ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Chvalabohu, že sme už hotoví,“ vzdychol si pán Simon Katović, keď položil vidličku a nôž. Obed bol hojný a dlhý, pani Flóra vynukovala veľmi. Cítil, že bolo všetkého dosť, až moc.

Vstal od stola a poberal sa vďačne za paňou do salónika. Ako je príjemne v chladnej svetlici, kde sa nešíri vôňa jedál. Zaradoval sa, keď vošla Ortensa, slúžka s hodnou tácňou pred sebou. Doniesla čiernu kávu, fľaše a kalíšky. Kráča v paniných topánkach trochu ťarbavo, prstami k sebe, dáva si pozor nepotknúť sa o koberec a najmä na kožiach patagónskych levov a líšiek po podlahe, ktorých hlavy a laby, naliate gypsom zavadzajú pod nohami, ale zato sú pekné, ani čo by boli živé.

„Tieto obedy sú milé a chýrne,“ usudzoval pán Katović, „ibaže sú pridlhé.“

Trochu má pravdu. Obed bol čílsky: mnoho jedál a dobrých. Novosť bola kuracina. Pani Flóra vypriadla kurčiatka nevedieť skadiaľ, lebo ich ešte veľmi nenosia priekupci. Jej Fortunato ich rád, najmä včasné. Nerada pozerá, keď ich, nebožiatka, Ortensa reže: hádžu sa tak zúfale v kŕčoch pred kuríncom s krvavou hlavičkou! Ale pán Fortunato sa jej zato zas tak chutne smeje a tľapká ju po pleci.

„Nebolo by sa mu to stalo, nech je nie kurčaťom,“ teší ju. „Čo je nie radšej prísediacim pri Apelačnom dvore?“^[2] Nápad jej je tak smiešny, že sa i ona musí rozosmiať.

Dnes je spokojná. Obed sa vydaril. Fortunato rád, keď uhostí krajana, ako svedčí. Niektoré jedlá pripravila po dalmatínsky. Pripomenú im, chudákom, ďalekú vlasť. Ale sa preukázala i čílskymi jedlami, lebo sú chutné a potom i ona ľúbi svoju vlasť, pridŕža sa čílskych obyčají, lebo sú jej skoro posvätné.

Rozostavila šálky na čiernu kávu a nalieva do nich voňavého nápoja. Nezabudla na parádne fľaše s eremitom, benediktínom a chartreusom^[3] a na dlhú opletenú v slame s maraskínom zo Zadra.^[4] Pán Simon sa zľakol, čo ho tu čaká po dobrom španielskom víne. Užije pohár vína za stolom, málokedy viac od pohára. Ale pri takom dlhom obede príde užiť viac: vyjdú i zore na líca. Od kalíška by sa bol odhrýzal, ale pán Fortunato neodpúšťa. Musel chlipnúť čosi maraskína.

„Čoby tam! Čierna káva napraví všetko, Ortensu som naučil sám, ako sa varí. Nebude najhoršia, ak si dala záležať.“ Vytiahol skadiaľsi škatuľu: strakatý vrchnák svedčí, že sú to cigary pura zo samej Habany.^[5] Upriamený je na končeky. Keď ich odrezal hosťovi a sebe mašinkou, odložil ich do škatule, kde ich už mal celú zbierku.

Tváre fajčiarov prijali vážny a či slávnostný výraz pod obláčkami voňavého dymu, ani keď hodnostár zasadne za stôl prisluhovať, čo mu nakladá dôležitý úrad.

Sedeli v hlbokých kreslách na hranici, kde prestáva koberec na linoleu, ktoré napodobňuje kresbu parkiet. Pani Flóra sadla k pianu s kožou patagónskeho pštrosa^[6] so všetkým perím na vrchni. Pán Simon sa zahľadel na obrazy v okrúhlych pozlátených rámoch nad pianom. Pravý predstavuje samého pána Fortunata, ľavý jeho paniu. Umelec ich sňal z podobizne. Pán Fortunato mohol by mu doplatiť. Tvár mu pooprával dosť dobre, pouhládzal vrásky, najmä okolo očú. Predstavuje sa na obraze o pätnásť rokov mladší.

