ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Fortunato a pani odobrali sa od neho pred domom. Je zavčasu, ani desať ešte. Volali ho dohora, ale pán Simon Katović nechce prekážať už.

Keď zavreli bránku, ostal sám pred domom. Samota sa prikradla k nemu a zaťažela ani olovo. Zabrala si ho tak, že by ju neodohnal ani kŕdeľ najlepších priateľov, ani šum najkrajších zábav. Nie zábavy, nie, bolo mu treba dobrej duše, trochu prítulnosti; zveriť sa dakomu, prichytiť sa o niečo. Tak mu je, akoby chodil v cudzom dome, kde sa mu nepotešili, keď prišiel, a nevedia, ako sa ho sprostiť. Zastenal od bôľu. Niečo mu šepce, že začína byť zbytočný sebe a iným.

Prešiel ulicami. Všade ticho. Ľudia sa utiahli do domov, svoj k svojmu. Iní sa zabávajú po kluboch, možno i v spoločnostiach. Majú sa kde uchýliť, našli liek od samoty. Ísť do klubu: idú žarty, smiechoty, bolo by hádam ešte otupnejšie. Dnuka by zhrýzalo, ako zhrýza, a nemohol by ani zastenať.

Ovial ho svieži dych mora. Bol na malom námestí, z ktorého sa ide na dlhý premávkový most. Ide kamsi ďaleko do mora, sťa obluda na mnoho nohách. Drevené stĺpy nad tichým morom akoby sa hýbali a niesli kamsi do tmy veľkú, čudnú stonohu, do kanála.

Na moste sliepňa kde-tu elektrické svetielko na stožiariku. Pod nimi vidno, ako sa prechádzajú vo väčších-menších skupinách. Bol by šiel vďačne i on: tichá letná noc vábi, ale sa bojí stretnutia so známymi. Vyžmýkali by z neho i tú omrvinu pokoja, čo mu ho ešte ostalo.

Pobral sa radšej k druhému mostu. Je kratší, nie je ďaleko, nie je na ňom svetla. Bude i na ňom pekne. Skeroval do uličky, ktorá vedie naň. Keď prišiel k bráne, že si ju odchýli, — vo dne býva i tak otvorená — spoza uhla vystúpila postava, alebo skôr kopa, na ktorej visia akési čudné šaty.

„Kto je!“ ozval sa hrubý, čosi chripľavý hlas. „Čo hľadáš!“

Pán Katović sa cofne a zamrmle výhovorku, ale chripľavý hlas akoby mu bol známy.

„A nie ste to vy, pán Nikola?“

„Veru hej, Nikola je tu. Ale panstvo neviem, či je tu,“ zahundralo zas z kopy. „Ale ďakujem za úctivosť, pán Simon. Poznal som vás po hlase. Tma je ako v rohu, najmä keď sa tamstadiaľ blyští.“

„Nie je vidno, nie,“ uznal i pán Simon.

„Ak ste niečo zabudli u nás, lepšie prísť ráno. Hľadať sa nevyplatí. Všade samá diera a jama.“

Pán Simon sa zasmial, neprišiel nič hľadať. Chripľavý hlas z kopy šiat akosi mu lahodil. „A vy tu dávno, Nikola?“

„Prichodilo by od mraku. Ale v nedeľu i zlodeji sviatkujú; nuž som sa pojednal trochu. Bude z hodina, čo som tu.“

„A tak až do rána.“

„Kým sa nerozvidní. Nad ránom sa najchutnejšie spí, tak si myslím, i zlodeji na svitaní spia a neprídu domŕzať.“

„Hm,“ riekol pán Simon. „Ja som kdesi počul, že zlodeji, ak idú do roboty, vyberú sa nadránom. Len aby nezbadali, že i vás ťahá posteľ na svitaní.“

„Mohol by im čert posvietiť a ja prísť do omáčky.“

„Podstúpite pre nich, tráviť takto noci,“ ľutuje ho.

„Nebrojte proti nim, pán Simon. Musím ich zastať.“

„Ešte čo! A ako? Azda nedujete s nimi do jedného mecha!“

„To nie. Ale nebyť zlodeja, nebolo by ani mňa tuná. A už čo ako: lepšie byť, čo i v daždi a vetre, ako nemať kde byť.“

„Teší ma, že ste spokojný so svojím údelom.“

„Spokojný, nespokojný… Údel sa nespytuje, ale robí svoju robotu. Zhrešil by neuznať, že by mi hádam lepšie chutilo, keby mi boli nasypali ako pánu Rozalesovi; ale zas viem, že keď delili, neprišli sme všetci zavčasu. Kto sa opozdí, nasypú mu zadčekov alebo i pliev.“

„Veru neušlo sa všetkým rovnako.“

„Ale sa nežalujem. Keď negaudžím, aspoň ma neľutujú. Niet horšej veci, čo sa dať ľutovať.“

„Pán Nikola teda hrdý. Nedá sa.“

„Pán ostali doma, povedal som už,“ zahriakol ho Nikola Žeravić. „Hrdý nie, ale oželený. Trochu podlejší tovar od hrdosti, ale ho ukazujeme, ešte si v ňom zakladáme. S ním je zle, bez neho by bolo hádam horšie. Oželení žobráci staviame ho ľuďom pred oči.“

Chcel vyhnúť ľuďom, a podbehol Nikolovi Žeravićovi, nočnej stráži na nákladnom moste. Tu je vždy tovaru v kisniach a vreciach. Kým ho nenaložia na loď, ak je na vývoz, alebo ho neodvezú do skladíšť, ak prišiel loďou, prichodí ho striezť po nociach. Samota ho pritlačila, nevedel, kde sa podieť, nuž sa zaradoval, že našiel zas osamelého. Dobre mu padol jeho chripľavý hlas, ohláša sa potecha z neho. Hľadal osamelú dušu celý deň, kadiaľ sa vláčil, a potrafil na ňu naveľa.

„A máte, Nikola, času?“ Okúňal sa, či je nie hádam na obtiaž. „Nemáte dáku pilnejšiu robotu?“

„Moja robota je tu byť cez celú noc.“

„Či by ste ma reku nevzali do kamarátstva!“ Ponúkal sa nesmele. Hanbil sa vyzradiť, že uteká pred samotou a nemôže nájsť úkrytu od nej.

