ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte niečo z Rakúsko-Uhorska: agrikultúrhala č. VII. — Kytky z cukru, dohán a cigary. — Odchýlka z Rakúsko-Uhorska: Vittore Emanuele, gróf Jul. Andrássy,^[171] pavilón kniežaťa z Monaca,^[172] železný pavilón domu Prosnitz. — Uhorsko: sklo, baníctvo a hutníctvo, magnátska chyža, kolísky, poštovný zemevid, paprika, honvédi, šiňony,^[173] pavilón lesníctva, breznianska bryndza, dúhy.

Poďme ešte do agrikultúrhaly!

Ľudí s kyslou tvárou a dlhým nosom by som zaviedol medzi cukrové haraburdy. Ej, čerta haraburdy — sú to tiež čo do umelectva drahocenné veci! Za sklom v širokých a vysokých rámoch na 6’ vyložené sú obrovské kvetné zväzky. Od prírodných, skutočných ničím sa nelíšia, ba nerozoznať ani tú muchu, čo tam sedí na ľalii, či je živá, a či tiež z cukru. Pravda, že by sa táto kytka nevpratala ani Beňušanovi za širokú strechu, za to má vylepenú cenu dvetisíc zl. V jej susedstve druhý okrúhly rámec tiež s kytkou, jej cena udáva sa na tritisíc zl. A tam tretia kytka, a to najväčšia, stojí pod skleným dômkom ako hodný „šilboch“.^[174] Ktože to kúpi, a na čo, či to miesto petržlenu do polievky strčí? Tri kroky ďalej stoja jeden proti druhému dva psy, každý s podstavou váži štyri centy, a sú — z čokolády. Ej, bisťu hrome! Mali by tam za dva semestre štyri preparandie čo lízať — a to dobre, že ten pes, čo by mu hneď do chvosta zahryzol, neštekne. No originálna myšlienka, z čokolády psov robiť, ale lepšia, keď i menej originálna, ako zo psa čokoládu. Len to dobre, že psov do výstavy sebou brať neslobodno, ináč by to pri týchto dvoch čokoládových prišlo k nešeredným psím výstupkom.

Ešte chcem povedať tým, čo radi ústami smudia, a tým, čo v kostole i bez príčiny i zo troch stolíc prsty do pohybu pustia, aby mohli začiahnuť do podanej otvorenej pušky^[175] — tým chcem povedať, že som obzeral všelijaké druhy dohánu. Dohán surový, krájaný a mletý, to jest šnupací tabak, smotky dobroty, formy, veľkosti a farby rozličnej, našské i cudzie, s ich všakovými involukrami. Cigara je ako adresa na liste; zvonku čítam písmo, čo v sebe obsahuje list, je tajomstvo, ale istotne humbug, ktorý sa v dym rozplynie. Cigara je politická osobnosť, preto používa slová, aby myšlienky za nimi mohla utajiť, i ona má zvonku pekný list, aby svoj obsah mohla zatajiť, a ten obsah často pozostáva z nadmieru prozaických vecí; našla sa totižto v cigarách ukrútená: charpia, pančuchy, onuce, staré traky z nohavíc; potom vlasy, zuby a tomu podobné maličkosti. No, toto všetko som síce nevidel, ale ktozná, či sláva týchto vecí neleží skrytá pod vrchným listom. Aby napomáhal štátnu pokladnicu, môže pokojný občan pokojnou mysľou fajčiť špagát alebo celú luntu. Ruské cigarky boli naoko nápadne pekné, či i pod sukničkou také boli, neviem, lebo sa boli uliahli ostýchavo za sklo. Bol by ešte obzeral i tamto tie brúsy tirolského syra, ale rozložený žltý tabak — aspoň tomu kladiem za vinu — šteklil mi nosové čuvy. Nos mi začne prskať ako mitreléska,^[176] a tak som túto impostúru^[177] štátneho monopolu a s tým i celú agrikultúrhalu bol prinútený opustiť.

Teraz však prv, než vstúpime pod svätoštefanskú korunu, chcem vám predstaviť predmet, prísne berúc, do výstavy nepatriaci; ale pretože mňa jeho videnie náramne potešilo, ani vám nechcem túto radosť pokaziť.

