ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Simon šiel hneď zarána do obchodu pána Ramosa pohľadať pána Vodopiju. Keď mu vyrozprával, po čo prišiel, Pán Vodopija sa zarazil.

„Peniaze by boli,“ oznámil mu. „Byť moje, dal bych vám ich naskutku. Ale akokoľvek vypradiem ich. Dnes, najneskoršie zajtra oznámim vám, na čom sme.“

Napoludnie nešiel hneď na obed, ale priamo do veľkého obchodu v ulici Manuela Rodrigueza na uhle s Temuco. ,Almacén a la cindad de Londres, Paris y Talca‘ vývodil medzi susednými domami. V obloku už neboli metly s metliskom nakríž, pýšil sa tam veniec vychýrenej portugalskej cibule, pri ňom vence cesnaku. Pán Dolčić naukladal konzervových pušiek do stôsa, hrnce z liatiny, bľachové cedáky, dakoľko hŕbok nožov a vidličiek. Pri nich lákal načatý brús syra. Posluhoval sám bez kabáta. Rukávy na košeli podvihol a stiahol ich gumovými páskami nad lakťom, aby sa nespúšťali pri robote. Meral tu zemiaky, tu fazuľu alebo inú strovu, rizkašu a kávu. Dieťatu, keď oddával tovar, daroval cukrík z veľkej sklenenej nádoby.

„Hneď som s vami, len čo sa premelú trochu,“ kývol mu hlavou. Vydával tovar, prijímal a vydával peniaze. Tu i tu sa zachmúril, keď prišlo zapísať do knihy, koľko dal na bradu. „Ešte len pondelok,“ požaloval sa v našej reči pánu Vodopijovi. „Zavčerom dostali plácu a už pýtajú na úver. Taká je naša robota. Dávať, dávať a nevedieť, kedy prídeš k svojmu.“

Ľudia vchodia a vychodia. Zvonček kedysi dnuka zjajčí ani budíček, len nech sa odchýlia dvere. Kto ich zabudne zavrieť, musí skočiť k nim, aby raz prestalo volať na ratu. Pán Vodopija sa obzerá po miestnosti, nemôže sa prenadiviť, ako sa vyzná kupec, kde čo leží. Koľké priečinky a šuplíky! Taký pestrý tovar!

„No dobre,“ vydýchol si, keď odbavil ostatnú ženičku. „Poďme do nás. Jednou cestou sa pripáčime, čo sa robí.“

Zaviedol ho do kuchyne. Vo veľkom hrnci vrie hovädzina. Dakedy frkne z varu na platňu, zoškvrčí na nej. Mäso sa prevaľuje v mútnej vode s vňaťou cibule, ako vrie.

„Taká je babračka bez gazdinej,“ žaluje sa. „Radšej nepozerajte. Nie je najlepší poriadok.“

Pán Vodopija si už prvej bol pomyslel, že by sa tu zišli príčinlivé ženské ruky. Nebolo poriadku mnoho, ale ani čistoty. Nezaškodilo by vymiesť smeti z kútov, vydrhnúť všetko rad-radom.

„Prečo sa neoženíte, pán Dolčić?“ napomína mu. „Škoda sa trápiť takto.“

„Nebolo by od veci,“ uznal s vľúdnym úsmevom, „ale viete, dvaja sme. Jeden bez druhého sa neoženíme. A v dome by sa neušlo izby iba jednému páru.“

„Pristaviť si jednu-dve izby,“ radí mu.

„Nieto kde. Oklamali sme sa s domom. Nemá dvora, iba malý kútik.“

„Kúpte od suseda! Koľký kus pozemku stojí za domom naprázdno!“

„Probovali sme kúpiť. Len čo zaňuchali, že sme utisnutí, zacenil, oplan, bezočive. Radšej sa trápiť, hoc i neoženiť sa, ako sa dať odrieť do siedmej kože. Zadebnili nás tu.“

„Keď ste rozrástli priveľmi!“ hreší ho pán Vodopija. „Do sklepu ste natrepali viac, ako má môj gazda. Nieto kde ihlou bodnúť.“ Pán Dolčić sa usmieval pri pochvale. „Bohatstvo! Mali by ste sa oženiť sám týmto razom, ukázať cestu pánu Kolčićovi. I tak je ustavične v kampe.“

„A keď sme sa zriekli!“ škrabe sa za uchom. „Ani by hádam nepristalo a narobilo by zlej krvi, jeden mať ženu a rodinu a druhý sa vädiť.“

Pán Vodopija nevedel vynájsť, prečo by im škodilo, keby jeden mal ženu a druhý nie. Myslel si, že obchod je obchod a rodina je rodina. Ale dal pokoj; radšej mu dal dobrú novinu, že peniažkom našiel veľmi dobré miestko.