Pani Flóra prebehla po klávesoch; zaligoce sa jej jeden alebo druhý kameň, ako preberá prstami. Malé rúčky sa usilujú byť tam, kde ich treba. Pán Simon sa diví, ako môžu nežné prstíky mať jamôčky, kde by mali vystávať stavce, a narobiť pritom toľko hurtu v dlhej kasni piana. Pán Fortunato nehúta, len sa díva, ako hrá; tvár sa mu usmieva, oči mu žiaria od spokojnosti. Rád pozerá na jej hlavu, na bujné čierne vlasy, na ktorých sedí svetlá mašľa, akoby motýľ o rozšírených krídlach, keď sa spustí na voňavú ružu.

Ani hosť neostal pri samom umení, obrátil pozornosť i k umelkyni. „Neschybil Srećko, veru nie, vypriadol si šumnú ženičku. I pekná je, i milá. Aspoň ti nekričí zďaleka: ,Na kolená! Nevidíš, koho máš pred sebou?‘ Milá a skromná. Nuž ďakovať bohu, nesklamal sa.“

Pani Flóra za prudkým počiatkom spustila sa na kvetnaté roviny viedenského valsa. Jej Fortunato ho má veľmi rád, neraz si ho i hvízda. Lichotivé výkrutky podobrali akosi i pána Katovića, zaliečajú sa mu a omámili ho trochu. Učičíkali chladný rozsudok a sprevracali v ňom poriadok a rovnováhu. Nie je muzikálny, a predsa ho majú; nie je tanečník, a jednako sa mu prichodí kývať trochu v páse. Pritom, nevie sám ako, zabŕdol do minulosti; presúša mysle a spomienky, ktoré predsa bol pozatváral do dobrých truhlíc. Priplichtili sa znezrady, krúžia po všetkých komorách. Je mu ako doma, keď vtrhne doň patagónsky vietor, spoprevracia veci po izbách, pozmetá prach, ktorý sa bol dávno usadil na steny a náradie. Srdce sa zas ohlásilo, že je tu. Hoc je vo veselej spoločnosti, stislo sa mocne.

Vstal prudko z kresla, keď sa domáca pani dala do slávneho pochodu Deutschmeistrov.^[7] Tiež obľúbený kus pána Fortunata, počul ho dakoľko ráz vo Viedni. Viedeň má rád, veľmi rád, sám nevie prečo, lebo nepobudol v nej dlho. Ale hoc ju veľmi rád, i Deutschmeistrov, pohodil náklonnosť do kúta, pozrel chytro na hodinky a vstal tiež.

Pani Flóra začula pohyb za sebou, obzrela sa, čo sa robí. Poslucháči stáli naprostred izby. Udrela tuho po klávesoch, pretrhla pochod v polovici krikľavým akordom. Prichlopila vrchnák a už stála pri nich.

„Nevďačníci, nudíte sa!“

„Nemohol som obsedieť,“ vyhovára sa pán Simon. „Nie som muzikálny, ale hudba ma rozoberie, najveselšia ma rozbúri. Neviem, ako je to.“

„A ja že vás zabávam,“ vytýka si. „Ale kto by sa nazdal, že vás moja hra rozbúri. Také obdraté kusy. Chlapci si ich hvízdajú.“

Pán Simon sa zamračil; zdvorilosť mu nakladá odporovať jej, a on sa nevie podkladať a chodiť za priazňou. Spomenul teda len toľko, že hra nebola taká, ako ona hovorí, keď ho rozobrala. Počul hvízdať na ulici i hrať tie isté kusy a nebolo mu pri nich ani raz takto ako teraz.

„Mrzutosť najlepšie zaliať!“ radí domáci pán. Nalieval zasa do kalíškov; benediktína sebe, jemu maraskíno.

Pán Simon nemal maraskíno za ktovie aký liek na túto túžbu, ale vie, že darmo sa naodhrýza priateľovi. Ten privlastňuje nechuť a omrzlosť telesnej ustatosti a slabosti. Treba pozdvihnúť myseľ a podoprieť vôľu voňavou parou likériku. Vytrúsil teda svoj kalíštek až na dno a dozeral, či pán Simon ho nasleduje, alebo nie.

Vzdychol si, keď kládol kalíštek na podnos, hádam že musel oznámiť panej: „A tak, anjelik, pôjdeme sa obrátiť dva-tri razy.“ ,Obrátiť sa‘ by znamenalo v kaštelánskej reči^[8] ísť na prechádzku.