„Môžete vedieť, že by si pokladal za česť pozhovárať sa s vami, ak by sa vám páčilo.“ Hlas mu nebol taký chripľavý, začalo prerážať cezeň čosi mäkšieho. „Nie som hoden, ale rád spoločnosť hodných ľudí.“

„No len, no! Začínate podkiadzať,“ usmial sa. „Neprišiel som po to.“

„Rozdávať márne chvály a podkladať sa, nie je moje remeslo. Radšej zatať doprosta, ako myslím. O pánu Katovićovi poviem kdekoľvek, že si ho ctím a vážim. Málokoho ako jeho. A teraz, ak sa vám páči, prejdite. Pozhovárame sa. Tak sa minie čas i mne.“

Nikola cítil, že človek, ktorý prišiel k nemu tak divne, má čosi na srdci. Tešilo ho, ak mu je dačo, že sa uchýlil k nemu. „Ak chcete, sadneme si. Len prejdite!“ Chytil ho za ruku a viedol napred.

More čľapotalo pod nimi akosi tajnostne, sťaby pošepky. Šuchoce po brehu medzi pieskom, ako ho premýva. Udiera o stĺpy mosta, bije o boky člnov a bruchatých bárčísk.

Pán Simon priučil sa trochu tme. Rozoznal dlhý rad veľkých báriek, priviazaných o bok mosta. Prišli k jednej, na nej vrecia až dovrchu. Dalo sa prekročiť na ňu, vrecia boli až do výšky mosta. Nikola sňal veľký kepeň zo seba, prestrel ho na vrecia.

„Posedíme si na dobrej káve zo Santosa. Môžeme sa i oprieť ako na diváne. Ibaže nás bude trochu hojdať. Dakto to nerád.“

„Čiže dávno, čo som nesedel v člne!“ zvolal pán Simon. Bolo mu voľne. Môže dýchať vôňu mora, keď ho kolíše. „Predsa sme my len chovančatá mora! Či nie?“ Obrátil sa k nemu. „Mne aspoň je, akoby bol doma!“

„A vari sme nie?“ vetí, sadnúc si k nemu. „Táto voda pod nami, pán Simon, čľapoce dneska tu; minulý mesiac búchala možno dakde u nás o bralá. Kto ju vylúči, ktorá je kvapka naša, ktorá nie? More je naše — všetko a všetkých, ktorí bývame na ňom.“

Veru povedal pravdu. More je všetkých. Kto býva na ňom, je na svojom. Všade je doma, a čo by bol kde. Je svetový občan, lebo je jeho celý svet.

„Najprv si zapálime,“ navrhuje novému spoločníkovi. „Čo radšej vy: cigaru alebo len papierovú?“

„Boli časy, keď som vyberal. Fajčili sme neumský, od Metkovića.“^[34] Pán Simon sa rozložil ani v kresle, môže sa oprieť chrbtom i lakťom, ak chce. „V tie časy boli lode, Jadran bol náš od jedného konca na druhý. Chodili sme najviac do Terstu a Benátok s vínom a olejom. Oleja bolo ako vína vtedy. Bol som iba mornár, ale som bol prieberčivý.“

„Vodilo sa vám dobre…“

„Či dobre, či zle, boli tri svety. Boli sme mladí, bez starosti. Prvá robota bola zadovážiť si dobré fajčivo, chovu a pomaličky, hm, i druhé pochúťky. Dakedy bol zbytok, neraz psota, ale veselosti nechýbalo. I gazda ako my — povoľkal si. Dnes fajčím, čo príde: či v cigare, či v papieri.“

„Priúčame sa všetkému pomaly. I drevienke, od ktorej sa lieni jazyk.“

„Hej, privyká sa na všeličo,“ prisviedča Nikola. Sliní cigaru, ktorú vyňal pán Simon z puzdra a odrezal z nej i konček. „Privykáme veru. Dalmatínec sa tu zaobíde bez slnca, hoc sa vypekal doma celý rok na ňom. Či je nie div? Ešte si pochváli, že je nie najhoršie.“

„Vy, Nikola, vždy takto sám? Celé noci!“ poľutoval ho.

„Tiež zvyk z dávnych čias,“ vysvetluje mu, hlas mu zas odmäkol trochu. „Nejednu noc som presedel, ibaže na lodi, hádam pri kormidle. Teraz ju presedím bez kormidla. Sedíme zas za chlebík. Jeden ako druhý je dosť horký. Ale zas je nie najhoršie. I blen sa dá osladiť.“ Zuní mu zo slov tichý žiaľ, ale zas i potecha.

„A kde beriete medu sladiť blen?“ vyzvedá sa.

„Rozpoviem vám, pán Katović. Tak sa vám trochu odslúžim za cigaru. Dobré je. Poznať, že váš dom má do činenia s Havanou. Medu som si nazbieral, keď som bol bohatý. Neraz ho bolo naveľko; tak ostalo z neho čosi na chudobné roky. Dosiaľ z neho zaváram tŕpky a trnky.“

„Hm“ — podivil sa pán Katović. Páčilo sa mu, čo mu vyzradil. Dobrý dômysel, zbierať med v dobré časy, ako včela ho zbierala v lete, kde všade preteká, aby ho mala v zime.

„Veru zbieral. Čo som mal, všetko som vynaložil naň. Užilo sa, strovilo sa. Keď lížeme dlaň, spomíname staré časy, keď bývalo na nej medu. Vytrovili sme sa statočne na naše časy. Ale ich aspoň máme. Boli naše…“

„To je niečo,“ uznáva mu. „Iné úspory môžu vyjsť navnivoč, tieto nie.“

„Naše časy boli iné, veselé a úprimné. Nehľadeli sme toľme, čo bude zajtra, pozajtre. I na dnešok treba veľmi mnoho. Nikdy, čo bolo treba, nám nechýbalo. Ak nemal jeden, mal druhý, medzi nami bola úprimnosť. I mohli sme. Mali sme obchod. Vedeli sme, čo strovíme dnes, že môžeme zarobiť zajtra. More bolo naše. Lode a bárky naše. Robota a smelosť naša a nadovšetko úprimnosť. Začala para dymiť na našom mori, vykadila nám ryby. Zutekali. Vyfúkla nám obchod z ruky, i našu robotu. Z úprimnosti a veselosti ostala iba tônička. Kraj spustol, mestá zamreli.“

Nuž chválorečník starých časov. Boli jeho i chváli si ich. Pán Katović patril novým časom, ale i on zatúžil tu i tu za starými. Počúval ešte doma o starej úprimnosti, veselosti a blahobyte. Na brehoch Jadranu kypel všade život; veselá, zdarná práca. Ozývali sa spevy a smiechy. Kde sa to všetko podelo?

