ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veži farského chrámu zvonia poludnie. Dojímavý, hlboký hlas zvonov nesie sa mocným súzvukom nad mestom. Všetko stíchlo. Ulice sú ako vymreté, nie ako v robotný deň, keď sa hemží robotný ľud, idúc domov, alebo do hostincov na obed.

Z rohového domu ulice Temuco a Manuel Rodriguez vyšli páni Franjo (čítať Fraňo) Dolčić a jeho dobrý známy a či priateľ, pán Kuzma Vodopija. Pán Dolčić je spolumajiteľ kupeckého domu, z ktorého práve vyšli, známeho obchodu s miešaným tovarom, ako hlása i veľká tabuľa na štíte: ,Almacen a la ciudad de Londres, Paris y Talca, de Francisco Dolchich y Jose Colchich. Provisiones para familias‘.^[40] Obchod venovali najvýznamnejším mestám Londýnu a Parížu. Medzi ne prišla i Talka, bohaté mesto stredných Chíl, ktoré svojmu okoliu značí nemenej toľko ako Londýn alebo Paríž pre celý svet. ,Provisiones para familias‘ značí potreby pre domácnosť a rodinu.

Pán Dolčić od firmy Dolčić a Kolčič je mladý, veľmi poriadny, pečlive oblečený mládenec. Po obleku hneď poznať, ako dá na seba. Nosí sa dobre, hoc v tej veci nemôže sa už rovnať pánu Vodopijovi, ktorý sa nosí vyberane a drží sa trochu švihácky.

„Veru sa vám divím, pán Kuzma,“ dohovára mu Dolčić, „že nemôžete nájsť miestka takej nepatrnej sumičke.“

„Nie ani nepatrná, pán Dolčić,“ vykrúca sa a švihá lesklou paličkou so striebornou hlávkou. „Dvadsaťtisíc je už peniaz, a podmienky sú ťažké. Veľký úrok, prvotriedna bezpečnosť: záloh alebo intabulácia. Nezahryzne do takého jabĺčka, iba kto je veľmi utisnutý.“

„Práve takých hľadať,“ pristáva pán Dolčić. „Kto má vklad v banke, nebudeme mu núkať.“

„Prvotriedna hypotéka, pán Dolčić,“ opakuje pán Vodopija: „Nezabúdajte na ňu. Kto ju má naporúdzi, hľadá lacnejší groš a nájde ho.“

„Prepáčte, nie len tak!“ odporuje pán Dolčić.

„Dovoľte, veľmi ľahko.“

„Kupectvo viazne,“ vysvetľuje pán Dolčić. „Banky nerady dávajú.“

„Nerady,“ uznal pán Vodopija, „ale predsa dajú, kto ich vie zaobísť. Prvotriedna zábezpeka, verte mi, nájde si cestu i do nich.“

Pán Dolčić sa zarazil, nepáči sa mu dnes pán Vodopija.

Indy úslužnosť, ochota, dnes výkrutky.

„Peniaze ležia; čo deň, to hotová škoda. Akože sa zmôžeme, pán Vodopija, týmto činom? Tak nikdy nepôjdeme domov!“

„Mohli by ste i zajtra, pán Dolčić,“ usmial sa pán Vodopija. „Nechybuje nič iba lístok. Bolo by z čoho.“

„Ako je to, že naše nemôžete strčiť nikde a pán Gojčević ich má medzi svetom, koľko chce. Stavím sa, nebude mať tisícku na svojom bydle, hneď by ste jej našli miesta.“

Pán Vodopija pozrel do diaľky, v tmavých očiach mu zaľahol tieň. „Aký ťažký je náš chlebík,“ dumá v sebe. „Ak chceš zarobiť peču, podchvíľou musíš prežierať takéto pilulky.“ Ale sa mu zas vyjasnila tvár. Do čerta! Nedá sa vyhodiť z koľaje len tak. I on chce ísť domov, dodá si vôle a vytrvalosti.

„Pán Gojčević nájde miesto. Nehľadá provtriednu bezpečnosť. Peniaze dá a úroky si vyberá. Ide mu ako po loji.“

„Nikdy neprišiel o nič?“ diví sa pán Dolčić.

„Ani raz dosiaľ,“ istí pán Vodopija. „Hoc je nie prvotriedna bezpečnosť, uhľadím mu vždy dobré miesto.“

„A mne nechcete!“ vytýka mu pán Dolčić.

