E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

2

Zatíchli. Majú sebou, čo odniesli do sveta z domu. Bremä pritíska k zemi, ochromuje mysle. Čo osoží poviazať túžbu do kozla, keď ju musia vláčiť všade, kde sa pohnú? Poviazaná zaváži ako slobodná.

Zišli na hlavné námestie. Vtedy bolo dosť nevyriadené ešte. Rozkladajú sa na ňom tably pažite, ale sa nemajú dobre, ak ich nepolejú každý deň. Patagónec, keď zadúcha, suší a vyhára. Po uliciach, ktoré sa schádzajú na námestí, vidno hodne sveta: po dvaja, traja, zriedka vo väčších skupinách. Hrnú všetko tým istým smerom sťa zhovorení. Zahrmí často i koč, ale iba čo sa ukáže, zakeruje hlavnou ulicou.

Dali sa tiež v tú stranu. Boli pred palácom gobernadora, miestodržiteľa magallanského územia. Na štíte si povieva, dakedy šibne tuhšie o stažeň čílska zástava. Živé farby na nej tuho sa odrážajú. Pred palácom stojí kočiar, kone švihajú podstriženými chvosty, hádžu hlavou.

Idú za prúdom. Ale proti nim sa ukázal koč. Pred ním sa podhadzujú ťarbavé kone. Ich gazda sedí akosi ustatý na vysokom sedisku, bič mu opisuje figúrky, len málokedy pohladí zľahka kone.

Pán Fortunato zodvihol paličku, chlap na sedisku zbadal, že ho volajú. Zastal. Vošli do koča a pán Fortunato riekol: „Tak i nás zaveziete, Dargaš.“

„Na to sme, pán Fortunato,“ pristal chlap.

Opísal kruh na ulici a poberá sa, skadiaľ prišiel. Ľudia sa hrnú. Niektorých predbehli, ale i ich pretiekol nejeden kočiar, i kočiar pána Gobernadora. Najviac sú len vozíky, sulky[15] o dvoch kolesách; v nich neraz sedia dámy a poháňajú. Ale vidno i vozíky o štyroch kolesách.

Prišlo im ísť popred cintorín. Za ohradou šramiek belejú sa malé záhradky. Hrobčekov je viac ako hrobov. Napĺňajú sa anjelmi nebesá. Priateľ detí Kristus volá ich k sebe. Okolo prostriedku sú hrobky rodín a spolkov. Pred domom úradníka v meste mŕtvych hrajú sa a šantujú na úslní drobné dietky. Vyšumel im strach od mŕtvych, alebo hádam nemal sa ešte kedy vplichtiť k nim.

Za cintorínom príde onedlho pekná stavba s nápisom: Sociedat rural, hospodársky spolok. Okolo nej je veselo. Bránu otvorili kočom a vozíkom. Peší vchádzajú dvermi, už či pre pospolitosť alebo poprednejších. Od domu ide vysoká ohrada zo zinku. Okolo nej stojí celý kŕdeľ chlapov na koni. Pricválali z okolia, neraz i ďalekého; zato nemusia platiť vstupné: ponad parkan môžu vidieť takto z koňa, čo sa tam-dnu robí.

Za ohradou je veselo. Slniečko vyvábilo ľudí z mesta. Budova je bez prednej steny. Na sedadlách sú rady diváctva skoro po samý krov. Pestrejú sa dámske klobúky s kvietím a svetlé letné obleky. Zimníky a nepremokavé plášte a kapce ostali doma.

Dostihy sú už v prúde; prvé číslo vybavili, chystajú sa na druhé.

Na hlavnej tribúne štebot, smiešky a pokriky. Pred ňou na piesku, ale i na pažiti, elegantná mládež. Pod samú tribúnu, sťa do nejakej kasne všupli miestnosť, kde obsluhujú pilne. Nebolo obmedzovania vtedy a zákazov o alkoholoch. Kto rád pil v týždni, nevylial ani v nedeľu. Pod nohami dám merali i tuhšie nápoje. Dupot na povale akoby dodával chuti prihnúť si už či tuhšieho a či sladšieho. Prechádzka z mesta až sem rozosmädí, hoc je i nie horúčava práve tropická.

