ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Západná polovica výstavného paláca: Amerika, Veľká Británia, Španielsko a Portugalsko, Francúzsko a Švajčiarsko, Taliansko, Belgicko, Švédsko, Nórsko a Nemecko.

Predo mnou vyložená stojí celá zemeguľa. Keď návšteva a nahliadnutie jej čiastok závisí len od môjho rozmaru, idem napred do Ameriky, a to do Brazílie. Dictum, factum!^[21] Vbehnem do prístavu Buenos Aires a stade prešiel som široké pampy, pralesy, preskočil rieku La Plata, sedemstodvadsať hodín dlhé hory Andy v chytrosti takmer telegrafu, nastrčiac do toho nos, čo sa mi práve zdalo zaujímavým. — S mnohými druhými ľuďmi cítim od mladi akýsi pud k drahocenným kovom. Blysne mi čosi pred očami, kuknem, nuž tu v sklenej skrini vylepené drahé kamene a brazílske kovy. Žltkavé hlate topásu a dymotopásu (Rauchtopas), diamanty, rýdzo vymyté zlato z Minas de Gereas. Pod nohami leží žabicový hlať^[22] (Quarzkrystall) s ostrými dokonalými hranami, asi jeden a pol centa ťažký. Mohol by ho dobre za medzný stĺp vsadiť. Ametysty, veľké sťaby krumple. Dosť veľké tably mačacieho blesku^[23] (Glimmertafel), oproti ruským, pravda, drobné. Naľavo odtiaľto na bočných stupkách vystavené stoja málokým povšimnuté biele skaly „knaury“.^[24] Nuž, skala ako skala, prešiel som i ja dva-tri razy mimo nich, považujúc ich asi za materiál, ktorým Brazílčania svoje hradské štrkujú. Raz im bližšie pozriem do tvári — hm! chyba lávky, páni moji, chyba, tie biele skaly sú žabice, husto a bohato postriekané čírym zlatom, až smrdia od zlata. To sú vám brazílske „gene“;^[25] akéže tí majú jarce.^[26] No keby naše jarce také boli, ako sú tieto brazílske gene, to by sme pár mitrelézok^[27] a červených nohavíc viac, dlhov ale voľačo menej mať mohli. No s tak bohatými krajinami naše zlaté žily, z ktorých už len tak po troške kvapká, pravda, konkurovať vstave nie sú. Týmto zlato- a drahokamonosným krajom — Gongo-Sono, Tarma, Parana, Uno atď. nazvaným — oproti stojí skriňa so skvelými ženskými šperkami: náušnice, náramnice, reťaze, ihly, vejáre atď. z opálu^[28] a tyrkysu^[29] hotovené; — ba hroma? Čert, nie Kirgizi, či mám povedať Tirkizi, a čert, nie opále. Veru som sa opálil. Sakraholskí kumštári! Domnelé drahokamy sú samé číre chrobáčiky a vtáčiky. Tá chrobač v tých šperkoch sa tak ligoce, žeby ináč i ten najmúdrejší človek prisahal na to, že sú to brúsené kamienky. A tie vejáre (fechery) hotovené sú z pestrých vtáčacích pier, ozdobené zlatoskvejúcimi vtáčikmi. Pravdaže, nie sú to trskoty ani straky, ale ako svrčok malé, krásne, útle kolibríky. Ani oni nežerú chrústy, pajedy alebo mrcinu, ale živia sa ako motýle na kvetoch. Bolo by vám to s úškrtom na viechu. Medzi kopou tej chrobače ležal jeden chrobák s dlhými fúzmi ako šmolka. Chcel som sa ešte po týchto brazílskych pralesoch motať, chcel tie vystavené drevá, listy a semená stromov, chcel bavlnu a iné plody obzrieť, tu naraz durk —

„Ach! vitaj, — nuž kdeže si sa tu vzal, Janko?“

„Idem, priateľ môj, z Číny.“

„Ach, ešte že z Číny!“ — no a ja idem z Brazílie. Dobre, tak sa stalo. Vodiac sa popod pazuchy, pár krokmi octli sme sa v Severnej Amerike, stade sme vtrhli do Veľkej Británie (európskej) a hneď zase do jej poddanstva — Východnej Indie. Nám to tak išlo svety prekračovať, ľahšie, ako keď sa salaš z grúnika na grúnik rediká. A to nota bene^[30] všetko pešky. Boli síce panstvá, čo v peňažnom svete na lepších nohách ako na svojich vlastných podagrových pedáloch^[31] stáli, čo sa za dobrý groš, a to už ozaj musel byť ako lopata, dali po tomto všehomíre na trojkolesovom stolci odzadku postrkovaní rozvážať.

Chuť! — tu sme teda v Amerike. Urobila na mňa ten dojem, aký mohla urobiť na toho, čo čítal Cooperove romány^[32] Der letzte Mohikaner, Die Ansiedler^[33] a podobné. Jej tvárnosť je prísna, ale telo poukazuje na čulosť, ohybnosť. Hoci v paláci dôstojne zastúpená, predsa jej mozog a ramená rozkročili sa v strojovej sieni. Tam nájdeš jej fundament.

Páčila sa mi z bavlny hotovená jaskyňa; v tej by už bol mohol ten v novinách a kalendároch opísaný novohradský roľník pohodlnejšie za celé štyri mesiace spať ako tam v skale. Dobre sa to ozaj vynímalo a pôvodne. Okrem toho pozornosť navštevovateľov vzbudzujú balvany kamenného uhlia, železná ruda a piesočníkové tably so šľapajami predpotopných zverov, akýchsi bradipusov. I vták moa^[34] (Dinopteris), obrovský zver, s ktorým sa ešte raz zídeme, kráčajúc pred vekmi po blate, svoje pantofle tam odtlačil. Medzitým to blato zhustlo a uschlo na tvrdý kameň, a keď sa majiteľ tých štibletňov^[35] dávno už pominul, jeho stopy pre nás zostali, aby sme zadivené okále na ne vyvaľovať mohli. Pozeral som, či nevyzriem otlaky, ale sa mi nepodarilo. — Že Američania majú veľa zlata, to nám je známe, ale sa s Kaliforniou veľmi nechvastali. Dokázali, ako starí Gréci, prednosť železa. Gréci pri závodných olympijských behoch víťazov neodmeňúvali zlatom, lež kusom železa. — Aby však i hladu za zlatom, „auri sacra fames“^[36] bolo vyhovené, vystavili i z toho výrobok, a to — zlaté perá. Pekná vec, ale pochybujem, že by sa v našich kanceláriách, čo hneď pri kremnickom „Münzamte“,^[37] udomácnili — a čo by hneď v ľubietovskej a trivodskej maši nie železné, ale so zlatými perami husi^[38] liali. Keď sa Španielci v Amerike zaliahli, zháňajúc sa za zlatom, nevinní Američania, netušiac Európčanmi zlatu pripísanú cenu a mysliac, že týchto kone, ktorých povaha im vtedy bola tiež neznáma, tak ako ich páni zlato hltať budú, sypali im korýtkami zlato do kreptúchov,^[39] aby žrali. Tomu sa my smejeme, a často, veľmi často ani my od Američanov odchodnejšie nerobíme.

Ďalej, poďme ďalej do Veľkej Británie. Ráz Veľkej Británie je akýsi vážny, povedal by som matematický! Vyobrazenie povedomia svojej sily, založené na prísnom, ale kupeckom kalkule. Čo sa strojníctva týka, stojí súper pri boku Ameriky. Všetko dobre premyslené, chladným rozumom vyvarené. Takto sa predstavuje Veľká, a veru veľká, Británia. Pazúry má náležite vyvinuté a v týchto pazúroch, čo sa kupectva týka, drží celý svet utlmený. A keď tu i tu nevedie monopol, je predsa principálom a tí druhí sú kompaňoni, lebo tovarišia, alebo práve mu podriadení učňovia, ktorých podľa rozmaru môže vykečkovať.

Prejdúc mnohočetnú výstavu vlnených látok, špeciálnu pozornosť vzbudila kostra spomenutého vtáka moa z Austrálie. Kostra tohoto vtáčika — vytiahnutá, čnie asi na sedem stôp do výšky. Keby ten na lep sadol!…

Nový Zéland vystavil podivné veci najmä z etnografie. Okrem potravín vzbudzuje pozornosť zbroj maurských obyvateľov. Zvláštne sú vražedné nástroje, sekery z dreva, podoby lopát s vykrojeným jedným bokom, ostrohranaté. Nevedel som si vysvetliť, ako si týmito lopatami hlavy krátia. Nadobudnúť si presvedčenia o ich praktičnosti som v sebe ani žiadosť, ani povolania necítil.

Ani bohatá Východná India so svojimi plodmi a mýtom nezostala v pozadí. Kroj, zbraň, domáce náradie sú pozoruhodné. Bývanie indického naboba^[40] je vystrojené báječnou nádherou. — Ako každá krajina, národ, národík, preteká sa i Veľká Británia svojimi vražednými strojmi. Armstrong-delá,^[41] gule, pušky, bodáky, šable, všetko na pohodlné vraždenie, podpaľovanie, ničenie pevností, miest a lodí pristrojené riady. Možno povedať, že je i v tomto Británia veľkou, tá istá Británia, ktorá ročite státisíce výtlačkov biblie medzi konvertitov rozdáva, nesie v jednej ruke kríž, v druhej armstrongy.

Pri obdivovaní týchto anglických prostriedkov pokrstenia pohanských Maurov a Indov nezabudol som skúmať ani faksimile v Anglicku dochovaných záhradných a poľných plodín, ktoré v prirodzenej veľkosti, zo sadry napodobnené, vystavené sú v agrikultúrhale.^[42] Vystavovateľ je Londýnčan James Carter. Kapustná hlava je tak veľká, že by hodný chlap náležite ramená musel roztiahnuť, keby ju chcel odniesť. Na kapustný šalát obrátená, by i celého brava pretrvať mohla. Boliže by to za krížalky. Repa šesťdesiat funtov ťažká. Kaleráby tej veľkosti ako armstrongové gule. Zaujímavý je tiež, pravdepodobne na destilovanie ostrých kyselín, slúžiaci destilovací aparát, asi štyri stopy vysoký, z čírej platiny hotovený. Cena jeho 43 000 zl. A už je zakúpený. Mohol by v tom dokonalú porciu halušiek navariť.

V agrikultúrnej sieni padli mi do očú v hospodárskych a geologických novinách tak často ventilované fosfority (kostík obsahujúce kamenie). Tento predtým nepovšimnutý kameň povolaný je hrať veľkú úlohu v hospodárstve ako hnojivo. Objavený je v Rusku, Haliči, v severnom Nemecku, Rakúsku atď. — oplývajúc množstvom mäkkýšov (Mollusca), slimákmi, korytnačkami, rybami, rybacím trusom a vôbec pozostatkami skamenelých ústrojných čiastok zvierat. No i Anglicko vystavilo takýto vápenný fosforit zo Suffolku. Na múku zmrvený upotrebúva sa sťa znamenitý trus. — Čo ten rozum všetko nevysliedi! Kam vedie človeka rozum, ten rozum, čo by tiež, ako prírodoskumci povedajú, myšlienky neplodil, keby kostíka nebolo. Ako vedomo, mozog obsahuje veľa kostíka. Kostík teda zdá sa byť — hnojivom našich myšlienok!