„Hneď dneska, ak pristanete,“ núka mu pán Vodopija. „Rozdelím sumu a rozpožičiam v čiastkach. Hneď vám dajú úroky napred. Vidíte, pre tisícku-dve nikto sa nedá preháňať po súdoch, alebo sa dať exekvovať. Ale pre desať, dvadsaťtisíc sa už skôr vyplatí. Dajte si povedať, ako vám vravím a peniaze nebudú zaháľať.“

Pán Dolčić sa bol rozohnal tuho, ale pán Vodopija ho zavrátil. Vie, ako svet beží; ľahko odzbrojiť ľudí, ktorí nevykuknú celý týždeň z domu.

Pán Dolčić zapadol do starostí a ťažkých myšlienok. Vďačne by pristal, čo mu radia, ale či rozkazuje sám? Tu je pán Josip Kolčić, prísny spoločník. Pozrel by naň, keby rozdával peniaze naverímboha, ako na stratenú vartu. Ej, keby bol sám!

„Tak čo poviete?“ naháňal ho dobrý známy a či priateľ. „Pristaňte. Od zajtra vám potečú zdravé úroky.“

„Sám neviem. Nemôžem pre spoločníka,“ vyhovára sa.

„Nuž nedávajte mne vinu,“ napomenul ho. „Hľadajte ju, kde je.“

Dokončili poradu a zastali v ulici „18 de Setiembre“^[41] na rohu s Bolivarovou, nie priam ďaleko od hlavného námestia. Na uhle stojí prízemný dom zo zinku. Dvere má na uhle, pozerajú do oboch ulíc. Bolivarova ide od mora do vrchu. Diez y ocho de Setiembre (čítaj diez i očo) ťahá sa celou dĺžkou mesta. Nado dvermi, ktoré sú na skresanom uhle domu, je pekný nápis:

,Hotel — Restaurant.‘

Vstúpili do hlavnej miestnosti. Na Bolivarovu ulicu má široký oblok na dlhšej stene, z ulice Dies y ocho má tri obloky, ale menšie, o bielych záclonkách s čipkovou obrubou. Naľavo odo dverí je dlhý stôl, futrovaný zinkom, na ňom fľaše, poháre a kalíšky. Stena za stolom má police zapratané fľašami. Po riade a fľašiach skúsený si môže domyslieť, že je nie v kantíne prvej triedy, ako sú v kluboch, alebo prvých hostincoch. Na jednej polici sú samé fľaše s bľachovou čiapočkou: v nich je pivo z tunajšieho pivovaru, ale i limonáda. Pri konci stola je súdok hore dnom s nasadenou pipňou. Väčšina hosťov radšej pivo zo súdka. Druhý súdok, čierny a obdratý po obručiach, leží na bruchu na podstavci, má tiež pipňu, ale drevenú. Z nej vymoká červené víno, tu i tu padne kvapka do podloženej misky.

Hlavné miesto zaberá biliard, najväčšie náradie v dome. Držia ho dobre, nemá trhlín, ani záplat v súkne. Pri druhej stene, medzi oblokmi sú stolíky a stoličky, iste pre hosťov. V úzadí proti hlavným dverám je hodný stôl. Prikryli ho vari pre desať, alebo dvanásť osôb i priložili stoličky z ohýbaného dreva, ale len z tejto strany, skadiaľ pozeráme. Z tamtej veru nechali cele obyčajnú lavicu. Ale kto sedí na nej, môže sa oprieť o stenu. Zabieliť sa nezabieli, steny sú vyplnené papierom na pestré perečká z ruží a klincov. Stôl volá hosťa i prívetive, ale zas i slávnostne akosi. Taniere sú na ňom veľmi poriadne. Vprostriedku je sprava so soľničkou a nádobkami na olej a ocot. Bruchaté fľaše s červeným a či skôr čiernym vínom čakajú hotové na jednom i druhom konci. Obrus a ručníky z mocnej činovate skvejú sa čistotou. Nezahanbili sa na najparádnejšom stole.

Pán Dolčić a Vodopija poťahovali vôňu, ktorá sa šíri z kuchyne. Vynašli, že pochodí zo zápražky s cibuľou a suchými hubami.

