ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Parkový priestor: pavilón liečivých vôd, pavilón rakúskych sporitelieň, zdravotnícky pavilón (Sanitäts-Pavillon). — Rusko: náradie z malachitu, kožušiny, pozostatky z mamuta, koláče a medovníky, voskové výrobky, poľovnícke náradie, lekárstvo, školstvo, národopis, vojenstvo, kirgizský stan, pavilón severných plodín a v ňom Laponci a Eskimáci, pavilón malých detí. — Parkový priestor: pavilón Lloydu,^[228] pavilón rakúskeho námorníctva, Pharos,^[229] pavilón „Neue Freie Presse“,^[230] jask Monte Cenis. — Grécko: zemevid Attiny, starožitné umelecké diela. — Turecko: vypchaní janičiari, Bosniaci, stromy z Tunisu, Tripolisu a Egypta, datle, starožitnosti Memfisu, Ninive, Babylonu a pyramíd, stan tureckého velikáša, čalúny, kočiar, dohán. — Parkový priestor: pavilón sultánovho pokladu, Cercle oriental, turecká kaviareň, studňa Achmeda II.^[231]

Opustili sme výstavu Uhorska i prezerali sme v parkovom priestore niektoré pavilóny, kým sme sa odhodlali vstúpiť do ruskej výstavy.

Vstúpili sme do pavilónu liečivých vôd.

Keď sa človek blíži k tomuto hygienickému pavilónu, cíti akési uľavenie vnútorností; všetko, čo má zatvrdnuté okrem srdca, to sa obmäkčí. Liečivá moc vody prešla i do náboženských obradov, ako kresťanských, tak nekresťanských, a to zmytím z prvorodených hriechov, nadobudnutých pri Turkoch a pohanoch. Podistým mnohý, ako v Karlových Varoch tak v Gräfenbergu a inde hriechy spáchané na svojom tele — a veru nejeden každoročne zmýva ako prísny anabaptista.^[232] A nejednému vyslaneckému zatvrdnutiu, pošlému zo svedomitého sedenia v susednom snemovnom bufete, k voľnému priechodu dopomohol „Deák forrás“.^[233] S pobožným citom vstúpili sme teda do vodového chrámu Hygieny,^[234] mysliac na slová sv. Písma: „A duch Pána visel nad vodou“… Tamdnu sídlia s krátkym hrdlom, nadutým bruchom, cifrovanou zásterkou opásané a postriebreným šiňonom opatrené sklenice rozličného obsahu. To väčšie, to menšie, belavé, zelenkasté; no všetky obsahujú vodu, a to vodu rozličnej obyčaje: tá oslabuje, tá posilňuje, ona sťahuje, rozoberá, mierni, dráždi. Všetko tie vody na tele robia a pôsobia, čo len sami ľudia chcú; to sú teda tie takrečené „Mineral-Wässer“.^[235] Už akokoľvek, tá príroda je raz dobrotivá, keď tu i tu dačo prekotí, hneď i hneď podáva nám zase prostriedky, by sme mohli zahojiť zadané nám rany. Tu teda zišli sa liečivé vody zďaleka na nemý sjazd a hľadia na nás a my hľadíme na ne. Bol by sa ešte za chvíľku čudoval, ale napadlo mi, ak by sa reku tieto vodnatieľkou napustené sklenice rozčuchmali a zapcháče vyhodili, tu by ja biedny človek musel zahynúť i s celým mojím konduktom, utopený vodami — v samom lieku.

„Wasser find’ ich überall,“^[236] pomyslel som si a stúpal ďalej.

Čože to tamto za pavilón? Aha — rakúske sporiteľne! Čože už tam, hriešny človeče, vidieť môžeš, snáď spôsob, ako treba zmenky „in infinitum“^[237] prolongovať, a či ako treba neohraničený kredit dávať?

Vstúpime dnu ostýchavo ako obyčajne ľudia, ktorí sú zvyknutí do sporiteľne len úroky splácať. Všetky steny sú oblepené výkazmi, úkazmi a všakovými skazami; naprostred siene stojí veľký pult s knihami. Z jednej strany a z druhej strany sedia tichučko dvaja páni, ako vojaci pri božom hrobe; títo dvaja páni majú frapantnú podobu dvoch verthajmiek. Tu má byť názor všetkých „Cis“ sporiteľníc. Podľa postupného výkazu Česko prevyšuje všetky krajiny počtom sporiteľníc. Česko počituje stojedenásť, Dolné Rakúsko stosedem sporiteľníc. Najmenej má Salzburg a za tým ešte Dalmátsko; toto by teda malo najmenej sporivosti. Z odboru sporiteľníc je tu všetko dôkladne vyložené a vysvetlené. Štatistický a historický priezor a pokračovanie všetkých „Cis“ sporiteľníc podávajú navštevovateľom zdarma v dosť tlstých brožúrach nakopených tam na púdli.

Na pravej stene, kus v tôni, od málokoho pozorovaný, visí medzi dvoma billancami: „Soll und Haben“^[238] čudný, ináč ale veľmi dobre vydarený obraz. Dvaja páni spúšťajú Harlemské jazero a spustenú vodu naprávajú rovno na svoj mlyn a pílu. Harlemské ryby trepocú na suchom, otvárajúc tlamy.

