Básne príležitostné

Nie knieža som, nie z vládcov tohto sveta,
čo naporúdzi majú prostriedky
v tisícich žitia tvŕdzach, potrebách
spomáhať veľkodušne, zaštítiť
pred drakom pekelným; tu klesajúcu
starobu podprieť silným ramenom,
tu z chladnej tône neuznania vyviesť
zásluhu na výslň — ach, nie som z nich:
a predsa len ste, mládež naša drahá,
tých svojich prostorekých, nepodkupných
sŕdc hlasovaním mňa si zvolili
za protektora! — Nie to omyl, šaľba,
nie predpojatosť púha, súcit kýs’
Ja vás mám ochraňovať? ako?, čím?
ja výhodami zahrnúť vás, odkiaľ?
Mám Kroezusova^[36] hádam bohatstvo,
na pleciach azda anjel-strážcu krídla,
meč v hrsti cherubov či aspoň len
kopiju jurskú? a či ohňom z výše
mi do úst daná Pavla výrečnosť?…^[37]
Ach, všetka moja moc, ak vskutku moc je,
zbroj moja všetka, ak je ozaj zbroj,
môj poklad, akže je ním, moja priazeň,
ak nosí trebárs črtu milosti;
smev slnečný či hnevu blesk i hrom,
i všetok zápal srdca, jazyka dar
je moja biedna — lýra! A i tú,
mi verte (úprimnosti holdujem
vždy, všade!), neraz o uhol bych praštil,
skusujúc, jak je neprenikavá,
bez dojmu, vlivu — hlasom na púšti
len volajúcim; tie jej všetky „Stesky“,
hoc boli slzou, krvou zrosené,
jak v prázdno vyzneli a zomreli…

Či my sme mali ideálnych otcov
a vodcov kedys’ v čele s Mojžišom
tým pravým, ruku v ruke s pomazaným
spevákom piesne o zahorení
za pravdu: vďačne v obeť hotových
dať všetko, manie, zdravie, pohodlie,
ba i sám život na národný oltár?
My smieme sa zvať odchovanci ich,
z ich školy žiakmi? pokračovateľmi
v ich šľapajach? ich rýdzich charakterov
vernými odtisky? ich mužných sŕdc
odnožou šľachetnou? ich hrdých myslí
odblesky?… A my matky mali sme
a pestúnky, tie samá samožertva,
prostota svätá, jasná milota,
jak blankyt boží? Môžme dvoriť si
ich pelikánskych ňadier odkojenci
hodnými chôvy z toho žriedla síl?
ich modlitieb a túžob šťastnými
naplniteľmi? rozširovateľmi?
neúnavnými zasľúbeného
ich požehnania po postatiach žitia?…
Čo? súdim: kamdiaľ ťažšie prisvedčiť!