Keď som sa raz, prejdúc Taliansko, zastavil pri makarónoch, napadla mi Kollárova etymológia^[178] toho slova. Moka — juhoslovanská múka, rana — juhosl. jedlo, teda makaróny je slovanské: z múky jedlo. Hneď povyše prizerám sa sardelne^[179] a začnem i o tých etymologizovať. Vtom ma ktosi zdvorile chytí za ruku:

„Prosím, pane, kus na stranu!“

Zdvihnem oči, kto to?

„Pane, čo mýlite moju etymológiu?“ pýtam sa policajta.

„Vittore Emanuele. — Ide, meiner armen Seele.“^[180]

Áno, on, Jeho Veličenstvo, celkom v nebeskej farbe zaodiaty, okrem červenej tváre, striebrom okutý a pasamantírovaný^[181] kráča popri nás. Fúzy do nebies, brada do zeme. Za ním kŕdeľ zlatom a striebrom podšívaných pánov. Re galantuomo^[182] je chlap na všetky strany dobre vyvinutý. A ja z mojej stránky prial by som jeho poddaným, aby všetci ten dojem priaznivých okolností na pozorovateľa urobili, ako on. Pre svoj telesný objem, prezrádzajúci výstredne mnoho zdravia a snáď dobrý apetít, na radu svojich lekárov chodí každý rok do hôľ Apenín, (Kollár povedal Vápennin) — capov strieľať. Za tridsať rokov zastrelil sto capov. Je to dosť pekný počet od takého pána, a predsa nám dve krajiny odňať mohol. Nasledovne, koľko capov sa u nás postrieľalo?

Videl som talianskeho kráľa i vtedy už, keď prišiel do Viedne, ale som mu veru inšie nevidel, len biele forgo^[183] na jeho šišaku a zelené forgo nášho panovníka. A to pre veľký stisk ľudu. Ale uisťujem vás, že tu, aspoň pred cisárskym hradom, jeho vítanie zo strany obecenstva bolo chladné. Pár, možno že nasnovaných „hochov“^[184] bolo počuť, ale tak ostýchavých, akoby boli knedle, a to horúce v papuli držali. O tom nadšení som ja nikde nevidel a nepočul nič, a mal som tú šťastnú náhodu tri razy sa s ním zísť. Pri jeho vchode do hradu pýtam sa jedného hausknechta,^[185] že kto je to, nuž povie mi veľmi vážnou tvárou, že to taliansky cisár.

Teraz sa už bude okúňať dakto byť kráľom; od tých čias, ako „Olle Wilem“^[186] sa stal cisárom, to všetko chce avanžirovať. Matiáš kráľ bol hrdý na svoj titul Spectabilis,^[187] a o päťdesiat rokov bude každý kočiš excelenciou. Pochybujem však, že by Vittore Emanuele taxy za titul cisárov už bol zložil.

Druhý raz mali sme to šťastie vidieť ho v cisárskom pavilóne pri raňajkách na poludnie. Veľkí páni inakšie žijú ako my; tí majú na poludnie ráno, večer poludnie atď. Oni tak žiť naskrze nemôžu ako my; to by nebolo v poriadku a na ujmu ich hodnosti. Dosť na tom, náhodou sme k tomu „déjeuneru“^[188] prišli. Koče, lokaji stáli pred dvermi a sluhovia behali s plnými nádobami hore-dolu pitvorom. Pretože sú tam obloky nízko a záclona bola odchýlená, hľadel som dnu. Nesvedčí sa to síce, ale darmo je, máme naše slabosti ľudské a zvlášte v kole šesť mi zverených ženských dušičiek. Nuž a nám sa príležitosť neposkytne vidieť bárskedy dvoch panovníkov pri obede. Hľadím teda dnu, sedelo ich tam asi dvadsať osôb z najvyšších stavov a sfér. A všetkým sa tak brady kývali, ako i nám.

Tu zase policajt:

„Pane, preč, tam neslobodno pozerať dnu.“

„Keď neslobodno pozerať dnu, budeme pozerať von.“

I obrátim sa.

