Básne príležitostné

  Československá armáda
      si za zvláštnu česť pokladá,
  keď navracia sa z víťazného boja
  na oddych v tábor, zbylé krôpky znoja
      z čiel utrúc si, zbroj odložiac i štít:
ťa, krvi zlatá mzda, ťa, slávna trofej moja,
      Slovensko drahé! z duše pozdraviť.

      Si slobodná už, krásna vlasť,
      kde s právom dedič smie si nájsť
  časť držania, i — lenže slnko z rannej
  zrodené zory oblysklo svet — na nej
      pracovať z chuti; hrivnu vlôh i síl
v plň rozviť hodnoty: dľa túžby nezvieranej
      by obohatil vlasť i ozdobil…

      Prístavku Čiech ty vzácny! ak
      v ústroji badáš protív tlak,
  svár rozduchovať podlých nálad mechom:
  och, udus ich!… a snaž sa s bratom Čechom
      zrásť v celok varom svätých záchvatov —
Vrž z lona Kaina s tým velezradným hriechom,
      že ruší zmluvu s krvi pečaťou!…

      A potom, košatý jak strom
      nad šírych hraníc priestorom
  sa pnite k nebu! silný strom a zdravý,
  čo — hájený aj od piat po vrch hlavy —
      hoc v búrke leda lístím sšumoce,
a v sveta záhrade, jak najkrajší štep Slávy,
      skytajte ľudstvu — dobré ovocie…

      — Vtom na pozdrav ten mužných viet
      z úst Slovenska zvznie odpoveď:
  Ó, ďakujem ti, víťazný náš voje,
  za výhru — triumf — šťastie! dnes i moje:
      za život nový, zlatú slobodu…
Hej, tvojich námah pot, krv, nasmrť bité boje
      ma navrátili môjmu národu!

      Bo Slovák — tulák bez vlasti
      slul od vekov, muž boľasti
  i otrok, zatratený do nevole…
  Dnes slobodný je! má vlasť! žiale-bôle
      mu zmenili sa v radosť, v zdravie duh;
i skoro uzrieš, jak kol spustlé bitiev pole
      v skvost priodel žní jeho prácny ruch!

      Z dvoch, áno, vetví jeden strom
      nad šírych hraníc priestorom
  už čnie si hrdšie nad miest kandelábre —
  A neboj sa, ty vojsko naše chrabré:
      blesk nepretne zrast, nie to červík kýs’
len listvou strasie strom, a čo ním lezie, babre,
      sťa rosa spŕchne všetok mrzký hmyz…

      A strom sa kvetom osype
      po lipy našej dôvtipe
  a bude rodiť — nekonečné veky
  k úžitku ľudstva: pre jeho že liek i
      slasť si ho šetriť bude prerado —
Však za hradbu, val, šianc má hory, valné rieky
      a zvlášť stráž — teba, statná armádo! —

1919