ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Novák, Mariša

NOVÁK (sedí na lavičke pred domom, lakte opreté na kolenách, ruky zopäté, hlavu ovisnutú, pozerá do zeme).

MARIŠA (vystúpi z domu a pozoruje Nováka): Ondrej, od včera obeda si nič do úst nevzal, poď si zajesť!

NOVÁK (ani sa nehne): Ach, daj mi pokoj! Nechce sa mi jesť.

MARIŠA: Prosím ťa, čo sa tak opúšťaš? V noci nespíš, steneš, vo dne neješ, chodíš ako bez duše, nič ťa neteší?

NOVÁK: Koho dňom i nocou krutý žiaľ zožiera, tomu sa nechce spať, ani jesť, ani sa veseliť.

MARIŠA: Ale čože máš už, prosím ťa, toľko žialiť za ňou? Čože ti zomrela? Ona predsa žije a je šťastná pri svojom mužovi. Biedy nemajú. Na lazoch Pod hájom všetkého hojnosť a babka Kropáčka sú radi, že sú mladí u nich a ujali sa gazdovstva, bo oni už veru nevládali.

NOVÁK: Pekné gazdovstvo, kde musí vôl gazdu učiť a krava gazdinú. Tí veru pekne vygazdujú, od sta k desiatim.

MARIŠA: Hoj, dobre tí gazdujú. Stará Hana Kropáčka sú veru gazdiná nad všetky gazdiné na okolí a chlapským robotám lepšie rozumejú než mnohý gazda. Nuž a Paľka si nevedia vynachváliť, aj Katku majú radi, ako by im vlastnou dcérou bola.

NOVÁK: Ale čo toho tá stará natára, od vetra do vetra! Keby dbala na česť a mala rozum, vykúrila by ich z domu.

MARIŠA: No už či je tak, alebo inak, hlavná vec je, že mladí sú šťastní vo svojom manželstve, a najmä odkedy im pánboh tie dvojčatá požehnal. Ľudia vravia, že si tam žijú ako v raji. — Nuž čo sa teda máš toľko trápiť?

NOVÁK (rázne vstane, podráždene): Čo hovoríš? Šťastní že sú vraj vo svojom manželstve? A to je u teba manželstvo? Bez kňaza. Žijú na posmech a pohoršenie celej dedine, ba celému okoliu. Fuj, statočný človek musí odpľuť na taký život.

MARIŠA: No, to je ich vec. Obaja sú už dospelí, vedia, čo robia.

NOVÁK: Čože, to je ich vec? A kto za tú hanbu zodpovie?

MARIŠA: Oni sami.

NOVÁK: Ľahko sa ti povie, že oni sami, ale či nie je za dieťa, za jeho výchovu sám rodič zodpovedný?

MARIŠA: Ty si ju nevychoval. Po smrti tvojej prvej ženy vzali si dieťa jej príbuzní a tí ju vychovali.

NOVÁK: Až teraz vidím, že ju vychovali zle, keď niečo takého môže vykonať. Ale vinu nesiem ja, nemal som si dať dieťa z domu. Teraz sa to na mne vypomstilo. Keď si pomyslím, (rozhorčene) že moja dcéra sa stala pobehlicou, nuž by som sa od hanby pod tú zem skryl. (Ide do domu, ale hneď sa vráti s klobúkom na hlave a s palicou v ruke.)

MARIŠA (zadivene): Kam sa poberáš?

NOVÁK: Idem na faru vypýtať si Blažejovu adresu a pôjdem za ním do Ameriky.

MARIŠA: Ba do horúceho pekla pôjdeš, nie do Ameriky. Teraz na starosť chceš ísť do sveta? Blaznieš, alebo čo?

NOVÁK: Nebolo by divu, keby som aj rozum stratil, lebo kto česť stratil, stratil všetko.

MARIŠA: Rodič za dieťa nemôže, a preto tebe nikto na cti neuberá.

NOVÁK: Ja tu od hanby neviem ani ľuďom do očí pozrieť, a tam za morom ma nik nepozná. (Odíde.)

MARIŠA (pozerá za Novákom): Ľúto mi je Ondreja, ale pomôcť mu neviem. (Chce vojsť do domu.)

Mariša, Katka

KATKA (v čepci a s košom v ruke): Pst, mamička, počkajte!

MARIŠA: Ach, ľaľa! Stvora božia, kde si sa tu vzala?

