ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Ipolito sa tešil. Má moc nad kukuricou. Naseká z nej peňazí, hoc gazda vyhúda. Zabudol, že škodoval na nej pri Dorinke. A bolo ho načalo! Veru, potknú sa i pevní i opatrní, len nech sa im zasmejú pekné oči. I v meste sa divili napospol, keď sa rozchýrilo, do čoho sa zaplietol mnohovážny pán Katović. Neušiel! Niet chlapa, aby ho žena neprevládala, ak sa dá na to. Šťastie, že si dal povedať! Kukurica napraví chybu…

V tie dni akosi bol zavítal do obchodu pán Justo Dominguez (čítať Chusto Domingez), úd firmy ,Dominguez, Cordos y Compania‘.^[60] Firma sa len toť zriadila, tiež obchod na dovoz a vývoz: ,Importación y Exportación‘.^[61] Pán Ipolito pobadal, že táto firma počala cieliť na ich dom. Myslela si hádam, že ani on nebol sprvoti ako Rothschildov, ale mal šťastie a vypálilo mu dobre. Prečo by šťastie neposlúžilo i jej? Našla si miestnosti na peknom mieste. Ale kapitálu nebolo mnoho. Bola ako tučné, pekne oblečené dieťa s ružovým nádychom na tváričke, jemnou pleťou, ktoré má opuchliny okolo hrdielka pod čipkami. Podkysá v nich potuteľne v čistej teplote pľuhavé, hnisavé hniezdo.

Pán Justo bol obhoditý, chcel rušať smele, hoc podnik mal chybičku v základoch. Prečo nemohol posadnúť, kto sa nemá na pozore? Dával si pozor prezradiť, že si vybral Katovića vyhodiť zo sedla. Podkladal sa pánu Simonovi, keď sa zišli. Natískal mu horúce priateľstvo a úctu. Pán Simon sa držal k nemu ozaj priateľsky, bral všetko za hotový peniaz.

Ohlásil sa v obchode, pristavil sa pri pánu Ipolitovi. Začal ho vodiť sem-tam po akýchsi nivách veľkých obchodných zámerov a výhľadov. Pán Ipolito bol ako na tŕni. Mal odoslať dakoľko väčších objednávok. Mal vo veľkom skladisku usporiadať a podeliť tovar i doplniť do príručných skladov, čo sa v nich minulo. Pán Dominguez sype sťa kôš, keď posýpa pod mlynský kameň, ale nie pšenicu, ba ani otruby, akýsi piesok to bude, hádam oslepiť pána Ipolita a poviesť ho kdesi. Pán Ipolito si nedá ľahko hádzať do očú, vie ich prižmúriť, keď do nich hádžu. Má čujný nos, čaká, kedy vyskočí v tom kúdole prachu ozajstné šidlo z vreca. Naveľa sa dočkal.

„Ohlásil som sa, idúc tadiaľto, či by ste mi neprepustili niečo kukurice.“

„Hm,“ pokrúcal hlavou pán Ipolito. „Musím vám povedať, pán Justo, že s kukuricou zamýšľam niečo. Hľadím ju mať na hŕbke.“

„Figliar!“ Pán Justo mu pohrozil prstom. Bol na ňom masívny prsteň ako znak blahobytu firmy Dominguez Cordos y Comp. „Chcete priťahovať, lebo jej nieto na trhu. Vaša výhoda a váš osoh,“ dodal vážne. „Inak ja by vám neprekážal. Celá partia by išla rovno do kampa. Zaviazal som sa dodať Anonime^[62] Puerto Bueno kukurice. Termín vychodí, neviem si poradiť. Nedbaj dodavateľ z Buenos Aires ma zaviedol, nevypravil mi objednávku. Predstavte si, do čoho som sa vtrepal. Nový obchodný dom a nemôcť vyplniť prvú značnejšiu objednávku takej Spoločnosti!“

