E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

7

Pán Fortunato a pán Simon boli zas teda na dostihoch. Keď sa rozišli s pánom Andrijom a Krešimírom, pán Fortunato sa zas stratil kdesi ku koňom. Hotovili sa na pekný bod. V rade stál Atlas ešte s pokrývkou a Sivko bez všetkého, pod čílskym sedlom. Patagónska srsť nebojí sa prestydnutia ako rozmaznaný Atlas.

Tribúny boli plné, peniaze sa hrnuli na stávky. Veľký bol záujem na všetkých stranách. Keď sa kone pohli, vrátil sa pán Fortunato k pánu Simonovi.

„Na ktorého si zapísal, Srećko?“ vytrhol sa pán Simon z iných myšlienok a vrátil sa k dostihom.

„Na Atlasa, to sa vie!“ oznámil mu pán Fortunato.

„Ako sa môže vedieť? Vysvetli trochu.“

„Nuž tak, Šime,“ vysvetľuje mu pán Fortunato. „Šťastie je vrtkavé. Nejde jednostaj na tom istom koni. Nie ako my, Šime, tĺcť sa na ňom, kým ho nezoderieme. Šťastie rado presadá z jedného na druhého. Teda som si rozvážil, že dosť ľahko presadne na Atlasa.“

Pán Simon pokýval hlavou. „Tak sa i stane, Srećko. Najmä ak tí tam,“ ukázal na hrču chlapov, ako leteli závodiskom, „ak i tí tam myslia, že Fortúna musí presadúvať.“

„Pán Simon Katović zháňa fígle,“ hrozí mu pán Fortunato prstom. „Zas má v hlave, že hádam machľujeme!“

„Ach ba, skúšate šťastie. Ja som ti zas iný: kde lopnem, tam sedím. Stavil som piatku na Sivka. Vidím — že prehrám.“

„Uvidíme, uvidíme.“ Pán Fortunato sa nadvihol na prsty a pozerá, ako idú kone.

Pán Simon sa neklamal. Netrvalo dlho, začali vykrikovať, poniektorí i nadávať. Sivko ostal za Atlasom skoro celú dĺžku tela.

„No môžme už ísť,“ usmial sa pán Simon. „Ďalšie čísla nebudú azda napínavé.“ Pán Fortunato zastrčil zasa hrču bankoviek. „Prišiel by tu i o košeľu, Srećko. Rád som, že aspoň ty máš šťastie.“

Pán Kuzma Vodopija tiež prehral vkladok na Sivka. Hromžil proti premenlivosti šťastia. Našťastie bol tam Belisario, nemusel sa ustávať za ním ďaleko, mohol sa odbaviť na mieste. Pán Belisario by ich vzal vďačne; i dal by zaintabulovať, ale nemohol dať prvé miesto. Zabrala ho pôžička na väčšiu sumičku.

„Čo ako, zajtra o poludní vám oznámim, či pristane moja stránka. Ale pochybujem; vyhľadávala zábezpeku na prvom mieste.“

Pán Simon sa odobral zavčasu od pána Fortunata. Vyhovoril sa mu i pani Flóre, že nepríde na večeru.

„Inde bude iste zábavnejšie,“ podchytávala ho.

„Mám práce v pisárni. Po tieto dni ide pošta do Európy; hotujem korešpondenciu.“

Ale keď ostal sám, pobral sa za mesto. Prechádzka ho viedla popri mori. Tichý kanál, za ním Ohňová Zem,[52] taďalej veľké končiare pod snehom tvoria mu od rokov divadlo, ktoré predsa je vždy nové a pútavé. Stretával ľudí, ktorí sa už vracajú, pešky alebo v kočiaroch, tiež z tejto prechádzky. Keď sa vrátil, nadišla ho chuť do roboty. Zatvoril sa do pisárne naozaj.

Keď sa odbavil, dávno sa už zvečerilo. Obed bol veľmi dobrý, nežiadalo sa mu večerať. Šiel k mostu, ako predošlú nedeľu; zazrel na ňom ešte viac ľudí. Tichá, mesačná noc vyvábila ich pokochať sa v prívetivom magallanskom večere. Dal sa zas len bočnou uličkou k nákladnému mostu.

„Pán Nikola, či ste tu?“ volal pred bránou zo šramiek.