Pán Dolčić si šuchá ruky, usmieva sa a žmurká na pána Vodopiju mnohosľubne. Chcel mu dať znať: ,Zas poriadny obed. O jeden pôžitok budeme bohatší v tomto otupnom živote…‘ Hádam i zabudol od radosti na nepríjemný rozhovor, ktorý viedli pred chvíľou.

Obrátili sa k dlhému stolu. Za ním stojí sám gazda, pán Martin Kesica, tiež krajan z našej skalnatej Dalmácie, z utešeného Záhoria, dediny Orlovca tuším.

„Akože sa máte, pán sused, ako?“ prihovára sa mu pán Dolčić a trie si ruky.

Pohol nedbale plecom. „Tak! Ako hrach pri ceste.“

„Čo sa žalujete? Čo vám chýba?“ zadivil sa a pozerá naň s výčitkou. „Chlap ako buk, a žalovať sa,“ kýva na pána Vodopiju, prečo nevyhreší gazdu, ako svedčí, pre hriešnu nespokojnosť.

A má pravdu. Vidí pred sebou chlapa, akých len v Dalmácii vídať. Dlhý stôl mu nesiaha temer ani do pása, hoc Dolčić a Vodopija museli by sadnúť k nemu na vysoké stoličky. Prsia má vypučené, spod bielych rukávov, vyhrnutých do lakťa vychodia ramená ani války. Okrúhla tvár až kypí zdravím. Pravda, na lícach a nose šíri sa dosť hustá sieť belasých žiliek. O hlave by povedal pán Fortunato, že je okrúhla. Vlasy trčia ani štetka dohora, lebo ich ostrihali nakrátko. Sotva vidno okolo uší dakoľko bielych vláken v čiernej húšťave. A predsa mu bude čosi. Čierne oči pozerajú akosi smutne, skoro by povedal, že sa v nich ukrýva strach a či úzkosť.

„Rozmaznal sa gazda,“ usmieva sa pán Vodopija. „Pani Tereza ho rozmaznala.“

„I nás, i nás,“ uznal pán Dolčić. Zas potiahol vôňu do nosa. „A príde pán archivár dneska?“

„Nie, dneska nepríde,“ oznamoval gazda.

„Znak, že nebudú pirôžky so sekaninou,“ usmial sa pán Vodopija. „Neohlásil sa dnes ráno, čo chystá pani Tereza?!“ spýtal sa ho.

„Hej, bol sa ohlásil na kalíštek ferneta s bitterom,“^[42] prisvedčil gazda.

„Ktovie, kde utkvie na obed,“ smeje sa pán Dolčić.

„Kde bude najlepší,“ vysvetľuje mu pán Vodopija. „Od rána do poludnia nemá inej roboty, ako vyzvedať, kde čo varia. Nech nepríde; ja sa nerád dívam, ako berie makaróny, najmä ako cmukne, keď sa mu vošmykne do úst. Či si hodíme jednu?“ obrátil sa k pánu Dolčićovi.

„Nedbám, ak bude gazda držať s nami.“

„Ja už len tak očistomky,“ vyhovára sa gazda. „Sladkú vodičku.“

„Čože je to za poriadok? Vlahov^[43] alebo fernet je zákon!“ okríkol ho pán Dolčić.

„Mne vyšiel iný zákon: doktori sa zastareli,“ pripomenul gazda.

Vzali drevený pohár s kockami; hrajú, kto bude platiť. Vyšlo ako obyčajne vyjde: platiť rad-radom.

Okolo stola sa ich zišlo viac o chvíľu. Vítali sa veselo, akoby sa rok neboli videli. Vid Dargaš, ešte mládenec, ale už pri rozume, majiteľ povozov; v robotné dni pracuje s karretou^[44] o dvoch kolesách, zváža a rozváža tovar kupcom; v nedeľu, najmä popoludní, chodieva s kočom, pyšnou viktóriou.^[45] Ako vieme, je dosť ťažká; kone, ktoré priaha do nej, tiež ťažkavé.

Je z ostrova, veľmi bystrý a veselý; ma svadbách a kršteniach, keď zváža hosťov, sedí za stolom s nimi. Okolo polnoci začne strúhať výpovede vo veršoch.