,A nech ťa čert vezme!‘ zaželal mu pán Ipolito. ,Teraz ti staneme na krk, abys’ vedel. Naučím ťa podoberať sa na objednávky u Spoločnosti, keď si ako kostolná myš.‘

Len ako vypriadol takú objednávku! Sociedad Puerto Bueno! Na to sme sa nezmohli ani my, starý osvedčený dom! A on s mlezivom na gambách sa už vkmotril do nej! Ale čože, sedíme za pecou alebo blaznieme za sukňami. Tento nepodarenec vymetá kluby každý deň, vie, kde sa varia tri hrachy v hrnci. Ale i ja začnem brúsiť po kluboch. Ak nie iné, rozkážem si, ,soda and soda‘!^[63]

Keď odbavil dlhú kázeň, vyrovnal tvár, vsadil do nej sladkavý úsmev. Bol samé priateľstvo, ochota a úslužnosť. Iba čo sa mu trochu riedke fúzy naježili.

„Na to je ľahká pomoc,“ potešil ho. „Vašu zaviazanosť prevezme náš dom. Dodáme prvotriednu kukuricu Anonime, ale priamo, bez prostredníctva. V cene vás nepretiahneme ako nádejný priateľský dom. Cena, akú ste vyjednali so Spoločnosťou.“

Pán Justo sa vedel pretvarovať a prežrieť všeličo, ale pri tých slovách sa mu tvár skrivila, akoby sa bol octu napil. Stŕpal, čo sa mu nestane ešte. Ten chlap ho prehliadol, vyvŕši sa na ňom. Narobí mu galiby i hanby. Čo zvíťazil? Kukurice nedostane a tento mu pôjde za šľakom až do Spoločnosti, ktorá sama nebude vedieť, ako ju zaplietli do tej veci.

„Naozaj dobrá rada,“ prisvedčil pán Justo. „Zaslúži ju povážiť. Ešte sa pozhovárame. Nateraz veľmi ďakujem za ochotu.“ Podal mu ruku, vystískal mu jeho ako ešte nik hádam.

Pán Ipolito i keď ostal sám, nemohol prísť k sebe od divu. ,Sociedad Anonima Puerto Bueno! Amigo, (priateľ) dobre si sa vydriapal. Ale prepáč, dodavateľstvo zíde sa i nám. Len česť, čo vynesie byť v spojení s tým panstvom. Ako sa prišiel pochvastať.‘

Zaklial dva-tri razy, ako sa iní majú k svetu, kým jeho dom podriemkava. Ale ho aspoň vyobracal. Bol by sa šiel pochváliť do pisárne, ale musí ísť na nábrežie do skladu; ostatne pán Simon je tiež nie doma. Keď raz bol v sklade za jednou robotou, nadhodila sa druhá. Nemohol sa odšipľať. Zašlo ho pol dvanástej v sklade; prácu pretrhli, rozbehli sa na obed.

Pán Justo si zle nadával celou cestou, že zastrelil capa, ísť k Rayosovi. Akoby nebol vedel, že je čertovým futrom podšitý. Akoby vedel vložiť nohu do Anonimnej Spoločnosti, len by mal kto dvere odchýliť! A on, babrák, hovoriť s takou líškou líškavou.

Tak sa mu cesta minula chytro v nadávaní až do samej banky.

Práce v nej nemal veľkej, ale prejde máloktorý deň, aby sa v nej neohlásil o tejto hodine. I iní obchodníci sa ohlásia, ktorí majú spojenie s ňou. Pobožný, keď ide popri chráme, vojde doň pokoriť sa bohu, najmä keď počuje hrať organ alebo cengať zvonček. Hriech sa rúhať bohu a vynášať porovnania, ale, čo ako, podobnosť je veľká medzi chrámom a bankou. Čo je pobožnému kostol, to je synovi sveta tohoto banka. V chráme hľadajú neviditeľnú moc, ktorá riadi všetko na nebi i na zemi; v banke je tiež neviditeľná moc. Syn sveta tohoto ju cíti a verí v ňu. Mráz ho prechodí chrbtom, ak by ju mal skúsiť na sebe. Žreci za bronzovou mrežou vládnu v jej mene. Delia minulosti, ale i bijú a trescú neúprosne Zlaté teliatko! Vyvolený národ tancoval vtedy okolo neho, dnes tancujú i nevyvolení. Veru moc! I mocní sa jej boja; slabého zdegví a vtlačí do jarma.

