ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Perzsko: Nasreddin,^[256] zbrane, šály, hmyzový prach. — Parkový priestor: šachov pavilón, pavilón panovníka z Maroka, pavilón egyptského khediva,^[257] pavilón Hellera z Bernu. — Rumunsko: kroj, príroda, rozličné výrobky, starožitnosti nájdené v hore Istrica. — Čína: vojenstvo, lekárstvo, nôž, ktorým si mandaríni^[258] na vyšší rozkaz žalúdok párajú, čínsky ľud, hodvábnictvo, porcelán, papier, maliarstvo, bábiky, náradie, domy, ópium, čaj, náboženstvo, kiosk.

V súvislosti s tureckou výstavou pripomeniem i Perzsko. Pretože perzský panovník Nasreddin cestoval po Európe a na svojej ceste zanechal po sebe mnoho skvosu a rozličných pamiatok, tým menej ostalo na obdivovanie v perzskej výstave. Jeho podobizeň, ktorá „per se“ a „pro se“^[259] vystať nemohla, bola hlavným predmetom na diváne, vylepená so všetkými briliantmi a agrafou na čapici. Jeho tvár je pekná a výraz majestátny, aký pozorujeme u mnohých našich pandúrov. Sadol som si k nemu na diván sťaby prvý jeho vezír a bez toho, žeby som sa pohol z miesta, prezrel som celú ríšu nasrdeného Nasreddina, „syna slnca“ (keď je zamračené) a potomka slávneho Xerxesa.^[260] Xerxesove voje zatemnili slnko, keď vystrelil šípy, tento kráľ všetkých králikov a cárašníkov zatemní ho sám. Jeho podobizeň sa skvie nielen tu, ale i na mnohých prsiach európskych velikášov a hodnostárov a skvie sa v mnohých srdciach útlocitného bieleho pohlavia, zvláštne opatreného belosťou a tukom. — Teda z môjho stanoviska pri boku „kráľa kráľov“ a z divánu díval som sa na zbrojnicu a hlavne na starobylé zbrane. Zbrojnica vynikala nielen vzácnosťou, no i drahocennosťou. Pri Toge bola i Saga.^[261] V susedstve smrtonosných predmetov ležali i knihy, rozumie sa, perzského obsahu. Čo si každý tu iste najľahšie zapamätá, to sú perzské šály — tak jemné, že celý šál, a to dosť široký a dlhý, môžeš pohodlne cez prsteň pretiahnuť. Naozaj musia mať Peržania cit v prstoch, v „penicilloch nervorum“ veľmi jemný a kožu tenkú. Pre túto vlastnosť si i kartári „ex professo“^[262] pilníkmi opiľujú kožku na takrečených prstových brúskach, aby farbou naznačenú kartovú figúru mohli prstami namakať a rozoznať. Že sú Peržania šachisti, to známe; ale či sú kartári, to nie. Povedá sa, že hotovitelia drahých šálov majú chladné ruky; veľká zima a teplota že makavosť tupia. No to teda o šáloch. A ešte jedno, čím sa Perzsko stalo populárnejším ako skrz svojho šacha a chýrečné šály, a to je ženské, ba veru ani chlapmi neopovrhnuté „vade mecum“:^[263] perzský hmyzový prach. Tento ľudskému pokoleniu od pušného prachu užitočnejší, blchám však nebezpečnejší prášok hotujú Peržania z kvetu byliny, podobnej a príbuznej našim králikom (Chrysanthemum leucanthemum).

Aby sme nevyšli z koľaje, pôjdeme ešte nazrieť do Nasreddinovej paloty čiže pavilónu, ktorý leží v susedstve tureckej kaviarne.

Sem sa, chlapci, tu je blysk — môže sa povedať o tomto pavilóne. Čo sa vkusu týka, to postáva ďaleko za svojimi tureckými, marockými, ale nadovšetko za egyptskými susedmi. Prístup je voľný len v istých hodinách.