„Vinovatí sme boli, Nikola,“ nadhodil mu, „nechytiť paru, ako predkovia chytili vietor. Mohla hnať veľké parníky, ako vietor hnával kedysi plachtovky.“

„Možno, že sme si vina,“ uznal i on. „Hádam sme sa zľakli pary, nechceli sme narábať ňou. Iba čo sme sa na ňu dívali.“

„I pridlho, Nikola; a nie zblízka, ale akoby zo strany. Neviem prečo!“

„Čadí i smrdí. Nám sa nepáčila,“ vysvetľuje mu. „Bolo krajšie pásť oči, keď vyšli na more naše lode o plachtách. Ani roj motýľov, keď v lete obsadne lokvu^[35] napiť sa vody. V prístavoch bárka pri bárke, z nich sa ozývala naša reč a pieseň. Ale hovorili čosi i po taliansky. Tú chybičku mali gazdovia, ale i mornári, i oni…“

„Podistým kvôli obchodu. Jednali ste sa po taliansky s kupcami,“ vysvetľoval pán Simon.

„Hej — kupci kvôli obchodu, nekupci čosi i ženám kvôli.“

Pán Simon sa zasmial. „I vy, Nikola?“ podchytáva ho.

„Boli sme z jedného brda…“

„Mládenci…“

„Veru i ženáči.“

„A čo žena?“

„Bola doma. Čakala, čo jej donesieme.“

„Boli dary teda?“

„My už len šatku alebo stužku, súkna na kabátik. Gazdovia prstene, reťaze, spinky, hodváb i čipky z Benátok. Bolo veselo. Dakedy i veľký zlatý peniaz, starý dukát. Stadiaľ je ten med, z neho mi ostalo čosi dodnes.“

„A načo ste sa oženili, pán Nikola, keď bolo tak? Ja myslím, nepatrilo sa preskakovať cudzie ploty.“

„Nuž, pána Nikolu oženili, že sa popraví, keď bude mať na koho robiť. Viete, aké sú matky.“

„A nepopravil sa.“

„Popravil čosi, kým bola Kate pri ňom. Nešťastná stvora! Boh ju osláv a mne odpusť hriechy. Bola hodná, zdravá, veselá, ibaže mala veľkú chybu.“

„Nuž? Nevarovala?“

„Varovala, ale mne verila, miesto poobháňať ma dobre papekom, hoc i drúkom. A nielen mňa, všetkých mrháčov. Boli by sme azda varovali v dobrých časoch. Tak sme ostali bez groša, keď prišla para. Nebolo ju do čoho zapriahnuť. Prišli sme o chlieb, more si vzali varovčiví. Zamreli sme odrazu, akoby nás bol zarezal. Šťastie, že sme sa vzchopili aspoň podajedni do Ameriky. Kde by sme sa boli podeli doma?“

„Boli by ste dali na paru ako iní,“ nadhodil pán Katović. „Azda sa jej len všetci nenaľakali.“

„Nebolo peňazí, pán Simon.“

Pán Katović sa nevedel vyznať. Veď už len dakto hádam i odkladal. Neboli všetko rad radom veselí mrhači. Sám Nikola prisvedčil, že ich vídal mnoho opatrných i varovčivých. Mali hotových; iní sa zakúpili v mestách a dedinkách, stavali domy, neraz i paláce.

„Neviem prečo,“ začal sa veľmi žalovať Nikola, „ale je istá vec, že groš sa nerád drží v dobrých rukách. Majú ho neraz ľudia, ktorí pozerajú a nevidia, počúvajú a nečujú. Bez hotových, bez banky a sporiteľne darmo sa ťahať na more a do veľkého sveta.“

Pán Katović videl príčinu zla, že peniaze, ktoré boli v rukách, nešli do kupectva, dať mu väčšie a väčšie rozmery, že sa peniazom nepracovalo, ako by bolo bývalo treba. „Iní predvídaví kupčili na svojich peniazoch, vzmáhali sa a my sme zaostali, lebo sme do kupectva nevkladali všetky peniaze, ktoré sme mali.“

Nikola odvádzal pôvod zla na inú stranu. Lipol na starých časoch, v ktorých bolo ľahšie a krajšie žiť i bez veľkých peňazí. Do kupectva nebolo ich treba toľko ako v našich dňoch. Položil mu ruku na plece, čosi ťažkavú a priklonil sa k nemu, že ho ovial dychom, z ktorého bolo cítiť cibuľu i dobrú cigaru. „Para sa prenáhlila,“ riekol mu tajomne. „Verte mi, mohla pozhovieť dodnes. Bola by nás zastihla inakších.“

Pán Katović sa len usmial. „Nie že sa ona sponáhľala, ale my sme zaostali,“ prevrátil mu jeho výrok. Poukázal mu, že kto sa opozdí, darmo sa žaluje, že ho nechal parník, lebo parník sa pohol, keď mu prišla hodina. Kto chcel s ním ísť, mal sa poponáhľať, včaššie vstať. Ale zaostalý má chybu, že sa nepohne svojou vôľou, kým ho potisnú.

„To už nám nieto pomoci!“ vykríkol Nikola a v jeho hlase krylo sa moc bôľu, hádam i zúfalstva.

„Prečo nie?“ tíši ho pán Katović „Potrápime sa hádam, ale sa vzchopíme. Začneme rušať s inými. Keď bude zle, spriatelíme sa i s parou, ešte i s elektrinou.“

„Ach, ja by už len radšej na plachty,“ zastenal Nikola, „hoc i na veslá. Obyčaj taká. Sedíš a čakáš dobrý vietor,“ začal vysvetľovať. „Keď príde, rozložíš plachty a skrúcaš kormidlo. Dni a noci idú, prídeš do prístavu, ak nie chytro, pomaly. Život je nie skvelý, ale dá sa vyžiť. Kto ho okúsil, nerád sa ho spúšťa.“

Pán Katović mu uznal. Pekný život: neponáhľať sa. Ale kým čakáš príhodný vietor, iný rušia plnou parou, nechá ťa za sebou. Keď je čas peniaz, kto ho prepasie, ťažko ho dohoní.

Nikola sa nechcel poddať. Zaostalosti nevidel mnoho u našich. „Nebáli sme sa ich,“ dokazoval mu. „Hoc o plachtách, ukázali sme im, čo vieme. Na mori si zastaneme ako iní, i lepšie od iných. Búrky sa nebojíme, na veslá nás nik neprevládze. A v ktorej veci sme zaostali? Naša reč nie je v ničom naspodku pred ich rečou. Našu reč nám ukázal Kačić;^[36] keď nebolo inej roboty, spievali sme si jeho piesne. Naše obyčaje sú krajšie, ako na iných stranách. Naše domy sú také pekné, hádam i čistejšie. Ženy a dievky majú svoj zákon u nás, samá cnosť a čistota. Túlali sme sa dosť inde, ale čo sme mali doma, bolo i najlepšie i najkrajšie. Keď sme zozbierali mrcha obyčají po cudzích prístavoch, hľadeli sme prísť domov bez nich. Ešte len zďaleka sme zazreli dom, už sme sa preobliekali do čistého. Ak sa dajeden neočistil a prišiel domov, ako bol v cudzom svete, nebojte sa, dedina ho očistila.“

