E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

6

Keď vošiel do izby, v ktorej býval s pánom Andrijom, našiel ho v najlepšej robote. Mal čistú košeľu s ligotavými gombíkmi na prsiach. Hm, mohli by byť brilianty a mohli by i nebyť. Ale na prsteni malého prsta je ozajstný briliant. Hádže blesky sem a ta, keď sa ruka hýbe. Na ukazováku má zasa veľký prsteň z panenského zlata. Ukovali ho v Puntarene. Neľutovali zlata na obruč, nie je tenká ako drôtik. Napredku ukovali plochu ako dáky štít. Vyryli na ňu A. G. veľmi ozdobným písmom.

Krešimír sa obzrel po izbe. Postele už boli v poriadku. Biela pletená pokrývka o veľkých okách a tulipánoch, na oboch je temer jednaká. Pri hlave stojí hore koncom bruchatá hlavnica. Na jednej vyšili A. G., na druhej posteli K. Z. červenou niťou, s veľkými ozdobami. „Kým sme obedovali, vbehla vyriadiť!“ podivil sa. „Len kedy?“ Nezbývalo iba vymiesť a poutierať prach, hoc nevidno, že by ho bolo. Ani len na písacom stole a na kalamári ho niet, a veru ani on, ani Andrija nepíšu každý deň. Boli by sa mohli zaobísť i bez neho.

Pán Andrija si nalial vôdky na hlavu, vymeral chodník na hlave. „Či len príde?“ radí sa Krešimíra, ako pričesáva šticu. Chcela by trčať dohora na svoj spôsob. „Čo povieš?“ obrátil sa k nemu, v jednej ruke kefka, v druhej hrebeň.

„Ja?“ ozval sa Krešimír, ako šuchá žlté topánky handrou, aby mali lesk. „Ja vravím, že uvidíme. Zvieme o štvrte], čo urobí.“

Pán Andrija šibol naň okom. Aké sú to zasa reči? Predsa by sa zišlo vedieť, čo myslí. „Nechce vyjaviť, potmehúd. Začal sa pokrývať.“

Krešimír sa očistil, ogabal. Po hlave šuchol dva razy kefou, vlasy sa mu vlnili a hrali priduseným leskom trochu nažlto. Mal čistú košeľu, ako mu ju pripravila pani Tereza. Nebola na prsiach tvrdá, ani netreba; sivý kabát sa zapína pod samú bradu. Keď ho obliekol, bol hotový.

Že pôjde, ale sa obzrel po izbe. Nad posteľou pána Andriju z bočnej strany bola fotografia v zlatom rámci. Obraz stál nakrivo. Pristúpil k posteli narovnať ho. Predstavuje ženu v rokoch, má čierne šaty. Na hlave čierny čipkový závoj, ako v Dalmácii nosia ženy do kostola. Podlhovatá chudorľavá tvár je vážna, čierne oči pozerajú prísne nad orličím nosom. Krešimír sa jej prizrel veľmi pozorne.

„Pozri Andrija, krstná mať sa jedovala, keď ju snímali.“

Pán Andrija hodil okom na obraz. „Ach, ba! Tak býva.“

„Nie veru! Nepamätáš sa, ako sa jej oči smiali, keď si pribehol k nej? Mala ťa veľmi rada…“

„Mala by ma nerada mať!“ pozastavil sa. „Azda len bude mať srdce k synovi.“

„Obliekla sa do čierneho, čo umrel krstný otec. Pamätáš sa, aká bola veľmi pekná v národnom? Takej druhej nebolo.“

„Hm, dosť pekná, mocná…“

„Keď stala na povláčke predo dvermi, ruky dala na operadlo; pozerala, čo robia vo dvore. Nikdy nekričala a všetko ju slúchalo. Slnce prebíjalo cez veľký orech na ňu. Nosila červenkavý živôtik a dlhé rukávce z ľanového plátna. Okolo hrdla nosievala páternice. Na hlave mávala šatku, bola ako strieška, keď rožky hodila na vrchhlavy. Vtedy mala vlasy ešte ako žúžoľ.“

Pán Andrija trápil sa okolo uzlíka na kravate, nechcel sa mu podariť, tretí raz čo ho preväzuje. Škoda by bolo ísť s hocakým, belasá kravata sa mu páči, vykropená ohnivými pehičkami sťa krôpkami roztopeného zlata.

„Mne je všetko, keď na ňu pozriem,“ začal zas ten pred obrazom, „akoby sa hnevala. Poslala obrázok, akoby chcela dozerať, čo robíme; hádam nás i hrešiť.“

„Nepleť, blázon!“ zahriakol ho.

Zamĺkol, ale obrátil oči na stenu. Pozrel na posteľ a díval sa zádumčivo. Visel tam na záhlaví obraz Matky božej sinskej.[48] Nemohol sa zdržať, zasa len prehovoril: „Pamätáš sa, čo povedala, keď ho kládla do truhly, ten obrázok?“

„Akože! Aby sme ho mali na očiach a nepohadzovali kde-tade. Vidíš, že ho držím nad hlavou.“ Uzlík sa podaril. Bodá doň kvietok zo zlatých šupín na zlate] stonke.