„Čože toto má za súvislosť so sporiteľňou?“ pýtam sa jednej z tých verthajmiek.

Verthajmka pochytí rafiku, ja, domnievajúc sa, že na mňa, uhnem sa, on ale celkom ľahko priblíži sa k obrazu a začne známym spôsobom, ako „Die wunderbare Mordgeschichte vom Räuberhauptmann Sóbry“^[239][240] na radvanskom jarmoku, palicou ukazujúc a vykladajúc vysvetľovať predstavenie:

„Harlemské jazero je sporiteľňa. Tí dvaja páni, čo to jazero sčapovali na svoju pílu, to sú správcovia sporiteľne a tie tlamy otvárajúce a na suchom trepotajúce ryby predstavujú sporiteľničných účastinárov.“

Výborne! Bodaj že ťa reku upečená hus kopla, ale taká veľká ako vták moa, čo som videl vystaveného v Austrálii, aby ti priam niekoľko črenových zubov boli pozbavené ďalšieho luhania! Výborne! Len skade on to kopíroval? Zasmial som sa hrnčiarskym spôsobom nad týmto nápadom. Na cestu dodatkom ma ešte obdarovali fotografiami výtečných mužov, majúcich zásluhy o pozdvihnutie sporiteľníc. Naše „Trans“ sporiteľnice neboli bohužiaľ zastúpené, ináč by sme sa boli stretli i s našou vzornou svätokrížskou sporiteľňou.

Takto naladený, pohľadom liečivých vôd občerstvený, pádil som „in contextu rei“^[241] do zdravotníckeho pavilónu (Sanitäts-Pavillon). Do tohoto podlhovastého veľkého pavilónu vedú dve železnice, ktorými tamdnu vystavené boli doprevadené početné vozne. Známe bude snáď ct. obecenstvu, že mnohé národy, pohnuté náramnou biedou vo vojne poranených a okyptených vojakov, utvorili medzinárodný zdravotnícky spolok, ktorý podľa svojho vzniku menuje sa Ženevským,^[242] od mesta Ženeva vo Švajčiarsku. Cieľ toho spolku je: všetko možné vynaložiť, aby sa osud pokaličeného vojska mohol podľa možnosti uľaviť a on sa pre človečenstvo spôsobným mohol udržať. Všetci tí, ktorí sa venujú tomuto vznešenému cieľu, lekári, pomocníci, opatrovníci atď., označení bielym krížom v červenom poli, majú byť ako neutrálni od oboch a všetkých boj vedúcich strán rešpektovaní, nemýlení, slobodní, nehatení, ba práve vo všetkom podporovaní. Veď oni z lásky slúžia, rany čistia, hoja, opatrujú bez rozdielu všetkých. Im nie je nikto nepriateľom a oni sú každému pomoc potrebujúcemu úprimnými, bezžistnými priateľmi. K tomuto spolku pristúpilo mnoho krajín, on má na veľa stranách vrúcnych podporovateľov a jednateľov. Útlocitný spolok vyvolil si za odznak červený kríž. Ozaj vyslovuje symbol, že je vojna krížom, utrpením pre bedákajúce ľudstvo. Ale vstúpme do tohoto čisto ľudského chrámu bratstva a milosrdenstva. Vonku napravo od vchodu stoja šiatre, vystrojené potrebným náradím, slúžiace za poľné nemocnice, aby nanáhlo chorý mohol byť opatrovaný pod strechou síce v čerstvom povetrí, ale bez vplyvu zlého počasia. V samom pavilóne pozornosť na seba obracajú dva dlhé vlaky stojace na pripomenutých železniciach. Do vlakov slobodno vystúpiť a obdivovateľ ich môže, prejdúc pohodlne pozdĺž všetky vozne, poprezerať. Rozumie sa, že keď tieto vlaky sú určené výlučne pre chorých a ranených vojakov, podľa toho sú i vystrojené. Oba vlaky majú svoje zvláštnosti a cnosti, no hlavné, zrovnávajú sa v tom, poskytnúť chudákovi nešťastníkovi čo najmožnejšie pohodlie a uľavenie. Tu máš prvý vozeň ako bývanie a spálňu pre lekárov, druhý vozeň s operatívnym stolom, kde pod samým behom vlaku môžu podľa potreby vyrezúvať rany, odpiľovať údy, vôbec vykonávať náhle a predbežné operácie; k tomu sú i stoličky, skrine, kde sú poriadne, vkusne poukladané poručné lieky a ránhojičské stroje. Jeden vedúci lekár musí tam vždy na inšpekcii napohotove bdieť vo dne i v noci, a aby ho dlhá chvíľa alebo driemoty netrápili, má naporúdzi i vyberanú malú knižnicu. Nasleduje vozeň pre opatrovníkov so všetkým náradím, zatým vozne, vlastne už nemocnice pre chorých a ranených bojovníkov. Po boku stien vo dvoch-troch radoch sú hojdy (Hängematte) čiže postele, kde ležia dodrúzganí nešťastníci. Tie ležiská sú veľmi umele, veľmi vtipne hotovené — tak, aby chorý podľa poranenej čiastky tela mohol primerane ležať a vyhovieť požiadavkám prírody bez toho, žeby ho museli hýbať. Pri hlave má poličku, tá sa dá rozťahovať a na všetky strany pohybovať, aby si chorý mohol už či liek, keď môže, alebo polievku odložiť, svetlo postaviť, ba čítať lebo písať. Je tam vo vozňoch nemocníc všetok na jedenie, zmývanie a inakší potrebe chorých zodpovedajúci riad, veľmi stručne a predsa primerane povykladaný. Aby som nezabudol, musím dodať, že vo vozni opatrovníkov sú i malé sporáky, aby vždy boli napohotove teplé lieky, obklady a voda. Konečne nasleduje kuchyňa, kde sú veľmi pekne zložené sporák, piecky, kotle a všetok v kuchyni potrebný riad a zásobnica potravín.

