ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obraciam stránky jeho kníh
a čítam, zapálené líca…
Čo kniha: zase pokladnica
pomyslov božsky vznešených!
a vzácnych kníh to svor až nedohľadný,
hoc sleduješ ho najjasnejšom na dni,
dľa ohnív tekáš s vtáčou bystrotou:
s tým „z hlubin“^[44] počnúc, článok po západný
kdes’ s červánkovou duše milotou —
Národe bratský! vzdor závisti, zášti,
i záškodníctvu… v zbierke tej, hoj! máš ty,
máš všetku plnosť klenotov.

Kto zmajstroval ich? Zlatník snáď?
viac: spod rúk umkli čarodeju!
— No nielen skvosty v skrinkách tkvejú:
i kment tam, brokát, činovať,
po najjemnejší hodváb pohotove,
čo stkali prsty ducha paprskové
za horúcich dní, snivých večerov
v kroj: švárny odieť vzrast, — štep vo výchove —
dramatu, lýry, epa nádherou —
Národe bratský! nielen blúzu krátku,
jak statný robotník… máš, hoj! i k sviatku
kráľovských šatňu úborov…

A chuť tá v četbe! Vôní ťah…
Kto kuchár? — Zázračná skôr včela
sa po vlastiach to rozletela,
ba po svetových oblastiach,
skaď zniesla v podolkoch až do obnôžky
tresť kyprých kalíškov a krôpky-trošky
v plást zvarila: brok manny, slasti mok —
Z tej Olympu stôl zásobí sa znôšky;
Ganymed,^[45] Hebe^[46] v službe zas — let, skok —
Národe bratský, nielen všedným chlebom,
kŕmený, napájaný si i nebom:
máš v komore hoj lahôdok!

I vhrúžený tak, hnedky kvet
vzplať vidím, hnedky sa mi vše zdá,
že nová osvitla ma hviezda,
hneď perlu zriem sa pozaskvieť.
A jakbych stál kdes’ bájnom na úskalí:
div divúci kol! More krištáľ valí,
zem v puku ruža, v puku ľalia
zas nebesá — a každé, v neskonalý
vpliesť veniec ho, plod lásky rozvíja…
Národe bratský! tebe vteká daň tá;
nezáviď Shakespeara viac, Huga, Danta:
máš rovného im génia!

Ó, rozkoš! akou umenie
nás naplňuje v svoju dobu,
že zdá sa: povstali sme z hrobu,
čo lepšie v nás, je vzkriesené.
A on, haj, zná, tie v iných vzbúdzať city,
ni jari zvest: sám rozkoše tej sýty;
na každý závan harfa Eola,
kriel rytmových vždy, súzvuk; v celom bytí
tá z lámp, čo pred oltárom plápolá —
Národe šťastný! kto sa vyrovná ti?
On zhrieva ťa, ti život pleká, zláti,
i keď púšť smrti dokola…

Čo sme my pri ňom, pisári?
Ostredček obriadils’ svoj leda;
ak zvezieš kôpku — i to bieda.
Až styd mi blčí na tvári!…
On nielen zdarne zrába vlasti hony,
kým blýska mu styk, hrá pluh, kosa zvoní:
i za pomedzím zvuk ten čuť, zrieť svit —
Včuľ Pegaz skeral v Himalaju tôni
dom’ so zbožím — včuľ s jabky Hesperíd…
Národe bratský! K lánom rodnej vnady
Semiramidy^[47] privtelil ti sady:
hoj, statkár! máš nač hrdý byť…

— Však či už krásu pre krásu
velebil, cennú najvýš draho,
či zľavil v tom a ľudstvu blaho
šiel získať v chumeľ zápasu:
súc človekom preds’, zrazu — seknul v diele
a znemelé rty, ruky zľadovelé,
uložil tvorčiu hlavu — na pokoj…
(— Strom vysilil sa; letky stuhli v čele;
vyhorel vulkán, doblbotal zdroj…)
Národe strastný, výš kde tvojho bôľu,
kde žiaľu hĺb!?… Aj zlkala s tebou spolu
znať sveta, zapomenúc na svoj!

Veď na obvode prašných nív
kde stálosti grunt zarazený?
Podoby tenú v prúdoch zmeny,
jak márnosť velí… Nuž, či div,
že i on, chytrý, Protej, vposled skonal?
A ostatne: kde rovná z diagonál,
premerať podjem jeho napoprieč:
obrúčok valný kmeň?… Či nevykonal,
čo vykonať môž’ zvrchovaná reč?
Cieľ! — šťukol kruh diel na večité časy:
tak koleno mu druzglo v pocte krásy,
z pravice hrknul pravdy meč…

Och, kliatba zemskej poroby!
že i tie telá — schránky schránok —
v nichž veľduch rozložil si stánok,
sú rovno-krehké nádoby.
A ľudia, plaché prítomnosti deti,
sa bezpečia len stálej za osvety;
i na zemi keď toľko hriechu jest:
ej, zle! keď duch ten bez návratu vzletí,
nekáže lásku slnca, svornosť hviezd…
Národe bratský! verím, chybuje ti,
hoc včuľ ti zas jak plný mesiac svieti; —
i žes’ deň mal, vzdaj Bohu česť!

… A predsa stužka červcová
snáh jeho sa i ďalej snuje:
ostatky drahé predstavuje…
Vy, „Spoločnosti“ údovia,^[48]
ó! pozbierajte jeho znaky, stopy,
nech podlaha ich zeme má či stropy,
trať dneška, vekov húšť, háj antický;
kde padeš, iskrička, byľ slza kropí,
i opilky bár — vzácnosť navždycky!…
Národe bratský! potom oznám svetu:
Tu obraz! navlas črty zvečnené tu —
Toť, chlúba moja, Vrchlický!

1916