Zvedavosť obecenstva, ktoré chce navštíviť tento krikľavý pavilón, je živá. Robí to jeho vonkajšia ozdoba. Celé steny sú obložené blýskavými, brúsenými, všakovak pristrojenými sklíčkami a zrkadielcami. Toto blýskanie a mihanie farieb mámi a vábi ľud, ktorý húfne čaká i pokojne stojí pred schodmi, kým ho dnu vpustia. Podrobili sme sa trpezlivo i my tej skúške. Po čriedach vpúšťa polícia zvedavcov do tajných, snáď bájočných vnútorností známeho perzského kráľa. Noví príchodzí tisnú prvších hore schodmi, až poriadkom dôjdu k pretiahnutému povrazu. Po dokonalom, a to poobednom tlačení sa konečne i nám dozrela hodina a my vrhli sme sa na prvé poschodie. Celý príbytok navrchu, čo sme obzerali, má štyri komnaty. I tu sú steny a zvlášť povaly obvešané nespočetnými blýskavými sklenými franforcami. Náradie: stoly, divány, stoličky sú francúzskeho fazónu. Čo je kráľovské, čo krásne a drahocenné a čo perzskej krajine môže istotne slúžiť na chválu — to sú koberce. Po izbách nesmie sa, pravda, chodiť pre zamazanie vzácnych kobercov. Nuž, keď sme sa cez dvere ponad pretiahnutý motúz nahľadeli na tieto nádhery, postúpili sme miesto novým i vyšli sme von druhou stranou.

Kosom, v susedstve, v šumnej mrežovým plotom otočenej záhradke stojí nízky, no úhľadný dômok marockého panovníka. Čas povoleného vstupu som nechcel čakať. Keď som chcel vojsť, vtedy nedopustila stráž a to, ako myslím, preto, že popŕchlo — následkom čoho povstali po výstavnom parku kalné mláčky a tak ľahko, že preto sa obávali zablatených čižiem a nepripustili zvedavcov. Strčil som teda nos len cez mreže ako slon, nazvaný „die Pepi von Schönbrunn“^[264] a hľadel som na čierneho, bielo odeného marockého strážnika, ktorý stál na preddverí čistého pitvorčeka. S tým sme odbavili Maroko naoko.

Za marockým pavilónom stál, nepoviem viac pavilón, lež palác egyptského miestokráľa, stavisko to jedno z najskvelejších celej výstavy; a nielen skvelé, no i veľké. A už to si istotne každý z navštevovateľov zapamätal. Jeho celý typ je od našich zvyklých stavísk odchylný. Bez krovu prebité steny a vrchným límcom čipkasté podobajú sa veľmi známemu palácu dóžov v Benátkach, ktorého sloh berie pôvod tiež z východu. Nepravidelné, ale pekné mrežové, riedkym tkaninám podobné obloky, dutina nad krovom a krásna, štíhla, kolenistej slame podobná, Turkom vlastná veža — sú veci, ktoré už samým vonkajším pohľadom divným dojmom do očí padajú. Farba celého staviska rovná sa slabo vypálenému hrncu a predstavuje sa vcelku príjemne harmonicky. Celok, ako je podľa formy originálny, tak je i vkusne, majstrovsky a povedal by som s istou koketériou prevedený. I tu je prístup voľný len v istých hodinách. Podrobil som sa pravidlu, ustanovil som sa na čas a obzrel som si dva razy túto pamätnosť. Vnútorný tichý dvorec vysypaný je bielym, pod nohami škrípajúcim štrkom; prostred neho vyskakuje voda. Naľavo nachádza sa panská kaviareň, vyložená rohožou a kobercami, naprostred vodomet. Všade na stĺpoch spočívajú chodby, priestor je voľný, náradím nezaprataný, napravo dvorca khedivove sedadlá a kúpele. Na prvom poschodí nad vchodom paláca v čeľustí sú panské svetlice a mrežami husto opatrený hárem, ale to, čo by sme najradšej boli videli, „nenie to nenie, čo my sme hľadali“. Rozličné bočné izby boli naplnené prírodopisnými predmetmi egyptskej zeme. Vpravo tohoto je mešita, ktorá siaha od zeme vysoko cez prvé poschodie hore ponad krov i končí sa okrúhlou dutinou. Priestrannosť mešity má podobu cylindra, navrchu zaokrúžleného, ako ich vídavame tu i tu sklené, založené na starých hodinách — pod menom „šturz“.^[265] Od vrchu kupoly dolu visí lampa. Svetlo je bájočné temno. Na prvom poschodí je okolo mešity chodba s voľným výhľadom do spodku mešity. Po týchto rozličných priestoroch sú obloky, opatrené živofarebným sklom, čo celku dodáva istú bájočnú farbu a chrámový tieň. Je to všetko ozaj stvorené na dumanie tisíc a jednej noci. Od mešity tiahne sa vidná, priestranná chodba, bohato opatrená nápismi koránu, s výhľadom do veľkého dvora. Jesto tam rozličných miestností, ktorých opis však vynecháme, a tak poberúc sa dolu schodmi, zostúpili sme do druhého tohoto dvora. Je priestranný, tiež vodometmi opatrený. Na náprotivnej strane vidieť kamenný hrob Beni-Hassana,^[266] dakoľko tisíc rokov starý, s hieroglyfickými nápisy. Keď sa odtiaľ vrátiš, vidíš oproti sebe ako chrest (špargľa) štíhly minaret, čnejúci v susedstve a vysoko nad mešitou. Po ním zvonku staviska trčí spomenutá už „Araucaria brasiliensis“.

