ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Japonsko: typ ľudu, náboženstvo, bazár, pagoda, záhrada, — Výstava z ostrova Havaj. — Obrazáreň: starožitné maľby a sochy, sochárstvo a maliarstvo rozličných krajín. — Stavisko strojovej výstavy (Maschinenhalle). — Sedliacke domy rozličných národov: alsaský, poľský, chorvátsky, ruský, rumunský, sedmohradsko-maďarský, nemecký dom z Gajdla na Slovensku, voralberský, tirolská mraznica („Almhütte“), hornorakúsky majer. — Výstava koní a konské dostihy. — Niečo na závierku.

Poďme teraz od Číňanov k ich kolegom, k Japoncom. I tento národ patrí medzi vysoko- a dávno pred Európanmi vzdelané národy; ale líši sa od čínskeho tým, že nezabedňúva sa ako tento konzervatívnou hlavatosťou pred európskymi novotami, že nestojí nečinný na dosiahnutej výške kultúry, no splýva veselým krokom s mravmi a ustanovizňami západného sveta. Japonsko poslalo omnoho viac svojich národných jednateľov na svetovú výstavu ako Čína; oni zvlečúc zo seba domorodý kroj, zaodiali sa do módnych šiat. Čo do postavy sú aj oni chlapíci, akých by naša asentírka len v čas núdze za „tauglich“^[281] vyvolala. Tiež čo do vyvinutia svalov a kostí sú útlo ustrojení a keď som dobre pozoroval, zdá sa mi, že majú nakrivené nohy. Vlasy majú čierne i oči, kožu brunastú, oči párané kosom; i ponášajú sa teda na Číňanov, ale ich obličaje sú napospol krajšie. Už neznám, či to všeobecne tak býva, a či to len na výstavu čo krajšie exempláre navyberali, ale je tak, kým čínsky typ je pod cenou licitácie.

Tam pri dákych furníroch stáli traja páni v pinčoch, rovného vzrastu a málo odchodnej tváre. Podľa náteru kožky očí a skúpo obrastenej briadky videl som hneď, že nás, ako Chorváti povedajú, „jedna majka nesplodila“. Zvedavý, ba takmer neočatý prizerám sa im do očí. Možno, že ich moje fiksírovanie unúvalo, a preto skríkne na mňa jeden: „Japan!“ — „I ja pán! — áha!“ odpoviem ja nadurdený nazad, „a tak sme teda kolegovia — dajže mi bože!“ Týchto pánov Japanov mohlo byť asi dvadsať a mali okrem výstavy ešte i bazár a v meste v „Praterstrasse“ i skliepok, a kupectvo išlo im živo.

Japonská výstava nebola veľmi odchodná od čínskej, veď bola takmer na jedno kopyto vybitá. Mali tiež svojich pánbožkov vystavených. Jeden z nich bol naozaj bôžisko, lebo hlava bola zelenej farby s papuľou, že by peceň chleba i s lopárom bez prekážky a zavadenia dnu bol vliezol. Hlava to bola asi výšky chlapa. Počul som, že celú postavu doštverali, ale pretože povýšená ohava miesta vo výstave nemala, vyteperili na obdiv len „kyjaňu“. Ešte i ciframi ozdobený bubon ako hodný sud ležal na lešení. Tak súdim, že tento hrozný inštrument slúžil na cirkevné obrady, snáď na japonské procesie. Japonské obrazy sú toho vzoru čo čínske. Vzorky stavísk sú veľmi úhľadné, medzi nimi pamätný je japonský chrám, dvetisíc rokov starý. Pozostáva z viacej na rovinke vystavaných jednoduchých, ale veľmi čistotných budovísk, ohradených kolomdokola latkovým plotom. Aby ostal vždy jednoduchý a čistotný, rozváľajú ho každých dvadsaťjeden rokov a vystavajú zase úplne tak a v tom istom slohu, lenže z nového materiálu. A tak zachovávajú jeho pôvodnosť od dvetisíc rokov. Je to taký japonský kapric. Druhé ich chrámy sú veľmi skvelé.

Viac ako to, čo som posiaľ japonského videl, zaujímali ma bazár a záhrady. Sprava ohradnej brány stála vysoká žrď, na vrchu nej bola vlajka a drak; zľava brány stálo akési šibenici podobné lešenie, všetko to z bambusu. Opretá o podnožie tohoto lešenia stála čierna kamenná tľapka zvýšky chlapa a na tejto boli vyrezané veľmi pilnou rukou a celkom pravidelne byliny. Za týmto nasledoval bazár, nízke to, ľahké, asi desať stôp dlhé, oproti sebe stojace búdy. Priestor medzi nimi bol dáke štyri stopy široký. V každej z tých ľahko stavaných, bez železného klinca spájaných búd, boli po dva sklepy. Šlo to tam veselo. Kupci sa mali až rozpučiť, tak sa tlačili a platili tým brunátnym chlapíkom, čo si zažiadali. A tí, čo za drahý peniaz dáky kus franforca obsiahli, šťastliví bežali domov.

V jednom z tých šiatrov, neohliadnuc sa čoby najmenej na tlačiacich sa kupcov, pekná francúzka belohlávka cvičila takú jednu japonskú duranciu francúzsky, za čo on jej zase vštepoval svoje japonské „ping, fing, čí, pi, fí“, gramatické korene. Nakoľko som z tej japončiny vyrozumel, učil ju poznávať litery.

Prejdúc bazár, videli sme sprava malú, na poschodie vytiahnutú Budhovu pagodu^[282] s dákym japonským „svätým“. Ako bol krstený, neznám, ale bola to taká potvora, že sa mi s ním tri noci snívalo. Okolo pagody bol pekný trávnik, v trávniku veľmi vkusne hotovené jazierko. Nechybeli tam zátoky, zápole, ostrovky, hĺbky, melčiny, na príhodných miestach vodné kvetiny. No, pekné to akvárium. Cez jazierko viedol klenutý mostík, za mostíkom do hladkého kopčeka vinul sa chodník k druhému peknému holubiencu, podobnému Budhovmu chrámiku. Za chrámikom sme prekročili nízku ohradu a vstúpili sme do vlastne takrečenej záhradky, vysadenej ľaliami, podobnými našim tubirózňam, trojakej farby. Ako všetko, tak i tieto ľalie predávali. Ba ešte v Bohumíne pri svojom návrate videl som jednu košickú paniu domov putovať s takou ľaliou v ruke, kúpenou za dve zlatky. Vo všetkých týchto prácach preukazujú Japonci veľkú záhradnícku skúsenosť a čistotu. Výhľad zo záhradky na juh je na práterské vysoké stromy a na sever na egyptský a marocký pavilón.

Každý kopček, každá skalka má vykázané miesto a hádam sa nemýlim, keď poviem, že i tie biele hladké kamenčeky na dne jazierka a pristrojených vodopádoch doviezli zo svojej ďalekej domoviny.

Konečne pripomeniem ešte výstavu ostrova Havaj (Sandwich). V tejto maličkej zbierke len to mi napadlo ako pamätné medzi tamorodným šatstvom, že ženské hotujú ozdobu hlavy z vlákna istej tekvice (Cocurbita pipa). Tam teda móda vyniesla tekvicu na hlavu, u nás terajšia móda v mnohých pádoch to priam naopak vyvádza.

Nuž teraz sa už lúčme so svetovou výstavou! „So leb’ denn wohl du stilles Haus!“^[283] Ej, čerta „stilles“! Teraz je už ticho, teraz, keď toto píšem, ani myš viac tam necekne. A veci tam nakopené ležia sem-tam roznesené po šírom, šírom svete.

Podľa zoznamu mien počet výstavníkov hlavnej budovy obnáša číslo dvadsaťosemtisíc dvesto! Vezmime, že priemerne každý jeden vystavil sto kusov (jedni viac, druhí menej), nuž máme ohromnú sumu 28 200 000 predmetov; a čo by toho len polovica bola, je to predsa netušená masa vecí, ktoré čo len behom obzrieť cez celý rok človek nie je vstave.

Umelecká výstava (obrazy, sochy, rezbárstvo, sčiastky i starožitnosti) je ohromne veľká — počíta šesťdesiatjeden siení a svetlíc, okrem toho štyri veľmi dlhé chodby, preplnené rezbárskymi dielami.

Vystavených umeleckých vecí bolo jedenásťtisíc dvestodvadsaťosem kusov; napríklad malých mincí a veľkých sôch a obrazov, obnášajúcich dakoľko siah. Aby to človek všetko videl, musel by mať oči ako mucha, ktorá hranatými a viacplochovými zorničkami vládze pobádať v jednom okamihu pár tuctov predmetov. Čo drastickejšie veci obzrieš pozornejšie, alebo dakým na to lebo ono upozornený sa zastavíš, ale potom ideš a ideš zase, krútiac hlavou ako hlinený Číňan a ťapkáš z jednej siene do druhej, až kým zunovaný neklesneš na dáku náhodou uprázdnenú pohovku. Ja som takéto pohovky, ako Arab oázu veľmi rád vyhľadával, aby nemýlený mohol obkukávať obrazy a pohodlne sedieť. Francúzsko sa zúčastnilo s 1573, Taliansko s 625, Rakúsko s 869, Nemecko s 1026, Uhorsko s 210, Rusko so 437 predmetmi.

Aby som vám dokázal, že som sa prechádzal aspoň trikrát medzi týmito kopami umeleckých pokladov, uvediem vám na pokus dakoľko exemplárov. Casula sv. Štefana^[284] a mince od sv. Štefana dolu po nové časy mohli sa tu obzerať. Štefan I., Samuel Aba,^[285] Andrej I.,^[286] Bela I.,^[287] Šalamún^[288] a Gejza I., teda od r. 1000 — 1077, podľa svedčiacich denárov volali sa kráľmi a poťažne vodcami — nie ešte „Hungárie, ale Panónie“. Až za časov Belu IV., od r. 1235 — 1270, vyskytuje sa pomenovanie „Ungarie“. — Interesantné sú zbierky dánske a nadovšetko švajčiarske z doby predhistorickej. Tu sa histórii ľudstva nové vráta otvorili, a našim zrakom predstavuje sa nový svet. Sú to zbierky z doby, kde sa nezachovali žiadne písomné stopy a znaky (pretože vtedy nejestvovali). Doba je to kamenná a spiežová.^[289] Kde vraj prestáva hovoriť človek, hovoria skaly. Kuchynské odhodky praobyvateľov Dánska a švajčiarske kolové staviská (Pfahlbauten) narobili medzi geológmi, historikmi a filozofmi veľa hluku a pošinuli jestvovanie ľudského plemena ďaleko napred. Všetky nálezky z kuchynských odpadkov (po dánsky kjekkenmödding) a hlbín švajčiarskych jazier, ako i rozličných jaskýň tak sú umele a vedecky poukladané, dovedna spojené a ostrovtipne preskúmané, že nám predstavujú voľný vzhľad, úplný obraz, zrkadlo tých postupných vekov, kde naši predkovia bydliac v jaskyniach, pozdejšie na stĺpoch ako voľakedajšia slovanská Vinita^[290] a potom Benátky, kamennými sekerami a nožmi rúbali a rezali. Vo vyššom a pozdejšom kultúrnom vývine však (k čomu pravda veľa času uplynulo) upotrebovali spiežové nástroje. Železné až pozde prikvitli. Predstavujú nám i spoločníkov človeka: kravy, psa, svine, kozy, pozdejšie ovce. Zrná: pšenica, raž, jačmeň, proso, pozdejšie ovos sa spatrujú. Tkaniny, hotovené na nemotorných nástrojoch, sú podivuhodné, umelecky strojené — a to z ľanu. V tej dobe konopa ešte nebola známa. Rovnodobne žil ešte tur a skalná koza. Hore vyššie strednou Európou žil s človekom zubor a ešte vyššie hore i mamut; a tak ďalej. A ďaleko by som zašiel v tomto interesantnom dráždivom predmete.

Vráťme sa teda k terajším civilizovaným umeleckým výtvorom.

A tu vás chcem upozorniť na sochu: Štepenie osýpok dieťaťa. Belgicko nám poslalo: Matku, čo si dieťa v lone drží. Je to „non plus ultra“^[291] robota. Švajčiarsko „Fleur des Alpes“,^[292] excelentný vodofarbový obraz od Therezy Hegy z Vevey; tam v tej veľkej sieni vajčistý obraz bez rámu, asi tri stopy vysoký, predstavuje zahnanie spupných anjelov do pekelnej priepasti. Hrozná to fantázia! Francúzske obrazy sú zväčša nahé. Však je ono pravda, že v prírode nič hnusného, nič nehanebného niet; no my ľudia tiež nežijeme celkom prirodzeným spôsobom. Náš ušľachtilý cit, naše sociálne pomery utvorili si zvláštne pravidlá, ktoré nešetrno obraziť je nie radno. Item, Francúzi príliš a príliš natierali nám pod nos v nahých formách tú holú prírodu. Z toho tak súdim, že tam ľud už v citoch vysilený; ako kedysi lukulózni^[293][294] Rimania potrebujú na dráždenia čuvov také zmyselné prostriedky.

Slávny Jan Matejko^[295] z Krakova vystavil jedenásť obrazov; sedem podobizní a štyri historické obrazy; „Koperník“, „Kazateľ Skarga“,^[296] „Únia Poľska s Litvou^[297] pod kráľom Stanislavom Augustom r. 1569“, „Štefan Báthory,^[298] kráľ poľský, pri Pskove prosený kroz Rusov o pokoj“. Tento obraz stojí päťdesiattisíc zl., tamten štyridsaťtisíc zl. Tieto dva obrazy sú „agé“^[299] poľského hnevu proti Rusku. A to vyviesť podarilo sa majstrovi Matejkovi znamenite. Svoju zvláštnu farbitosť, svoj zvláštny sloh podržiava všade a vo všetkom. Ale tie charaktery, to je nedostihnute dokonalé. Vyhrabal vám nechtami tie rázne osobnosti z práchnivých mohýl a vo svojej starej pôvodnosti, tvrdého, takmer divého rázu obličaja a kroja vyludzuje plamenným štetcom na dejište. Keď sa zahľadíš na to, tvrdo sa ti lúčiť. I ruský cár sa dlho zahľadel na toto majstrovské proti nemu namerené dielo. Hľadel, hľadel, potom sa obrátil k svojmu komonstvu, usmejúc sa, akoby s cisárom Jozefom II. chcel povedať:

„Tempi passati!“^[300]

Stavisko strojovej výstavy (Maschinenhalle) roztiahnuté je rovnobežne za hlavnou výstavou a máločo menšie od nej. Keď vrátami konca staviska vkročíš donútra, vidíš celým tým dlhočizným priestorom, akoby jaskom, až druhými vrátami von. A tieto druhé vráta v dlhej perspektíve zdajú sa byť veľmi malé. Prostriedkom celej budovy stoja nesčíselné stroje, rozličného druhu; vedľa nich bežia z oboch strán priestranné chodníky. Potom nasledujú vpravo i vľavo na stĺpoch spočívajúce krovy a pod tými zase stroje. Celá budova teda vyplnená je v troch radoch strojmi; medzi nimi bežia dva voľné chodníky.

Kráľovi talianskemu kvôli a mne po vôli pustili takmer všetky stroje. To hrmelo, mrmlalo, hučalo, fučalo, zdýmalo, fičalo, pískalo, hrkotalo, plieskalo, trieskalo, sipelo, syčalo, šušťalo, vŕzgalo, štrkalo, bubnovalo, blkotalo, tľapkalo, búchalo, brngalo, chapšťalo, rapšťalo, lapotalo. Všetko toto a ešte viac toho bolo počuť. Pumpy ťahali vodu. Tam snovali vlákna a vlnu. Krosná zrábali všakové látky. Tam pred tvojimi očami hotovili klobúky a v okamihu ti ich kládli na hlavu. Vlna teraz baranovi na chvoste, o pol hodiny už s ňou komplimenty váľaš. Hámor kuje. Železné ševky šijú. No, tisíce najrozmanitejších strojov pracuje. A ako sa to všetko ligoce! Určenie a potrebu mnohých mašín som ani nechápal. Najhlavnejší vystavovatelia sú Angličania, Američania, Francúzi, potom Nemci a Rakúsko. A ešte okrem toho veľká sila stála tam von pod holým nebom a v dakoľkých ešte osobitných staviskách. Podajedny mašiny tak boli veľké a zložené, že preštudovať a opísať ich bol by potreboval viac času, ako som strávil pri celej výstave a viac hárkov, ako obnáša celý tento opis. Počet strojov dosahoval tisíce. Keď si tento súdny deň účinkujúcej pary, ako výsledku čierneho diamantu (kamenného uhlia) opustil, privábil ťa na slobodnom tamvon čudný jednostajný klopot. Na lešení stojí Talian, krútiac rukou dláto rýchlo pohybované parnou silou. Čochvíľa vyďube dieru do tvrdej skaly. Je to vzorka tých nebožiecov, čo prevŕtali jask hore Monte Cenis. Takýmto strojom pracujú teraz i v Štiavnických baniach a práca rýchlo ide od ruky. Ale to i seká; naozaj so zlosťou sa to má do kameňa!

Pred a za strojárňou stojí vystavených ešte veľa predmetov menšieho objemu — tak napríklad pomník zo surových tehál, pomník z balvanov kamenného uhlia, malé pavilóny so železným riadom, výstava kresaných skál, výstavy rozličných železníc atď.

Stade to medzi agrikultúrnou a umeleckou výstavou sme putovali navštíviť sedliacke domy všakových národov. Prvý takýto sedliacky dom stojí pri východno-poludňajšom rohu strojárne v susedstve pavilónu c. kr. výsadnej rakúskej paroplavebnej spoločnosti. Tento dom je alsaský a koná vlastne službu krčmy. Bolo sa mu už i zle povodilo, lebo sčiastky zhorel a doniesol do nebezpečenstva krásny a bohatý pavilón c. k. ministerstva orby, kde von vyniesli len trápne známy i nami už tu pripomenutý pluh cisára Jozefa. Aby nezhorelo, vyvalili von i ohromný kus příbramského striebra. No pohorený alsaský dom bez zavedených zbierok zase pekne a vnovo vystavali a šťastní koritelia Alsaska a Lotrinska — Prusi pri penavých pohároch vyspevúvali v ňom svoju „Wacht am Rhein“. Ďalej sme kráčali na východ a vošli do výstavy sklených obrazov, kde som najviac kostolnú ornamentiku — maľované okná a obrazy svätých videl zastúpené.

Zatým sme navštívili osem sedliackych domov, a to: poľský (Galícia), chorvátsky, ruský, rumunský, sedmohradsko-nemecký a sedmohradsko-maďarský, uhorsko-nemecký (gaidliansky) a voralberský. Ruský dom je naozaj krásny, na poschodie vysoký, ozdobami obsypaný, pohodlný a celkom drevený. Sama stajňa ako dáky salón, ale v podmostine chýba žľab na odtok hnojnice; ináčej by sa ani klavír nezahanbil v takejto stajni stáť. V izbe je stôl, lavice, ako u nás. Riad na polici hlinený a po stenách svätí. Kachle a kozub sú od našich odchodné. Obyvateľov nemá. Nevidel som síce pôvodné ruské domy, no zdá sa mi, že by síce mohli byť ruské domy také ako tento, ale že by také boli, pochybujem. Istotne ich veľa nebude. Za týmto na skvos nasleduje Voralberg. Tam je náradie ozaj už panské, pohodlné, prezradzujúce majetok a vzdelanosť obyvateľov. Poľský, chorvátsky a rumunský dom bol prázdny. Zariadené boli tak, ako doma bývajú — a to dosť verne, ale ani myš živá sa neukázala.

I Sedmohradčania boli zastúpení. Okrem reči a malých odchýlok v stavaní veľký rozdiel medzi sedmohradským Sikulom a Sasom naoko nebolo badať. I jeden i druhý ponúkal divákom svoje maľované a cifrované kulače, a šiel im ten kšeft. Cudzí, čo to ešte nevídali, kupovali to nevyhnutné „vade mecum“ syna pusty. A vskulku pochybujem, žeby vôbec Herschelov^[301] teleskop alebo Plösslove^[302] a Rospiniho drobnohľady a opernkukery väčšej populárnosti požívali, ako kulače. Čudné to bolo položenie bydlísk sedliackych obyvateľov. Cez celý čas výstavy od rána do večera dostávali vždy nové a nové vizity. Otvorenými dvermi vošli dnu, poobzerali obyvateľov koldokola ako dáku mulicu, všeteční paprali paprčkami, čo im pod dlabu padlo, hladkali, ďubkali prstami; stade ňufali po kuchyni, komore, povale, pivnici, stajni — a všetky tajné i verejné miesta vykutrali. A to išlo jedno dnu, druhé von, ako mravce, hore dolu, strkajúc a potkýnajúc sa po všakových tých chodbách, schodoch, ba dakde sa i rebríkmi škrabali po kuríncoch. A tí ľudia tak na to „ofľokovanie“ privykli, že celky pokojne, ničím nemýlení vykonávali svoje povšedné práce až po tú najposlednejšiu.

Náš Gaidľan, ktorý sa nás blízo týkal, tiež bol navštívený. Znáte gaidlianky, tie malé slivôčky na šalát? No teda stadeto, kde sa tieto maloskvostné slivôčky, z ktorých nikdy dobrý lekvár nebude, kde sa tie rodia, tam sa narodila i táto naša nám vystavená rodinka. Bol to pántáto, maminka a malý asi dva-tri ročný resonneur-gajdlík.^[303] Rodičia boli poriadni a samo sebou sa rozumie, čistotne po slovensky oblečení Nemci. Tatuško bol vyslúžený vojak, a viedol si veľmi hrdo. Písal listy na stole a nemrdol ani fúzom. Kde-tu zodvihol čiernu peknú hlavu, zažmúril jedným okom, ponúkajúc krútiacim sa navštevovateľom svoje fotografie — za peniaze. Na žŕdke visela hojda (belčov) a v ňom sa holengal malý kultúrtréger. Keď som sa mu prihovoril po slovensky, odvetil: „Kann ništ ungarisch!“^[304] Pán prof. Schröer sa celky zadychčal v brožúrke opísaním tohoto pôvodne vraj flamandského, potom saského, konečne handrbulsko-gajdlianského plemena. Jej čítanie vzbudzuje tú chuť, čo v ústach omáľanie gajdlianskej slivky. Keby tá domácnosť handrbulcov tak vyzerala i vo svojom rodisku, ale koľký to rozdiel! Však to poznáme z vlastného videnia. A p. profesor, ktorý o tomto národe píše báječné veci, vyzdvihuje jeho pracovitosť, striezlivosť a inteligentnosť, a to na úkor okolitých susedných inojazyčných, to jest slovenských obyvateľov, zabúda na to, že práve i táto striezlivá família mimo svojich svetlopisných podobizní borovičku a slivovicu predáva svetovýstavníkom, nezabudnúc pritom na navyklé ovlaženie svojich vyschnutých gágorov. Ja som handrbulca pobehnúť ešte nikdy nevidel, čo načim pripísať nie snáď vážnej, ale neenergickej „bradipuskej“^[305] povahe tela. Nuž a týmto končíme strakatú sedliacku kolóniu.

Neďaleko tejto osady prešli sme tirolskú „Almhütte“ alebo „Sennhütte“,^[306] salaš, kde okrem mlieka, syra, chleba predávali i pivo, víno, klobásky a šoudrovinu.^[307] Nízka chalupa s rozčapeným a kameňami obťaženým krovom bola husto obsadená svojimi a nesvojimi Landsmanmi^[308] a heslo „Gott segne unsre Senne“^[309] zdalo sa plniť. Pod stromami okolo salašíka harašili veselí Tirolci. Ale tam veru viac piva tieklo ako mlieka. Neďaleko odtiaľ a za „Zdravotárskym pavilónom“ stál hornorakúsky majer. Kravy — krásne, vyberané stáli si oproti, oddelené širokou chodbou v stajni. Bolo ich asi štyridsať kusov. Každá mala nad hlavou svoju heraldiku. Ba za desať grajciarov rozdávali genealógiu všetkých týchto šľachetných dojok. To o maštali. V samom majeri obsluhovali v národnom kroji oberučné Hornorakúšanky. Pýtam pohár mlieka. Urazene odvrkne mi taká, akoby tiež z tých štyridsiatich pošlá, Amazonka, že ony mlieko nemajú, len samú smotánku. Pokorne pristanem na smotanu. Ej, ale vám to bola smotana zmotaná a či zmotaná smotana! Keď to nebolo mlieko, tým menej smotana. Ani by ju za sáru nebol vylial, nie to za golier. Bocianka by sa hanbila takúto smotanu ošípanej nastoliť. Nuž ale, na Viedenskej výstave, v hornorakúskom majeri túto brzganinu nazývajú smotanou a hosť len tú povinnosť v sebe cíti, zaplatiť za pohár dvadsať grajciarov a rád je pritom, že ju nemusel vypiť. Kravy dajú priemerne šesťsto holieb mlieka denne, a z toho vypijú hostia denne tisíc holieb smotánky. To teda rastie v geometrickej progresii: quod erat demonstrandum.^[310]

Tu by už potom bol býval doskami zabitý svet, čiže svetová výstava. Tu sme stáli pred hore koncom obrátenými, celú výstavu obtáčajúcimi doskami. Ale tento svet bol bez konca a kraja; plot mal vybitú širokú dieru a pred tebou otvára sa nový a tiež široko-ďaleko plotom ohradený, pažiťou a stromami obrastený priestor: konská výstava. Zľava cesty bol podlhovastý, dobrú štvrť míľu dlhý, žinkami obohnaný kruh, v tom kruhu dlhé búdy pre extra platiacich a vyznačených divákov a potom všakové priekopy, ploty, kopce, šragle a toho druhu na krkzlomenia prípravy; konečne stajne, vlastne výstavná budova koní. Jej forma bola veľký štvorhran bez jednej hrany, alebo ak to chcete, ostrouhlastá podkova.

Po dĺžke celej búdy stáli z oboch strán stien v priečinkoch kone, v každom priečinku po jednom. Celým prostriedkom dvojnásobne tiež tak. Pomedzi prostriedkom a bočnými stenami z oboch strán sa vinul dosť priestorný chodník. Rehot a dupkanie koni bolo počuť už zďaleka; k tomu semtam fŕkali jazdci, ľahké a ťažké panské kočiare, všakoví zo sveta nazháňaní vojenskí dôstojníci; šumela hudba cigánov, vojenská hudba, combáľanie kibitkových zvoncov. Povedám vám, zase nový a pôvodný svet stál tu, pristrojený dráždiť naše čuvy. Výstava koní trvala len pár dní; nával ľudstva, nadovšetko panstva a tých najvyšších tried, bol teda kromobyčajný. Tých zelených pier na tých pirohoch bolo tu viac vidieť ako u nás čečiny.

Vošli sme dnu a tiekli sme chodníkom — jedným dolu, druhým hore, ako nás práve hnal dav divákov. Koni bolo vystavených do päťsto kusov. Anglicko, chýrečné Anglicko, neposlalo nič. Francúzsko bolo silne, asi tridsiatimi kusmi, zastúpené; okolo nich sa točili veselo brblajúci kočišia v červených košeliach, frakoch a žltých nohaviciach. Aj cisárske nemecké kone boli tam. Boli i turecké, egyptské a iných afrických štátov plemena arabského, čo do nožičiek srnám podobné koníky. Ale najkrajšie medzi všetkými boli ruské. Tie koníky, ach tie čierne tamto z koniarne ruského arcikniežaťa, to vám bolo voľačo báječného! Ten pohľad bol by pohol i zatvrdnuté srdce Šalkovana do podivenia. Jeden pár z nich vynikal útlosťou kostí! A tie oči, tie nôžky, a farba čierna, akoby len boli z atramentára vyliezli. A bolo ich veľa, a všetko krásne, div už tí panskí koniari oči na nich nenechali, napríklad Zábavnyj, Durjak, Krása, Groznyj, Sevier, Kniazek, Krolik a ako sa ešte menovali. — I gróf J. Andrássy bol plodný. Kone mal utešené — malej, bystrej uhorskej fajty; taktiež gróf Waldenstein, gróf Sándor. K tomu sa pridružovali poriadni ohniví synovia púšte v národnom kroji, s brnkajúcimi ostrohami; ich nádherní ruskí susedia sa tiež vyznačovali svojím malebným krojom. — Mali široké tmavé, za sáry juchát strčené pulidery, živej farby kaftan s rôznofarebnými rukávmi, remeň okolo pása, kanás-klobúčik,^[311] kolkolom partice pávové peria. — Vojenské kone z Bábolny,^[312] dobrá to fajta, sú opatrované honvédmi, v ich tehlových nohaviciach. Aj poľská šľachta poslala svoj krásny kontingent; a nie menej ako kone, obdivovaná bola pestrá poľská obsluha: „jaci taci pekní Krakoviaci“.

Ani Rusín nechýbal, ani pekný chlap Rumun so svojimi ťahúnmi. Tiež rakúske konská a štajerské Hiest, Resi, ohavy ako dom, obsypané medailami truc dákemu táborníkovi^[313] — boli obdivované. Nápadné boli dva hornorakúske sivky; po čiastkach mali asi ako dlaň veľké beľavé, tmavším pruhom obtočené špľachy. Pekné, divné to potvory. Druhý pár bol zase malý, dlhý, krásno žemľovej farby. Medzi inými kúpil si ako kuriózum i tieto dva páry taliansky kráľ, ten veľký milovník koní, ktorý sa tu veľmi rád bavieval. Všakovak ho za to posudzovali; podľa môjho zdania mal dobrý vkus, a keby ja bol ním, tiež by to tak bol urobil. Z Kladrubu, z cisárskej koniarne, boli zastúpené aj konská ťažkého kalibru; ba ani mulice nechýbali. Mesto Debrecín zúčastnilo sa tiež, a to žrebnými kobylami. Tých, pravda, vzrast veľmi do očí nepadá, ale andalúzsku fajtu bolo poznať. A to nebol skvelý dojem, — teda Don Belosovi landsmani.^[314]

Keď som vyzváraný a zunovaný ani ten najposlednejší poštársky ťahúň vystúpil von z budovy, práve prikvitol pred vráta ruský jednopražný vozík. Na klenbe, pretiahnuté koňovi nad hrivou, viseli a cengali strieborné zvonce. Kôň bol pekný, pevný sivko, kočiš v národnom kroji. Pri dverách stál starý ruský strážmajster. Vtom prikvitne ruský vyšší dôstojník — „plen parad“;^[315] na prsiach sa mu rozháňali krížiky a hviezdy ako pracky na liptovskom opasku a s ním kamarát, „amice intime“^[316] — chudý, dlhobradý, fezom pokrytý, zlatom poprešívaný turecký generál. Tak sa aspoň prezývali títo dvaja „amici“. Rusky rozprával ten otomanský bojovník, akoby hrachom sypal. Potom si sadli na tú kibitku. Kočiš zavolal brrr! Tí páni sa mi páčili, ale ten kôň sa mi ešte lepšie páčil, keď letel ako satan, môžem povedať, ponad zem. Len už tie kolieska narobili prachu, oblak, a škoda, v tom oblaku zmizli nám z očí ako kedysi v starom zákone Eliáš. Za nimi, to jest tou cestou čo oni, vybral som sa nazrieť do povrazom ohradeného, behúňom určeného miesta. Celá čiara bola ľuďmi akoby makom obsypaná.

Po namáhavom hľadaní našiel som voľajakú krticami nakopenú pyramídu. Na tú som si stal na prsty, natiahol som ako parenicu hrdlo, a tak som ponad more daňopovinných hláv zazeral do stredu poľa, určeného konským a — panským produkciám. Tu zrazu fučí nám pred očami ako jazerná strela, cengajúc a brngajúc, i cvála cez priehlbinky a kopčeky dokola — ruská kibitka. Zapriahnuté sú v nej tri sivky, okrúhle ako jabĺčka; prostredný drží hlavu rovno, bočné vykrútenú na zadok. Ponad šije sa im vypína zvoncami a hrkálkami posiata klenba. Štverne a všetky cifry na otvorenom vozíku sú zo striebra. Kočiš, vypasený kvadrat, sedí rozčapený v červenej kazajke, tuším atlasovej; jeho brada nie síce z atlasu, ale červená, holengala sa mu za vozom ďaleko vo vetre. Keď som sa na tú záprahu prizeral, kvapkali mi slinky. Majetníkom týchto šarkanov je tiež ruský arciknieža. Jaj, bračekovci, čože pánom?!