„Ale i to,“ napomenul mu Krešimír, „aby sme nezabudli, kde je dom, mysleli naň. A najväčšmi prikrútila, aby sme sa vrátili čím skôr.“

„Tú múdrosť sme vedeli i tak, Kreše. Kto ide do sveta, hľadí sa vrátiť čím skôr, skadiaľ pochodí,“ usmial sa mu zboku. Krešimír vzal klobúk. Vo dverách zastal a povedal spoza pleca: „Počkám ťa vo veľkej.“

V dvorane obriadili stôl. Miesto obrusa dali naň zelenkavú pokrývku s veľkými kvetmi. Nikola sedí v kresle, kde sedáva pán archivár, keď popíja po obede pálenku, ktorú mu varieva pani Tereza s akýmisi horkými zelinami. Ostáva si tak hovieť do pol večier; pospí si chutne, pískajúc nosom. Nikola sa nakazil od neho. Nepopíja horkú pálenku, ale po dobrom obede cíti, akoby mal olovo v údoch. Púšťa dym pomaly cez nos, akoby ho mal preciedzať pomedzi husté fúzy. Požmurkáva očima ako máčik na prípecku. Sen sa mu mätie okolo nich; prikráda sa, či by sa nezavesil trochu na mihalnice. Ale on ho durí. Len čo dofajčil jednu cigarku, zaraz berie druhú, zapaľuje o ohorok a potom ho šmarí doprostred izby. Pani Tereza ho dolapí neraz, aký robí neporiadok, ale nepovie nič, iba čo zdvihne ohorok, i druhý a vari i tretí. Primkne mu bližšie ku kreslu porcelánovú nádobku s čistým pieskom, aby bolo kde odhadzovať ohorky. Nikola sa usmeje, šibne očima na ňu a povie: „Nemajte za bánosť, pani gazdiná. Mívali sme si, že sme na nákladnom moste.“

„Len si oddýchnite, pán Nikola,“ ponúka ho. „Nedajte sa mýliť.“ A vracia sa do kuchyne, zavierajúc dvere ticho za sebou.

„Dobrí ľudia, títo naši z pevnej zeme,“ dumá Nikola. „Ako majú čisto v dome! Úprimný, neskazený ľud. Chlapi ako hora a ženy robotné. Zhovárajú sa medzi sebou a slová sa im stýbajú jedno k druhému ani v piesni Kačića.“ Neraz už požehnával chvíľku, keď zapadol medzi nich. Už na štvrtý rok čo má izbu v domci vo dvore, kde sú izba jedna pri druhej sťa lastovičie hniezda. Teraz sú prázdne, ale keď príde zima, zhrnú sa chlapci z kampa a domec obživne. Latkovaný chodník, aby nemuseli chodiť v blate, bude sa ohlášať pod ich mocnými stupajami. Dargaš, Bubinović a pán Dolčić, všetko ostrovania ako on, stratia sa medzi nimi. Budú počúvať takto v nedeľu ich pekné piesne. „Ba či príde pán Katović dnes večer. Ako sme sa pekne zhovárali pod hviezdami. Dnes by sme mali mesiačik do spoločnosti. Veru keby bolo prebudiť všetky, všetky naše peniaze a dať ich do kôpky: tak hej — bolo by čosi…“

Pán Dolčić a pán Vodopija majú sa okolo biliardu. Pán Vodopija je dobrý hráč. Nahnal gule do kúta, robí s nimi, čo chce. Natiahol sa na rám, pravá noha leží na ňom a opätok trčí dohora, nová nezablatená ešte podošva hľadí rovno na Nikolu. Pán Dolčić stojí opretý o tágo,[49] podtiahol pravú nohu. Hľadí roztržite na biliard, ako gule jedna o druhú tlknú a tmolia sa jedna okolo druhej.

„Prvotriedna zábezpeka, alebo nič. Čo by povedal Jose, keď príde z kampa. I tak mi letí k hlave. Musí vraj chodiť na strih ako najostatnejší. Ale ho vyháňam? Mohol sa zaobísť i bez neho. Ba či donesie kožiek ako vlani, keď príde! Vlny a loja bolo hodne, ale vlny mohol zaopatriť viac.“ Pozrel do širokého obloka pri dlhom stole. Boli v ňom dve metly s metliskami nakríž, znak, že predávajú v dome i soľ, múku, strovu a zemiaky, cibuľu a cesnak. „Musím premeniť výklad,“ rozvažuje. „Vyhodím metly, nie sme už skliepok štvrtého stupňa. Patril by nám na dom nápis ,Exportación-Importación‘, veru hej. Vyšvihli sme sa. Bude treba pohľadať strovy, najmä fazule. I cukor vychodí. Liatiny je ešte moc, nie ľahko sa sprostiť toľkých hrncov a ťapší. Keby sa ich trafilo predať fajzom, ale za dobré peniaze! Koľký groš daromnikuje v nich! O pol šiestej príde otvoriť obchod, má sa zas nacengať zvonček do deviatej. Za tri hodiny musím odbehať, čo som si odpočinul od pol rána…“

„Nech sa páči, pán Dolčić,“ núka ho pán Vodopija.

