Básne príležitostné

Čo za spevot to popred okná tiahne,
  sťa veniec potiech, poprepletaný
  plamennou stuhou slávovolaní:
že každý zvuk mi až k dnu srdca siahne,

by otajelo, starobou hoc krahne?
  A nielen srdcom pohne do hrany
  ni zvonom, lež i v tichom ústraní
mu duše široko sa porozľahne…

Jak, možné by bolo: náš búrlivý
  to pochod zneje voľne po placi,
smel vonka z kútov…? Či sa divy robia?
  Ba on to znie — div, vskutku, nad divy —:
  „Hej, Slováci!…“ Nuž, hurá, Slováci…
Sto veky hodlaným, hej, zvrtla doba!

                   *

A ponad pochod zástavy si vlajú
  tiež našich farieb, ako perute
  jarabých vtákov smelo rozpnuté;
trepocú, až mi v očiach iskry zhrajú —

Toť, vtač, čo nášmu — v podzim: tiež div! — kraju
  prináša jaro puky osuté…
  Nie, nevládzem už valné pohnutie:
i zhlaholia rty, dlane zatlieskajú —

Svet starý v rumoch, zlobou, krivdou podlý
  riad… hľa, že pýcha pádu predchodí:
kydajú z krku nevoľníkov modly,
  bo slnce vzišlo našej slobody,
  omračujúce na smrť Kykymoru.
Sem na prsia mi hneď-hneď trikolóru…

                   *

A radostný duch všetko schytá, berie,
  unáša kriely jasnej nálady;
  hne v pochod, koho v líce pohladí,
mu srdce otvoriac, jak domu dvere.

Len do dier lezú hnusné netopiere,
  že oprsklo ich slnce znezrady,
  to svetlo, čo už nikto nezradí,
nezvedie, aby zašlo v nočnom šere…

Hej, doba zvrtla bludom vekov, darmo
  sa tomu vzpierať… Heslo bez síl, pier:
nám sloboda, nám! — vám? čo nie? jarmo.
  Ó, vďaka, Bože, mňa že, i mňa, starca,
  osvitlo, v ceste hoci na cmiter;
viac nečujem škrek pätnásteho marca…^[52]

1918