Prikvitlo ich tam potom viac a veľa, i zháňali sa hore-dolu ako bez rozumu. Niektoré kone tak už boli skonfundované, že už doprosta nevedeli, kto je pánom, a preto hľadiac oni navrch prísť, skladali pánov dolu, čo bolo veľmi smiešne. Cez tie nakopené prekážky: priekopy, násypy, ploty a mosty preskakovali niektorí ako halušky, dajedni ako sekera, kým zase druhí, najmúdrejší súc, pred samým osudným skokom vrátili sa nazad. Lebo sme však blázni, hm!… mysleli si.

Nuž a tak to išlo dlho. Vysoké panstvo prizeralo sa s veľkou úľubou týmto pasionátnym krkolomniciam. A keď už kone znojené, panské nosy podlávené a mnohým na tvári nalepená bola celá trafika práterského tabaku a hnojových látok, rozišlo sa všetko domov.

O dva dni pozatým vydržiavalo sa behanie koni ozávod, ale nie na tomto mieste, ale tam za Krieauom, dobrej pol hodiny cesty. Tam som nebol, ale bol celý dvor a všetko, čo k tomu patrí a hrôza divákov. Prítomný bol i taliansky kráľ a sila cudzích hodnostárov. Celý deň bol pekný, letný…

Od rána do večera jedenástej hodiny valilo sa ľudstvo Práterskou ulicou. Mal som už príležitosť vidieť dosť slávností a veľké zástupy ľudí vo veľkých mestách. Videl som r. 1848 do osemdesiattisíc ozbrojených chlapov na Glaciach^[317] a k tomu hemžiť sa všetko viedenské diváctvo; videl som opravdivé sťahovanie národov na velikánskom moste z Galaty do Istambulu, vystavenom ponad hlinastý „Zlatý roh“ bosporského mora — ale takú silu ľudu, ten stisk, zhon kočiarov, ako ten večer v Práterskej ulici, som ešte predsa nevidel, nikdy, a veru sotva viac už uvidím. Môžem povedať, že tá masa tiekla. A kto chcel, kto musel proti prúdu, toho trhalo a nieslo ako poleno na búrnom potoku. Ak si chcel na druhú stranu cesty, to si dlho, dlho musel čakať, učupený za gerendou,^[318] kým sa ti trafil okamih prehodiť sa medzi rapotajúcimi vozmi — i to s odvážením života — na druhú stranu. Ak si tam priateľa stratil, už si ho nenašiel, utonul ako skala v mori. Vittore Emanuele po skončenom behu bežal sám hneď po severnej železnici do Berlína; druhé panstvo však švihalo do mesta, medzi nimi sme videli i pekného Julka, ako si sám poháňal pekné uhorské koníky. Ej, to on rozumie dobre, to veru dokázal; v druhom koči za ním sedela jeho pani. Všetko, čo mohlo, čo dnes vo Viedni stačilo, poberalo sa širokou Práterskou ulicou.

*

Nuž a takto po štrnástich dňoch skončili sme chôdzu okolo celého sveta — výstavného. Keď sme boli zdĺhavejší, ako to pôvodne bol náš úmysel — odpusťte, to ináč nemožno; je to ako s buldogom, keď sa do dačoho zahryzne, ostanú mu zuby kŕčovite v tom trčať. Ani sa tomu nedivte, keď výstava — koniareň do toho rátajúc — počíta dvesto tridsaťštyri stavísk. A veru podajedny z nich sú ohromnej veľkosti.

Okrem toho, ako pamätné, po mnohých rokoch navštívil som ríšsky geologický ústav. Počíta dvanásť siení, zbierok s vedecky prehľadne uloženými vecami. Tri hodiny som sa kochal v pohľade tohoto interesantného „zemského archívu“. Veľmi som želel, že mi nebola popriata spoločnosť učeného a tak i vľúdneho nášho Dionýza Štúra. Práve kamsi odcestoval.

Cirkus Renz a Cirkus Carré, kde psi cigarky fajčia, kone čiernu kávu pijú a mulice noviny čítajú — ako do výstavy nepatriace, hoci videnia hodné veci — prejdeme mlčaním.

Možno, že sme dačo vynechali, čo opísať bolo treba, a dačo opísali, čo sa malo vynechať — možno, no pri toľkej hávedi to inakšie už nejde. I ďakujem za trpezlivosť! Zbohom!