Pán Dolčić sa preberie zo snenia, prihne sa, pozerá na gule, ako stoja, meria diaľky. Naostatok vystrel ľavú ruku, pidliká tágom po nechte palca. Durkne, ale bác, falošne, guľa odskočí čosi nabok a zastala bez sily.

Pán Vodopija smolí kriedou hlavičku na tágu. Má pozíciu. „Už vás mám, pán Dolčić. Už vás mám. Podbehli ste sedákom.“

Vošiel pán Andrija. V miestnosti sa rozšírila vôňa vodičiek.

„Ako si sa vysmolil, Andrija,“ zahundral chripľavý hlas Nikolu. „Máš sa k svetu.“

„Kto sa nemá k svetu, plesnie,“ odvrkol mu spoza pleca.

„Len sa hore! Nedbám. Ale pozor, že sa nepotkneš.“

„Ak sa potknem, zameriam nosom. Ale nebudem volať nikoho dať mi ruku. Zdvihnem sa sám.“

„Pekná vec, netreba ti nikoho. Ale radšej nepovedz hop, kým nepreskočíš.“

Neodpovedal, iba šibol naň zboka zlostne. Ach, čiže ho nerád! Záderčivý, nedá pokoja. Na sebe cíti jednostaj jeho posmešný pohľad, každým slovom uhryzne alebo aspoň uštipne. Ako by sa oboril naň, ale ako? Kto by sa dal doň, keď je to nie chlap, ale bralo. Nepohneš ho z miesta, rozbiješ si oň hlavu.

Petar Bubinović bol opretý o dlhý stôl, nohu v ozornej čižme podtiahol pod seba. Keď Nikola prekáral pána Andriju, pohol sa a stal si k jeho kreslu. Vyškieral zuby na pána Andriju, vidno, raduje sa, že ho kresal. Pán Andrija hodil i naň okom, čo sa škerí.

„Nepôjdeme k pánu Zenobiovi, Andrija? Vyriadil si sa,“ opýtal sa ho nevinne.

„Čo ma do Zenobia!“ odvrkol mu.

„Ukázať sa Pepite, Anite a Rosite, akí sme šumní…“

Pohol sa k nemu, stisol päsť. Hádam by sa oboril naňho, ale Petar sa schoval za Nikolu. Pán Andrija nešiel k nemu, ale Petar mu tiež nepovedal nič. Videl gazdu, ako sa hnevá.

„Keby mu bolo frcnúť dobrej malty z pol kelne dolu chrbtom,“ nemohol sa zdržať, riekol to ako Nikolovi.

„Čuš, ohava! Do čoho pcháš nos!“ okríkol ho gazda, ktorý dopočul, čo vraví. Nikola sa usmial, bolo by smiešne, keby sa mu malta liala dolu chrbtom. Petar pohol plecom na hrozbu gazdu, že ju hore neberie. Jeho sivé oko jastrí, nespúšťa sa z pána Andriju, radosť i výsmech srší z neho.

„Trhanisko!“ obrátil sa k nemu. „Ak ťa chytím, odfrknú ti pľuhavé čižmiská do susedov…!“

„Pôjdeme, Andrija, či nepôjdeme?“ chytil ho Krešimír za rukáv. „Najprv náhliš, a teraz sa nedáš vypoďkať.“

Trochu sa vzpieral, ale bol rád, že môže ísť. Nebude pozerať na ledačinu, ktorá sa mu škerí spoza Nikolu.

Pán Vodopija položil tágo na biliard. „Pôjdem i ja!“ Pobral sa za oboma z nohy na nohu. ,Prvotriedna zábezpeka a toľké úroky! Pomalšie bratku‘ — húta v sebe, idúc za nimi. „Prvotriednej otvoria pokladnicu v ktorejkoľvek banke. Ale prejdem k Belisarovi. Chýba mu vraj dostaviť dom. Ak by ho dostavil za ne, mohol by ho dať pod záloh, mali by prvotriednu zábezpeku. Lebo inak nepopustia…“

Nikola začal odfukovať. Pán Dolčić si pomyslel, že by sa mohol vyvaliť do pol šiestej. Bude musieť potom behať tri hodiny a krútiť sa ako zvrtlík. Petar Bubinović húta, ako to bolo ktoréhosi roku tam doma, keď sa vyvaľoval v borovej hôrke po kúpačke. Prišli večerom rybári hodiť udice. Hodili ich na pekné miesto a vrátili sa domov. Pospal si v hôrke. Pri mesiačku odviazal čln a hybaj, kde bol parangál.[50] Poznal ho po tekvičkách, vytiahol svorku s udicami. Na jednej sa hádzala ryba. Keď ich posnímal, parangál nechal, kde bol a čln doviezol na miesto. Čakal v hôrke, čo rybári na to? Keď sa vracali naprázdno, pučil sa od smiechu. Hrešili, že sa už i ryby pretĺkali. Zožerú, čo je na udici, ale sa nechytia.

Oči sa mu smejú, kútiky úst mu potrhuje. Dusí v sebe smiech; rozrehotal by sa, keby nie gazda. Ale ten šibne naňho rozpajedene okom tu i tu. Dusí v sebe jed.

