLSKÝ: Ale ja? Sto striel ohnivých! (Zaženie sa palicou na Nováka.)

NOVÁK: No, udri! Tu ti stojím! Udri len!

MARIŠA, KATKA (tíšia Nováka): Ondrej, majže rozum! Tato — tatíčko!

TEREZA (tíši Podolského): Matej, čo robíš?

(Počuť výstrel z pušky.)

VŠETCI (ustrnú).

TEREZA (prežehná sa a skríkne): Kristove rany! Paľo vzal flintu — aby si čosi nevykonal.

KATKA (oblapí matku): Mamička… (Položí hlavu matke na prsia.)

Predošlí, Poluša, Dorka, Ferdiš, Števo, Svíčková, ľud

POLUŠA, DORKA (vybehnú z domu, naplašene): Čo je? Čo sa robí?

FERDIŠ, ŠTEVO (vybehnú sprava z domu): Kto sa to zastrelil? (Pozerajú do úzadia na všetky strany.)

PODOLSKÝ (odhodí palicu a chytí sa za hlavu).

NOVÁK (odstúpi doľava a hľadí do zeme).

SVÍČKOVÁ (komická starena, nevie „g“ a „k“, narieka za kulisou): Joj-joj-jój synáči- môj pe-ný, premilený, ta-ú hroznú smrť podstúpil. Ach, ach, ta-éto nešťastie. Š-oda ťa, š-oda, Jaj-jaj! (Plače.)

VŠETCI (napnuto počúvajú, nastrašení).

SVÍČKOVÁ (vystúpi, utierajúc si zásterou oči).

VŠETCI (obkľúčia ju): Čo je, čo sa stalo? Aké nešťastie?

TEREZA (pokrižuje sa): No hovor!

SVÍČKOVÁ: Hoj, smutná novina, -azdiná moja ej, veru, smutná. (Plače.)

PODOLSKÝ (netrpezlivo dupne nohou): Hovor teda, čo sa stalo?

SVÍČKOVÁ: Jój, -eď ani neviem, a-o vám to mám povedať, váš syn Paľ-o zastrelil…

PODOLSKÝ (zdeseno): Čo, môj syn sa zastrelil? (Klesne na lavicu.)

VŠETCI (predeseno): Čo? Paľko sa zastrelil?

SVÍČKOVÁ (krúti záporne hlavou): Ach, ba čert, čert by ho vzal, -eby sa ho nebál.

TEREZA: No veď si predsa tak povedala.

SVÍČKOVÁ: Ešteže čo. Ja som chcela povedať, že váš syn, Paľ-o, samopašní-, zastrelil môjho -ohúti-a. (Plače.)

VŠETCI: Teda kohútika zastrelil?

SVÍČKOVÁ: -ohúta, -ohúta, ta-ého pe-ného, jara-batého s červeným hrebien-om a dlhými -osier-ami.

VŠETCI (smejú sa).

NOVÁK: A prečo ho zastrelil?

SVÍČKOVÁ: Prečo? Zo samopaše. -ohúti- vyletel na plot, za-i-irí-al, a vtom puf, už aj bolo po ňom.

PODOLSKÝ: Sprostá baba, pre jedného kohúta celú dedinu pobúri.

SVÍČKOVÁ: Mne je ten -ohúti- toľ-o a-o vám -ôň. Mám päť -uri-čie-, tie sú teraz siroty. (Plače.)

Predošlí, Paľko

PAĽKO (vystúpi s veselým smiechom s puškou v ruke): Ha-ha-ha, to bola zábava. Stojíme s Blažejom na moste. Na Svíčkovie plot vyletí kohút a zakikiríka. Blažej povie: „Ba či by si trafil toho kohúta?“ Ja namierim, spustím — a kohút ani svoj spev nedokončil a strepotal sa pod plotom. Ha-ha-ha.

SVÍČKOVÁ: Ale to bol môj -ohúti-, ty si ho nemal práva zastreliť. Ja som chudobná, a čo málo mám, aj o to ma zlí ľudia oberú. (Plače.)

PAĽKO: No, neplačte, tetka Svíčková, nestojí to za to. Kohút bol a kohút bude. (Vytiahne z vrecka peniaze a dá jej.) Tu máte. Za to aj troch takých kúpite a z toho zastreleného budete mať dobrú pečienku, akoby ste bažanta jedli.

SVÍČKOVÁ: Pánboh zaplať! (Ide medzi ľud.) Ale to nebol -ohúti- a-o -ohúti-, to bol -ohúti- s -osier-ami.

PODOLSKÝ (Paľkovi prísne): No, počuj, chlapče, už mám tých tvojich bláznivých komédií dosť. Nedávno si zabil Kubešovcom kozu miesto srny, Hrivniakovcom kocúra miesto zajaca a dnes Svíčkovej kohúta miesto bažanta. To takto ďalej nejde. Ty si musíš už raz vážne počínať. Musíš sa oženiť.

PAĽKO: To hej, to isté i ja myslím. A to čím skôr, tým lepšie, lebo sa vraví, že kto sa zavčasu ožení, tak akoby včasráno vstal.

PODOLSKÝ: No, to ma teší, že aspoň v tomto si mi povoľný a súhlasíš so mnou.

PAĽKO: Tu sa úplne zhodujeme. Ja som vám chcel ešte dnes povedať, že by som sa rád oženil, a vy ste ma predišli. (Obráti sa k mládeži.) Hej, šuhaji, dievčatá, bude to veselie, aké Podolie dosiaľ nevidelo. (Zvŕta sa veselo, prstami lúska a pozerá na Katku.)

