Básne príležitostné

Vy, ktorí združili ste sa
kol tohto ohniska
čo stredu s šírym sféry priestorom,
nad sebou ešte širšie nebesá,
skaď hnevom viacej nezblýska,
ni nezrachoce hrom:
ó, pilujteže tento nový krb
s trvalou horlivosťou v duši!
Pomysly sádžte veň z tých nastrádaných hŕb
v samotách století…
Nech horí, jak sa na ohnište sluší,
na osvet prítomna — budúcna k pamäti!

Bo malým umstvom oheň klásť.
Zná i náš pastierik,
keď jesenný ho zajal mrak i chlad,
háj okrasť o šmáň,^[69] o klesť drsnú chrasť;

podpálil… trieli na ohník,
že šprihá ani had.
No udržať aj v rovnom plameni
žiar, čo tak s chvatom roznietime,
že vzbĺknuc, nesklesne hneď, ako slamený,
k popola premene:
to vzdor, to zmar, to — výsmech tme i zime!
To pravé umenie! bo pravé — nadšenie…

Tak zachovajte oheň nám,
keď ste ho zložili.
Nech s úsvitom svet vída jeho svit,
aj uznáva rád: nenie mam a klam,
že povstali sme z mohyly,
v nadsvetí vieme — žiť…
Čo ťažké veky udúšali v nás,
vraz zhor a plaj splnia silou,
noc v deň že prepukne, v kvet jara zimy mráz…
Ten sebadôvery
vzruch, triumf len! — náš genij nad mohylou;
ináče bez neho sme znova — príšery…

Veď jest čo zohrievať kol, kým
i osvecovať jest:
a hoc bys’ najal slnce nebeské
z dom’ do dom’ chodiť, podeľovať ním,
ba pribral si i z roja hviezd:
nie zbytkom záblesk je —
Sloboda, áno, sňala okovy
nám z nôh, jak z rúk nám putá sňala;
však, žiaľ! hruď prepásal kýs’ pancier ľadový,
v nej drhnúc ľudský dych —
zrak beľmo, srdce zastupuje skala…
Vatrite! vyzuť rod z tých kliatych hmoty krýh!

Ja v ľude iný poznal mrav
hen jarma prez útisk.
K slobode našiel, stratil k srdcu kľúč;
od povinností umkne v ohrád práv,
a cnosť mu? — krvavý bár zisk —
Tak zhasol lásky lúč…
Vatrite! čo chlap, v um mu podujmi
vniesť fakľu, stopiť srdce tvrdé;
i bez vás fedrovať vie svoje záujmy
po krutosť pridobre…
Ho žertve učte! javiť milosrdie:
nech blížny — najmä vlasť mu u dvier nežobre!

S úžasom vidím: tu-tam mlaď
sa stáva posupnou.
Čo? detva jara — kto to kedy čul? —
tá by sa mala svetla-tepla báť,
sa zime tešiť, láskať s tmou…?
Preds’ i ten mladý úľ
hneď v slnci zhrá, by zhmýrel kvietím lúk;
ľnú k lampe i tie — efeméry:^[70]
len mládež bočila by jasných od náuk,
od pravdy v bludu smer…?
Hach, vatrite! že nevylezie z diery,
až i v nej odkape, kto raz je — netopier!

A voniam: razí hniloba.
Jak tiahne vetra prúd,
ráz tančí kohútkom si na dome —
Česť úbeľu sa leskom podobá;
však nechtom leda zarypnúť,
máš hlinu… Svedomie
zaspalo: zmyslov uzda, rukoväť;
i bez kocúra kvária myši…
Vatrite! vypáliť, kde aký puká vred
hoc z tela priateľa,
kde sadá sneť, sa i tá voda kýši;
mak rakoviny bár nech vytlie docela!

Viem, keď sa stavia budova,
je mnoho neriadu;
kvas, úlomky sú jaksi povinné…
Však aby sťa hrad stála, hotová:
štroch^[71] za základ jej nekladú,
lež kvádre jedine;
za kostru priberú kov prieční, skôb,
pod poval skamenelé trámy,
nie, v nichž už tiká červ… Preds’ nestavia sa hrob,
lež dom, by život dlel
v ňom večne… Vatrite! a svieťte plamy:
až k dnu nech dovidí — ctný, múdry staviteľ…

Aj doba stihla veliká
nás, čo tak malí sme.
No namiesto, by k nej sme vzrastali,
ju dohonili, ako uniká:
až truštíme sa vo prizme
na vidma krížaly…^[72]
Nemohutnieme — krpatieme skôr,
zabudnúc: v celku vzrast, duch, sila —
Tej farby a či tej sok, ejha! za obor,
vzniesť stavbu vozvysok…
Vatrite! zvariť, čo pra rozštvrtila:
oč? Jánošíkov var’ kto zdedil — opasok…?

Aj na tú našu slobodu
vždy ešte číha vrah,
sťa potuteľný pytliak, zákerník:
ju, ozaj báječného pôvodu
zver vysokú, kde v horských tmách
v stráž nezastal si nik,
postihnúť! v hruď jej vboriť záražec,
že na poľany ľahne máry…
Vatrite! Každý lúč nech ako nebožiec
v tmaň^[73] vnikne úkrytu,
kde zrada kuje zbroj, jed čierny varí —
I noc tak zvidnite, až prezrie k úsvitu…

I sádžte pilne slobodné
pomysly na oheň,
s živicou citov!… Valné plamene
nech roznesú sťa v letku pochodne
jas šľachty, osvetový deň —
Prebŕdli Červené
sme more — krvi, zhynul faraón;^[74]
nuž, v pochod z púšte v zasľúbenú
zem, ako Sinaj chce! — v prach s modlou zlata!… On,
Boh, prezrel v úsvite
k nám, pohrozil — I jeho zaveleniu
poslušní, k očiste, hoc deň je, vatrite!…

1919