Básne príležitostné

         Veru, jaro národa
         slovenského,
ono, ono! a to jeho
      — ó, tá šťastná príhoda! —
jeho jaro, jaro slávne,
čakané tak dávno-dávne
z budúcnosti ďalekého
      temno-šera,
kam len sny ak dochodia,
sťažka však zná zájsť i viera;
  spod starých krýh, závejov,
strežená, ej! s mnohou strázňou
  s bujarou hneď nádejou,
hneď zas s trasúcou sa bázňou:
  či ho kedy nebo dá…?

  A hľa! nebo dalo ho
ako dar nám drahocenný,
  božské veno,
zlaté rúcho k nedeli:
po stáletom utrpení,
potokov sĺz odtečení,
strádaniach až primnoho
  po krvavom kúpeli…
      Zasľúbeno
prorokmi pred roky-veky
pod pečaťou zory — áno,
      dokonano…
naplneno — zaplateno —
obeťou sŕdc statných légij,
      duh čo žitia lahoda: —
prosto, rovno, bez okolku
  šírošírom na podolku
potriasla ho — Sloboda!

  Tu je tedy, už je tu!
Všade jeho stopy nájdeš,
      čuješ, vidíš,
tešíš sa, či — leňoch — stydíš:
  klík, ruch, pokyn, pobídku,
  iskru, rozbresk v raketu;
plány v umoch, v mysliach puky
  k budovaniu, k rozvitku;
tvorby trápne — sladké muky…
Priskoč, ochotná ty mládež,
      nádejná tiež,
samý popud, samá sila
ukýpave rozpustilá;
ako oheň, živá-žhavá,
prudká-bystrá, ako riava;
práve v túžbach neskonalých
otvárajúca svoj kalich…
  keď je už raz, keď je tu:
  pomáhaj mu — k rozkvetu!…
      — Bez otázky,
šij hoc ohlá, čelom vrásky,
tešíme sa i my starí,
      oj, hej! i my
zlatej neslýchanej jari
srdcami až úzkostnými,
      chvejnými rty:
či to i nás nebo darí
      chlebom lásky,
„z tône“ vzišlou slávou Nitry…?
  No ty zvlášte, šťastná mlaď,
  máš sa právo radovať,
vďačná spásne za náveštie,
ty, čo sama v jare stojíš,
      smrti ešte
ani v snách sa nezabojíš,
ďaleko bár ku zásluhe
      máš, už vidíš,
tešíš sa, či — meškáš, — stydíš,
rovno i najsmelšej túhe,
      vôkol seba
po národe na slobode,
krom toho, čo krášli teba,
rozvíjať sa jaro — druhé…
    Veru! jaro národa
      slovenského,
ono, ono! a to jeho,
čo mu, ako šuhajovi
deva perko, s lásky slovy
    oddala, hľa, sloboda!
Šťastná mládež! od radosti
poskoč!… Starí, my sme pôsty
zjedli všetky — ty si hosť!
hosť si… Zažehnaný pôst
z cudzej, nezáživnej stravy;
hoduj! — dorost za dorosty
v svetle rasť a kvitni v zdraví —
Lebo, pozor, vpravo-vľavo:
máš-li jaro, k jaru právo,
    zato máš i — povinnosť.
Keď tak zájde prirodzené
jaro-leto v rýchlej zmene
v jeseň mračnú, v bielu zimu;
obrazy keď jara-leta
zo stien slovenského sveta
vetry, chumelice snímu:
tvojou nech je snahou, prácou,
v zámere tom pôsobiacom,
      nahradiť ich
v zjavoch jara rozmanitých
    v pustý čas ten národu —
chválou ti i slávou pritom,
    dôkazom to nestranným,
že si vďačná každým citom,
    pomyslom i konaním
    za tú — jeho slobodu…
Pestuj, ó! ten krásny zárod
      v sebe vzorne,
neúmorne, divotvorne…
    na nív skvost sa
    rozviť daj mu, prekvitať:
    vždy jak — otca
milujúc svoj drahý národ,
vlasť vždy ako — sladkú mať!

1919