KATKA: Idem navštevovať svojich chorých v dedine a tu som aj k vám zabehla, a keď som videla, že tato odchádzajú z domu, nuž som sa poponáhľala. Tu som vám doniesla kúsok masla a syra. (Podá jej z koša uzlík.)

MARIŠA: Pánboh ti zaplať. (Obzerá sa.) Vždy mám strach, aby to nikto nevidel a otcovi nepovedal, lebo on nesmie vedieť, že ja od teba dary prijímam. Bože, uchovaj! A kam ešte ideš?

KATKA: Teraz idem do Ondrášov. Starý, chudák, trpí na záduch. Toto ostatné nesiem do Vráblov. Tá úbohá žena už tretí týždeň leží na lámku. Zarobiť nič nemôže a troje malých detí plače od hladu okolo nej. Tam je biedy!

MARIŠA: A či to každý deň tak nadeľuješ?

KATKA: Do Vráblov každý deň dačo donesiem a pomôžem aj tie deti obriadiť, ale koľkým by ešte bolo treba nadeliť!

MARIŠA: No, keď vám len na to stačí. A stará babka čo —?

KATKA: Tá behajú ako prepelica, a keď ja mám robotu, pozanášajú oni chorým. Vždy hovoria: Keď chudobnému dáš, z bochníka ti neubudne.

MARIŠA: A Paľko čo na to?

KATKA: Paľko má zlaté srdce, komu môže, tomu pomôže. Ja by som, mamička drahá, jakživ lepšieho muža nebola dostala. Som naozaj šťastná, len aby nám to šťastie večne trvalo.

MARIŠA (vzdychne si zhlboka): Všetko by bolo dobré a pekné, len keby ste boli zosobášení. Ani nevieš, ako to úbohého otca zožiera.

KATKA: Otec sú sám na vine. Viete dobre, že keď som ich kolenačky prosila o zvolenie a otcovské požehnanie k sobášu, zahnali ma. A prečo? Preto, že môj vyvolený je synom Podolského. Zaryté nepriateľstvo, prenesené z pradedov na našich otcov, má zahubiť šťastie nás a našich detí?

MARIŠA: Vieš, dievka moja, ľudia to zazlievajú, že vraj len tak žijete spolu a otec sa vraj hanbí ľuďom do očí pozrieť.

KATKA: Ale, neverte, mamička, ľudia nás dobre chápu a schvaľujú nám, že chceme udobriť starú zlosť a zmieriť starý rodinný hnev, ktorý už toľko zlého v obci narobil. Majú nás oboch radi a Paľka si chcú za richtára vyvoliť. Dnes má byť voľba.

MARIŠA: Ba kieho! Nuž a Vlkoš?

KATKA: Už nie je viac richtárom, lebo mu často udrie z ruky do hlavy a už potom vyspevuje po dedine, a to sa veru na richtára nesvedčí.

MARIŠA: Že sa ten človek tak spustil —

KATKA: Možno, že to robí zo žiaľu.

MARIŠA: A čože?

KATKA: Povráva sa, že akési zmenky podpisoval švagrovi aj kmotrovi a teraz to vraj musí všetko sám platiť, že mu ani majetok nestačí, žobrácka palica ho neminie.

MARIŠA: Vidíš, aj tu sa dokázalo, že pýcha predchádza pád, však nevedel od nej, čo robiť. Pyšná Betka nosila hlavu ako panská paripa. Nik jej nebol rovný, a teraz čo?

KATKA: Veru tej chudere všakovak gajdy hrajú. Nám je Betky ľúto a už sme si s babkou povedali, že ak by o všetko prišli, vezmeme ju k nám.

MARIŠA: Ba ešte čo! Nuž a starý?

KATKA: Paľko hovorí, že by sa o neho obec postarala, keď bol toľké roky richtárom.

MARIŠA: No, keby si tak bol Blažej vzal Betku za ženu, bol by sa ľahkou plachetkou prikryl.

KATKA: Ale prečo, mamička? Betka je do roboty ako oheň, a kde je robota, tam nie je psota. Aj bez majetku sú ľudia šťastní; pozrite na nás.

MARIŠA: Ale Blažej musel už vopred niečo tušiť, preto ju nechal a poď ho späť do Ameriky.

KATKA: Nie, mamička. Blažej chcel len Paľka od nej oslobodiť, a preto sa mal okolo nej. A keď videl, čo sa stalo, odišel.

Predošlé, Vlkoš

VLKOŠ (spieva opitý za kulisou):

KATKA: Počujete? My o vlku a vlk za humny.

