Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 829 | čitateľov |
[68]
Vy, ktorí združili ste sa
kol tohto ohniska
čo stredu s šírym sféry priestorom,
nad sebou ešte širšie nebesá,
skaď hnevom viacej nezblýska,
ni nezrachoce hrom:
ó, pilujteže tento nový krb
s trvalou horlivosťou v duši!
Pomysly sádžte veň z tých nastrádaných hŕb
v samotách století…
Nech horí, jak sa na ohnište sluší,
na osvet prítomna — budúcna k pamäti!
Bo malým umstvom oheň klásť.
Zná i náš pastierik,
keď jesenný ho zajal mrak i chlad,
háj okrasť o šmáň,[69] o klesť drsnú chrasť;
podpálil… trieli na ohník,
že šprihá ani had.
No udržať aj v rovnom plameni
žiar, čo tak s chvatom roznietime,
že vzbĺknuc, nesklesne hneď, ako slamený,
k popola premene:
to vzdor, to zmar, to — výsmech tme i zime!
To pravé umenie! bo pravé — nadšenie…
Tak zachovajte oheň nám,
keď ste ho zložili.
Nech s úsvitom svet vída jeho svit,
aj uznáva rád: nenie mam a klam,
že povstali sme z mohyly,
v nadsvetí vieme — žiť…
Čo ťažké veky udúšali v nás,
vraz zhor a plaj splnia silou,
noc v deň že prepukne, v kvet jara zimy mráz…
Ten sebadôvery
vzruch, triumf len! — náš genij nad mohylou;
ináče bez neho sme znova — príšery…
Veď jest čo zohrievať kol, kým
i osvecovať jest:
a hoc bys’ najal slnce nebeské
z dom’ do dom’ chodiť, podeľovať ním,
ba pribral si i z roja hviezd:
nie zbytkom záblesk je —
Sloboda, áno, sňala okovy
nám z nôh, jak z rúk nám putá sňala;
však, žiaľ! hruď prepásal kýs’ pancier ľadový,
v nej drhnúc ľudský dych —
zrak beľmo, srdce zastupuje skala…
Vatrite! vyzuť rod z tých kliatych hmoty krýh!
Ja v ľude iný poznal mrav
hen jarma prez útisk.
K slobode našiel, stratil k srdcu kľúč;
od povinností umkne v ohrád práv,
a cnosť mu? — krvavý bár zisk —
Tak zhasol lásky lúč…
Vatrite! čo chlap, v um mu podujmi
vniesť fakľu, stopiť srdce tvrdé;
i bez vás fedrovať vie svoje záujmy
po krutosť pridobre…
Ho žertve učte! javiť milosrdie:
nech blížny — najmä vlasť mu u dvier nežobre!
S úžasom vidím: tu-tam mlaď
sa stáva posupnou.
Čo? detva jara — kto to kedy čul? —
tá by sa mala svetla-tepla báť,
sa zime tešiť, láskať s tmou…?
Preds’ i ten mladý úľ
hneď v slnci zhrá, by zhmýrel kvietím lúk;
ľnú k lampe i tie — efeméry:[70]
len mládež bočila by jasných od náuk,
od pravdy v bludu smer…?
Hach, vatrite! že nevylezie z diery,
až i v nej odkape, kto raz je — netopier!
A voniam: razí hniloba.
Jak tiahne vetra prúd,
ráz tančí kohútkom si na dome —
Česť úbeľu sa leskom podobá;
však nechtom leda zarypnúť,
máš hlinu… Svedomie
zaspalo: zmyslov uzda, rukoväť;
i bez kocúra kvária myši…
Vatrite! vypáliť, kde aký puká vred
hoc z tela priateľa,
kde sadá sneť, sa i tá voda kýši;
mak rakoviny bár nech vytlie docela!
Viem, keď sa stavia budova,
je mnoho neriadu;
kvas, úlomky sú jaksi povinné…
Však aby sťa hrad stála, hotová:
štroch[71] za základ jej nekladú,
lež kvádre jedine;
za kostru priberú kov prieční, skôb,
pod poval skamenelé trámy,
nie, v nichž už tiká červ… Preds’ nestavia sa hrob,
lež dom, by život dlel
v ňom večne… Vatrite! a svieťte plamy:
až k dnu nech dovidí — ctný, múdry staviteľ…
Aj doba stihla veliká
nás, čo tak malí sme.
No namiesto, by k nej sme vzrastali,
ju dohonili, ako uniká:
až truštíme sa vo prizme
na vidma krížaly…[72]
Nemohutnieme — krpatieme skôr,
zabudnúc: v celku vzrast, duch, sila —
Tej farby a či tej sok, ejha! za obor,
vzniesť stavbu vozvysok…
Vatrite! zvariť, čo pra rozštvrtila:
oč? Jánošíkov var’ kto zdedil — opasok…?
Aj na tú našu slobodu
vždy ešte číha vrah,
sťa potuteľný pytliak, zákerník:
ju, ozaj báječného pôvodu
zver vysokú, kde v horských tmách
v stráž nezastal si nik,
postihnúť! v hruď jej vboriť záražec,
že na poľany ľahne máry…
Vatrite! Každý lúč nech ako nebožiec
v tmaň[73] vnikne úkrytu,
kde zrada kuje zbroj, jed čierny varí —
I noc tak zvidnite, až prezrie k úsvitu…
I sádžte pilne slobodné
pomysly na oheň,
s živicou citov!… Valné plamene
nech roznesú sťa v letku pochodne
jas šľachty, osvetový deň —
Prebŕdli Červené
sme more — krvi, zhynul faraón;[74]
nuž, v pochod z púšte v zasľúbenú
zem, ako Sinaj chce! — v prach s modlou zlata!… On,
Boh, prezrel v úsvite
k nám, pohrozil — I jeho zaveleniu
poslušní, k očiste, hoc deň je, vatrite!…
1919
[68] Mladé Slovensko — časopis slovenského študenstva, založený v Pešti r. 1919. Nasledujúceho roku časopis prešiel do Prahy za redakcie Ľuda Izáka a stal sa z neho orgán Sväzu slovenského študentstva s obsahom literárno-umeleckým. Hviezdoslav túto báseň napísal r. 1919.
[69] šmáň — drobné halúzky
[70] efemery — drobný hmyz
[71] štroch — štrk
[72] až truštíme sa vo prizme na vidma krížaly — až sa v hranole lámeme na lomené lúče; zmysel: namiesto toho, aby sme rástli, sa drobíme, krpatieme, zabúdame, že v celku je vzrast.
[73] v tmaň — v temno
[74] Prebŕdli Červené sme more — krvi, zhynul Faraón — biblickým motívom z vyslobodenia izraelského ľudu z egyptského otroctva Hviezdoslav vyjadril naše národné oslobodenie
— básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam