Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 66 | čitateľov |
Obsah
Romantická krajinka Pod hájom. Vpravo v úzadí úhľadný, chvojou, kvetmi a papierovými stužkami okrášlený dom Hany Kropáčovej, s dverami a oblokom na javisko. Pod oblokom lavička, pri nej malá kvetinová záhradka. Na ľavej strane úzadia skala, v popredí les. Prostred javiska košatý strom, pod ním stôl a lavičky. Na stole je biely obrus, na misách koláče, fľaše s vínom a poháriky. Poza dom Kropáčovej a poza skalu vedie cesta. Sú hody, všetko je sviatočne pripravené.
Vlkoš, Hana
VLKOŠ (sedí na lavičke pod oblokom s ovisnutou hlavou, fajčí).
HANA (po malej prestávke prichádza z dediny s knižkou v ruke).
VLKOŠ (zdvihne hlavu): No, gazdiná, ale ste sa toho už namodlili, prisám vačku, za nás všetkých.
HANA: Máte pravdu, modlila som sa dlhšie, bo nepôjdem na nešpory. Ja sa modlievam za vás všetkých. Dúfam, že sa aj vy za mňa pomodlíte.
VLKOŠ (zadivený): Ja ? — Ja veru nie.
HANA: A prečo nie?
VLKOŠ: Ja sa vôbec nemodlievam.
HANA: Čože? Vy sa nemodlievate? Teraz už rozumiem, prečo ste stále zamračený, nič vás neteší, lebo len modlitba a práca radosťou sa spláca.
VLKOŠ: Ach, čerta je to pravda. (Vytriasa si z fajky.) Ja som sa modlieval, každú nedeľu a sviatok som chodieval do kostola, robil som od svitu do mrku, ničoho som si nedoprial… a ako sa mi tá modlitba splatila? (Temno.) Tak, že som sa stal žobrákom.
HANA: Kmotor môj, to nie preto, že ste sa modlievali, ale preto, že ste sa zlého nevarovali. To zlé boh tie nešťastné zmenky, ktoré ste popodpisovali. Hej, taká zmenka už nejednému gazdovi nohy podťala.
VLKOŠ: A prečo pánboh na mňa takéto pokušenie poslal? Prečo?
HANA: Do toho, čomu sa človek nerozumie, nech prsty nepchá, lebo mu ich prištikne.
VLKOŠ: No, mne ich dokonale prištiklo! (Zúfale.) Jaj! Radšej som mohol v tej minúte zmeravieť, ako som ich podpisoval. Takto o všetko prísť.
HANA: No, len nezúfajte! Vy ste nepremárnili majetok korheľstvom, kartárstvom, ale skutkom lásky preukázanej svojim blížnym, svojej rodine. Chceli ste im z biedy pomôcť…
VLKOŠ: A sám som do nej padol.
HANA: No, už len toľko nenariekajte. Ešte nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť zasa dobre.
VLKOŠ: Ja sa už nemám čomu úfať.
HANA: Ale — ešte nemáte všetko stratené. Máte dobrú, poriadnu dcéru, do roboty ani oheň, gazdovi poklad do domu, rozumie sa všetkému, ešte sa jej môže šťastie trafiť. Dobre sa vydá a budete u nej. Čo vám bude chýbať?
VLKOŠ: Šťastná kočka, ktorá to dočká. Keď sa jej to šťastie dosiaľ netrafilo, už sa jej viac netrafí.
Predošlí, Beta
BETA (má v ruke veniec z čečiny, pribehne zadychčaná spoza skaly obzerajúc sa).
VLKOŠ: Čo ti je?
HANA: Čo sa robí?
BETA: Ja som sa vám naľakala…! (Oddychuje.)
HANA: Čoho?
VLKOŠ: Či ťa azda medveď naháňal?
BETA: To nie. Ale ako tak sedím pod hradom a vijem veniec, zrazu sa mi na ceste zjaví Blažej.
HANA: Blažej? Choď, kdeže by sa tu Blažej vzal? Čože je Amerika na záhumní, aby mohol len tak odísť a sem dobehnúť?
VLKOŠ: Ale to… Muselo ťa oko klamať.