Žeravić vyšiel spoza uhla ubratý do svojich kepeňov. „Nech sa len páči, pán Simon. Povedal som, pán ostal doma; ale Nikola je tu od mrkania.“

„Dnes máme i mesiačik,“ pochválil sa pán Simon. „Nemusíme dymiť naspamäť.“

„Máme túto bárku s ovsom z Chíl, dnes budeme zasadať na ovse,“ smial sa Nikola.

Sadli si zas na vrecia, more čľapotalo pod nimi. V kanáli sa ťahal dlhý ohnivý pás, ako sa mesiac nazeral do mora. Premávkový most zavliekol sa ďaleko, sťaby sa plazil na stĺpoch. Na ňom vidno premávať sa postavy hore-dolu. Zapálili si zas z cigár, ktoré vytiahol pán Simon a kochali sa v tichom nočnom kraji.

„Pekné sú magallanské noci, keď sú pekné,“ rozsúdil pán Simon.

„Nuž hriech by bolo neuznať,“ privolil i Nikola. „Ale keď ich omrzí, vedia byť i mrzké.“

„Máte sa kde schovať?“

„Mám striežku v zátiší. Ak ťahá zvonku, idem za uhol. Tiež je ústrešie, aspoň neleje po mne.“

„Bude smutne, keď duje a more bije do brehov. Neraz ho prehadzuje ponad múry.“

„Odtrhne i člny a bárky a vyhodí dakde na piesok.“

„Prišiel som po práci,“ obrátil reč na iný predmet: „Dnes týždeň sme sa zhovárali o osobných veciach. Dnes som sa prišiel opýtať niečo.“ Nikola prestal dymiť, pozrel naň v očakávaní.

„Dnes sa mi lepšie páčite, pán Katović,“ pochválil ho. „Ste veselší. Poznať vám po reči, že sa máte lepšie.“

„Nie najhoršie,“ prisvedčil pán Simon. „Najtiaž si zastať na dobrý podklad, hneď je inakšie; svet sa tiež ukáže nie toľme zmotaný. Neviete, Nikola, či tam dakde požičiavajú peniaze?“

„Nuž v bankách,“ oznámil mu Nikola.

„V bankách viem,“ usmial sa. „Mám tiež vychodený chodníček do nich. My kupčíci visíme na nich ako dieťatko na prsníku matere. Dávajú nám potravu, pritom i prsníku odľahne, keď nerozpiera zvyšná životná šťava. Ale viem, i jednotlivci požičiavali zo zbytku. V prvé časy i ja som sa utiekal k nim. Pozdejšie som sa málo s nimi zapodieval. Banka dávala, koľko bolo treba.“

„A teraz?“ chcel sa ho už opýtať, ale sa zhákol. Bál sa dať najavo, že ho zmútilo, čo počul predošle.

„Vy mi poviete, prečo nejdem i teraz na banku,“ pokračoval pán Simon. „Rád by jej dať pokoj. Mám po tieto dni poslať niečo peňazí a chýba mi čiastočka. Rád by ju pohľadať pod rukou.“

Počul o čiastočke a vydýchol. „Nuž keď je nie mnoho, mohol by vám i ja poslúžiť.“

„Vy, Nikola! A oňahdy ste sa ohovárali, že ste neodložili nič.“ Pán Simon bol veselý a tľapol mu na koleno. „A tu vidíme: tajný kapitalista! Keď je tak, vďačne vezmem: radšej u vás, ako u iného. Dvadsaťtisíc pečí.“

„Dvadsaťtisíc!“ I proti vôli zhíkol. Myslel na dve-tri tisícky, najviac ak by päť. Dvadsať je primoc. Toľko nemal nikdy na svojom bydle. „Nuž toľký kapitalista som nie, podobrať sa na dvadsať. Čo mám, je len pre prvú potrebu: ak by ma prikvačilo nešťastie, choroba. Dvadsať by nemohol.“ Ako mu je ľúto, že mu nemôže ponúknuť celú sumu! Zabudol, že čo je jemu veľký peniaz, pánu Katovićovi je len čiastočka. „Okolo peňazí sa obracia pán Kuzma Vodopija. Má ich vždy naporúdzi.“

„Vodopija? Ten u pána Ramosa? Ako sa má kedy starať o peniaze a pôžičky?“

Nikola nevedel ako, či vychádza s gazdom, či nie. Hádam robí potajomky svoje obchodíky. A robí ich hodne, i zarába dosť dobre. „Ale z jeho ruky sú peniaze drahé,“ dodal mu na výstrahu.