„Tuláci!“ nadala im. Vedela, že nemôže ísť s nimi. Neukážu sa do večera.

„Veď sa vrátime, anjelik!“ žmurká jej potajomky. „Len vystrieť nohy akomak.“

„Dobre,“ pristala zaraz. „Ja skočím na chvíľku k pani Carmen.“

„Pozdrav pani Carmen nastokrát!“ Uklonil sa veľmi obradne pred ňou. Skrúcajú sa po pitvoríku, zhľadávajú klobúky a palice po vešiaku so zrkadlom. Ona stojí vo dverách salónika a čaká. Keď vyšli na chodbu, pohla sa za nimi. Pán Simon jej dal ruku a keď dostal pačku od nej, poklonil sa nemotorne a náhlive a už zaberá dolu schodmi. Priateľ tiež dupoce za ním. Ale keď zišli do prízemia, zišlo mu čosi na um.

„Prepáč chvíľku, zabudol som cigary.“ Zvrtol sa a zasa trieli dohora.

Pán Simon stojí akosi omámený, ešte neprišiel k sebe. Hudie mu dosiaľ v ušiach zaliečavý vals. Hoc omámený, vie, že čerta šiel po cigary priateľ. Čuť tam odzhora šepot a pridusený chichot: rozoznať i jej hlások. Kdeže by nie, i cmuklo, dobre počuť, zasa raz, dva, a teraz sa sype, nedá sa ani čítať, koľko odrazu. A znovu chichot.

Zachmúril sa. Otupno počúvať. Veď je to čajsi urážka, alebo skôr posmech; a za chrbtom jemu, samotárovi. Vraj priateľstvo na život a na smrť a tu utajovať sa pred ním. Hotová neúprimnosť.

„Srećko je pôžitkár, trochu hádam i pokrytec.“ Hneď mu odľahlo, že mu mohol trochu nadať, tiež za chrbtom. Pobral sa z domu pomaly a pomyslel si: „A čo ma do nich naostatok, keď vezmeme prísne?“

Pán Fortunato ho dohonil na ulici. Bol vysmiaty, omladnutý. Pán Simon hodil naň okom. Akože! Tak bolo, ako predpokladal: veď je dosiaľ ešte kdesi tam pri nej.

„Veru tak, bratku,“ dokončil pán Fortunato rozhovor, ktorý bol viedol v sebe. „Nemáš nič múdrejšieho čo oženiť sa. Rozkývaj sa!“

Pán Simon zastal, akoby ho bol zadržal úder protivného vetra na chvíľku. O chvíľu vykročil. „Pani kmotry nahovárajú a ženia, koho napopáckajú. Do remesla im fušujú neraz i novopečení manželia. Chceli by utopiť vo svojich sladkostiach celý okršlek zemský. Ale med polížu chytro sami. Alebo sa im prekysne,“ usmial sa.

„Novopečení? Už sme ku koncu tretieho roku. Môžem povedať, u nás je, ako bolo v prvom. A potrvá azda ešte. Ovrabči sa, kamarát, uvidíš.“

Pán Simon pokrútil hlavou. „Neuvidím…“

„A čo ťa hatí? Stojíš si skvele ako málokto. Zaistená budúcnosť.“

„Každý vie, čo ho omína. Zmysel peňazí!“ napomenul mu pán Simon.

Pán Fortunato stal, pozrel naň živo a zas sa pohol. „Zmysel peňazí!“ Čo zas nevymyslí: „Povedz radšej duševná lámka, nehybnosť: nemôžeš sa rozkývať. Bojíš sa hnúť ako lámavičný, že ťa zabolí. Inými slovami, Šime, skostnatelosť. Starý mládenec!“

„Dobre,“ prisvedčil pán Simon. „Na tento čas nič z obchodu, do ktorého ma tisneš. Ta ďalej? Hádam tiež ťažko.“

„Zmysel peňazí,“ durdil sa pán Fortunato. „Máš ich predsa dosť! Máš sa dobre, ožeň sa!“

„Iných vďačne, ak majú chuť zahryznúť do sladkého jabĺčka,“ usmial sa. „Dosť som ich poženil. Kto má kumov, ako ja?“ ^[9] Zamyslel sa, tvárou mu preletel mráčik. Váhal chvíľku a doložil: „Chýba mi, ak chceš vedieť…“

„Vôle,“ doplnil pán Fortunato s úsmevom, „hádam vzpruha vôle. Zober sa, udri tuho, klin klinom.“

„Liek by bol horší od choroby,“ odporuje pán Simon.