MARIŠA: To je Vlkoš. (Pozerá v tú stranu za kulisu, kde Vlkoš spieva.) Aký je opitý, len sa tak tacká.

KATKA: To on tak deň čo deň. No, zbohom! Idem, aby ma tu nezastihol otec. Už ich len potešte, ako najlepšie viete. (Podá jej ruku.) Zbohom! (Odíde cestou vpravo.)

MARIŠA: Zbohom choď a pozdravuj doma! (Vezme uzlík a vojde do domu.)

Vlkoš sám

VLKOŠ (vstúpi podpitý s palicou v ruke a opakuje): Kým som ich neprepil, ej, nezišli mi z umu. (Obzerá sa.) Tu nikoho? No, kde ste, páni zemani, nech sa s vami porátam. Oldomáš vypiť a potom zbehnúť, to dokáže každý a nemusí to byť pán z kaštieľa. Pán — pán — pán — i ja som bol pánom, kým som mal majetok, ale pánboh dal a čert vzal. (Počas celého 5. a 6. výstupu sa občas mierne zatacká.)

Predošlý, Svíčková, dve ženy

SVÍČKOVÁ: Á, tu ste, pán richtár. Hľadali sme vás doma, pán richtár, ale nás poslali za vami do krčmy.

VLKOŠ: A čo chcete so mnou?

SVÍČKOVÁ: Ideme na žalobu.

DVE ŽENY: Veru — veru.

VLKOŠ: Na akú žalobu? Vyhni zvade, vyhneš bitke.

SVÍČKOVÁ: Nebili sme sa, pán richtár, nebili, ale už veľa nechýbalo, že by som sa jej bola do očí zadrapila.

VLKOŠ: Nepovedám? A či ti azda susedov pes barana z kotla potiahol? He?

SVÍČKOVÁ: Ach, bože, -deže by som ja, úbohé stvorenie, barana vzala? Ja mám iba päť -uričie- a jedného -ohúti-a. To je môj všeto- majeto-, Ale tieto -ur-y mi do susedovie stodoly vajíč-a zanášajú, a -eď som ich dnes ráno išla vziať, suseda ma dolapila a ta-ý -ri- so mnou zrobila, že som vraj zbojníč-a, že chodím do jej stodoly -radnúť. (Dá znak ženám.)

ŽENY: Tak je, taký krik robila, div ju nezahlušila.

VLKOŠ: Čušte a netrepte! Suseda mala pravdu! Do cudzej stodoly neslobodno chodiť a v cudzom majetku neslobodno loviť!

SVÍČKOVÁ: To nebol jej majeto-, pán richtár. Tie vajíč-a moje -urič-y naznášali, pán richtár, moje -ur-y.

ŽENY: Tak je, pravda je!

VLKOŠ (nahnevano): Čert ťa ber aj s tvojimi (napodobňuje ju) -ur-ami. Uviaž si ich, nech ti na peci vajcia nesú, a mne daj pokoj!

SVÍČKOVÁ: No, to je pe-ná rada od pána richtára! Hanba, posmech na celú dedinu!

ŽENY: Aká hlava — taká vrava. Poznáš po vrave, čo jesto v hlave.

VLKOŠ (smeje sa a spieva):

SVÍČKOVÁ: No, pe-ný richtár, -torému dňom i nocou v -r-u horí a pálen-a rozumom -ypí!

ŽENY: Hanba a posmech pre celú dedinu takého richtára držať. Aký richtár, taká obec!

SVÍČKOVÁ, ŽENY: Korheľ! (Odídu.)

VLKOŠ (buchne palicou): Ticho! Čuš a marš, kap do horúceho pekla!

Vlkoš, Podolský, Tereza, Beta, Mariša

PODOLSKÝ (vystúpi z domu s obviazanou hlavou): Čo sa robí?

TEREZA (vystúpi, žehná sa): Pánboh s nami a zlé preč! Ááá, to ten korheľ vrieska. (Vtiahne Podolského do domu.)

MARIŠA (vyzrie oblokom): Už je zasa spitý. Betka bude mať radosť!

BETA (vstúpi úzadím v jednoduchom rúchu): Otec! Už ste zase boli v krčme?

VLKOŠ: Bol, a ak ti je ľúto, choď aj ty!

BETA: Preboha, otec, nerobte mi tú hanbu! Keď sme už aj o celý majetok prišli, ale dobré meno a česť nad všetok majetok. Čo vás ťahá do tej krčmy?