„Veľké úroky — čo?“ Hádal pán Simon. „I osobitný poplatok jemu — nie?“

Nikola mienil, že kto narába grošom, hľadí, aby mu čo-to odkvaplo.

Umienil si obrátiť sa priamo na pána Vodopiju. Nikola sa veľmi znepokojil. Mal za veľmi zlý znak, že hľadá peniaze pod rukou.

„Pán Simon, ak mi nevezmete za zle, ja by vám radil zaopatriť si peniaze na banke. Hľadať ich medzi ľuďmi, urobí veľkú vzburu, najmä medzi našimi. Začnú si myslieť všeličo, budú reči.“

„Že sa mi zle povodilo? I ja myslím, že sa pozhovárajú o mne. Nech si tam pohovoria trochu, Nikola; reči ma nezabijú. Nechcem pýtať taký malý úver na banke — onedlho budem potrebovať väčší. Pred zimou mám dve splátky, prvú by nedbal pokryť bez pomoci banky.“

Nikola sa zamyslel. Už uveril, že pán Simon má prečo byť zamyslený. „Zle je s nami, ktorí sme dlžní v Európe,“ požaloval sa mu pán Simon. „Cudzie peniaze príde platiť draho, keď tunajšie spadli z ceny. Kto má platiť hodne ako ja, má sa čo odhadzovať. Preto nedbám na reči; hlavná vec prísť k peniazom.“

Nikola nechcel viac hovoriť o veci. Čo povedať, keď nevie nič istého; čo sa s ním robí? Nebude mu najlepšie, keď hľadá peniaze na strane.

„K peniazom prísť prídete. Vodopija ich už vypradie. Ale pán Simon, azda je len nie celkom zle?“ Zadíval sa mu veľmi starostlive do tváre.

Usmial sa, položil mu dlaň na plece. „Nie tak zle, ako sa bojíte. Treba sa prebíjať, keď je tvŕdza. Azda sa vypletieme i z tejto.“

„Pomôcť vám pomôžeme a čo by sa nám prišlo poskladať,“ osvedčil sa s ohňom. „Ak by na to prišlo, ja sám by ich zohnal. Peňazí máme toľko, i viac, omnoho viac.“ Nadišla ho chtivosť; začal sa posmeľovať, že tie peniaze mohol by vystanoviť hocktorý lepší robotník z kampa alebo ostatný rybár.

„Tak majú naši ľudia peňazí?“ Zaradoval sa pán Simon.

„Vy, ako obchodník, budete skôr vedieť ako ja.“

„Mal by vedieť ako obchodník, i ako krajan. Ale v ostatné časy nestýkam sa toľme s našimi.“ Vyslovil to bez trpkosti, ale ho predsa bolelo, že sa začali odhadzovať od neho. Nevedel si sám vysvetliť prečo. Začali ho mať hádam za boháča, ktorého sa chytá pýcha. Nikola by mu bol lepšie vynašiel príčinu. Nie bohatstvo a pýcha pána Simona ich odháňa, ale v ostatné roky podvihli sa nové obchody, ktoré mu zabrali čosi ľudí. Novota priťahuje, ľudia skusujú, či nedostanú inde lepší tovar za menšie peniaze.

Vybavili vec, pre ktorú prišiel, bol by mohol ísť svojou cestou. Ale cigary voňali, more ich hojdalo, zaliečalo sa tichým šepotom, mesiac plával v celej sláve na nebi, rozlieval čarovné svetlo na more i na zem. Ľúbezná magallanská noc túlila ich pod teplé, mäkké krídla. Nevedeli sami, ako sa zaplietli do zhovôrky o tom, kto sa z našich vzmohol v ostatné časy a ako. Prišli na to, že ich je, ďakovať bohu, hodne, ktorí sa majú veľmi dobre.