Preflankírujúc^[43] celú Veľkú Britániu, hodil som sa medzi španielske a portugalské hodváby a ich vína. Keď na tieto pomyslím, i teraz mi ešte slinky tečú. Madeira, porto, to sú vám nápoje! Nuž ale čože z neho, keď som ho len cez sklo lízal. Najviac i so svojimi kolegami, šampanerom, tokajčinou atď. bolo vystavené v agrikultúrhale. Sklenka za sklenkou, pyramída za pyramídou. Huj! bolže by to za drahocenný poklad u nás v čas vyslaneckých volieb. — Páčili sa mi tie jemné črieviky ohebných, štíhlych španielskych krásavíc. Podajedny tak boli malinké, že by z nich tabak smrkať mohol. K tomu si ďalej siahajúca bujará myseľ i k tomu patriace nôžky v ohnivom tanci, fandango rečenom, nahúta. Už veru Dora z Priechodu by svoje pedály sotvy, i čo by do dvoch črievic, naraz vpratala. Nie menšieho obdivovania zasluhujú vkusné mantilky a sukne. Nuž ale pretiahnúc sa popod tieto, šiel som nazrieť do portugalskej národnej školy, ktorá (contraria juxta se posita)^[44] stojí hneď v susedstve lepšie, ako je ona, navštevovaného hostinca Liesing. V neveľkom školskom priestore sedel dospelý, kučeravý smrkoš. Ohnivému Portugalcovi jazyk sa metal ako na piesok vyhodený mentúz, ponúkajúc a vychvaľujúc nám portugalské perá na písanie. Sú to jednoduché, oceľové, korkovým poriskom opatrené perá. Pretože utŕžené peniaze majú byť obrátené v prospech chudobných školských dietok, pokúpili sme si otázne perá do desať grajciarov r. č. a stali sme sa dobrodincami portugalských škôl. Obzrel som tiež umele hotovenú jaskyňu z korku (kork — kôrka z duba Quercus suber)^[45] známych nám zapcháčov. Tento dub rodí tam vyložený žaluď, ktorým sa podľa udania Cervantesa kedysi živil v trudných dňoch rytiersky Don Quijot a jeho verný panoš Sancho Pansa. Teraz sa časy zmenili a tou potravou by obidvaja uspokojení neboli. Pri portugalskej škole vidieť veľké polírované stolové tlapky z lupkového kameňa,^[46] ako i tably rôznofarebného mramoru.

Isteže by bohaté Španielsko bolo skvelejšie zastúpené, keby ho rak neprestajných nepokojov nezožieral. Ach ale, Deus meus,^[47] nepomohol mu ani Amadeus.^[48]

Po odbavení Iberského polostrova i so zámorskými fíliami odobral som sa do Francúzska. Vidno, že je to národ veľký, trebárs nešťastný, ale pružný. Pôvodnou obrazotvornosťou obdarený, vládze vkusom — nikým nedostihnutý. Čo to aká pletka, či klince, a či by to boli staré podošvy, už to Francúz tak usporiadať vie a uklepať, že sa to zmyslom zapáčiť musí. Ale nielen formou, ale vskutku drahocennými vecami vyniká francúzska výstava. Klenotníci, akoby svetu, zvlášť nemeckému, dokázať chceli, že trebárs im naozaj kapitálnu diškréciu za vizitu splácať museli, ich poklady predsa vyčerpané nie sú; práve pousilovali sa veľkú silu mamony vykrámiť. Je tam hrúza bohatstva. To presvedčenie si každý navštevovateľ nadobudnúť musí. Keď to pán Bismorjak^[49] uvidí, ľahko, že sa mu znovu zachce podniknúť cestu do Paríža^[50] v bezpečnom sprievode Moltkeho.^[51]

Spomedzi tisíce a tisíce výborných vecí pripomeniem len podajedny, ako mi práve do oka padnú. Bleskom omámený prinútený si dlaňou na okamih oči si zakryť. Hneď na popredí francúzskeho oddielu ligotajú sa klenoty, veľa a krásne ako hviezdy na nebi: koruny, diadémy, náramnice, prstene, pracky, agrafy atď. Maličký vtáčik, menší od cárašníka,^[52] trasie sa v briliantoch od pýchy. Ten papľuch, ako podpis svedčí, má hodnotu 50 000 zl. Len jedno také hniezdo vybrať pre naše gymnáziá! Mimo neho motýľ, pravdaže, na kapuste nepoletuje, stojí 30 000 zl. A to tak ide zavše hore, zavše dolu. Celé skrine plné vecami v cene miliónov. V jednej skrini svietia sa kamene neobyčajnej veľkosti a úhľadne brúsené. To nie sú, ako by si sa domnieval, drahé kamene, ale pestrými farbami umele hotovené sklené vzorky. Sú tam i klenoty z nového striebra a z talmi-zlata hotovené. Nájdeš tam i poklad rodiny grófov Branických^[53] z Paríža. Tam sa ti oči pasú na utešených perlách ako tančoky (sádky) na motúzoch postýkaných, tu sa zase skvejú sťaby hečepeč (šípky) červené koraly. No zmyšil by si sa pohľadom samým, teda poďme ďalej.

Nástroje fajčenia dohánu sú pozoruhodné, ako napríklad rezbárske práce z morskej peny, tieto sa mi zdajú byť viedenskými prácami predstihnuté. Utešené sú cievky a ústniky z jantáru (Bernstein), čo do rozmerov a krásy veľké. Ale na zapekanie by sa predsa nehodili. Kníhkupectvá, všetkého druhu papiere, knihy, písacie a malebné nástroje sú chvályhodné. Vylepené visí i železné pero, hrubé ako rameno; na aký účel má slúžiť, neviem, ale na písanie líbsbrífov sotvy. Sú tu zastúpené i obrazy olejofarbivej tlače dobrého vkusu, z ktorých jeden na pamiatku zadovážil som si i ja.

Krásne sú fyzické nástroje — tak napríklad sklená šošovica 11 v priemere, potom samopísací stroj.^[54] Opačne sa krútia dva cylindre a medzi nimi sa ťahá kus papieru. Vrchný cylinder je opatrený čnejúcim špirálnym pásikom. Tento pás šuchá sa vrchom o černidlový vankúšik; do pohybu postaveným strojom píše on, dotýkajúc sa ťahaného papieru a bodkajúc ho, istú sadu: Une femme tendre et belle et sage. De la nature est atď.^[55] Tento papier doručil mi potom majiteľ stroja. Tuším má tento stroj dačo podobne základného ako farbené nitky, z ktorých bez ďalšej námahy pletú harišne^[56] s rozličnými ozdobami. Či to len hračka má byť, a či to časom dáky vážnejší úžitok v tom odbore doniesť má, posúdiť neviem.

Takže Alžír je dôstojne zastúpený. Hneď spredku holengá sa morská cibuľa (Squilla marina), v úplnom kvete postavená. Vidieť i batáty — buľvy,^[57] našim zemiakom podobné, veľkosti detskej hlavy. Chudiatka, počali i listy púšťať, zabudnúc, že nie sú v Afrike. Krom toho sú tu zastúpené rady nesčíselne mnohých semien, živnostenských látok a iných plodín tých krajov. — Zaujímavá je i z Guayany pošlá gutaperča.^[58] — Chemické prípravy sú vzorné, kovové hlate — priezračné — tak sú čisto na koncoch brúsené, že nahliadnuc do nich, prisahal by si, že sú prázdne. Nie menej zaujímavý Jaminov, z mnoho dovedna stiahnutých tlapiek pozostávajúci, značnú ťarchu priťahujúci magnet. Počúvam, že dvaja mimoidúci kyrysnícki oficieri nemohli sa odlepiť, kým im šable a brnenia z prsú neodobrali. Na okolí zo stien všetky klince hlavy z dosák povyťahovali. Obdivoval som tiež železné struny (klavírové), pár centmi obťažené. Znamenitá to iste pružnosť železa. Srdce, oči, nos, všetko má pôžitok; opojenou mysľou sa len tak od buka klátiš. Ale aby dačo i žalúdok zažil, odskočíme na čas i do bočnej — nie hlavnej — strojnej budovy a zájdeme ta, kam nás sluch láka.

Stoj! Tu drví, melie, osieva a tlačí sa čosi. Nuž pred tvojimi očami fabrikujú obratní Francúzi čokoládu. Surový materiál najprv drvia, melú, potom ho v mlynských kameňoch roztierajú, v podobe lekváru cez cylinder pretierajú, stade do foriem vtlačený, zhustnutý, čochvíľa v desaťgrajciarových tehličkách zadivenému obecenstvu predávajú. Čokoláda je chuťou znamenitou. Všetko to ide telegrafickou rýchlosťou a nechýba nič viac, len aby i surový materiál, napr. kakao, pred tvojimi očami rástol. Tiež v susedstve hrkotajúca mašina takým chvatom zo surového materiálu čosi-kamsi voňavé mydlo robí a predáva. Neznám, či tam ďalej nestojí dáka mašina, čo človeka umyje a oholí. No ale myslím, že tieto mašiny nepotrebnými robia početní hostinskí po reštauráciách. A tak ex analógia^[59] vrátil som sa k ránhojičským nástrojom. Pri odchode videl som i fabrikáciu sódovej vody. Toľko jej narobili, že by mohla pohodlne hnať jednokamenný mlyn. Trebárs týchto strojov, zvlášť amerických, i viac jestvuje, míňa sa tej vody ohromne veľa; tak ju pijú, akoby ju darmo dávali. Jeden syfón v meste vo fabrike stojí päť gr., v sklepe osem, v hostincoch desať, na výstave dvadsať gr. Občerstvuje a smäd znamenite hasí.

Lekárske predmety sú vystavené v susedstve pripomenutých už fyzikálnych nástrojov a zasluhujú v plnej miere obdivovania. Ich rozmanitosť a praktičnosť spojené sú vtipom. Táto práca sebe rovnej nemá. Menovite očné nástroje sú prevýborné. I pre nazierateľov do toho nezasvätených zaujímavé sú z vosku hotovené vzorky očných chorôb. Tak akoby živé, tou najpodrobnejšou pilnosťou vystavené sú v radoch najhlavnejšie chorobné premeny v očiach. Podoba, farba, všetko je najprirodzenejšie napodobnené. V tomto odbore som veru ešte nič dokonalejšieho nevidel. Tak som si zrak napínal, že som si už sám skoro, ako pod č. 5, vlčiu tmu vyhľadel; a bolo sa mi čo obávať, že si lebo na sklených tablách nos, alebo nosom sklené tably roztlačím. Ťažko som sa lúčil, ťažko od tejto kompánie, nuž ale čože robiť, život je krátky a výstava je dlhá. Kus povyše vystavené sú anatomicko-patologicko-drobnohľadné preparáty; od týchto krajšie videl som v nemeckom školskom oddiele. Škoda, že i tieto preparáty i chirurgické nástroje stoja kus na temnom mieste.