„Ako sa posmieva, trhan! Žilky mu hrajú, oplanovi. Nebodaj lebo som nevzal kapusty ani do úst, bárs srdce pišťalo za ňou. Ohava, zato sa rehliť!“

Petar si rozväzoval, či ísť ozaj k pánu Zenobiovi. Dávno nevidel Pepitu, Anitu a Rositu; alebo ku krivému Bartuľovi? Tiež takýto Hotel-Restaurant s dverami do dvoch ulíc. Ale sa kuchyňa nemôže postaviť tejto. Zato má veľký, závristý dvor. Naši sa iste zídu popoludní zahrať si na gule. Kto hodí svoju najbližšie k prvej, vyhrá. Kto hrá i na ne, môže vyhrať i prehrať. Poletia piatky a desiatky…

Akosi okúňave vytratil sa i on.

Pán Kuzma dohonil priateľov a pridal sa k nim. Pán Andrija sa zachmúril. Čo chce pri nich? Zasiať ho dakde v stisku, nech nezavadzia. Má sa zísť s ňou, ustáliť sa na dačom, celý týždeň sa chystá na rozhodnú schôdzku, či má pojať na ňu kamarátov? Začiatok musí byť medzi nimi, na svedkov príde rad, keď bude koláč upečený. Kreše ešte môže ostať, keď bol na prvej schôdzke. On nepokazí, ani nenapraví.

Na závodisku Krešimír odviedol pána Vodopiju, aby nezavadzal. Šiel s ním ku koňom. Obšmietali sa okolo znalcov, či by nezvedeli, na ktorého koňa treba staviť.

Pán Andrija prezeral veľké pole na tribúne. V očiach sa mu mení od toľkého kvietia. Pozerá lavice rad radom, či ju nezazrie.

Neprišla! Mala ho za blázna! Stál na mieste, akoby ho vkopal. Opadli mu krídla, vytrezvela myseľ.

Krešimír sa vrátil natešený. Tam ho nechal s Belisarom. Nebude zavadzať. „A kde je ona?“

„Veď kde je!“ stál smutne a rozhodil ruky. „Nemáš jej. Previedla ma.“

„Ešte príde. Dievkam je nie ako nám. Rozkazuje otec, mať, stryná, brat.“

„Načo sľubuje? Myslí si robiť blázna? Nech si vyhodí z hlavy.“ Pán Andrija sa rozhneval. Hnev vyhnal z neho i trpkosť sklamania.

„No tam ti je,“ ukázal mu Krešimír na hlavný vchod.

Zvrtol sa, srdce mu zabúchalo. Ale radosť opadla zasa. Nie je sama. Je s ňou Marianna i akýsi chlap ešte. Zasa ho len zaujala trpkosť. Cez týždeň si rozkladal, ako sa povedie s ňou, popýši sa. Nikdy sa nesplní, čo si narozkladáš.

„Starú zabavím ja, i brata a či čo je,“ sľubuje mu Krešimír. Ale sa prizrel lepšie: nebol brat, nie. Jemu sa tiež znepáčilo. Zná ho dosť dobre.

„Ako sa máte, pán Čević,“ pozdravila ho slečna veľmi veselo. Bola ako vychytená, oči jej jastria. Na tvári hrá úsmev. „Celý týždeň sme vás nevideli. Vyzerali sme vás a kde nič, tu nič. Alebo vám hádam predsa škodilo, čo ste padli?“

Nuž hľa, spomenie mu ešte, ako bol prestrel! Zachmúril sa. Dávno zabudol na padnutie, hoc ho bolela hlava v prvé dni, a ona mu napomína iste naschvál. Vystrel sa hrdo. Nech vedia, že je nie z cukru. Ak padne, vie sa zrepetiť.

„Mal som v týždni všakové záležitosti,“ zohýnal odhodlane a vypučil prsia. Aspoň im môže ukázať, čo všetko má v hlave. Krešimír stŕpal, že vrtká stvorička už vyňuchala, aké veľké nič schoval jeho brat za veľké slová.

Kto by vedel, čo zmýšľa? Z očú jej srší oheň, ako behajú od pána Andriju ku Krešimírovi. V nich i to čítať, že veľké záležitosti sú len závoj zastrieť padnutie na kĺzačke. „Škoda, tešili sme sa toľme. Či nie, Marianna?“ Tá sa usmievala veľmi dobroprajne. „Nuž nič preto, keď sme len zas spolu. Jednou cestou vás predstavím. Thomas Flank, môj oddanec, pán Andres Gojčević i pán Croeso Zarate.“

Pán Flank trhol im ruku; len toľko, že im ju nevytrhol v pleci. Ešte i mocný pán Andrija osŕkol, v pleci ho zabolelo. Zas mu bolo, akoby bol padol, ale teraz z buka a udrel sa veľmi tuho do hlavy. Všetko sa mu v nej sprevracalo. Vypleštil oči na ňu, zasa naňho, či má pred sebou holú skutočnosť, alebo hádam len nepodarený sen. Taký tenký, dengľavý chlap, a trhnúť tak náramne ruku! Má sivé oči, ktoré sa usmievajú na celý svet, a veľmi svetlé vlasy, skoro ako ľan.