VLKOŠ: A kde mám ísť? Keď máš mešec ako teľa, máš suseda i priateľa, keď schudobnieš a si holý, ani pes o ťa nestojí. Tí, čo prv u mňa zdarma hodovali, vyhýbajú mi teraz na desať krokov z cesty, boja sa, že budem od nich dačo pýtať. Jediný krčmár má ku mne srdce.

BETA: Má, kým od vás berie, ale keď bude vidieť, že už nič neutŕži, vyhodí vás na ulicu. Teraz, keď mi odnášate posledné veci z domu, napája vás tou čertovou pálenkou a vy hulákate po dedine a robíte sebe i mne hanbu. (Utiera si oči.) Otec, čo sa to s vami porobilo, veď ste vy predtým nepili.

VLKOŠ: Máš pravdu. Ani som si nedoprial, ani som neužil, a predsa som o všetko prišiel. Teraz, keď si vypijem, zabudnem aspoň na tých podlých, naničhodných ľudí, ktorí ma o všetko obrali! Bodaj tam na prach stleli a boha nevideli!

BETA: Nekľajte, otec!

VLKOŠ (zamyslený): Ale je to tak. Urob čertu dobre, peklom sa ti odplatí. Nešťastné zmenky, keby som ich jakživ nebol videl. Keď si pomyslím, ako ma tí moji najbližší podviedli, oklamali, srdce by mi žiaľom puklo. Z boháča stal som sa razom žobrák. (Plače.)

BETA: Neplačte, otec! Nebojte sa, nezahynieme. Som zdravá, mám silné ruky, naučené pracovať, zarobím na chlieb pre vás i pre seba. Ale vás prosím, nechoďte viac do krčmy, neopíjajte sa, nerobte mi hanbu.

VLKOŠ: Jak som si ťa, dievka moja, zaopatril ako žobrák svoju palicu.

BETA: Netrápte sa o mňa. Veď už dajako bude. Dobré svedomie sa ničoho neľaká, ani biedy. Poďte domov, vyspíte sa a začneme nový život. (Odvedie Vlkoša.)

Podolský, Tereza

TEREZA (vystúpi z domu, obzerá sa): Poď len, poď, nikoho tu niet.

PODOLSKÝ (s obviazanou hlavou, opiera sa o palicu): Ani ten farahún nie je doma?

TEREZA: Nie, pred chvíľou kamsi odišiel.

PODOLSKÝ (sadne si): Tak, tu mi bude lepšie ako v izbe, tam sa mi zdá, akoby mi aj tie múry vyhrážali a na mňa sa chceli zvaliť. Tak sa mi hrôzou tmí pred očami. A pritom tá hlava bolí a bolí…

TEREZA: To si všetko namýšľaš. Sám sa znepokojuješ, sám sa strašíš.

PODOLSKÝ: Tereza, sestra moja drahá, never, že by som sa sám strašil. Keď ostanem niekedy sám, vidím, ako sa proti mne hrnú akési čudné predstavy, ktoré sa zúrivo ženú na mňa. Preto buď stále pri mne, Tereza, nenechávaj ma samotného. Buď pri mne, Tereza!

TEREZA: Veď som stále pri tebe. Ale neviem, čo bude s naším gazdovstvom, neviem, keď ani ty, ani ja nedozeráme. Sluhovia sú nespoľahliví, všetko pôjde dolu vodou.

PODOLSKÝ: A nech ide! Do smrti máme z čoho žiť, a komu po smrti nechám gazdovstvo, keď už syna nemám — už ho nemám! (Plače.)

TEREZA: Matej, čo robíš? Ej, ej, načo vyšiel pyšný Podolský! Svet o tebe hovorí, že máš srdce z kameňa, a ty plačeš… Si predsa zeman, nerob hanbu svojim predkom.

PODOLSKÝ: Nechaj ma, Tereza, nech mi odľahne na stiesnenej duši.

TEREZA: No, veru by sa mi chcelo plakať nad nezdarnym laganom. Však keď sa vyblázni, príde.

PODOLSKÝ: Nepríde, Tereza moja, nepríde. — Ja mám tvrdú hlavu, ale on má ešte tvrdšiu.

TEREZA: To je pravda, obidvaja ste krutohlavci.