Tieto vozne dajú sa, pravda, upotrebiť len tam, kde železnice jestvujú; nuž ale rozum a dobré srdce mali zreteľ i na to, aby chudák vojak bol i z bojišťa odpeľaný až na železnicu, alebo aspoň na bezpečné miesto, alebo do šiatrovej nemocnice. Na ten cieľ je vystavených veľa vzoriek, malých i veľkých vozíkov a vozov, šragieľ a nosidiel. Vozíky sú také, čo jeden chlap na spôsob taligy alebo fúrika môže pred sebou tisnúť, s jedným, s dvoma alebo troma kolesami; potom na jedného koňa a tie väčšie na dva-štyri kone. Na menších vozíkoch sú jedno nad druhým po zdĺžke a šírke voza na dve-štyri patrá lôžka a pokryté poňvou. Lôžko sa vytiahne ako zásuvka z kasne, ranený sa uloží naň a strčí sa zase nazad, a tí chudáci trčia a stenajú v tej zásuvke, kým kone uháňajú cvalom. Vo veľkých vozoch sú na bokoch pohyblivé hojdy na perách, takže pri najväčšom cvale chorý neutrpí urážku. Prostriedkom je priechod pre lekára lebo opatrovníka a vpredku voza malý sporák na zohriatie polievky, čaju lebo vody. A to je všetko na voze. Vidíš tam ešte stá a stá vzoriek postieľ, ránhojičských nástrojov, umelých údov tela, čo sa substituujú miesto utratených, tak vtipne hotovených, že obe ruky a nohy môže mať odrezané a nahradené robenými, i môže menuet tancovať^[243] a vidličkou halušky jesť; hoci to každý vďačnejšie vykoná vlastnými paprčkami. Vidíš tam lekárnické vozy, kapsy, ránhojičské kreslá, pristrojených zdravotárskych vojakov vo fantomoch. No, všetko, čo má poťah k tomuto cieľu, to jest k liečeniu, opatrovaniu, pomáhaniu, ratovaniu okaličených vojakov.

Krásne je to, pekné je to vidieť a istotne každý človek, čo ešte na tom mieste, kde srdce klope, dáky kus citlivého strapca nosí, každý pozerá pohnutou mysľou obšírne divadlo na uľavenie ľudskej mizérie. Pekné je to, pekné, — ale či to musí byť? Ej, na moju dušu, nie! A hanba, posmech ľudskému pokoleniu, že na takéto pomôcky zamýšľať musí. Nuž však, keď na to pomyslíš, koľko nešťastníkov nič po nič trpí pre spupnosť dajedných vládobažníkov, nuž sa ti koža ježí, ako tie smreky hore grúňom. Nebite si samochtiac z falošného pochopu cti rany, potom vám nebude treba vášmu v tom spore najnevinnejšiemu bratovi zliepať rozškľabené rany a podrvené kosti. Nuž, ktoráže obec kupuje striekačky, aby potom mohla bezstarostnejšie svoje domy podpaľovať? Ktorý chirurg si opatrí ránhojičské prístroje, aby kvôli tým mohol nohy lámať? Pekná vec je tá ženevská konvencia, ale práve ona uviedla obecenstvu pred oči hrozné, na zdúpnenie hrozné následky ľudskej besnoty, to jest vojny, tej špiny a ohavy, čo zdravým ľuďom trhá údy, márni čeľadných vychovávateľov, spokojným občanom domy páli a úrody šliape. A táto fúria, pretože sa velikášom tak páči, je ako dáka potreba sankcionovaná. Preč vojny, preč tú moru, veľkopanskú pasiu, preč tú ľudskú poľovačku a všetky tieto hroznopekné veci potrebné nebudú! „Sublata causa tollitur effectus.“ Ak prestáva príčina, prestáva i skutok… Verte, ani všetky tie anglické a americké, ruské a francúzske delá, tie muškety, zadovky, gule a vôbec všetky ich horiace a mordárske nástroje moju vnútornosť tak nepobúrili ako pohľad na túto milosrdnú výstavu. Ďakujem ti ja pekne, keď mi prebiješ hlavu, odstrelíš nohu, za tvoj kus flajstra a drevenú nohu!