Pán Justo prichádza nakuknúť, čo sa robí v chráme Mamona. Pokloní sa moci; stane na koberec, ktorý vedie k jeho oltárom, žriedlam bohatstva a moci. Pchá sa do očú tým, ktorí majú ísť po ňom, že je tu vziať si i on dielik. Pozdraví mocných, prihovorí sa slabým. Všetci sa mu môžu zísť.

Ale jednou cestou číha, či sa neoklamal vo výpočte. Pozrel po miestnosti, do hlavného vchodu, ako vchádzajú a odchádzajú. Strihal očima, čo robia v knihách a kasách. Ale odrazu sa už neobzrel o nič, akoby sa bolo všetko prepadlo. Vo vchode zazrel pána Simona. Poznal na ňom, že sa necíti tu ako doma, nepatrí do rámca tohto obrazu. Chrám ho nemá rád, nie je vraj horlivý veriaci, ale iba zvedavec, ktorý ho navštívi mimochodom. Tak neslúžia bohu Mamonu! Kto mu chce slúžiť, nech mu posvätí dušu a srdce. Nech ho vymetie, vyhádže z neho mrcha náuky, aby nedávali pohoršenie. Pristúpi i on k mriežkam, ale roztržite, neobzerá sa o nikoho, či je tu alebo nie. Spytuje sa, po čom predávajú anglické funty, obyčajná otázka kupcov, ktorí majú do činenia s cudzozemskom.

Pán Justo vyšiel a stál vonku opretý o uhol, akoby sa prizeral ruchu na ulici. Nie je veľmi veľký, hoc ulica je z hlavnejších. Vyšiel i pán Simon pred dom. Bol by prešiel roztržite popri ňom, keby ho nebol pán Justo pozdravil. Hneď sa i pripojil k nemu a pobral sa s ním dolu ulicou. Zhovárali sa o bežných veciach. Pán Justo ho obsypal poklonami a chválami.

„Bude skoro pol roka, čo sme sa zariadili, ale sme nemali šťastie ukázať vám náš obchod. Viete, akú úctu prechovávam k vám, k človeku, ktorý sa vyšvihol svojimi silami. Pamätáte, ako som mal šťastie slúžiť s vami v obchode Rosalez Varas y Comp.? Pekné, bezstarostné časy! Boli sme mladí, len čo sme prišli do tohto mesta. Hneď som cítil, že vo vás trčí veľký obchodník.“

Vylial na chudáka celú povodeň rečí. Boli spolu v službe, ale sa málo kamarátili. Pán Simon ho nemal rád a ani inak sa nebečeľovali. Poklony sa mu protivili, lichotenie ho urážalo. I teraz by sa ho najradšej striasť, ale čo mu urobiť, keď sa prilepil ako pijavica. Pripil sa, nedá sa zhodiť.

Tak sa musel predsa len ohlásiť v pisárni novopečenej firmy. Mali ju peknú, hneď pri obchodnej miestnosti. Sadli na diván, pán Justo vytiahol cigarky, prišla čierna káva, nevedieť skadiaľ. Pán Simon ju veľmi rád, keď je dobrá. Pri nej a pri havanskej pozabudol, že nemá pána Justa rád. Keď pán Justo videl, že hosť odmäkol, predstúpil s prosbou o kukuricu.

„Musím ju vystanoviť, a čo by ju prišlo spod kože vysypať,“ rozosmial sa na divnom rečovom zvrate. „Viete, že Spoločnosť dochováva barany čistého plemena „Mamouth“^[64] s rúnom ako perina. Musí mať pre ne kukuricu na zimu, inak by otrčili paprčky. Aká hanba mne a môjmu domu — povážte!“ Pozeral naň skrúšene a dodal. „I záhuba. Musím nahradiť škodu!“

„Čo si neobjednala Spoločnosť sama kukuricu ako po iné roky?“ zadivil sa.