Po vysokých, širokých priestoroch francúzskej výstavy rozliehal sa melodický zvuk zo stredu dlhých znionových^[60] radov. Na myseľ, mnohými vidinami rozčúlenú, zvučné akordy vybraných znionov účinkovali uspokojivo. Keď sa tieto hlasy naším odchodením tratili, udrel mi o sluch čudný, pekný, ale neznámeho vtáka hlas. Už sú tí Francúzi naozaj originálni ľudia, pomyslel som si, keď pre svoje obveselenie do nemej výstavy bohzná kde z južných krajín spevavého vtáka sem doštverali. Dostanem sa k zobáňovi — a bodaj žeby si sa bol choval! V peknej neveľkej klietke kníše sa pestrý, asi ako kanárik veľký vták. V klietke ani vody, žrádla, ani trusu. Zobákom ale hýbe a píska až radosť. I táto čudesná potvorka je ľudskou rukou robená a kľúčikom natiahnutá koná svoju povinnosť lepšie ako bársktorý mendík. A veru, ak to tak pôjde, nuž ľudia skrz seba sami seba mechanizmom substituujú. Čo najskôr budeme čítať anonsovaných rechtorov z besemerskej ocele^[61] alebo z mosadzných platôk hotovených od dvesto-tristo zl. r. č.

Prejdúc celé Tatry baršúnov,^[62] hodvábu, šiat, elegantného izbového náradia, skvelých, proti blchám asekurovaných postieľ, vyšli sme na dvorec navštíviť vo francúzskom vkuse vystavené a nádherným náradím opatrené bydlo. Z oboch strán živými bylinami obrúbenými schodmi vyšli sme hore a vstúpili do prostrednej komnaty, to jest besednice; tmavá izba naľavo je určená na spanie a odpočinok, napravo svetlá na študovanie. Z ťažkých látok hotovené náradie, zrkadlá, tapety ponechávam predstaviť si vašej obrazotvornosti. Pomyslite si, že to model elegantného bývania, a v tých veciach sú Francúzi nie blázni. Za besednicou sieň do záhrady spočíva na stĺpoch — polootvorená, kvetmi a soškami vkusne a bohato vystrojená. No bolo by to fajn. Našim ženbochtivým mladúchom a mladuchám môžem poskytnúť i adresu: Société Commerciale Ameublements-Commission francaise.^[63] Paris 39, Boulevard Hausmann. Keď vám Gryllus a Reuss nevystačí, teda už budete vedieť, kam sa obrátiť.

A tak sme na konci francúzskej výstavy. Nuž a nazdáte sa, že som s ňou už hotový, že som všetko už vyčerpal? No veru, státisíce predmetov nám ešte zaostalo, ale sľúbil som byť rapsodickým, to jest pobehajom, slovo teda podržím. Však, keby som vám riadne opísať chcel všetko, tak by vám „Národňje Novini“, vylučujúc všetky druhé články, za jeden celý rok nestačili.

V jednom rukáve pri Francúzsku rozlieha sa Švajčiarsko. Vrchovitá táto krajina má trojaký národ a či národnosť, a to národ národný a národ politický^[64] (takéto rozdiely splodila naša uhorská vlasť, aby sa rozoznali od národov nepolitických); národ národný obsahuje v sebe: národ nemecký, francúzsky a taliansky, je veľmi priemyselný, vlastenecký a žije v úprimnej svornosti (perse,^[65] nie bystrickej).^[66] Táto krajina dokazuje na výstave svetu, čoho práve odporne sa u nás privilegovaní vlastenci dokázať namáhajú, že i rôzne národnosti jazykom na jednom kruhu zeme, čo sa vulgo náhodou menuje a pro lubitu^[67] ľudí zavše rozčiarané byť môže, že tam reku i rôzne jazyky k jednému svornému cieľu veslovať môžu. Španielsko naproti tomu volá jedným jazykom, ale v púšti volá a nenapreduje. Ale prepytujem, toto nepatrí do výstavy. Vykĺzlo sa mi to tak z pera.

Významného poslalo Švajčiarsko dosť veľa, a to veľkej ceny vyšívané ženské práce. Ženeva poslala svoje svetochýrne hodiny. To vám klepot tik-tak hrkoce a brkoce. No ale ich jesto! Aké hodiny na svete len byť môžu, tam ich máte zastúpené. Hodiny v prsteni, nie väčšie od šošovice, pohybujú sa, ukazujú časomer tak ako tamtie s vežovou šajbou. Hodiny a hodinky so všakovými čiarami, číslami a rúčkami, predstavujúce celý kalendár. Daktorým vidno dnu až do čriev, sú otvorené. Tam sedí chrúst, ale práve zamýšľajúci odletieť. Odchýlil jedno krídlo, a pod krídlom tiki-taki hodinky. Hodiny s astronomickými známkami. Zlaté, strieborné, diamantmi vykladané, bohaté, jednoduché, malé, veľké, aké len chceš, hriešny človeče, od pár sto do pár tisíc zlatých — všetky visia, ležia a stoja, a predsa všetky — idú.

Ďalej blyštia sa rezné nástroje: nože, nožíky, nožničky, pichadlá, zahybáky. Nožíky tak umele hotovené, v takom nožíku: nôž, vidlička, lyžica, tanier, hrniec, obrus, obrúsok, vyzuvák, svietnik uložené, a to všetko do vačku vstrčiť môžeš. Či to nie veľa? Perorezy sú ale toľkými nožíkmi vystrojené, že by s dvoma nožmi — keď sú všetky konce vystrčené — v rukách, celej armáde vojnu vypovedať mohol.

Čo sa do rukáva nevpratalo, vidieť v bočnej sieni — kuchárske pece. Nápadnejšie mi boli furniere z orechového dreva, jednu siahu široké a štyri siahy dlhé, oproti toho vyrobená hovädzia koža, dve siahy dlhá a tri a pol široká. Bol to za býk, čo toľkú tuniku nosil.^[68]

Itália, krásna Itália je samá poézia a umelectvo. Má síce i plodiny, iným európskym južným krajom rovné, ale hlavným činiteľom jej výstavy je umelectvo. Rezbárstvo, sochárstvo a staviteľstvo dosahujú vrcholec dokonalosti. Tam stred hlavnej galérie dokola porozostavané stoja zväčša mramorové sochy. Každá vyráža druhú mimiku v tvári: žart, smútok, veselosť, dumanie, strach, nevôľu, roztopaš atď. Umeleckou rukou obživený chladný kameň! Čo to za tlupa ľudu? Každý sa zastaví s usmievavou tvárou. Chlapec stojí so zopätými rukami, silený modliť, a vidieť, že sa mu nechce. Kto by sa neusmial na tej kyslej tvári, štvoruhlastých, kútikmi dolu potiahnutých ústach, zmraštenom čele, nadurených kučeravých vlasoch a slzavých polozatvorených očiach. Tam zúfalosť dieťaťa nad rozbitou šálkou. Tam natešený chlapík košieľkou prichlopúva motýľa. Malý trýzniteľ škrtí vtáčika. Tam zase dievčatko, pančuchy pletúc, roztržitou pozornosťou nazerá do knihy, roztvorenej na kolene. Tam žalostí matka nad synom, umierajúcim v lone atď.

Na inom mieste páčili sa mi na parate vystavené vypchané vtáky; prizriem sa im bližšie, a vidím, že sú to zo strihanej vlny hotovené výrobky. — Nápadná je veličizná kniha. Vrchnák je taký veľký a ťažký ako dvere, a len pomocou oboch rúk možno ho otvoriť. Ak by sa náhodou zachlopili, nuž ti hlava tam rozmiesená. Kniha je vyplnená krásnym regálovým papierom,^[69] tak veľkým, že by sa človek strednej postavy mohol pohodlne vystierať na jednom hárku. Čítať by ju musel na bruchu. Pozoruhodné sú na papieri hodvábom vyšívané obrazy podľa pripojenej fotografie, napríklad verne uhádnutá podobizeň Pepka Garribaldiho.^[70] Pripomenúť mi ešte treba z vosku hotovenú ovocinu. Tak chutne vyzerá, až ti slinky tečú. Zastúpené máš všetky druhy ovocia, vynímajúc snáď trnky a drienky.

Belgicko, priemyselné, s nevyrovnane dobre usporiadanými financiami, vystavilo medzi iným sklený tovar, čisto brúsený, dokonalosťou nikým nepredstihnutý. Veľké nadšenie, túžby srdca vzbudzujú aj majstrovské bruselské čipky (krajky). Ale sú útle ako tá osuheľ na bylinných riasach. Aby som nezabudol, v súvise so skleným priemyslom stojí sklená tabla 1½° □ ½“^[71] tlstá, čistá, bez najmenšej špiny. Či je liata, či dúchaná? Ja myslím, že liata.

Keď som prešiel do Holandska, moju pozornosť pútal: stromček china s jeho v šírom svete známymi, v lekárstve tak často a zdarile — zvlášť v zimniciach — upotrebenými výtvormi, chinín rečenými. Tento stromček rastie v nizozemskej Indii^[72] na ostrove Jáva. Kôra sivej farby, obsahujúca liečivú látku, porastená je šedivými lišajníky, podobnými našim, po jabloniach a slivkách rastúcim Evernia prunastri.^[73] Pod sklom vyložené sú tiež ratolesti s listmi, dačo podobnými vlašskému orechu, s kvetom a semenom. Tam ďalej nájdeš i chemické preparáty chiny. Výnosnú, užitočnú chinu neopatrne už veľmi vykynožili, preto špekulatívni Angličania usilujú sa ju vo svojich východných osadách udomácniť a riadne dochovávať. Známych je osem sort rastliny chiny: Ch. mierantha, Ch. pahudiana, Ch. calassaja, Ch. lancifolia, Ch. officinalis, Ch. succirubra, Ch. hasskartiana, Ch. coloptera.

Lietaním z Holandska do Javy som bol uparený, a podľa toho „actio parit reactionem“,^[74] žiadalo sa mi ochladnutia; obrátil som sa teda tým cieľom na sever a zahrnul som, už či to ich vladárom milé lebo nie, zahrnul som Dánsko, Švédsko a Nórsko pod svoju kolektívnu škandinávsku vizitáciu. A nemyslel by človek, aká živá iskra v týchto chladných krajoch pod klobúkom tlie. Dali ony mužov vede a štátu, po celom svete chýrnych: Gustáv Vasa,^[75] Vega, Linné^[76] a i. — Ba nemáš páru vzornej švédskej obecnej školy. Rešpekt švédskemu národu. I len tie stoličky školské prezrádzajú praktičnosť. Každý stolec osebe stojí na krútke a krúti sa voľne dookola. Stolice sú v primeranej diaľke a výške. Netreba tu deťom tak sedieť, ako sme my dakedy sedeli vtlačení a kolená trčali nám za ušami. A veru tu i tu i v našich nereálnych reálkach v opravdivom škripci tela cez viac hodín denne prednášanú vedu chlípu. Možno, že to patrí do gymnastiky. Že tento krivý pochop i krivé chrbty za následok má, je zrejmé. Nuž ale babráci Švédovia o týchto veciach inakší pochop majú než my, nosičia kultúry na východ — a či na záchod.

Nórsko poslalo medený kýz,^[77] meden vozov! 7500 funtov ťažký, z masy vystrelený, ako to svedčia bočné vŕtané diery. Je to za opacha. Neškodila by taká ruda i nám.

Úhľadné sú i figúry národného nosiva dánskeho ľudu, predstavujúce dajedny trefné naivné výjavy, napríklad, ako sa milenec svojej krasotinke zalieča, sobáš, kupčenie a iné.