„Zobrať sa dovedna: práve to chýba. Rozsypalo ma, braček, sťa kaďu, keď opuknú obruče. Zlož ju, vyriaď dúhy najprv, lebo darmo liať do nej vodu, tobôž šľachetného vína. Ženiť sa takto v rozopre so samým sebou? Takto biedy vyše práva, nieto zháňať iné starosti.“ Pozrel naň zboku a doložil veselšie. „Darmo vyspevuješ ani vábnik pod prútom. Nechytíš ma na lep.“

„Vábnik — vábnik!“ rozhodil rukami a spustil ich zas.

„Lepšie je kysnúť a zjedať sa, čo bolo, ako? Ja nie. Starú búdu zrútiť, vystav novú, daj do nej moderné náradie. Načo hlivieť? Rušaj. Nájdeš na každom kroku kvietoček. Našiel si ho prvej, nájdeš ešte. Ak nie ružu, aspoň fialku. Nie je všetko púšť. Nezastaň, kráčaj; obzeraj sa, vždy zočíš, čo zaslúži zodvihnúť. Prečo sa nezohnúť a nevziať si, čo je pri ceste? A čo by len podbelík!“

Tenkou paličkou šibe po páskovaných nohaviciach. Nemajú záhybov, iba ten zhora nadol. Pán Šimon sa diví, že sa nepokrkvajú, najmä pri sedení. Nezbadal, chudák, ako priateľ potiahne nohavicu dohora, keď ide sadnúť, aby sa nevypučila v kolene; netisne nohy pod sedadlo; nepreloží jednu cez druhú a nezohne hornú ako háčik. Radšej ich vystrie slušne. Môže aspoň ukázať jednou cestou kúsok hodvábnej pančuchy nad lakovanou topánkou. On sa veru nevie tak držať. Má veľmi slušný oblek, ibaže je nie po móde. Ale naostatok, či sa má upriamiť na samé povrchnosti? Vziať si hádam schválne lekcie zo šviháctva? Zapriahnutý celý deň v robote, má sa zapodievať pletkami?

„Ty si parádnik!“ vyhodil mu na oči, pozerajúc naň pozorne. „Jednostaj ako zo škatuľky. Vesta sa ti až skveje, náprsenku nikdy nepokrčíš. Čo sme my pri tebe? Ani paholci. To je už vyššie umenie. Snímam pred ním klobúk.“

„Vieš najlepšie, Šime, že vačok nezaváži u mňa. Cítim sa medzi vami neraz ako nahý v tŕni,“ žaluje sa trpko pán Fortunato. „My, ktorí smrdíme grošom, hľadíme vyniknúť, v čom nerozkazuje vačok. Slepíme oči vám veľmožom.“

„No len, no, neposmeškuj!“ hrozí mu pán Simon. „Či je tak zle? Dovolím si pochybovať. A mne zas všetkého potiaľto?“ Ukázal si na hrdlo, hodil rukou a doložil: „I nás poomína kde-tu, i nás.“

„A čo mám ja, bratku?“ dolieha naň pán Fortunato. „Azda obhoditosti zhŕňať ako lopatou; alebo ostrovtipu do hlavných, veľkých podujatí?“

Pán Simon zastal, prezeral si ho veľmi bedlive. „Povedz, čo by si chcel. Vysvetli!“

„Byť ako iní, Šime,“ zdôveril sa mu, znížiac hodne hlas. „Mať štipku rozmyslu, ktorý má poriadny kupec, priekupec a zákupník. Rozumiem pod tým postreh a či ňuch, aby mohol vynájsť, kde je slušný zárobček; povedzme zdar a úspech na celej čiare.“

Pán Simon sa mu vysmial, že veru si nežiada málo. Nebyť kupec ani zákupník a chcieť mať, čo ani najlepší z nich nemávajú vždy. Uhádnuť, kde je zisk, nie je ľahko; pristúpiť mu je ešte ťažšie. Treba na to cit, bystré oko, hádam i vnuknutie. Kliesniť si cestu k zisku je výsada tých, ktorí sa narodili v čepčeku a doniesli sebou kľúč k bohatstvu. Obyčajný človek ho nemá, tmolí sa, hľadá ho a obyčajne nájde dačo. Ale sa treba usilovať. Nie je dosť tisnúť sa do kupectva, škúliť za jeho výhodami, príde i rukávy vysúkať, podobrať sa na prácu a vziať starosti na hlavu. Kupectvo je ťažká práca a veľká zodpovednosť. Keby boli samé zárobky a zdary! Trafia sa i straty a otrasy, neraz i skaza, ak sa zle povodí. Priateľ, ako všetci nezasvätení, posudzuje povrchne; vidí samé výhody a pekné strany. Ale komu sa nelení, neusiluje sa nadarmo.