„Budú bezpečné, sťaby v pokladni alebo v noci pod hlavnicou. To je už hej prvotriedna zábezpeka! Ale úroky som nemohol vyjednať iba zákonité.“

„Zákonité?“ Málo chýbalo, že nevypustil varechu z ruky. „Tak prosím vás, vysvetlite mi, ako by sa vyplatilo dať moje peniažky z ruky? Na tie úroky mohol by ich temer mať na banke.“

„Dobre, pol druha raza,“ popustil pán Vodopija.

„Na dvoch razoch, ak chcete, pán Kuzma. Poplatky a trovy, i čo príde vám za ustávanie, platí dlžník. Menej pýtať už nemôžeme. Viete sám, na aký úrok išli druhé peniaze?“

„Ale sú na deravom moste. Tieto budú, akoby boli šli na výlet alebo do kúpeľov. Vrátia ich iste. Aká bezpečnosť! Všetci môcť spať tak pokojne, ako vy budete pri tejto pôžičke, vravím vám, nebolo by chorôb v Puntarene…“

Pán Dolčić nedal mnoho na to. Nemôže sa žalovať na spanie, ako ľahne večer, tak sa prebudí ráno. Keď nieto sveta, zaspí i po obede. „Kde je tá pekná bezpečnosť, pán Kuzma?“

„Prepáčte — nemôžem povedať.“

„Ako — ako?“ Vytreštil oči ako plánky. Ba či nepojedol pochabé huby mládenec? Veľká bezpečnosť a nechcieť jej udať adresu! „Rád by vedieť predsa, kde mi budú peniaze!“

„Len na krátky čas. Sľúbil som mu, že nik nezvie. Myslel som, že sa spustíte na mňa. Máte moje slovo!“

„Spúšťať sa, spúšťam, vidíte. Ale,“ pozrel naň slávnostne, meral ho od hlavy do päty. „Predsa sú len moje. Utŕžil som ich, ak chcete vedieť, za kožky. Jose ich doniesol z kampa. Uznáte, musím vedieť vydať počet, kde sú peniažky za ne. My sme, ani by ste neverili, akí sme úprimní jeden druhému. Nepokazí jeden, čo urobí druhý. Ale hoc by mi prikryl, musím vysvetliť, kde je čo…“

Pán Vodopija sa urazil. „Vidím, nechcete dať na slovo.“

„Dám vďačne, pán Kuzma, i košeľu. Ale sme smrteľní. Stať sa dačo vám, uchovaj bože, znenazdania, u koho pýtať moje peniaze?“

Pánu Vodopijovi upadli krídla. Ako sa s ním priečiť, keď predvída všetko. Berie zreteľ i na také nešťastie, na ktoré iný by nepomyslel, veď sa necíti, že by mal dušu na jazyku.

Voľky-nevoľky musel vyjaviť veľké tajomstvo, peniaze pôjdu pánu Katovićovi.

Pán Dolčić podskočil od radosti, oči mu zasvietili. „Prišiel na psa mráz,“ pomyslel si. „Hľadať on, veľkokupec, groše u Dolčića a Kolčića!“ Ale radosť nepotrvala. Pomyslel si a začal chladnúť, kým neostydol nastudeno. Tvár sa mu predĺžila. Vyšla na ňu veľká starosť skadiaľsi.

„Veru neviem sám, pán Kuzma, z tej pšenice sotva bude múka. Oldomáš sotva budeme piť. Tej roboty sa bojkám, veľmi bojkám. Bohvie aký zajac sa učupil za váš kriak.“

„A čo!“ Rozosmial sa pán Vodopija. Smiech mu tiež šiel skoro od žlči ako od pľúc. „Vari sa bojíte, pán Dolčić!“

„Veru, veru, ľak ma preskočil. Rozpoviem vám hneď prečo.“

Pán Vodopija nechcel ani počúvať. Báť sa domu, ako je dom Šimona Katovića! Nie dom, hotová pevnosť!