Dánsko poslalo i jeden kabát, ale je to nie dáky kaputrok, ale náprsník, dobročinný vynálezok, hrubým korkom obsadený. Oblečený udrží sa na povrchu vody, a preto je to znamenitá šata pri vodnom nešťastí, napríklad na lodiach, na mori, aby zachoval človek seba alebo druhého v nebezpečenstve utopenia postaveného nešťastníka. Obrazy k tomu priložené to živo dokazujú. Ak sa tieto kabáty zovšeobecnia, nuž pasažieri sa nebudú viac na sihoť Margaréty na parolodiach premávať, ale v oblečených korkových náprsníkoch v celých tlupách cez Dunaj prechádzať. Ba celé armády z Európy do Ameriky budú mašírovať morom, ako Židia voľakedy Červeným morom.

Uznania zasluhuje pokrovec z líščích koží, tak dovedna pošitých, že hlavy striedavo vedno a chvosty navonok uložené sú. Taký je tiež koberec z vtáčích koží, blýskavých kovových farieb. Vtipné je i jedno i druhé.

Hen v kútiku utiahnuté stoja skromné ženské práce: šitie, pletenie a háčkovanie, bez pýchy, bez šperkov, málokým povšimnuté. A predsa veľkej sú podľa svojho pôvodu ceny. Sú to práce — slepých. Chudiatka, nešťastníci! i písma i tlač na ich čítanie s vyzdvihnutými literami ležia tam na obdiv. To už veru i slepý vidí, že tieto samo v sebe skromné veci v porovnaní tých drahocenných, umeleckých a priemyselných, ale pri zdravých okáľoch hotovených diel, sú predsa bohaté.

Odchýlili sme sa ešte do jedného pavilónu — jeden bansko-mestský navštevovateľ zvykol to nazývať babylon — a to pavilónu švédskeho rybárstva. Všetky v kuchyni a v priemysle upotrebené alebo škodné ryby vystavené sú v skleniciach alebo sušené. Štokfiš,^[78] toto neznám pochopiť, z akej príčiny potupné priezvisko hlúpeho človeka, v tomto zmysle teda kolega teľaťa, skveje sa tu v celej svojej velebnej kráse. Biely ako sneh, je radostným pohľadom pre pôstne žalúdky. Rozličné siete, harpúny, vzorky rybárskych lodiek, slovom, všetko to, čo na lovenie rýb švédsky národ potrebuje; nechybuje teda ani železná týka, čo ju v rukách drží norec, aby hladným žralokom „hájom“ pohltnutý nebol. Keď na noriča pysk otvorí, strčí mu chudák odvážlivec na dvoch koncoch ostrú týku do papule. Žralok — ak sa mu páči — papuľu zatisne a zopchne sa, prebodnúc hornú a dolnú škraňu a lieta s otvorenou papuľou na posmech po šírom mori. A norič, ten sa smeje. Nuž taká je to veselá sprava. Medzi štokfišmi umiestený sedí na koži — in contumacia^[79] vystavený — čeľadný otec laponský, zamestnaný živnostenskými úlohami, upravujúc totižto lyžicou na rajnici dákusi laponskú lahôdku. Nad ním stojí drahá jeho polovica v pôvodnom zimušnom habite, máločo rôznom od chlapského. Hlavný odznak jej ženskosti je v koži podoby krpca (bačkora) ukrútený Laponček, ktorého visiaceho na motúze, obkrútenom okolo krku, drží pred sebou na rukách. Tento maličký laponský občan vyzerá z toho bobáka malým, štvoruhlastým oblôčikom. Na perách (gambách) sa mu čosi svieti, asnáď pozostatok tatuškom pripravenej maštrancie: fištrónovej masti^[80] alebo polohnilých rýb. Ale mu praje, galgančekovi, dobre, líčka má rumenné ako poľný mak. V pavilóne detí vidieť tiež skupinu laponskej rodiny,^[81] ako: gallus, multorum pullorom sollicilus pater^[82] pre pohodlie deťmi obťaženej matky vláči synáčika za — širokou sárou armstrongovej čižmy. Týmto spôsobom pripravená je útlocitná hlava rodiny i na ten prípad božieho požehnania, ak ho rebrinka obdaruje dvojčatmi. Takhľa sa návštevou svetovej výstavy priučíme praktickým veciam i v tomto odbore, o čom som si za povinnosť držal upovedomiť slovenské obecenstvo. Akože podľa tohoto prazoru u týchto národov betlehem vyzerať bude?

Teraz ale, prekročiac Schleswig-Holstein vstúpime do valného Nemecka. Naširoko sa rozložilo, lebo okrem hlavnej budovy rozostavené je vo viac priestranných bočných budovách. Ale vyznať nám treba, že ono nielen na priestor a počet je veľké, ale veľké je veru i poťahom na akosť priemyslu a umelectva.

Výrobky koralov predstavujú nám najprv rozličného druhu koralovú surovinu a postupne až po ten najjemnejší umelecký výrobok. Obrazy k tomu pridané znázorňujú nám spôsob hotovenia tohoto obľúbeného tovaru. Povedá sa, že opravdivé koraly na chorom ľudskom tele nosené, oblednú. Noženo, asnáď zo spoluútrpnosti; nasledovne by sa však mali mladému dievčatku na krku, keď toto pekné komplimenty od šviháka dostáva, zarumeniť. — Jedna clonná stena (spanische Wand)^[83] vyniká krásou, až do očú pichajúcou. Predstavuje kraj obraz pri mesiačiku. Predmety totižto plynom osvetlené, vyložené sú korytnačou perleťou, čo sa práve tajným svetlom odráža a prevýborne účinkuje na pozorovateľa. Neďaleko rotundy a hlavného východu na galériu nachodí sa pod sklom vyčapený, ruským cárom Nikolajom^[84] A. Humboldtovi^[85] darovaný, asi jeden palec veľký, dvetisíc karátov ťažký smaragd. Kovovladi^[86] (kobolti, pergmónici) mocú sa okolo neho, spočívajúceho na striebornej, kopec predstavujúcej podstate. Kovovladi sa rozháňajú, usilujúc sa namáhavou prácou čakanmi vyslobodiť drahokameň z podstavky. Ej, ten kameň by veru žiaden mineralóg nevyhodil za Dunčom; no nie.

V agrikultúrnom oddiele osobitnej budovy zapáčila sa mi vaňa zvláštneho spôsobu. K vani je pripravená piecka na zahrievanie vody, a táto vteká cievami do vane; zachladnutá alebo zašpinená voda odteká spodkom rúrou preč. Nuž tak vždy a vždy obnovuje sa čistá a teplá voda bez najmenšieho mýlenia kúpajúceho. Takýto stroj býva upotrebovaný pri široko siahajúcich popáleninách, kde chorý dlhé časy akoby v posteli leží, áno probovalo sa ho upotrebiť pri odrezaní údov tela (amputáciách). Vaňa pochodí od A. Hergla v Mníchove. Na vysokom lešení stoja reprezentanti nemeckej armády v úplnej zbrani, opretí o pyramídu všemožných vražedlných nástrojov. Vôbec, pozorovať, že v tomto odbore vlády veľkú činnosť vyviňujú ad majorem dei gloriam^[87] a radosť svojich poddaných. Pod vojakmi stoja oštvernené kone, akoby naozajstné. Veru som sa bojazlivo uhol, aby ma dákosi nekopol, lebo veru nemal som patentovanú samodojku proti kopaniu vo vačku. — Impozantný je saský kiosk z čírej železnej liatiny. Vychodí sa hore navrch dvoma slimákovými schodmi. Pod schodom sedel úradník v banskej rovnošate. Pozdrav „Glückauf“^[88] vymohol mi povolenie vystúpenia na vrch, kde som pohľad na rozmanitý železný riad a krásny opanujúci výhľad na susedné predmety agrikultúrhaly získal. — Podíval som sa ešte na bavorský hlinený riad, kde som našiel zastúpené všetkého druhu a vkusné pivové krčahy, lebo ako Viedenčanom „backhändle“,^[89] je Bavorčanom pivo viac ako pol života.

Nemecký školský oddiel je bohatý a veľmi skladne usporiadaný. Jedna veľká stena zalepená je všetkými v Nemecku vychodiacimi novinami. Narobilže by z tých malý Ďurko šarkanov! — Zapáčili sa mi „Anatomische Wandtafeln für Schulunterricht“ — Meinholdt & Söhne, Dresden.^[90] Z Lipska poslal dr. O. Barth patologicko-histologické prípravy.^[91] C. W. Fleischmann z Hamburgu anatomicko-patologické prípravy, ktoré už opísané francúzske prevýšia hojnosťou. Pôrodné (gynekologické) preparáty z vosku predstavujú prvopočiatočné embryonálne vyvinutie človečieho vajíčka po samý dokonale dozretý plod pod rozličnými časovými odsekmi. Sú znamenité, poučlivé.

Okrem človečích vystavené sú tam na porovnanie i vajíčka iných zverov v dobách vyvinutia.

A veľa je toho pekného, poučlivého ešte veľa, ale darmo, všetko opísať mi je nemožno. Jedno ma už otlaky pália, a potom jednotvárnosťou nechcem nudiť trpezlivosť cteného čitateľstva. Preto na premenu vyjdeme kus von a nazrieme do povšedného života navštevovateľov výstavy.