Pán Katović uznal, že dedina musí čistiť brud a nekľud, ktorý sa vkráda do nej z cudzích krajov alebo i z mesta. Dedina je zdravá a nenačatá. „Čo by z nás bolo, Nikola, nebyť dediny?“ zvolal s presvedčením. „Jej môžeme ďakovať, že sme ešte tu. Mestá a popredná spoločnosť i zabudli, že sme národ, ako ktorýkoľvek z popredných; začali sa už topiť v cudzote. Boli by sa i utopili, nech ich nevytrhne dedina. V nej našli znovu, čo potratili v cudzích prúdoch.“

Žeravić sa zahniezdil, udrel doň nový duch. „Nešli hľadať do dedín, nie, pán Simon, čo potratili. My z dedín museli sme niesť do mesta zdravú náuku, núkať ju i natískať,“ istil mu Nikola. Začal mu rozprávať, ako išli loďou pod chorvátskymi zástavami po prístavoch, kde už zabudli, že sú Chorváti. Dedinčania museli im rozpovedať, ako svet beží; rozprávať im o zorách, o novom dni, o národe, ktorý ožíva a vracia sa k svojej reči. Dakde ich počúvali, inde kričali. Zahádzali ich neraz nahnitými pomarančmi i záprdkami. I lodi sa dostalo z ich smradľavej vakovky. A oni zas len do druhého mesta. Potrvalo veru, potrvalo, v Dalmácii, kým začalo mesto pretierať oči a držať s dedinou, ktorá od íreku mala svoje za svoje, talianske za talianske.

Rozjaril sa Žeravić, keď prišlo do reči národné prebudenie v Dalmácii, ktoré sa akosi bolo opozdilo. Zachrípnutý hlas mu zmäkol, rozohrial sa. Tu zas načrel do veľkého skladu medu. Pri tých dejoch a výjavoch nachádza najsladšie kúsky. Pri nich si nemá čo vytýkať, ani sa prečo zahanbiť. V nich utkvela jeho sláva a hrdosť. Mal i on podielu na veľkej, ťažkej práci prebúdzania okolo seba, keď iní boli hluchí i slepí ešte. Obyčajný námorník, hoc načatý od sveta, videl jasnejšie od podajedného učenca, oddal sa národnej myšlienke pri jej vzniku. Znal osobne nejedného z tých buditeľov, ktorých meno sa dnes spomína a bude sa spomínať naveky.

Pán Katović netušil, že blúdenie v noci zvedie ho s pamätníkom veľkej doby v národe i pomocníkom záslužných slávnych mužov. Kdeže by bol pomyslel, že Nikola Žeravić mohol sa zanášať vyššími záujmami, ktoré sú von z rámca denných starostí? Nájsť v odľahlom meste Južnej Ameriky buditeľa národnej myšlienky v Dalmácii!

„Pekne, pán Nikola, pekne! Vám už patrí i pána prijať. Ako som rád, že sme sa sňali.“ Na nákladnom moste, hoc bola tma, pán Katović mal dosť jasne pred očima deje, keď ľudia žili v horúčke, v akejsi radosti, že sa vracajú domov, na pole svojho bytu po túlaní v cudzote. On ešte nebol vtedy na svete; ledva prišiel na rozum, prví buditelia umreli, iní sa utiahli a naostatok šiel v mladom veku do sveta. Nemal od koho o nich počuť.

Keď rozvažoval z diaľky o zázračnom hýbaní duchov z tých čias, keď sa celý národ budí a začína žiť svojským duchom, zarazilo ho, že pohyb ostal na duchovnom poli. Ako sa stalo, že nenastala nová mocná činnosť i pri hospodárstve, remeslách a najmä obchode?

„V tých časoch, ako ste prvej spomenuli,“ vysvetľoval mu pán Katović, „odňali nám premávku a obchod z rúk. Ako je to, že sa naše mestá nedali na novú činnosť? Držali sa predsa talianskej vzdelanosti húževnate. Videli, ako sa Taliani usilujú, ako ich talianska vzdelanosť nepotisla hodiť sa s novou silou do obchodu a remesiel!“

Nikola mu nevedel odpovedať, iba vzdychol: „Malí sme a slabí. Mocný je, kto má peňazí a my ich nemáme. Od tých čias sme ešte väčšmi schudobneli. Dalmácia je dnes chudoba. Koľko nás z nej odišlo do sveta! Len v tomto meste koľko nás je, a porátajte si ich, koľkí sú v Južnej Amerike, v Afrike, Austrálii a na Novom Zélande! Kto nás pozháňa do hŕbky a dovedie domov?“

„Neviem, neviem,“ zastenal pán Simon. Zamĺkli. Pritislo ich povedomie chudoby a slabosti. Kde je Mojžiš zohnať národ rozpŕchnutý a vrátiť ho do vlasti? Kedy bude zasa v kôpke, ako bol pred sto rokmi? Slabosť a chudoba rozohnala ho po všetkých čiastkach sveta. Sú už ozaj ako Izrael, ale starý Izrael, ktorý miesil a pálil tehly, vláčil balvany na ohromné stavby, robil prácu, ktorú iní nechceli robiť?^[37] Slabosť a chudoba rozháňa národ a núti ho do ťažkých prác. „Musíme robiť iným,“ vyhlásil Žeravić.

Mlčali. Iba kde-tu mihol záblesk z cigary. Zrazu pán Katović udrel mu na rameno. „Nebojte sa. Bude i lepšie. Ešte zmocnieme a zbohatneme. Zídeme sa zas doma a budeme nažívať v pokoji, hádam i v majetnosti.“

Žeravićovi len toľko, že nevypadla cigara. Prestal z nej poťahovať, bol by mu rád pozrieť do tváre, či sa mu dačo nestalo. Všetci doma, v pokoji a majetnosti, mocní a bohatí! Veľká novina, ale ako sa splní?