„Áno,“ povedá, usmejúc sa policajt, „to by ste museli najprv tamdnu byť.“

Nechcejúc byť bezočivými, odtiahli sme od okien, stanúc si pred vchodom do kola, kde sme mali príležitosť vidieť tých všakových dvorských sluhov. Boli to napospol vypasení ľudia s hladkými tvárami a najviac plechaví. Pri každom tanieri mrvili sa i traja. Jeden, a to ten najhrubší, koštúval pred nastolením na chodbe z každého jedla a nápoja. A keď misy vychodili, pravda žiadna nie úplne prázdna, tam z restov dovážal každý do svojho telesného hospodárstva a miadzgal ústami pred obdivujúcim ho obecenstvom len milá vec. A plné kalíšky dožili sa tiež skoro milostivého vyslobodenia. Keď sa pred našimi očami odohral zaujímavý výjav kuchárov a kocprdmi ozbrojených^[189] sluhov so zlatými pasamanty na čiernych frakoch a žltkastých nohaviciach — to jest, keď sa vysokí hostia občerstvili, chystali sa na hotových batároch na odchod. Náš pán cisár s talianskym kráľom, potom arciknieža Rainer^[190] s druhým arcikniežaťom, a tak naši, talianski a cudzí generáli a civilní hodnostári odviezli sa preč. Divno, že kde dáky cudzí panovník, tam sa hneď hustejšie vyskytuje zjavovanie policajtov, takže kde cudzí panovník, tam na ich hojnú prítomnosť, alebo naopak, kde hojnosť policajtov, tam na blízku prítomnosť kráľovskú môžeš zatvárať. Tak sa teda zdá, akoby panovnícka atmosféra účinkovala na úrodu policajtov ako dážď na huby.

Kráľ taliansky bol i v opere, ale tam som ho nevidel. Mysliac, že ho uvidím vychodiaceho z divadla, stal som si na schody. Pre korunované hlavy však jestvuje osobitná chodba, a on nám tou uvrzol. Na to miesto videl som nášho pekného Júliusa, jeho tvár avšak nezodpovedá tomu priezvisku. Gróf Július Andrássy je chlap chudorľavý, kučeravý, neveľký, zovňajšku celkom nevýznamného. Jeho pani^[191] je krajšia. On v pinči, so zmrašteným čelom stál s ňou, ona pod drahocenným diadémom — na schode čakajúc kočiar. A tu som mal tú zvláštnu príležitosť vidieť jeho, vysoko diplomaticky — zívať. Ach! To vám je voľačo, celky extra ordinárne^[192] zívanie, pričom mu oči podbehli slzami. Pani sa mu zasmiala, a on obrátiac sa chrbtom ďalší pôžitok svojho diplomatického zívania nám vidieť znemožnil.

A tak som, ako sami vidíte, tento deň veľa skúsil. Videl som kráľa jesť, dvorských sluhov paškrtiť, videl som prvého ministra zívať a tak som potom vidinami umorený zívajúc, ale len tak po sproste, nediplomaticky — išiel spať.

Ráno sme mali vojsť do výstavy uhorskej, to jest translaitanskej, preto raňajkoval som nie ako inokedy kávu, ale slaninu s paprikou a slivovicu, aby tak celky srdce a žalúdok na ďalšie pôžitky pripravil.

Na ceste postavení, zakärovali sme do pavilónu kniežaťa z Monaka.

Podľa priestoru, ktorý toto kniežatstvo zaujíma, by snáď i náš Tonko Radvanský^[193] mohol byť kniežaťom. Ale je to pavilón, bez otázky úhľadný a na peknom mieste vystavaný. V peknej pristavenej záhradke stoja dve takrečeno Aloes alebo Agáve americana^[194] v kvete. Malé vnútro pavilónu obsahuje obraz ozaj čarovného prístavného Monaka a daktoré prírodné a galantné plody. Jeden poriadny belohlavý Monačan predáva peknému pohlaviu jemné bľachové nádobky s voňavou látkou. Asi päť z nich som i ja strčil do vačku a z nepozornosti tam roztlačil, takže mi voňavý obsah až dolu sárou stekal. Sám som sa už potom uznával za dáku odkolonovú^[195] skleničku. S Monakom sme teda tak skoro boli hotoví, ako ja s mojou voňačkou.

Ďalej idúc vrhli sme sa na okamih do železného pavilónu domu Prosnitz.

Železiva na zázrak. To by bolo voľačo pre tie čierne dámy, čo po našich mestách tak pri sobote vyvolávajú: „Želiezko, predajte želiezko!“ Mali by tie tam čo rozberať! Obdivovali sme ohavné tľapky z kovaného železa, veľké sitá na pretriasanie piesku a tie najrozličnejšie:

„Brusmo sablje, brusmo kose, režmo dušmanom nose!“^[196]

Zvedavý som bol, čím naša na plodiny bohatá domovina svet prekvapí. Hoci sú nám zväčša známe, predsa sme boli zvedaví na výtok tých plodín a na ich priemyselné zrobenie. Výstava uhorských zemí bola až nazbyt ozdobená zástavami, zástavkami a címermi.^[197] Tou hojnosťou neoplývala žiadna krajina, to môžeme povedať, a v prvom okamihu som myslel, že to sklad krajinských zástav. Čo by ich polovica bola ostala, uhorská výstava by tým štrbinu ani najmenšiu nebola utrpela.

Prekročiac hranice rakúskej výstavy, najprv sa nám predstavujú chrámové kroje, vystavené biskupom Ipolyim.^[198] Vkus dobrý, forma pôvodná. Pravo toho, ako intráda,^[199] vidíš Kuchinkovské kreslá.^[200] V tom veru ani ladu ani skladu, a uhorské sklenárstvo by podľa tejto vzorky bolo nebárs reprezentované. Koľký to kontrast medzi skvelým českým a týmito, a to na čele uhorskej výstavy stojacimi zelenými sklenkami. Ako z vlastného videnia poznám pána Kuchinkovu dielňu, keď do jeho zásobnice bárskedy vstúpiš, budeš prekvapený krásou tovaru a rozmanitosťou — lež na výstave nie!

Tak sa pochop sveta mýli.

Bežal som potom od týchto volebných fľaštičiek jedným honom až ta, kde ma pod povalou vítalo známe: „Glück auf!“^[201]

Tu sa nám vyjasnila tvár, lebo veru uhorské baníctvo, veľká to priemyselná ratolesť našej vlasti, bola hojne, a vďaka bohu, dôstojne zastúpená. Železný tovar, hýbadlo sveta v opravdivom zmysle slova, lebo sa svet ozaj po koľajach hýbe, a jeho zviazaný kamarát, kamenné uhlie, sú i podľa akosti i podľa koľkosti slušne zastúpené. I priemyselné výrobky kr. pokladných i súkromných železodielní boli na počet bohaté. Nás zvlášť zaujímalo hrončianske železo, a to: kované, ťahané, tľapkané, liate a točené, ako i drobný tovar, napríklad klince. Môžem povedať, s uspokojením som hľadel na plody našich krajov a na výtvory priemyselnej schopnosti nášho slovenského ľudu.

Banícky priemysel ide prevažne cez slovenské ruky, potom nasledujú nemecké, rumunské. Maďar a Chorvát toho obťažného, no pravda zväčša pre robotníka nevýnosného priemyslu sa nebárs lapá. Knieža Koburg^[202] mal pre svoje banícke, a to hlavne železné priemyselné predmety zvláštny a poriadny pavilón. Hronec mal vyvesenú záslužnú medailu. Diósgyőr, nákladný na neistom základe založený podnik, chudák nedostal vyznačenie, a on predsa dosť dobre kšeftoval, keď namiesto svojej roboty, aby kontraktu mohol zadosť učiniť, železniciam predával kúpené anglické koľaje. No ale „de mortuis aut bene aut nihil!“^[203] Veľmi príjemne som sa cítil byť prekvapený uzretím ľubietovskej kolby (= kovly — kobalt) s niklom, ktorá v rade a susedstve dobšinskej rudy bola vystavená v jednej kasni. Bola to od pána Minicha a p. M. Kellnera^[204] praktická myšlienka na tento teraz tak hľadaný kov obrátiť pozornosť širokého sveta. A veru to, čo sme tam videli, bolo pekné; ak je i to, čo sme nevideli, také, nuž si páni gverkovia^[205] môžu hrubým maslom chlieb natierať. A zišlo by sa veru i ľubietovským baniam, ktoré z medi na mendíctvo^[206] prišli, aby sa zase aspoň kolbou — ale nie po chrbte — zotavili. — Abrudbánya^[207] preukázala krásne a bohaté kusy zlatej rudy. Ale ešte krajšiu nad túto priniesol Vöröspatak.

Dôležitý prameň, ba v domácnosti a hospodárstve nevyhnutne potrebný prostriedok, a to soľ, máme tiež.

Tam pri dverách stáli stĺpy také veľké, že by z každého mohol vykresať desať Lotových žien. V jednom nám boli predstavení i baníci s nástrojmi a soľnými dielňami a všetko v soli. Ale títo chlapíci sa vždy potili, keď kus povetrie ovlhlo, a slúžili divákom za hygroskopický prostriedok a upozornenie, kedy sa majú zaopatriť dáždnikmi. Lenže po každom potení sa ako na váhe tak i na objeme tratili, takže sa bolo obávať, že pred ukončením výstavy zo slaného dejišťa úplne zmiznú.

Zaujímavá a poučlivá bola zbierka sedmohradských trachytov: trachyty, rhyolithy, čadič (bazalt)^[208] a zelenokameň^[209] — všetko pekným geologickým poriadkom vystavené a opísané. Ale náš zelenokameň (Gründstein), aspoň tomu celkom podobný, tam poznačený bol menom sivého trachytu.

Pri tejto peknej zbierke sa však pre jej špecifičnosť a širšiemu obecenstvu nezaujímavosť ďalej nebavíme, ale prestúpime ešte ku Štiavnici a Kremnici. I toho je dosť, ale zo Štiavnice ako Štiavnice by som veru i viac bol očakával. Kto ju zná, jej učebné ústavy, prostriedky a rozvetvenosť velikánsku, jej banícke závody, ten mi prisvedčí. Boli tam kovy ako geognostické tak oryktognostické^[210] a rudy vzťahujúce sa na samotný banícky priemysel. Bolo vidieť hutnícke plody, spôsoby a výrobky stúp, sýpok a vymývačiek. Tu som sa stretol s mnohými známymi, to jest známymi predmetmi. Tá skala, po ktorej som kráčal v milej domovine, zdala sa mi prívetivo prikyvovať vo svetovej výstave. Ale nebárs sa mi zdalo to, že práve najkrajšie a najväčšie kusy kovov dali pod police do tmy, kde ich málokto spozoroval — len ten, čo tak náhodou do nich kolenom zavadil. Pekný a vyznačený medailou pokroku je zemevid kremnických baní.

Ešte, aby nezabudol, musím doložiť, že pri sedmohradskej soli nájdené a priložené sú stroje z doby takrečenej kamennej, z doby predhistorickej. Tak teda už i vtedy bažil človek za soľou a ju za potrebnú držal k požitku. Z druhej strany ten riad poukazuje na veľkú starobylosť známych sedmohradských soľníc. Videnie, že zveri pudom hnané soľ lížu, istotne pohlo človeka k tomu, aby sa tiež pokúsil soľ lízať a takto potom určený návodom zverov, naučil sa skorej poznať úžitok soli než zlata, striebra, medi a železa, tohoto v prírode, vyjmúc povetroňov, nerýdzeho — najpozdejšie poznaného kovu. Ešte mám podotknúť, že sedmohradské bazalty (čadiče) a ich tufy,^[211] čo sa zovňajšku týka, podobajú sa úplne našim rhyolitickým tufom. Či tam omyl nebude? Melafýry sú identické našim.

Slovinka poslala dvadsaťpäť centov ťažký kus medeného kýzu. Špania Dolina poslala okrem sľudovej opuky a sivej vaky z poludňajšej strany svojho revíru zo severného grúňa hory Baranovo amonita z jurského vápna v priemere asi v 1’ veľkého. Tomu podobné nachodia sa pod Urpínom v Hrone a nad Hronom pri Banskej Bystrici i s polypmi a belemnitmi, ako i v Tureckej vyše Starých hôr pod hoľou, Krížna rečenou.

Toto je asi maličký výťah o baníctve.

Magnátska chyža nemá nič tak zvláštneho. Je obyčajného skvosného, no európskeho rázu. Snáď tie kože divých zverov by jej mali dať biľag východného vkusu. — Dačo pôvodného ukazujú kroje, obšívané drahým kamením, zlatom a striebrom. — Sedlárska a stolárska práca je pekná, zvlášť izbové náradie — skvosné široké postele natoľko široké, že by sa na nich nielen pozdĺž, ale i priekom mohol vyspať. Početne boli zastúpené kolísky, veľmi jemné, len škoda, že sa v nich nevyťahovali malí škrekľúni. Táto nápadná hojnosť kolísok hádam bola protidemonštráciou nešťastnému tvrdeniu doktora Veselovského, že maďarské plemä mizne; a pretože ukrutná cholera toto tvrdenie nemilosrdne „in praxi“ podporovala, mali tieto ničím a nikým nezaplnené kolísky ad oculos demonštrovať svetu plodnosť maďaršágu. Chybili však v tom, že k tomu „krumple“ nevystavili.

Pozornosť vzbudil i uhorský poštovný zemevid, vyhotovený návodom ministerstva premávky. Práca to úhľadná a opatrne hotovená. Kto má tento zemevid v kapse, môže bezpečne cestovať; povedám — v kapse, lenže nesmie naň hľadieť, lebo ináč istotne zablúdi.

Tam z jedného kúta príchodzí pasažieri, najmä Nemci, akísi rozžialení, oči si utierali. Prizriem sa na príčinu. Medzi potravnými článkami Uhorska bola i paprika, surová, krásna ako koraly, a zato od cudzích držaná a drvená. A keď tu krátkozrakí nastrkovali nosy, zapustení slzami utekali ďalej.

Rozpálený pohľadom ostrej papriky, vybral som sa obzrieť toľko spomínanú a obdivovanú monumentálnu skupeninu honvédov.^[212]

Pravda, je to vkusne hotovená a dobre vyvedená grupa. Sedia na koňoch, stoja, ležia, sedia, ba ani mitreléska nechybuje. Výraz ťahov marciálny. Najväčšiu váhu okrem bujných fúzov kládol umelec na vyvedenie hustých lýtok a vôbec na svedomité vyplnenie červených puliderov. Táto červenavá spoločnosť na pahrbku robí čestný dojem a predstavuje nám domobrancov v ich úplnej sile a bujarosti. S pýchou a radostným úžasom hľadeli na ten kopec tí, ktorých synáčikovia mali vrastať do tých širokých puliderov alebo v nich sa už i skutkom omáľali. Ale aby pravdu vyznal, musím povedať, že veru živá pôvodina sa týmto plastickým výrobkom zriedka rovnala. Istotne, ale celok ďaleko prevýšiac skutočnosť sa vydaril.

Žiadal som si vidieť, aký dojem urobia na cudzincov títo reprezentanti nášho krajinského vojenstva. A nebolo treba dlho čakať! Sprava ťahali pod ramenom sa vedúc dvaja vyšší vojenskí dôstojníci. Jeden s palacinkovou čapicou na hlave, v modrom kaftane — Rus, ten druhý pod červeným fezom — Turek. Zľava ťahá osamote pruský Landwehrmann,^[213] v civile, ale s veľkým vojenským záslužným krížom, akoby ho z veže bol zosňal — v kabátovej dierke. Chytrý Prus dobehol prvý. Ledva chlap pozrie na kopec, vojakov a mitrelésku, zmení farbu, obledne ako stena a oprie sa o stenu. Aha, reku, už ťa máme, ebazinget!^[214] Potom vytiahol z vrecka akési prášky saidlické^[215] — či aké, a keď mu začala z nosa krv kvapkať, skľúčený pobral sa von. Nuž a to druhé nobile par fratrum?^[216] Rusovi sa začnú nohy triasť ako osika, oči sa mu zalejú slzami, rozškľabí papuľu:

„Gospodi, pomiluj ny!“

A ani hnúť z miesta. — Strach je mrcha. No tam si reku i ty! Turek s hlasitým výkrikom: „Allah, allah!…“ utekal von nohavice si do poriadku doniesť. No, to bola dokonalá satisfakcia pre nás; videli sme, aký rešpekt majú pred nami naši susedia, a to len z videnia tých bábik! A keby to ešte tak naozaj bolo — hm! A keby sa to tak krom žartu „cokum pokum“^[217] rukovalo! Jeden z tých virkli kaprálov^[218] veľmi sa zanášal na Štefana Pinku^[219] po solferinskom víťazstve.^[220]

Medzi kuchynskými lahodami zbadal som i jelenie huby (Trüffel), ktoré boli zriadené na peknej polici. Pre ich podobu mnohí ich, ako som na svoje uši počul, uznávali za „šiňony“. Ba nejeden napaprčený manžel prejdúc popri nich na ne, neviniatka, nevrlo zateremtetoval.^[221] A veru by mnohá hlava „gustióznejšou“ bola, keby bola jeleňou hubou opatrená a kyslou omáčkou omazaná ako tým nešťastným truchnatým kopčiakom či šiňonom. No, ale nechže si ho majú. Však tamto vidíš oproti parochársku prácu a skutočné šiňony. Tie najdrahšie, tie takrečené echt, to jest pošlé z ľudských vlasov. Keby ste vedeli, vy krásne pekné, no poľutovaniahodné, šopovou vežou opatrené hlávky, keby ste vedeli, skade ony pochodia! Tu i tu si dáka nešťastnica síce vrkoče odpíli, aby ich i s tým, čo je v nich, venovala za dobrý groš smiešnej móde, ale veľká väčšina tých echtov^[222] pochodí od chudobných mŕtvych žien, pochovaných na útrovy veľkých nemocných. — Videl som to na vlastné oči, ako to zachodia s takými od sveta opustenými chudiatkami, zomrelými vo všeobecnej nemocnici. Prv ako mŕtvolu uložia do truhly, obrežú jej vlasy, dakedy i veľmi obydlené. Ba keď im je nehodno zapodievať sa so strihaním, čuchrú ich prstami; čo sa tu vykrampľuje, ide do trhu. Mŕtvy to necíti, a pyšné krásavice nevedia, čím sa ozdobujú. Taký je beh sveta!

Ďalej, ďalej!

Idúc popri ohromnom pomníku stearínových sviec,^[223] poberal som sa do pavilónu, určenému pre lesné predmety Svätoštefanskej koruny. Pavilón má podobu chrámu skutočne napodobujúceho akýsi rusínsky chrám. V tom chráme je rozložený všakový drevený riad po samú habarku a vreteno. Lesné vtáctvo, drevo, semená a vôbec všetko, všetko, čo patrí k lesnému hospodáreniu. Môžete si myslieť, že som sa i tu stretával s veľa, s veľa známymi a milými predmetmi. Ach, veď je to krása tie naše lesy! Ktože je ten, čo by to už nebol pocítil? Veľké kusy, napríklad laty, dosky, kláty, stromy, čo sa v pavilóne prirodzeným spôsobom nepomestili, boli uložené okolo pavilónu pod holým nebom. Pekný, velebný to pohľad na velikánov, prisťahovavších sa stadiaľ od diaľnych, odľahlých dolín, úbočín a krajov, tichých ukrytých grúňov. Kde si, ty kráľ lesov, vyrástol z malilinkého semiačka v osamelom báne tam v lone slovenských Tatier a teraz si priputoval zoťatý síce, ale vždy velebný na pohľad, sem na svetovú výstavu, obdivovaný svetáckym svetom?! Obdivujú ťa tie deti, ktorým tvoje deti dávajú poslednú vazbu — dosky, na uloženie do nekonečného archívu smrti. Medzi týmito brvnami, nadovšetko čo sa týka pomernej diaľky jedného kusu k tlstote, prvé miesto zaujíma smrek 134 stôp dlhý a snáď 4 1/2 stopy hrubý v priemere. Je toto najväčší, na hrubosť najdlhší kus nielen v uhorskej, ale na celej výstave. Jesto drahne hrubších kusov, ale sú to kusy krátke, prepílené (napríklad brest, dub zo Slavónie, v priemere majúci 5 stôp) a zdravé, čerstvé ako — orech. Ten 134 stôp dlhý velikán pochodí — z Brezna. A kde tam? — či z Obrubovanca, či z Gajdošovho potoka? Bol by som veru tušil i bez nápisu, že to obrovské stromisko musí pochodiť z breznianskych pralesov. Škoda, že k tomu nebola pridaná i breznianska bryndza. Táto heterogénna myšlienka prebehla mi mozgom preto, lebo pod týmito a okolo týchto stromov hotuje sa výborná a chýrečná breznianska bryndza, ktorú sme na výstave vykutrať akosi nemohli. A veru ani tí osemdesiati piati panovnícki navštevovatelia neboli by týmto darom slovenských hôľ, slovenského priemyslu opovrhli. Windischgrätz^[224] človeka rátal od baróna, my rátame gurmána od breznianskej bryndze.