BETA: Oj nie, neklamalo ma. Mohla by som sa vám zadusiť, že som ho videla. A taký vám bol driečny, oveľa driečnejší ako pred piatimi rokmi.
HANA: A kam išiel?
BETA: Neviem. Zastal. Poobzeral sa a — zmizol. Ako som ho zazrela, chcela som ísť k nemu, ale už ho nebolo. Stratil sa ako duch.
HANA: Čo by to bolo? Zaiste si na neho stále myslela a v myšlienkach si si ho tak živo predstavila.
BETA: Nie, babenka, v tom čase som práve na neho nemyslela, a videla som ho, iste som ho videla.
Predošlí, Paľko, Katka
PAĽKO: Koho si videla, Betka?
BETA: Blažeja. (Zväzuje veniec.)
PAĽKO: Blažeja? A čo, prišiel z Ameriky na naše hody?
KATKA (smeje sa): Ha-ha-ha, to by sa mu vyplatilo!
HANA: To už hej. (Popravuje a urovnáva Katke kroj.)
BETA: To už neviem, či došiel kvôli hodom, a či kvôli niečomu inému, ale je tu, ja som ho videla.
PAĽKO: Panebože, však je tá láska čarovná moc, keď môže aj spoza mora ľudí docitovať.
BETA: Ach, tej našej láske už dávno odzvonili. Rana moja sa už zahojila a jeho zaiste nič netrápi ani nebolí, keď citu ani svedomia nemá.
KATKA: Ako to myslíš? Veď každý človek musí mať cit a svedomie.
BETA: Ale on ho nemá, keď ma vedel dva razy oklamať.
PAĽKO: No, a dajme tomu, Betka, že by sa v ňom cit pohol a svedomie ozvalo, prišiel by z Ameriky a teba by po tretí raz pýtal?
BETA: To neurobí. Keď si ma nevzal, keď sme boli bohatí, chudobnú si ma iste nevezme, najmä nie teraz, keď sám zbohatol.
PAĽKO: No, o tom potom. Ja chcem len to vedieť, že keby tak došiel z Ameriky a pýtal ťa za ženu, čo by si mu povedala: Áno, alebo nie?
BETA (premýšľa a povie): Áno.
Predošlí, Blažej
BLAŽEJ (spieva za kulisou):
Ej, hory, hory, hory čierne,
ej, neraz som ja prešiel cez ne.
Ej, neraz som ja nevečeral,
ej, ani doma nenocoval.
(Vystúpi spoza skaly.) Boh vás pozdrav!
VŠETCI (vítajú ho): Vitaj u nás! Vitaj! (Podávajú si ruky.)
BLAŽEJ: Ako sa máte? Ako vidím, všetci zdraví. Hen babenka naša len tak prekvitajú a (Vlkošovi) tu strýčko si tak zdravo bafkajú. Katka zvážnela, odkedy je tou pani richtárkou. Nuž a tebe, Betka moja, pekne ďakujem za tú láskavú odpoveď, ktorú si práve môjmu priateľovi Paľkovi dala a ktorú som šťastnou náhodou počul.
BETA (zahanbená): Ale to nie je pekné počúvať za dverami. Či to v Amerike tak?
BLAŽEJ: Nepočúval som za dverami, len za skalou.
HANA: A práve si dobre prišiel na hody.
BLAŽEJ: Áno, prišiel som na hody, ale tie budeme mať až o tri týždne. Pravda, Betuška?
KATKA: To potom bude veselie, nie hody.
PAĽKO: To sa rozumie, že veselie.
BLAŽEJ: Áno, veselie. Stará láska nehrdzavie. Však, Betka?
BETA: Blažej! Či si chceš tretí raz zo mňa blázna urobiť?
BLAŽEJ: Bože uchovaj! Päť rokov som bol v Amerike a celý ten čas som na teba myslel. Ľúto mi prišlo, že som ti odišiel, a pevne som si zaumienil, že len čo sa domov navrátim, chybu svoju napravím. Keď vás tá nehoda zastihla, že ste prišli o majetok, bol by som sa najradšej hneď domov pobral, ale dedičstvo po nebohom strýkovi som ešte nemal usporiadané, musel som vyčkať.
VLKOŠ: Ej, škoda, večná škoda môjho gazdovstva. Čo som sa natrápil, narobil na ňom, a pre koho?