„Ako, pán Simon, ako?“ začal sa vyzvedať. „Dačo ste vynašli? Preukážte, ak viete. Budem držať s vami ja, a viem, jeden každý z našich. Komu sa nežiada ísť domov?“

Pán Katović sa musel usmiať tej náhlivosti. Tu mu vysvetlil, že bohatstvo by bolo, len si ho vziať. „More je bohatstvo, ktoré nás čaká doma. Druhé bohatstvo je v nás. Sme kupci a námorníci od koreňa.“ Nikola uznal, že sú to dve veľké bohatstvá, ktoré sa nevyčerpajú. „Chyba je, že sme poklad zakopali. More nám vzali. Naši ľudia slúžia na ňom cudzím: Nemcom a Talianom. Musia slúchať iných. Idú za plácu po Turecku, Indiách a Čínach na parádnych lodiach, keď oni sami mali mať svoje lode, sklady a obchodné domy doma i po svete na vývoz a dovoz. Bohatstvo z cudzích krajov, hoc ho dovážajú nie veľa, musia oddať svojim gazdom.“

„Tá plavba sa ani nevypláca,“ poznamenal Žeravić. „Spoločnostiam musia dávať podporu od štátu. Nám nedávali podpory, my sme sa sami držali,“ dodal hrdo. „Ešte sme my dávali poplatky štátu.“

„Práve preto, lebo ste boli v svojom,“ poukázal pán Katović. „Sami ste si boli i gazdovia a správcovia i námorníci. Nemali ste správne rady a guvernérov z Viedne a Pešti, ktorí ani nevedia, že je more slané. To im je kára za našu krivdu. More nám vzali, aby sme ostali v chudobe a im slúžili, ale oni z neho nemajú osohu, lebo si nevedia s ním rady.“

„Tak radšej mať škodu, ako nám dať, čo je naše!“ zhrozil sa Žeravić. „Vari prišli o rozum?“

„Z väčšej čiastky,“ prisvedčil mu pán Katović. „Strach im zatemnil rozum. Boja sa nás, boja,“ doložil tichšie, „že zbohatneme a zmocnieme. Radšej mať škodu, ako mať na mori bohatý, mocný národ, ktorý pýta, čo mu patrí. Viete, že kto má peniaze, má i moc, a kto má moc, vie vymáhať svoje. Preto nám z Pešti i z Viedne zasekali cestu na more a rozprášili nás po celom svete. Chcú mať zbedačených otrokov.“

Nikola ani netušil, že bieda a chudoba Dalmácie má korene v neprajnosti protivníka. Možno ani skúsenejší nepozerali na ňu z tej strany ako pán Katović. Začal tušiť, že chudobu nedoniesli nové časy a para; uvalila ju zlosť a panovačnosť na Dalmáciu.

„Tak by sme mali ísť zas na more!“ zvolal Nikola. „Ale ako? Na čom?“

„Museli by sme najprv chcieť, ale veľmi.“ Položil mu dlaň na plece a zdrmal ho. „Dať nám ho nedajú, ak si ho sami nevezmeme. Musíme zas vstúpiť, čo ako, do dedičstva. Keď je naše, buďmeže zas na ňom, ako ozajstné deti mora. Starí boli o plachtách, my o pare a elektrine. Na more, na more, deti námorníkov a kupcov; chápať sa svetového obchodu!“

„A kde sú lode?“ zastarel sa Nikola.

„Prvej ste rozprávali, ako sa prebudila u nás národná myšlienka,“ vysvetľoval mu. „Na nás ostalo, Nikola, prebudiť v Dalmácii obchod, remeslá a hospodárstvo. Duchovný život i národný cit vyhasne v poddanstve; posluhovať iným, byť u nich v robote, nedá nám žiť svojským duchom. Veru tak. Prichodí sa mať k svetu vo všetkých odboroch, nie iba na národnom poli! Ak chceme žiť svojsky, musíme mať v rukách svoj obchod, priemysel a nadovšetko paroplavbu.“

Nikola zas len hútal: na čom na more? Na plachtách sa vraj nevypláca, na paru nieto peňazí. Kde sú peniaze? Bolo by ich hľadať, radiť sa. Mal tajný pocit v sebe, že kto ich veľmi hľadá, že ich obyčajne nájde. Skoro bol istý, že by sa ich dalo niečo zozbierať, keby každý dal, čo má v rukách. Jesto ich ešte po domoch a schovankách. „Dosť ich je i na úžere,“ pošepol Nikola. „Keby tie bolo vytiahnuť najprv, pán Simon. Robia veľkú škodu po mestách a dedinách, hatia robotu, miesto pomáhať.“

„Nuž áno, prišlo by prebudiť peniaze, malé i veľké,“ prisvedčil pán Katović, „ktoré spia v truhliciach, i tie, ktoré vyciciavajú špiky ľuďom. Utajené sú, spia a hlivejú. Buditelia tiež tak vyvádzali národné povedomie z kútov a úkrytov: na ulicu, do obecného domu, do úradov i do samej snemovne! Prečo by sme my nevytiahli peniaze na more, do obchodu a do sporiteľne? Bolo by hneď lodí.“

„Ja by pristal na daktorú za námorníka!“ zvolal Nikola. — „Hoc i za sluhu, ak by už nebol súci za námorníka. Nemusel by strážiť tovar na nákladnom moste v Punta Arenas.“

„Ani ja by nebol tu,“ priznal sa mu pán Katović, v hlase mu zuní mocný ohlas žiaľu. „Boli by sme doma. O tomto čase by sme sa vyhrievali kdesi na raňajšom slnci. Bolo by zimné slniečko, ale i tak by hrialo. Vetrík by nám nosil vôňu mora a boroviny. Práve o tomto čase oberajú citróny a pomaranče. Onedlho sa rozkvitnú mandľovníky.“

Nastalo ticho. Zabudli na všetko, mali dosť práce sami so sebou. Kdesi z kúta, ako sa priznal pán Fortunato, zdvihla sa túžba za domom. Hrýzla a zjedala ešte väčšmi, lebo musela mlčať dosiaľ. Z druhého konca im kývalo: „Čo preto, že ste nie veľmi bohatí, keď by ste boli predsa doma? Ponáhľajte sa, nemeškajte…“

„Prebudiť peniaze,“ opakoval Nikola. „Kto ich prebudí a zoženie do hŕby?“

Pán Katović sa pomeral s túžbou, zahnal ju zasa do kúta.

„Dôvera v čisté, pracovité ruky ich prebudí a zoženie, Nikola.“

Zahodil ohorok cigary do mora. Letel ohnivým oblúkom, zoškvrčal a zapadol kdesi do tmy, ako zapadne hviezda, keď preletí oblohou.

