Básne príležitostné

Počuj, mládež!
           Tu je jaro národa,
vyzúvajúce ho z okov,
  pút i reťazí
starých, skôrnatelých krýh
  z rúk-nôh za väzy,
  z ducha kriel, i inde všade,
  kde sťa úrek, kliatby nehoda,
  utkvelý mráz, srieň či ľad je…
prsty slnca, čo viac u dvier zimy
  už-už rozsotených bokov
láskou neba v žiari prevysokou
    sprudka, ako okamih,
  pramenate spustenými
    z výšin blankytných,
  mravci v práci hmýriacimi —
     S tvojím jarom
     mu ho darom
  — ó, tá šťastná príhoda! —
z nedohľadných končín zemegule,

  z Ofiru^[55] čajs’ a či z Tule
priniesla dnes Zlatovláska — Sloboda!…
    Dlho putovala s ním,
  s viazankou tou veľkolepou
    z bájnej ríše plných sklepov —
  otáľave tiahla a či váhave,
    pomýlená rozcestím,
  maninou že — prťou závratnou
    po obvode prahornatom,
  nad nejednou priepasťou —
    potme, v hmle, v mrákave,
  v blýskavici, v metelici,
  sťaby v húšti, v takej pľušti,
      v šajtľave-Hatľave,
    nešetriacej nádherný jej šat,
  akým žiada noci za obratom,
    trvanlivej, ni tej v hrobe,
    primerane veľkej dobe
  zrdieť sa slávy nedeľa…?
    A či po divokej púšti
    mnohej blúdiť musela,
  tŕním jak, cez hate, hrádze
        naporad —
    cez priekory, cez prekážky,
    od nesnádze do nesnádze,
    kde je postup príkry, ťažký,
    sám kde pútnik sotva vládze,
      a nie s ťarchou:
s vážnou, vzácnou nadovšetko — zmluvy archou…?
    Kalužmi lži var’ tiež, pomlúv blatom 
        hodiac-brodiac,
    prv než zlaté slnce vzišlo,
        ísť jej prišlo,
  s oprskom i mysle na brokát,
    čo viac ešte želela?
Nebodaj i morom hnevných vôd,
škrupinou kde z panciera hoc loď…
vzduchom hádam kliesnila si stezku,
          posekaným
  na pazderie mečom blesku,
rozprúdeným, rozzvučaným zápäť za ním,
  dopadajúcim jak mlatom,
  hustým hromu burácaním…?
Či sa, štít, kde stačil v azúr temä vzniesť,
          pri oddychu
  vo velebnom nebies tichu
          z toho štítu
  zahľadela na beh hviezd:
úpravu v nich k ďalšej ceste číta,
  po hrebeni hôr
ako k plajúcemu zájsť hen v zorách zrázu
    zmrklý ešte cez obzor?…
  A tu, strhnutá zas od myšlienok,
    môžbyť, zrazu
    čiahla s chvatom
  v roj, jak svätojánskych lienok,
  k rúchu skvostnému, čo nosí,
  perlisté i spŕchou rosy,
náhle spliesť si ešte mladušský z nich vienok…
    kto by vedel?
                  Dosť, ach, na tom
  — meškave či pre odpory mrchavé
     tu-tam v diaľave —;
  neskoro že došla s ním — ej, spozdene,
    by mu padlo bez príkladu,
    ako balzam, ako všehoj na zdravie,
      zázračný jak deväťsíl,
         plnú, sýtu na omladu,
    na junáka by sa hupkom zotavil…
      neskoro, ej, prišla s ním
      — kriela mala a či nohy drevené —
        k nešťastnému národu:
      trpezlivosť tratiacemu —
        pod tlakom i násilím
      každú belosť trpiacemu,
  útisk, krivdu, faloš, hmyz i na mene…
           s citom zjatreným
        po úmor až, po úpal:
      krvavú jak srdca, duše stravu;
        s nanútenou sebe záhou,
           dúškom nechutným
        pijúcemu každý žiaľ
      prehorkého, pretrpkého pôvodu:
      stridží odvar, víno, síro-plamenné,
  ešte i od vpadlých doň sĺz iskrenné,
       trúnok blenu, bolehlavu…
  z kalicha až — po dno kal;
  i jak nehanebnú peresť
  skrivodlivým pod ortieľom
  nad pranierom — v posmech, k strachu —
  od piat po úbohú hlavu
         vyziablym si telom,
           dušou nahou
  potiahnutú sťaby pláchu,
  rovno sveta vyvrheľom
  nosiacemu každú neresť,
čerň zárazy, ciachu škody nad škodu,
krikľavé až vady-zrady znamenie…
a to všetko — zo štedrosti vrahov!…
    Pozde, hej, s ním došla, pozde, veľmi,
             náramná či pomalá,
    skadiaľkoľvek — svetovými dielmi,
             pozde k nemu,
           temer nasmrť strápenému
         neočatým ulipaním všetkých bied
           i len na márny dych jemu;
              lebo veď
           z tamtej strany do tristo liet,
           z tejto viac než tisícročie
              potrebovala
         na príchod sem — pobeh — dolet,
    už či zaberala nemálo
         a či zaostávala,
         ciepkala si nedbalo…
       Veru, mnoho, dlho, veru,
    že už strácal nádej, vieru…
  šepol, prejdúc mdlou si dlaňou cez obočie:
           Tu si, studená ty vlho…
              onedlho
  prestane ho rmútiť všetko, všetko bolieť…
         Priznajme však milšie, krotšie
           zásluhu jej,
  došlej z dlhej cesty, môž’ i v schôdzi tuhej,
         obťažené pritom plecia —
         pamätajme na príslovie:
         „Čo sa vlečie — neutečie“,
       pospolitej múdrosti to zrkadlo,
čo je ani slnce, a to — naša svieca!…
        Tvár, hľa, ako uhádlo:
      predsa prišla, prišla predsa!