„Vzmáhame sa,“ potvrdil Nikola. „Vieme zarábať.“

Pán Simon sa zamyslel a nadhodil: „Zarábať áno. Ale vieme ich i vynakladať, naše peniaze?“

„Nie najhoršie,“ uspokojil ho. „Nikto ich nerozhadzuje.“

Pán Simon sa usmial a pokrúcal hlavou. Napomenul mu, že nedávno sa sňali dvaja naši. Jeden vyrozprával, ako premárnil dva či tri razy všetko, čo mal; druhý zas vydal veľké peniaze, na čo ich nepatrilo vydať a utratil ešte viacej pre zábudlivosť a nedbalosť. „Viete, vtedy, keď zameškal kúpiť argentínskych pečí, kým boli lacné. Nuž z tých dvoch krajanov ani jeden nevynaložil dobre svoje peniaze.“

Nikola sa tiež usmial a prisvedčil. „O nás dvoch uznám; hoc vy ste nie v toľkej chybe, lebo ste sa nespustili ako ja.“

„Lebo som mal viac ako vy. Ale i viac som premárnil. Bol som horší gazda od vás. A či viete, čo je zmysel peňazí?“ Položil mu ruku na koleno; čakal, čo sa mu povie.

„Zmysel peňazí, pán Simon.“ Pozeral naň udivený, čo je to za novinu? Nemohol si nič vybrať z neho: „Zmysel peňazí… Vy ste zabudli, pán Simon, že som nebol v školách. Chodil som do dedinskej, ale najviac poza školu. Keď prišla jar a začali vrabce čvirikať a jahňatá bľačať, i ja som pozeral viac cez oblok ako na tabuľu. Zmysel peňazí…“

„Veď sa iba zhovárame. Ani ja som nebol v školách: čosi som pochytil takto zo strany, ale tiež nie veľa. Zhováram sa so skúseným, statočným mužom: mám vás za priateľa.“ Odmäkol mu hlas, keď preriekol tie slová.

„Pán Simon, veľkú česť mi preukazujete.“

Zamĺkol znezrady, prišlo mu clivo. Pozrel naň zboku, či sa mu nestalo dačo, že hovorí akosi divne. Prvej tá pôžička a za ňou zmysel peňazí. Či mu hádam straty a starosti neudreli do hlavy? Stáva sa i to. I Dorinka, ktovie či mu neporobila? Videl ju, jej oči. Mala pozor, ktorý páral rovno do duše. I obočia sa jej snímali nad nosom; tiež veľký znak. Prečo by nemohla mať tajomnú moc zmútiť chlapa? Mladá a pekná, ako bola ona, mohla mať väčšiu moc nad ním ako stará odporná striga na trlici. Pamätá sa ešte mládencom, ako sa zvrtol pod ním mul na rovnej ceste a hodil ho na hŕbu skália, keď stretol krásnu Máriu štrbavej Bary so šaflíkom s vodou na hlave. Začal ju prekárať, podchytávať ju, kým jej netrafil povedať:

„Ej, tvoje čierne oči, Mária, nedajú mi pokoja.“

„Hi-hi-hi! Čo ti urobili moje oči, Nikola?“

„Ide z nich ošiaľ na mňa, keď do nich pozriem, Mária.“

„Bodaj si sa v nich utopil, Nikola!“

V tie časy udrela doň strela z jej očí, pred očima sa mu menilo. Mul sa skrútil pod nim, šmaril ho ani šúpu na skálie. Mala oči Mária, mala, ale bisťubohu mala ich i Dorinka. Párali tiež ani jasná strela, nebodaj porobili chudákovi pánu Simonovi. Aký výmysel: zmysel peňazí!

„Možno som sa vyslovil nejasne,“ vytrhol ho z myšlienok. Zbadal, že sa zamyslel akosi veľmi. Hádam nemôže prísť na to, čo mu chcel povedať. I Nikola rozložil ruky v neistote. Chcel povedať, že by neškodilo, keby mu povedal zreteľnejšie, čo mu chce povedať. „Mal som sa skôr opýtať, či viete, čo sú peniaze?“

Nikola prikývol. Tak už skorej. To je už na lopate. I začal mu vysvetľovať, že sú peniaze taká vec, bez ktorej nikam sa pohnúť. Kto má niečo pred sebou, musí ich mať a užívať ich, alebo troviť, keď príde na to. Troviť pod spôsobom, nenáhliť sa.