Túžba za domom sa pohýbala znovu. Vystrčila večnú výčitku: „Či ti bolo treba ísť? Čo si zvýšil? Nemohol si vyžiť doma? Že skúsiť sveta? Čo si skúsil? Či tu žiješ bez práce a starostí?“ a zasa len rozprávka o muche v sklade. Mala sa na čom pásť, ale ju ťahalo k obloku. Tĺkla hlavou o sklo, kým nespochabela ešte horšie. Natrafila na dieru a hybaj na slobodu. Dala sa do kŕdľa poletovať na slnci. Ale prikvačila noc, pritiahol mráz; kde sa podieť? Vrátiť sa, skadiaľ vyletela? A keď sa už nevie vrátiť…

Žeravić sa začal spovedať, že umlčí výčitky. „Keď loď predali, prichodilo sa chytiť inej roboty. Nemohol som obstáť bez mora. Oželel som sa. Keď iná robota, tak aspoň nie doma, kde mi je na očiach more. Vybral som sa sem zbohatnúť ľahko a chytro; že vraj zlata ako piesku. Pôjdem reku; za zlato si nadobudnem loď, budem zas na mori. Ale sa nezarábalo tak chytro, ako išiel chýr. Čo som zarobil, nebolo dosť na veľkú loď, ani na malú. Načo varovať peniaze, keď nestačia na loď? Urobili sme si radšej zábavu: vypili si, hrali karty, tancovali. Bolo zas veselo, čo len dakoľko dní. Zasa bol kvietok v dierke kabáta ako za mládenca. Dievky i vtedy opatrovali klince a pelargónie v obloku. Večer nebývalo otupno. Čo sa vykopalo, alebo zarobilo, prehajdákalo sa chytro. Keď nebolo v rukách ani groša, zasa do roboty. V nej ma postretalo šťastie. Podaril sa nám veľký lov, plné bárky rýb. Bolo by sa mohlo odložiť, ale tu prišla veľká vôľa ísť domov. Doma sa peniaze chytro minuli. Zas sa prišlo vrátiť, o požičaných. Bolo roboty a starosti odrábať dlhy, zas poslať dievke na cestu za otcom, lebo jej mať umrela. Tu ju zas opatriť, vydať. Pamätáte, že sme ju vydali…“

„Veď som jej bol na svadbe,“ prisvedčil pán Simon. „Má sa dobre?“

„Ešte tak, vzmáhajú sa. Hostinec v kampe je dobrý obchod. Šťastie, že je tu. Nebyť jej, bol by hádam bludár dneska. Počal som sa i hanbiť trochu. Prišiel som i k tejto službe, za odmenu ako starý osadník.“ Zasmial sa, ale nie od srdca. „Najhoršie, že už neuvidím domu.“ Zatriasol sa mu chripľavý hlas a začal chytro zapaľovať, ale teraz papierovú. Vôňa lacného, tiež vraj havanského začala sa šíriť okolo neho. „I keby mohol, nešiel by už. Dievka je tuná.“

„Máte niekoho, Nikola, predsa potecha,“ teší ho pán Katović.

„Tu je, a predsa je ďaleko, v kampe kdesi.“

Nuž kamp je ďaleko pre starého, nevládneho človeka. On taký samotár. Zahľadel sa naňho, ale mal proti sebe iba kopu háb, z ktorej sa ozývali smutné slová. Predsa len patria spolu, obaja samotári. Čo mu stískalo prsia celé odpoludnie, popustilo. Od Žeravića ho zahrievalo niečo. Nebude už opustený: má sa kde uchýliť, keď ho prikvačí samota, ako ho trápila celé odpoludnie.

I jeho srdce sa otvorilo. Prišiel čas voviesť doň niekoho, ukázať mu, čo ho bolí. Len toľko, že sa prvej nezveril Srećkovi Mešetarovi, ale ten je už pán Fortunato, hádam by mu neporozumel; je veľmi šťastný, nemá rád výlevy preplneného srdca. Celú pozornosť obracia na veľké zámysly a lákavé podujatia. Jednoduchý, dobrý Nikola Žeravić je súcejšia nádoba vliať do nej aspoň niečo, čo mu prekypuje.

„Ja, Nikola, by sa vám tiež požaloval,“ začal sa mu prikrádať. Žeravić sa zahniezdil na mieste, pozeral naň skúmave, ale nevidel nič, iba jeho tmavú postavu na vreciach kávy zo Santosa. „I ja hľadám dobrého človeka. Zverili ste sa mi, nezatajili mi chyby a výstupky. I ja ich mám a zverím sa tiež.“ Zamĺkol, hádam, hľadal, odkiaľ začať. Srdce mu tuho zabúchalo, keď siahol na rubáš, že ho podvihne, kde ležalo, čo nestačil ešte pochovať. „Počuli ste vari dačo o Dorinke?“

„I počul, i videl som ju.“

„A kde?“ Chytil ho prudko za ruku a stisol mu ju.

„V Puntarene, kým sa nepodela kdesi. Kto ju nevidel, pán Simon?“

Pána Simona zabolelo. Z hlasu Nikolu vyznievala výstraha a či skôr bezohľadné zazlenie. Ale predsa číhal za slovom od neho, akoby čakal zázrak, ktorý ho vytrhne. „Čo poviete?“ naliehal naň.

„Čo poviem! Bolo na čo pozerať, hm, i na čom nechať oči,“ rozhovoril sa naostatok. „Zadívať sa veru. I vy ste sa zadívali hlbšie, viem. A ja by vás mal hrešiť, či nie?“

„Prečo nie, Nikola?“ riekol ticho.

„To už nie, pán Simon.“ Hovoril ticho, bolo na ňom badať neistotu. „Nie som si istý v jednej veci.“ Nikola ocítol, ako mu stíska ruku, čul jeho ťažký dych. Musel sa smiať, aký nepokoj schytil nového priateľa. „Nie som si istý,“ riekol, „či by sa nebol i ja zadíval ešte hlbšie, byť na vašom mieste. Takto, ako som, nepatrilo by sa mi tisnúť sa nikomu do očú. Ktorá by stála o strašidlo z konopí? Ale vravím, ako je.“ Priateľ sa zhniezdil pred ním i pustil mu ruku. Začal pokašlávať sucho. Iste ho urazilo, čo počul. Nikola pohol plecom a napomenul mu: „Veď som vám len toť rozprával, ako som nosil, ako starý ženáč, klince a muškátové perečká od dievok. A tie veru neboli hodny stúpiť do jej šľapaje. Kdeže nevziať od nej kvietok, čo hneď z bodľačia? Bola, viem iste, čertica, Dorinka. Zmiatla nejednu hlavu chlapcom i mladým i starým. Šťastie, že sa odpratala.“

„Keby to išlo do žartu. Nikola!“ zastenal ten proti nemu. „Vďačne by sa smial. Možno bol iba ošiaľ, ale zadrelo do hlboka. Vyryplo jamu, Nikola. Nedá sa zahádzať a nechce zacelieť.“

Zarazil sa starý námorník, že nový priateľ má opletačky pre tieto veci. Na také pletky obyčajne zabúdame. Slová a bôľne otrasy hlasu ukázali mu, že je nie s ním dobre: nezdolie striasť zo seba, čo sa naň zavesilo. Kto by bol myslel; vyučený človek a odkladať si také pamiatky! Kvietok v gombíkovej dierke uvädol, odhoď ho, bárs i do mláky. Načo ho držať na pamiatku? Dorinka bola pekný, menistý motýľ na slnci; kto by sa bol nazdal, že bolo i žihadlo? Chcela sa zabávať, i zabávala sa. Vychytili, že i s pánom Katovićom. On hádam ešte väčšmi, ako ona. Ale sa zabávala i s inými; a to sú hry a kratochvíle, nie veci, ktorým dajú zadrieť do srdca. „A čo ste chceli z nej mať, pán Simon?“ ozval sa po chvíli. „Vari len nie pani Katovićovú?“

„Kto by vedel povedať, Nikola?“ A v jeho hlase bolo veľmi málo pochybnosti, skôr zunel z neho bôľ.