Tak mnoho u nás všakej nešvary,
jakby sme boli neduživí telom
i na duchu: kde chce len, spoločenský
vred prepukne —; tak mnoho neriadu,
jakby sme boli na nič nesúci,
krom na prechmaty slúžiť príkladmi,
či leda za vecheť, nímž vyutiera
si nepriateľ náš zablatené boty —;
tak mnoho pokleskov, jak keby sme
po trasovisku chodili: čo krok,
to zaviaznutie, vrávor — ako krehké
sklo ráz sa truští, klesá zlatá česť
jak na mraze rtuť, priama statočnosť
však kuľhá ani mrzák —; a tak mnoho
i hryzoviska, sváru, akoby
sme o príkaze lásky Kristovej
neboli nikdy slýchali: čo hnutie,
to náskok, nápad vášní navzájom,
jak na bojisko z klietok vypustených
by šeliem ľútych…
                  I sme bedári,
chudoba bez cti, vážnosti: bo vážne
a húževnate neusilujeme
sa rukovätí chápať života,
ním samým podávaných k pokroku
nám, k podvihu; bo čas, tú večne kyprú
a všetkým rovno vlastnú ornicu,
neznáme využívať v potu tvári
do brázdy poslednej, ni s úrodou jej
šafáriť gazdovsky (hneď živiteľ,
hneď sporiteľ), a na odpočinutie
sa vystierať, jak stačí pokrovec…
A ľahtikári sme, čo bezzásadne,
bez smeru sem-ta preháňajú sa
za dobrodružnou snadnou náživou,
sťa vetry šialené: ten darmošľapov
švihácky obraz zavše pred sebou,
jak v zrkadle sa uzierajúc v ňom,
sa po ňom opičiac —; a jestli úspech
na ceste zimničného snaženia
nás postretal, že na zelenú sme
vyliezli ratolesť, už ovocím
ťaršenú: tu do hlavy hneď udrie
nám víno šťastia, naša triezvosť tam
a počítavosť — nepoznáme hraníc
samoľúbosti, pýchy, nádhery;
nu, povýšenci praví! ktorým smrdí
halena otcov, pôvod hanbou je
na zakrývanie skvostnou záclonou —
hranáči-roháči! ichž i jež ešte
prevýši v spôsobnosti — mechúre
naduté! v nichž sa s hrádzou borí duch
spupnosti — však len dotyk prstom sudby
tak vyzývanej, rozpálenej v hnev:
a priepadisko zívlo hltavé
pod povýšenstvom; ako v jeseň lístie
zo stromov, zhŕkli hrany, parohy
a z mošny spľasklej ušla lichá para…
A závisť, sebectvo a mamonárstvo
opanovalo nami, trojica
tá pekelná! K jej mrzkým oltárom
kolenkúvame zbožne, vzývajúc
ju vo tri vrhy — Naša modlitba
všetkými žiadze zuby, paznechtami
je upravená na mizerný zisk:
zahrabať sveta žeň, hoc rozsievačom
bol spravodlivý sused, poctivý
bár blížny mozolil, tie tvrdé hrudy
slzami biedna vdova máčala
a po strništi bledé siroty
tie klásky zbierali — Náš tymian
z materej dúšky krivdy vysypaný
a zapálený v miske úžery
žeravým uhlím pažravosti, ten,
čo mútny oblak stále okiadza
šmŕľavú, krivopyskú modlu zlata,
otylé sadlom božstvo úhlavné
to našej trojice —; a naša obeť
jediná, avšak s bystrou ochotou
dopravovaná na oltáre tie
pri škodoradnej hymne satanskej,
je nenávisti žlč, juž vylievame
z hojnosti rohu na bratovo temä…
Sme veličiny samé — bez skutkov
veličia, samí vodci — bez vojska,
kazári samí, sami — bez kázne:
osôbku svoju piadimužícku
bez studu vyvyšujúc na podstavec
z Kriváňa trebárs v neporušiteľna
až kráľovského svetlé ovzdušie,
a svoju malichernú záležitosť,
i pre drobnohľad sotva patrnú,
zas rozdúvajúc mecha úsilím
na dôležitosť celonároda;
a všetka naša snažba, pôsobenie
na roli dedičnej, tá rodoľubstvom
nám ukladaná služba verejná
u svätých záujmov, sa vyčerpáva
v hašterivosti vrabcov na streche,
spor riešiť zlietajúcich na chlpište
smetiska, čo my zveme „hovorňou“…
A ako snadno prevŕhame sa
na kameň urážky! už z najmenšieho
dotknutia našej domýšľavosti
balvanovitú zbaliac záminku
odhadu, odvratu, ba zanevrenia
na všetko, čo je sväté národu,
cťou jeho, chlebom, duchom, životom —
Jak bleskurýchle obraciame plášť
vo vetre, rozprúdenom odrodilci,
sa vyzúvame z drahých pások rodných,
z poťahov srdca k srdcu láskavých:
nad všetkých kaukliarov! Tie kotrmelce
priekrstov našich, našich prievratov:
z vrcholu nadšeného horlenia
tak vraz zhrk v úval mĺkvej nevole
a po kratučkom spamätaní sa
opačne prudký výlet na protivný
štít, táborom kde triumfuje vrah;
tá farieb mena chameleónska;
ten mimikrovský prímer k prostrediu;
tá obojživelnícka pohotovosť;
to podívanie pre svet, akého
vševidné nikde neuvidí slnce!
Len včera výtečník — dnes ničomník;
kedysi z hniezda pošlý, ktoré uvil
bujarý sokol, verná sokolica
však ňadier svojich teplým páperím
mu vystlala — dnes jastrab — janičiar;
kedysi pomazanec rodnej viery
vo zlatohlave cti a dôstoja,
dnes — zamazanec, bludár, ošklivý…

Och, neresť, trýzeň, posmech, úpadok!
Kto vysloví ich, by sa nezadrhol
vzlykotom tesklivým, by od hanby
nezhorel, neutenul v slzách vlastných!?
Ta zvrhli sa v nás ideály otcov
a túžby-snažby matiek vznešených,
ich žitie nášho rámce, osnovy
do budúcnosti, ich to svätá záveť
i poručenstvo vzácne: všetko, všetko
v ten hriechov rad a nectnôt, vád i chýb,
v tú plytkosť mizernú, v tú uličnícku
vrtkavosť, nedbalstvo, lieň, chvast i žvast!
kto odčiní ich? — Kto nás na skrúšené
pokánie primá, skloní v pokoru
a ľútosť popolca! kto oželeným
i rozhrešeným kúpeľ pripraví
nám znovuzrodenia? kto očistených
uvedie jasnou bránou nápravy
nás v blahorodný, činoskvelý život?…

— Nuž, znať sme my, znať, akej zaslúžil
si ľud ten hodný, dobrý? Zapieram!
Nie, skorej popud sme preň, pokušenie,
by odrodil sa, pridal inému
ku kŕdľu, opustený nevernými
pastiermi v púšti — Kto by zazlil mu?