„Vidíte, aký potrest pre mňa!“ žaluje sa mu.

„Sám pán Rosalez je v správe. Má hlavné slovo. Ako je to, že ju neobjednal on?“

„Nuž musím sa priznať, zaskočil som ho. Zaobišiel som niektorých zo Správnej rady a odborného správcu…“

Pán Simon stŕpol. Začal pozerať temer so strachom na tohoto človiečika. Zaznával ho, nemal ho za nič. Aký chlap na mieste! Vyhodiť zo sedla ozrutný dom Rosaleza! A iné, nie malé domy! Nie div, že je v pomykove; a akom! Zrovnajú ho so zemou a hanba na dôvažok. Neodsotí ho, nenechá v kaluži takého obchodníka pre pár vriec kukurice! Súcich napomáhať, nech sa vyškriabu na zelenú ratolesť! Kukurice je dosť. Ak ho i oratuje, ostane jej dosť i pánu Ipolitovi zahrať si na tú tenkú strunu, ako si predkladá…

Pojednali sa na mieste pri čierne] káve a cigarách. Bolo veľké priateľstvo. Pán Simon ho nepretiahol, pán Justo sa nejednal.

Rozišli sa srdečne. Ešte na ulici musel počúvať zdvorilosti, poďakovania, sľuby, ako sa mu odslúži, ak nie dnes, teda zajtra.

Len keď prišiel k domu, padli naň rozpaky. Čo povie pán Ipolito? Kukurice ubudne dosť hodne, sotva nahradí tá, čo ostane, škodu, ktorú mali pri jej výplate. Iste si pomyslel, že kukuricou privábi i nových odberateľov; pri nej bude hľadieť odpredávať i iný tovar.

Vedel, že nebude dobre, ale by nebol nikdy pomyslel, že bude, ako sa stalo. Keď mu vyrozprával pred samým obedom, aký obchod urobil s pánom Dominguezom, pán Ipolito obelasel ako šata, oči mu vyskočili. Ledva odfukoval od jedu. Obišla ho veľká slabosť, nemohol urobiť kroku. Ako bol, spustil sa nevládne na načaté vrece fazule, začal sa utierať červenou šatkou po plnej tvári. Riedke fúzy sa naježili.

„Zle, pán Simon, veľmi zle,“ ozval sa naveľa zajakave. I hlas mu prichlípol čosi. „Odpusťte, pri všetkej úcte, ktorú prechovávam k vašej skúsenosti, musím opakovať: zle, veľmi zle.“ Odľahlo mu, začal vydychovať voľnejšie, i tvár brala na seba lepšiu farbu. „Previedol nás. Ako papľuhov nás previedol. A ja trkvas, sto ráz horší od trkvasa, truľo; nedať vám znať za horúca! Pravda, celé odpoludnie v sklade; nevedel som, kde chodíte. Bol u mňa, ale sa stratil ani gáfor, keď som mu zahúdol, že prevezmeme dodávku. Či som ho pretiahol alebo mu ukrivdil? Čo sa podberá na obchody, keď nemá pary splniť ich? A vy, pán Simon, nedať mu slušnú, správnu odpoveď, ale si dať výhody vykrútiť z ruky! Či nás to ctí pomáhať takému vtákovi? Podsadnúť ho, vyhodiť zo sedla, to bola povinnosť. Ale stalo sa, stalo,“ a chytil sa za hlavu. „Už sa neodstane.“

Pánu Simonovi sa ho uľútilo, že si berie toľme k srdcu, a vcelku vlastne pletka. Po veľkom rozčúlení ostal zasa zronený ako bez nádeje. „Už je raz darmo, už je raz darmo. Dajme mu kukuricu do pažeráka a dajme si pokoj.“

Pán Simon sa hneval sám na seba. Robiť sebevoľne, neporadiť sa s ním, ktorý mu chce dobre. Vidno, vie čo robí. Nepretiahol Domingueza, skôr mu chcel slušne pomôcť. Aký dobrý spôsob bol vynašiel! Bol by mu pomohol z kaluže, ale by mu bol vyráňal zuby. On je obchodník na mieste. Kto nevie byť obchodníkom, načo kazí remeslo?