Pán Simon myslí, že sú nie na to, aby sme ich len trovili. Či sme na to na svete, aby sme len zarábali a čo zarobíme horko-ťažko strovili? Hrdlovať len na to, čo treba na chlebík, nebol by veru najkrajší život.

Nikola mu rozpovedal, že hlavná vec je mať. Mať ich nie je ľahko, vynakladať ich je už ľahšie, na čo príde. To už príde ako samo od seba. „Každý im vie nájsť miesto,“ uistil ho. „Neraz si rozkladáme ešte prvej, ako k nim prídeme, na čo puknú. Ľahko ich vynakladať, len by ich bolo čím viac.“

Pohádali sa veľmi tuho. Pán Simon sa vracal jednostaj na to, že ťažko ich vynakladať, oveľa, veľa ťažšie, ako zarobiť. „Zarobiť ich len zarobíme, či viac, či menej rukami alebo inou prácou, ale vynaložiť ich, ako patrí, nie je ľahko.“

„Nie je s kostolným riadom, nie,“ opakuje si Nikola i krúti nad ním hlavou. „Porobenina!“ potvrdil si zas. Zišla mu na um striga.

Nemohli sa nijako pojednať, či je ľahšie zarábať, a či vynakladať. Nikola by bol chcel sňať z neho porobeninu, ktorú pustila naň Dorinka, ale ju nemohol dolapiť. Presiakla ho, ako vidno, celého, nakazila až do špiku. V prudkej hádke pán Simon ho zaskočil. Riekol mu:

„Mať ich nemôže byť veľmi ťažko, Nikola. Sám hovoríte, že skoro každý z našich má čo-to, viac alebo menej. Vynaložiť ich dobre, myslím, už musí byť ťažšie. Tu sme len dvaja a z nás dvoch sme ich vynaložili jeden horšie od druhého. Ako ich vynakladajú iní, neviem povedať.“

Nikola sa rmútil. Musel sám potvrdiť, že ich málo vynakladajú. Držia ich, aby ich mali, ak by im boli treba. Podajeden ich len drží, lebo nemá čo robiť s nimi.

„Povedzme radšej, Nikola, ako je; nevieme sami dobre, čo máme, čo sú peniaze. Nenašli sme im zmysel a význam. Obyčajne ich máme za dar, ktorý nám obľahčuje alebo i sladí život. Ale peniaze sú moc, zarábať ich, znamená zbierať moc. Ktovie, Nikola, čo sú, keď ich ide zarábať, domáha sa moci, ktorá je v nich. Pachtí ich mať čím viac, aby jeho vôľa zvíťazila. Peniazmi chce rozkazovať iným, ako by sme povedali.“

Nikola sa uspokojil čosi. Čo počul, divne zneje ešte, ale čosi bude i pravdy.

„Hej, hovoria všade, že peniaze rozkazujú,“ potvrdil vďačne a doložil ešte: „I na každom kroku vidíme, ako rozkazujú.“

Prisvedčil mu, že i bez učenosti vynašiel, že kto sa vzmáha, priberá na seba moci po troche.

Nikola pokrúcal hlavou. Nepáčila sa mu moc, lebo ju nevidíme. Kto odloží desať pečí, je bohatší o desať pečí, nedrží sa na moc, ktorá je v nich. Veď v desiatich pečiach nemôže byť veľmi veľká, ani v tisícich. Muselo by ich byť viac, aby vysvietili, čo zmôžu. Pán Simon nechcel to uznať.

„Veľká chyba, Nikola,“ začal mu vytýkať, „že nechcete uznať moc v desiatich pečiach. Každá peča jej má toľko, koľko na ňu padne. Hľadáte v pečiach bohatstvo, a bohatstva v nich nieto, ale je v nich moc. Bohatstvo je v práci. Kde nepracujú, nemôžu byť bohatí, hoc by mali i moc peňazí.“

Nikola sa chytil za hlavu. Idúc za zmyslom peňazí, prevrátili by sme svet i celý poriadok v ňom. Robotní ľudia sú vraj najbohatší, a verubože vidíme, že mnohí pracujú do úmoru, ale bohatstva u nich nebadať. Práca je skôr hrdlovisko, nie bohatstvo. Vysvetlil mu, čo je robota, čo je nie. Uviedol mu príklady, komu ide z práce bohatstvo a komu pripadne iba jej ťarcha a súžba.