V tomto dvore vysadenom krásnymi južnými kvetinami vidieť i koleso na ťahanie vody a válov, tak ako to mávajú v Egypte na Níle, ako i riad na mlátenie a oranie — veľmi primitívny, starodávny, stojaci v úžitku cez viac tisícročia. Za tým nasledujú stajne s rozličnými zvermi krajín okolo Nílu, ako sú ťava, veľblúd, osol, kravy, kone, kozy s veľmi prognatickou (napred vyhnutou) tvárou, ovce atď. Tomu všetkému svoj ráz dodáva prítomnosť obsluhy: napospol pôvodných Arabov vo svojom praslohu, ktorý nás veľmi upomína na zovňajšok našich Cigánov, vynímajúc cigánsku pohyblivosť. Arabi, toto chudé údené mäso, obkukávaní zvedavosťou príchodzích, sedia nepohnute celé hodiny na vykázaných miestach na vchodoch a chodbách, kým druhí v stajniach riadia statok. Tých, čo som ja videl, mohlo byť asi dvadsať-tridsať. Celý ich vonkajší zjav vyzrádza biedu a predsa ňou preráža i akási hrdosť, ako Slovák povedá, lačná pýcha, ako to tiež nachádzame u našich Cigánov a mnohých nám dobre známych susedných národov orientálneho pôvodu — nových a starých cigáňov.

Táto bájočná budova nepadne. Darovaná khedivom nášmu cezárovičovi^[267] ostane okrasou Práteru na pamiatku výstavy i na ďalšie obdivovanie. Je to skutočne elegantný veľkopanský dar. Pri druhej návšteve tohto „východného sna“ zišlo sa nás viac rodákov, i postavili sme sa v reťaz do davu a návalu ľudu. Keď sa nám už po viacero útokoch pred nosom na veľkom paláci dosť úzke dvere otvorili, nastal toľký stisk, že nás, roztrhnúc reťaz, ktorého sem, ktorého ta rozmetali. Mne žalúdok lakťom tak vtlačili, že som jednému Beduínovi takmer „ad oculos“ morskú nemoc demonštroval. Najhoršie pochodila naša ctená priateľka pani L. Tú mne spod ramena vytrhnutú tak o stenu šmarili, že nielen slnečník napoly druzgol, ale i hodný kus snehobielej útlej kožtičky dolného ramena ostal lipnúť s nevinnou krvou na khedivovom príbytku. A na mieste, kde sa zvykli kúpať odalisky, prikladali sme na okaličené rameno chladné vodné obklady. Ale skôr zacelela rana než žiaľ priateľov nad touto nehodou.

Dokončiac i toto a vracajúc sa do výstavy, nazreli sme do pavilónu Hellera z Bernu. Tento pavilón obsahuje zväčša rezaný drevený tovar, hračky, okrasy v tomto odbore veľmi spôsobilých švajčiarskych priemyselníkov. Jeho názov je „Musikdosen-Fabrik“.^[268] Všetkého druhu pušky, organčeky, všelijaké hudobné a nehudobné piksle sú tu vyložené. Je tam i veľký hrací stroj, ktorý však len vtedy zanôti, keď sa zozbiera hojný počet osobitných predplatiteľov. Pretože sme nechceli vyčkať doplnok platiacich poslucháčov, vidinou nasýtení, rezignujúc na sluch, odišli sme preč.

Pokračujme teda ďalej tam, kde sme zastali. In contextu tureckej výstavy obzrime si veci poslané z Rumunska. Táto výstava, hoci nie veľká, je pekná a líši sa od tureckej zvláštnou čistotou. I tu stoja kroje a vojsko predstavujúce figúry, ale sú všetky poriadne zaodiate a s príjemnými tvárami. Tak napríklad stoja si naproti mníška a sedliačka, ozaj oberučné ženské. Červené líca mníšky a jej jarý pozor neupomínajú bárs na utiahnutý nadsvetský život kláštorský. Rumunské krajobrazy a podobizne vladára sú sviežo a obratne vyvedené. Tam v kúte je sklom napodobnené jazero, obrúbené trávou, krovím, stromami a v pozadí vysoké zápole, predstavujú vtáctvo vodné, pozemné, lesné — ako kaňúrov, orlov, sokolov, sovy atď.; obyvateľov skál, dier a vysokých lesov, ako sú: tetrovy, hlucháne atď. — Druhá skupenina je zastúpená divými štvornožcami. V popredí na zadných nohách vypnuté, o pniaky opreté stoja dva medvede, medzi nimi ohromnej veľkosti divý kanec; všetko vyberané to kusy.

Prv než by sme opustili Rumunsko, obzrieme ešte skvelý poklad, nájdený dvoma sedliakmi r. 1842 pri lámaní skál v hore Istrica v okrese Petrosa. Pôvodne malo byť tých starožitností dvadsaťdva kusov; ale minister knieža M. Ghika^[269] už len dvanásť kusov našiel a zakúpil pre národné múzeum.

Tie starožitnosti sú napospol z číreho zlata, štyri kusy bez a osem so šperkami z drahokamov. Sú to prstene, náramnice, krčahy, štít, misy, lahvice. Robota a cena je vysoká. Starožitnosti sú rímske a pochádzajú z II. — IV. storočia po Kr. Váha pokladu obnáša vyše osemnásť kilogramov. Vyložený je v sklenej skrini, i dá sa pohodlne obzrieť. Tomuto nálezku neľahko sa druhý vyrovná. To by už stálo za to ísť striehnuť vyháranie na Dušičky.

Pred nami stála Čína.

Prešli sme všakové krajiny i ríšu nemeckú, navštívmeže teda i tú ríšu nebeskú, ríšu, kde je zem na nebi a či nebo na zemi; čím sa značne od nás líši, bo my skorej peklo na zemi máme. Nuž a tak vkročili sme do ríše zázrakov a podivínstva, do starej vrstovnice a sokyne európskej kultúry — do Číny. Môžete si myslieť, s akou napnutosťou sme hľadeli v stred výstavy tej ríše, ktorá je 253 000 ? míľ veľká, teda po Rusku najväčšia vo svete a k tomu obsahuje tretinu obyvateľstva celej našej zemegule, asi štyristo miliónov. Poďme teda za tými čudne odenými, chudorľavými postavami, s pôvodným, na vrch hlavy vykrúteným vrkôčikom, donútra čínskych tajností.

Videli sme už dosť často vymaľovaných čínskych a mongolských vojakov; ale tu sú všetky ich kroje, zbrane a konské štverne na fantómoch nám „in origine“^[270] predstavené. Ale sú to veru smiešne parhámy! Náličnice a šperky ako náš krampus,^[271] aby plašlivý nepriateľ bol hneď samým pohľadom nútený do úteku, čo je pravda pre čínskych zbrojnošov veľkou výhodou. Strmene a sedlá sú široké, od našich ďaleko odchodné. Kto sa raz hore vyrediká, ťažko tomu dolu zliezť. Piky sú tak rozmanité, že by povrchným pohľadom ich arzenál držal skorej za chirurgické inštrumenty než za zbrojnicu. Proti tým pretvoreným bobákom by i s našimi pandúrmi mohol vojnu vypovedať a ľahko by sa stal i čínskym cisárom v žltej hodvábnej halene.

Ako pri vojenstve naši paralelisti idú svojou cestou i vo veciach zdravotárstva. Z veľa u nich upotrebených liekov naznačím vám len ako zvláštne obľúbené: pečené ropuchy, varené hlísty v paštétovej podobe, ako i umele pristrojené pavúky s bielym krížom na zelenom bruchu, čierne a biele. Tieto a tomu podobné lieky majú byť vo svojich výsledkoch povýšené nad všetku pochybnosť. Nechýbajú ani dve dobre preparované kostry, predstavujúce úplný čínsky ráz. Očné jamy sú rombické,^[272] proti nosu zháňajúce sa čelo je široké, do kečky vytiahnuto zúžené; lícne kosti sú široké. Kostry ináč sú nízke, útlokostné. Jedna predstavuje ženskú, druhá mužskú osobu. Chudiatka, koľký svet ony mátať museli! V súvislosti s týmto, to jest so zdravotárskou výstavou, chcem pripomenúť, že čínske obecenstvo poťahom na svojich lekárov, čo sa týka odmenenia ich zásluh, kráča tiež svojou cestou. Kým je Číňan zdravý, platí svojho lekára, keď prechorie, prestáva honorár — aby sa vraj lekár tým lepšie usiloval pacienta vyzdraviť.

Medzi iným videl som i nôž, ktorým si veľkí páni na rozkaz svojho panovníka bruchá párajú. Nôž je to dosť podobný nášmu zahybáku, takrečenému žabykláču. Toto rozpáranie si vlastného brucha je hodnosť a vlastnosť vysokých tried do nemilosti upadlých mandarínov, ktorým sa toho zvlášneho vyznačenia dostáva, smieť si vlastnoručne bruchá rozpárať. Roztomilá to kratochvíľa, už to pravda. Ale tam vraj má byť oveľa nižší „pensions-etat“^[273] odstúpivších ministrov. Keď sa u nás v Európe s počtom odstúpivších ministrov tak veľmi budú rozmnožovať finančné ťažkosti, ktozná, či pre usporenie útrov i u nás ten bruchorozpárajúci systém neuvedú. Mandarín pipkajúc na pohovke z ópiovej fajky číta s pokornosťou „bruchopárajúci“ dekrét. Uctený týmto vyznačením, ako keď u nás dáky nový bankár ten lebo onen rad obsiahne, polapí k dekrétu pripojený žabykláč, vyvalí sa horeznakom a faklí do „báchov“ takou ľahkosťou, akoby krojer alebo klenovský syrec krájal. Tam sú na to velikáši privyknutí; časom by to i u nás išlo. Darmo, každý má svoje pekné obyčaje a vlastné pasie. Turek dostane červenú hodvábnu šnôru a zná, čo s ňou robiť. S najväčšou dokonalosťou sa sám zahrdúsi. Keď sa chce zahrdúsiť u nás, musí vraj byť muž a žena; v Turecku je dostatočný sám baša. Tam financministri si sami, u nás v Európe financministri nám bruchá párajú.

Nielen mŕtve predmety, kostry, žabykláče alebo bruchopárače boli vystavené, ale pomedzi tieto veci sa motali i živí, opravdiví, telom i dušou opatrení Číňania. Sú vám to chatrní, biedni ľudia. Malí, chudí, ledva sa to má čo opálať v tých širokých pulideroch. Chlapi boli oholení a tak, keď sedeli, myslel som, že sú samé ženské. Hlavy i čo do formy, výrazu a prístroja sú u mužských a ženských rovné. Majú čierne vlasy a chvostík alebo kečku odzadu hlavy hore vyfrndolenú — asi na tri palce dlhý to kýptik. Oči sú čierne — vlčie, koža bledá, clivá, zmraštená. Farba kroja, kabáta a pulidier, ktoré sú podobné srbským, je modrá, také sú tiež harišne. Na týchto vidíš biely na prst tlstý pás poza pätu, bežiaci ponad nohu i končí sa medzi veľkým a druhým palcom proti podošve dolu tak, že tým pásom je veľký palec od prvšieho lúčený. Číňania potrebujú nohy nielen na chodenie, ale v mnohých prácach napomáhajú a vynahrádzajú si ruky. Číňan je veľmi usilovný a zručný robotník. Díval som sa im, keď pri krosnách spletali motúz. Číňan si pritom pomáhal zubami, plietol rukami a medzi palcami nohy nad spomenutým pásom mal privrznutý ten motúz. — Pohybujú sa pomaly, chôdza ich je tichá, lenivá. Výraz tváre zádumčivý, skoro omrzlý.