Petar Bubinović sa tiež ustanovil. Vysoký kostnatý mládenec. Hlava na dlhom krku prihla sa čosi napred, vlasy má dosť uchlpené. Dlhý, trochu ohnutý nos, temer ako zobák, akoby tiež ťahal hlavu napred. Svetlé fúzy ovisli mu hodne nadol. Neoblieka sa pečlive ako priateľ Vid Dargaš. Šedivé šaty má pokrkvané i poobdierané po švíkoch. Obul si veľké čižmy, hoc je leto. Kde stane, odtlačí všetky klince po podlahe, najmä ak je linoleum. Má už svoje rôčky, ale ešte mládenčí. Hádam myslí, že mu je dosť času do ženby.

Krešimír Zarada, tiež v sivých šatách a úzkych nohaviciach za žltými sárami, ako sme ho už prvej videli, je veľmi malý. Ale pekná výrazná tvár, zvlnené svetlé vlasy, uhladenosť v pohyboch ukazujú, že je niečo lepšieho; nie je darmo syn meštra. Patril by čo ako do inej spoločnosti. V držaní sa mu tu málokto vyrovná, iba ak by pán Kuzma Vodopija.

„Ako ste sa vyspali, gazda?“ spytuje sa Petar Bubinović. „Chlapci, dajme si jednu!“

„My sme už užili,“ uťahuje sa pán Dolčić; pán Vodopija tiež. Zanedbaný Petar nepáči sa pánu Dolčićovi. „Načo sa sem vláči, paskuda!“ žehre sám v sebe.

„Teda my, Vide a Kreško!“

„Dobre, ja trochu vermútu,“ pristal Krešimír. Nerád pil, ale ho nechcel zohrdiť.

„To je nič,“ hreší ho Petar. „My s Vidom dačo tuhšieho.“

„Ja nie,“ odhŕňa sa Vid Dargaš. „Ešte by padol pod koleso.“

„Tak s gazdom!“

„Ja ani tak!“ odvrkol mu. „Daj mi pokoj; vieš, že nepijem.“

„Načo sa odhadzovať od dobrej veci?“ dohovára mu. „Mne pelinkovca^[46] a kvapnite bittera, ale hodne. Prečo nie i vy trošku? Inakšie by sa vám pozeralo na svet.“

„Ľahko tebe pozerať, keď nevidíš na piaď od nosa!“ zahriakol ho gazda. ,Čerti ťa sem doniesli!‘ myslí si. Nemá ho veľmi rád ani on.

„To už len my dvaja,“ obrátil sa ku Krešimírovi. Vzal pohár s voňavým pelinkovcom a bitterom. Keď ho priložil k ústam, najprv fúziská zvedeli, či je nápoj dobrý alebo nie.

Dvermi odo dvora vošiel do izby vysoký plecitý chlap. Okrúhla červená tvár len tak svieti a ligoce sa. Poznať, že ju len toť vydrhol, keď sa holil. Vlasy sú svetlé, trčia dohora ako gazdovi, ale ťažko povedať, či sú svetlé, alebo skôr sivkasté. Mocné fúzy by mali deliť tvár na dve čiastky, ale akosi sa zliali s červeňou líc. Ak ošediveli dačo, dym dohánu ich prifarbil, že poťahujú na červenkavo. Má tmavú pletenú košeľu z vlny. Na prsiach sú písmená P. S. N. C.^[47] (Pacific Steam Navigation Company). Pochodí zo skladov anglickej paroplavebnej spoločnosti. Také košele v Puntarene nosia chlapi, ktorí majú prácu v prístave. Poddajné pletivo košele sa roztiahlo, najmä na pleciach a ramenách; cezeň svieti biela plátenná košeľa. Ide mornárskym krokom, hodne rozkročene; majú i čo nosiť jeho nohy. Plecia, väzy a ramená svedčia, že je v ňom veľká sila.

„Pán Nikola!“ zvolal Bubinović a oči mu zasvietili. „Dáme si jednu?“ Petar bol akosi natešený. Nedbal by ho počastovať.

„Nebudem, synku, nebudem. Len čo som vstal, nepokazím si obed.“

„A čo ste si nepospali? Nedeľa je,“ dohovára mu pán Dolčić.

„Mne je nedeľa ako robotný deň. Nerobím nikdy. Ale som vstal, že sa pozhováram s priateľmi aspoň v nedeľu, keď nemajú roboty.“

„Aké má priateľstvo k nám pán Žeravić!“ pochválil ho pán Dolčić.