Týmito myšlienkami obťažení opovážili sme sa prestúpiť do Ruska. No najprv sme sa dobre poobzerali, či nás nechmatnú za kaftan. Ale nie, však sme teraz už, ako s Talianom, Prusom, dobrí kamaráti i s Rusom a dobrí susedia, prirodzení spojenci. — Z uhorskej výstavy jeden krok pravo vbok, a si v ruskej výstave zmok! — Ruská výstava prekvapila mnohých, ale mňa nie, lebo som bol nepredpojatý. Vedel som, že je Rusko veličizné, veľké, mocné, bohaté a nie také barbarské, ako ho ľudia omnoho barbarskejší od neho vykričali.

Čeľustie svojej výstavy ozdobili Rusi vecami, ktoré nemajú sebe rovných. Sú to ozdoby z malachitu, medeného to kovu píleného a upotrebeného na spôsob furnierov. Mazor^[244] (fliador) krásneho zeleno pruhastého kameňa bol utešený a stolíky z neho cenené dvesto-štyristo zl. boli majstrovským arcidielom. Kastničky, nádoby, šperkovne atď. z neho hotovené veľa, na nespočítanie. Už Nikolaj I., cisár ruský, bol obdaroval slávneho diplomata — kniežaťa Metternicha^[245] dvoma malachitovými vázami, ktoré vzbudili všeobecné obdivovanie. — Čo chýba severným stranám Ruska na rastlinstve, to im dobrotivá príroda vynahrádza na bohatých, drahocenných kožušinách. A zaiste kožušené háby boli krásne. Medzi všetkými výstavníkmi toho druhu prvé miesto zaujal Arcirus Grünwald M. z Rigy. Čo ten tých koží nazodieral, to bola hrôza, ale jedna krajšia nad druhú. Bol i sám vo svojej koži prítomný, chlap zdvorilý, chudorľavý, strednej postavy, nohy mal — ako teraz módne na stolíkoch — kus vykrútené. Nápadné mi bolo pri tomto kožušníkovi, že ako jeho kožuchy oplývali hustými dlhými vlasmi a škutinami, tak jeho temä sa takýmto pokrývadlom tým menej mohlo honosiť. Plešivý bol ako koleno. Jeho brat Pavel Grünwald vystavoval zapcháče z korku. Keď sme sa už vymotali zo zbierky morských medveďov, sobolov, zubrov, líšok, vlkov a tomu podobnej družiny, obzrel som ešte i pozostatky mamuta, nájdené na severných brehoch Ázie v ľade. Musela to byť za kočoňa (huspenina) z toľkej ohavy! Bol nájdený ešte s mäsom, kožou a srsťou a v žalúdku mu našli nestrovený rastlinný krm. No, a ten si už tam len pár tisíc rôčkov vysedel! Bolže by to kalpak^[246] pre dákeho vicišpána z takej vzácnej a ozaj starožitnej kože!

Díval som sa na divné koláče a medovníky. V tomto odbore sú Rusi veľkí majstri. Jeden mrváň ležal pod sklom taký veľký, že mohli na ňom štyri osoby stolovať, hrubý bol na štyri stopy. — Krásny a rozmanitý je tiež voskový tovar. — Čím Rusko zvlášť vyniká, je juchta. Juchtového remeňa je tam drahne. Celý ten priestor páchne už zďaleka juchtou. Mnohým ten zápach vonia, no ja by som si takou pomádou nežiadal vlasy mastiť. Z tohoto remeňa boli hotovené i kvety, a ačkoľvek boli veľmi umele vystrojené, predsa táto móda podľa môjho zdania prírodu najmenej napodobňuje. Čižmy, čižmičky a topánky, vôbec obuv, je veľkej dokonalosti. — Okrasné výrobky zo zlata a striebra závodia s francúzskymi, ba zdajú sa ich prevyšovať.

Vkusne vyzerá poľovnícke náradie panskej izby. Látkou toho náradia sú srňacie nohy a jelenie rohy, obtiahnuté kožami tých istých zverov. Taktiež veľmi jemné sú sane z jeleních rohov, s kožušinami ako sniežik bielych morských medveďov.

I lekársky oddiel je zastúpený, a to krtičnými potvorami (škrofle). Vídať vyhrbenú pečeňu a vykrivené bedry. Sú zastúpené i rakové choroby (karcinomy) v pečeni, koži, kosti.

Školské veci sú dôstojné. Medzi mnohými inými pútajú pozornosť výrobky technických škôl, menovite stolárske práce študentov, poťahom na staviteľstvo; tie sú tak precízne a čisto hotovené, že sa tomu človek počudovať musí. Nikým nedostihnuté sú zemepisné práce. Také hlboké, dôkladné štúdiá a diela ako Rusko v geografickom odbore nevydala žiadna krajina. Keď vážne zemepisné dielo pre veľké nakládky nemôže byť nikde vydané, nájde istotne nakladateľa v Rusku.