Na druhý deň ráno prišli karrety po kukuricu. Pán Ipolito nešiel na nábrežie. Motal sa po obchode ani otrávená mucha. Netrúfal si pozerať, ako si podomieľajú samé základy domu. Nežaloval sa, ale bolo poznať na ňom, ako dusí v sebe veľké rozhorčenie. Keď odviezli, čo im patrilo a videl veľkú špáru, kde bol stôs s vrecami, myslel, že ho tam porazí od jedu. Zaťal zuby, prežieral horčinu. Bol by otrávil celý kanál, až po Ohňovú Zem, keby ju bol mohol doň vyliať.

Tak dusil v sebe hnev ešte, keď prišiel k nemu Jakov Korin s bratancom Kazimírom Koriným. Prišli pýtať tovaru na úver. Založili obchod na rohu neviem ktorej ulice, tam kdesi na okraji mesta. Kazimír ešte ešte, aspoň hovorí po kaštelánsky ako-tak! Ale Jakov! Keď otvoril ústa, vykrámil akúsi miešaninu talianskeho a španielskeho, čo si poskladal napochytre, až sa hory zelenali. Pánu Ipolitovi bolo, akoby ho na nože bral. Robotníci, naučení na motyku a lopatu tisnú sa do obchodu, i to nie o svojom, ale cudzom riziku.

So svetom býval veľmi zdvorilý, skôr sladkastý. Mal zásady v tej veci, že vľúdnosť je dobrý tovar. Nestojí groša, iba trochu ochoty a dobrej vôle. Vypláca sa, hodná je dobré peniaze, lebo z nej obchod tučnie. Ale dnes sa odchýlil od obyčaje. Vysvietil im, že z toho nebude nič. Nebude tovar vyhadzovať na ulicu zo skladov.

Bratanci vyšli s dlhým nosom. Postáli na ulici San Martin, prešli do ulice Tarapaca a znovu sa vrátili do San Martin. Ťahalo ich tuho k domu pána Katovića. Pána Ipolita zašla robota. Musel ísť na nákladný most prevziať a dať prevážať tovar, ktorý prišiel loďou. Sotva vytiahol päty z obchodu, priplichtil sa Jakov Korin. Prišiel sám, bez tlmača. Vedel cestu, šiel rovno do pisárne.

Pán Simon ho poznal, pamätal sa, ako ho odpravil nedávno. Bolo mu potom ľúto, že ho hádam urazil. Bol rád, že mu podbehol. Prijal ho veľmi pekne.

Jakov mu začal rozprávať: „Vzal som do árendy kúsok pozemku, vyjde z neho pekná záhrada. Len ho prekopať a ohradiť, vyplatí sa dobre. Pri ňom je pekný, veľký dom; bol v ňom obchod. Je skoro za mestom, árendy platím málo. Dvor je veľký. Keď sa vyriadi, naši budú chodiť zahrať si na gule. V nedeľu by sa utŕžilo dobre a susedom i v stred týždňa. Nuž platila by sa árenda, i ostalo by na živobytie. Proti zime je zo záhrady nič; prípomoc z obchodu by sa veľmi zišla.“

Pán Simon rád pomáhal krajanom, keď vidí, že sa majú k práci. Obdivoval mládenca, ako si rozvážil a našiel dobrú postať, nech pracuje a vzmáha sa. Prečo by mu nepomohol? Dal mu písmenko, vydať mu v sklade, čo krámik potrebuje do skliepku: nápojov a iných článkov, ako strovy, múky, múčne výrobky a podobné veci.