                A veď ktovie,
                či nie preto
      prišla pozde, uháňajúc nebujaro
        i či kriely hýbuc ospalo:
      ňou by prinesené veľkolepé jaro
      národu — tým dlhšie trvalo?
             krajšie svitlo,
             plnšie kvitlo…!?
             Za ním leto,
      nastupujúc na nivy kol, na lúky,
             na polia,
  by jak vladár zavítalo lučezárne,
      jak sa skveje, plápolá
    opravdive — jubilárne,
      s mieru slávooblúky
      dúhovými; s prápory
      vznešeného víťazstva
        v tvorbe-borbe,
    kolmotyčne s jedlicami,
      zatknutými na hory,
    temena ich naprostriedku:
        v hravom letku
s najvyššími pretekať sa obláčkami…
      Tak by s vozy vtiahla jeseň 
    neprebraných úrod, bohatstva,
      samý spev a jasot samý,
    čo sa teší, keď i nechvastá… 
Zima, pravda, do podviky z kmentu
    zavitá, tiež… avšak sťa sen
    po námahe chutný, sladký,
      decku jak na prsiach matky;
          krátky oddych
          k nájdeniu síl
do žíl, prúdu štiav miazg blahorodných,
          keď ich denný vysal úsil:
        vo vyčerpaných jak žriedlach vídame: —
          toť, tiež pravda, z fundamentu
          vyvretá, čo neklame;
        oddych, áno, áno, spočin
   pre nový jej troch predchodcov slávny počin!…
   … Preto azda s prekvapením odkladala
    príchodu či príbehu či príletu,
   aby, raz kde bitka nasmrť, teraz stála
   svadba — radosť života to okázalá…
     Akokoľvek, keď je len tu,
   ej-hej, svadba, rozkoš žitia neskonalá:
        konečne, že už je tu!
     Tu je, počuj, mládež drahá,
         velejaro národa:
           s tvojím jarom
     k súčasnému oboch rozkvetu,
   k rozloženiu raja krásy, pravdy, blaha
           mu ho darom
     priniesla dnes Zlatovláska — Sloboda!
       Ale pozor, drahá mládež,
         čo ti hovorím
       zvonom srdca búrlivým:
         V tom, čo priniesla
           vzácnou nošou
         svetového za hesla
      Slobodienka, iba — rámec nájdeš,
        rámec, pravda, široký,
opretý tam Šumavy či Krkonošov
      a tu Tatier na boky
      mohutné si ramená;
       taktiež vysoký,
    siahajúci po nebeský strop:
že kým blankyt týka sa mu šije,
    otáčanej vojkou hviezdnych zdôb,
   podnôž jeho v perlách valný Dunaj zmyje…
       Znamená on, znamená
     stupňovite, rad jak k trónu schodov
       v celej slávy velebe
          pásmo pásom,
     čarokrásne — dobroprajné podnebie:
       s panenskou i kyprou pôdou,
s vodou živou, čistým ako krištáľ vzduchom,
     s milostivým slnca teplom-jasom:
vôbec všetky vzrastu, duhu podmienky…
       Mnoho to, no ešte vždy nie dosť,
         rámec iba,
       za búrky hoc sformovaný
v ohni vyhne krvavom až o svitaní,
         kde preds’ chýba
    rúk tvorivých s tvorčím duchom,
      citu var, vzlet myšlienky
    v dejstvie s rovnomerným ruchom:
    vniesť veň obraz, čo i majstra oslávi —
    Tebe, mládež, náleží tu povinnosť,
      budúcna súc pán, nie — hosť,
Nabok rozpust, lieň i pohodlnosť,
      smerov zmes, blud, nestud rúhavý,
  sebaľúbosť, samospravedlnosť…
      V iskre očí, v rose čiel
      odblesknutý jeden cieľ,
    vlôh a síl a túh sa chyť a vzchop:
    uč sa, priprav… vysúč rukávy,
    a tak snaž sa, plány kuj a rob…
V rám ten, áno, vsaď ty obsah veľkolepý,
    šťavnatú daj, malebnú mu plnosť:
    mladosti keď stojíš pri vláde,
    junač slobodná, nie — otroci…
    Čože zmôž’ tu vetchá starešina,
      leda tela-ducha črepy?
Hoc by ako chcela, nestačí byť činná,
        najviac ak si dlubať — hrob…
Hej — vy všetci buďte zdravé, silné štepy
        v národnom tom ohrade,
      s lístím, nádejou čo večnou šepoce,
    hviezdami jak nebo jasnej za noci,
      osýpané bez poškvrny kvetom:
          zvestujúce,
          zisťujúce
      šľachetné vždy, zlaté ovocie —
   o raji že povesť rozletí sa svetom…