NOVÁK (šepká dačo žene i dcére a posunkami im káže ísť do domu. Ony sa spočiatku zdráhajú, konečne idú. Katka otvorí oblok a pozerá ním von a Mariša ostane v pootvorených dverách stáť. Novák sadne na lavičku a fajčí).

PODOLSKÝ: Už sa zase šalieš. Ženba nie je bláznovstvo. Manželstvo je ťažká skúška, a niet horšieho pekla, ako keď sa ženba nevydarí.

PAĽKO (poškrabe sa za ušami): To verím. Ale mne sa to isto vydarí.

PODOLSKÝ: Dobrá gazdiná je zlatý stĺp do domu. Preto si musíš vziať ženu poctivú, rozumnú a robotnú.

PAĽKO: A nadovšetko peknú, ako kraslica.

PODOLSKÝ: Na krásu nehľaď, bo tá skoro odkvitne, ale hľaď na to, žeby tvoja žena neprišla s prázdnymi rukami do nášho domu.

PAĽKO: Chcete tým povedať, aby bola bohatá?

PODOLSKÝ: Musí byť bohatá, ináč mi do domu prísť nesmie.

PAĽKO: No, tu sa už nezhodujeme, bo viem, že bohatstva neblaží, ba naopak, ruší pokoj, a preto si ja vezmem za ženu len chudobné dievča, ktoré môjmu srdcu pristane.

PODOLSKÝ: Ja viem, kam ty cieliš, ale z tej múky nebudú koláče.

TEREZA: Hja, veru nie.

PODOLSKÝ: Ale načo reči šíriť. Ja som sa ti o ženu postaral. So starým Vlkošom som sa už i dojednal naše pole, lúky, hory, ako blížence jedno popri druhom. Betka tiež zvoľuje. Oldomáš sme vypili a o tri týždne môžeš mať veselie.

PAĽKO: S Betou? Nikdy! Keď ste si ju nahovorili, nuž si ju vy sám za ženu vezmite, mne jej netreba. Ja som si už našiel ženu podľa svojej vôle.

PODOLSKÝ: Čože? Nie som ti otcom? Nie som pánom domu, aby som ti nevedel rozkázať? Na to by som sa podíval!

TEREZA (tíši Podolského): Utíš sa, brat môj! Nehnevaj sa! Uškodíš si.

PAĽKO: Srdcu sa rozkázať nedá.

PODOLSKÝ: Uvidíme. Alebo si vezmeš Betu za ženu, alebo mi viac do domu nevkročíš. Rozumieš?

PAĽKO: Rozumiem, ale inú si nevezmem ako Katku Novákovú, a čo by hneď i blesky i hromy bili, nepovolím.

PODOLSKÝ (hrozí mu): Ale ani ja nepovolím. Do domu mi s ňou nevkročíš!

PAĽKO: Dobre, týmto ste ma vyhnali z domu. Nič to. Ešte nájdeme kútik, kde nás radi príjmu, a dokážeme vám, že naša láska je mocnejšia ako vaša nenávisť, ktorou si od vekov vy dve rodiny medzi sebou život otravujete.

TEREZA: Prestaň už raz! Nehnevaj otca, nerozumné chlapčisko, a strať sa z očí!

PAĽKO: Dobre, idem, ale Katka musí ísť so mnou.

NOVÁK (počas celého rozhovoru bol nepokojný, teraz prudko vstane): Katka ostane doma, tú ja tebe nedám.

PAĽKO: Prečo, otecko?

MARIŠA (vyjde z domu).

KATKA (stane medzi dvere a utiera si oči).

NOVÁK: Preto, lebo u mňa je bohatstvom česť a práca. Ty si Podolský, a preto cti veľa nemáš a prácu žiadnu nevieš, lebo ťa robiť nenaučili. Akože by si ženu i deti vychoval?

PAĽKO: To nech vás netrápi. Česť mám. Bol som síce veselým šuhajom, ale zlého na mňa nikto nič nedokáže a pracovať sa naučím, veď som ešte mladý a láska všetkému naučí.

NOVÁK: Možno, ale ja Podolskému svoju dcéru nedám, už kvôli tvojmu otcovi nie.

PAĽKO: Nemusíte mi ju dať. Vezmem si ju sám.

NOVÁK: Bez môjho zvolenia? Oho!

PODOLSKÝ: A bez môjho požehnania? Naničhodník!

PAĽKO: Láska má svoju moc a svoje právo. My sme si prisahali vernosť, prísahu tú nezrušíme. Zbohom! Dobre sa tu majte. (Chce odísť.)

KATKA (vybehne z domu): Paľko, ja idem s tebou. (Pritúli sa k nemu.)

NOVÁK: Tu zostaneš!

MARIŠA (zavesí sa mu okolo hrdla): Ondrejko, majže srdce! (Zastane mu cestu a hladká ho.)

PODOLSKÝ: Pavol!

TEREZA: Hanba, fuj, ako sa naň vešia, hanba! (Prežehná sa pre seba.) Neuvoď nás do pokušenia!

PAĽKO (drží jednou rukou Katku, druhou zdvihne klobúk do výšky): Naša verná láska vyrovná odveký spor našich rodín a statočnou prácou vybudujeme si na zemi raj. Zbohom! (Odchádza s Katkou.)

PODOLSKÝ (hodí sa na lavicu, zakryje si tvár rukami).

NOVÁK (hľadí meravo na mladý pár, karhavo zavolá): Katka!

MARIŠA (tíši ho).

OSTATNÍ (kývajú rukami a klobúkmi): Zbohom! Daj boh šťastia!

Opona