Pán Ipolito, keď mu dali písemko do ruky, obelasel ako moriak. S papierikom vletel rovno do pisárne.

„A je toto naozaj, pán Simon, alebo žart?“

„Ja som to mal za naozaj, pán Ipolito.“

„Lebo vidím, že sme na zlej ceste, môj pán Simon. Hoci mám veľkú úctu k vašej skúsenosti, musím osvedčiť, že nesúhlasím. Tovar dávať do rúk, ktoré nevedia zaobchodiť s ním! Či ste sa prizreli, akí sú to obchodníci? Prečo neostanú pri motyke a lopate? Vyjdú na skazu a škodovať budeme my.“

„Každý sa usiluje, ako môže, pán Ipolito. Hľadá si miestko. Tento čeľadník si dosť dobre premyslel, čo má urobiť. Myslím, že sa neklame vo výpočtoch. Bol by vám veľmi povďačný, keby ste ho obslúžili.“

„Čo len o to, ja mu nezávidím,“ pán Ipolito (***malo by tam byť asi Ipolito podľa zmyslu textu***)zas obelasel. „Nie, prekážok mu robiť nebudem. Ale som už raz v službe, pán Simon; mal som si za povinnosť vyjaviť úprimne, čo myslím. Služba je zodpovedná a bojím sa škody. Boli sme prištedrí a prichytrí dávať, najmä krajanom. Nestoja na svojich nohách. My len dávať a dávať. Poniektorí visia, neplatia, a oddávna, pán Simon. Alebo nieto vôle, alebo hádam skadiaľ zrezať aspoň niečo z veľkého rováša. Preto, pán Simon, musím vyznať, že nerád otváram účet takému, ktorý nebude odchodnejší od iných.“

„Tak ho znáte, pán Ipolito? Ak áno, nepoviem viac ani slova.“ Pán Simon sa tiež začal zohrievať trochu.

„Znať ho neznám. Ale z držania a parsúnu som vybral, že je nie obchodník, ani nebude. Prepáčte, pán Simon, ale mne sa nepáči; nedal by mu na úver. Nepozerá priamo do očú. Oči mu behajú po čertoch, keď sa zhovára s vami. Ktovie, čo zmýšľa! Na takých chlapov niet sa čo spoliehať.“

Pán Simon sa usmial. Po chvíli doložil s horúcim citom: „Nieže tak predpojate, pán Ipolito! Trochu viac uznanlivosti. Chudák, či je on na vine, že ho oči neslúchajú, ale brúsia sem a tam?“ Pozeral za to pánu Ipolitovi do tváre veľmi veselo, chcel zas všetko na žart obrátiť. „Možno prišiel naň i strach, ak ste ho neprijali milostive.“

Pán Ipolito nedal nič na žarty. Očervenel a zlyhal mu hlas v hrdle.

„Naskočiť som naň nenaskočil, iba som mu povedal, čo myslím, i to, ako som už mal česť spomenúť, iba z povinnosti. Naostatok proti jeho osobe nemám ničoho. Pán Simon myslí, že je dobre, ako rozhodol, ja nemám čo povedať. Mám sa česť porúčať.“

„Mne je ľúto, že pán Ipolito je ako urazený. Boh mi je svedok, nechcel som ho uraziť.“

„Pán Ipolito nemá sa prečo urážať, ani sa neurazil. Vykonal, čo mu povinnosť káže, do druhého sa nemá čo starieť. S tým, ak dovolíte, sa vám porúčam.“

„Ale bez trpkosti!“ Pán Simon mu hrozil prstom usmievave a pristúpil k nemu; v jeho držaní videl čosi, čo sa mu nepáčilo. Iste nespokojnosť sa v ňom nazbierala a nemá sa kde vyliať.

„Cele bez trpkosti, môžem istiť, pán Simon.“ I prijal od neho ruku, ale nezvučala srdečnosť v jeho slovách. Oko sa tiež uhlo, aby sa nemuselo stretnúť s pozorom, ktorý za ním pásol žiadostive.