V národopisnom ohľade podáva nám Rusko veľa zaujímavého od najchladnejších až po vrelé krajiny. Môžete si myslieť, že pri toľkých národoch a toľkom priestore panuje veľká rozmanitosť. Opísať to špeciálne nemožno. Tu len jedno pripomeniem a to obyvateľov Turkestanu. V národnom šiatri v skromnom kroji sedí čeliadka na zemi a ako pchá tak pchá do seba šúľky — z hliny. Táto hlina síce obsahuje, ako zemepisci tvrdia, i ústrojné, teda chovné látky, ale je to bárs biedna potrava a dá sa vyhovoriť a vysvetliť jej užívanie len v čas núdze, no i na tú podivnú lahôdku títo bedári privyknú, a to tak, že i potom, keď ich núdza nesilí, za ňou bažia a maškrtia asi tak, ako bľadochoré ženy (chlorotické) vápno, vosk, griedu, zem atď. Známe je, že černosi navyknutí na túto delikatesu, za otrokov odvlečení do ďalekých krajín, takúto hlinu tam hľadajú, kopú, a keď ju nenájdu, očividome miznú. Pritom zemožrúti, (geofagi) sú slabej sústavy a krátkeho veku. I títo turkestanskí zemožrúti boli verne napodobnení a vyrovnávali sa čo do farby tváre úprave tej hliny, čo ju v šúľkoch pytlali do seba. No slinky sa nám na to nezbehúvali — a len predsa lepšie u Kummera teľací „šnicel“ ako táto hlinená trakta.

Ovčej vlny má Rusko hojnosť. Jedna mi bola nápadná tým, že jej výstavník Kapkančičikov mal oveľa dlhšie meno ako vlnu.

Vo vojenskom oddiele stoja opreté ohromné železné tlapky, určené na obrnenie lodí a inšie železné nástroje, z čoho okrem vojenskej ceny možno zatvárať na vysoký železný priemysel. Námorníctvo je rozsiahle, všetkými možnými vzorkami zastúpené. Lode, pevnosti, mosty, vozy, lekárne, ránhojičské nástroje, zbrane, to jest všetkého druhu mordárske nástroje. V tomto vojenskom oddiele najlepšie sa mi páčilo lodníctvo; to bolo rozostavené vkusne a poučne. Bola tam vzorka i tej lode, čo na nej pracoval sám Peter Veľký. Peter Veľký teda tesáril na lodi, cisár Jozef oral; ten stal sa veľkým a tento ostal malým? Nie veru, potomstvo si ho bude večne ctiť a vážiť ako muža zaujatého pre blaho ľudu, muža veľkého.

Neďaleko východného rohu veľkej výstavy stojí v kútiku schovaný, na tlačených programoch zabudnutý kirgizský stan (stanak — šiator). Má podobu nafúkaného polmechúra a je pokrytý hrubou plsťou. Otvor donútra je nízky, úplne štvorhranný; aby sa navštevovatelia dnu netisli, založený je na tento čas povrázkom a tak voľno je len otvorom dnu sa dívať. Vnútorný priestor, ináč dosť slobodný a veľký, pokrytý je kobercami a na tých kobercoch sedia figúry, rozostavené v rozličnom položení. Pretože okrem vlezu iného otvoru nemá, je to tmavé, neprívetivé bývanie. Skoro sme teda s obzeraním tohoto kirgizského paláca hotoví, i vytiahli sme hlavu z tohoto mechúra a obrátili sme sa do pavilónu severných plodín pána Siderova.

Bolo nám teplo, žiadali sme sa ochladiť, i s radosťou sme teda vošli do pána Siderovho pavilónu, do spomenutej to výstavy plodín severnej točny. Chladný vetrík zaveje ti kožou pri pohľade na tieto veci. Ľudia i zvery sú opatrené teplými kožkami proti nerestiam silnej zimy. Laponci a Eskimáci sedia na nízkych dlhých zvlačiach, ťahaných zubrom alebo psami. Pri štverniach zubrov pozoroval som priahanie odchodné od našej obyčaje v tom, že opraty nepreťahujú chrbtom, ale od pŕs popod brucho. Tam vidieť i všetko náradie týchto biednych, a predsa pomerne šťastlivých ľudí. Podľa našich pochopov je to jestvovanie mizerné. Podľa terajšieho bádania sa zdá, že títo ľudkovia boli v predhistorickej dobe pánmi Európy — vtedy, keď ešte tu až dolu po južné Francúzsko prebývali s nimi ich i teraz verní druhovia, zubry. Tak aspoň dosvedčujú valné nálezy rohov a kostier v početných hlinou a nánosom zaplnených jaskyniach, preskúmaných vedecky v Belgicku, Nemecku a Francúzsku. Keď som sa tak zahľadel na tých v kožuchoch zašitých, územčistých hustých mužíkov, pomyslel som si: ktozná, či nie sme blízka rodina?

Uprostred siene leží vystretá veľryba, hrubá ako strom a dlhá ako hodný klát. S tou by si už naše kuchárky, a čo by hneď i p. Babylonovu^[247] knihu do litery naspamäť vedeli — čo počať nevedeli: či to s octom odvariť, a či na paprikáš pripraviť.

Rozlúčiac sa i s touto „gefrorenes“^[248] výstavou, tašli sme do pavilónu malých detí.