PODOLSKÝ: A tá hanba, že mám syna nemravníka, ktorý žije v divom manželstve, ma zničí. A hlava bolí — bolí…

TEREZA: Sám sa umáraš. V noci nespíš, neješ, medzi ľudí nejdeš, len doma sedíš, že div sa nezošalieš a ja s tebou, a to všetko pre toho samopašníka samopašného. Či je toho hoden ten naničhodník?

PODOLSKÝ: Nie je. Ale čo robiť, veď je to predsa len môj syn, moja krv, a jeho hanba je mojou hanbou. Nuž, čo robiť?

TEREZA: Nechať ho, nech sa blázni. Ty sa nemuč pre samopašníka. Choď medzi ľudí, tam skôr zabudneš ako doma!

PODOLSKÝ: Nemôžem ísť medzi ľudí, veď sa nesmiem ani len na ulicu ukázať, hneď na mňa zo všetkých strán pokrikujú: „Aha, toto je ten svätý, čo na kostoly dáva, kaplnky v poli stavia, a syn mu v divom manželstve žije.“

TEREZA: No, nech si pokrikujú. Psí hlas do neba nejde.

PODOLSKÝ: Iní sa zase škodoradostne smejú: „Ale vám len vykonali tí mladí, ale vám vykonali. Dobre vám tak, majú tí viac rozumu ako starí. Nejdeš kolísať Pod háj?“ — Takto mi na posmech. Nuž či potom môžem ísť medzi ľudí?

TEREZA: No veru sme sa dožili peknej cti na starosť, pekných radostí…

PODOLSKÝ: Ej, dožili. Ach, tá hlava, tá hlava! (Chytí sa za hlavu.)

Predošlí, Novák

NOVÁK (vracia sa zadumaný domov).

TEREZA: A to všetko pre tú žobrač, bodaj ich čert vzal do horúceho pekla. (Zbadá sa, urobí pokornú tvár. Hodí kríž na seba.)

NOVÁK (počúva, sám pre seba): Keď svätí kľajú, čerti sa smejú.

PODOLSKÝ: Keby ho tá žobráčka, tá pobehlica nebola zviedla, mohlo byť všetko dobre.

NOVÁK (Podolskému): Komu to ty do pobehlíc nadávaš? Kto je tebe pobehlica?

PODOLSKÝ (rázne): Kto? Chceš to vedieť?

NOVÁK: Chcem.

PODOLSKÝ: Nuž, vedz! Tvoja dcéra vyparádená, tá svetárka dovandrovaná.

NOVÁK: Čože? Ešte raz to povedz, a takú dostaneš, že hneď jazyk vyplazíš!

PODOLSKÝ: No, udri! Aj sto ráz ti poviem, že tvoja dcéra je pobehlica, lebo mi syna zviedla.

NOVÁK: No, keď ti je ona pobehlica, tak tvoj syn je sto ráz horší, lebo on zviedol ju, a nie ona jeho.

TEREZA: Veru, vešala sa naň ako pijavica. Hanba vám, že ste si ju tak vychovali.

PODOLSKÝ: Veru hanba!

NOVÁK: No, keď mne je hanba, vám je ešte väčšia, že ste si vychovali syna samopašníka, ktorý nevie, čo počať. Ale, pravda, aký otec, taký syn. Plemeno psie, naničhodné.

PODOLSKÝ: Čo ty do mňa zabŕdaš, ty bedár neogabaný? Keď je moje plemeno psie, tvoje je sučie. Rozumieš? A daj už pokoj, lebo ťa tou palicou tak ovalím, že na veky onemieš.

NOVÁK: Ha-ha-ha. Pozriže, aj ja mám svoju, len raz ťa ňou švihnem, a viac nedýchaš.

PODOLSKÝ: Teda čuš!

NOVÁK: Čuš ty, budem aj ja čušať.

Predošlí, Mariša

MARIŠA (vybehne z domu a obzerá sa): Čo sa to tu robí? (Zbadá Nováka s Podolským.) Už ste zasa v sebe? Nuž či to naveky takto bude? Ondrej, majže rozum.

NOVÁK: Nech mojej dcére nenadáva do pobehlíc.

PODOLSKÝ: A ty môjmu synovi do samopašníkov, do psieho plemena.

NOVÁK: Povedal, že naša dcéra mu sama syna zviedla.

PODOLSKÝ: Aj zviedla.

NOVÁK: Nie je pravda, on zviedol ju.

PODOLSKÝ: No nie je pravda, lužeš, chlap ohavný.

NOVÁK (ohnivo): Čože?

