Básne príležitostné

      Obraciam stránky jeho kníh
a čítam, zapálené líca…
    Čo kniha: zase pokladnica
      pomyslov božsky vznešených!
a vzácnych kníh to svor až nedohľadný,
hoc sleduješ ho najjasnejšom na dni,
  dľa ohnív tekáš s vtáčou bystrotou:
s tým „z hlubin“^[44] počnúc, článok po západný
  kdes’ s červánkovou duše milotou —
Národe bratský! vzdor závisti, zášti,
i záškodníctvu… v zbierke tej, hoj! máš ty,
      máš všetku plnosť klenotov.

      Kto zmajstroval ich? Zlatník snáď?
    viac: spod rúk umkli čarodeju!
    — No nielen skvosty v skrinkách tkvejú:
      i kment tam, brokát, činovať,
po najjemnejší hodváb pohotove,
čo stkali prsty ducha paprskové
  za horúcich dní, snivých večerov
v kroj: švárny odieť vzrast, — štep vo výchove —
  dramatu, lýry, epa nádherou —
Národe bratský! nielen blúzu krátku,
jak statný robotník… máš, hoj! i k sviatku
      kráľovských šatňu úborov…

      A chuť tá v četbe! Vôní ťah…
    Kto kuchár? — Zázračná skôr včela
    sa po vlastiach to rozletela,
      ba po svetových oblastiach,
skaď zniesla v podolkoch až do obnôžky
tresť kyprých kalíškov a krôpky-trošky
  v plást zvarila: brok manny, slasti mok —
Z tej Olympu stôl zásobí sa znôšky;
  Ganymed,^[45] Hebe^[46] v službe zas — let, skok —
Národe bratský, nielen všedným chlebom,
kŕmený, napájaný si i nebom:
      máš v komore hoj lahôdok!

      I vhrúžený tak, hnedky kvet
    vzplať vidím, hnedky sa mi vše zdá,
    že nová osvitla ma hviezda,
      hneď perlu zriem sa pozaskvieť.
A jakbych stál kdes’ bájnom na úskalí:
div divúci kol! More krištáľ valí,
  zem v puku ruža, v puku ľalia
zas nebesá — a každé, v neskonalý
  vpliesť veniec ho, plod lásky rozvíja…
Národe bratský! tebe vteká daň tá;
nezáviď Shakespeara viac, Huga, Danta:
      máš rovného im génia!

      Ó, rozkoš! akou umenie
    nás naplňuje v svoju dobu,
    že zdá sa: povstali sme z hrobu,
      čo lepšie v nás, je vzkriesené.
A on, haj, zná, tie v iných vzbúdzať city,
ni jari zvest: sám rozkoše tej sýty;
  na každý závan harfa Eola,
kriel rytmových vždy, súzvuk; v celom bytí
  tá z lámp, čo pred oltárom plápolá —
Národe šťastný! kto sa vyrovná ti?
On zhrieva ťa, ti život pleká, zláti,
      i keď púšť smrti dokola…

      Čo sme my pri ňom, pisári?
    Ostredček obriadils’ svoj leda;
    ak zvezieš kôpku — i to bieda.
      Až styd mi blčí na tvári!…
On nielen zdarne zrába vlasti hony,
kým blýska mu styk, hrá pluh, kosa zvoní:
  i za pomedzím zvuk ten čuť, zrieť svit —
Včuľ Pegaz skeral v Himalaju tôni
  dom’ so zbožím — včuľ s jabky Hesperíd…
Národe bratský! K lánom rodnej vnady
Semiramidy^[47] privtelil ti sady:
      hoj, statkár! máš nač hrdý byť…

      — Však či už krásu pre krásu
    velebil, cennú najvýš draho,
    či zľavil v tom a ľudstvu blaho
      šiel získať v chumeľ zápasu:
súc človekom preds’, zrazu — seknul v diele
a znemelé rty, ruky zľadovelé,
  uložil tvorčiu hlavu — na pokoj…
(— Strom vysilil sa; letky stuhli v čele;
  vyhorel vulkán, doblbotal zdroj…)
Národe strastný, výš kde tvojho bôľu,
kde žiaľu hĺb!?… Aj zlkala s tebou spolu
      znať sveta, zapomenúc na svoj!

      Veď na obvode prašných nív
    kde stálosti grunt zarazený?
    Podoby tenú v prúdoch zmeny,
      jak márnosť velí… Nuž, či div,
že i on, chytrý, Protej, vposled skonal?
A ostatne: kde rovná z diagonál,
  premerať podjem jeho napoprieč:
obrúčok valný kmeň?… Či nevykonal,
  čo vykonať môž’ zvrchovaná reč?
Cieľ! — šťukol kruh diel na večité časy:
tak koleno mu druzglo v pocte krásy,
      z pravice hrknul pravdy meč…

      Och, kliatba zemskej poroby!
    že i tie telá — schránky schránok —
    v nichž veľduch rozložil si stánok,
      sú rovno-krehké nádoby.
A ľudia, plaché prítomnosti deti,
sa bezpečia len stálej za osvety;
  i na zemi keď toľko hriechu jest:
ej, zle! keď duch ten bez návratu vzletí,
  nekáže lásku slnca, svornosť hviezd…
Národe bratský! verím, chybuje ti,
hoc včuľ ti zas jak plný mesiac svieti; —
      i žes’ deň mal, vzdaj Bohu česť!

      … A predsa stužka červcová
    snáh jeho sa i ďalej snuje:
    ostatky drahé predstavuje…
      Vy, „Spoločnosti“ údovia,^[48]
ó! pozbierajte jeho znaky, stopy,
nech podlaha ich zeme má či stropy,
  trať dneška, vekov húšť, háj antický;
kde padeš, iskrička, byľ slza kropí,
  i opilky bár — vzácnosť navždycky!…
Národe bratský! potom oznám svetu:
Tu obraz! navlas črty zvečnené tu —
      Toť, chlúba moja, Vrchlický!

1916