„Býva v kampe, pozajtra zas ide, pomyslite si,“ žaluje sa dievčina. „Ale onedlho pôjdem i ja do kampa. Naučím sa na koňa, či nie Thomas?“

„Prečo nie? Vyberieme ti krotkého,“ sľúbil jej akosi náhlive, lebo sa obrátil ku Krešimírovi a pozerá naň skúmave. „Pána som videl kdesi. Croeso, Croeso.“

„Stríhol som u vás, pán Flank, zalanským,“ vysvetľuje mu Krešimír. „Zberal som sa na Rio Colorado i vlani, i toho roku, ale kamaráti sa zjednali na inú stranu. Ešte je u vás meštre Boby?“

„Akože! Kde by bol?“

„A vy poznáte Rio Colorado?“ zaradovala sa slečna.

„Veľmi dobre. Celé leto som robil na štanci.“[51]

Pán Andrija stál ešte ako ohlušený. Šťastie, že sa neozreli oň. Krešimír sa dostal k slovu, rozpráva, aká je pekná štanca, alebo už farma v Rie Colorade. Slečna ho počúva rozjarená. Pán Andrija nestojí o prázdne reči. Čo ho po štanciach a strihoch? O Rie Colorade neslýchal dodnes, ale vidí, že ulovila veľkú hlavátku. Nepustí ju do vody, hľadať hláčika alebo pstrúžka. Ešte hádam ešte, byť mladý zať ohybný: hrbatý, alebo starý peň. Ale takto!… Stisol zuby, že mu nemá čo vyhúsť, je chlapina na mieste, bohatý a mladý.

Čiže sa mala falošne k nemu! Strihala za ním očima, uveril jej ako papľuh. Ulakomiť sa na drobizg. Nevidieť jej od zeme, a dať sa naviesť na kolieska, rozštiepiť bezmála hlavu. A teraz chlípať tuná takú nechutnú kašu! Veď na nej nieto ničoho, iba tá prekliata štica, tá je pôvod všetkému. Toľké pozerajú za ním, dobre sa mu neobesia okolo hrdla. Desať by ich skočilo, iba kývnuť malým prstom…

A ešte dovedie babráka Krešeho, aby sa jej priznal, že strihol, i to na jej štanci! Zvedela, že sú robotníci; čiže sa mu bude rehotať! Ako ho dostala!

Šiel ako obarený, obrátili sa k tribúne. On chytil Krešimíra pod ruku, čosi mu vysvetľuje, ona ide pri nich a počúva, čo hovoria. Pravda, iba zboku. Šibe okom na tribúnu, či ju už zazreli s Thomasom Flankom, bohatým statkárom.

Naveľa prišiel k sebe i on, zbadal, ako ciepka za nimi ani zmoknutá sliepka, a pri ňom Marianna. Ako sa mu usmieva a prihovára! Nuž nato prišiel na dostihy?

Pred tribúnou sa rozhodol:

„Musím vás pozdraviť,“ dvíha svoj tvrdý klobúk.

„Tak zavčasu?“ znepokojila sa.

„Mám tam priateľov. Čakajú ma.“ Ani nepozrel viac na nich. Nechal ich bez všetkého.

Krešimírovi potrvalo, kým sa odobral. Prečo by sa držal neokrôchane ako brat? Slečne pochválil, ako jej bude na Rie Colorade; pánu Flankovi nakladal pozdraviť meštra Bobyho. Na samom odchode dolapil ho statkár za gombík na kabáte.

„Musíme sa lepšie pozhovárať, Zarate!“ Tak sa zriekli, že sa snímu na veľkom moste zajtra predpoludním. „Ale iste!“ privolal mu ešte raz, keď sa už poberal na tribúnu za dámami.

„Kde si toľko!“ okríkol ho pán Andrija. „Čo máš z neho, že ste sa nemohli rozlúčiť? Drží sa, ani čo by bol prežrel ražeň.“

„Čože mu ešte nájdeš!“ tíši ho. „Drží sa dorovna, ale nie že má v sebe ražeň.“

„Ako sa ho zastáva!“ okríkol ho pán Andrija. „Čo máš z neho?“

„Lebo ho rád. Je veľmi dobrý na robotníkov.“

„Len nepadni na kolená pred ním, že má dve prašivé ovce!“

„Má ich šestdesiattisíc, vyše osemsto kráv a volov. Koľko koní, neviem. Ale i koní je kŕdeľ.“ Pán Andrija sa trhol, zazeral na Krešimíra. Ten sa usmieval a dohovára mu. „Čo si sa napaprčil? Chcel som sa odobrať poriadne.“ Ale sa nedal utíšiť, zaťal dotuha zuby, v hlave mu hučalo, akoby sa bol strhol víchor a lámal horu. „Kto je vina?“ riekol mu tichšie. „Štancier je, bohatý je, čo ťa to má škrieť? Azda by si zahodil štancu, keby si ju mal?“

Stretli sa s pánom Fortunatom Mešetarom a pánom Simonom Katovićom. Pán Simon mlčal skoro celý čas, v pánu Andrijovi ešte vrelo ani v kotle. Hanba ho zjedala; hanba, že sa jej vysvietili ako robotníci. Museli pritom ísť do kantíny, hádam pod samé jej podošvy vytrúsiť po kalíšku čohosi. Zutekal i im, že má priateľov tam kdesi.

