SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

24. novembra 1910

[8]


    Dnes dvaadvadsať rokov tomu,
    jak otca som si pochoval,
    ustelúc tesne ložisko mu
    k tej, korunou čo bola domu,
    jak i sám ju tak menoval:
i z úcty k obom padám na kolená
podobne kedys’ v bôli úpadku,
a z časov prívalu, z vĺn zapomnenia,
kde všetko plávä[9] je — smeť, kameň, pena —
v svit vynášam ich drahú pamiatku.

    Ju očíšťam, ju vyväzujem
    z hlín záplavy a z veku krýh,
    a každý iný nad záujem
    na oltár srdca povyšujem
    stred citov vďakou horiacich…
Bôľ zmŕtvel už — toť, znak! že všetky rany
prv-neskorej sa iste prihoja;

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
žiaľ mrkne síc sťa tôňa v duše stráni,
aj zmizá však, do slzy vyzbieraný,
v tom ponad cmiter slnci pokoja.

    Neporovnávam svoju stratu,
    ač zničila ma bezmála,
    s tou, ktorá — mierou k neobjatiu,
    tak veľká — tieto dni Rus svätú,
    Slavianstvo, ľudstvo polkala;
neporovnávam — Len si pripomínam
tie dávne hroby v tichom ústraní: —
a nevdojak svoj smut z nich odopínam
čo oblak — s ním sa vznesiem, letím inam —
k čerstvému rovu Jasnej Poľany.[10]

    Tam u nôh dubov rozložitých,
    z pliec zhodiv nošu zemských tiarch
    i úloh ducha obrovitých,
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
    po rokoch nepokojom sýtych
    svoj pokoj našiel patriarch:
muž prorok, poet orličieho letku;
múdrosti baník: v tom, jak žitím šiel,
mu zmysel stopujúci do dôsledku
a v súsled, rovno nebeskému svedku,
i zisťujúci jeho pravý cieľ…

    Ja myslel, toho rozkročenia
    keď dejateľ tu skončí púť:
    Rus celá sklesne na kolená,
    nech v kment či v žíň je priodená,[11]
    a roztrhne si v mukách hruď
i kvíliť bude, žalobnými stony
že naplní svet po najďalšiu hrádz,
sŕdc kladivami tlčúc v Kremľa zvony: —
a hľa! — len ľudu kľačia milióny…
Im žil, im umrel len! im niet ho viac!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
    Veď každý národ svojho neba
    si rozpne sklepy prejasné,
    kde jeho svetlá hľadať treba,
    v nichž dvorí si a cení seba;
    duch ušiel — hviezda vyhasne:
i hneď by mal strop zmračnieť do pokory.
Tak aspoň stáva sa i v nebesách,
keď ktoré slnce obeťou tam zhorí:
tu ako slzy kanú meteory,
sťa popol skruchy[12] kozmický tlie prach…[13]

    — Čo zhrešil, v akej službe hada?
    Kto smie ho na odpoveď brať?
    či farizejov mrzká rada!? —
    Kto hľadá pravdu, Boha hľadá,
    kto blížneho rád, Boha rád!
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
A ľudstva vredy pučiť, zmývať špaty,
tvár vtlačiť už raz heslám chýrnych viech;
než brať, radš’ dávať; hlásiť úsvit zlatý,
hold priniesť práci, viny odpúšťať i
byť zmiercom, dobrodincom… či to hriech?

    On nazrel, kde čo ľudstvu k škode:
    i údol bied mu k zátišiu
    primeral rajskej o slobode.
    Nie veľduch s veľkým srdcom v zhode
    má plnomoc tu najvyššiu!
Čo v spoločenských ústavoch je zhnilé:
von s tým! bár budova sa stroskoce
(on staviteľ je); — pílku na pahýle!…
(je záhradník); — v pec škrupiny! sklad síl je
(vie) v jadre: život, kvet i ovocie!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
    On predsudky len ráňal staré,
    kást modly, krivdy obludy,
    by ľudskosť zdvihol na oltáre;
    nie, v súde s veľkým srdcom v páre
    duch veľký nikdy nezblúdi!
Palácu velil: pred chalupou skloň sa!…
Nie rek on, zem čo s chlebom zrovnáva,
z nej krája si — ; však výboj Macedónca,
plen Caesarov kde?…[14] zato nezná konca,
čnie nad čas jeho myslí dŕžava!

    On zhrdol sladkej liene puty
    a s činom zväzky rodinné
    udržal po sklon zemskej púti;
    nie, veľduch veľkým srdcom hnutý,
    on slúži Bohu jedine!
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Roj vábov zaplašil: hyš! v straty diale,
krkavci —; zvolal holubice ctnot:
pomôžte obrať zrnko — ideále —
ho rozsejem… a chôvou dám mu stále
jas duše, krvi žiar a čela pot.

    On prírody ctnom na podolku
    zdroj odkryl mravnej posily,
    ľud v štepničnú kol združil škôlku;
    nie, cieľ svoj s veľkým srdcom v spolku
    duch veľký nikdy nezmýli!
Tam učil, cvičil detvu ľudstva bielu
pri svetle umu, srdca pokore;
ba nech tak Kristus tu zas kráča k cieľu,
viem, rečie mu: Len ďalej, učiteľu!
vykladaj moju ,kázeň na hore‘…[15]

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
    … A predsa porok, anatéma[16]
    na hlavu spasiteľných dúm.
    Chrasť v prieč, kde frklo čisté semä: —
    jej jašterčie ho dusí plemä,[17]
    jak depce evanjelium.
Pych sebstva bujnie, prúc sa na litery,
v tieň kryjúc: Boh že duch a láska je…
Tak zapadol v ňom prameň živej viery;
kto nenávisť tú s jeho láskou zmieri?
kto z hrobu jeho kameň odkľaje?



[8] 24. novembra 1910 — Hviezdoslav tu hodnotí význam Leva Nikolajeviča Tolstého. Jeho smrť 20. novembra 1910 mu dala podnet k tomu, aby sa zamyslel aj nad neúctou, s akou sa zachovali k nemu úradné ruské kruhy

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

[9] kde všetko plávä je — všetko, čo odplaví čas

[10] k čerstvému rovu Jasnej Poľany — L. N. Tolstoj je pochovaný v svojom rodisku — v Jasnej Poľane

[11] nech v kment či v žíň je priodená — nech už je priodená v najjemnejšie či najdrsnejšie tkanivo

[12] skrucha — skrúšenosť

[13] kozmický prach — meteorický prach

[14] však výboj Macedónca, plen Caesarov kde? — Hviezdoslav tu chcel povedať, že Tolstoj bol väčší víťaz ako macedónsky kráľ Alexander Veľký (vládol r. 336 — 323) alebo slávny rímsky vojvodca Caius Iulius Caesar (zavraždený bol r. 44. pred n. l.).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

[15] ,kázeň na hore‘ — myslí sa najmä Matúšovo evanjelium, kap. 5 — 6

[16] … A predsa porok, anatéma — a predsa kliatba, vyobcovanie z cirkvi. Svätá synoda — najvyššia zákonodarná, správna a sudcovská stolica pravoslávnej cirkvi, Tolstého vyobcovala z cirkvi.

[17] Chrasť v prieč, kde frklo čisté semä: — jej jašterčie ho dusí plemä — kde padalo semeno Tolstého myšlienok, tam jemu napriek ho vydusilo chrastie (zvíťazilo zlo tam, kde bolo zasiate semeno lásky)