Naša spoločnosť pozostáva zo siedmich členov, to jest z jedného člena a siedmich členíc. Šesť bolo toho pekného, a ja jeden člen toho nepekného pohlavia. Ako vidíte, mal som veľkú zodpovednosť na krku a krehký tovar pod mojimi krídlami. Sprvu chodilo moje kolégium v zatvorených šíkoch čiže kolónach. Potom, keďže transport po toľkých svetoch rozvážať bolo kus obťažné, a pretože bruselské čipky mňa, tamtie ale chirurgické inštrumenty ich menej zaujímali, pretvorili sme sa na dobrovoľných tiraillerov^[92] a každý šiel, kam ho oči a podošvy niesli; na spoločný obed sme sa zase zišli. Naše zastaveníčko bolo pri východe na rotundovú galériu, pri takrečenej rampe. O pol dvanástej hodine dotiahli moje kráľovice od východu, západu, juhu a severu. Jedna od predhoria Dobrej Nádeje, druhá z Unalásky, tretia zo sultánovho, štvrtá z detského pavilónu, piata zo Sicílie, šiesta zo Sardínie, a ja z Kapadócie a jedným honom brali sme sa do hostinca. Preto sme šli pred obedom, lebo na dvanástu toľko hladošov sa naraz nahnalo, že miesto a dačo statočného pod zuby dostať bolo vecou veľmi tvrdou. Hnali sme útokom do hostinca Liesing neďaleko rotundy, v susedstve portugalskej školy, kde pri obede aspoň tritisíc ľudí sedelo. Bol to rákoš! Jedáleň plná a ďaleko-široko okolo hostinca žuvajúce a taniermi klepotajúce zástupy vylačnených obdivovateľov výstavy. Môžete si predstaviť ten pohyb a vŕzganie tritisíc zúzikov, a po tri taniere rátajúc, teda najmenej šramot deväťtisíc tanierov. Šlo to ani v tej „mašínenhale“. Pomedzi hladom morenými krčiacimi sa hosťmi fŕkali kelneri ako čertom posadnutí. Misy jedlami obťažené vláčili, pyramídy vyše hlavy veľké, okolo hlavy velebný pečienkový kúr ako na Lomnickom chlme; a frakatí chlapci, zohnutí pod ťarchou, trepali potopy penavého piva. A predsa takí a toľkí hostinskí pri všetkej rýchlosti lačným výkrikom podľa žiadosti hneď vyhovieť nemohli. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ach, a hlad je raz planá choroba. Jeden starý, vážny pán, opozdivší sa následkom podagry, lofne si unavený na prázdnu v mojom susedstve stoličku. Chudák, stolicu mal, ale bez jedenia. Volá, volá, ale v púšti. V letku za frak starým pánom chmatnutý hostinský odbaví ho stereotypným „gleich“,^[93] nechá mu krídlo z fraku v rukách, s husacím krídlom však letí nezbedník preč. Nuž čože mi je však z tvojho gleichu, s tým si klovy nevytriem. Chudáčik starký slzavým okom hádže závistlivé zraky po egyptských hrncoch šťastlivejších od seba susedov. Premožený konečne žalúdkovým — nieže srdcovým — bôľom, omdletý klesne. Nemavší inšie pri ruke, omastil som sardelovou omáčkovou lyžicou jeho ústa, načo občerstvený otvoril oči. Vybral som sa potom na raziu a vybojujúc s nebezpečenstvom vlastného života na bočnom stolíku žemľu, hodil som ju ako ten havran zo starého zákona starému pánovi medzi klovy. Napadnem konečne natiahnutou vidličkou voňavú polievku nosiaceho kelnera, zratoval som otca už osiralých detí a tri slzy vďačnosti odkvapli mu do gerštňovej^[94] polievky. A tak tento hostinec každému, kto v novembri alebo v decembri svetovú výstavu zamýšľa navštíviť, môžem odporúčať. My ale sme naďalej chodievali na obed do Kummera. Kummer stojí v susedstve čárdy,^[95] je teda kus obdiaľny, menej hlučný, ale dobrý a lacný hostinec. Obed chutný: polievka, pečienka, chlieb, dobré plzenské pivo v cene 1 zl. až 1 zl. 20 gr., poskytuje žalúdku obyčajného rozmeru dosť hojného pokrmu. U Kummera bývalo veľa Uhrov, v čárde veľa Nemcov, každý hľadal to, čo doma nemá. Ale obyčajne tí, čo raz v čárde obedovali, tak sa nasýtili, že ta po druhý raz ísť za potrebné nedržali. Vchodná brána bola vystavaná z bryndzových halušiek a cesta vysypaná bola opekancami. Hosťom nôtili cigáni. Kávu po obede piť sme skusovali na viac miestach; najpôvodnejšia zdala sa mi byť u Turkov. Vo švajčiarskej kaviarni obsluhovali ženské v čiernom obleku ako tá káva, ale sa mi obsluha lepšie páčila ako káva. Kde Švajčiarky obsluhujú, očakával by bol i lepšie mlieko, ale to tak nebolo. Ich kroj bol pekný. Na šatoch im viseli strieborné široké mince, na ktorých sa im na zadku holengali cifrované pracky. Možno, že pre pekný ženský „ausštafírung“^[96] švajčiarska kaviareň bývala tak hojne navštevovaná. V ruskej kaviarni obsluhovali poriadni šuhajci. V ružových atlasových kaftanoch zďaleka podobali sa kanonikom. Okolo drieku voľné kaftany mali pritiahnuté pásom. Široké pulidery vstrčené do juchtov.^[97] Tieto posledné nemotorné, mohli i vystať. Káva nebola dobrá, tým lepší čaj.

Nastoľovali tam jedlá od našich odchodné; akýsi „srach“ — miešaninu, počul som často pomenúvať. Oproti rotunde pod stromami ukrytý je medzinárodný, čírymi Talianmi obsluhovaný hostinec. Pod krovom vyložené sú erby všetkých možných národov, je to celá heraldika. So skvelým náradím a veľmi pohodlný, nebárs dobrú kávu má. Taliansky bufet oproti egyptskému pavilónu má to dobré, že od neho pravo vbok popoludní hráva so svojím sborom Strauss a nad hlavou ti čnie ako veža vysoká Araucaria brasiliensis^[98] so zaokrúhleným vrcholcom. Na tomto vrcholci trčia sucháre tak riedko ako vlasy na Bismarckovej hlave. V lesíku a pri agrikultúrhale stoja dva české, grófom Kinským^[99] vystavané hostince, kde sa točia bielo-modro-červeno krikľavo odené ženské, s veľkými ale foremnými čepcami. Cercle Oriental^[100] má byť turecký, podľa mena a kraja. Tam vysluhujú Turkyne. Je to ale číra komédia, lebo Turkyne verejne neobsluhujú. Sú to všetko krotké viedenské deti v tureckých kaftanoch a nohaviciach. Neďaleko Cercle Oriental je turecká kaviareň s výsluhou chlapskou, naozaj tureckou, a takou tiež kávou, neprecedenou, ale voňavou, chutnou, tak ako sme ju kedysi pili na veži Pera v Carihrade.^[101] Poslúžia ti tam i čibukom a nargillou, a tam hovejú si nemeckí, rakúski a štajerskí šviháci. Ťahajú turecký duván^[102] do seba — ale veru tu i tu sa nejeden s bledou tvárou von za roh vykráda, aby sa ľahkým spôsobom zbavil ťažko nadobudnutého obeda. Sic transit vana mundi gloria.^[103] Tu mi prichodí na um anekdota, rozprávaná mne dobrým priateľom. V spoločnosti, s ktorou sa tu bavil, bol i jeden rodený Čech, na tento čas kdesi na Slovensku berničný úradník a formálny odkundes. Vliezol do tesných nohavíc a šnurovaného kabáta, lámajúc nemilobohu maďarčinu tak krudélne,^[104] akoby fúrikom po skalách humploval, a to všetko len, aby vzbudil pozornosť a obdivenie cudzích. Napomínanie, aby peknú reč nefliaskal, neosožilo. Tu v tureckej kaviarni, mysliac, že maďarsky a turecky hovoriť je tak asi ako dialekt šarišský a liptovský, osloví Turka maďarsky; tomu od strachu šálka na zem padla, chytil sa za brucho a zutekal preč. Môj priateľ osloví Turka slovensky, ten sa vráti, usmeje a odpovie srbsky, a pánov rúče pekne obslúži. Čo sa z toho naučíme? — Okrem toho sú ešte reštaurácie štajerské, tirolské, švédske, anglické, francúzske atď., atď. Vo francúzskej rotunde sú jedlá veľmi slané. Jeden môj známy obedoval tam. Hostinský mu predloží knihu, viazanú v červenom baršúne; mysliac že to album, nazrie dnu a tu vidí popísané jedlá a každú pečienku: kapún, moriak, hus — fotografovanú. „Rozkážete polievku?“ — Pozrie — polievka 1 zl. „Nie“ vraj, „nezvykol som polievku užívať.“ Zjedol kus mäsa, kotlet (asnáď kotlovinu), chleba a pohár vína, a myk tebe, stála ho tá hostina vyše 5 zlatých, a veru mu opasok veľmi neroztiahlo, tenký vstal od obeda ako svieca. Ukázal mi účty. Bolo tam medzi iným poznačených 40 gr. len za chlieb. Ej, amice,^[105] reku, odpusťte, ale vy ste veru dokonalý žralok, keď ste celý 40-grajciarový peceň schniafali. Ale on mi vysvetlil, že to bola žemlička, nie väčšia ako napuchnuté oko. Jedol po francúzsky, platil po slovensky, nuž a to platí veľa. Iste si ten recept na pamiatku schová, aby mohol povedať, že jedol po francúzsky.

Je tam ešte veľký počet, kam sa len obrátiš — bufetov, reštaurácií a kaviarní, kde biele pokolenie točí čiernu kávu a pokolenie čierne (černosi) nastoľuje kávu bielu. Nuž ale za dva týždne všade a všetko jesť a skusovať nemôže.

Zakeroval som potom, načúvajúc pravým uchom Straussov sbor, do skleno-železného domu „Paliem“, kde sú rozostavené krovy a stromy vrelého pásma. Robota to filigránska. Hodilo by sa to pre Magurku, Bocu a Jarabú, aby boli zemiaky zachované od zamrznutia. Ale majetník toho skleníka sotva chodí po kantácii, hostiácii a farinácii.^[106]

Za týmto palmovým domom rozťahuje sa v polkruhu dlhá budova, určená na výstavu ovocia a kvetov. „Thut mein Herz und Mund sich laben, will die Nase auch was haben.“^[107] Je to predmet na oko a pre nos. Koštovať sa z neho nedostane, trebárs by sa ním nielen Eva, ale ani Adam zviesť nedal. Rýchle železnice vždy čerstvú, načas vhodnú látku dovážajú tak z ďalekých ako z blízkych krajín. Videl som figy (smoky) veľkosti detskej hlavy a vínové hrozno, červené, máločo väčšie od konopného semena. Ináč tie najrozmanitejšie sorty ovociny a kvetín každého druhu. Utešené kytky v podobe otvoreného dáždnika a pásikovej koruny. Vence slamených kvetov (Immortelly),^[108] ozdobne pletené, až po 20 zlatých jeden. Rabaty gladiol živej farby. Bolo by sa to váľať a po tých bujných kvetových kopčekoch kozy a husy pásť. Tam krbáľala sa veličizná uhorka, ostnatá ako dáky aligátor, hrúbava toľká, že by si z nej mohol pohodlne dosky píliť. Tamtá je zase pokrútená ako Boa constrictor,^[109] tá pri nej vyzerá ako poštárska trúba. Veru pri tých uhorkách sa nejedna gazdiná môže za nos chytiť. Rozumie sa, že nechýbali ani tekvice a nejeden z divákov z tohoto odboru bez prekážky tu i tu po jednej so sebou vyniesol von. Boli to však tekvice menšej ceny, prázdne, takrečené domarobenses.^[110] Aroma v týchto priestoroch nedá sa opísať. Srdce človeka sa pri pohľade na toto ovocie, na tie znamenité slivy, na lekvár obráti.

Prejdúc pekné sady, kde každý trávnik, každý ostredok má svojho záhradníka, vyveseného na tabuľke (in contumacia), vnišli sme zase hlavným vchodom do rotundy. Kedykoľvek som vstúpil do rotundy, chytil som sa nevoľky klobúka, tej mienky, že do velebného chrámu stúpam. Len pohľad na dášky spoludivákov upamätoval ma na „čákó auf!“^[111] Vchod — od juhu — hlavný zaujali takmer celý bratia Haase, to jest nie oni, ale ich tovar: šály, koberce; ale sa veru pochlapili, je to skvost a krása všetkej chvály hodná a slúži Rakúsku, menovite Viedni, ozaj na slávu.