Tam vidíš všetky veci, potrebné okolo detí, všetko, čo slúži na ich telesnú a duševnú výchovu, a nesčíselnú kopu hračiek. Vzorky, ako načim detváky opatrovať, sú tu zo sadry. Tak napríklad leží decko v postieľke na boku s nápisom: „Takto dieťa spať nemá!“ Tu, kde leží dieťa hore znakom, podpis znie: „Takto má dieťa ležať.“ Tam s nakríž preloženými nohami, o lakeť opreté číta pri stolíku knihu; takto vraj sedieť nemá; naproti tomu sedí zmok rovno bez križovania nôh a bez opierania sa, — takto vraj má sedieť. Na voľnom priestore kupeckí tovarišia na radosť malých a veľkých detí lopatkami vyhadzujú do povetria vtáčikov a motýľov, hotovených z papiera, a tie pristrojené umelým mechanizmom po výlete sa zakrútia a priletia naspäť na podstrčenú lopatku. Tu i tu stane sa i malý omyl a miesto lopatky sadnú na široký nos zadiveného Domonkoš Domonkošyho. — V ľavom výklenku tohoto pavilónu ukazuje sa izbietka detí nášho panovníka. No, tieto už natoľko vyrástli, že už samy svojim takéto izbietky budú stavať. Izbietka sa zachovala tak, ako bola potrebovaná. Všetko náradie tak a tým náčinom^[249] je umiestnené, ako bolo pôvodne potrebované — pohovka, postieľka, stolík, stolčeky; postieľky sú obtiahnuté sieťou a hračky sú rozložené v harmonickej detskej disharmónii, a na to všetko hľadia zo stien obrazy blahých rodičov. Item — zo všetkého vidno, že sa príroda, všetkých nás matka, i pri maličkých, i tých najväčších zatajiť nedá. Prístup do chyžky bol zahájený povrazom, ale obzor otvorenými dvermi bol dosť voľný.

Útlocitné, ako i úfajúce sa maminky a štebotavé detváky prechádzali sa hojne po tomto pestrom pavilóne, nuž ale nechýbali pri nich ani tatuškovia. A kto len aspoň raz prešiel cez ten pavilón, cítil sa hneď mladším. Kto utratil milované dieťatká, v tom táto útla výstava vzbudila rozpomienky žiaľne.

Stadiaľto sme zakerovali do pavilónu Lloydu. I ten sa veru pochlapil a postavil nám stroje v pohybe. Kto sa ešte na parnej lodi neviezol, mohol si jej pohybovanie dokonale vyobraziť, a to bez toho, žeby musel podstúpiť morskú chorobu, ak jej ináč nepoložil základ u Kummera lebo Liesingera. — Veľmi interesantná je výstava v pavilóne rakúskeho námorníctva. Tam máš všetky vzorky lodí a lodiek. Predstavenú máš prácu bagrovania, to jest čistenia zamúleného prístavu veľkým strojom, podobným pátrikám. Sú to reťazou zviazané, dokola krútené putne; spodné načierajú, vrchné vysýpajú načretú mulinu. Vidíš vzorky námorských pevnostiek, násypov atď. Tam von neďaleko stojí celý maják (Pharos), to jest veža, slúžiaca na osvetlenie brehu, s lampášom. Sú tam rad-radom vyložené krásne, pekné plody Jadranského mora, zvery od najmenších v bahne, a to tisíc stôp v morskej hĺbke nachodiacich sa foraminiferov,^[250] lastúr, rakov, hviezdic, slimákov, až po tých ohavných — tupého, divého výrazu žralokov. Zbierka rýb je nadovšetko bohatá a dôkladná. Pekné to, poučné múzeum. Naprostred siene je vyvalená šrauba, z ktorej nosia svoje meno „šraubové parníky“. Je to ohromná štvortľapková železná habarka. Každá z tých tľapiek je asi na tri prsty hrubá, asi štyri stopy dlhá a dve stopy široká. Tľapky sú upevnené na silnej železnej osi. Tá habarka, alebo šrauba, sa krúti vo vode a pretože tľapky sú vyhnuté vŕtaním sa do vody, poťahuje loď napred. Nuž takhľa, čo fígeľ, to groš. Pretože šraubové lode nemajú kolies a kolesieň (kastne a kolesá), sú užšie a vŕtajúc sa dopredku točia sa z boka na bok, kdežto kolesné lode bývajú viac v rovnováhe udržané skrz spomenuté kastne.

Ešte tamto čosi vidíme. Čo to? „Neue Freie Presse“. Tam veľa cifier niet — len pekný lis, málo obsluhy, dlhý papier, a čochvíľa hrozné kopy natlačených novín. Prídu vozy, kopy poberú a hajde, rozvážajú ich po svete. Na stene je zemevid a na tom zemevide poznačené máš mestá celého sveta, kam a v koľkých exemplároch dochodí „Neue Freie Presse“.

Vrátiac sa nazad do hlavného staviska výstavy, prešli sme jask Monte Cenis, z papieru a dreva, pôvodine až na kvapkanie zo stien celkom podobný. Prostred jasku stojí i rušeň s vlakom. Za jaskom pod holým nebom stoja rozložené poklady starorímskych rezbárskych a kamenárskych starožitností.

A tak, keď sme poklady a všetky tieto vidiny strovili, vstúpili sme do Grécka.

