Básne príležitostné

    Dnes dvaadvadsať rokov tomu,
    jak otca som si pochoval,
    ustelúc tesne ložisko mu
    k tej, korunou čo bola domu,
    jak i sám ju tak menoval:
i z úcty k obom padám na kolená
podobne kedys’ v bôli úpadku,
a z časov prívalu, z vĺn zapomnenia,
kde všetko plávä^[9] je — smeť, kameň, pena —
v svit vynášam ich drahú pamiatku.

    Ju očíšťam, ju vyväzujem
    z hlín záplavy a z veku krýh,
    a každý iný nad záujem
    na oltár srdca povyšujem
    stred citov vďakou horiacich…
Bôľ zmŕtvel už — toť, znak! že všetky rany
prv-neskorej sa iste prihoja;

žiaľ mrkne síc sťa tôňa v duše stráni,
aj zmizá však, do slzy vyzbieraný,
v tom ponad cmiter slnci pokoja.

    Neporovnávam svoju stratu,
    ač zničila ma bezmála,
    s tou, ktorá — mierou k neobjatiu,
    tak veľká — tieto dni Rus svätú,
    Slavianstvo, ľudstvo polkala;
neporovnávam — Len si pripomínam
tie dávne hroby v tichom ústraní: —
a nevdojak svoj smut z nich odopínam
čo oblak — s ním sa vznesiem, letím inam —
k čerstvému rovu Jasnej Poľany.^[10]

    Tam u nôh dubov rozložitých,
    z pliec zhodiv nošu zemských tiarch
    i úloh ducha obrovitých,
    po rokoch nepokojom sýtych
    svoj pokoj našiel patriarch:
muž prorok, poet orličieho letku;
múdrosti baník: v tom, jak žitím šiel,
mu zmysel stopujúci do dôsledku
a v súsled, rovno nebeskému svedku,
i zisťujúci jeho pravý cieľ…

    Ja myslel, toho rozkročenia
    keď dejateľ tu skončí púť:
    Rus celá sklesne na kolená,
    nech v kment či v žíň je priodená,^[11]
    a roztrhne si v mukách hruď
i kvíliť bude, žalobnými stony
že naplní svet po najďalšiu hrádz,
sŕdc kladivami tlčúc v Kremľa zvony: —
a hľa! — len ľudu kľačia milióny…
Im žil, im umrel len! im niet ho viac!

    Veď každý národ svojho neba
    si rozpne sklepy prejasné,
    kde jeho svetlá hľadať treba,
    v nichž dvorí si a cení seba;
    duch ušiel — hviezda vyhasne:
i hneď by mal strop zmračnieť do pokory.
Tak aspoň stáva sa i v nebesách,
keď ktoré slnce obeťou tam zhorí:
tu ako slzy kanú meteory,
sťa popol skruchy^[12] kozmický tlie prach…^[13]

    — Čo zhrešil, v akej službe hada?
    Kto smie ho na odpoveď brať?
    či farizejov mrzká rada!? —
    Kto hľadá pravdu, Boha hľadá,
    kto blížneho rád, Boha rád!
A ľudstva vredy pučiť, zmývať špaty,
tvár vtlačiť už raz heslám chýrnych viech;
než brať, radš’ dávať; hlásiť úsvit zlatý,
hold priniesť práci, viny odpúšťať i
byť zmiercom, dobrodincom… či to hriech?

    On nazrel, kde čo ľudstvu k škode:
    i údol bied mu k zátišiu
    primeral rajskej o slobode.
    Nie veľduch s veľkým srdcom v zhode
    má plnomoc tu najvyššiu!
Čo v spoločenských ústavoch je zhnilé:
von s tým! bár budova sa stroskoce
(on staviteľ je); — pílku na pahýle!…
(je záhradník); — v pec škrupiny! sklad síl je
(vie) v jadre: život, kvet i ovocie!

    On predsudky len ráňal staré,
    kást modly, krivdy obludy,
    by ľudskosť zdvihol na oltáre;
    nie, v súde s veľkým srdcom v páre
    duch veľký nikdy nezblúdi!
Palácu velil: pred chalupou skloň sa!…
Nie rek on, zem čo s chlebom zrovnáva,
z nej krája si — ; však výboj Macedónca,
plen Caesarov kde?…^[14] zato nezná konca,
čnie nad čas jeho myslí dŕžava!

    On zhrdol sladkej liene puty
    a s činom zväzky rodinné
    udržal po sklon zemskej púti;
    nie, veľduch veľkým srdcom hnutý,
    on slúži Bohu jedine!
Roj vábov zaplašil: hyš! v straty diale,
krkavci —; zvolal holubice ctnot:
pomôžte obrať zrnko — ideále —
ho rozsejem… a chôvou dám mu stále
jas duše, krvi žiar a čela pot.

    On prírody ctnom na podolku
    zdroj odkryl mravnej posily,
    ľud v štepničnú kol združil škôlku;
    nie, cieľ svoj s veľkým srdcom v spolku
    duch veľký nikdy nezmýli!
Tam učil, cvičil detvu ľudstva bielu
pri svetle umu, srdca pokore;
ba nech tak Kristus tu zas kráča k cieľu,
viem, rečie mu: Len ďalej, učiteľu!
vykladaj moju ,kázeň na hore‘…^[15]

    … A predsa porok, anatéma^[16]
    na hlavu spasiteľných dúm.
    Chrasť v prieč, kde frklo čisté semä: —
    jej jašterčie ho dusí plemä,^[17]
    jak depce evanjelium.
Pych sebstva bujnie, prúc sa na litery,
v tieň kryjúc: Boh že duch a láska je…
Tak zapadol v ňom prameň živej viery;
kto nenávisť tú s jeho láskou zmieri?
kto z hrobu jeho kameň odkľaje?