Rospini, chýrečný optikus, zúčastnil sa so všakovými hvezdárskymi strojmi, drobno-, ďalekohľadmi a okuliarmi; sú medzi nimi tuším i také okuliare, cez ktoré každý, teda i slepý čítať môže, i taký, čo sa ani čítať neučil. A to by bol vynálezok dôležitý pre také obce, kde ešte škôl nemajú a učiteľa si chcú zhospodáriť. Rospini a Plössl sú najvýtečnejší optikovia v celom Rakúsku. Medzi mnohými rotundovými predmetmi nemožno zamlčať kolosálne poprsie Millyho.^[112] Ohromné toto poprsie je zo stearínu, vyložené na velikánskej krychle z tej istej látky. Ozdoby okolo tej krychly sú hotovené z rozličných vkusne poukladaných zväzkov sviec. Je to veľké ako dom, a ani grécky Gigant^[113] v pôtke s Olympom by ho do kahana nebol vtrepal. Sviece sú zastúpené: apollo, stearín, parafín, milly a argantské^[114] — ako ich Viedenčania zvykli nazývať: arogantnými. — Od východného portálu naľavo, pred otvorom rakúskej výstavy, pod stĺpom rotundy železná, asi tri stopy tlstá železná tlapka. Je väčšími, menšími dierami preborená a popukaná. Tie diery preborivšie železné delové klocky (kužele) uložené sú na zemi, druhé ale vidno sedieť vnútri dier. Je to, ako nápis svedčí, kus toho vojenského humanizmu a ilustrácia pokroku XIX. storočia. Účinok na tej tlapke je to ozaj pekný, až do ustrnutia krásny. K tomu si musíme primyslieť brnené lode, pevnosti, horiace a pováľané domy, a naše chrbáty. K tomu dane, krigscušlágy^[115] a rastúce dividendy štátnych dlhov. Zaujímavý tento predmet nesie nápis: „Pacem si vis bellum para“^[116] — no nech ti parom do pečene pára! Toto latinské porekadlo, do slovenčiny preložené, by asi takto znelo: Daj bohu dušu a mne peniaze!

Menej nebezpečná zdala sa mi byť švédska skupenina, kde vidíš halušky, nie bryndzové, ale strieborné, a krem toho viac kusov samorodného rýdzeho striebra. Môžeš sa pristaviť pri rakúskom klenotníkovi. Poklad to veľký. Len jednu ozdobu drahých perál kúpil knieža za stopäťdesiattisíc zlatých. Zaujímavé je to pri tomto poklade, že on dotknutím sa pera večer pri zatváraní výstavy popod zem zmizne a ráno pomocou toho istého stroja podľa majetníkovej vôle zase von prikvitne. Je to sprava nad verthajmku.

Keď sme sa v rotunde až do závratu dookola nakrútili, prešiel som východným portálom do rakúskej „Cis“ alebo, ako Nemci hovoria, do „Cislateinische“^[117][118] výstavy. Táto je, ako prirodzene, najväčšia z tej príčiny, lebo doma ľahšie sa dá vystaviť, ako keď sa predmet zďaleka z cudzozemska musí dovážať. Domácim je prístup z každého ohľadu uľahčený, a vo vlastnom záujme leží náležite to vykoristiť. Ale je veru i čo do počtu i čo do vnútornej ceny poriadna. Najväčšmi padá do očú sklený tovar a menovite per excellenciam^[119] tovar český. No už to čarovný pohľad, ba oslepujúci, keď na tie stá tisíce skiel, rozličných viac sto z povale visiacich svetieleň (lustre) a druhých nesčíselných brúsených nádob slnce lúčami hodí. Blyštia sa dúhové farby, ligocú sa hrany, rozmanité farby mihajú a zlato sa skvie v rozličnej ornamentike. K tomu tie rôzne formy od najmenšej slaničky do najväčšej stolovej ozdoby. Brús českého skla je majstrovský, ale i surový materiál majú taký, aký nám chýba. Ich žabica je pomerne veľmi čistá, preto lesk brúsu je krištáľový, vodný. Naša žabica je viac-menej železnou a mangánovou rudou pošpinená, a preto pri porovnaní dvoch nádob, napríklad sebe celky rovných pohárov, pozorovateľ badá, že lesk odrážajúci sa z brúsu je hnedý. V tomto odbore bola výstava česká kraľujúca nad všetkými inými. K tejto pridružuje sa český porcelán. Pýtam sa na jednu nádobu zvýšky chlapa, odpovedaná mi cena tritisíc zlatých. Keď som rozškľabil ústa, odvetil mi závodník, že sa veru každá nepodarí, a takú vázu vyviesť koštuje veľa práce a nákladu. Dakedy polohotová sa roztrepe alebo nevydarí. A maľba že je tiež drahocenná. Bola síce veľká, pár kíl ovsa by sa spratalo do nej, nuž ale tritisíc zlatých, to by bol predsa drahý súsek.

Hodvábne tkaniny sú pekné, ale ony nedajú sa prirovnať k talianskym a francúzskym. Od tých čias, ako nám náš práve terajší priateľ — Viktor Emanuel^[120] — pomocou nášho terajšieho druhého úprimného priateľa (ach, čiže ich máme) Vilhelma^[121] — Lombardsko-Benátsko odobrať si nesťažoval, zbavení sme duplovanej starosti, a tým i hodvábov. Pri tých veľa hodvábnych výstavníkoch všetkých krajov sveta interesantné je vidieť hlavného producenta hodvábu: hodvábnu húsenicu. Hotovená je z vosku, asi 2’ dlhá,^[122] v celej svojej prirodzenosti napodobnená, okrem toho sú tam i polootvorené preparované vzorky, na ktorých sa pohodlne môže vidieť sústava a anatomická ústrojnosť vnútorností. Myšlienka to podarená.

My vidiečania, my provincialisti, keď k nejakým vedeckým pochopom prísť chceme, musíme sa samoučne trudiť. Nemáme knižnice, nemáme vzorky, zbierky, múzeá, prednášky veľkých miest naporúdzi, niet teda divu, keď tu i tu capa zastrelíme, bo našu domácu možnosť doučenia sa, vzdor všetkej usilovnosti a schopnosti, mnohé veci priečia. Keď ale Viedenčan, čo sa mu všetky vedecké poklady sveta o nos opierajú, a na nás chudákov zo svojej kultúrnej výšiny milostne dolu hľadí, keď ten do sveta búši, tomu to už veru tak ľahko prehliadnuť nemôžeme. A veru tam okrem veľmestskej ulično-hostinskej vycibrenosti nájdeme veľa inteligentnej plytkosti. Podávam k tomu krátku ilustráciu. — Zadumaný teším sa v pohľade dôkladne hotovenej vzorky spomenutej hodvábnej húsenice, vtom prebudí ma štebotanie príchodzej, podľa reči viedenskej, podľa vonkajšku majetnej päťhlavej čeliadky. „Ach!“ povie tatuško, okuliarmi vystrojený, múdre natiahnutej tváre; „ach! to sú ryby. Je to krásne na zožranie.“ Ja hľadím naľakaný bokom. Syn, omáľajúc v ústach palicový gombík, ohlási sa fufnave spod cvikra: „Plastika sa vydarila. Ja som tých rýb živých veľa videl v Terste na trhu.“ Učená dcéra navrhne: „Či tie ryby ozaj majú chrupkavé, a či kostené rebrá?“ Najmladší brat položí ale tú otázku, „že aké sú to ozaj ryby?“ Pristúpivší Talian tam od Jadranského mora posmešne odvetí v chybnej nemčine, ale celky trefne: „Sie (miesto das) sind Stockfische.“^[123] — „Ach, ach, ach,“ kývali hlavou.

Na ľavej strane hlavnej chodby, niže prvej priečnej galérie, zastal som pri čudných potvorách. Na doske, pred skriňou rozličných remenných vakov, kapsičiek, peňažných bursičiek, prechádzali sa medvedice veľkosti mladých mačiek, ale čo do podoby veľkým medveďom od fachu cele rovné. A ako si počínali tieto opachy; kníše sa jeden proti druhému z boka na bok. Krútia hlavami, fučia a sekajú papuľami potvory, len že sa už na kusy trhať budú. Keď im vyjde para, zastanú zase a zmeravejú, kým ich kupec, kľúčikom natiahnutých, rukou nepohladká, a hneď ako na komando začne sa ruvačka ako do repy. Táto smiešna hračka má vždy hojných divákov a je vlastne vábcom, aby sa pomimo toho z tých remenných kapsičick dačo odpredalo. Tých medvedíkov už bol deviatim divákom obesil. A síce každý jeden po pätnásť zlatých.

Veľkú časť rakúskej výstavy zaujímajú zniony, čo do podoby a ústrojnosti rozličné. Rakúske klavíre sú svetochýrne a putujú — o troch nohách — do ďalekých krajín. Výteční hráči dávajú ceduľami oznámené koncerty. Na všetky strany počuješ brnkanie klavíre vyskusujúcich a v hraní dobre podbitých diletantov. Rozličné hlasy a melódie, otobôž harmónií, dávajú tomuto oddielu náter akejsi chrámovej slávnosti. Jeden krásny znion je zakúpený pre cisársky dvor.

Keď som už bol týmto skvelým nesčíselným bazárom na- a presýtený, dovesloval som do bočnej dvorany, venovanej školským záležitostiam. Trebárs táto výstava v porovnaní s nemeckým, už pripomenutým školstvom tak skladne, hromadne, a predsa prehľadne usporiadaná nebola, mala predsa veľa pekného, poučlivého, ba mala „unica“,^[124] vzbudzujúce všeobecnú pozornosť sveta. Takéto čosi predstavil vysokoučený, svetu známy dr. J. Hyrtl, profesor pitvy na viedenskej univerzite. Jeho anatomické prípravy boli už na londýnskej výstave obdivované a na desaťtisíc zlatých cenené. Od týchto čias vzácnosťami rozmnožené prišli do výstavy viedenskej. Prosím teda o malú trpezlivosť, keď sa pri tomto abstraktnom, ale každému vzdelanému človeku zaujímavom predmete kus dlhšie pribavíme. Nezunuje to, tak myslím, nikoho.

Výstava anatomických preparátov Hyrtlových delí sa na: kostry (skeleta) vôbec, ústroje sluchu, korosianálne prípravy, riadne a mimoriadne krvné nádoby po pôrode (postieľky), vláskodobné nádobky (vassa capillaria), konečne pridaná je bibliotéka, vydaná samým Hyrtlom.