MARIŠA: Ale, pán sused, a ty, Ondrej, čo to robíte? Vy sa škriepite a hádate, ktorý ktorého z tých mladých zviedol, a predsa ani jeden, ani druhý to nemôžete vedieť, lebo ani jeden z vás nebol pri tom, ako sa oni dojednali. Čo sa stalo, zle sa stalo, ale netreba to zlé robiť ešte horším. A všetku vinu váľate na tých mladých, hoci celý svet vie, že vlastne vy otcovia ste všetkému zlému na vine.

PODOLSKÝ: Veru to.

TEREZA: Ľaľa ju.

MARIŠA: Veď ste videli, že sa Paľko s Katkou tak radi majú a chcú sa zosobášiť, mali ste im to dovoliť, a nie brániť.

PODOLSKÝ: No, pravdaže, vari som si ja syna vychoval pre vašu dievku, čo?

TEREZA (potupne sa smeje): Ha-ha-ha, to verím, to by ste vy chceli.

NOVÁK (podráždene): Ani ja som dcéru nechoval pre vášho vetroplacha.

MARIŠA: No, vy ste ozajstní krutohlavci!

PODOLSKÝ: No, nechže som, ale nikdy by som nedovolil, ani nedovolím, aby môj syn pojal Novákovu dcéru za ženu.

NOVÁK: To ani ja nedovolím, žeby moja dcéra išla za Podolského, to veru nie!

MARIŠA: Ani jeden, ani druhý z vás nedovolil, nuž mladí zmúdreli, zobrali sa bez všetkého dovolenia a žijú šťastne ani v raji. A čo ste si svojím vzdorom navarili, musíte zjesť, a ako vidieť, máte toho každý dosť.

PODOLSKÝ: No, nech máme, teba do toho nič.

TEREZA: Čo sa múdri hentá záplata, ani čo by Šalamúna bola videla, čo tu vyčituje kázne? Hlupaňa…

NOVÁK: A ty čo máš s ňou, ty stará harfa? S tebou sa nik nerozpráva, teda čuš!

PODOLSKÝ: Čuš ty! Tisíc hrmených sa do vás páralo!

NOVÁK: No, bodaj sa do vás ohnivá strela vryla!

PODOLSKÝ (skočí proti Novákovi, vyhráža sa palicou): Pozriže na ňu!

NOVÁK: Nazdávaš sa, že ja ju nemám?

TEREZA: Matej, čo ťa po ňom!

MARIŠA: Ondrej, majže rozum!

Predošlí, Hana

HANA (dobrosrdečná starenka, opiera sa o policu): Pomáhaj pánboh vo vašej peknej práci. Hm-hm, ako vidím, vy tu príkladne nažívate, ako sa to na statočných ľudí svedčí. To je pekne.

PODOLSKÝ (pre seba): Sám čert ju sem volal. (Popravuje si obväz na hlave.)

NOVÁK: Ešte tej tu bolo treba! (Odvráti sa.)

MARIŠA (podáva jej ruku): Vitajte, tetka! Prišli ste práve včas, že ste mohli vidieť, ako my tu nažívame.

HANA (ironicky): No — ako vidím — pekne a dobre.

MARIŠA: Áno, len nás od tej krásy a dobroty hlava bolí a oči sa slzami zalievajú. (Utiera si oči.)

HANA: Ale, ale, azda by sme plakali. A prečo?

MARIŠA (s plačom): Nuž veď to je u nás do zbláznenia, každý deň zvada a hriech.

HANA: Hm — kde je zvada, hriech — tam diablovi smiech.

MARIŠA: Neraz si myslím, že pôjdem radšej šírym svetom, kam ma len oči zavedú, ako mám v tomto pekle žiť.

HANA: Nuž a čo je? Čo sa to robí u vás?

MARIŠA: Bývalo aj predtým tu i tu zle-nedobre medzi nami a hen susedmi, ale to len niekedy tuhšie zahrmelo; no, odkedy sa tí naši mladí k vám pobrali, deň čo deň hromy bijú a človek zmiera strachom, že sa dajaké nešťastie stane. Ako sa títo dvaja dobrí susedia zídu, hneď sa jeden na druhého palicami zaháňajú a len sa biť a biť.

HANA (pozerá na Podolského i Nováka): Hoj, vy, — vy starí barani neústupní. Trieskajte už len tými krutými hlavami do seba, kým sa jedna alebo druhá nerozštiepi. Nehanbíte sa, ľudia, svojich vlastných detí?