BLAŽEJ: Nesťažujte si, otecko, už sa iný nebude na ňom pýšiť, ale my.
VŠETCI (okrem Paľka, prekvapení): Čože?
VLKOŠ (vstane a ide do popredia k Blažejovi): Čo to hovoríš?
BLAŽEJ: To, že váš majetok je teraz — náš.
VLKOŠ: Ako to myslíš? Ja ti nerozumiem.
BLAŽEJ: Kúpil som ho späť. Tu je kúpna zmluva. (Vytiahne listinu a podá Vlkošovi.)
VLKOŠ (vezme listinu a číta).
PAĽKO (pozerá do listiny, o chvíľu povie): To je pekne. Som pyšný na teba, že si mojím priateľom. (Stisne mu ruku.)
HANA: A čo také urobil?
PAĽKO: Kúpený majetok dal prepísať nielen na seba, ale aj na svoju budúcu manželku Betku, rodenú Vlkošovú.
BETA: (radostne): Blažej! (Hodí sa mu na prsia a plače.)
HANA (Vlkošovi): No vidíte! Čo som vám povedala? Už máte dcéru zaopatrenú, a ako dobre! (Blažejovi.) A tebe pánboh odplatí za tvoju šľachetnosť, lebo dostaneš ženu dobrú a gazdinú, poklad do domu. Buďte šťastní! (Pohladká Betu.)
VLKOŠ (spamätá sa, podá ruku Blažejovi): Pánboh ti odplať tisícnásobne! (Plače.)
HANA, KATKA (utierajú si oči).
BLAŽEJ: Ľudia, prečo plačete? Veď nechystáme pohreb, ale veselie. Hen Paľko s Katkou, ako vidím, chystajú sa do kostola, poďme aj my, Betka, s nimi, a potom z kostola rovno na faru, ohlášky zapísať. Poďte aj vy, otecko!
VLKOŠ: Idem, hoci ma svet od tej nešťastnej licitácie v kostole nevidel.
VŠETCI (odchádzajú): Zbohom, babka!
HANA: Pánboh vás sprevádzaj! (Ide za nimi až ku skale.)
Hana, Janko, Anička
ANIČKA, JANKO (vybehnú z izby, obzerajú sa).
ANIČKA: Už iste odišli.
JANKO: Bežme za nimi!
ANIČKA: No, bežme! (Janko chytí Aničku za ruku a bežia ku skale.)
HANA (pozerá za skalu, obráti sa): No, ľaľa, kam ste sa tak rozbehli?
JANKO: Za oteckom.
ANIČKA: Aj za mamičkou.
HANA: Deťúrence moje drahé, dnes nemôžete ísť. Sú hody, bude tam veľa ľudí, zašliapali by vás.
ANIČKA: Nie, nezašliapu nás.
HANA: No, poslúchnite pekne. Na budúcu nedeľu pôjdete so mnou.
JANKO: Hm, to je ešte dlho čakať.
ANIČKA: To my nedočkáme.
HANA: Čo by ste len nedočkali, dočkáte. Poďte, dám vám po koláčiku. Potom sa môžete bavkať. (Vezme deti za ruky, vojde do domu.)
Podolský, Novák
PODOLSKÝ (vstúpi zľava, neisto sa poobzerá): Nedá mi to pokoja. Každý to tak vychvaľuje, nuž som si to prišiel pozrieť. (Pozerá vôkol.) Na moj dušu, je to pekné, celý majer. (Prejde do popredia a pozerá medzi kulisy vľavo.)
NOVÁK (vstúpi z pravej strany, neisto sa pozerá vpravo i vľavo): Niet tu nikoho, môžem si to všetko smele poobzerať. (Pozerá dokola.) Pekne je to tu. Nadarmo to ľudia nevychvaľujú. (Pozerá medzi kulisy vpravo.)
PODOLSKÝ: Pekné pole, ovocné sady.
NOVÁK: Aké pekné maštale, stodoly. (Prechádza na druhý bok.)
PODOLSKÝ (prechádza na pravú stranu, nenazdajky sa stretnú, preľaknú sa).
NOVÁK (obráti sa): Parom ho sem poslal.
PODOLSKÝ (tiež tak): Čert ho sem dotiahol. (V rozpakoch.) Hm, hm. Čo tu hľadáš?