Vyšli pred závodisko na cestu. Pán Andrija začal fárať tuho do mesta. Krešimír musí pobežkávať za ním. Je menší. Nemôže sádzať kroky ako on.

„A kde ideme?“ začal ho prekárať. „Vari sa bojíš, že zmeškáme dačo?“

„Neviem, Kreše, načo mi rýpeš i ty do srdca. Vidíš, ako mi je. Netrhaj mi srdce na kusy, hádzať ich divým šelmám. Nevidíš, že som ako figový strom pri ceste. Prišli pažraví kmíni, okmásali ovocie na svitaní, keď išlo puknúť od veľkej sládze…“

„Prosím ťa, Andrija!“ zahriakol ho. „Tak vyspevujú, braček, lazári po jarmokoch, keď otŕčajú kýpte divákom, ktoré im urobili opatrní gazdovia, lebo ich prichytili pri svojich ovciach v košiari.“

„Čo mi máš stavať pred oči ohavných lazárov?“ Urazil sa, ale už nevykladal spevave ako prvej.

„Načo lamentuješ bez spôsobu? Ale ťa lutovať, že ťa nechce dievka, keď ťa ani nezná? Len sa ti smeje, lebo vidí, že si spochabel.“

Jedovali sa oba. Ale pánu Andrijovi začala sa vracať rozvaha. Iba pozrel tu i tu bokom na Krešimíra, či sa dať doňho ešte, alebo nie. Krešimír šiel popri ňom chvíľku mlčky. Potom sa ozval, ale už obyčajným, tichým hlasom, akoby nebolo bývalo nič medzi nimi. „Andrija, nepôjdeme do roboty?“

„Do akej?“ zadivil sa, i zastal.

„Do akejkoľvek, aká sa trafí. Vieš, že nemôžeme vyberať, ale vziať od kraja.“

Urazil sa. Čo má zadierať doň, akoby nevedel, ako veci stoja. „Ale nerobím, Kreše? Kde by šiel ešte?“

„A čo robíš, Andrija? — Dva-tri roky som ťa nevidel preložiť krížom slamy.“

Strhol sa, akoby ho bol had ujedol. „Čo ohováraš, keď robím.“

„Ukáž ruky!“ Dal sa do smiechu. „Nemôžeš ich ani ukázať pre rukavičky. Robotník v rukavičkách!“

„Nuž a čo!“ oboril sa naň. „Moje sú, za moje peniaze!“

„Viem, Andrija, že nie za moje. Hoc by i ja vypriadol ešte na rukavičky. Načo vravíš, že robíš, keď ich nespúšťaš z rúk!“

Pán Andrija pohol plecom, pozrel naň zvysoka. „Podajeden vie robiť i bez rúk.“

Krešimír vyvalil naň oči a zastal. „A kto? Ukáž mi ho.“

Pohol plecom. Podchytáva ho, naháňa do pomykova. Či nevie, okolo čoho robí? Ale mu odpovedať na podchyty?

„Všetci robíme čo-to, Andrija. Ako by sme žili? Ak nie rukami, hlavou, už či je kupectvo, či iný stav. Bez roboty a zodpovednosti nik nežije, iba ledačníci. Ty vieš, ako sú na obtiaž iným.“

„Trochu si mi zadrel do živého.“ V hlase bolo už trocha hrozby. „Daj si pozor, kydať nič po nič. Vieš, že nepotrebujem robiť. Za mňa robia moje peniaze.“ Hodil naň okom zboku, vystrel sa sebavedome.

Krešimír hodil rukou. „Čo môžu peniaze urobiť! Iba ak narábaš s nimi: predávať, kupovať. Ale i vtedy pracuje hlava, nie peniaze.“

Pohádali sa dotuha. Pán Andrija sa chváli, že mu robia samy a dobre. Dakedy i hlava zabolí, ale strát dosiaľ nebolo. Len sa nedať prekabátiť a hľadať im bezpečné miesto. Vynášajú nie najhoršie, vyžije sa poľahky, i zvýši čo-to.

„Tak berieš veľké úroky, Andrija,“ zvolal jeho brat; poznať, že sa zľakol svojho vlastného slova. Dodal ticho, skoro pošepky: „Od ľudí v pomykove, keď sa nemajú kde podieť!“

„Pomôžem im, Kreše, pomôžem,“ vysvetľuje mu hrdo. „Nejeden by bol vytrčil kopytá, keby nie ja.“

Brat sa veľmi znepokojil. Aká pomoc v núdzi, keď ho oberú z ostatnej kože? Jeho brat medzi tými, ktorí podjedajú korene iným sťa pandrava. Do akej sa to spoločnosti zamiešal? Vyjedať, habať spred iných, nikomu nedať ničoho.

