E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

12

Pán Flank sa zabavil v meste, kým správcu neusalašil v poštovom, ktorý sa poberá do Anglicka. Vydýchol si. Má ruky slobodné. Zberal sa do kampa, hoc príde nechuť, čo ho k mestu viaže. Ale na podniku je vždy roboty a bez gazdu nikam. Hľadel sa vrátiť čím skorej.

Má aspoň dobré kamarátstvo do cesty. Krešimír sa zas radoval, že keď má ísť, nepôjde sám.

Gazda mal mocný vozík o štyroch kolesách, nevysokých drabinkách. Bolo kde sedieť, bolo do čoho naložiť krmu a čo sa nakúpilo po obchodoch. Včera večer ostali, že sa pohnú ako na svitaní, ale keď prišiel Krešimír pred hotel s dvojdielnou kapsou, prevesenou cez plece a guanakovou pokrývkou pod pazuchou, v hoteli našiel tichosť. Sluha vymetal schody a ambity.

Slnce vyskočilo, keď zišiel pán Flank.

„Rozmyslel som si pozdejšie,“ začal sa mu vyhovárať. „Takto zrána predsa je len prichladno.“

,Ešte kieho!‘ vytreštil naň oči od divu, prezeral si dobre divný úkaz: patagónskeho statkára, ktorý sa bojí srieniku. Dobre budeme gazdovať!

Gazda sa neobzeral veľmi, čo si myslia o ňom. Vyšiel holohlavý pred dom, pozerá po nebi. Slnce tam nad pampou sa pasuje s oblakmi. Tisnú sa odkiaľsi zastrieť ho ani tmavá opona. Ale nedá sa zastrieť. Podkúrilo ich ohňom, trhá ich a rediká nabok a dohora. Víťazné strely prebili sa špárami a trhlinami, bijú o tably na oblokoch nárožného domu, že i sklo zblkotalo ani v plameňoch.

„Pekný budeme mať deň, pekný. Či nie?“ Prizerá sa do tváre Krešimíra. V sivých očiach mu je slnce, i chudorľavá tvár ho odbleskuje. „Nech len prihreje,“ šúchal ruky, ukázal na dlažbu ulice. I ona sa ligoce, sťaby ju bol posýpal drahými kameňmi. Srieň padol. Pozhovieme, zaraňajkujeme si. Poďte.“

Zarazilo ho, keď mu Krešimír oznámil, že už raňajkoval. „Vypijete čaju!“ zvádzal ho.

„Obriadim vozík za ten čas. Mohol by i priahať,“ ponúkol sa Krešimír. Bolo mu náhlo.

„Priahať nie. Zima je.“ Pán Flank sa naozaj striasol. „Zmrzneme na kampe. Okľavejú ruky od liac.“ Šibol do hotela, do tepla. Krešimíra nechal na priedomí.

„Pekná robota, bisťubohu. Večer si napredkladať a do rána zvrtnúť! Akíže sme to statkári?“ Šiel do dvora k vozíku, pohýbal ho, či mu aspoň namastil osi. Bola tam puška s akousi žltou kolomažou, namastil ich, ako svedčí. V stajni stáli tri kone, okolo nich rozťahaná lucerna, iste z Chubutu. (Čubut, územie v argentínskej Patagónii.) Kone strihali ušima, dupkali netrpezlive. „Plná škola žiakov!“ hreší ich Krešimír a tľapká po ľadviech s jabĺčkami. Začal ich širovať. „O toľko menej roboty,“ pomyslel si.

Kedy-netedy zjavil sa i pán Flank. Keď videl kone oširované, nezaradoval sa.

„Nemáme sa čo náhliť,“ tíši Krešimíra. „Zima je, ruky nám odpadnú. Ľaľa, prichodí dúchať za nechty. Keď sa povezieme, bude ešte horšie, zájde za nechty.“

„Ja budem poháňať,“ ponúkol sa Krešimír. „Vydržím akosi.“

„A načo mrznúť, keď máme času?“ odhŕňal sa pán Flank. „Času priveľa, priveľa do večera.“

,Čo sa mu stalo?‘ prezerá si ho Krešimír. ,Kto by bol myslel, že sa bojí toľme zimy! Druhý raz nech si pojme i pec, keď pôjde do Puntareny. Aká bude s ním robota v kampe?‘

Čakal, čakal, kým sa rozkývajú. Pán Flank sa šipľal, chodil sem a tam, zhľadávajúc čosi. Kedy-netedy vysotili vozík pred hotel. Koňom sa zunovalo na maštali, len tak im žilky hrali.