Hneď na čele tejto výstavy stojí v ráme vyložený zemevid Attiny^[251] s pozemným a morským okolím. Aby človek mal na túto správu tým voľnejší výhľad z vtáčieho vidu, postavené je z dvoch strán tej ohromnej plastiky, hotovenej zo sadry, dosť vysoké a pohodlné lešenie. Po tomto lešení lezie zvedavé obecenstvo a hľadí na krásne Grécko. Tak voľakedy hľadeli bohovia na svoj vyvolený Hellas^[252] z nadoblačného Olympu. Plastické vyobrazenie okolia Attiny pozostáva z viac dovedna zložených tlapiek a je asi tri siahy dlhé a jednu siahu široké, opatrené farbami. A tak ti pod nohami ležia kraje s rovinami, horami arkádskymi a morskými zátokami, napríklad Pyreus s ostrovom Salamis atď.

Medzi ďalšími zbierkami vyniká zbierka starožitných umeleckých diel. Sochy, hoci zväčša okyptené, predstavujú nám pravzor dobrého vkusu a hlbokého citu. A všetky terajšie, tu na výstave videné tohoto spôsobu umelé výtvory a obdivované diela, hoci úplne dokonalé, sú len napodobnenia tamtých a sotva sa im vyrovnajú. Grécko dokazuje, akým veľkým bolo ono voľakedy, keď ešte i teraz po storočiach ba tisícročiach, napružené sily európskeho umu prevyšuje. A tak ináč neveľká a nepočetná grécka výstava učí nás to, že veru tí starí boli majstri, a nie my.

Z Grécka prechodíme do Turecka, ako suverénneho štátu. Mne sa aspoň tak zdalo, že medzi všetkými posiaľ spomenutými krajinami toto mocnárstvo najmenej pokročilo. Vidno síce, že ono, čo sa prírodných plodín týka, je bohaté, ale na priemyselné výrobky je veru dosť primitívne. Je to akosi, ako Nemec povedá, „Viel Gekrasch und wenig Flasch“^[253] alebo, ako Slovák povedá, „trci-frci“. Najväčším príspevkom sú bábky, figúry, predstavujúce rozličné národy tureckej dŕžavy, zahrnúc do toho i Srbov a Černohorcov, Albáncov atď. Toho podobné, ba vari mnohé z nich, videli sme v Carihrade v zbrojárni, bývalom to kedysi kostole sv. Ireny. Tam stoja vypchaní tí najfantastickejší janičiari. I tu ich máš. Ozbrojení až po zuby, každý ako malá pevnosť. S puškami, pištoľami, handžármi, jataganmi, nožmi, retiazkami, prackami; ženské ovešané peniažkami, sklenými perlami. Tváre napospol, akoby ťa zjesť mali. Podajedny z tých figúr majú tak planú toaletu, že by sa to komediant hanbil vylepiť na „prmpulíka“. Potrhané randy, zamazané a zacundrené visia na tureckých krásaviciach. Hneď pri začiatku tejto spoločnosti stojí Bosniak navlas podobný liptovskému bačovi. Vidí tam človek dlhý rad tých najpodivnejších krojov a sú medzi nimi i čistotné, podarené figúry, ale veru by daktoré mohli i vystať. Za figúrami steny sú obložené stromami južných krajov, na čo veľký kontingent doposlali Tunis, Tripolis, Egypt. Stoja tam datle s koreňom, pňom, listami a v hustých hroznách dolu visiacimi datľami (ovocím). Keď na to hľadíš, myslíš, že si v Palestíne a slinky sa ti zbiehajú za zubami ako Eve v raji. No, ale bez jej prvotného hriechu, za desať grajciarov môžeš svojej žiadosti vyhovieť. Tamto v tej medzierke stojí jeden chlap so zašuviksovanou tvárou. Tento tmavý šuhaj s červeným fezom predáva datle vo viac sortách. Dám mu znamenie, aby nám dal z tých extra. Podám mu desiatnik, on mne papierik. Čože to, šefran? — päť kusov za desať grajciarov. Nuž ale to budú extra z Palestíny. Idúcky počnem ich žuvať. Tu sa mi zjaví veselý život v ústach, plno ako mravce veľkých brunastých chrobákov. To boli tie extra datle. No, toľko „hrmených“ som mu po slovensky naváľal a vyprskajúc živočíchy, pošle z druhej čiastky sveta, obzeral som potom tureckú zbroj; ona, zo staršej doby pošlá, nehodí sa síce terajším potrebám, ale vyniká i krásou i bohatými ozdobami i znamenitým rezom, menovite damascénske šable.

Egypt poslal zaujímavé veci starobylých miest a pomníkov. Máš tam starožitnosti Memfisu, Ninive, Babylonu, pyramíd atď.

Nechýbajú kože tigrov, levov, boa a krokodílov. Obzreli sme stan tureckého velikáša; je ako „alter ego“^[254] uhorského magnáša. V tureckom stane sedí pán domu s nohami nakríž spletenými na diváne, ťahá nargilu a zmeravenými očami hľadí na svoju oproti sediacu drevenú Fatimu. Má to predstavovať tureckú nádheru, ale skorej by z toho mohol vyčítať tureckú lenivosť. Je tam ešte i druhý stan, ponáša sa na náš salaš, lenže je miesto dreva celý ustrojený z ťavej plsti, a to je beduínske bývanie. Zem je vyložená kobercom. Na stenách zbroj; ináč sa po chyžke nepovaľuje veľa náradia. Mne sa vidí, že by sa v tomto príbytku nemohol zaobísť dlhší čas pri pokoji bez posýpania perského prášku.