„A keby robili všetci ako ty, čo by bolo na svete? Nikto by nenadobýval, iba vyjedal, kým by nevyjedli všetko do samého koreňa.“

„Nevyjedám, beriem svoje!“ Zamračil sa veľmi; čo mu stúpa do poctivosti, temer i do svedomia! Pozerá naň v akomsi strachu, akoby bol najhorší.

„Cudzie berieš. Pľuhavá robota! Umy ruky, poď, pôjdeme statočne robiť. Na zlato, Andrija…“

„Robím statočne!“ Udrel paličku do zeme, z očú mu sršal oheň. Sprotivil sa mu. V čom ho potvára, keď neberie nikomu nič, iba čo mu patrí. Peniaze prichodia samy k nemu. Berie, čo je jeho; nenechá ich pohodené.

Krešimír ho už nepodvracal. Načo ho burcovať, keď nechce prehliadnuť a pozrieť na vec, aká je. Drží sa náteru, ktorý sa ligoce pozlátkou, ale pod ním je smrad a hniľať. A či je sám on taký v Puntarene? Tam doma sa ich nenájde dakoľko takých, i horších? Cíti, že ľudská obec má nebezpečného črviaka: vožral sa jej do tela, ide jej rovno do stržňa ako červotočina, keď rozožerie trámy a brvná stavby.

„Poďme na zlato!“ začal ho prehovárať, keď sa utíšil trochu. Vie, že lipne za zlatom; sleduje, ako idú vymývačky, kde našli zlato, koľko ho bude. Práca okolo neho zaujala by ho, nemal by v kampe na koho číhať so svojimi peniazmi.

„Kopať nie!“ odsekol mu rozhodne. Pozrel naň zboka, na čo ho navádza. Dosť sa nakopal a naplákal vo vode. Nech skúsia iní. Hľadať zlato, áno. Pán Fortunato sa vraj zberá; ak sa vyberie, pôjde vďačne s ním. „I ty by si šiel, Kreše!“

„Neviem — pochybujem…“ Pozrel po širokej, temer prázdnej ulici o domoch, ktoré sa pestreli v živých farbách. „Na skusy nie. Pôjdem kopať, ak nájdem kamarátov.“

„A nie hľadať, Kreše!“ Prizeral sa mu, čo sa mu robí. „Veď na skusoch máš plat na deň, v hotových. Zárobok je istý, či nájdeš dačo, alebo nenájdeš. Platia podielnici, blázon!“

„Viem Andrija — platia. Šiel by, keby ste ho išli kopať, čo nájdete. Ale robiť krik, že bohaté zeme, zlaté hniezda, vábiť ľudí do spoločnosti, nie. Tiež je, Andrija, mrzká robota, keď navádzajú ľudí kupovať účastiny a kupčiť s nimi. Nech vyrábajú, vymývajú zlato, miesto habať iným peniaze a nedať im nič ako pekný papier!“

„Tebe je škoda z toho?“ Pozerá naň posmešne, čo si to nabral do hlavy.

„Škoda je všetkým!“ zahriakol ho Krešimír. Peniaze idú na účastiny: vec, ktorá nepracuje, iba leží v truhlách. „Vykop gram zlata, budeš vedieť, že svet má o gram zlata viacej. Čachruj s účastinami a zarob stotisíc, nikoho si nenapomohol, iba čo si vzal iným, akoby si bol ukradol.“

Pán Andrija sa chytil za hlavu. Či sú to náhľady múdreho mládenca?

„Neprídeš nikdy k ničomu. Držíš sa ako nikto. Dneska sa už svet inakšie krúti. O motyke a rýli nezájsť ďaleko.“ Tak ho naúčal veľmi vážne. Vyrátal si v mysli, koľko vstrčil do vrecka za účastiny na také bane, ktoré dnes nikto ani nespomenie. Ostali pekné mená spoločnosti, cifrované účastiny s vodotiskom na drahom papieri: milá pamiatka bláznovi, ktorý ich kúpil. On sa nelakomil na ne. Predal ich, a má svoje peniaze.

„Nevrátiš sa domov?“ začal sa ho vyzvedať.

I pánu Andrijovi zasvietili oči. Videl pekný biely dom o povláčke pod rozložitým orechom. Pred domom rovný priestranný dvor. Okolo bielej dediny vinice a olivovníky po úbočiach. Aký život vzkypí, keď okopávajú vinice, alebo o oberačke! A robota okolo sien v kotlinách! Ozajstné sviatky v dedine, spevy a žarty. V sobotu zapália ohne predo dvermi z borovčia a voňavej myrty, odohnať choroby a nákazy. Zo stráne odkiaľsi dolieha mocný spev mládencov.

Stislo mu v prsiach. „Nie ešte. Počkám. Nedochodí.“ Hlas mu je už nie taký pevný.

„Čo čakať?“

„Zmôcť sa ešte trochu.“

„Máš dosť hodne. A ako sa zmôžeš bez roboty?“

„A predsa sa vzmáham.“ Vypučil prsia, švihá paličkou. Obzerá sa víťazne po domoch, ako keby boli jeho. Poslal by ho domov, mudráň! Keď mu rok viac vynáša ako štyri z počiatočných. Peniaze robia peniaze, zurčí zo všetkých strán. Pozapchávať žriedla, odraziť jarky a potôčky? Iba ak by zblaznel! Keď sa vyberie, pôjde; ale budú snímať pred ním čiapočky, i tvrdé klobúky, keď príde.