I naši sa ohlásili. Ak sa chceš sňať so známym, hľadaj ho najprv tu. Nájdeš ho najľahšie. A sňali sa naozaj s pánom Gojčevićom a jeho priateľom Krešimírom Zaradom.

Prišli i oni. Pán Andrija vyriadený, čistý, až elegantný. Šíri sa okolo neho vôňa francúzskej vôdky. Náprsenka sa až ligoce. Tmavočervená vesta so žltkavými hviezdičkami tiež volá i na ďalšie: ,Pozerajte! Nie som najhoršia ani ja!‘ Dlhá kravata s podareným uzlom pod bradou rozdelila veľký biely trojuholník nad vestou na pravé poly. Aby uzol nepopustil, prebodli ho ihlou. Navrchu má miesto hlávky nežný kvietok. Tenké lupene na ňom sú z tých šupín, akých zlatokopovia nazbierajú dosť medzi prachom, keď ryžujú zlato. Zlatá reťaz ide od jedného vrecka na veste k druhému; aby neprevisla hlbokým oblúkom, prevliekli ju gombíkovou dierkou. Miesto jedného veľkého, tvorí dva oblúčky. Medzi oboma visí na krátkej retiazočke šajba,[16] medaila nebodaj, a či akýsi veľký zlatník. V dnešné časy už ich nekujú nikde takých. Miesto ohníc na reťazi sú tiež šupiny z rýdzeho zlata. Nuž nájde sa ich ešte, nájde, väčších-menších. Šviháci, ktorí sa obšmietajú okolo zlata, dajú si z nich nakovať takých reťazí. Ľahko priviazať o ne krásavicu, už či v starom alebo novom svete.

Pán Andrija Gojčević je chlap ako hora. Prevyšuje tu všetkých temer o hlavu. Je skôr chudorľavý ako tučný, ale musí byť mocný. Lopatou alebo motykou narábal by iste ako obyčajný zakrpatenec perom. Dal sa oholiť; fúzy si nechal; iba čo ich popristrihovali, ba hádam i podkosili trochu, aby neboli primocné. Na prihorenej koži poznať, kde holič poprekášal, hoc to urobil pred chvíľou, že nemalo kedy narásť strnisko. Ale chrastina u takého chlapa, ako pán Andrija, nerastie týždňami ani dňami, ale hodinami. Na hlave má čierny tvrdý klobúk. Chcel by hlavu stisnúť, dať jej hádam svoju formu. Ale horký jeho stisnúť; sotva môže objať jej mocnú klenbu. Klobučník si namyslel, bibas, že všetky hlavy sú oválne: nespýtal sa pána Fortunata, či sa ich nenájde i okrúhlych. Klobúk sa musí poddať. Nemôže si osobovať, že sa jemu prispôsobí taká hlava ako pána Andriju. Ak privykne na ňu, bude sa mu hneď lepšie sedieť. Prikryje hádam i hrče nad uchom z jednej a druhej strany.

Pán Andrija chcel by byť menší, ako je, aspoň v niektorých veciach. Nohy vtisol do poltopánok. Koža na nich sa natiahla tuho, najmä na hánkach prstov.

Páni Fortunato a Andrija sú tu ako doma. Pozdravujú ich zo všetkých strán. Kde sa pohnú, robí sa hneď kruh okolo nich. Poháre a kalíšky sa dvíhajú. Pán Andrija nedá preriecť slova nikomu, ak by sa chcel dohovárať s človekom v bielej kitli za dlhým stolom. On mu rozkazuje. Keď skončili poriadku, vyňal hrču papierov z vačku, samé desiatky, i väčšie. Hodil odrazu radšej stovku. Nech bude z čoho vydať.

Vyšli na pažiť. Kone stavajú do radu. Sudcovia idú na vežičku. Páni z výboru a poprední údovia Sociedad rural stoja pred pavilónom. Zástava na vysokom sťažni povieva. Kone vyfintili; preukázali sa vo sviatočnom rúchu i koníky patagónskej srsti. Niektoré z nich majú čosi i cudzej krvi: sú vyššie a štíhlejšie. Parádnik a vzácny vták medzi nimi je Atlas, dlhý a tenký ani lata, skoro bez brucha. Má chýr dobrého behúňa. Behal vraj i na veľkých dostihoch v Buenos Aires.[17] Stadiaľ ho doviedol jeden priateľ týchto hier. Koľko ráz vystúpil dosiaľ, toľko ráz zvíťazil; zastrčil domáce vonkoncom do kúta. Tenké nohy, dlhé hnáty pobrali im odmeny a výhry spred nosa.