Nahneval sa Nikola na toľkej slabosti. „Dorinka bola veľmi ľahký tovar, nesúci do poriadneho skladu. Bolo ich dosť, ktorí ho poobracali, ale nikto, aby sa bol naň ulakomil.“ Pohniezdil sa nový priateľ, nesladilo sa mu slúchať hany na najkrajší tovar, ktorý mu zaslepil oči. I Nikola sa zľakol, že sú mu ruky drapľavé, ovíjať také háklivé boľačky. „Nuž dobre, rany sa už nedotknem. Ale múdre urobila odpratať sa. Mala muža, pán Simon, ako by ste si boli s ním poradili? Bol by vám dodnes chodil popod obloky.“

„Druhé tiež mali muža, boli možno ako ona a premenili sa,“ zastal ju pán Katović. „Viete sám, že sme nie dokonalí, ale zas ani celkom nanič. Koľkí sa polepšia!“

Nikola bol hotový dať sa ešte do nej, ale ako ju biť, keď nebije ju, ale chudáka priateľa, ktorý nad ňou drží ruky a berie na seba šľahy. Bol by mu vysvietil, že ak boli iné ako ona, a popravili sa, že mali predsa niečo súceho ešte doniesť do domu. Ale Dorinka! Aký mala poriadok pri sebe? Uskočiť od muža k pánu Katovićovi a toľkým iným a potom na Severe kdesi uskočiť i od pána Katovića. Či neurobila dobre stratiť sa z očú, keď nemala poriadku pri sebe? Pekné vtáčatko! Malo pekné perie, jarabelo sa, možno vedelo i spievať pekne, ale nebolo do klietky. Dudok je dudok: nerozvoňal by sa od neho poriadny príbytok.

„Prepáčte, že som sa zastarel do tej veci, čo bola medzi vami a tou osobou,“ začal sa vyhovárať, že zatínal prihlboko.

„Len dopovedzte,“ posmeľuje ho zas. Prestal osŕkať, len by chcel počuť ešte niečo o nej. „Celkom úprimne, Nikola, čo myslíte. Sme sami. Viem, že mi žičíte ako ozajstný priateľ.“

„Čo mám povedať?“ vykrúcal sa Nikola. „Najlepšie ju nechať tam, kde je. Čo nás do nej?“

Pán Katović videl, že ho už nepohne z miesta. Čo si vzal do hlavy, na tom i ostane. Ani ho už nebolí ako prvej. Z jeho chripľavého hlasu sa mu prihovára úprimný cit.

„A čo bude z nej?“ hľadí ho ešte pohnúť.

Zasmial sa Nikola. „Zarobila pekné peniaze, pán Simon. Ona si už poradí. Kto ju bude pásť?“

Pán Katović zamĺkol, nemal už čo povedať, ale nemohol ani uznať Nikolove náhľady. Trápila ho starosť často, čo bude s ňou a mužom. Budú sa túlať, kým nevyjdú navnivoč. Nie je prešibaná, ako si Nikola myslí; nemá ani predvídavosť. Peniaze, ak ich má, premárni chytro.

Nikola sa trápi, že nový priateľ banuje za ženou, ktorú mal dávno zabudnúť. Rád by mu pozrieť do tváre, čo sa s ním robí: či ešte ju rád vidí, alebo nie. Čo dosiaľ vyrozumel od neho, nepáči sa mu: akoby sa pán Katović púšťal na chodníky, kadiaľ neradi idú dobrí obchodníci. Čo bude z nej! Či sú to rozumné reči?

„Prišli i iné starosti, Nikola,“ hlas pána Katovića sa bol znížil a na konci zamĺkol. Vidno, ako sa hniezdi, hádam sa okúňa vyjaviť, čo ho nadišlo. Badať, že sa i obzerá, či ho nepočúvajú hádam zo strany. Ale niet nikoho, iba čo sa hviezdy trasú na nebi. Nepočuť nič, iba kdesi v meste harmoniku. Nebodaj svadba alebo krštenie. Tu sa zas ohlási veľmi známa: „Mnoga ljeta sretan bio, mnoga ljeta živio…“^[38] (Mnoho rokov buď šťastný atď.) Ale i tá zamĺkla v polovici. Možno zatvorili dvere na dome. „V tie časy, Nikola, mal som straty. Zverujem sa vám s vecou, o ktorej nevie ešte nikto z našich.“

Nikola sa hodne zľakol. Hľadí naň skúmave, chcel by mu vidieť do tváre a merať na nej, koľká bola strata. Iste ho šiblo, keď sa ponosuje, pre pletku by sa netrápil. Lebo on vždy sa drží svojej mienky: nešťastie neznačí nič, kým ostane v citových krážoch. Ľahko sa z neho vykýchať. Zabudne sa po troche. City sa menia; citových otrasov vždy bolo a bude, kto by sa zožieral pre také pletky? Žena ľahko odstrečkuje, ako muž, a ide čertov lapať. Miesto ísť domov, ohlási sa u mládenca. Ľahko zabudnúť na hodinky a ostať miesto troch hodín tri dni. Nebolo jej najlepšie, keď pozrela na ne: muž zhľadáva, kde je, zastrája sa, že jej zreže rováš. Mládenec, ak je hodný človek, nenechá ju v blate; schová ju pred ním a hľadí ju odpraviť prvým parníkom z mesta. Parník ide na stranu Chíl; môže sa zabaviť na Severe, kým sa muž utíši a prestanú reči v meste. Čo na tom, že v ostatnú chvíľu vkradol sa i on na loď odprevadiť ju na Sever? Aspoň ju obráni od muža, ak by sa pobral za ňou s veľkou pomstou urobiť jej koniec sveta. Nič by nebolo preto, že nešiel s ňou pre jej bezpečnosť, ale pre ňu. Mládenec ľahko spochabie a myslí na ženu i vtedy, keď by mal myslieť na jej muža. Veď ani muž nebol ukrutný, ako sa paprčil. Hľadal i on najbližšiu loď na Sever, že ju azda dochytí a dovedie domov. Bola pekná, ako by ju mohol zabiť nič po nič? Veď tie fľaky čas vytiahne; zblednú, že neraz ani nepoznať, kde boli. Na Severe jej nenašiel, iba samého mládenca. Nevyvŕšil sa ani na ňom, radšej sa ho radil, kde ju pohľadať. A hľadali ju spolu.

Mládenec už vedel, ako sa vie Dorinka schovať, keď chce. Muža nechal tam, nech hľadá. Dal mu peňazí a vrátil sa prvým parníkom domov. Muž neochabol, túlal sa, kutal, kým sa neminuli peniaze. Naostatok nahliadol i on, že jeho slnce, hviezda stálica nebude zahrievať domáce ohnisko. Obanoval, že jej poslal peniaze na cestu. Kým za jeho krvavé mozole prešla Oceán, vyšinula sa hviezda, urobila sa bludicou. Keď sa dostal na Sever, do veľkého sveta, prevrátila sa na kométu. Preletela krásnym oblúkom a zapadla niekde za obzor. I žiara veľkolepého chvosta zanikla kdesi, iba čo si mládenec odniesol čosi ohnivých odbleskov na pamiatku.

Nuž vec nebola neobyčajná, stávajú sa i horšie. Bolo by zle iba vtedy, ak sa Dorinka dotkla nielen srdca, ale i vrecka. Nikola sa i zľakol a spýtal sa hlavnú vec: „A mnoho, pán Simon, mnoho?“ I hlas sa mu triasol od rozčúlenia.

„Nuž uhryzlo ma, Nikola. Viete, ako idú peniaze, keď im ukážete cestu.“

„Viem, pán Simon, viem: ani čo by osieval pšenicu na deravej ličienke. Po sebe viem, ako bývalo v prístavoch, ale i tu, pri tých klincoch a perečkách z muškátu. Ako teraz idú tie veci, neviem. Ale vo všetkom badať, že drahota rastie, tak myslím, ani tieto príhody nezlacneli. Ale už sa stalo. Pomyslite si: bolo a strovilo sa.“

„Veď tak býva, Nikola, v taký čas nebolí hlava a nerozvažujeme, čo robíme. Ale o výdavky by ani toľme nebolo. Boli iné štrbiny pre nedbanlivosť a zábudlivosť.“ To mu riekol ešte tichšie, skoro pošepky.

„Hm,“ zahundral Nikola. Zahniezdil sa tuho a nachýlil sa k nemu. „Hádam na burze,“ začal hádať. „Bodaj skazu vzala! Horšia je od rozblúdenej ženy.“

„Ako vezmeme. Ja nehrám nikdy na burze, ale kto má platiť v cudzích peniazoch, musí hrať voľky-nevoľky, lebo ich kupuje. Kým som bol na Severe, mohol som mať lacno argentínske peče. Behal som za inou vecou a premeškal dobrý čas. Keď som sa vrátil, musel som ich platiť veľmi draho.“

„A veľmi?“ Nikola čakal ako na tŕni. Jeho stratu cítil ako svoju. Pán Katović bol predsa len ich chlúba. Jeho nešťastie by pocítili mnohí, lebo by sa ich dotklo. „Azda vám nič nebude. Raz ste utratili, druhý raz sa nahradí.“

„Nenazdávajte sa, Nikola. Šaľba je, čo hovoríte. Omyl a klam. Čo raz škodujete, nenahradíte nikdy. Ak i zarobíte pozdejšie, nemôže byť náhrada. Boli by ste mohli zarobiť zarobené i bez straty, ak ste mali zarobiť.“

Hodil Nikola rukou. Veď je pravda. Kto sa teší škode? Ale zas nešťastie chodí po ľuďoch, nie po horách. „Zdravie nadovšetko!“ Dodal útešlive. Dôvera v jeho pevné postavenie nedala sa ľahko vyknísať uňho ako ani u ostatných krajanov. Boli istí, že sa zapieril, bude mať niečo i odložené. Zarába, obchod vynáša. „Váš dom môže i to, i horšie, len sa neopúšťať.“

Pán Simon sa len usmial.

„Kým ste tu, bude i peňazí,“ dohovára mu. „My robíme peniaze, nie peniaze nás. Pamätám sa, nie je ani dvadsať rokov, boli ste v dome Rozales Varas y Compania.^[39] Vtedy ešte o plate, dnes vás už kladú medzi najprvších.“

„Vravia viacej, ako je vo veci, Nikola. Preháňate z priateľstva.“ Zavrátil ho a schýlil sa k nemu. „Musím vám vyjaviť, nieto už tej istoty, čo bola sprvoti. Neviem či chápete, čo vravím, ale je tak. Keď sa vám zle povodí, najmä pre svoju vinu, nadíde vás nedôvera v samého seba. Ku mne sa už vplichtila, šepce mi, že som prepásol šťastie. Ešte sa jej vzpieram, ale hlási sa, kričí. Obchod nejde, ako má ísť.“

„Pekná vec veru!“ Zachrípal a prežrel slinu. Iste jej bolo moc, glg bolo zjavne počuť. „Načo tu hovoriť? Nedajte sa! Vy ste naša chlúba. Na vás visíme, i menší kupci i my, ktorí kupujeme u nich alebo u vás. Čo by bolo bez vás? Poraďte sa s múdrejšími. Čo vám poradiť ja?“

„Pekne hovoríte veru, radiť sa. Koho? Myslíte, skočí do mora každý, keď vidí iného, že sa topí? I mne by bolo ľúto našich, ale vieme, koleso sa krúti. Čo bolo navrchu, príde nadol.“

Nikola nemôže uznať, ani povážiť. Také reči! Z nich páchne nedôvera v seba samého. Slabosť to voláme. „Ak je už veľmi zle, vráťte sa radšej z kratšej cesty. Nechajte všetko, ako je, predajte, alebo prenajmite a choďte sa prejsť. Medzi iným svetom prídete zasa k sebe. Choďte domov. Dom vám dodá zasa dôvery v seba a chuti do roboty. Viem po sebe. Keď som sa vrátil od nás, bol som iný. Oslabneme akosi, keď sme dávno nevideli dom. Nebolo by nič z nás, keby sme nešli domov nabrať sa novou silou. My sme nesúci, keď sme dlho z domu. Bez vlasti, vidím, nežijeme. Vädneme. Hoc nám je inde neviem ako dobre, zle nám je, ak nejdeme lecikedy domov. Tam je náš živel…“

„Ďakujem, Nikola. Vaša rada je dobrá. Mne tiež bolo na ume vybrať sa. Len by mohol! Ďakujem za všetko. Potešili ste ma veľmi. Dávno som nešiel spať ľahký ako dnes. Boli ste mi brat a spolu láskavý otec.“

„Prídem zas, keď mi bude smutno.“

„Viete, kde je môj dom,“ riekol mu mäkkým hlasom a stískal mu ruku. „Nájdete ho otvorený od mrku do svitu.“