Pán Dolčić sa ho spýtal, ako sa stalo, že taký mocný, veľký dom sa uponíži odrazu zhľadávať peniaze pod rukou? Prečo mohutný dom nejde na banku? Hľadá tajné chodníčky, lebo kdesi čosi prismrdelo. Posmrdkáva…

Pán Vodopija ostal, akoby ho vyvalchoval v stupoch. Vyhodil ho zo sedla; pána Katovića omaľovať, že zháňa čertov. Padajúc, chce zamočiť iných. Pán Vodopija nechápal úplne, prečo šiel pod rukou k nemu, ale mu nezišlo na um myslieť zle o ňom. Strach pána Dolčića sa ho nechytil, veril v statočnosť Katovića, ako že je slnce na nebi. Kde sa teraz obrátiť? ísť pánu Katovićovi oznámiť, že mu nechcú zveriť prašivých dvadsaťtisíc? Radšej sa ísť do vody hodiť.

„Ach, čiže je mrzko!“ začal sa zhrýzať. „Aké pľuhavé remeslo!“ Preletelo mu v pamäti, koľko ráz ho takto ubili majitelia peňazí a nedali plakať. Prežierať jed a obsluhovať ich s úsmevom za oročky. „Nešťastné remeslo, horšie od otroctva! Za pár groší dať si vynadať do kmínov!“ Ale sa stíšil: Chudobný čeľadník nemôže preberať v remeslách.

Začal ho prehovárať, i prosiť, i zaliečať sa mu, ale darmo.

Pánu Dolčićovi sa rozbrieždilo v hlave. Zišla mu na um Dorinka, čo všetko prehovorili o nej a pánu Katovićovi. Iste jej dobre zaplatil, cesta na Sever ho tiež trhla; počul kdesi, že utratil mnoho, keď padla z ceny čílska peča. Ktovie, aká sa tam varila kaša a jeho volajú na ňu. Pekná hostina!

„Poviem úprimne, pán Kuzma, že si ctím pána Katovića, ale ako obchodníka nemám ho vo vzácti. Kto sa pochabie za rozblúdenými ženami, neúfajte sa mu. Ženskár, kartár a korheľ nech dá obchodu pokoj a peniazom tobôž. Žena rozvláči Rozalesa, len jej otvoriť dom. Ďakujem ponížene, ale Jose by ma zabil.“

Pán Vodopija sa najedoval veľmi. Tvár mu zvážnela, tam dnu čosi v ňom zatvrdlo. „Aký nezmestník!“ jedoval sa. „Má dve peče; už nevie, čo robiť od pýchy.“ Začal zapínať kabát. „Pôjdem si zajesť ešte napochytre. O jednej musím byť v robote.“

„Mohlo sa vám páčiť so mnou. Hovädzina sa dovára,“ volá ho veľmi priateľsky. Urobili by sme pečienočku naponáhle. Mäso a chlieb, náš vezdejší chlebík…“

„Ďakujem ponížene, pán Dolčić. Musím sa ponáhľať. Tak ozaj z nás nič?“ Pozrel naň ešte raz veľmi vážne.

„Už som povedal, pán Kuzma,“ osvedčil sa a tvár mu stvrdla. „Čo raz poviem, nepremením, a čo bolo čo.“

Pánu Vodopijovi zišlo čosi na um. Hanbil sa naozaj ísť na oči pánu Katovičovi s takou surovou odpoveďou: Čo si pomyslí o ňom?

„Dali by ste peniaze mne?“

Pobehal po ňom očima, koľko je hoden. „Prečo nie, pán Kuzma? Vám radšej ako inému, ak by bola bezpečnosť.“

„Ani mne neveríte!“ Obišiel ho var, akoby mu bol dal zaucho.

„Verím, ale nemáte nemovitosti,“ vysvetlil mu.

„Nuž dobre. Dám vám dlžobných úpisov do zálohu, na tridsaťtisíc. Vezmete?“ Vyhodil ostatnú kartu, len aby si nezadal u pána Katovića.

„A budú dobré?“

„Predsa nedám, pán Dolčić, moje mozole kadejako!“ Bolo mu už i v hlase niečo rozčúlenosti.

„Nuž dobre. Uvidíme.“ Pán Dolčić bol istý, že pán Vodopija bude si dávať pozor, komu dáva peniaze.