Sňali mu pokrývky, v ktorých ho doviedli. Medzi ostatnými bol ani aristokrat medzi pospolitosťou.

Medzitým po tribúne sa pretískajú a na pažiti tiež, ktorí vyberajú vklady a vydávajú ceduľky. V starých časoch tiež ako, hľa, i dnes. Šľachetná hra zmiešala sa s pachtením o výhru. V jednom rade s koňom letia k méte peniaze tých, ktorí naň položili stávku.

I priateľov prišli ponúknuť stávkou. Zapísali sa na Atlasa. Pán Fortunato odskočil od nich, riekol pánu Simonovi: „Prepáčte na chvíľku.“ Šiel ku koňom, ako už stáli. Pri nich je hŕbka ľudí. Postál pri nich, pozhováral sa, žartoval a posmeškoval. Dával pozor, čo robia a čo hovoria. Tvoril si obraz o budúcich veciach. Hladil si bradu rozčúlene a šiel sa zapísať na stávku. Keď sa vrátil k priateľom, už bol šum a pohyb. Vysadúvali na kone, stavali sa na čiaru.

Keď dali znak z vežičky, kone skočili sťaby na tej istej vzpruhe, keď švihla. Dlhý Atlas zaberal chytro, vie čo robiť. Vytiahol hrdlo, sťaby chcel hlavu poslať pred sebou, aby ho čakala, kde je méta. Jeho hlava predišla ostatné, za ňou sa ponáhľa dlhé hrdlo a tenký driek. Ani štvrtina cesty, ostatné mu zostali za chvostom.

Ostatné koníky nie aby sa boli vytiahli, ale sa skrčili. Drobčia, ako môžu; pretiecť, keď už nie dlháňa, teda aspoň jeden druhého. Medzi nimi bol jeden, ktorý ako bežal, tak ometal krátkym chvostíkom. Držal sa tuho patagónskeho zákona, netrpieť nikoho pred sebou. Radšej sa roztrhnúť, len sa nedať predbehnúť.

Na Atlasa išli skoro všetky stávky. Záujem nebol veľký, najmä keď Atlas nechal všetko za sebou. Ale záujem sa začal prebúdzať, čo urobí drobizg, ktorý sa tam kotúľa za ním. Smiali sa, ako Sivko ometá chvostom a necháva kamarátov za sebou. Ale ani potom nezaháľal. Drobčí tuho za dlhým, spod kopýt mu fŕka piesok na všetky strany. Zaostal za veľkým, ale medzere nedá rásť, skôr hádam zosekal z nej čosi drobnými nôžkami. Obecenstvo sa zarazilo, ako veľký nemôže pretiecť niečo menšieho. Chlap na ňom sa i obzrie, vidí hádam Sivka, ako ho doháňa; ruku s bičíkom začal hýbať častejšie, ale Atlas vie, ako ide, nie mu je prvý raz.

Tu sa Sivko začal sršiť. Sila v ňom rastie, ako rastie zaťatosť nepustiť nikoho pred seba. V diváctve badať nepokoj: nie tak pre peniaze, veď na Atlasovi nebolo čo prehrať ani vyhrať, keď sú na ňom skoro všetky stávky. Ale by bolo hanba, keby predbehli takého víťaza. Začali vykrikovať: „Atlas! Atlas!“ Potom sa ozvali i dodatky: „Podliak, zbabelec, leňochod, slimák, cigáň, kujon, oplan.“ Malý Sivko ho predbehol o celú hlavu. Ukázal, že hoc malý, nedá sa.

V obecenstve bol nepokoj, šomrali i nadávali. Predstava o víťazovi zlyhala; dostal sa k sláve, o kom sa im nesnívalo. Zle bolo i chlapcovi na Atlasovi. Pohol sa s bradou dopredku, akoby mala kliesniť cestu do diaľky a vrátil sa na jednoduchom dlháňovi, ktorý sa dal premôcť od malého. Nevedel nič lepšieho urobiť, ako stratiť sa čím skôr z pažite.