„Ja zas viem,“ vytýka mu, „že súcosť do kupectva máme. Sme akoby rodení kupci. Kto len môže, stane si medzi nás. Len ty bočíš od nás. Brodíš sa po iných nivách a tiež nie vari podaromnici. Prvej si povedal: rušaj, zohni sa, ber, čo ťa čaká pri ceste.“

„Nuž dobre, zohýnam sa a beriem. Čo mám, držím rukami a zubami; len ho nevypustiť, aby nezbedzgalo, preboha! Hovorím o sebe, ako som skúsil a platil skúsenosť draho. Čakám, kedy pustiť, rozmýšľam, váham. Nuž neviem, kedy predať, ani raz som neuhádol dosiaľ. A vieš, bratku, prečo?“

Zastal, pozeral naň veľmi skúmave a pudlíkovu hlavu zo striebra, ktorá je na paličke, oprel mu o prsia. Pán Simon sa usmieval, čo sa tak napaprčil odrazu. Len prvej plával v šťastí, keď bol vyšiel z domu.

„Pozri túto hlavu!“ Sňal svetlý klobúk o svetlejšej stuhe a obšívke okolo venca z hlavy a sklonil ju, akoby mu chcel ukázať temä s preriedenými vlasmi; zas sa skrútil, ukázal mu tylo. Vystrel sa a položil klobúčik trochu nabok. „Videl si ju: jej nešťastnú podobu, neporiadok v priemeroch?“

„Čo zas vyhriebol kdesi!“ rozosmial sa pán Simon. „Ale ideš robiť výmery na hlavách? Možno sa hotuješ za klobučníka, uňho máš správu na mieru a podobu hlavy.“

„Len si všimni,“ vysvetľuje mu, „všade vidno samé podlhovasté hlavy: čelo málokedy skresané, najviac vypučené, na záhlaví podajednému sedí ako bochnica. I zuby mu neraz vysotí dopredku, lebo hlava je pridlhá. Len pozri, ako im šprihajú oči, hľadajú, kde by bolo čo.“

Pán Simon sa rozosmial, čomu pripisuje neúspechy. Hlavu má okrúhlu, to je pravda, ale moc krajanov má hlavu tiež takú a nezačarovali by ju za inú. „Naša je,“ tvrdil mu, „nesie na sebe odznaky nášho plemena a pôvodu. Sme na iné kopyto než iní.“

„I poznať, aspoň u mňa, braček,“ rozhorčil sa, „nieto v nej prefíkanosti, neprevedie nikoho. Je guľatá sťa lopta, ktorou sme sa hrávali v dedine. Nemali sme sa z nej pohnúť. Bolo nám dobre ako drozdovi v kalafatí.^[10][11] I on, keď priletí k mestu, zle pochodí. Zastrelia ho poľovníci. Či nám nebolo dobre?“

„Hm, ako vezmeš. Teraz myslíš, že bolo; i ja držím s tebou, lebo nás ťahá domov.“ Tvárou mu preletel mráčik. Vidí veľký dvor kláštora, stĺporadie okolo neho. Vo dvore chýrna studňa na dažďovku; kamenný zrub nacifrovali dlátom, sťaby ho bol okrumľoval. Slnce praží, až oči slzia, ale pod klenbou za stĺporadím je chlad. V horúcom závane vzniká širokou bránou od mora tuhá vôňa smoly z borovíc, pomiešaná s vôňou morskej trávy. Koľko ráz mu predstúpi tá predstava? Keby mu bola pred zrakom a predsa nepobledla cez toľké roky! „Možno,“ pokyvuje zádumčive hlavou. „Ktovie, či by sme neboli našli i tam, čo máme tuná? Hádam i viac, len bolo lepšie hľadať.“

Priateľ hodil netrpezlive rukou. „Dajme pokoj. Nedali nám hľadať, a my sme nevedeli. Prečo? spýtaš sa. Nuž pre okrúhlu kiahnicu. Rozober ju na kusy, čo nájdeš v nej?“ Pán Simon sa usmial a urobil vyhýbavý pohyb. „Ja som ju rozberal. Našiel som v nej predpojatosti a čosi i zaťatosti.“

„Toho bude,“ uznal pán Simon.