„No tak!“ pristal pán Simon, hoc nemal istoty, že sa udobril. „Vec sme tuším vybavili. Nehneváte sa?“

„Vybavili. Bez hnevu,“ potvrdil pán Ipolito už vo dverách.

Keď ich pritvoril za sebou, vybúšilo, čo bol dusil v sebe. „Teda tak, pán Simon! Veľmi dobre, veľmi dobre. Pekne vy mňa obháňate! Veľmi pekne. Pekné slová: podkladať sa, hladkať, a držať tuho, nepopustiť… Veľmi dobre, veľmi dobre, pán Simon. Máte hlavu, aj Ipolito má hlavu, má tiež zásady. Žiť ako pes, robiť ako kôň, ešte-ešte; ale umrieť na otiepke slamy, v špitáli hádam, to už nie. Cudzieho nechcem, ale na hlavajov robiť tiež nie. Ja zháňať, iný rozvláčať; coky pán Simon! Môžete, keď ste taký pán, môžete si povoľkať. O špitál sa nestaráte, ale Ipolito sa ho bojí ako ohňa…“

Videl v tie časy Ipolita, nie červeného s okrúhlym bruškom, mocnou šijou, ale chudého, zemnatej farby od chudokrvnosti a hladu; koža nie je šťavnatá, podstreknutá horúcou krvou, ale suchá a tvrdá ako remeň; leží úbohou kostrbatou hlavou na tvrdej poduške o plátennej obliečke bez čipiek a okrás okolo litier I. R. — Ipolito Rayos. Oči vpadnuté stoja stĺpkom do povaly, prsia namáhave dychčia. Nezbýva mu mnoho dní, hádam ani hodín; cíti, že nemá kde ísť z toho domu, iba na posledné miesto. A keď sa mu príde poberať zo smutného sveta, lebo v ňom nemá nikoho, obstavia mu chudobní posteľ plátennou zásterou, aby neprekážal iným chorým, nenaľakal ich predsmrtnými mukami.

Pot sa mu perlil na čele pri takej predstave. Najedoval sa ešte väčšmi, nadišla ho odvaha. „Nieže tak, nie, pán Simon. Nemám vôle umrieť v špitáli. Každý robí, ako mu ďaka…“

Bol rozhodný chlap. Čo mu utkvelo v hlave a dobre uzrelo, neodkladal nazajtra. Mal známych, i priateľov v obchodnom svete, i medzi vplyvnými správcami veľkých domov a podnikov. Hneď po prvých krokoch mu vybavili vec: prijali ho do premávkového oddelenia veľkej firmy, o výhodných podmienkach. Dostane dobrý plat, stále postavenie, penziu; zaistili mu budúcnosť, má výhľad na postup, v nešťastí záštitu. Mimoriadne odmeny na nový rok, ak sa preukáže čistý úžitok. Ak bude slúžiť dobre a verne, nemá sa čo starať o budúcnosť.

Pán Simon ostal na druhý deň ráno, akoby bol hrom doň udrel, keď mu dal pán Ipolito výpoveď. Bolo mu, že padá naň budova blahobytu a skvelých výhľadov; keď sa otvára v samých základoch široká puklina. Smutná predtucha ho nadišla, sťaby bol preletel kŕdeľ havranov nad hlavou. Pískalo mu v uchu, ani keby kdesi kuvik bol zakuvikal. Spýtal sa ho, či to bolo treba? Pán Ipolito pohol plecom, pozrel naň smutne. V oku mu nevidno ani zlosti, ani radosti nad víťazstvom; skôr žiaľ a ľútosť. Začal ho odhovárať od takého kroku.