Nedal sa presvedčiť; stál na tom, že bohatstvo je v práci, a nie v peniazoch. „Tak, Nikola!“ opakoval mu. „Kto pachtí za bohatstvom, nech ho hľadá v práci, v peniazoch ho nenájde. Pracuj a zbohatneš.“

Nikola sa rozhorčil. Ukázal mu toľkých, ktorí pracujú a nemôžu prísť k ničomu.

„Nemajú slobodu práce,“ začal mu dokazovať. „Slobodu si nemohli zaistiť, lebo nemali moci, povedzme, ak chceme, peňazí. Bohatstvo, Nikola, ktoré vyvádzajú ich ruky prácou, odteká do iných žľabov. Bohatstvo je tam, v ich robote, ale robota nebola ich, lebo nerobia pre seba, nemajú slobodu práce. Keby mali peňazí, mali by moc robiť pre seba, samostatne. Remeselníci v starých časiech mali slobodu práce, ako ju má dneska roľník alebo kupec. Bez peňazí nieto tej slobody. Peniaze rozkazujú v svete, delia moc, dávajú slobodu, delia bohatstvo.“

„Dobre, už sme doma,“ zaradoval sa. „Hlavná vec je prísť k peniazom.“

„Hlavná vec je držať ich zmysel pred očima,“ tvrdil zas.

„Ja si ho už vynájdem; najtiaž ich mať!“

A zasa išla tuhá priečka, čo je hodno viacej: nadobúdať peniaze, alebo mať na zreteli ich zmysel. Pán Simon mu zas len poukázal, ako ľahko prišli o svoje peniaze, hoc ich mali. Nikola zas len musel uznať voľky-nevoľky, že je tak.

„Mali sme ich, i strovili šťastne.“

„Rozmrhali, Nikola, rozhádzali,“ opravil ho pán Simon. „A prečo? Nebrali sme vážne ich zmysel. Nevideli sme, na čo sú a čo je v nich. Preto nám boli ako zbytočné, temer nám zavadzali. Tak sme sa ich ľahko striasli.“

Nikola ho vysmial. Vedel, že sú nie zbytočné, tobôž mu zavadzať, ale krehká nádoba, nemohol sa premôcť, zabavil sa za ne.

„Veď to je, Nikola,“ prisvedčil mu pán Katović. „Minuli sme ich, hoc sme vedeli, že nám budú treba. Ba ešte potom, keď sme šli do roboty s prázdnym vreckom a výčitkami, zas len sedela v kúte myšlienka, zabaviť sa i druhý raz ešte lepšie, keď ich zarobíme.“

Nikola sa mu nestaval veľmi. Mal ho v sebe, mocný popud, míňať a míňať, čo zaribí. Trafil mu na slabú strunu. Azda predsa len nemá prevrátenú hlavu. Divne prevracia veci, kladie ich inde, ako kde ich vídame, ale má pravdu. Peniaze rozkazujú; kto ich má, rozkazuje. Slobodu drží v sebe, druhým ostane posluch. Čosi sa i jemu začalo brieždiť, o koľko moci a slobody doniesol dodnes seba od svojho mládenectva. Prišlo sa mu i hanbiť trochu.

Pán Katović mu dal pokoj. Tušil, že sa prevŕha po strmých prtiach a kiaroch, rozlievajúc po troche mliečko z mieška hladným psom výčitky. Nech lížu. Dajú mu pokoj, kým pôjde za ovečkami, ktorých nakradol po kadejakých košiaroch pôžitkov a kratochvíľ, že si ich zajme sebou. Ale mliečko vyšlo, psi hryzú, ovečky brnkli do húštin.

„Necnejte si, pán Nikola. Iní robia horšie od vás,“ začal ho tíšiť. „Ja som šípil, čo sú peniaze, i čo je v nich, a predsa som ich znevážil. Nevedel som do koreňa, čo viem dneska.“

Kto sa o to stará, čo je v peniazoch? Nikola sa musel smiať. Každý si myslí, peniaze sú bohatstvo, hrabe, kde môže. Čo sa má trápiť o ich zmysel?