„Bolo by zle s nami, braček,“ ponosoval sa, „nebyť ťažkej roboty. Ale sme na šťastie dosť súci a chtiví do nej. Pri nej sa už nedáme ľahko nikomu.“

Pán Simon prikyvoval s veľkým súhlasom. „Preto si nás vážia všade.“

„Veď ich nič nestojí vážiť si nás,“ usmieva sa. „Naša robotnosť nezavadí nikomu. Môžu ju využiť na nás. Ale či vieme pracovať sebe? Započal daktorý z nás niečo nového?“

„Nemáme, Srećko, slobodu práce. Ešte sme si ju nemohli zadovážiť a zaistiť,“ vysvetľuje mu pán Simon. „Neprišli sme najviacerí na zmysel peňazí.“

Hodil rukou mrzute. „Čo tam po zmysle! Nemá v tom čo hľadať zmysel peňazí. Hlava je na vine. Myslí, že stačí sama sebe. Má svoj zaokrúhlený svet, nedá sa vpratať nikde. Samá zaťatosť! Jesto v nej i opozdenosti čosi. Obyčajne po nečase začne hútať a dosť obstojne. Rozbrieždi sa v nej razom, že vtedy bolo urobiť tak a tak, a nie ako sa urobilo. Ale čože z múdrosti, keď prikuľhá neskoro?“

„Prečo nás haníš toľme, Srećko?“ vytýka mu. „Máme chyby, ale i prednosti. Chyba neraz sa obráti v prednosť.“

„Seba haním, Šime, seba. Mne vyparatila guľatá kotrba, čo vyparatila.“ Zastal a chytil ho za ruku, že musel tiež stáť. Oči sa mu neusmievali, ako keď pribehol z domu. Okolo nich naskočili vrásky, i obočie sa stiahlo dotuha. „Či by si uveril, že som opálil onehdy nemilobohu vyše štyridsaťtisíc?“

Pán Simon sa neusmieval. Pozeral s účasťou naň. Pochopoval jeho rozhorčenie.

„Štyridsať, ak nie viac,“ potvrdil, pokyvujúc hlavou. „Okolo dvoch tisíc funtíkov. Ani sa mi nechce robiť počty, načo?“

„A čo to bolo, Srećko!“ zvolal veľmi znepokojený. „Zlá špekulácia nebodaj, omyl, alebo čo? Štyridsaťtisíc pečí, pekný peniaz!“

„Vieš, aké boli chýrne pozemky na zlatonosný piesok. Kúpil som dve pertenencie^[12] (diely). Merkúr štvrtý a piaty, i mal ich na seba u notára. Poloha bola presná: polostrov Munoz Gamero, na tej a tej zemepisnej šírke a dĺžke. Boli stupne, minúty i sekundy, i ešte pod ktorým vrchom. Prišli inžinieri, vzali pozemky na skúšku. Vyšlo toľko a toľko rýdzeho na tonu zeme. Zistili, zapísali.“

„Ozaj bolo rýdzeho?“ Pozeral mu podozrive do očú. Okolo úst mu pohrával úsmev. „Bez pomôcok?“

„Spýtaj sa Gojčevića alebo Zaradu. Tam boli, keď sa našlo ložisko, i pri skúškach. Povedia ti. Ja som nebol.“

„Nefajčili hercegovské?“^[13]

„Prosím ťa! Potvárať ľudí.“ Pán Fortunato sa urazil, otvoril naň oči ako v nedorozumení. „Ložisko som našiel, neviem čo fajčili pri skusoch. Robievali i to, ale dobrodruhovia: tí, ktorí nejdú za zlatom, ale za peniazmi. Moje meno má dobrý zvuk dosiaľ v kruhoch baníckych. Nepoškvrním ho.“

„Veď je nič, Srećko.“ Chytá ho za rukáv, hľadí ho udobriť. „Spomínali tam kdesi, že vraj hercegovský je zlatonosný. Ak sa vraj zatrúsi popol z neho do vahana pod skúškou, že sa vraj iste nájde zlata v ňom…“

Pán Fortunato urobil neurčitý pohyb. Možno sa robievali fígle. Zatrúsili do dohánu prášku do cigarety a z cigarety sa ľahko zatrúsi popol do skúšky. Ale nie všade sú klamári. Dosť na tom Aurifera Munoz Gamero^[14] obsahovala zlata, pretvorila sa na účastinársku spoločnosť. On za dva dieliky dostal účastiny. Začali sa značiť i na burze, cena im podskočila. V jedny časy bol by dostal za ne štyridsaťtisíc pečí. „Ale hlava, Šime, hlava; v nej bola hneď myšlienka, či nebude lepšie počkať. Môžu ešte podskočiť o dva-tri body, dostalo by sa o pätnásť, dvadsaťtisíc viacej. A tu razom prásk! Išla dolu vrchom Sociedat Aurifera Munoz Gamero, prekotila sa. Pekné účastiny ostali mne.“

Poľutoval ho pre citlivú stratu. Čo mu je z pekných papierov? Boli by lepšie za ne papieriky-bankovky, hoc obšúchané. „Čo by si bol urobil s peniazmi, Srećko? Nebol by si šiel domov?“ Bol by ho nedbal vyskúsiť, či sa neťahá domov. Obyčajne sa staval, že na dom ani nemyslí, keď iní spomínali, že by sa vrátili, keby bolo ako.

„Ísť domov? Štyridsať by bolo primálo, bratku. Keby aspoň dvesto. Nie domov, zberal som sa, že zaskočím na Sever s Flórou. Bol som jej sľúbil, že navštívime rodinku čím skorej. Nevidela svojich, ani na svadbu jej nemohli prísť. Veď vieš, ako si cnela vtedy.“

Pán Simon si pamätal, ako boli vystali; i svadba bola trochu smutná, hoc ju slávili veľmi okázale.

„Nemohli prísť a žiadajú si nás vidieť. Ju, pravda, väčšmi; mňa podistým viac len zo zvedavosti, lebo ma neznajú.“ Zastal znezrady. Oprel mu hlavičku palice o prsia, oči mu zažiarili. „Bol by jej nedbal zadovážiť perly, ak si ich videl vo výklade. Zabolel ma zub na ne. Neboli drahé a obišli raz okolo hrdla. Na prostriedku visela jedna veľká na retiazočke, pri nej boli dve menšie. Krása!“ Podhodil ruky. „Nevidel si ich?“

„Nie veru,“ priznal sa. „Zlatnícke výklady neprezerám.“

„Škoda tvojej podoby. Boli ako hrachy; pekné a nie drahé.“ Podobrali sa zas; zamĺkli. Pán Fortunato sklonil hlavu: banuje hádam za perlami. Paličkou odšmarí skalku na stranu, keď ju vidí zavadzať.

„Prečo neprekopeš sám svoje diely, keď sa zrútila Aurifera Munoz Gamero? Kúp i ostatné, dostal by si ich podistým odpoly darmo. Ak nemáš peňazí na ne, vypriadli by sme, hoc pôžičkou…“

„Ďakujem, Šime, ďakujem.“ Položil mu ruku na rameno. „Zeme som ja nevynašiel, a kopať nie je môj odbor. Ísť hľadať — vďačne, kedykoľvek, ale kopať nechám inžinierom a kapitalistom.“ Zamyslel sa, tvár sa mu vyjasnila. Mal myšlienku, z ktorej len tak prší zlato, len ju vyviesť. „Zišla by sa sumička, zišla, na iné podujatie. Dalo by sa zarobiť možno viac, ako myslíme. Čože máš z dividendy? Hodia ti desať hoc i dvadsať percent, ale ja ich vidím celých päťdesiat, ak nie sto.“

„Pekný obchod,“ začal sa zahrievať i pán Simon. Oči mu blúdia v kýchsi diaľkach. Zas vidí dvor v tuhom úpeku. Borovice sa rozvoňali, smola sa cedí dolu nimi ako krištáľové slzy. More búcha tam kdesi o čierne skaliská, pení sa a fŕka. „Kto by tajil?“ hovorí zádumčive. „Nový kraj, panenské zeme… Bohatstva všade, kde sa obrátiš. Ale kto sa trápi oň?“

Zahľadel sa na priateľa, či hádam on nevidel dakoho siahať za ním. Ale ten stíchol. Vrásky okolo očú a úst zložili sa do obyčajného poriadku.