„Verte mi, pán Simon, lepšie takto. Rozchádzame sa, ale priateľstvo ostane. Nezabudnem nikdy na dobrého gazdu, škoda veru, že až pridobrého. Len neobanujte veľkú dobrotu, to vám prajem. I mňa by zarmútilo, verte, zarmútilo.“

„Boli by sme mohli pracovať ešte dlho spolu, mohli,“ vytýka mu smutne. „Bolo by sa nám darilo.“

„Pochybujem, pán Simon, pochybujem. Ľutujem veľmi, že musím pochybovať.“ Bol smutný, ale oči mu zas ožili a v nich sa ukázala odhodlanosť. „Ak mi dovolíte, vyslovím vám, prečo. Na rozchode zíde sa nám vedieť, prečo sa rozchádzame.“ Pán Simon sa mu poklonil, mohutná postava pána Ipolita sa vyrovnala. Bol o dobrú hlavu nad pánom Simonom. Na tvár mu vysadla dôstojnosť, iste vedomie, že otvára srdce, v ktorom je číra úprimnosť. „Nemohol by sa dariť, pán Simon. Náš obchod sa odchýlil od spoľahlivých, vyskúšaných zásad. Čím ďalej, tým väčšmi sme ich zneužívali, i urážali. Kto chce obstáť, musí držať krok s druhými; keď sa brániť, bráň sa zbrojou, ktorou idú na teba. Ak máš zbroj nesúcu, alebo sa uhneš pásom a položíš zbroj k nohám, zhodia ťa, zdegvia ťa, prejdú ponad teba. Obchod je neprestajný boj. Kto sa nechce biť, nech sa netisne doň.“

„Zle ma tešíte,“ žaluje sa pán Simon.

„Tak učí skúsenosť, pán Simon. Čo oči vidia, srdce uverí a ústa hovoria. Mladý ste, presypte zásady. Robte ako iní; výhľady sa vyjasnia naskutku.“

„A ak nemôžem skerovať? Mám v sebe vieru, tá sa nedá presýpať, lebo je mocnejšia od skúsenosti. Učí ma, pán Ipolito, že mám pravdu, že som na dobrej ceste.“ Tvár sa mu vyjasnila, vošiel do nej nový život a oko mu žiari spokojnosťou.

Pán Ipolito sa zahľadel naň; takto odhodlaný sa mu páčil. Ale čo, keď odhodlanosť nesmeruje, kam by ju chcel vidieť smerovať. Berie sa nedobrým chodníkom. Pohol plecom a ešte doložil: „Dovolím si, ako priateľ, iba jedno slovo. Nechajte všetko tak. Obchod je obchod, nie podporujúci spolok. Nemôžete skerovať, teda vypriahnite. Obchod nechajte obchodom. Nájdite si inú, pohodlnejšiu prácu. Takto vykrvácate.“

Hlas mu zlyhal, naozaj zlyhal veľkým pohnutím. Zahanbil sa a musel sa ponáhľať z miestnosti.

Pán Simon ostal na mieste, akoby ho bol vkopal. Premeral, akú veľkú nenahraditeľnú stratu utrpel. Nenazdal sa, čo ho dnes zájde. Keď sa zatvorili dvere za ním, prišlo naň ako na dieťa, keď vybehne s nárekom na podstenu a na ulicu, rozširuje ruky, ale naprázdno. „Mamo, mamo, mamička moja dobrá…“ Beží za ňou po hradskej, že ju dohoní, ako ide hore dedinou, pobežká s ňou na lúky, kde je celá dedina okolo stien. Ale ona sa ponáhľa, bojí sa hanby prísť neskoro. Hľa, mendík preskakuje plot, že zazvoní poludnie prázdnej dedine. Iba sa obzrie na chlapca, pokýva mu nebáť sa; veď sa on vráti tam o polvečier. A on kričí, zovie usedave, že pôjde s ňou, bude sa jej vypytovať všeličo, na čo mu vie tak pekne odpovedať…

Volal nadarmo. Prisporila kroku, akoby naschvál. Nohy sú mu krátke; hoc vie nimi preberať, nedohonil by ju. Ustatý, zadychčaný sadne na hŕbu skália pri ceste. Zostal plačúc, akoby krásna vidina matere bola zmizla navždy…