NOVÁK: To isté čo ty.
PODOLSKÝ: A — a akým právom sa ty opovažuješ sem chodiť?
NOVÁK: Tým istým čo ty.
PODOLSKÝ: Ja tu mám syna. (Ide pyšne do úzadia vľavo.)
NOVÁK: A ja tu mám dcéru. (Ide pyšne do úzadia vpravo.)
Predošlí, Janko, Anička
ANIČKA a JANKO (vyjdú z domu, v rukách nesú koláčiky).
JANKO: Poď, budeme sa hrať.
ANIČKA: Ja si najprv zjem koláčiky.
JANKO: Vieš čo, nechajme aj pre mamičku a otecka.
ANIČKA: A ja nechám i pre dedka Podolského a Nováka.
JANKO: Ale ako im dáme koláčiky, keď oni k nám nechodia?
ANIČKA: Ja neviem.
JANKO: Vieš čo? Babička im zanesú, keď pôjdu do dediny.
PODOLSKÝ, NOVÁK (pozorujú deti a pomaly sa približujú. Novákovi pritom spadne palica).
JANKO a ANIČKA (obzrú sa): Dobrý deň, ujkovia. Vitajte u nás!
PODOLSKÝ, NOVÁK: Ďakujeme.
JANKO: Hľadáte otecka? Išiel do kostola, ale už o chvíľu príde. Sadnite si a počkajte. (Vezme Podolského za ruku a vedie ho k lavičke.)
ANIČKA (vedie Nováka): Áno, sadnite si a počkajte!
JANKO: Oni už skoro prídu a bude aj muzika u nás!
ANIČKA (vezme koláče a ponúka): Nech sa vám páči, ochutnajte z našich koláčikov. Tieto sme nechali pre otecka a mamičku a pre deduška Podolského a deduška Nováka.
NOVÁK, PODOLSKÝ (sadnú si na lavičku, vezmú si po kúsku): Ďakujeme.
NOVÁK (vezme Aničku za ruku a pritúli ju k sebe): A či si to ty piekla, ty malá gazdinka?
ANIČKA: To mamička, ja som len pomáhala.
PODOLSKÝ (pritúli Janka k sebe): A ty si nepomáhal?
JANKO: Ba hej, aj ja som pomáhal.
ANIČKA: Ale ako? On orechy lúskal a každý druhý zjedol.
JANKO: Dobre. A ty si mak s cukrom maškrtila. A od lekváru si mala takéto fúzy. (Ukazuje.)
NOVÁK: Obaja ste dobre pomáhali. Vy ste podarené dietky.
PODOLSKÝ: A či ľúbite tých vašich dedov?
JANKO: Áno, ľúbime ich. Ale mamička aj tatíčko povedali, že sa na nás hnevajú.
ANIČKA: Ale my ich radi máme.
JANKO: Aj sa chystáme dnes k nim, poprosiť ich, aby sa na nás nehnevali.
ANIČKA: Aj im preto koláčiky a kvety donesieme, aj pekné veršíky povieme.
NOVÁK: Veršíky? A či ich už viete?
JANKO: Pravdaže vieme. (Obráti sa k Podolskému, recituje):
Hoci som ja ešte malý,
ale toľko predsa znám,
že svojho deduška uctiť,
celým srdcom ľúbiť mám.
Hoci som len malý šuhaj
a malé srdiečko mám,
ale zato ho ja celé
svojmu deduškovi dám.
ANIČKA: Aj ja viem taký veršík. (Obráti sa k Novákovi, ukloní sa a recituje):
Hoci som ja ešte malá,
ale toľko predsa znám,
komu česť ukázať treba
a koho ja ľúbiť mám.
Nemám striebra, nemám zlata,
ale dobré srdce mám.
To srdiečko v týchto kvietkoch,
deduško, vám oddávam.
PODOLSKÝ (objíme Janka): Vy ste zlaté deti! (Utiera si oči.)
NOVÁK (objíme Aničku): Vy ste takí malí anjelikovia. A naučili ste sa veľmi pekné verše. My si na vás budeme často spomínať. (Utiera si oči.)
PODOLSKÝ: A často prídeme sem, na vás sa podívať. (Hladká obe deti.) Teraz zbohom!