„Čidali!“ prisviedčal Petar Bubinović. „Pán Nikola, tuto gazda, Vide, Kreško, nuž i pán Dolčić, ešte sú ľudia; ostatok, bračekovci, len do dela nabiť.“

„Len nenabíjaj, človeče!“ zavrátil ho gazda. Horko-ťažko ho trpia a opováži sa roztrieďovať iných; koho nabiť do dela, koho nie. Keby kto, ale Petar, paskuda v Dalmácii — ledačina v Amerike. Chlapci z jeho dediny rozprávajú ešte teraz, čo stváral. Mať a susedia nevedeli si rady s ním. Keď bol malý chlapec, vyškrtil materi celé hniezdo kuriat, odrel ich, rozštvrtil a povešal na klinčeky, že je vraj mäsiar ako Bučić. Keď podrástol, nanosil sa často do kurína susedom. Sliepky a morky piekli chasníci po viniciach, obyčajne zavolali na hostinu gazdu, ktorému ukradli. Chudák Buchalo kúpil bľachovicu bielej farby, že natrie rámy na oblokoch a dvere. Ukradol mu ju a v noci obielil dvoch somárov vo vlastnom jeho dvore. V Puntarene tiež povyvádzal pestvá. V noci, keď ide po tichej ulici, rafe papekom po zinku. Zinok je jarkovaný; papek rafe tuho, že celý dom skočí na nohy, čo sa robí. Vplichtil sa do domu na potrest pánu Martinovi. Nemôže sa ho striasť na pekný spôsob, vyhnať ho bez príčiny sa zas bojí; ktovie, či by sa mu nevyvŕšil.

Doniesol na stôl dve veľké misy makarónov na omáčke z hovädzej pečienky. Spoločnosť si posadala za stôl, nedala sa núkať. Nikola sedí na prvom mieste vo veľkom kresle z ohýbaného dreva.

„Čože ho nezavoláš,“ napomenul pán Martin pani Tereze. „Vystydne mu, čo nejde?“

„Veru som nie. Vie azda, že je obed,“ odpovedá pani Tereza z kuchyne.

„Zavolám ho ja,“ ponúkol sa Krešimír a skočil z lavice na konci stola. Vyšiel dvermi, ktoré vychodia na dvor. Pod stenou prešiel k prvým dverám. Nakukol do veľkej peknej svetlice o dvoch železných posteliach s kožami pred nimi a kobercom naprostriedku. Nad umývadlom je nachýlený pán Andrija, umýva si tvár.

„Andrija, volajú ťa.“

„Nech čakajú trochu. Prídem zaraz.“ Utiera chlpatým uterákom tvár. Červenie sa a ligoce; práve sa oholil.

„Oddelili ti na tanier, nebudú čakať.“

„Nemohli pozhovieť, kým sa obriadim,“ urazil sa.

„A keď sú všetci,“ oznamuje mu Krešimír. „Nebudú toľkí čakať na jedného. Hybaj chytro.“

„Zas mi vystydne. Nebudem môcť vziať ničoho do úst. Čože máme?“

„Veď vieš, ako v nedeľu, makaróny.“

„Keď vystydnú, nepozriem na ne.“

Krešimír pokrútil hlavou. „Ach, kríž je s tebou, Andrija!“ Pričapil dvere a sadol na miesto. „Že ide,“ oznamoval gazdovi. „Holil sa, nemohol prvej.“

„Mohol sa prvej holiť, včaššie vstať. Mal sa kedy naspať,“ zastarel sa Petar Bubinović. „Pán Nikola prišiel na svitaní a tu je kedy my. Sedí si, ani čo by ho zo škatuľky vyňal. Iba to triko má biedy, kým sa nerozdrapí.“

„Daj ty, synku, pánu Nikolovi pokoj,“ zavrátil ho Žeravić. „Ak sa triko roztrhne, zošijeme ho.“

„Drž jazyk za zubami,“ okríkol ho gazda. „Chcel by si badurkať? Robiť vzburu!“

Petar sklonil hlavu s dlhým nosom na tanier. Hľadí naberať makaróny na vidličku, ale sa kĺžu. Podoberie ich hŕbu, ale kým ich donesie k ústam, skĺzne sa ich zas väčšia polovica do taniera. Naľakal sa veľmi pána Martina. Jeho smutné oči, keď šibli naň, zablyšťali sa zlostne. Ešte sa väčšmi najedoval naň, ako otvára ústa na makaróny, ako sa v nich kochá, kotloš, kým sa on prizerá naň od tenkej polievočky s grískou. Chlipká, ju, chlipká, ale srdce piští na to, čo jedia iní. Veď i on vie, aká je omáčka. Bol by ukázal vďačne doktorovi, že haraburdí a napukal sa makarónov a kyslej kapusty, ale vie, že by mal galibu ako iné razy.