„Uvidíme?“ Rozpajedil sa, zapálil sa ako pivónia. „Nič neuvidíme, pán Dolčić!“ Z očú mu šľahol blesk. Stál na nohách pevne ani bralo. V najväčšej tvŕdzi vynašiel východ z pomykova. „Alebo prikryť hupkom, alebo nič. Ale vám oznamujem, dostanete iba zákonité úroky. Pristávate?“

Pozeral naň pán Dolčić, akoby bol dostal obuchom do hlavy. „Zákonité?“

„Ani peče viac!“

„A dáte ich, tie isté peniaze, na poldruha zákonitých, k tomu peknú odmenu! Ďakujem za lásku!“ rozhorčil sa.

„Dám mu ich na zákonité,“ osvedčil sa. „Hodného človeka azda nezoblečiem donaha. Radšej škodovať.“

„Ale prepáčte, za moje peniažky sa mu preukážete, pán Kuzma, ako veľký priateľ. Čo by mal ja z toho?“

„Ujmu sotva, pán Dolčić. Dostanete riadne úroky. Ale keď nechcete, dajme pokoj. Prepáčte, že som vám kradol čas podaromnici. Porúčam sa!“

Bol ako ľad, pán Dolčić zas akoby ho bol obaril.

„A peniaze?“ pobral sa za ním, ani ruky mu nevypustil.

„Pohľadáme ich,“ tíšil ho pán Vodopija. „Peňazí dosť, len ich vedieť hľadať.“ Usmial sa mu do očú. V očiach mu blyslo čosi ako výsmech a či opovrženie.

„Veď by vám ich ja dal!“ dohovára mu pán Dolčić.

„Ďakujem za lásku. V ostatné časy, musím sa požalovať, nebolo ľahko vychádzať s vami. Nebolo dôvery. Bez dôvery ja nechcem peňazí, čo by boli aké…“

Pán Vodopija sa zaťal. Stal si na vlastné nohy. Rozmyslel lepšie. Na dlžobné úpisy, aké on má, môže dostať hotové i na banke. Pán Dolčić sa začal podkladať, prosiť, ale už bolo darmo. Veľkú trhlinu nemohol zaplátať. Keď sa vrátil k hovädzine, hrýzol sa, akí sú mladí ľudia náramní v dnešných časiech.

Pán Vodopija dostal peniaze hneď. Pred večerom ich doniesol pánu Katovićovi.

„Kde ste ich zadovážili tak chytro?“ zaradoval sa.

„Požičali mi v banke.“

Zadivil sa, že vzal na seba dlh zaňho.

„Čo na tom? Dali mi, vzal som.“

„A úroky?“

„Bankové, pán Simon!“

„Ale i za ustávanie niečo!“

„Nebolo ustávania, skôr radosť, že som mohol poslúžiť.“

„Z radosti nestučniete, priateľ,“ napomenul ho. Dal mu sadnúť do kresla a ponúkal ho cigarou. „Za prácu plácu.“

„Práca?“ Pán Vodopija si zapálil a poobzeral sa v pisárni. Zadivil sa, že veľký obchod, ako tento, má takú malú pisáreň. Do očú mu zaľahol tieň, tvár sa mu zachmúrila. „Pán Katović, prejedla sa mi táto práca. Bridí sa mi.“

Pán Simon otvoril oči, dávno nevidel vybúšiť nechuť tak mocne. Celá bytosť pána Vodopiju bola akoby v horúčke. „Čo sa vám stalo, priateľ?“ prisadol bližšie a chytil ho za ruku.

„Nuž vidíte, rozpoviem vám. Čoho by sa nechytil, kto sa chce prebíjať? Dal som sa na prostredníctvo, pán Katović, zaopatrovať peniaze, kde ich potrebujú.“

„Nevypláca sa?“ prihovoril sa mu s účasťou.

„Vyplatiť sa vypláca, ale čo zarobíme, i platíme, verte mi, draho. Pri každej jednačke odronia vám kúsok ľudskej hodnosti. Ako surové deti, keď začnú hádzať kockami do pomarančovníka v kvete, alebo idú naň drúkom, lámu kvet i s konármi. Byť v jednej robote dakoľko rokov, ostal by o holých suchých konároch. Neverili by ste, ako človeka skazia peniaze. I najlepšieho. Bojím sa sám o seba, či sa neskazím i ja, ak sa mi šťastie usmeje, ako skazilo iných. Povedzte mi, budem i ja taký?“ Pozeral naň z kresla veľmi starostlive a čakal, čo mu povie. „Ak má byť tak, radšej zapľuť na snaženie a ostať pri statočnej chudobe.“

Pán Simon pozeral s hlbokou účasťou na útrapy mladej, neskazenej duše. „Kdeže by nie!“ Kričal v ňom vnútorný hlas. „Predsa sme len šľachetnej krvi. Ako by neskvitol náš národ, keď plodí takéto deti!“

„Pri našich ste zažili niečo, pri našich?“ Vyzvedal od neho.