Pretože prepočetné čalúny (koberce) inde miesta nemali, boli rozťahané na povale a boli veľké, krásne a drahé.

Medzi predmetmi vyšších hodnostárov nechybeli ako vyznačenie ani konské chvosty. A keď sme sa už octli pri tejto tureckej hodnosti, ktorá sa pri chvoste započína, chcem vám povedať, že som videl medzi zbierkami zriedkavostí i tú zvláštnosť, totižto teľa o dvoch chvostoch. Teda zvláštne bašovsko-teľacie vyznačenie. Na kýho diabla tomuto teľatu dva chvosty, keď sa u nás i s jedným zaobíde. Jedným si snáď po stredtýždni, tým druhým po nedeli muchy odháňa? Tak to môže byť.

Navštevovateľom padá do očí turecký skvosný kočiar, určený hlavne na rozvážanie dám. Je to maľovaný rebrinový voz s povalou, vystavanou na štyroch žŕdkach. Kolesá sú hrubé, cifrované, ale dosť nemotorné. Na jarme sú veličizné rohy s kyckami. Záprahou bývajú obyčajne voly alebo byvoly. Vozidlo sa pohybuje pomaly a holengá sa z boka na bok.

Pozoruhodný je dohán, početne zastúpený podľa akosti i podľa koľkosti.

Vo dvorci pri výstave umiestený je na vysokých stupkách neveľký pavilón sultánovho pokladu.

V istých hodinách je prístup voľný. Zadnými dvermi hosťov púšťajú, prednými vypúšťajú. Okolo stien v skriniach sú vyložené drahocenné predmety, najviac zbraň zo zlata, striebra, husto posiata drahým kamením. Sú tam i čaše, misy a iné nádoby. Najozrutnejší mamon je osobitne vystavený naprostred pavilónu pod sklom. Je to prestol sultána, z číreho zlata, vybitý perlami a diamantmi, smaragdmi, rubínmi atď. Jeho podoba je ako nádoby, určenej na sedacie kúpele, alebo takrečeného „šinkvasu“ a na krátkych hrubých nohách. Je to ohromný kus zlata, ale bez vkusu, akoby — a možnože veru — ukovaný skrz kováča. Jedna masívna noha tohoto šinkvasu je veľký kapitál a celá tá opacha? Dajedni cenia tento poklad na štrnásť, daktorí hen na štyridsať miliónov.

Ešte máme okrem výstavy obzrieť dve turecké staviská, a to „Cercle Oriental“ a „Tureckú kaviareň“.

Obe staviská sú v susedstve medzi „kunsthalou“ a medzi pavilónom perzského šacha. Kaviareň sme už opísali v ten čas, keď sme chodievali ta srebať čiernu kávu. Ešte opíšeme nakrátko „Cercle Oriental“.

Na pravom krídle tohoto stavania tiež jestvuje kaviareň, kde hosťov všetkým obsluhujú po turecky pristrojené dievčatá z Lerchenfeldu. Na prvom poschodí vidieť turecké zemevidy, spisy, knihy, vôbec predmety duševného, literárneho pokroku, o čom, pravda, kritiku písať nemôžem. Mnoho toho, aspoň na oko, nebolo. Sú tam na čítanie i noviny, ktoré vychodia na Východe; no nemohol som si popriať ani túto zábavu. A tak opustil som i tieto pamätnosti so vzdychom:

„Salem aleikum. Allah kerim!“^[255]

No, predsa sme ešte nie hotoví; veď nemôžeme obísť ešte jednu tureckú stavbu, ktorá je ozaj pekná a dobročinná. Medzi „kunsthalou“ a hlavnou výstavnou budovou na peknom priestornom mieste stojí, z dvoch strán peknými rybníkmi lemovaná, v utešenom východnom slohu budovaná — studňa Achmeda II.

Pôvodina tejto dopodrobna podarenej studne stojí v Istambule (Carihrade) a mne je táto okrem svojej krásy a dosť čerstvej vody i tým pamätná, že som pil i z tej pôvodnej studne dobrú čerstvú vodu, čo je v Carihrade veru veľkým dobrodením. Achmedova studňa je pomníkom, vlastne náhrobníkom Achmeda II., tureckého cároviča, a či ho kniežaťom pomenovať máme. V blízkosti cmitera, kde viac jeho rodinných členov jesto pochovaných, stojí studňa krásneho východného slohu, v podobe malého pavilónu. Vnútri je strážnik, zamestnaný načieraním vody; i podáva ju mrežovým oknom príchodziemu ľudu. Dnu vstúpiť neslobodno — snáď preto, aby stavanie a čistá studňa nebola zakalená a porúchaná. Istotne je to pekný spôsob zasvätiť pamiatku milých mŕtvych. V tejto výstavnej studni nebolo strážnika a navštevovatelia načierali si vodu sami varechami, priviazanými retiazkou, tak ako pod štiavnickou kalváriou z na slobodno von prýštiacej sa studenej vody. Varecha častým upotrebovaním zamenila pôvodnú farbu na čierno, ako kameň z Mekky od prilipnutých hriechov; citlivejší hosť ju pred upotrebením dokonale vymydlil, kým ju prichýlil k ústam. Táto voda bola čerstvejšia ako tá žumpara pred „Maschinen-Halle“.