Pán Simon ho vysmial; ktovie, či sa ich nenájde, i vedomých. „Tu sme hneď dvaja, ktorí čosi šípime. Či ich je v meste ešte mnoho, neviem, nehľadal som ich dosial, múdrych a opatrných. Myslím, že ich bude. Azda len nevidíme všetci v peniazoch iba surové bohatstvo, pohodlie, zábezpeku budúcnosti, alebo práve pôžitok, samopaš, zábavu, muziku, pijatiku, bohatý stôl, čipky a skvosty, prepych, rozblúdenú ženu a také veci. Medzi týmito som bol i ja. A neviem, neviem, či by sa zas nepridal k nim.“

Nikola sa najedoval. Pre jeden raz robiť toľké divy! Veď sme ľudia. Kôň má štyri nohy a potkne sa.

„Veď ľahko sa potknúť,“ prisvedčil mu, „raz, i dva. Ale pokuta nevystane ani za ten razík. Do čoho sme padli, sami sme si vina. Chlipkáme, čo sme si navarili. Pre pokĺznutie, Nikola, sedíte na tomto moste, a ja musím hľadať pod rukou peniaze. Tie dva-tri razy nehľadali sme v peniazoch moc a slobodu práce, podstrčili sme im ľahkú ženu, tanec, klinček do gombíkovej dierky, dobré vínko, karty, hádam i nádherné šaty, a, hľa, ako sedíme! Vyzeráme, ako sa vytrepať z kaše.“

Nikola sklonil hlavu. Nemohol sa pochváliť, že umkol pokute za svoje chybičky.

Udrel ho po pleci, nedal mu smútiť.

„Necnejte si, pán Nikola, nie ste ani vy všetkému na vine,“ začal sa mu usmievať. „Ale vám kto poradil, keď vás vyprávali na plavbu, čo sú peniaze, čo je v nich? Kto, keď ani naši starí nevedeli! Len oňahdy ste povedali, že prichodí zobudiť peniaze, lebo sú vraj ako zakliate. Vidíte veľkú pravdu ste vyslovili vtedy! Zobudiť ich a odkliať, by znamenalo vrátiť im pravý zmysel a podstatu. My v nich vidíme tam doma ešte i dnes bohatstvo a zábezpeku nám a potomstvu. Či nie? Či sme ich neposchovávali, aby nám neskapali niekde? Inde by ich iba boli podložili na slobodu práce. Nedali sme ich na prácu, preto práca zamrela, žriedla bohatstva vyschli, nerozlievajú sa z nich potôčiky po kraji. Potomci priopatrných otcov schudobneli, rozpŕchli sa po svete za chlebíkom.“

Čosi bude i v tom pravdy. Nikola sa rozhliadal nesmele, kde mu ukazoval. Začal tušiť, že z jednej chybičky sa vysnuje celá retiazka následkov. Ak je chyba veľká, bolo by ju var’ napraviť za horúca. Ak ju necháme, vyjde z nej pohroma a zhuba. Je v peniazoch čosi viac ako bohatstvo; je v nich moc a sloboda práce. To je žriedlo blahobytu a šťastia, len im pohľadať pravý zmysel. Bolo by sa hádam dať hneď do roboty; otvárať ľuďom oči.

Zaradoval sa, že bárs divne hovorí, nepodstúpil z rozumu, ako si prvej myslel. Rozum je na mieste, Dorinka mu neprevrátila hlavu.

„A kedy ste, pán Simon, prišli na tento zmysel?“

„Pomaly sa ide, Nikola, na koreň veci; nenaučíme sa hneď pozerať na svet doprosta. Po troche som sa naučil vyzvedať, nie koľko má pán Nikola peňazí, ale ako narába s nimi: či im prišiel na zmysel alebo nie. Tak oddneška budete i vy pozerať na jednotlivca, ale i na národ. Uhádnete hneď, ktorý je mocný alebo slabý.“

„A my nebodaj slabí medzi slabými!“ začal stŕpať Nikola. Na pleciach pocítil ako nikdy dosiaľ ťarchu nanútenej práce. Bolo mu temer, akoby padol do otroctva. Kedy sa mu ujde sadnúť zasa ku kormidlu, alebo aspoň obsluhovať na lodi? A bratia všade svetom v nanútenej robote! Kupci a námorníci od koreňa robia motykou a čakanom alebo strižú ovce. Záhorskému roľníkovi nespieva škovránok za pluhom; musí sa spúšťať do útrob zeme po čierne diamanty. Iného roľníka vyzlečú temer donaha. Musí obsluhovať pec, z ktorej sa lejú potoky roztopeného kovu. Kto ich zas zhromaždí? Kto ich postaví každého na prirodzenú postať? Kde je moc rozviazať pracovnému ľudu ruky a vrátiť mu slobodu práce?