I čo si počneš s roztúženou lýrou,
a čo by bola lýra Pindara,^[38]
v takomto ovzduší, kde zlozvukov
ťa tisíc zahriaka? kde večný kúdol
ti nedá k slncu ducha prehliadnuť?
kde rozmachu ti krídel týňovím
prekáža hlúpy rároh všednosti
a každá lepší cit ti otravuje
záraza nákazy?… Ach, nie súc ani
kýms’ Juvenálom^[39] perným, plnučký
u boku tulec satirických striel
a v pravej sarkazmu bič, zaiste
svoj biedny nástroj šmaríš najradšej
o uhol najbližší! a zmĺkneš navždy,
odulec, zanovit či zúfalec…

Veď bolo by snáď lepšie ako hrob
i teraz mlčať: — neodkrývať svetu
tie naše rany hnojivé, mu v počud
nedávať vystupovať na prkná
pajácom všakých spozdilostí našich,
na verejnosti šírej veľrieke
neplákať naše prádlo špinavé;
lež možno-li, keď srdca tvojho bolesť
dosiahla práve najvyššieho stupňa
a v duši polnoc smútku, slzavý
dážď ľútosti ňou zašiel bez konca?
Ba skríkneš! zbedákaš! jak uštipnutý
všetkými zmijami, až ozve sa to
rad-radom v bralách Slovenska, tá zem
sa zatrasie a zhrmí obloha…

Nemlčím ten raz, bo mi neľze mlčať.
Dosť bolo zhrýzania sa v sebe samom,
dosť vidu-slychu dosiaľ špatného
pre pozorného strážcu Siona,
dosť skúšok krvavých —; však posledný aj,
posledný, ručím, týmto odznel „Stesk“,
za predošlými zhynúc v prázdnu hluchom
sťa ston a povzdych umierajúceho…

A opäť do komôrky tichučkej
sa utiahnem, tak kvíliť bezhlasne,
bolestne, osŕkať; tam obsnúvať sa
ni pavúk dumou velezármutku,
v nejž zájdu zmysly, pomysel i cit;
tam tráviť dlhé noci bezsenné
a kamdiaľ s bledšou, slabšou nádejou
na nový čakať svit…