NOVÁK: My sa máme detí hanbiť, keď deti urobili hanbu nám?

PODOLSKÝ: Žijú bez sviatosti stavu manželského.

TEREZA: Hriešne — smilne — fuj! (Prežehnáva sa.)

HANA: Vaše deti žijú sto ráz krajšie ako vy. Ani ste nie hodni takých dobrých detí a takých pekných vnúčat. Vy krutohlavci! — Vy — vy — barani!

TEREZA: Čudujem sa, že ich ešte zastávate a vychvaľujete, ba u seba držíte. Nielen ten hreší, čo hreší, ale aj ten, čo hriech podporuje a zastáva ako vy. To je u vás celá Sodoma, boh ma netrestaj! (Prežehná sa.)

HANA: Hoj, neboj sa, moja svätá, rohatá, za ten hriech si ja pred bohom zodpoviem sama a on mi ho skôr odpustí ako tebe to tvoje farizejstvo, čo sa jednou rukou prežehnávaš a druhou jedy miešaš.

PODOLSKÝ: A čo ste sa prišli s nami vadiť? Či čo?

HANA: Ja s vami sa vadiť? Škoda každého slova pre vás. Odveká nenávisť bola, je, a chcete hádam, aby aj bola medzi vami naveky. Vidím, že sa dobre máte, nuž spokojná pôjdem domov, he-he-he. Teba, (Podolskému) ako vidím, hlava bolí. Má začo bolieť, hej, má. Tlačia ťa staré hriechy… A ty, (Novákovi) ty tiež hľadíš, ani čo by si chcel dedinu podpáliť. Nie je to žiadna radosť u vás byť. Zbohom! (Odchádza.)

MARIŠA: A kamže sa ponáhľate, tetka?

HANA: Domov, dievka moja. Ja som len prišla pozrieť, či tu nie je Paľko. U nás sú občania, chcú ho za richtára vyvoliť. On to tušil, nuž kamsi zašiel.

PODOLSKÝ: Čože, za richtára? To predsa nemôže byť, to nemôže byť!

NOVÁK: To môže byť. Prečo by to nemohlo byť?

PODOLSKÝ: Ja to nedovolím!

NOVÁK (škodoradostne sa smeje): Aké dovolenie tu treba? Občania majú právo vyvoliť si za richtára, koho chcú, a Pavol je plnoletý, ten dovolenie od teba nepotrebuje.

PODOLSKÝ: Ty sa do môjho syna nestaraj, nemáš právo na to.

NOVÁK: Ale voliť mám právo a budem voliť toho, koho budem chcieť.

PODOLSKÝ: Ale môjho syna nie!

NOVÁK: Nie mi je po vôli, žeby hlava obce mala meno Podolský, ale že to ty nechceš, budem ho voliť!

PODOLSKÝ: Nebudeš! — Nesmieš!

NOVÁK: Just budem, budem, tebe na truc!

HANA: To sú dvaja kohúti. Tak roky a roky trpí pre vás celá obec. Čo Podolskovci chcú, to Novákovci nechcú a naopak. Hanba vám!

MARIŠA (zopne si ruky a dosviedča).

Predošlí, Ferdiš, Pavol, Poluša, Dorka, ľud

ĽUD (hrnie sa úzadím; už za kulisami počuť volanie: Nech žije náš nový richtár Pavol Podolský! Nech žije! Nech žije!).

JEDEN Z ĽUDU (predstúpi): Pochválen…

NOVÁK, MARIŠA, TEREZA, HANA: Na veky. Amen!

JEDEN Z ĽUDU (Podolskému): Či je, prosím, váš syn Paľko doma?

PODOLSKÝ: U nás ho niet.

TEREZA: Čo by tu robil? Nebýva tu. Tam Pod hájom si ho hľadajte.

JEDEN Z ĽUDU: I tam sme ho hľadali, ale nám povedali, že je v dedine.

TEREZA: Nuž hľadajte si ho v dedine, ale u nás nie.

PODOLSKÝ: A čo chcete s ním?

JEDEN Z ĽUDU: Dnes máme voľbu richtára, celá obec si žiada, aby richtárom bol váš syn Pavol. No on sa na voľbu nedostavil, nuž sme si prišli poň, lebo my iného voliť nebudeme, len jeho.

PODOLSKÝ: Nemôže byť richtárom človek, ktorý žije v divom manželstve, a čo by to hneď môj syn bol.