Konečne vošiel do jedálne i pán Andrija Gojčević. Má robotné nohavice s papučami na nohách. Hánky prstov vystavilo v nich ani veľké orechy. Je len v košeli, bez golierika. Vlasy hádam prihladil, ale ich nepolial; nechcú poľahnúť, ako by mali. Celý rad, ani šiar na streche, trčí nabok a do vrchu nad pravým obočím; kníše sa hore-dolu. Je ako hrebeň daktorých kohútov, keď im netrčí rovno dohora, ale sa tiež ovesí takto nad okom.

„Dobrý deň!“ pozdravil predsa, ale nie z chuti. Prešiel dlhými krokmi a ani nepozrel na nikoho. Predsa ukáže, kto je tu prvá osoba. Dosť zle, že ho nevedeli počkať a preukázať mu úctu, ako sa patrí. Sadol k tanieru, prehrebá sa v chutných makarónoch, mrští tvár, že sú nie, ako majú byť. Naostatok dal sa predsa len do nich.

Pán Martin pozrie naň tu i tu. Hľadá možno príčinu, prečo sa mračí. V jeho smutnom oku sa ukazuje nepokoj, alebo vari strach. Pani Tereza si zastala v kuchynských dverách, príde jej stáť priamo proti stolu. Dvere sú v krátkej chodbičke, ktorou sa ide na dvor. Jej tmavosivé oči pozerajú po hosťoch, ako im chutí. Keď sa pán Andrija prehŕňal v dobrých makarónoch mrzute ani v dákej mätienke, začervenala sa ešte väčšmi, pozerala naň prísne.

Nie je veľmi stará, bude hádam niečo mladšia od muža. Tvár má veru veľmi všednú; v nej je všetko veľmi ustálené, ťažko z nej hádať roky. Nemá mnoho vrások, ale koža veru nie je tiež jemná a hladká. Najhoršie, že sa jej nos spľaštil a to skoro na samom konci; a bol sa pekne pohol, že sa preukáže ako orličí. Preň jej tvár miesto vľúdnosti obliekla si výraz tvrdej zanovitosti.

Keď pojedli, priberala sa pozberať taniere, ale Krešimír sa obhodil, zobral ich sám na štôsik. Keď ich doniesol k nej, jej neprívetivou tvárou preletel predsa akýsi jas. Tmavosivé oči pozreli naň milo, veru i všedná tvár opeknela. Pán Martin, keď mu Krešimír bral tanier, pozrel naň vďačným okom. Poznať, že tohto čeľadníka má rád.

Doniesli čiernu kávu a zapálili si. Pán Andrija sa premína. Vsotil čiernu kávu razom do hrdla a už sa poberá.

„Na zdravie, Andrija!“ zavolal za ním Nikola. Nedostal v odpoveď ,ďakujem‘, alebo nedopočul, alebo mal jeho prívet za posmech. „Čím ďalej, tým lepšie,“ zašomral Nikola.

„Nevie, kde sa dieť od pýchy,“ zastarel sa Petar. „Ani starších si neváži.“

„Čuš už toľko,“ okríkol ho pán Martin. „Čo prilievaš oleja na oheň!“

Krešimír zobral riad, čo ostal ešte na stole a odniesol do kuchyne. Vyzliekol kabát, vysúkal rukávy, nalial teplej vody do bľachového umývadla. Papierovú cigarku zastrčil do kútika, hlavu nakrivil na stranu, aby mu dym nebil do očú. Umýva riad chytro a dobre ani najzručnejšia slúžka, taniere ukladá do radu opreté bokom, aby sa ociedzali. Pani Tereza ich utiera.