„Načo ti je zbytok? Máš dosť, Andrija.“

Zasmial sa sucho. Z jeho hlasu sa ozývala výčitka; ale či je len výčitka? A ak je i závisti trochu?

„Dosť je, keď bijú, Kreše. Zbytok nezabil nikoho dosiaľ. Prečo sa nevyberieš ty, Kreše, keď mňa poďkáš?“ Pozrel naň a z tváre sa mu škeril výsmech.

„Nevysmievaj sa!“ zahriakol ho trpko. „Vieš, že mám málo.“

Pohol plecom a uškeril sa. „Mohol by si vyžiť, keď sa ti žiada kopať. Kopačku nájdeš kdekoľvek: tam, ako tu.“

Krešimír zastal, pozrel mu prísne do očú. „Nevysmievaj sa. Mať ja dom a najmä matku, nerozmýšľal by sa; bolo by mi i toto dosť, i menej. Vieš, že vlasť nečaká všetkých jednako. Jednému sa usmieva, otvára mu náručie, na druhého pozerá zboku. Hádam si myslí: ,Mohol si ostať, kde si bol. Zaobišli by sme sa bez teba‘.“

Pán Andrija vedel si vybrať i dosiaľ, aký je rozdiel medzi nimi. Padlo mu dobre, že rozdiel ostal i v Amerike, ktorá vraj vyrovnáva rozdiely. Nuž hej, rozdiely stoja od kolísky, držia sa i v zrelom veku a potrvajú do smrti. Kto sa narodil v bezpečí a majetnosti, má svoje vyznačené miesto v živote.

„Nebol by ti, Andrija, napomenul dom,“ pretrhol mu príjemné myšlienky, lebo ho nadišla vôľa domŕzať ho naučeniami. Chcel by byť možno rechtorom. „Ale si tak myslím, že by si nemal meškať, lepšie ti ísť čím skorej.“

„A prečo?“ urazil sa. Teda predsa závisť vytŕča rožky. „Vari ma vyháňajú? Každá minúta sa mi vypláca. Pripraviť sa o hotový peniaz?“ Načo sa spytovať už, prečo ho posiela? Otvorili sa mu oči: z brata hovorí nežičlivosť. Čo to osoží, že sa okrašľuje a očíšťa? Vraj zbadal, ako začal zabúdať na dom a mater, ktorá volá a čaká; chcela by ho mať doma, oženiť ho vraj, dožiť sa potechy na vnukoch. Ešte mu i spomenul, čo mu povedala vtedy, keď kládla do truhly obrázok Matky božej sinskej.

Pán Andrija ho nechcel zaťať pre faloš a pretvárku. Pozeral do zeme, na tvár sa mu nahrnuli mraky ako v lete, keď sa rozváľajú tažké, čierne po nebi.

„Matke pokoj, Kreše,“ vystrel ruku proti nemu ako na výstrahu. „Nemá čo hľadať v tejto veci. Hudieš mi za ušima ani čmeliak, i žihadlom si dal dva tri razy. Nech je už dosť.“

„Keď sa bojím o teba, Andrija!“ skríkol naň Krešimír, akoby volal na ratu. „Prišiel na teba akýsi ošiaľ. Vyzeráš naokolo: vidno, hľadáš ženu. Bol by ti i čas pohľadať ju.“ Chytil ho pod ruku a začal sa mu zaliečať. „Brat môj, najradšej by ťa poslal domov: keď nemôžeš so všetkým, teda na návštevu. Keby si sa oženil, mohol by si prísť znovu. Veď sa ti len nesladí, čo ti urobili pred chvíľou a dnes týždeň!“

„Zas len tam, kde sme boli, Kreše!“ Vytrhol sa mu a stisol päste, keď mu spomenul, čo sa mu stalo. „Zas ma jeduješ a jatríš ranu. Tiež si Kreše ako ten kôň, s odpustením, ktorý ťahá mlyn a krúti sa okolo vala. Naokolo, ani kroka napred!“

„Pravdu máš, Andrija, krútim sa okolo valu, lebo ma pripriahli oň. Odtrhni sa od neho a zablúdiš. Odletíš vo svete ako pleva, keď ju schytí vietor. Náš pevný val, Andrija, je dom. Liace a zubadlo je túžba, ktorá nás ťahá do otčiny.“

Pán Andrija sa usmial, ale neodpovedal. Pomyslel si:

,Tvoj val, môj drahý brat, je závisť. Zavadziam ti akosi veľmi, zavadziam. Nevypšikáš ma ešte, oj, nie…‘



[48] sinská — pochádzajúca z pútnického miesta Sinj, prístavu na severe Jadranského mora

[49] tágo — palica pri hre na biliard

[50] parangál (z gréc.) — prístroj na chytanie rýb. Tvorí ho dlhý povraz s udicami. Drží sa na morskom povrchu s tekvičkami. Chytajú ním ryby na celom Stredozemnom mori.

[51] štanca (zo špan.) — gazdovstvo, farma




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.