„Kde sú ruky a vôľa pracovať a vynášať ho zo zeme? Ja ich ešte nevidím.“

Pán Fortunato kníše hlavou sem a ta. „Dočasní sme tu hostia,“ doložil naostatok. „Kraj nás nevie pritiahnuť a osvojiť si. Rozmýšľame, ako vytiahnuť z neho päty. Preto sa nechytáme do veľkých, stálych podujatí.“ Váhal trochu, naostatok vyriekol: „Nie sme dobrí vysťahovalci, banujeme za svojím krajom, cudziemu sa ťažko privykáme.“

„Možno,“ prisvedčil mu. Akoby sa bol zahanbil, že i jeho ovieva neraz vôňa borovíc, zmiešaná so slaným závanom mora. I teraz mu blúdia oči kdesi belasou hladinou, vyzerajú na nej, ako sa belejú plachty ani krídla motýľa. „A myslíš ty na starý dakedy, Srećko?“ Vyslovil to akosi ticho. Hádam sa okúňa, že ho bojsa, počujú zo strany.

Pán Fortunato zvážnel, očima akoby bola preletela chmára. Vrásky naskočili čosi väčšmi. Tiež stíšil hlas dosť hodne, sťaby sa bál, že ho počuje dakto. Ale kto ho bude počúvať? Ľudia, ktorí sú na ulici, neveľmi sa trápia o nich, poberajú sa svojou cestou.

„Tie city, Šime, sa utajujú. Vidia samy, že im neprišla hodina presúšať sa na slnci. Učupia sa kdesi v kúte. Mívaš si, utiekli, ďakovať bohu, nahliadli, že sa nemajú čo natískať. Chytáš sa do roboty, rád, že ti dajú pokoj. Ale v tom sa oklamú, že im azda nadišla hodina. Skočia také vypočinuté dobíjať do teba horšie než prvej. Hej, obchádzajú vo dne v noci, zhrýzajú. Myslím, nakazení sme všetci od nich, ibaže u jedného driemu, u druhého dojedajú.“

Pán Simon sa znepokojil veľmi. Ako priateľ vystihol, čo sa v nich robí! Vidno, že hovorí zo skúsenosti. „Ako je u teba, Srećko, spia, či burcujú?“

„Čo by mali burcovať? Učupili sa múdre.“ Očima sa zas pretiahla chmára. „Vedia, že sú nie na čase. Nemám sa tak, aby im mohol popustiť uzdu.“

„Nemáš vôle ísť domov?“

„Vôle, Šime! O vôli nehovoríme.“ Vzchopil sa a zašvihal netrpezlive paličkou. „To je podujatie, do ktorého treba peňazí. A vieš, ako smrdím grošom.“

„Koľko Srećko, koľko?“

„Ja aspoň dvesto, i to neviem, či by stačilo. Mám ženu a tam doma, veď vieš, starých. Vieš, aký som. Necítim sa dobre, ak vidím okolo seba samú biedu. Nuž čakáme, ja i môj budič. Do tých čias musí čušať. Stitlal som ho do kúta.“

Ale budič sa zhniezdil ukrutne. Na oči nasadla ťažká chmára. Tam je úboč nad veľkým olivníkom. Z neho poťahuje vôňou šalvie a rozmarínu. Tam oddola poťahuje chladom od mora, hoc tuho pripekalo celý deň. Čuť more čľapotať o piesok, prelievať sa po ňom. Na priedomí pod striežkou viniča sedia otec a matka. Pozerajú na chlapcov, ako riadia čln, ukladajú doň sieť, otec ju pozošíval dneska. Nosia borové smoliare pod vystrčený železný kôš. Keď mesiac zájde, pôjdu na stanovisko vábiť vatrou ryby. V zatváracej pivnici stoja sudy; niektoré plné nasolených sardiel; prázdnych je ešte hodne. Hádam ich naplnia toho roku. More dáva požehnanie každý deň, čo zhonobilo a odplegalo.

„Počkáme ešte, Šime, počkáme,“ pokyvoval zádumčive hlavou.