„Prečo sa babrete s riadom!“ usmieva sa mu. „Mohli ste ostať s nimi, pozhovárať sa.“

„Zunuje sa, pani Tereza,“ vyhovára sa Zarada. „Tieto dva týždne, čo som v meste, sú mi ako rok. V kampe sa čas míňa, sám neviem ako.“

„Pravdaže, pri robote,“ prisviedča mu. „Mne sa minuli štyri roky, čo som tam bola, akoby bičom pľasol.“

„Veď ste sa narobili veru!“ uznáva jej Krešimír. „Vy sama žena a toľký panský dom!“

„Bola i pani!“

„Veď už; rozkazovať, preháňať. Bola vraj zlá.“

„Zlá nie, omrzená,“ vysvetľuje mu. „Nuž ako chorá stvora, nemohli jej uhovieť. Najviac ona preniesla: šťastie, že ju pán boh vzal, nech jej dá slávu nebeskú. Pred smrťou ma odprosila.“ Vzdychlo sa jej pri rozpomienke na ňu. Ale skočila na iný predmet. „Ostanete dlho v meste?“

„Najradšej by do kampa, keby bolo roboty. Ale strih sa minul, proti zime nieto roboty.“

„Čo zarobíme rukami, to je úprimný zárobok,“ istí ona. „Čo šemocú po meste, kupčia, to je nie robota, ale samá šaľba. Nieto zo všetkého osohu, iba čo presýpajú peniaze z jedného vrecka do druhého. Jeden druhému predchytávať a odnášať, nie je robiť a nadobývať. Koľko jednému zvýši, toľko ubudne druhému, koho prekabátili. Na zlato nepôjdete?“

„Pán Fortunato sa zberá, ale sa mi zunovalo,“ zveril sa jej. „Páči sa mi robiť okolo neho. I pri ňom je iba robota, na ktorej je požehnanie. Ale ísť ho hľadať a nenájsť, alebo kde sa nájde, robiť spoločnosti, kupčiť s podielmi a účastinami, sa mi nepáči. To je tiež, ako hovoríte, šemotiť a nie nadobývať.“

Usmiala sa a riekla: „Chýrni baníci! Brať peniaze iným z vrecka, ak im ho otvoria, že vraj nasypú doň rýdzeho zlata, a ono nenasypú zlata do vrecka, ale piesku do očú. I pán Fortunato ho vie hádzať,“ doložila trochu štipľave.

„Pán Fortunato je hodný človek. Neoklamal nikdy nikoho.“

„Iba seba,“ istí ona. „Seba klamal a klame. Vraj že zbohatne razom. Istejšie by bolo robiť, varovať a vzmáhať sa pri robote.“

„Čo sa babreš s taniermi, bodaj skazu vzali!“ Vo dverách kuchynských, ale tých odo dvora, stojí pán Andrija. Má už nové nohavice, i topánky, ktoré sa lesknú ani zrkadlo. „Nevieš, že máme ísť?“

„Ako by nevedel? Ale nie je ešte čas. O tretej dosť času.“

„Myslíš, že ťa budem čakať?“

„Len sa riaď, mám dosť času. Tebe ešte moc chybí. Čo tak prestupuješ? Vari ťa omína?“

„Stískajú ma topánky,“ osŕka pán Andrija. „Dal som ich i nabiť a predsa stískajú.“

„Kúp väčšie o dve čísla a budeš mať pokoj. Len sa riaď, ja už prídem.“

Pán Andrija sa stratil, ide popod stenu a dudre čosi. Kuchyňa sa zas vyjasnila, keď nezastávala dvere jeho veľká postava.

„A kde sa zberá?“ nachýlila sa k nemu pani Tereza. Hovorí ticho, aby ju nepočuli.

„Nuž tam kdesi má čosi,“ vyhýba Krešimír veľmi určitej odpovedi.

Pozrela naň zboku, v očiach jej blyslo úsmeškom. ,Fajnový si i ty, nedáš vidieť na seba,‘ pomyslela si. ,A naostatok, čo ma do nich.‘ Stíšila sa, utiera nože a vidličky a hádže ich hurtom do košíčka. „Ak vám je náhlo, ja si poradím,“ ponúkla ho zas. Vycítil ťažkanie z jej hlasu, že jej nepovedal, čo vie.

„Máme dosť času, pani Tereza. Po daromniciach vždy času dosť,“ poučuje ju Krešimír. „Iba keď by bolo robiť poriadne, nezvyšuje ho mnoho.“