NOVÁK: Zbohom, anjelikovia moji!
JANKO: Nechoďte ešte! (Drží Podolského.)
ANIČKA: Nechoďte! (Stane si medzi Podolského a Nováka, vezme každého za ruku.) Ostaňte ešte pri nás.
PODOLSKÝ, NOVÁK (hladkajú deti): Veď my zase prídeme.
JANKO: Ja vám ukážem knižku, čo mi mamička kúpila. (Odbehne po knižku a hneď sa s ňou vráti.)
ANIČKA: Aj mne kúpila.
PODOLSKÝ: To za to, že ste dobré dietky.
JANKO (otvorí knižku a ukazuje obrázky): Pozrite! (Z knihy mu vypadne na zem listina.)
PODOLSKÝ, NOVÁK: Pekná, veru pekná knižka.
ANIČKA: Janko, čo nedáš pozor! Pozri, čo ti vypadlo z knižky. (Zdvihne listinu.) Ale by si dostal, keby si to stratil.
PODOLSKÝ (zvedavo): Čo je to? Ukáž, dieťa moje! (Vezme listinu, číta, zrazu s divou radosťou objíme Nováka.) Ondro môj, oni sú sobášení!!
NOVÁK: Čože?! Čo je to?
PODOLSKÝ: Sobášny list. Sú sobášení.
NOVÁK: Vďaka bohu! To je radosť! (Objíma Podolského.)
NOVÁK: Vnúčatká moje drahé, to sme my tí vaši dedovia. (Bozkáva deti.)
PODOLSKÝ: To je radosť, za ktorú by som vedel celý svoj majetok obetovať!
JANKO (túli sa k Podolskému).
ANIČKA (túli sa k Novákovi).
Predošlí, Hana
HANA (pozorovala koniec predošlého výstupu zo dverí domu, prešla do popredia, a pozorujúc skupinu, hovorí vážne): To je veru radosť, keď si dvaja odvekí zaťatí nepriatelia padnú do náručia. Je to radosť, keď dedovia po piatich dlhých rokoch nájdu svoje milé vnúčatá. Vitajte u nás! (Podá Podolskému a Novákovi ruku.)
PODOLSKÝ, NOVÁK: Boh vás pozdrav!
(Počuť výstrel.)
HANA (deťom): Deti moje, choďte oteckovi a mamičke naproti a povedzte im, aby sa ponáhľali, že máme vzácnych hostí! Choďte!
JANKO, ANIČKA: Dobre, babenka! (Odídu.)
Hana, Novák, Podolský
PODOLSKÝ: Ale, veď aj my už ideme domov.
HANA: Ani krok! Dnes ste naši vzácni hostia. Čakali sme na vás dlho, celých päť rokov. Položte si ruky na srdce a povedzte, či sa to svedčí na poriadnych rodičov, aby celých päť rokov zotrvali v zarytom hneve proti svojim deťom? Či sa to svedčí, aby za toľký čas neprišli pozrieť svoje deti, svoje vnúčatá? Krutohlavci! Hanbite sa!
PODOLSKÝ: Mali oni prísť k nám.
NOVÁK: Mali sa oni uponížiť k nám.
HANA: A neboli u vás? Čo ste urobili? Zavreli ste dvere pred nimi. A prečo? Preto, že zmierili vaše staré nepriateľstvo, ktorým celá obec trpela, preto.
PODOLSKÝ: My sme nevedeli, že sú zosobášení, mysleli sme, že žijú iba tak, hriešne…
NOVÁK: Hanbili sme sa za nich.
HANA: Ha-ha-ha, múdri páni… A to vás museli malé deti na cestu pravdy uviesť? (Vyčítavo.) No, kto je sám hriešny, aj iných v hriechu hľadá. Ale dosť — dosť o tom, čo bolo… Hriešnikovi, ktorý sa polepšil, nepripomínajme nikdy jeho hriešny život.
(Zďaleka počuť hudbu a výskanie.)
PODOLSKÝ: Mamička moja, uznávam, že čo sa robilo, zle sa robilo. Bol som krutý proti svojmu synovi a už som to chcel napraviť, no pýcha mi to nedovolila. Päť rokov som bojoval sám so sebou. No krv nie je voda. Dnes som nemohol odolať a prišiel som sem.
