ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za slávnym Hodžom, orlom vysokých
kôl v pomysloch, zas — Lichard striezlivý:
Podolím chodák len, no zato všetkej
cti hodný oráč, v roľu dedičnú
hlbokou brázdou zarezávajúci
svoj obrodný pluh: až vše zosŕkala
od bôľu — a či slastným vzrušením? —
ten jeho ostrý lemeš pocítiac
si v srdci samom —; gazda nad gazdov,
čo od úsvitu po mrak zaplňuje
deň tvorčím obsahom, jak včela plást;
syn zeme-matky poslušný a verný
vo pridelenom ňou mu šafárstve
do smrti; dobrých živlov tovariš,
prírody — panny šťastný milovník: —
pred zrakom ,Obzor‘,^[22] ako rozkrídlenú
by veleknihu božských poučiek,
kým v opatere ,Pokladnicu‘^[23] stále,
kam výdobytky zhŕňal skúsenosti,
ukladal zlatý námah zárobok:
zažehnať už raz rodnú chudobu,
ju obohatiť…

Za ním Záborský,
sťa jeho pomocník: bo s rozsievkou
tiež plnou zrna, na úvetrí ducha
ním oviateho, vycúdeného
na vtipu riečici — hej, zrna pravdy
nabranou, sperleného ako rosa
o vzchode slnka, v kvetných srdiečkach
utkvelá ťažkým brokom strieborným,
uzardelého rujnou žitia túžbou
jak iskry žertvy — K tomu pohonič
s štipľavým bičom, rodný záprah v pokrok
podúrajúci, šibajúci ním
príživnú háveď; mravokárca vážny,
pridŕžajúci ctnoty zrkadlo
ku spoločnosti tvári, nešvár kde
a pehy škvrny toľké —; klčovateľ
a kynožiteľ bez milosrdenstva
netrebných chrastín, burín na poli:
by kypro-mäkko ustlalo sa siatiu
i klíčkom vstalo ono podobne
obudenému decku smavému,
svit v perečku, sľub budúcnosti šťastnej,
žní zlatých záruka…

A za oboma
tak bystro, ako valach za prťou,
im privolajúc zďaľa hlučné „Mor ho! —“,
náš statný junák Samo Chalupka:
„Hoj, mor ho, detva môjho rodu, kto
ti kradmou rukou siahne na slobodu…
bo Slavian jak len seje na svojom,
i na svojom žne — nechce cudzieho“:
nech mozole sú, slzy a či krv…
A ako im a spolurobotníkom
kol na národa roli dedičnej
predniesol onen životný svoj program
a všetci si ho do sŕdc vštepili,
pot utreli si z čiel a robotné
zložili nástroje: tu zhromaždil ich
na zaslúžený oddych na trávniku
úvrati spolných, zakvitlý kde lôh,
a predkov deje im tam rozprával,
ním vyvážené z mračnej minulosti,
v úchvatných baladách: ich kruté boje
s odvekou saňou krivdy, víťazstvá
ich svetlé nad ňou, ako sporážali
po jednej tie jej ľudomorné hlavy
za oným ,Mor ho!‘ heslom junáckym…
Slúchali s údivom a — horeli —
A zápäť zas sa pustil vo spevavé
preteky so škovránky nad nimi
a preplnil im duše veselosťou…
Splesali, vzhupli z miest a zajali
tým širšiu postať s chuťou — Mizla práca,
jak slnko mizlo nebom k západu —

Tak jedno za druhým, hľa, rodili
slovenské matky znamenitých synov:
hotových navliecť jarmo národné
si hladkú na šiju a maninou,
cez protivenstvá sveta, napriek tlaku
omínavému, k cieľu teružiť
ohromný jeho náklad napätými
do pretrhnutia svalov pobočky
a vlákny všetkých síl; ho každým duše
dýchnutím podniesť; z miesta na miesto
ho pomknúť každým srdca pohnutím…
Toť, povinností naplnených jasný,
nezmenný úplnok, čo presvieti
i najčernejšiu polnoc nástrah — Toť,
vysoké samožertvy hranice,
plápolajúce z mrákot nenávisti
jak zore spasenia —

Ó, šťastní sme,
že máme takto skvostne osvetlenú
minulosť, ktorá ináč temno je,
je hluchota, mlk, priepasť zábudy.
V nej svetlá horia nám, čo samy svietia
si k dnešnej oslave: či nie to slávne?
V nej skrývajú sa pre nás pamiatky,
čo v pamäti nám zašlej starosťou
svitajú samy: nie to nesmrteľnosť?
Z nej príklady nám čnejú ako bašty
hôr, ktoré nikdy nesploštejú v pláň,
sa nepreminú: nie to bez príkladu?…
Nuž a my čo, ich potomci, či ich
nasledujeme všetci ochotne,
či snažíme sa dôjsť tak samosvetla,
tak vkoreniť sa v pamäť, za príklad
tak poručiť sa pokoleniam po nás?
A tu si každý práve pri takejto
príležitosti predlož otázku:
Nač som sa zrodil, v reťaz národa
poč vplynul ohnivom, či márnou ničkou
mu počet zveľadiť —? Keď snietkou som
tiež jeho stromu, či prinášam aj
v povestne dobrom ovocí mu osoh?
a či si iba tyjem z jeho miazg,
výhonok-zlodej? leda prázdnym kvetom
do očí bľusknem svetu, zašuštím mu
v sluch novej listvy riasou nádhernou —
s všakými vetry kolíšem sa v lieni
a tlieskam-plieskam — v slnci s múšaty
si halaškujem, toniem v rozkoši —?
abo som ogrman, ba jablko,
no červavé?…
Bo beda národu,
čo zo dňa na deň žije v jeho údoch:
bez vzozierania k budúcnosti horám,
k tým sfingám záhad v hmlistých obrysoch;
bez naslúchania nových bublotu
dôb, prúdiacich sa v diaľach z vysokých
brál všeľudských snáh; vôbec bez zmyslu
pre jasno pravdy, dobra mohutnosť,
pre dôstojenstvo krásy — Je on žobrák
u cesty sveta, priživujúci
sa na náhody biednej almužne;
len nad ním zaplakať a — ponechať ho
osudu, aký vyvolal si sám…

— Ostatne i tie všetky spomienky
a pamiatky, nech akokoľvek drahé
a vzácne sú jak minulosti odkaz:
i ony sú preds’ mŕtvy kapitál
len, zakopaný poklad — klenoty
kés’ rodinné: ak totiž šťastný dedič
ich stráži ich len, sediac na truhle
jak povýšenec slávy šedej, ináč
na pohodlnom lone s rukami
a s hlavou v odporný dym zatratenou
rodinnej pýchy — Áno, úrok ich
len ruky prítomna, len dedičove
to ruky môžu prácou vyzískať,
tak uplatniť ich mincou v obehu;
len ony, zdravé, pilné, voľné ruky
s pomocou umu rád i dvíhadiel
a okrídlených túžob srdca vstave
sú znásobiť aj tú ich istinu
za podklad, základ, poklad veľkej, slávnej
nám budúcnosti rodnej — bez konca —

A preto po tom zapálení sŕdc,
po zahorení duchov u vatry
tej slávo-radostnej — tým horlivejšie
priložme ruky k dielu, natešení
i obživení, upamätaní:
len na robotných dňoch sa zakladá
i sviatku veleba! — Hej, do roboty
zajmime čeľaď úsilí i vlôh
a túh i túch, kde aká k službe v kom,
a stíhajme i otcov svetlý zámer:
že v nebývalom svitne rozvitku
tá naša drahá roľa dedičná,
nad sebou nebo snahe naklonené
s podolkom hojných darov blankytným;
a raz tak tiež, keď iba pamiatka
ak po nás zbude, našou zásluhou
uzámožnení, šťastlivejší od nás
oslávia vnuci naše ročnice…

1912