                    Či svitne ozaj?
Či ako z mrákot noci čo jak hustých
a trvanlivých — čiže svitne raz
i z mrákot našich duší zlatý deň?
a kedy? — Roky prichodia a idú,
ma unášajúc s sebou po kuse,
čo s vysileným zrakom pátravým
ho vyčkávam — kedy svitne? kedy,
ó, Bože svetla!?…
                  Tak som lkal i dnes
v bezsennej noci, čakal — A, hľa, div
divúci! zázrak! prsty ružové
zriem mihať-šprihať! zhora-zdola zrazu,
sa pretekajúc v práci pavúčej:
a v moju dlhú tmavú trápnu noc
sa vtkáva ligotnými pramenami
dvojaké svetlo, svetlo nebeské
a zemské: obidvoje akiste
v poťahu súrodnom, tým istým pudom
rozžaté v plápol, s božským poslaním
tým istým: osnovať už raz náš úsvit,
a naše utkať ráno!… Áno, áno:
ten slávy zápal zorí na nebi,
tmu spaľujúci, on tu v dolách našich
je horlivosťou svätou zbronelých
líc vašich zápal, mládež naša milá;
nezabudnite spolný na pôvod
ich, na postret ich šťastný, súčinnosť
ich úsvitovú — nezabuďte nikdy!
Veď nie-li prvým v svete vyznačením,
úsvitu príbuzným byť, s ním sa zísť
a na svetovej dráhe kráčať, s ním
pracovať na osvete svetovej?
zaiste údel, hodnosť, úkol, zástoj
nad purpur, česť, moc, nimiž, vládze kráľ!
Ó, buďte tedy, spodobiac sa jemu
úsilím mladým, svetla milotou
i srdečnosťou tepla, buďtež každý
osebe jeden pablesk! zlatý lúč
i čistý, vykúpaný v azúre,
bez špirky šmúhy-škvrny, z akých práve
i tkáčka zora stkáva vidna kment:
a všetci spolu pripravte nám deň,
deň samopoznania i sebaúcty,
deň bujarého k dielu podjemu
i radostného zápolenia pri ňom,
vy, naše slnko totu jediné!
A všetci, vy, i naša nádej všetka!
združení ako kvieťa na lúkach,
i jaro pripravte nám omlady,
obnovy jaro od základov citu
po vrchol mysle strmý, na rýdzi
prešľachtiac hodváb pri nás mrav i zvyk,
na výšivkovú preštepiac ich dúhu,
na ľalíj preočkujúc činovať;
a pri počine tomto, smerujúcom
k síl všetkých rozvoju, vlôh rozkvitku,
k zveľatku leta, k plni jesene
byľ každú, snietku, stebielko čo niť
nadviažte na zárodky, klíky vidín
po predkoch, medzi časom zakrnelých…
Tak vstúpte svetlom v každú chalúpku
a kvetom v každú u nej záhradku…
Však, titani vy mladí, okrem peknej
tej kladnej práce, svetlo rozžať dňa,
kvet jara rozviť —: vy i do borby
sa pustiť máte ťažkej, odpornej,
čo podmieňuje avšak onej práce
zdar jedine i úspech vysoký,
jak zavše dvíhadly sú zlatej žatvy
pot, mozole. A táto vaša borba
boj bude dlhý, tuhý bude boj,
bo slávy príčina, z nejž vyplýva,
ni z tiesne brala živej vody lúč,
dôsledkom istým — požehnaný pokoj:
boj, áno! so šelmami zloriadov
a zlozvykov; boj s bied-pliag hydrami;
boj so lží hadom, s drakom predsudku,
s tmy netopiermi; s leviatanom zápas,
čo alkoholu chová oceán,
s obžerstva tasomnicou, s upírmi,
s pijavicami, s kŕdľom stymfalíd
cudzopasníctva, večnej so špaty
Medúzou hroznou… Nie hen dvanásť, ale
vás čaká tisíc robôt Heraklových!^[40]
a nie, jak jeho, v hmlistej báji, lež
vo skutočnosti drsnej: — Ešte aj
plieť rozmanitú mrcha zelinu
na roli dedičnej — čo ohrožujú
ju, do koreňa chraste kynožiť,
zaostalosti vypáčiť z nej pne,
ba blesku prikuť čerieslu, kriel hriadľu
nejednu maštaľ Augiášovu^[41]
kol vyčistiť vôd do nich napustením,
ichž vystrekujú žily tatranské,
vzduch všetok prevetrať, zmyť na blankyt,
učesať hory, holé boky strání
zaodieť v kyprú zeleň kultúry,
že naše sídla zaskvejú sa stred nich
jak blahobytu hrádky —; postaviť
hať veleprúdu, ktorým odteká
krv naša v cudzie more —; balvany
roztrieskať tlaku, zrazy útisku
otesať ostré, gordické až uzly
rozputnať okov, vôbec hlušiť krivdu,
kde aká vystrčila parohy,
a kde len trpí ujmu, pravdu hájiť:
sťa opravdiví bojovníci boží!
nad sebou heslom, slávnou koruhvou
v kolote orlicu to slobody…

Moc teda trudu, námah očakáva
vás, junač drahá! — celé pásmo dejín
to budúcna, jak stužka dúhová
v hmlách diaľavy… Však kde je vôle tvŕď
nad tvrdzu pevnejšia, kde vytrvalosť
tkvie stržňom v snažbe, húževnatejšia
od všetkých húžiev; túžba ušľachtilá
kde citom zavládla a dvíha hruď;
kde na nohách si dupkom zastala
dôvera k sebe samému, a v spolku
s veľmocou nebies, vrúcich na modlitbách
si vyprosenou, hne sa pochodom
na obhájenie svätých záujmov:
tam nablízku i junácke je šťastie,
a čosi-kamsi zblýska zlatý cieľ
jak magnet príťažlivý… 
                       Ó, tak, tak,
do práce, mládež naša prácechtivá!
do práce s celou ohňa hotovosťou!
A Boh vám v tom sám dvíhaj ramená,
napružuj svaly, sily, okrídľuj!…

Veď Simeon bár už, nie, nežiadam
sa kochať v splní — ale prosím, dajte
mi v nastúpení istom uvidieť
A uspokojený tým potešením,
obnovec aspoň spásy národa!
milerád zavriem oči — naveky —