Za kostrami zaujímajú prvé miesto: ganoidy,^[125] ryby, zastúpené na tento vek živé len v malých pozostatkoch; v starých vrstvách, ako nás paleontológia učí, boli rozšírené v hojnom počte. Zaujímavé sú zvlášť preto, že nám znázorňujú postupný vývin nižšieho k vyššiemu. Nachádzajú sa kusy obrovskej veľkosti, pochádzajúce zo Severnej Ameriky. — Potom sú kostry jašterov, nášho žlto-čierneho, slepým nazvaného, hoci oči má a vidí. Proteus anguineus obývajúci jaskyňu Postojnú (Adelsberg) — kde som však nemal to šťastie stretnúť sa s ním, k večnej noci odsúdený, očú nepotrebuje. Ďalej sú kostry žiab, medzi týmito známa žaba pipa, s chrbtom rapinami posiatym, kde vyliahnuté mladé tak dlho nosí, kým dozreté na vlastné svoje ruky a nohy v širokých surimanských močiaroch na prechádzku odvážiť sa nemôžu. Za tým nasledujú krokodíly zo Senegalu a Gabunu. Caiman,^[126] a to veľmi vzácny Gavialis Schlegeli z ostrova Borneo. Ďalej Sauriery^[127] z čeľade Seincoidy, Chamaeleonidy^[128] a Iguanidy.^[129] Hady, napríklad Python Sebae^[130] z Guiney. Medzi zákrutkami tohoto hada je vložená kostra jedovatého hada Acanthopis autareticus. Ešte je tu vidieť škrupinou otočená kostra embryonálneho obrovského hada Python reticulatus. Je to opravdivá anatomická bravúra. Na hornej škrani hlavy tohoto úhľadného potvoriska badať dlátku podobný zúbok, ktorým si preďubká vajcovú škrupinu, aby sa mohol dostať na svet. Pozdejšie tento zub ako nepotrebný vypadne. Nemyslel by si, že tento útly milý mladý pánik potom, keď úplne dospeje, vo svojom vrelom objatí koštiale ohromného nosorožca (Rhinoceros) na kašu rozmiesi (immensis orbibus^[131] — ako Virgil^[132] povedá).

Sluch: Štrnásťročnú prácu požadovala táto výstava pripravených sluchových kostí. Od tých čias, ako sa skvela v Londýne, značne je rozmnožená, tak napríklad sluchom veľkej opice, gorila rečenej. Rad sluchových ústrojov započína človekom, a to päťmesačným embryom, a zatvára ho hluchonemé dievča. Potom nasledujú všakové všakovité zvery, v povetrí, na zemi, pod ňou a vo vodách žijúce. Najmenšia sluchová vyvinutosť nachodí sa u veľrýb a delfínov. Tak napríklad ušné klenby veľryby, takrečenej Nordkaper Bartenwal,^[133] dvanásť stôp dlhej! nie sú väčšie ako psove. A to prečo? — prečo tak veľký zver tak málo vyvinutý sluch má? Preto, lebo okrem zavýjania morských víchrov, hrmenia váľajúcich sa obrovských vĺn a piskotu noriča (Möve,^[134] morský vták — rybár) inší hlas jeho sluch nedotkne. Bájka síce pripisuje monotónne, v čas pokoja bezhlasne more obývajúcim delfínom podivný cit sluchu oproti zneniu Arionovej lýry,^[135] natoľko, že jeden z naslúchajúcich delfínov do vody zdrochnuvšieho pevca zdvorilo a povďačne na plecia si naložiac, na brehu úslužne vysadil — no to je multa licent… atque poetis.^[136] Anatómia s básnením má máločo do činenia, a teda o delfínoch ináč myslí.

Kľuky sluchového zákrutu (labyrinthus) sú pri týchto rozličných zveroch tiež rozličné, a nakoľko ony podmieňujú i rozličnosť pojmov hlasu, to nám ony, pravda, neprezradia, a tuším nikto, ani náš majster v hudbe a spisovateľ Bella^[137] to nevyskúma. Labyrint zakopaný v zápolistej kosti, rečenej os petrosum, je pri niektorých taký tvrdý, že obrábaný dlátkom oheň dáva.

Naspodku zbierky vidno i bubník (tympanum auris) z byvola a zo slonového embrya.

Látku k tomuto všetkému nazbieral prof. dr. Hyrtl^[138] včeľou prácou, vyčarovaním, darmi a zakúpením. Tak hlavu opice gorily, rozstrelenú guľkou, kúpil za tisíc frankov — štyristo zl. r. č. A tak nazháňal tieto vzácne kotrby zo všetkých kútov sveta, keď sa takéto veci ešte na trhu tak ako oštiepky zadovážiť nedajú.

Sluchovú kosť embryonálneho (hipopotamusa, vodného koňa) dostal od prof. Ducrotay de Blainville,^[139] okrem toho na ten cieľ mu boli darované Elephas (slon), Rhinoceros,^[140] Otaria jubata,^[141] Physeter Ziphius^[142] a Orea.^[143] Čo sa týka preparátu sluchového ústrojenstva embryonálneho hipopotamusa, tu zaslúži pripomenúť krátku anekdotu. Pred asi štyridsiatimi rokmi poslaný bol ako zástupca francúzskej vlády ku kráľovi zo Šoy^[144] pán Arnold d’Abbadie. Tomu naložila Francúzska akadémia, aby jej hľadel zaopatriť vnútornosti mladého hipopotamusa. No pohol rozumom a vyplnil prosbu. Kráľ šoanský pochorel na prchkú článkovú lámku. Pretože na východe všetkých Frankov držia za lekárov, dá povolať k sebe chorá pomazaná hlava francúzskeho vyslanca a pýta sa ho, či by mu nemohol pomôcť. — Pán d’Abbadie odpovie cele odhodlane „áno“.

„Sem s liekom,“ povie kráľ, „dám svoju korunu, ak vyzdraviem.“

„Netreba, netreba, lieku máš dosť vo svojej krajine; je to masť z hipopotamusa.“

„Sem naskutku hipopotamusa,“ velil kráľ. —

„Ej, pomaly, pomaly, to musí byť masť kotnej hipopotamusky.“

Zariadené boli poľovačky po savanách, a vskutku dovliekli kotnú samicu. Kráľ mastený vyzdravel, ale mladé zasolené hipopotamíča poslal do Jardin de plantes;^[145] tam povolil Blainville Hyrtlovi vybrať sluchovú kosť, ktorej miesto vynahradil pastore.

Potom nasleduje dlhý rad preparátov korosionálnych.^[146] A za tým s veľkou pilnosťou hotovené popôrody. Medzi tými len jeden chcem pripomenúť. Boli dvojčatá. Jedno z nich sa vyvinulo a druhé zmizlo. Tamto vyviňovalo sa na účty tohoto, takže toto tamtým takmer úplne bolo strovené. Teda už v materinskom lone vidieť ten krutý boj o bytie a nebytie. Trpký to príučok neuprositeľnej prírody. — V skrinkách sú prípravy vláskovitých nádob (vasa capillaria) počtom dvesto šestnásť. — Konečne vystavené sú jeho diela, vyšlé od poslednej parížskej výstavy: a to počtom deväť. Jeho anatómia dožila už v dvadsiatich piatich rokoch dvanásť vydaní, sedem prekladov a minula sa v tridsaťšesťtisíc výtlačkoch, lebo kde sa vo svete anatómia prednáša, tam jeho kniha nechybuje. — Škoda, že výtečník, tento majster anatómie, chvála viedenskej univerzity, zamýšľa už vstúpiť do odpočinku. Taký heros bol i dr. prof. Škoda^[147] a sedemdesiatročný prof. dr. Rokitanski,^[148] tvoriteľ patologickej anatómie; tamten sa utiahol z katedry do súkromnosti a podľa najnovšieho chýru už i prof. dr. Rokitanski odstúpiť zamýšľa. Tak sa všetko zoderie, len veda sa zdedí na potomkov. Škoda a Rokitanski sú rodení Česi.

No a teraz, prosím, nemajte za bánosť, že sme sa pri jednom tomto predmete tak dlho zakrákorili.

V susedstve je vyložená antropologická zbierka, zväčša z Moravy, a to rozličné starobylé nádoby a ľudské lebky z doby kamennej a bronzovej. Založíš si ruky nakríž a pustíš sa do hlbokých myšlienok nad svojimi bratmi, svedkami tajuplných predtisícich a tisícich dôb. Ľudia boli, to je isté, ale akí, ako tí žili, akou rečou rozprávali, ba či a akými artikulovanými hlasmi sa porozumeli. Bože drahý, bože večný, či by tí boli mysleli, že im bude súdené z ich hrobov, hlbokých jaskýň, musieť ísť navštíviť Viedenskú výstavu. Iskra ľudského ducha mihotala sa už i pod tými zelenou patinou zaliatymi strúchnenými lebkami, ako to dokazujú priložené, hoc i surové výtvory ich umu, hotovené na obranu a udržanie sa, zo skaly a z hliny, pozdejšie už práve z bronzu. Ale keď tie výrobky porovnáme s výrobkami svetovej výstavy, koľký tu postup, ale koľko i vekov leží medzi nimi. A keď toľko vekov prejde pokolenie napred, koľký postup potom, a tomu postupu hranice kde? Či sa na naše lebky nebudú tiež takto dívať?

Nechajme už tieto knihy, zbierky, vzorky, a poďme per viam et semitam,^[149] to jest sem i tam k rozličným vozidlám. I tieto zaujímajú značne veľký priestor. Nie sú to však všeobecné vozidlá, ale len hotovené výnimočne pre nádheru, skvos a pohodlie vyšších stavov, teda luxusné vozy, ako sú koče, kočiare, batáre, bričky, najtičianky, tilbury, kabriolety, chaisy, a komu by napadli všetky ich mená a priezviská.^[150] K tomu pridať slušno ešte i sánky. No povedám, že toho tam veľa. Medzi veľa zvláštnosťami zvláštnosťou vynikajú takrečeno galla vozy,^[151] ako i korunovácie v starom rokokovom slohu, ťažké, nemotorné, zlatom hojne oblepené kočiare. Očakával som, že ráfy kolies budú aspoň zo striebra, ale tie sú železné a také sú i lôniky. Pretože viem z bezpečného prameňa, že sa ja na nich voziť nebudem, ďalšiu pozornosť som im odoprel, ale tým viac venoval som ju výrobkom francúzskym; ľahký sloh, vkusný, spojený s pohodlím a zručnosťou. Ešte vás chcem vysadiť na sánky, určené na poľovačky. Vyložené sú kožami čiernych a obrúbené kožami snehobielych morských medveďov. Veru to príjemnejší dojem urobilo na mňa ako zlatý nemotorný prestol sultánov. Tieto krásne sánky už boli zakúpené — teda som prišiel pripozde, nuž a na september by to bolo i tak privčasne.

Ale ďalej, páni moji, vozidlá tu, teda pohýnajme sa ďalej, a poctime svojou návštevou c. kr. bansko-hutnícky oddiel, a kto navštívi tento oddiel, veru neoľutuje toho, a vďačne sa bude naň rozpomínať. Z tých mnohých pekných vecí vytrhnem len podajedny drastické: Oproti vchodu stojí veľký kotál, v tom kotle polievka a v polievke pláva dokonalá knedľa. V prvom okamihu bol som tej mienky, že to snáď dáky knedel meeting, hotovený pánom Chlumeckým^[152] na poctu svojich translatinských kolegov.^[153] Ale horká vaša bryndza, kotál je plný ortuťou (živým striebrom), pätnásťtisíc funtov obnášajúcim, a v tej ortuti ako pomerne, to jest ako špecificky, ľahšia pláva asi centová železná delová guľa. Oproti tejto hávedi vyškiera sa zase inakšia paštéta, ktorú poslala na výstavu Příbram. Je to strieborný koláč s rapavým blýskavým površím, tisíc pätnásť funtov ťažký. Nieto sa teda čo obávať, že ho dakto do vrecka strčí, alebo z neho kus odhryzne. Cena tohoto mrváňa udaná je na štyridsaťpäťtisíc sedemstošesť zl. r. č. Na nasýtenie nášho rakúsko-uhorského štátneho dlhu bolo by treba okolo stotridsaťtisíc takýchto koláčov. To je apetít. Vynieslo by to ohromnú kopu, stĺp veličizný, keď povážime, že ten strieborný plamenník bol na štyri stopy hrubý a dva a pol stopy mal v priemere. Komu sa nelení, nech si z toho vyráta konzekvencie, aké mu len ďaka. V obloku pri tomto poddymníku na pečienkových misách je vrchom našuchorený materiál toho koláča, ruda, to jest rýdze striebro v podobe šedivých vlasov. Tak to vyzeralo, akoby na tej mise moja vlastná hlava ležala. Bane příbramské sú známe ako veľmi bohaté na striebro; pred pár rokmi sa tam zjavili i ochotní odberatelia toho materiálu, ktorí však, pretože sa na odoberanie tohoto pôvabného kovu nezdali byť uprávnenými, boli odpravení na neprístupné miesto. Utešene hotovené sú v tomto pavilóne vzorky rozličných baní. Odvrchu dolu hľadiac, vidíš polohu celého kraja, uloženého v sklenej kasni, hory, doly, lesy, lúky, osady, banské staviská a dielne, všetko jemne pristrojené. Ak sa uhneš, hľadiac odboku, vidíš — všetko v skle bežiac — podrobne vyobrazené podzemné banícke práce, ako jedna nad druhú a jedna cez druhú prebehujú, krútia sa a vinú tak, že krátkym hľadením nadobudneš si dokonalý pochop o nad- a podzemnej polohe banskej dielne.