ĽUDIA (veselo sa smejú).

NOVÁK: Ctení občania! Nie je mi veru po vôli, že si chcete voliť za richtára Podolského, lebo táto rodina narobila v našej obci už toľko zla, že sa to ani spočítať nemôže. Ale preto, že to (ukazuje posunkom na Podolského) tento pán veľkomožný sused nechce, nuž schvaľujem vašu vôľu a držím s vami!

JEDEN Z ĽUDU: Nech žije Pavol Podolský, náš richtár!

PODOLSKÝ: Nehanbíte sa mať richtára, ktorý má u seba pobehlicu?

NOVÁK (podráždene): Čo má? (Zaženie sa na Podolského palicou.) Koho má u seba?

PODOLSKÝ: Tvoju dievku — pobehlicu.

NOVÁK (pustí palicu na zem, zakryje si tvár a krok za krokom ide k lavičke, na ktorú klesne): Takáto hanba padá na moju hlavu!

MARIŠA (ide k nemu a tíši ho).

JEDEN Z ĽUDU: Páni susedia, nerozumiem, prečo sa takto pre nič a za nič rozčuľujete. Ako Paľko Podolský žije so svojou ženou, to je jeho vec, ktorá nás nepáli a ktorú ani hasiť nebudeme. My vieme, že nažívajú spolu svorne a v príkladnej láske. My poznáme Paľka ako muža dobrosrdečnéh, spravodlivého a múdreho, preto si ho chceme zvoliť za richtára.

ĽUD: Tak je, tak je!

PODOLSKÝ (kričí): Ja to nedovolím!

NOVÁK (hrdo): Ale ja to dovolím!

PODOLSKÝ: Ty čuš!

NOVÁK: Čuš ty!

ĽUD (smeje sa).

JEDEN Z ĽUDU: Nech žije náš mladý richtár!

ĽUD: Nech žije! Nech žije!

Predošlí, Paľko

PAĽKO (rázne vstúpi): Čo je tu, čo sa tu robí?

HANA: Hľadáme ťa, ja i toť občania.

PAĽKO: Videl som tu zástup ľudí, počul akýsi krik, naľakal som sa, že horí alebo dajaké nešťastie sa stalo.

JEDEN Z ĽUDU: Nič zlého sa nestalo. Dnes máme voľbu richtára. Naši občania majú len vo vás dôveru a uzniesli sa jednohlasne, že volia vás. Keď ste sa na voľbu nedostavili, išli sme po vás Pod háj, a keď vás tam nebolo, prišli sme sem.

PAĽKO: Ďakujem vám srdečne za dôveru, ktorou ma mienite poctiť, a ľúto mi je, že vašej žiadosti nemôžem vyhovieť.

ĽUD: Prečo?

PAĽKO: Byť richtárom v našej obci nie je ľahká úloha. Naša obec je najzaostalejšou obcou v celom okrese. Povzniesť ju na úroveň iných susedných obcí je za terajších pomerov nemožnosť. A byť richtárom v nezriadenej, zaostalej obci si veru nežiadam, to by mi neslúžilo na česť.

JEDEN Z ĽUDU: To je pravda. My to všetko uznávame, ale preto od svojho predsavzatia neustúpime. Čože je príčinou spustlosti našej obce? Tá odveká nenávisť, večitý spor dvoch rodín: Podolskovcov a Novákovcov. Každá rodina má svojich prívržencov. Čo chcú podolskovci, to nechcú novákovci a naopak. Čo navrhne jedna strana, čo by to aké dobré a užitočné bolo, to druhá strana neprijme. Táto nesvornosť je skazou celej našej obce.

ĽUD: Tak je, tak je!

JEDEN Z ĽUDU: Nápravu ste už začali tým, že ste si vy, Podolský, vzali dcéru Novákovu za manželku. Sme presvedčení, že vy jediný ste schopný urobiť v obci nápravu.

ĽUD: Tak je, tak je!

JEDEN Z ĽUDU: Preto vás prosíme, poďte s nami na voľbu. Urobte to pre dobro obce.

PAĽKO: Keby som sa odhodlal vašej žiadosti vyhovieť, museli by ste mi prisľúbiť, že budete so mnou všetci svorne pracovať na dosiahnutí rozkvetu našej obce.

JEDEN Z ĽUDU: Nech žije náš richtár, Paľko Podolský!!!

ĽUD (vyzdvihne Paľka do výšky): Nech žije!

Opona