„Veď to je, čo bolí, pri nich!“ tľapol oboma dlaňami o kolená. „Akoby jed vošiel do nich!“ skríkol až bôľne. „Jed z peňazí…“

Pán Simon ho chytil za ruky, horeli mu ako v horúčke. „Nesúďme prísne, brat môj, slepých a nepovedomých. Peniaze, dobre vravíte, presiaknuté sú, naozaj jedom. Slávna ustanova ľuďom na poľahobu, na pestovanie bratských vzťahov, zvrhla sa. Prilepilo sa na peniaze, čo je v človeku mrzkého a surového. Ľudské Ja otrávilo peniaz, dalo ho do služby sebectva. Zanečistený je peniaz, bratku, nebezpečná otrava v ňom. Kto ho musíš obracať v rukách, umývaj si ich. Na ňom je nie blato ulice, ale surovosť nášho Ja.“

Počúval ho pozorne, bolo mu clivo, duša ho bolela. Pekné predstavy sa podeli kdesi a ostala púšť. „A čo s ním? Strániť sa ho?“ Pozerá na staršieho, čo rozsúdi. Cítil, že on musí vedieť rady v trápiech.

„Nie,“ odporoval mu živo, oči mu zasvietili. „Strániť sa nepomôže, skôr peniaz hľadať, nedobývať, ale mu vrátiť zasa pravý zmysel. U vás sa ozýva ešte láska, neotupeli ste ešte v sebectve, teda hore sa, do tuhej roboty, očistiť naše peniaze. Veď ich má nízka snaha v nečistom mešci, drží ich naporúdzi otročiť iných. Hľadajme ich, zhŕňajme a vráťme im vznešené poslanie. V nich je veľká moc. Mohla by človeku vrátiť zasa ľudskú hodnosť, len ju posvätiť láske, ako učil Kristus, Spasiteľ sveta. Myslíte, očistiť peniaze, dať im pravý zmysel, nemohli by nás vyslobodiť z pekiel, do ktorých sme sa vtrepali?“

Pán Vodopija prehliadol. Ubolené srdce meria tŕnistú cestu, ktorou sa vlečie ľudskosť, kvíli, žaluje sa a kričí o ratu, že nevládze ďalej ani na krok. Kto zahatil naše cesty toľkým tŕním? Aká súžba na nás, kto je na vine?

„Naše Ja — naše Ja!“ ozýva sa mu odvšadiaľ. Načo hľadať vinu inde? Veď je v nás — my sme v nej. Sami sebe hádžeme tŕnie na cestu, znášame ho krvopotne! Naše Ja — naše Ja!

„Ako si poradiť s ním?“ spytuje sa ho. Je skúsený, azda vie.

„Poviazať ho — poviazať!“ radí pán Simon, skočiac od stola. Ukázal mu obrázok Krista s mládencom. „On nás učí, ako ,Rozdaj všetko — nasleduj ma!‘ Rozdaj im všetko, čo je dobrého v tebe: to znamená poviazať Ja a obetovať ho láske. Ona môže očistiť naše cesty a vyrovnať ich. Ona očistí i peniaze od jedu. Keď budú čisté, bude i vám nežiaľ narábať nimi…“

Pán Vodopija pokyvuje hlavou. „Láska a láska vždy na jazyku; a srdce ako kameň…“

„Ste mladí!“ Poklepal mu na plece. „Láska je i v nás, nedajte si zdepčiť vieru v ňu. Zamrela, ale ožije. Ľudia sa znepokojili, obzerajú sa za ňou. Badajú, že je zle, veľmi zle; plátajú, zošívajú. Ale prídu na ňu. Presvedčia sa, že nieto Majstra ponaprávať všetko, ak ju nezavolajú na pomoc. Obrátia sa k nej, obrátia. I ruvať sa jednostaj medzi sebou zabolí naveľa. Prídu na ňu, prídu. Začnú raz krotiť rozmaznané, všemocné Ja…“

„Keby to bolo, pán Katović!“ zatúžil.

„Bude! Láska vtiahne do ľudí. Zasadne na svoj prestol!“ sľúbil mu pán Katović.