Je tu jedna jedlica, aké často vídavame u nás pod hoľami na medzi, tam kde pravidelný les prestáva a kosodrevina sa rozpínať začína. Toto prôšťa je sedemdesiatpäťročné, majúce v priemere dva a pol stopy a zvýšky 2°.^[154] Tento stromček poťahom na uhlie a iné banícke drevené potreby všantročil sa medzi banícke predmety; okrem nej vyobrazený je smrek z Plocky z Bukoviny. Navrchu má tento pekne vyrastený smrek krásnu košatú korunu, od nej dolu visia haluzy celky pritúlené o peň. Pozoruhodný je stĺp, obelisk z Vieličky, z čírej soli kresaný, asi 8° vysoký, oproti nemu z druhej strany stojí biely pomník, vystavaný z varienky.^[155] — Roľníctvo, hospodárstvo a baníctvo administruje sa jedným ministerstvom, a tak teda sem vzťahujúce sa predmety sedia pod jedným krovom. Tu medzi najpamätnejšie predmety patria bezpochyby oracie nástroje, menovite pluhy od tých najstarších, keď ako podnes robia divé národy, človek rýpal zem, ťahajúc za sebou hákastú haluz, až spoluzložených mašinových pluhov tohoto veku. Koľký tu postup! Ale postup odprvoti po časy cisára Jozefa II. nebol taký nápadný ako pokrok od tých čias poteraz. Zaiste pluh, ktorým cisár Jozef na Morave exámen z oračky in praxi skladal,^[156] na podstati vysokej asi siahu, so svojimi nepokovanými, zo zohnutej haluze z jedného kusa hotovenými bahrami, veru, má taký parsún, aký teraz nevidíme ani v Trhanovej, Nevoľnom, ani v Hladomeri. V Tirolsku vo vrchovatých krajoch tu i tu ešte miesto hoviad ľudia pluh za sebou ťahajú. Toho my už tuším nikde nemáme. Sic vos non vobis aratra fertis boves.^[157] — Priestor vyložených pluhov s priestorom hutnícko-baníckych predmetov spája chodba s otvorenými stranami, obložená zeleným bylinstvom. Použijúc túto nepatrnú uličku na priechod, domnieval som sa, že tie byliny slúžia práve len na ozdobu; sú ony ozdobou, ale keď tu i takéto ozdoby majú hlbší poučný význam.

Sú to révy, pestované len čírou vodou. Nežijú v zemi, ale vo vode, pravda, vo vode, pripravenej k ich výžive. Sú to už korene po tri roky staré, podajedny s hroznom. Veľké okrúhlasté sklenice obsahujú v sebe vodu, v tej sklenici sú posadené — tak ako to robia s prútikmi oleandra — révy. Korene sú voľne rozprestrené vo vode, jedine hrdlo sklenice je zatrené. Nádoby sú od strany slnca, alebo zôkol-vôkol obtiahnuté čiernym papierom, ináč tie svetlu vystavené, ako tamto napríklad na tej sklenici vidno, obťahuje zelený, ťahavý mach. Ale tá voda nie je jednoduchá, ale je lučbársky pripravená, obsahujúc v sebe tie látky, ktoré boli nájdené v spálených, vôbec chemicky rozobraných révach. Podľa láskavého udania samého skusovateľa, sú tie látky: kálium,^[158] vápno, mag, kostík, železo, chlór. salp. (sanitra). Ale pretože do nádob naplnených vodou povetrie preniknúť nemôže, toto však podľa povahy bylín, a zvlášť rév, je potrebné, aby sa teda to uľahčiť mohlo, uložené sú podajedny révové korene v neutrálnych prostriedkoch, napríklad čistých, ako vajce veľkých okrúhlych žabiciach, a druhé zase v kamennom uhlí. Ani jedno ani druhé révu nechová, ale dáva jej koreňu podstať a dopúšťa prevanutie povetria. Chovu dostávajú vodou, ktorou z prístojacích nádob bývajú nepretrženým kvapkaním ovlažované — irrigované. Tieto révy, stojace v neutrálnej podstate, lepšie sa daria, ako tie plávajúce vo vode. Naučenie o potrebnom presiaknutí povetria ku koreňu révy vidieť dokázané na dakoľkých révach v tom, že vôbec kyprá, keď i sama v sebe menej úrodná zem, napríklad piesok, je révam oveľa priaznivejšia ako ťažká, povetriu neprístupná hlina. A tak vidíme, že tieto fyziologické skúšky nielen že sú pekné, ale že sú i praktického významu. Ešte jedno ma zaujímalo: chemické preparáty zvierat a bylín, dlhý, pekný rad, ako i čiastky, z ktorých sa skladajú poľné, záhradné, lesné, lúčne, vôbec hospodárske zeminy, ako i všelijaké druhy hnojiva, v škatuľkách — všetko riadne a zrozumiteľne. Veru by sa naši ekonómi mohli nadívať a nahíkať a z toho mnoho dobrého v hlave domov odniesť. Zanechali sme i túto interesantnú budovu. Neďaleko nej mi padol do oka, a malo mi veru čo padnúť, štíhly, vysoký, z Bukoviny pošlý smrekový sťažeň, obložený pri spodku dubovými krnami. Na tento vysoký šparcháč vydriapal sa jeden český pionier a sťaby veverica vystavil tam vlajku. No krample^[159] mal znamenité a kotrbu akurátnu, keď ho tam hore závrat nepochytil.

Stadiaľto sme šli do agrikultúrhaly č. VII, veličizného a všelijakými hospodárskymi výtvory preplneného staviska. Čo by to povrchne chcel prezrieť bez hlbšieho skúmania, je jeden dlhý deň málo. A práve, pretože toho bolo priveľa, sme si tým menej podľa vôle mohli obzerať a zapamätať. Tam je zastúpená svätá aliancia:^[160] Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, a Rusko. Toto sa započína hneď pri dverách a poskytlo nám ozaj smiešny, pamätný pohľad. Nakopené sú tam akousi čiernou babraninou začmudené, prachom a pavučinou zanesené fľaše starého výborného ruského tokajského vína. Áno, ruská tokajčina to, a to takým spôsobom, že akýsi Stanislav Rozmanil, plnokrvný Rus, je majiteľom tokajských vinohradov. Et hinc illae lacrymae.^[161] Postupujúc ďalej človek sa točí medzi samým vínom, a veru točí, lebo už samým tým pohľadom na tie tisíce fliaš sa ti hlava krúti. Haj! šak to celé šance skleníc, živý predmet pre spisovateľa Camachovej svadby!^[162] Pohnutou mysľou díval som sa na tú velebnú svornosť týchto rôznych národností. Vína rozličného koreňa, rozličnej politickej farby, rôzneho kmeňa a rodiska piateľsky sa objímajú. Ticho dumajú, ticho, len oči sa im iskria plameňom drahých kameňov, a furtáci, potmehúdci, čušia, ani neceknú, akoby päť nedočítali, ale pusť ich len ich hrdlom von a svojím hrdlom dnu, a podívaj sa, koľká búra bude nasledovať. Keď som sa díval na tie Rustery, tokajské, Vöslauer, Samoroder, Seksard, Johannisberg a ešte druhých ergerov a bergerov,^[163] podobalo sa mi, akoby som sa díval na Petöfyho a na Rózsu Sándora^[164] zadumaného vo väzení. Utešená, krásna rovnoprávnosť národností révových kmeňov. Vinus, vina, vinum facit rusticum optimum latinum.^[165] V blízkom susedstve vína, v účinkoch nie menej rozpustený kamarát, vyciera zuby liehový nápoj. Tento krásny a veru rozmanitý vynálezok špiritusový by sa celky dobre mohol postaviť k boku tých už spomenutých zadoviek,^[166] armstrongov a tomu podobných človečenstvo ničiacich vojenských pokrokov. Z páleného mora likérov, rozoliov uhorských, nemeckých a talianskych vynikajú vavrínom ozdobené — ruský svetovládny roztopšín^[167] a poľská kontušovka.^[168] Okolo týchto dvoch ľudstvo oblažujúcich velikášov vinú sa nesčíselné sklenice žalúdkových dráždencov a stálych zakladateľov červených nosov. Povedám vám, keď na tie veľa rodené a pálené vína hľadíte, musí sa vám pod dáškom krútiť, a tomu iste nevyhli ani tí, čo tie nápojné šíky vystavúvali, ináč by sa nebol dostal obraz do uhorskej výstavy agrikultúrnej, to jest poľnohospodárskej, a to obraz zostavený zo samých hlávok poodlamovaných zo zápaliek. Čo má ten do činenia s agrikultúrou, to ja veru nechápem. Pekná bola výstava semien a obrazov všetkých v Uhrách pestovaných dýň a tekvíc. Z týchto s mnohými som sa in natura zišiel. — Vlna, ľan, konope, všetko pekné. Dôkladná, ač i nie na oko nádherná, je zbierka zŕn. Na policiach stoja ročky, veľké asi na mýtovnicu, amfiteatrálne postavené a naplnené zrnami všetkých druhov v Uhorsko-Rakúsku pestovaného zbožia s nápisom sorty a rodného miesta. K tomu sú pridané melivá, ba i pečivo. Toto vec dôležitá, jeden úryvok každý deň opakovanej modlitby: „chlieb náš vezdejší“. Slušné miesto zaujíma i pestovanie cukrovej repy a z nej pochodiaci cukor. Tento a jeho pálený brat — kandizový cukor — je predstavený v celých zápoliach, že by ho mohol na kubíky strieľať a čakanmi lámať. Nápadný je i stĺp z tlačeného chmeľu a pri ňom socha. Podstava je sud, na sude stojí banský akademik s penavým pivovým pohárom v ruke, teda práve v svojom najprísnejšom učebnom povolaní. S cereviskou na hlave,^[169] akoby bol práve pripálil z novej šachty: Will im Keller liegen, mich an’s Bierfass schmiegen.^[170]