Vytrhli spod hotela vo výcval; kone tancovali, hádzali hlavou.

„Pomaly, pomaly — nedajte im! Ak im popustíte, spochabejú. Ešte nás roznesú po pampe,“ dohovára mu.

Krešimír má ich čo zdržiavať. Ľavý, pripriahnutý ako na folge, ide si, cifrujúc bokom, ešte zaskočí poboček, narobí galiby.

Keď prešli závodisko, Krešimír by bol popustil.

„Môžete trochu, len trochu, ale nie celkom,“ napomína ho a položil mu dlaň na rameno.

Krešimír hodil naň okom zboku. Necítil veru veľkú úctu k nemu. Čo je to štancier? Báť sa koní, byť ako na tŕní, že si chcú zaharcovať trochu! Hoc ich zdržiava, idú dosť chytro nech popustí trochu, leteli by ani vo vetre. Pred nimi je kára, či vozíček, nebodaj mliekárky sa vracajú z mesta. Koník zaberá, ako môže, predsa nevydrží. Predbehnú ho iste čochvíľa.

Krešimír skeroval z cesty pred krehkým vozíkom, čo sa kyvká pred nimi, aby bojsa nezavadil doň. Keď ho mal minúť v oblúku, pán Flank, ako sedel pri ňom, obrátil sa strmo. „Haó — haó…“ Krešimír zastal horko-ťažko. Pán Flank presadil drabinku. Nemal kedy pozerať, prečo skočil z vozíka, ledva mohol stíšiť rozihrané kone. Hádzali veľké chlpy bielej peny okolo seba. Neboli to tiché patagónske koníky, ale akési besné šarkany. Cudzia krv, zmiešaná s patagónskou, urobila v nich rozruch. Rozrástli sa, vyhúkli a pod chomútom, hľa, tiež si ťažko poradiť s nimi.

Za vozíkom počuť vravu: čosi ostrý hlas pána Flanka a švitor ženských hlasov. Obzrel sa. Vidí pána Flanka, ako vystrel ruky dohora sťa mater, keď volá k sebe dieťa. Menšia mliekárka sa zrepetila, zverila sa jeho rukám, dala sa sňať a postaviť na zem.

„Aká náhoda, priateľ!“ volá naň pán Flank. „Sňať sa na pampe o tejto hodine. Či nie?“

„Ale hej!“ prisvedčil mu Krešimír. „Naozaj čudná!“ Ale keď si rozvážil lepšie, čo sa dnes ráno robilo, aká tuhá zima bola, i ruky skrahnuté, rozbrieždilo sa mu po troche, čo tá zima hľadala na svitaní: „Či vám je teplejšie?“ Bol by sa ho nedbal spýtať, ale nechcel kričať na pampe, ešte by sa zdurili kone. I tak ledvým činom ich zdŕža. Čakať prichodí, čo ako; gazda a malá mliekárka sa majú zhovárať čosi. Pohli sa cestou, ale iba z nohy na nohu, kamsi zasa k mestu.

Keď tak rozmýšľal, ako svet beží, koník vo vozíčku začal šantovať, premínať sa. Väčšia mliekárka ho zdržiava.

„Jaj, povláči ma, nedám si s ním rady. Rata, Enriqueta!“ začala kričať.

„Dajte pokoj slečne Enriquete,“ napomenul ju. „Kôň sa vám zdurí, ešte vás zavezie na Rio Colorado.

„Čo urobiť, skrúca sa mi!“ kričala.

„Nebojte sa. Poďte sem!“

Slúchla, zatiahla k vozíku a koník sa odrazu uspokojil. Prikmotril sa k trom kamarátom.

„Vidíte, ako je rád kamarátstvu! Dnes je všetko čudná náhoda. I koňom, vidíte, lepšie v spoločnosti. Kamarát hľadá kamaráta alebo kamarátku.“

„No — čo ste nevynašli!“ pozrela naň s výčitkou Marianna spod vlnenej čiapky. „A naozaj je náhoda. Nevozíme sa takto každé ráno.“

„Preto váš kôň neslúcha, lebo ho necvičíte. Bolo by ho priahať každý deň.“

„Keď sa ho bojím. Vyvalí ma ešte. Dodrúzga vozík.“

Vozíky boli ozaj cele jeden pri druhom. Krešimír by mohol kedykoľvek vziať liace a skerovať koníka. Bol cele dobrý a poslušný, len ho vedieť držať.

„Prevážate sa často takto?“ spýtal sa jej Krešimír.

„Raz, dva razy do týždňa, keď je pekne.“

„Hm, ale dnes štípe mrázik. Nebolo vám zima?“

„Oziaba hodne, oziaba,“ priznala sa Marianna. „Ale tá tam jednostaj: Poďme, poďme. Bude teplo. Vyšlo slniečko.“

„A vyšlo.“ Ukázal bičiskom na tých za vozíkmi. „Nemôžu sa žalovať.“ Pozrel na ňu s úsmevom, obzrel sa i nazad, čo tam robia. Nuž brodia v zaprášenej srieňom tráve na slnci. „Akosi sa má dneska všetko jedno k druhému,“ vysvetľoval jej. „Váš kôň, vidíte, skrotol pri mojich. Moje sa s ním zabávajú. Pozrite, ani ich nedržím, a prvej ma chceli povláčiť…“

Usmiala sa. Ozaj všetko sa túli jedno k druhému. Tí dvaja po tráve idú ani námesační. Ovesila sa o jeho rameno. Mäkký dlhý závoj, ktorým oviazala hlavičku, poletuje nad nimi slobodnými rožky ani obláčik. Naostatok jeden koniec sadol mu na čiapku, druhý ma plece. Idú akoby pod šiatrikom.

„Veľmi pekné ráno!“ hlesla Marianna. Briežky a kopce pred nimi tiež akoby boli pod belasým závojom. Slnce šibne kosom ponad ne. Odblesky od trávy, kde sa rozpúšťa srieň, slepia im oči.

„Málo ich býva takých!“ Prisvedčil. Hlas mu bol pridusený, sťaby mal hrdlo stisnuté. Sám sa trhol, čí je to hlas. Nemohol sa mu priznať; ani ona prvej svojmu. Pozrel na ňu, zvedieť, čo sa mu robí, ale nezvedel nič. Pristihol jej pohľad, ktorý sa zas jeho spytoval, čo sa jej robí. Tí tam tiahnú víťazne pod závojom, nevedomí, kde sú, čo sú. Žijú sebe, odlúčení od sveta; zabudli na nich i na kone. Zabudnutý pár sedí zasa v inom svete. Obom im prišlo ľúto. On ľutoval ju, že jej už nesvitne také ráno s náhodou, akú darovalo toto dnešné tej tam pod závojom. Ona ľutovala jeho, že mladý, zdravý, letí od ľudí do samoty. Tam ho sotva čakajú náhody. Nezašli ho hádam dodnes a ktovie, či ho už kedy postretajú…

„Mne takého rána ešte nebolo,“ požaloval sa jej. Nevdojak ukázal bičom, ako tí tam idú pod šiatrikom.

,A mne ho už nebude,‘ mala sa vôľu ozvať Marianna, ale prežrela slová; boli veľmi trpké. Oči sa im stretli, v jeho sa hýbal veľký nepokoj, či ho už bojsa nezabudlo šťastie; v jej oku zaľahol hlboký tieň. Čo raz bolo, už sa nevráti…

„Taký je život,“ riekla ticho. „Pekné rána sú krátke, keď sa minú, viac sa nevrátia.“ Zamračilo sa jej i nebo, pampa[65] ošedivela.

Ale on pozerá zádumčive do hmlistých diaľok. Hádam sa v nich rodia nové pablesky. Srdce mu zabúchalo nepokojom. Život je šutý, nieto v ňom zaokrúhlenia, samý neporiadok, rozhádzané kusy bez súvisu. „Či vyjde i mne slnce?“ spytuje sa diaľok, hľadá v nich zmysel v zmútení. Tie záhadne mlčia, utekajú do hmly. Zas len cíti samotu, ťažkú samotu…

Kdesi do hĺbok zanoril zas okom; púšť ožila, otupná samota zajasala. Skvelá postava v žiari dúhy zas kýva, usmieva sa, šíri proti nemu ruky.

,Neopustí ma, neodstrčí. Čaká, volá, drahá sladká mať!…‘ „Či ich nezavolať?“ Spamätala sa najprv Marianna.

„Nie, nie. Dať im pokoj!“ skoro skríkol prebudený z vidín. „Ak zabudli, nám je nie ujma. Nech zažijú svoje ráno.“ Povedal to už s istotou a presvedčením. Hlas mu zvučal veselo. V prsiach sa mu rozlial teplý cit širokej žičlivosti.

„Nuž nechže, pre mňa,“ pristala i ona.

Keď sa ubehlíci vracali, štebotali cestou. Mali si dopovedať, čo si nepovedali. Keď ju vyložil zas do košíka, prišlo im clivo. Dali si ruku ešte raz. Podržali ich chvíľu a zhovárali sa už len pozorom. I z neho vyčítali mnoho, kým ho nezastrela chmára ťažkej dumy, že sa minulo jedno pekné ráno…

„Do videnia, do videnia čím skorej!“ volali z jedného vozíka do druhého.

Koník sa ledva dal odtrhnúť od kamarátov, keď ho obracali k mestu. Krešimír sa skrútil na mieste, akoby sa vrátiť do Puntareny. I koník slúchol, dal sa za ich vozíkom. Keď šli na pol strelenia, Krešimír skeroval z cesty a zastal. Vozík prešiel popri nich váhave, ozývalo sa z neho zasa: „Do videnia, do videnia čím skorej!“ Menšia sa obrátila k nim, kývala rukami, naostatok hádzala bozky. Krešimír pozeral k puntarenským vrchom. Rozvažoval, prečo sú nie zelené od päty až po hrebeň. Načo tie veľké sivé záplaty v šťavnatej zeleni?

„Vyhoreli, vyhoreli!“ banoval nad nimi. „Nie je všetko zeleň, musí byť i holoť. Zeleň sa pýši väčšmi, keď je pri nej holoť, bútľavé vývraty, ohorené kočiane.“

Nevidno už iba košík vozíka, na ňom dvoje bábät. Rúk už nevidno sa hýbať. „No poďme!“ preriekol pán Flank. Jeho hlas znel akosi hlucho, sťaby padal do tmy.

Krešimír obrátil, popustil liace. Mršiny sa vypäli, začali fŕkať, zalomili hlavy, hriva povieva nad nimi ani závoj.

„Túto jednu vec máme, Croeso, ktorá patrí iba nám. Nik nám ju nemôže odškriepiť,“ preriekol o chvíľu pán Flank. „Viete, čo som chcel povedať?“ Pozeral mu veľmi bedlive do tváre. Krešimír podvihol plecia, že hádam celkom nezachytil zmysel jeho myšlienky. „Chcel som povedať, že osobné city a osobné blaho je náš osobný poklad. Nik nemôže si osobovať diel ani pohľadávať od nás počty. To je náš jediný ozajstný majetok.“

„Teraz už myslím, že chápem,“ riekol Krešimír.

Pán Flank kývol hlavou a padol do dúm. Kone leteli ani šarkany. O poludní im pohodili čosi lucerny a kukurice. Keď sa zotmilo, zatiahli pred panský dom na Rie Colorade.

Krešimír mal sebou guanakovú pokrývku. Chcel nocovať v spoločnej spálni pre robotníkov. Ale pán Flanik nedovolil, zaviedol ho do hosťovskej izby ako ktoréhokoľvek hosťa.

„Práce sú práce, keď budete robiť, budete ako ostatní. Dneska ste môj hosť, nie robotník. Patríte už medzi podnikateľov, idete preukázať veľkú službu celému podniku.“

Zavčas rána sa Krešimír vykradol z domu. Na podniku bolo ticho. Nebolo robotníctva, iba stáli sluhovia: ovčiari, kuchár a sluha, ktorý bol i záhradníkom. Pobral sa do kuchyne. Bola už otvorená; pred ňou polihovali ovčiarski psi.

Kuchár sa kutil okolo veľkého sporáka. Bol vysoký chlap, dosť v sebe, okrúhla tvár sa mu usmievala. Je rád, že má dobré miesto na Rie Colorade, stály plat a výhľad ostať najmenej do takto roka. Plácu prirazí ku kapitáliku, ktorý má na interesoch v meste.

„Len nepremieňať miesta!“ zdôveril sa hosťovi. „Čím ich premieňame väčšmi, tým horšie. Minul rok, čo kuchárim tuná. Majster Boby mi prikázal, aby ma zas našiel, keď sa vráti. Hádam príde pred strižením.“ Usmial sa a doložil: „Ženba nie je ťažká, kto je nie ťarbák, ale predsa sa nedá odhajduchovať len tak, keď ideš za ženou toľké svety.“

Nasypal mletej kávy do vrecka a lial na ňu pomaly vodu z varu. O chviľu predložil bielu kávu hosťovi, ktorý sa zadivil, že majú mlieka.

„Mohli by sme sa i kúpať v ňom,“ pochválil sa kuchár. „Keď strižieme, dávame i strihačom mlieko. Teraz dojíme iba dve, ostatné sme prisušili.“

„Dobre je u vás,“ pochválil Krešimír.

„Len nepremieňať miesta,“ naúčal ho majster. Sadol si k nemu s hrnčekom kávy, ako vidno, s dobrou smotanou. Ujedali si koláča. Upiekol ho majster; dal doň mlieka, masla a vajec, radšej viac ako menej. Krešimír ľutoval, že namiešal doň i cukru; hrozienok tiež čosi viac, ako bolo treba. I kávu presladil. Keď hostiť, nuž pohostiť poriadne najlepším. Nech vedia, že štanca Rio Colorado má z čoho.

„Aký je gazda?“

„Ako kus tohto koláča. Mal som pri strihu čosi viac roboty. Povedal mi, že mi nepodvýši plácu, ale ma obdaroval. Nestará sa do ničoho. Mám i loj, čo zgazdujem. Bolo ho dakoľko bľachovíc. Sám mi ho dal naložiť na vozy, keď išli s vlnou.

„Vy teda vychádzate!“ pochválil ho Krešimír. „Loj má dobrý odbyt.“

„Nie najhorší. Vypláca sa ho zlievať. Roboty nie je mnoho, iba keď je strih, robotnícky dom je plný. Ale teraz je moc pokoja, i poriadku hodne. Všetko samí poriadni ľudia: gazda, ovčiari, chlap na všetko a ja. Či by ste ešte neužili?“

Zaďakoval mu za dobré raňajky. Cítil, že je sýty ako málokedy. „A kamp? Je pravda, že ho kazia ošípané?“

„Nepoprávajú ho,“ usmial sa kuchár. „Ovčiari hromžia, že ho rozrývajú. A čo bude naďalej, sám pán boh vie. Pre ne sa dosť nahrýzol gazda s Bobym. Byť gazdom ja, dal by ich Bobymu, nech si ich strežie.“

Krešimír vytiahol puzdro s cigaretami a ponúkol kuchára. Odfukujú si za stolom, pretriasajú domáce záležitosti. Krešimír sa mu zveril, prečo prišiel.

„Prekabátil ho, Bobyho, prekabátil!“ smeje sa majster. Až sa mu brucho potriasa. „Šiel si zadovážiť ženu; keď príde, bude dupkať a hádzať klobúk o zem, že ho previedli. Veľmi dobre, každý bude mať čo-to. I vám sa ujde.“ Kuchár zažmurkal naň, ale nezávidel: bol spokojný s tým, čo mal.

„Hádam by bol dobrý obchod,“ žaluje sa Krešimír, „keby mesto nebolo ďaleko. Verte mi, všetko pukne na trovy.“ Majster prikývol, ale zas sa i usmieval, že predsa dačo zvýši. „A bude ich moc?“ vyzvedá sa.

„Nuž Boby ich neznačil ako ovce!“ rozosmial sa. „A bolo by sa oplatilo. Bude ich čosi. Toho roku sa ich vyliahlo moc. Za dva roky by nás vyžrali so všetkým činom, i s Bobym. Taký nekľud.“ A majster odpľul.

Vošiel Eulogio, chlap na všetko. Iste bol v záhrade. Čižmy mal zmočené; nohavice, akoby sa bol brodil v rose, ale rosa nepadá. Zmočil sa v záhrade pri polievaní.

Na stĺpiku bol kôň na stráži. Krešimír si ho osedlal, že pôjde do kampa. Eulogio mu naložil dohnať tropillu[66] jednou cestou. Ukázal mu, na ktorej strane sa pasie obyčajne.

Vidno všade poriadok a majetnosť. Staviská sú dobré, výstavné. Okolo panského domu je záhrada. Za šrankami sa pestrie kvietie po hradách: jesenné astry a georgíny. Nad záhradou stojí, na železnej klietke, veľká bľachová nádržka na vodu. Vodu do nej ženie pumpa o kolese na vietor. Pri parkane je i besiedka v húšťave stromov, ktoré sa neboja Patagónie: ako vŕby, rakyty, chabzda, ba i jelše a brezy.

Obďaleč je kuchyňa s domom pre robotníkov a iným domcom pre pána správcu a prvého ovčiara. I tu nasadili stromov. Skupina domov vyniká zďaleka v šedivej pampe ako oáza. I domky psov sú v tôni, ak nie stromov, tak aspoň kalafatových kriakov. Pajta je z tehál, pri nej sú kúpele z cementu pre ovce. Košiare okolo pajty sú mocné; na strane sú zas košiare pre kone a lichvu z palesákov a skladov. Pri pajte pec v osobitnej kôlni. V nej i kotlík vmurovaný na zváranie. V osobitnej miestnosti sú dielne: stolárska i vyhňa. Nuž zagazdoval sa pán Flank, neľutuje nákladov na pohodlie a poriadok na svojom majetku.

Ledva zašiel na dakoľko strelení, začal nachodiť znaky, že ošípané nezaháľajú. Keď zašiel taďalej, našiel celé záhony rozrytej zeme. Najväčšmi porozrývali, kde je zem najlepšia. Keď vyšiel na briežok vyduril kŕdlik odrastených prasiat, vrstovníci podistým z toho istého hniezda alebo dvoch. Boli by súce na kŕmenie. Keď sa im priblížil, dali sa vnohy. Nebolo by ľahko pásť a zavracať takú čriedu. Neboli tučné, ale boli urastené. Poznať, že sú dobrej srsti: na nízkych nohách, čierne fľaky na bokoch, ako býva berkshir, keď sa mieša s domácou srsťou.

V jednej kotlinke ho privítalo starostlivé krochkanie: obe staré, za každou kŕdlik malých. Strážil ich veľký, pekný brav. Staré tuho krochkali proti nemu, akoby sa vyhrážali. Malé sa zhŕkli okolo materí.

Robil si výpočty, koľko by sa mu ušlo za ne, keby boli jeho, ale niekde pri meste! Tu sú na trápenie a závadu. Má pravdu gazda, vykynožiť túto pätoru o rok o dva by si neporadil, iba ak by zriadil riadnu poľovačku a nechal kusy na pampe supom a líškam. Na rozrytých miestach ktovie kedy vzíde nová tráva.

Natrafil na domáce kone na jednej vegičke, zajal ich pred sebou a dohnal do konského košiara. Bol zamyslený. Podobral sa na moc, hádam na viac, než zmôže. Poklať bravy na hŕbu nebolo by ťažko, ale čo bude mať z nich? Údenina by nemala bravčovej chuti, iba príchuť patagónskej diviny: a na tú nepotiahne chuť nikoho.

Ak by chcel zarobiť, musel by ich trochu chovať a kŕmiť, aby im mäso malo dobrú chuť. Mäso sa zaúdi. Údeninu by mohol doviezť ľahko do mesta i odpredať hádam ako-tak. Mohol by vytopiť i slaninu a sadlo, možno by našla odbytu rozpustená masť. Roboty sa nebál, ani nákladov, ale nevedel, či ju zdolie ďaleko od mesta, v kampe, kde je samá tráva a iného krmu nieto.

Medzi pajtou a čeľadnými domami je veľká kuchynská záhrada. Nad ňou je tiež nádržka s vodou. Treba uznať, že ju obrobili, ale i ona sa odslúžila. Zelenina je ešte v nej, iba čo šalát vyhúkol do kvetu. Kapusta zaviazala hodné hlavy; repa, kaleráb, cvikla, burgyňa a iné práve teraz najlepšie dorastajú. Hrach obrali dávno, ostala iba suchá hrachovina. Neďaleko záhrady je zas ohradený hodný kúsok, do ktorého zasadili zemiaky. Na vňati už černejú listy. Je hodne miest, kde korene ležia na zemi sťa stromy, keď ich vyvráti víchor. Boli ich podhriebli zboku, vykradnúť spod nich, čo urodili a ponechať ich, či by neobrodili ešte raz, alebo aspoň neodchovali drobizg, ktorý nedorástol ešte. Ale vňať znechutená vraví: ,Už viac nemám. Dala som, čo som mala. Keď ste ma podhriebli, môžete ma i vytrhať.’

Krešimír si vyrátal, že mať záhradu a všetky zemiaky, hádam by mu stačilo vykŕmiť bravy na dobrú bravčovinu. Keby bolo viacej obrobenej zeme: päť ráz, desať ráz toľko! Bolo by náprav a jám so zemiakmi; bolo by čím kŕmiť bravy. Prikúpilo by sa dakoľko vriec otrúb alebo kukurice, a chuť by sa bravčovine premenila. Pod kopcom obďaleč vidno pekné miesto — vystala by z neho pekná záhrada. Kriaky sú na ňom zelené, bujné ako ruta. Vietor by nebil do nej; kopec zastáva od vetra. Vody by tiež bolo nadostač, lebo kus úboče sa tuho zelenie mäkkou trávou.

Ale čo zo zeme, keď niet zemiakov?

Pobral sa k domom vo vážnych dumách. Obchod bol pekný a výhodný. Veľmi sa dobre dá pozhovárať o ňom za stolom pri dobrom obede. Víno, voňavá káva, dobrá cigara dodá smelosti. Veci sa predstavia ružovejšie. Ale skutočnosť je prísna; učí, že pomery prevládzu i smelosť a odvahu.

,Andrija sa rozrehoce ako žrebec, keď sa dostanovím zasa s dlhým nosom. Posol išiel, osol prišiel. Zatínať sekeru do veľkého stromu a íver nízko padne. Budú sa posmievať, keď sa im ukážem ani zmoknutá kura. Iste už roztrúbili, po čo som išiel na Rio Colorado…‘

K panskému domu sa vrátil s vytrezvenou hlavou. Nevidel vyskakovať veľký kus zárobku spoza kriakov. Gazdu našiel v záhradke pred domom. Mal papučky na nohách, ako patrí patagónskemu veľmožovi, keď je doma. Hlava sa mu ligoce ani zrkadlo. Vidno, len toť čo sa umyl a obliekol. Hovie si v domácom pohodlí.

„Čo ste videli nového? Boli ste vraj v kampe. Vidím, dohnali ste tropillu.“

„V kampe a vrátil sa; poprezeral ho čo z väčšieho.“ Vyrozprával mu, kde bol, čo skúsil, čo nemá a čo by potreboval.

„Nemôžem urobiť nič, alebo máločo. Ostaneme na zmluve; nechytím sa, do čoho nemám vlády. Pôjdeme poľovať.“

Počúval ho pozorne. Oči mu behali sem-tam po tichom kraji. Raňajšie slnce ho urobilo ešte prívetivejším. Sklamanie Krešimírovo sa ho netklo veľmi. Nevzal hore ani žiaľ, ktorý prebíjal z jeho slov. Na jeho chudorľavej tvári akosi stvrdlo všetko, vysadla na ňu prísna odhodlanosť. Divne pristali do nej oči, ktorými preletoval úsmev.

„Naozaj? Chytro ste sa pojednali!“ Obzrel si ho zboku a usmial sa sucho. Krešimír stál pred ním, akoby ho boli znosili. Hanbil sa, že sa prenáhlil a uhol pred prvými ťažkosťami. Zapálil sa, že mu skočila horúčka do tváre. „Trochu lepšie hľadať!“ Napomenul ho. „Najprv pohľadajte vôľu, spôsob už nájdete, ako ju uskutočniť. Prečo sa dať odstrašiť? V celej veci nieto nič nemožného. Môžem vám ponúknuť karrety; včera pred večerom sme ich stretli. Šesť karriet, dnes-zajtra prídu do mesta s vlnou; nazad idúc budú prázdne. Môžu vám doviezť, čo potrebujete. Za tým pôjdu ešte druhý, i tretí raz. Tu nieto zemiakov, ale v meste ich máte dosť, i otrúb a pliev. Máte kotlík, môžete variť mlato; čo chcete ešte? V Patagónii ide všetko ťažko, ale práca sa vypláca; pravda nie tomu, kto uskočí od nej.“ Pozrel naň veľmi bedlive, či ešte váha a doložil: „Ani tento podnik nebol ako dneska, keď ho založili. Môj nebohý otec — vidíte, tam leží na tom kopci,“ ukázal mu, kde sa belela šranková ohrádka a čnel z nej mramorový náhrobník, „bol by vám mohol rozprávať, ako bolo, keď sme naň prišli. Bývali sme pod šiatrom, jedli guanačinu a pštrosovinu. Dohánu nebolo neraz za čo kúpiť. I ja som sa učil fajčiť na lístí z bučkov a kriakov. Koňacinu sme mávali až pozdejšie, keď sme sa zmohli. Nebolo baraniny, ani hovädzích sviečkovíc. A pomaly všetko sa poddalo. Zvíťazila vôľa. Prišlo i pohodlie i majetnosť. A vy sa naľakať bravov a nenájsť im poriadku?“ Usmial sa krátko a zas pozrel naň zboku. „Ak nemáte peňazí na krm, dám vám ja. Škoda kŕmiť líšky a supov bravčovinou, keď ju môžete speňažiť. S vinčisterkou by si poradil i bez vás.“

Krešimírov duch sa vzchopil zasa. Začal sa hlbšie zaoberať úlohou, rozvažovať, čoho sa chytiť a ako. Ďakoval mu najprv za najväčší dar, za bezplatný dovoz všetkého, čo potrebuje. Mať slobodný dovoz vynáša skoro toľko, ako byť v samom meste. Keď mu ďakoval, gazda mu ani neodpovedal. Pozeral naň prísne, akoby ho chcel hrešiť, že nemá odvahy.

Celý deň kutal hore-dolu, po košiaroch, okolo domov, po pajte, skladoch a dielňach. Vyšiel i do kampa prezerať bravy. Rozvažoval a začal sa predsa ustaľovať na niečom. Gazda ho vypočúval zas chladne, keď sa mu zveroval pri večeri, na čom ostal.

„Veď som vedel, že nájdete rady; načo sa ľakať, keď sa musí vydariť? Práca je nie celkom ľahká, ale vám niečo pomôžeme.“

Keď si ľahol, robota sa mu ukázala, že nebude cele ťažká. Gazdova osobnosť ho zabrala; z nej prešlo čosi naňho, podoprelo mu vôľu. Keď ho videl pred sebou, ťažké veci mu boli ľahké. Keď dostal písmo na prednostu voziarov naložiť mu fúru na vozy, bolo mu, akoby bol preskočil všetky prekážky. V noci skoro nezažmúril oka, naskočili naň zasa pochybnosti. Začalo sa len brieždiť, keď osedlal koňa, ktorého mu tiež požičali. I kuchár ešte spal. Iba čo psi zaštekali, keď vysadol na koňa.

Ostal na tom, že bravy zoženie a začne ich kŕmiť zemiakmi, burgyňou, plevami, otrubami, trochu i kukuricou. Zakúpi, čo nájde súceho na krm. Vstrčí do podujatia hoc všetko, čo má: alebo zarobiť alebo prísť o všetko jedným razom.



[65] pampa (špan.) — step, veľká trávnatá rovina v Južnej Amerike

[66] tropilla (špan.) — kŕdeľ koní




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.