„Či nepôjdeme?“ ohlásil sa pán Simon. Málokedy ide na dostihy, hoc ich poriadajú každú nedeľu odpoludnia. Prišiel kvôli pánu Fortunatovi. Nepáči sa mu pozerať, ako sa hovädo musí potiť a sužovať pod korbáčom. Keby mal kone, nedal by ich namáhať, šibať a ešte preklínať.

Pán Fortunato nemal vôľu ísť tak zavčasu, ale pristal. „Nuž poďme. Bolo, čo malo byť. Na dnešok je dosť.“

„Dosť veru,“ potvrdil pán Simon. „Prehrali sme po päť pečí.[18] Môžeme mať srdce na mieste.“

„To ako to,“ zasmial sa pán Fortunato. „Hovor za seba o prehre…“

„Ale sme neprehrali všetci?“ ukázal na obecenstvo na tribúne. Bol v ňom ešte hodný nepokoj. „Držali sme s Atlasom a Atlas nás oklamal.“

„Mňa nie.“ Pán Fortunato sa smeje, poškubkáva ho za rukáv. „Mal som šťastie. Ale radšej poďme.“ Kliesnil im cestu pomedzi ľudí. Keď boli zas na ceste pred parkanom, ukázal im celú gundžu bankoviek. „Šťastný deň, braček, pozri, koľko sa mi ušlo.“

Zadivili sa. Pán Simon zhíkol: „Nuž ty si nestavil na Atlasa!“

„Nie som blázon nosiť, ako vravíme, vodu do mora. Bola by ozaj neopatrnosť!“

„Neopatrnosť hrať na koňa, o ktorom vieš, že vyhrá!“ Pán Simon pokrúcal hlavou.

„Pravdaže ťarbavosť. Načo by hral naň, keď viem, že by dostal ledva vklad, ak vyhrám?“ Doložil dôrazne ako poučku: „Nikdy nekladiem na chýrne kone. Hľadám si neznámeho, stavím naň, ak vidím, že je súci. Dnes som si vybral Sivka a Sivko vyhral.“

„Ako si vedel, že vyhrá?“ hrozil mu pán Simon. „Len či nefigľovali!“

„Prosím, prosím: hrali statočne, fígľov nerobili. Ale kôň plnej krvi máva muchy. I naň príde chuť alebo nechuť, zlosť alebo dobrá vôľa. Ani jeho telo je nie stroj. Neživotné stroje majú tiež vrtochy a zlé chvíle. I parný stroj zastane a nevieš, čo ho preletelo. Šička tiež zasekne, žena nevie prečo.“

„To sú veľké príklady,“ uznal pán Simon. „Musí byť, ako vravíš.“

Bolo by dobre a už by neboli ďalej hovorili. Ale pán Andrija neuznával príklady. Bájky, ako ich rozprávajú deťom pri ohnisku, keď v zime sedia a vyhrievajú sa.

„A keď figľovali!“ postavil sa pánu Fortunatovi.

„Povedzte ako!“ Pán Fortunato stal si proti nemu, oči mu len tak hádzali iskry. „Odkiaľ pravda vyšla?“ jedoval sa v sebe.

„Ja neviem ako, lebo som nefigľoval. Oni vedia ako. A keby prišlo vyhľadávať, vysvitlo by i ako. Chlap zle sedí, alebo pridŕža. Čo ja viem!“

„Ja že máte istotu, keď istíte.“

„Istím. Koňa ako ten, nepredbehne hocaká mršina z kampa.[19] Má údy, má krv, drží sa ako behúň. Poznať zaraz.“

Pán Fortunato nebol vo výbore ani v správe dostihov, ale sa jedoval, že potvárajú. Vychytili z povetria a berú za hotový groš. „Tak, Adrija, si mívate, kto dobehne raz, dobehne zakaždým? Pekný by to bol poriadok na závodisku! Nebolo by treba behať. Dosť by bolo poslať kantáre alebo chlapa a zastrčiť si výhru do vrecka.“ Kýval hlavou sem a tam na taký poriadok.

Pán Andrija uznal sám, že by nebol dobrý. Ale toto je horší: mršina kadejaká, predbehnúť takého koňa. Nie, nedá si nasypať piesku do očú. Nehádal sa viac, ale mu ani neuveril. Každý nech si myslí svoje.