Pri drevených výrobkoch, rozumie sa samo sebou, nachodia sa i dúhy, ale nie dúhy nebeské, ktoré znamenajú koniec potopy svetskej, ale dúhy sudové, ktoré znamenajú počiatok potopy ľudskej. Ale medzi týmito zornicami osvety človečenstva, týmito dúhami volebnej nádeje, chýbali nám naše dúhy, založené na matematickom počtovaní, to jest dúhy krupinskej sudodielne^[225] a dielne sparorezu. Všetky tieto sparorezské veci zaobalené v šerej pare a hmle uťahovali sa nášmu zraku, to jest neboli tam vystavené.

Epilóg výstavy, patriacej pod Svatoštefanskú korunu je: Videli sme poklady našich krajín, poklady ozaj štedrej prírody, ale sme i to presvedčenie nadobudli, že hoci sme sa pochlapili a vyniesli na trh, čo najlepšie máme a vieme, predsa v odbore priemyslu sme za druhými národmi zaostali: nie vo všetkom, ale vo veľa veciach. Sú síce i takí, čo to presvedčenie tam nadobudli, že nielen pred Rakúskom, ale pred celou Európou, pred celým svetom sa skvejeme, odvolávajúc sa na svedectvá cudzích, na svedectvá čudujúcich sa Nemcov. To svedectvo, že sa Nemci nad naším priemyslom čudujú, vyplýva len z toho, že nás za takých barbarov držali, že o všetkej revnivosti pochybujeme; začudovali sa, že sme i my ľudia schopní osvety, a nie kanibali. Tak isto stalo sa s mnohými našimi spolukrajanmi, ktorí majúc ozaj podivné pochopy o Rusoch (kdeže by ináč, keď ani v škole ani v novinách inšie nepočujú a inšie nečítajú), že Rusi sú takí diví, takí suroví a tu na svetovej výstave také krásne nielen prírodné plody, ale i priemyselné výtvory a umelecké diela na všeobecný obdiv bohate vystavili. Tak je to, o druhom krivý pochop chovať, a potom sa presvedčiť o odpornom! Pomútené pochopy mali Nemci o nás a úzkoprsí Uhria o Rusoch. A tak teda v prirovnaní k druhým väčším a v osvete pokročilejším, no trebárs i menším národom máme ešte veľa doháňať, a veľa by sa dalo v tomto ohľade spraviť, keby sa bez rozdielu jazyka každý voľne pripúšťal k teplému ohňu vedy, aby sa ohrieval. Keď však len jeden smie stáť pri ohni, druhý len za ním, tento chudák sa cez tamtoho chrbát nestane účastným ani svetla ani tepla. Tu dupnem nohou a poviem ako Gallileo,^[226] čo všetky zákony budú tomu protivne tvrdiť, že vlasť vzdelanou a jej všetky národy sa stanú šťastlivými len vtedy, keď každému národu sa brány osvety rovným právom otvoria. Pozrite si rôznojazyčné Švajčiarsko, aká tam pružnosť, koľká revnivosť!

„Amen dixi,^[227] ináč povedať nemôžem, ako mi je boh na pomoci,“ povedal tuším Hus. Veda nesmie byť politická, ale musí byť kozmopolitická!

Domy roľníckeho stavu pripomenieme naraz s domami druhých krajín a národov potom, keď tieto navštívime. Na dnes dosť!