NOVÁK: So mnou to bolo tiež tak. Na to som myslieval najčastejšie, čo by som bol najradšej zabudol. Dnes ma ovládala taká clivá túžba vidieť deti a vnúčatá, že som jej nemohol odolať a prišiel som sem, kam ma srdce ťahalo.
Predošlí, Paľko, Katka, Mariša, Janko, Anička
PAĽKO (radostne): Vitajte, otecko drahý! (Objíme a bozkáva tvár i ruku Podolského.) Vitajte aj vy, milý otče! (Objíme a bozká aj Nováka.)
KATKA (tiež tak): Tatíčko môj! Konečne ste si spomenuli na vašu Katku! (Vrelo ho objíme, bozká a hneď ide k Podolskému, bozká mu ruku a objíme ho.) Vitajte u nás!
JANKO, ANIČKA (vinú sa k svojim dedom).
PODOLSKÝ: Deti moje, boh vás žehnaj! Mám z vás radosť a v radosti tej som sa presvedčil, že láska je mocnejšia ako nenávisť.
NOVÁK: Zabudnime, deti moje, čo bolo, a žime tomu, čo je a čo bude. Hovorí sa, že srdce, ktoré mnoho trpelo, nebude sa môcť blaženým cítiť, a moje srdce trpelo mnoho, veľmi mnoho, a predsa cítim sa dnes taký blažený ako ešte nikdy v živote.
KATKA, PAĽKO: Aj my.
PAĽKO: Bár by to tak bolo už stále!
VŠETCI: Hoj, bude, musí byť!
HANA: To záleží na vás, deti moje. Najviac ľutujeme v živote to, čo sme vlastnou vinou stratili. Stratili ste kus pekného rodinného života a túto stratu si musíte nahradiť vzájomným porozumením, láskou a svornosťou. Tak dosiahnete to najväčšie v živote, a to je tiché rodinné šťastie.
PAĽKO: Bože daj, žeby ono v tej najdokonalejšej kráse medzi nami, v našej rodine, prekvitalo.
Mariša, Blažej, Beta, Vlkoš, Ferdiš, Števo, Poluša, Dorka, Svíčková, prvá žena, druhá žena, jeden z ľudu, ľud, muzikanti
ĽUD (príde na javisko).
JEDEN Z ĽUDU: Sláva nášmu richtárovi!
VŠETCI: Nech žije!
JEDEN Z ĽUDU: Dovoľujem si pri príležitosti našich hodov v mene všetkých občanov úctivo pozdraviť nášho milovaného pána richtára, poďakovať mu srdečne za jeho múdre správanie našej obce, ktorým ju uviedol medzi najvzornejšie obce nášho okolia, a zároveň požiadať ho, žeby i naďalej vytrval v tejto práci. Nech žije!!!
VŠETCI: Nech žije!!
BETA (podá Paľkovi veľký pletený koláč, krášlený kvetmi a stužkami, takzvaný hodovník).
MUZIKANTI (hrajú).
PAĽKO: Ďakujem vám. Zásluha, ktorú mi pripisujete, je i vašou zásluhou, veď sme pracovali spoločne na povznesení našej obce a dokázali sme, že čo sa za dlhé roky nenávisti a nesvornosti zanedbalo, spravili sme spoločnými silami v krátkom čase. Tam, kde panuje láska a svornosť, dajú sa vykonať veľké veci. Dnešné hody sú pre nás vzácnym dňom, bo nám mladým podarilo sa prekonať predsudky našich otcov. Syn bohatého Podolského vzal si za ženu dcéru chudobného domkára Nováka. Novou pýchou pokorili sme pýchu starú a prinútili sme tak môjho otca zmieriť sa s novou skutočnosťou a presvedčiť ho, že žijeme nové časy… Dnešný deň sa tak stal pre nás sviatkom, a preto veselo do zábavy…
(Hudba hrá do tanca, všetci sa veselia, tancujú, výskajú. Podolský drží za ruku Janka, Novák Aničku a krútia sa s nimi v popredí. Katka s Paľkom stoja vprostriedku, stará Hana sa smeje na deti a tlieska im do taktu rukami.)
Opona
![]() |
![]() |
![]() |
— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam