ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý večer prikvitol do Puntareny.

V dome sa zadivili, že pritrielil tak chytro. Mívali si, že ho neuvidia aspoň do Jakuba.^[67] Pán Andrija, kým boli sami, nepovedal slova, ale keď sadli s ostatnými za stôl, začal zadierať doň. Krešimír sa premáhal, mlčal. Nikola mlčal, ale pozrel tu i tu zboku na pána Andriju. Krešimír sa cítil akoby cudzí medzi nimi. Keď sa mu brat posmeškoval, niečo v ňom stvrdlo; ukázala sa mu prísna, tvrdá tvár statkárova a akoby počul jeho vážne slová. Zatúžil za drahým Riom Coloradom. Nemohol by tu prezimovať medzi nimi. V kampe, medzi cudzími našiel vari viac účasti a porozumenia.

Ma druhý deň musel chodiť sem a tam, hľadať pomocníkov do roboty. Pán Carlos (čítaj Karlos) sa mu sľúbil prísť robiť klobásy a jaternice. Predtým ich vyrábal v jednom obchode, a jeho výrobky mali v meste dobrý odbyt.

Keď otvorili sklepy, šiel najprv do ulice San Martin na rohu s Tarapaca, do obchodu pána Simona, či majú kukurice, pliev a otrúb. Zronilo ho, keď mu povedali, že pána Ipolita už nieto. Odišiel do inej služby včera, či zavčerom, ale mu ukázali pána Kuzmu Vodopiju, nového prednostu. Keď sa prezvedel o kukurici, pán Vodopija nevedel mu povedať nič istého. Hádam sa jej i bál; zvedel, že sa pre ňu rozkmotril pán Ipolito s gazdom.

„Počkajte chvíľku. Gazda príde hneď, môžete sa jeho opýtať.“ Krešimír povedal, že sa teda vráti; bol by sa radšej poradil s pánom Ipolitom. Chýbala mu tu jeho ozrutná postava, rozhodný výraz na jeho zdravej tvári, ktorá nikdy neukázala pochýb a rozpakov. Prezvedal sa opatrne, kde by ho našiel. Pobral sa priamo na nákladný most, lebo vraj na ňom kdesi má úrad.

Nebol s ním ešte nikdy na slove, ale sa mu žiadalo poradiť sa s ním. Čosi mu hovorilo, že pán Ipolito čuje, ako tráva rastie, vie o niektorých veciach viac poslepačky ako iní v okuliaroch.

Hľadal ho po pisárňach veľkej firmy, kade-tade. Naveľa ho napopáckal na samom nákladnom moste. Stál si už pevne, ani čo by bol na ňom roky. Úrad zastupoval mocne, ako v dome pána Katovića. Nepremenil sa nič, iba čo očervenel väčšmi. Morské povetrie štípe tvár. Ale hoc je veľmi zdravé, má sa na pozore pred ním, aby nebolo prizdravé. Okrútil si okolo hrdla vlnený šál, trochu ho zdvihol na nos. Obliekol si krátky hrubý kabát, podšitý jahňacou kožkou.

Pristúpil priamo k veci. Na čo obchodiť okolo nej ako okolo horúcej kaše, keď ju príde nastoliť tak či tak. „Hľadám lacnú kukuricu, trochu väčšiu partiu. Viem, že pán Ipolito vie najlepšie, kde ju dostať najlacnejšie, preto som sa osmelil prísť sa ho opýtať.“

Keď mu spomenul kukuricu a že vie najlepšie o nej, pána Ipolita trhlo, akoby ho bola osa ujedla. Očervenel ako moriak. Potrhávalo ho v lakťoch, durknúť ho do rebier, alebo ho šmariť do mora. Nech sa ochladí, trkvas, prísť podkúšať vážne osobnosti, alebo ich práve vysmievať. Ešte by mu prehliadol, keby bol domáci, ale na strelenie badať mu po parsúne i po výslovnosti, že je „gringo“,^[68] skaderuka-skadenoha. Gringo je Čilencovi každý prisťahovalec, najmä Angličan a Nemec; napospol každý, kto má svetlú pleť. A bol by ho iste okúpal ani kurča, nech nepozrie naň náhodou, lepšie zboku. Videl ho kdesi, nepamätá už kde. V tvári mu nebadá, že by ho chcel podkúšať, alebo hádam prekárať.

Zachmúril sa veľmi, okríkol ho mrzute. „Čo chcete robiť s kukuricou, mladý človek?“ Ešte doložil: „Prečo ste ju prišli hľadať práve ku mne?“ A ak ho poslal, potuteľníka, pán Justo Dominguez, aby mu ešte i tu napomenul, ako ho prekabátil pri kukurici?…

Krešimír pozeral naň, čo mu je. Zbadal, že sa natrafil uňho vo veľmi zlý čas. Začal sa vyhovárať. „Prepáčte, že vás domŕzam v tejto veci. Ale prišiel som len včera z kampa kúpiť kukurice. Šiel som rovno k pánu Katovićovi, miesto vás som našiel pána Vodopiju. Spytoval som sa, či majú kukurice, ale mi nevedeli povedať. Tak som sa poprezvedal na vás a dovolil som si obrátiť sa k vám o radu.“

Hovoril vážne, ako badať, úprimne. Temer presvedčil pána Ipolita. Ale mládež je prefíkaná, pretvára sa, neraz sa posmieva pod pokrývkou. Prezvedal sa teda ďalej:

„Ak smiem vedieť, načo vám je odrazu kukurica?“

„Ja by si dovolil zveriť sa vám, čo ma zašlo po tieto dní, keby bol istý, že vec ostane medzi nami.“

„V tej veci vás môžem uistiť, že čo mi zveríte, bude ako v hrobe,“ osvedčil sa pán Ipolito skoro slávnostne.

Krešimír mu vyrozprával cele úprimne, aký sa mu triafa obchod, čo by potreboval k nemu. „Len vás prosím držať pre seba a nevyzradiť ma,“ prosí ho znovu.

„Ako som sa mal česť osvedčiť, môžete sa na mňa spustiť.“

„Nie pre iné, ako preto, aby sa mi nevysmievali, ak by mi zle vypadlo,“ vysvetlil mu.

„To hej. Povrchní ľudia sa radi smejú na nezdare,“ uznáva pán Ipolito. „Neobmäkčí ich ani zrejmé nešťastie iných. Ešte sa mu radujú.“

„Ja som istý, že by nemohol obstáť v Puntarene, čo by ma vysmievali, nech sa mi zle povodí,“ žaluje sa mu. „Nehovorím, že pre zlé srdce, ale len tak z roztopaše.“

„O mňa nemajte starosť. Nerád vystrájam žarty z vážnych vecí. Klebety sa mi protivia. Ale na kukuricu nemáte šťastia, dneska je veľmi v cene. Skoro by sa lepšie vyplatilo kŕmiť vaše bravy pirohmi alebo makarónmi ako kukuricou.“

„Vari pirohy toľme zlacneli!“ zasmial sa Krešimír. „Ja ich rád; ťažko padne ísť do kampa, ak sú veľmi lacné.“

„Nie v tom zmysle vravím,“ opravil ho pán Ipolito. Vyrozprával mu, čo urobil pán Katović. Začervenal sa tuho, oči mu iskrili od jedu. „Nechcel ma slúchnuť, nechcel!“ hrozil sa päsťou. „Má tvrdú hlavičku, tvrdú, nikto by neuveril!“ Pán Ipolito vylieval žiale svojho srdca pred čeľadníkom, s ktorým je prvý raz na slove. Vidno, ako ho bolí, že musel opustiť gazdu. „Ale jeho zásady sú nanič, podkopú i jeho obchod. Padne na hŕbu všetko. Ľúto mi je dobrého chlapa. Vyjde na žobrácku palicu pre mrcha zásady. Ja ich neuznám pri všetkej úcte, ktorú prechovávam k nemu. Kde by sme zašli rozdávať tovar nemilobohu ľuďom, ktorí nevedia zaobchodiť s ním? Predať kukuricu odpoly darmo, keď sa mohol postaviť na nohy! Dávať tovar na úver a nepýtať splátky, kadejakým Kesicom a akýmsi Koriným a druhým a tretím. Také zásady vedú rovno na skazu a ja sa bojím skazy a najväčšmi špitála. Jeho zásady smerujú rovno doňho. Nie ja! V špitáli nechcem umrieť!“

Krešimír počúval jeho výklad bez záujmu. Drglo ho iba, keď počul spomenúť gazdu medzi mrcha dlžníkmi. Nenazdal sa, že visí u pána Katovića. Najväčšmi ho zronila kukurica. Musela zdražieť práve, keď ju potrebuje najväčšmi. Kde sa podieť bez nej? Vyjde na poctivý smiech celá jeho robota. Nahrdľuje sa a bude mať škodu a hanbu. Osud mu teda neprial ani v tejto veci. Koľko sa s ním navädil a napasoval! Čo má, vymohol si vo veľkej robote a ustávaní. Iní pracujú menej, neusilujú sa, popustia i uzdu a majú sa lepšie od neho. Zarábajú ľahko, zhŕňajú veľké peniaze.

,Taká je už moja hviezda. Tá nedá nikam. Musí sa vyplniť, čo pokladá.‘

Pán Ipolito videl, ako sa čeľadník zamyslel a myšlienky že sú nie veľmi veselé. Páči sa mu takto, ale nemôže sa premôcť a nevypučiť prsia sebavedome. Ďakuje bohu, že ho vložil do kože, v ktorej je. Vie už, že je na ceste a títo chudáci ešte ju len hľadajú, najviac nemotorne, babrácky. Nákladný most, kde utkvel, je medzička pri hradskej, ktorou ciepkajú horko-ťažko ustatí, kto nahor, kto nadol. Sedí na medzičke, tráva je na nej zaprášená trochu, ale predsa len chladí. Medzi ňou nájde sa i kvietok, najviacej skorocelu. Skromné králiky sa belejú kde-tu, ešte i voňavá materina dúška stelie sa miestami. Pri ňom vyviera vodička v studničke. Vyhadzuje piesok, mieša ho, že musí v nej tancovať. Žblnkoce jednostaj, len div, ako sa jej nezunuje deň a noc, kým medzička tu bude.

Díva sa na neborákov zo svojho miestka, ako sa vlečú hradskou a popri nej. Ľutuje ich, ale im nemôže pomôcť. Cestu musí konať každý za seba, kto je na nej. Iný mu ju nepomôže vykonať, čoby i chcel; najviac ak by mu mohol zaželať: „Nech ťa boh postretá…“

Prišiel k méte, usalašil sa v bezpečnom dome, ktorý stojí na dobrých, zdravých zásadách ani na žule. Netúži za ničím. Kde zasadne, nedá sa pohnúť. Je ako mušľa, ktorá sa prichytila brala, držiac ho pevne. Kým plní povinnosti, neodpravia ho. Inej starosti nemá, ako stáť na postati.

Pozerá na čeľadníka, ako hľadá, vyzerá a nevie, kde sa prichytiť.

„Nedajte si odňať chuť, priateľ,“ začal ho tešiť. „Ktovie, či sa nenájde pomoci.“ Bolo mu ho ľúto, ako stojí pred ním sklamaný. Teší sa popredku, aká sa s ním stane premena. „Vidíte, čo sa nestane! Na svitaní pristala „Gariota“ (Morská čajka) z výpravy na pomoc veľkej plachtovke „Roland“. Postretlo plachtovku nešťastie, ako toľké iné na ceste okolo Horna. Pri veľkom cmiteri lodí schytila ju búrka a hodila o divoké brehy. Na šťastie posádka sa zachránila a čosi i nákladu. Medzi iným tovarom bolo i pšenice čosi. Nemôžu ju mlieť, lebo sa zmočila; možno pustila i klíky, ale vykŕmiť by ste ju mohli. Radil by vám obhodiť sa, kým vám ju nepredchytia.“

Pán Ipolito sa smeje: „He-he-he! Čo poviete na tú rozprávku, priateľko?“ Raduje sa, ako Krešimír ožil. Rozprávka mu otvorila skvelé výhľady. Ďakoval bohu, že mu vnukol ísť na nákladný most, zveriť sa mocnému chlapovi, ktorý rozkazuje na ňom a vie rozprávať také rozprávky v najhoršej tvŕdzi. Možno stadiaľto vyrastie nový odsek jeho života, azda zasvieti i jemu slniečko predo dvere.

„Príde platiť hneď po dražbe hotovými a vádium^[69] pred ňou. Bol by šiel na dražbu kúpiť ju fajzom, ale nemám hotových,“ rozpráva mu.

„A pôjde na dražbu?!“ zvolal Krešimír sklamaný. Myslel, že ju už má. „Na dražbe mi ju predchytia.“

„Nuž dosť ľahko, že pôjde na ruvačky-mačky,“ potvrdil pán Ipolito. Ktorí držia ošípané, hodia sa na pšenicu, ak zvedia o nej. Akoby nezvedeli v našom meste! Čo povedia hydinári, neviem. Možno budú bočiť od nej, ak by bolo dačo raži v nej. Hydina je vraj háklivá na raž. Možno sa jej budú báť i majitelia ošípaných, keď je mokrá. Čo vieme, čo povedia ešte? Uvidíte na dražbe. Bol by šiel čo ako, ale nemám hotových.“

Krešimír sa zadivil, ako je to. Je predsa v rokoch! Koľko ich má štrichom, kto by mohol povedať? Mnohé svedčí, že je v rokoch, ale iné znaky sa protivia a udávajú ho za mládenca v najlepšom kvete. Bieleho vláska mu nevidno, kráča strunisto, postava sa drží hrdo. Ale zas vie iste, že je oddávna v Puntarene. Bol vo veľkých domoch a u pána Simona skoro pätnásť rokov. Mával vždy dobrú plácu, bol by mohol i odložiť dačo. V obchodoch netečie čistý osoh len do gazdovej pokladnice; odrazia z neho jaročky i úradníkom, väčšie alebo menšie podľa akéhosi kľúča. I v mlyne, kde voda tečie na koleso, predsa frkne čo-to i na pažiť, hoc poupchávajú špáry pečlive. Pokropí i záružlinu spod kolesa, ktorá sa tam skromne prichytila o breh. Niektorí úradníci po obchodoch stoja si veľmi dobre.

Pán Ipolito možno tuší, čo zarazilo čeľadníka. „Hej, miesta boli dobré, pláca nie najhoršia, ale u mňa na konci mesiaca vychodí vždy akosi, dva menej dva, neostane nič. Keď prijmem menej, vydám viacej. Ak prijmem dačo viac, ruka sa rozšíri a začne sa z nej tuhšie posýpať. Akokoľvek mám tri tisícky na bezpečnom mieste; tých sa nedotknem a čo by bolo čo. Čakajú naporúdzi, ak by ma prikvačila choroba. Nezaprisahal som sa, že sa ich nedotknem, ani mi netreba prisahať. Väčšmi od prísahy drží ma strach od špitála. Tak vidíte, tých sa nedotknem, ako žena sa nedotkne rúcha, ktoré má v truhle, aby ju bolo do čoho obliecť, keď ju pán boh povolá. Na ne teda nebudeme myslieť, akoby ich nebolo. A čo vy na to? Máte groša naporúdzi?“

Krešimír, hoc veľkú úctu cítil k nemu, musel sa smiať, akej pletky sa bojí taký mocný, múdry človek. A keď mu radil vyrukovať s grošom, ak ho má, osvedčil sa, že vyrukuje s ním, hoc by mu prišlo ísť i do špitála. Keď ho raz ustanovili, na to je, aby sme nebočili od neho, keď sme naň utisnutí. Mal by peňazí hádam i na všetku pšenicu, ak jej je nie veľmi moc, ale sa bojí kúpiť primoc, keď nevie, čo urobiť s ňou, ak by mu jej zvýšilo.

Pán Ipolito zas vysmial jeho, že človek, ktorý sa nebojí špitála, bojí sa zvyšnej pšenice. Len nech nehovorí veľmi nahlas! Môžu ich počúvať spoza uhla a predchytiť kúpu. Radí mu obhodiť sa, kovať železo, kým je horúce. Ľahšie sa mu bude sto ráz sprostiť zvyšnej pšenice, ako ju jeden raz kúpiť za slušné peniaze od tých, ktorí mu ju predchytia. Môže bohu ďakovať, že budú azda v kampe a nevedia o pšenici tí, ktorí by sa ulakomili najväčšmi na ňu. Druhé šťastie je, že sa zľakol agent poisťovne škody, ak mu zbožie porastie. Bude sa ho chcieť sprostiť naskutku. Hádam ho predá prvej, než sa chýr roznesie všade, kde sú kupci.

Krešimír si pripustil k srdcu dobré rady. Dal ich jemu, neznámemu čeľadníkovi zadarmo. Nazrel mu do skladiska skúseností. Videl, že je hlboké ako studňa. A keď pozrel na seba, zľakol sa, ako nevie nič. Nebol nikdy na dražbe, nikdy nekúpil dve noše pšenice, nieto celý náklad. Príde kupovať, oboria sa naň pažraví priekupníci a prekabátia ho alebo i roztrhajú ako divé šelmy. Začal ho prosiť, či by mu nepožičal skúseností na dražbu, keď ich má toľko! Veru by sa mu odslúžil; nezabudol by mu do smrti.

Sám sa divil, že sa opovážil unúvať veľkého človeka, ktorý ho ani nezná veľmi dobre, o takú malú pletku. Ale pán Ipolito sa neurazil. Bol hrdý, že rozum je nad peniaz. Potom bolo mu ľúto čeľadníka, ktorý sa nevie pohnúť, hoc má peniaze. Ľuďom čosi porozkazoval, Krešimírovi ukázal, na čo má dozerať a sám sa pobral do mesta. Neprešlo pol hodiny, už bol na nákladnom moste.

„Dražba je zajtra. Agent posúril. Oznam už vyvesili; len aby ho nevstrčili do novín! Zajtra je robotný deň, azda sa ich moc nenahrnie. Pšenica pôjde popredku na bubon ako najháklivejší tovar. Ak idete kupovať, zadovážte si groše na vádium. O pol druhej musíte byť tam.“

Krešimír odišiel na banku pýtať peniaze. Vybral skoro všetko, čo mal, ledva ostalo čosi na podlôžku. Ale myslel, že bude dosť na všetku pšenicu. Bol, akoby ho bol vymenil: zabŕdol do krajov, v ktorých ešte nikdy nebol. Z banky sa vrátil na nákladný most. Pán Ipolito sa mu usmial, keď mu oznámil, že peniaze sú tu.

„S peniazmi, priateľ, máte otvorenú cestu. Nuž len smelo! Prídete, kde cieľate.“ Pozrel naň skúmave a doložil: „Cieľate čajsi, kde i iní: operiť sa čím skorej a utiecť domov. He-he-he.“

„Nemám nikoho doma,“ zdôveril sa mu, v hlase mu zunela zádumčivosť. „Ale predsa by sa rád vrátiť. Nemám svojich, ale zas všetci tam sú moji.“

Počúval ho dosť vďačne. Mohol i dozerať na robotu, i mal si čím krátiť chvíľu. Divní sú gringovia, majú niečo zvláštneho. Dosť sa s ním nabol, robil najviac u nich a predsa nemôže sa pochváliť, že by si boli dali nazrieť hlbšie za humná. Pán Katović za svoje ohrady naukrýval akéhosi zbytočného riadu, že ťažko sa vynájsť, čo je a načo je. Nezdravé, nemotorné zásady. Ak ich pohýbeš, udrú po nose teba samého, ktorý ich teperíš. Na čo sú mu? Nemohol nikdy vyzvedieť. I tento má čosi za humny: je ešte mladý, otvára mu srdce dokorán. Nemá svojich a predsa sú mu tam všetci jeho… Nuž áno, vystriehol, že nie sú si nič medzi sebou a predsa sa majú k sebe ako svoji. I hryzú sa medzi sebou, i nežičia jeden druhému a azda preto sú svoji. Iste ich drží stará vlasť v kôpke; tento mu to i potvrdil.

Krešimír badal, že mocný chlap na nákladnom moste je mäkkého srdca. Žaloval sa, že sa bojí dražby, pletú ho do fígľov prehnaní priekupníci, podrazia mu nohy.

Pán Ipolito tiež zvážnel. „Veru bude ruvačka,“ sľuboval mu a začal mu oberať smietky z kabáta. „Pochytia sa za pačesy o pšenicu.“ Padlo mu dobre pustiť i strachu niečo na čeľadníka. Ale keď videl pri ňom veľkú starosť, uľútilo sa mu ho. Naviedol ho ísť na dražbu, sotil ho na novú cestu; nemôže ho, ako poriadny chlap, nechať pažravcom v pazúroch. Roztrhali by ho na kusy. Keď sa mu raz zveril so všetkým, padne mu dobre chytiť čeľadníka za ruku a previesť ho na najhoršom mieste. Oznámil mu teda, že pôjde sám s ním na dražbu.

„A ja som vás chcel práve prosiť,“ priznal sa mu Krešimír s horúcim citom, „ale som sa bál nadužívať vašu veľkú dobrotu.“

Pán Ipolito bol rád, že sa mu ponúkol. Bolo mu neobyčajné, že prijal tohto neznámeho čeľadníka pod svoje krídla.

Poprezeral si ho lepšie. Divná vec, či i on bude mať dakoho o koho sa starať?

Krešimír bol zamyslený celý deň. Ani za stolom sa nepúšťal do rozhovoru. Priatelia sa čudovali, čo sa mu stalo, ale ani on sám nebol by im mohol vysvetliť, čo mu je. Vedel iba, že ho pochytila akási divná sila, vytrhla ho z ich kruhu. Postavila ho na inú postať a položila naň nové zväzky, keď staré popukali.