Pán Fortunato sa najedoval. Odpor, hoc i nemý, nemôže zniesť, keď smeruje proti pravde. „Aký zaťatý! Nepohneš ho z miesta!“ žehral naň. Znal ho dobre, aký je, dosť sa nabrúsili spolu po kampe. Keď sa zatne, nedá sa presvedčiť.

„Hádam myslíte, že dobehneme všetci?“ oboril sa naň znovu. „Len sa postaviť a ísť na vospust sveta? Nie je len tak, Andrija. Rozbehli sme sa, vidím, všetci, ale ozajstný predok povedie iba jeden jediný.“

„To i ja viem!“ nadhodil pán Andrija.

„Ale neviem ešte, ktorý. Ja neviem. Ak viete vy, viete viac ako my všetci do hŕby.“ Pán Andrija nepovedal slova. Ale vypučil prsia a hlavu hodil nazad. Pozrel naň s úsmevom, čo mu tu vyspevuje. Najedoval sa pán Fortunato, že ukazuje toľkú istotu a dôveru v samého seba a pokračoval: „Naše dostihy sú ako tie tuná na závodisku. Dobehne pred všetkými, o kom sa nenazdáme. Nejeden, ktorý si trúfa veľmi, priciepka za ním. Podajeden sa potkne a nedôjde. Povedzte, prečo, ak viete?“

„Kto nevládze, nech nejde,“ radí pán Andrija. „Môže vedieť, či mu stačí dúšok, alebo nestačí.“ Obozrel sa, čo povedia iní.

Ale iní nepovedali ničoho. Zato pán Fortunato ho chcel ešte pozavracať. „Vždy hovorím, nechoď za druhými. Čo máš z vychodenej cesty? Vyhral Atlas, čo by ste boli zarobili? Ani vklad by vám neboli dali. Hľadaj nové cesty. Nezbieraj klásky po strniskách, keď máš nezožaté polia.“

„Nuž dobre,“ ozval sa pán Simon. „Všade nájdeš, ak máš vytrvalosti. Minulý týždeň videl som premývať piesky, vymyté pred rokmi. Vymyli ich, čo z väčšieho v náhlivosti, zviedli ich tiež nové cesty, že nájdu na nich viac, ako tu nechali. Čo vtedy ponechávali pre nové cesty, iní si zabrali a zarábajú dobre.“

Pán Fortunato pohol plecom. „Nevedeli bežať, prebehli métu. Ale aspoň bežali. Tí, čo ťahajú za nimi, dobre majú. Nájdu výživu a zaopatrenie, hádam i majetnosť. Ale ich práca je nie pôvodná, ale zriadená, ako ju má usadlý úradník, správca u statkára, prvák v obchode a na banke. Podajedným sa ťaží sedieť alebo sa vliecť. Náhlo im je, radi by prísť chytro. Dajú sa novou cestou, miesto vychodenej…“

„Poďme na námestie,“ ozval sa pán Andrija. Načo sú rozhovory, keď nemáš z nich nič? Sťaby presýpať plevy a hľadať v nich zrnko.

„Chcete obzerať dievčatá?“ usmial sa pán Fortunato. „Bolo ich prezerať predpoludním, keď vychodili z kostola.“

„I vtedy, ale i teraz,“ narádza pán Andrija. „Bude muzika, prechádzka. Čas je pekný, príde sveta.“ Zasvietili mu oči. Tamdnu sa čosi mocne pohýbalo. Prečo si ich nepozrieť, keď prídu? V kampe ich nebude, tam iba ovce bľačia.

„Nedbám,“ pristal i pán Fortunato. „Sťa kde zabiť čas.“

Bolo už čosi ľudí na námestí. Dosť sa ich vracia i z dostihov. Iní sa vykradli z domov, počuť trochu hudby. Pán Andrija strieľa očima tuho po ženách. Nieto krajšej veci, čo pozerať dievčinu. Ako si vedie, keď zbadá, že pozerajú na ňu! Pán Fortunato si tiež vďačne obzrie, čo podbehne. Neraz siahne ku klobúku, keď stretne známe rodiny. Pani Flóra má hodne priateliek. Pán Simon je roztržitý, chodí kdesi inde. Večer na brehu. More sa stíšilo a drieme, len kde-tu čľapne o skalu. Borovina šepoce tajomne pod vrchom, na ktorého boky sa už spúšťa tma.