„Schápeme sa, schápeme,“ teší ho pán Katović. „Náš ľud sa vynájde, vžije sa chytro i do biedy. Nájde si on i svoju postať. Má životnú silu a veľkú príčinlivosť.“

„Keby sme neboli roztratení!“ žaluje sa Nikola. „Keby sme boli šli aspoň do jedného kraja všetci.“

„Dobre by bolo,“ uznal i pán Katović. „Bolo by lepšie vyhnatým z domu, keby boli na hŕbke. Ale sme predsa i tak spolu. Nosíme ešte všetci vlasť v srdci; odniesli sme ju na šťastie sebou do sveta. Držať by nás bolo ľahko spolu, len si osvojiť pravý zmysel peňazí a vynakladať ich, na čo sú.“

Ako môže držať národ dovedna od zmyslu peňazí? Nikola si nemohol pomyslieť, aby peniaze mali takú moc. Pán Katović mu ukázal národ Izraela, tiež rozpŕchnutý po celom svete a predsa jedno telo, jedna duša.

„Teda tiež národ mocný!“ zadivil sa Nikola.

„Veru málo ich bude mocnejších,“ istí pán Katović. „Rozkazuje i tam, kde ho nieto. Moc sa mu šíri ďaleko za jeho šiatre.“

„Tiež pre zmysel peňazí!“

Prisvedčil mu, že z väčšej čiastky. Peniaze vynájde, kde iní vidia púšť; všade si vie budovať paláce blahobytu a šťastia. V peniazi vidí moc a slobodu práce. Moci nedá zaháľať, nedrží ju schovanú pod hlavnicou a v slamníku. V peniazoch nehľadá pôžitky, rozkoše a výstupnosť, ale slobodu práce.

Nikola počúva poviedku o mocnom, roztratenom národe, o ktorom málo slýchal do tých čias. Bol by nedbal vedieť, kde prišiel k poznaniu peňazí.

„V dome, Nikola, v rodine. Zmysel peňazí zdedil po otcoch ako my naše role, ibaže sa on drží svojej dedovizne a dobrých obyčají po otcoch. Nie peniaze sú mu dedovizeň, ale vedomosť, čo sú a čo vládzu. Z tej vedomosti padla mu do ruky moc, ktorú cítiť v sebe od Jozefa v Egypte až do našich čias.“

„My nebudeme nikdy takí,“ pochyboval Nikola.

„Ani nám netreba zájsť tak ďaleko, ďakovať bohu,“ tešil ho pán Katović. „Nežiada sa nám opanovať svet, ani rozkazovať iným. Chceli by sme len žiť na svojom, svojským životom, a byť na hŕbke, viazaní jeden o druhého. Náš dom stojí, iba čo spustol, ochudobnel. Náš Sion ešte nerozbúrali. Môžeme si ho popraviť. Ak neslúchame, čo pýta pravý zmysel peňazí, my, ktorí sme v cudzom svete, vyhynieme. V druhom kolene sa utopíme v mori cudzoty. Naše deti nebudú chcieť počuť, skadiaľ im prišli rodičia…“

„Keby sme sa mohli vrátiť domov čím skôr!“ zažiadal si Nikola.

„Vrátiť sa domov?“ opakoval pán Katović. „To by znamenalo, že sme obliekli zasa pravého, celého človeka na seba i s podstatou, ktorá nás čaká. Počneme sa i vracať neomylne. Ale či bude čím popraviť spustnutý dom!“



[52] Ohňová zem — Tierra del Fuego, ostrov pri Južnom cípe Južnej Ameriky, ktorý je oddelený od pevniny Magallanesovou úžinou. Pôvodní obyvatelia ostrova boli Indiáni. Neskôr sem prichádzali zlatokopi aj z Chorvátska.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.