Viedenské krásavice „ľahšieho kalibru“, keď sa im podarilo preboriť tenuškú kôročku panovníckeho srdca „kráľa všetkých kráľov“, vo všetkom inšom, len v tomto nie nepremožiteľného šacha, obrátili svoje zraky i na tieto žlté kožky nebeskej ríše. A hneď a hneď so započatím viedenskej výstavy vznikli na viedenskom Lerchenfelde dámy krojov a nekrojov národov celého sveta. Nechýbali teda ani dámy čínske.

Akýsi zunovaný nankinský porcelánový jednateľ, Číňan od koreňa, s hore vydureným vrkôčikom kyvoce sa z boka na bok zdola tureckej kaviarne pri čínskom kiosku. Tu zočí proti sebe kolo motajúcu sa, ale šumnú Číňanku. Studlivo chladí si vejárom rumennú tvár. Natešený Číňan poškrabe sa na znak úcty pravou nohou za uchom, i osloví čo možno najsladšou výrečnosťou milú svoju landsmanku: „To fang či, mi pin fong to ta čing?“ Ona sa usmeje a odpovie chytro po čínsky: „No fong mi, i pin von Ottakring!“^[274]

Číňania sú, ako vo všetkom, i v hodvábnictve majstri, a tomu sa tým viac diviť nádobno, že oni vo svojom priemysle tie umelé, vtipné stroje naporúdzi nemajú čo naši priemyselníci, ale hotovia všetko pilnou, ale i zdĺhavou prácou svojich schopných rúk. Mali tam postavené krosná na tkanie hodvábu. Krosná sú to pôvodné, ako čínske kosti útle, ozaj akoby ich dáky školák per špás bol vystružlikoval z bazových palíc, ale miesto bazy zastupuje tu zväčša bambus. Chcel som vidieť nielen krosná, ale i tkanie. A tak keď som sa s omrdeným Číňanom na prstoch, ba i nosom si pomáhajúc pozhováral a porozumel, že o štvrtej hodine bude tkať, oznámil som to môjmu slávnemu konduktu a ustanovili sme sa na určité miesto. Preberali to oni veru šikovne nohami a rukami, a to jeden sedel druhému nad hlavou. Ináč dačo vlastného pri tom nebolo, jedine to, že pri takom jednoduchom aparáte mohli vyviesť taký pekný, úhľadný tovar. Čínska osoba pekného pohlavia, ak sa nemýlim, ona to bola, vyzerala za tými krosnami ako octom oparený šalát. Chúďa!

Čínsky porcelán je svetochýrny. A bolo ho tam drahne. Chcel som si na pamiatku kúpiť jednu šálku, peknú s červenými ozdobami. Pýtam sa jednateľa Európana: „Začo tá šálka?“ Povedá, že za päť zl., ale že je už predaná. „A to?, a to?“ — „Všetko predané.“ O čínsky tovar sa obecenstvo opravdu šialilo.

Nad hlavami nám viseli papierové potvory, šarkany, sane, papierové lampy a čo len takého jest. Vôbec, papier fabrikujú Číňania taký krásny a jemný, o akom my pochopu nemáme. Najpestrejší slamený papier rozličnej farby, hodiaci sa na hotovenie umelých kvetov, zasluhuje uznanie. Tiež v maliarstve sú umelcami, ale zvláštni, divní. Ich obrazy sú prísne kontúrované, trafené, živo farbené, ale perspektíva im chýba. Vyzerá to ako tie Hogartove^[275] obrazy, takmer všetko v jednej projekcii, na jednej ploche. Tiež tieň ich maľbám chybuje. Jednotlivé predmety, napríklad kochynky, sú hotovené s veľkou dokonalosťou. Moju pozornosť vzbudil jeden vyobrazený kôň. Bol zadkom obrátený a s hlavou tiež dozadu obrátenou. Práca to hotovená dakoľko ťahmi na bielej podstate čínskym tušom a dá sa prirovnať k tým papierovým figúram, vyrezávaným s prerážajúcim lampovým svetlom na stene. Smelá, rezká fresková^[276] robota je kapitálne uhádnutá.

Veľkú šikovnosť prezrádzajú Číňania pri hotovení bábik a nadovšetko zverov, ako mačiek, psíkov, koní, sliepok atď., to prevyšuje všetky naše takrečeno norimberské tovary. Tam tiež všade viseli cedule s udaním: „Predané“. Excelentne bol robený tovar zo železnej a spiežovej liatiny. Krčahy, vázy, stolové ozdoby, tie najjemnejšie šperky — fajnová prelamovaná robota, spojená so znamenitým a smelým vkusom; všetko to pútalo pozornosť Európana.

Pozoruhodné boli bábiky, znázorňujúce nám obyčaje čínskeho ľudu, asi pol stopy vysoké. Predstavovali čínsky pohreb s celým konduktom a obradmi, z druhej strany však svadbu; kroje, fyziognómie a všakové k tomu patriace harapaty boli udané precízne.

Krásnou, milou robotou sú vzorky všakových pagôd, chrámov a čínskych domov takmer so všetkým asi na palec veľkým náradím a obyvateľmi. Ani kury, holuby a vrabce nechýbali. Je to síce hračka, ale hračka poučná a znamenite vyvedená.

Neslobodno nám zabudnúť ani dohán, ale nadovšetko u Číňanov obľúbené, z makových hláv a bielej tekutiny hotovené ópium. Ópium má slovensky celkom dobre vyrazené meno, lebo opája a je pre Číňanov horšie od našej pálenčenej skazy. Oni na omámenie fajčia ópium v malých guľôčkach. Toto je vec všetkým vzdelanejším známa, i nebudeme sa o nej ďalej rozpisovať. Ale to chcem povedať, že som videl tie pôvodné fajky. Vyzerá to ako naše fajky, má cievu i dymku, lenže táto nie je vyhĺbená, ale kompaktná, na zovňajšok podobná tureckej; na prostriedku má jamôčku, kde vloží pripálenú guľôčku a stade tenkou dieročkou cez dymku a tak cievkou ťahá spásonosný dym do šťastlivých útrob. Je tých fajok tam niekoľko sto všakového kalibru, ako to ešte tu i tu vidíme u starých pánov bývalých főszolgabírovov^[277] spred marcovej doby.^[278] Kupaky^[279] nemajú žiadne.

Interesantné, ak nie interesantnejšie než ópium, je čínsky čaj. Tie všetky sorty, zbieranie, sušenie — sčiastky to tajnosť — pakovanie podľa vzoriek tu vidíme. I čajové tehly, hotovené z odpadkov čaju, možno tu vidieť; tieto sorty sa najviac spotrebujú v samej Ázii pri chudobnejších vrstvách nečínskych národov, a to sem-tam nielen ako nápoj, ale sťa jedlo. Figliari sú, a to prebití, tí Číňania.

Ešte jedno vidím tamto v skrini. Rad-radom vystavené stoja dosť pekné hodvábne mandarínske širáčiky v rozličných farbách podľa hodnosti. Čo najhlavnejšie a hodnosť značiace veci sú — gomby na vrch širáku: ich farba určuje stupeň mandarínovej hodnosti. Táto gomba je tam vecou veľkého významu a tak by naskrze žiadneho miesta nemalo to viedenské porekadlo: Du miserabler Knopf.“^[280]

Tak umný, tak starodávne priemyselný a krasocitný národ, ako je čínsky, akokoľvek mal by mať krajšie pojmy o bohu, stvoriteľovi a riaditeľovi sveta. No ten čínsky bôžik je na môj dušu, nechcem síce nikomu gusto hubiť, od špiku špatný. Voľačo sa podobá medveďovým nádobám na dohán, hotoveným v Ľubietovej. Ten bôžik má na hlave rohy, ale nie také salónrožky, s akými Mojžiša maľujú, ale rohy dokonalé. Papuľu má rozdrapenú ako basa a zo spodnej pery trčia mu dva svinské zuby. Obrátené telo končí sa spodkom vo dva dračie chvosty. Drak je vôbec u nich veľmi obľúbeným „svätým“ a upotrebujú ho všade či pri maľbách či pri rezbách a sochárstve ako „omnibus“ na ozdobenie a šperkovanie.

Pagoda rakúskeho konzula z Pekingu s iným izbovým náradím je dielko veľmi pekné a má akúsi divadelnú pristrojnosť.

Nuž ale, dosť toho, lebo neprídem ku koncu. Keď sme prebehli túto štyristomiliónmi ľudu obývanú ríšu, pozrime ešte na čínsky kiosk. Kiosk je neveľký, pekný, čistotný, no čo do formy podobný dobre zriadenému chlieviku. Krov je vysoký, končitý. Stavanie je pod strechou širšie ako v prízemí a preto podobá sa, od predku pozrúc, rakve. A tak by sme s Čínou boli hotoví.