Banda sa dobre vycvičila. Magistrát urobil dobre, zriadiť ju, ako mu radili denníky. Roztratení po meste hudobníci, keď sa spojili, ukázali, že sa mesto vzmáha nielen na majetku, ale i v umení. Kto by povedal, kto vidí dneska námestie, že Punta Arenas[20] je vychýrené smutné mesto? Preto, že sa skrýva slnce alebo duje besný patagónec? Dnes i dámy zo Severu, ktoré sa vraj trasú od zimy tuná, rozštebotali sa ani v Santiagu[21] na korze Ahumády.[22] I cudzí, ktorí sa tu zbehli za zlatým rúnom, prestali kutať večne, kochajú sa trochu i krásou. Cudzí pán Fortunato tiež na ceste za rúnom natrafil na takejto prechádzke na pani Flóru medzi dámami zo Severu. Na ktoromsi plese zahľadel sa podistým švárnej dievčine čosi hlbšie do očú a hľa, dneska nečaroval by s najväčším boháčom.

Pán Simon ostal úporne o mládeneckom chlebe i naďalej, ale priateľstvo neochladlo medzi nimi. Bol na svadbe za družbu, v chráme, i pred civilným úradníkom. Sobáš bol pred hlavným oltárom. Organ hrmel veľký svadobný pochod. Koberce od vchodu po samý oltár. Rubrika Ohlasy zo spoločnosti doniesla v oboch denníkoch opis o obrade a dlhý zoznam darov mladuche. Teraz má z toho, že ako starý mládenec nemusí v nedeľu sedieť omrzlo v reštaurácii u Zlatého guanaka.[23] Má pekné miesto u pána Fortunata, ako sme videli. Prechádzka, hoc pekná, bola by hádam predsa jednotvárna, nebyť s nimi pána Andriju Gojčevića. Sám pán Simon musel sa pomaly vrátiť od brehov Jadranu, aby sa prizrel, ako si vedie jeho krajan. Vystrel sa hrdo, istý, že mu nieto rovne na námestí. Hádam len socha na vysokom podstavci pred hlavným chrámom ho prevyšuje do výšky. Hádže strely na dievčatá. Podajedna sa mu ozve, hodí okom naňho. Jeho zjav predsa len padá do očú. Odkiaľ sa tu berie? Hádam myslia, že sa preobliekol ako o fašiangoch. Prestrojenie je trochu smiešne, akoby mal cudzie šaty. Oblek mu nepristane, hoc pochádza od najlepšieho krajčíra v meste.

Inakšie veru by pozerali, keby sa ukázal v kroji! Keby ho videli, ako si vykračoval vtedy v Pravom Zorovci. Pravda, neboli nikdy v jeho dedine. Ale i tak cítia, že na tú postavu lepšie by pristalo brnenie z dobrej ocele s chochlatým šišakom, a nie tvrdý klobúk, ktorý sa už nikdy neudomácni na jeho hlave. Alebo ako by mu bola stála na nej červená čiapočka s čiernymi strapcami nad uchom, a za uchom veľký červený klinec!



[15] sulky (špan.) — ľahký dvojkolesový vozík

[16] šajba (z nem.) — kotúč, terč

[17] Buenos Aires — hlavné mesto Argentíny, dôležitý prístav Južnej Ameriky s rozvinutým mäsiarskym priemyslom

[18] peča (zo špan.) — pesos, základná jednotka argentínskej meny, ktorá sa delila na 100 centavov

[19] kamp (zo špan.) — pole, vidiek, kraj

[20] Punta Arenas, Puntarena — i Villa de Punta, prístavné mesto v Chile s vyvinutým ovčiarstvom

[21] Santiago — Santiago de Chile, hlavné mesto Chile pri rieke Mayocho s univerzitou a rozličnými kultúrnymi a obchodnými ustanovizňami

[22] Ahumada (špan.) — signálny oheň

[23] u „Zlatého Guanaka“ — názov hostinca podľa guanaka (lat. Lama huanachus), Juhoamerického ťavovitého prežúvavca veľkosti menšieho jeleňa




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.