E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

14

Popoludní chodil netrpezlive sem-tam pred nákladným mostom, ktorý bol prázdny. Robotníci a úradníci boli pri obede, nie ako on, ktorý nemohol skoro nič vložiť do úst. Len čo zložil lyžku, odbehol z domu.

Kedy-netedy prihrnul pán Ipolito. Keď zazrel jeho mocnú postavu, že jej ulička bola skoro plná: keď zabúchali popod pisárne jeho krátke topánky o širokých pyskoch, zaraz mu odľahlo. Bol si ako istý, že pod jeho ochranou nemôže ho nájsť ani vetrík, nieto škoda alebo nezdar. Pán Ipolito rozopäl krátky kabátik, poodhrnul šál. Čistí si šparcháčom pečlive zuby. Oči mu žiaria, celá tvár sa zapálila.

„No dobre, priateľ, dobre!“ privítal ho. „Najsamprv si zapáliť.“ Vytiahol cigary, ponúkol nového priateľa. Krešimír zaďakoval, zapálil si papierovú. „Po obede a čiernej káve niet lepšej veci, čo dobré havanské puro,“ naúčal ho. Poslinil cigaru, ak by bola puklina na nej. „Papierová netrvá. Do štvrtej mám slobodu. Vykonal som si v pisárni. Nuž pôjdeme.“

„Budete kupovať akoby pre seba,“ navrhoval Krešimír. „Ja počkám hockde vonku.“

„A prečo? Pôjdeme spolu. Ja kupovať, vy učiť sa.“ Zasmial sa chutne a doložil: „Budete mi ako sluha.“

Krešimír mu oddal peniaze. Pán Ipolito prečítal stôsik papierikov a zastrčil ich do vnútorného vrecka.

„Dobre ste ma zaopatrili, nebojím sa predstúpiť,“ pochválil ho. „Budeme hneď smelší. Inakšie je mať dostatok, alebo i keď zvyšuje, ako sa triasť, že nevystačí.“

Poberali sa k úradu verejného dražbára. Zďaleka vidno červenú zástavu nad vchodom s nápisom: „Remate“ (dražba). Je vyblednutá a vyrusaná na krajoch. Veď skoro každý deň veje, znáša patagónsku nepohodu, vetry a dažde. Vždy sa odpredáva čo-to z nútenosti, či zo slobodnej ruky.

„Nevidno nikoho, azda neprídu,“ teší sa pán Ipolito. „Počkajme na ulici štvrťhodinky.“

Chodili hore-dolu. Ako sa vracali od dražobnej miestnosti k rohu, spoza neho vyšiel pán Justo Dominguez.

„Nech ma čert vezme, ak i on nejde,“ znepokojil sa pán Ipolito. „Všetci čerti ho nesú.“ začal kliať tuho a očervenel ako moriak. „Pozor si dajte,“ napomína Krešimíra. „Bude podchytávať. Ja sa už pozhováram a vy mlčte. Vy ste sluha.“ Keď prišiel k nim, pán Ipolito sa premenil. „Akej náhode ďakovať, že mám česť zaželať dobré odpoludnie pánu Justovi na námestí?“

„Ja som tu pečený-varený,“ vítal sa s ním pán Justo a stískal mu ruku srdečne. „Obchod sa vlečie alebo spí, mám kedy brúsiť po uliciach.“

„Žalujte sa!“ okríkol ho pán Ipolito. „Ide vám ako pánu Rosalesovi, ale sa utajujete. Nech vám verí, kto vás nezná. Mňa nezavediete.“ A začal mu hroziť prstom.

„Čo to zas máte, pán Ipolito, čo!“ Pán Justo vložil ruky do vrecák, žmúri naň ako máčik.

„Viete, tá kukurica je tu,“ položil na žalúdok, „zaľahla mi. Pre ňu som prišiel o dobré miesto a musím sa trápiť na nákladnom moste. Že vraj Sociedad Anonima Puerto Bueno! Pekne ste nám ukázali straku na kole. Kukuricu držíte rúče, kým zdražie.“

„Hja, nechcela ju prevziať spoločnosť; čo robiť? Ostala mne.“

„No len no, nezabudnem vám, odslúžim sa kedy-tedy. čo som preniesol!“

„Mne je ťažko, ozaj ťažko,“ ľutoval pán Justo. „Ale azda nie vám je zle ani teraz. Také skvelé miesto! Hneď by čaroval s vami. Mocný dom, istá služba, zabezpečená budúcnosť…“

„Hej, stáť na daždi a vetre. Ďakujem pekne! A ak prestydnem? Nie sme mladí.“

„Ach ba! Chlap ako buk!“ Tľapká ho po pleciach. Ale preskočil na inú vec. „A kde teraz, pán Ipolito? Divím sa, kde sa tu beriete.“

„Neráčte sa diviť,“ vysvetlil mu doprosta. „Dali mi slobodu do štvrtej. Čakám na dražbu.“

Pán Justo podskočil, keď počul o dražbe; očervenel, keď počul, že sa upriamil na pšenicu. Míval si, že ide kúpiť len dakoľko vriec, ale pán Ipolito sa osvedčil:

„Alebo všetku, alebo ani zrna. S troškou sa nevyplatí babriť.“

„Čo urobíte s toľkou pšenicou?“

„Zakúpil som čriedu ošípaných v Rie Colorade, vykŕmim ju. Na to mi je.“

Pán Justo sa rozrehotal. Aký čudný nápad: črieda sviň v Rie Colorade! Či to kedy slýchal ktorý človek? Kde vypriadol kapitál zakupovať hneď na čriedy a teraz celý náklad pšenice? Ešte sa nadúva pred ním, akoby celá Patagónia bola jeho. Rozhadzuje sa iste, straší ho prázdnym mechúrom.

„Tak vy kupujete!“ naliehal naň.

„Ako ma tu vidíte!“ búšil sa v prsia.

Pán Justo pozrel naň posmešne. Pomyslel si: „Blcha kašle a nemá pľúc!“ Ale pán Ipolito vytiahol odkiaľsi zhlboka tobolku a sprevracal mu stôs bankoviek na jednom rožku. Pán Justo zbledol; videl pred sebou celú pevnosť. Ale neveril, že sú toľké peniaze jeho. Veď smrdí grošom. Spamätal sa, začal ho skúšať.

„Ba či ste nie viecha, pán Ipolito?“ žmurkal naň. „Pod ňou bude, kto má byť.“

„Viecha!“ urazil sa. „Neveríte, že mám kapitálu? Zle, veľmi zle, pán Justo. A myslieť si môžete i naškriepiť, čo chcete.“ Pohol plecom ľahostajne.

„Ja vidím viechu.“ rozosmial sa urážlive. „Pod ňou, hoc je veľká, vidím váš dom. Povedzte, či vás nenadstrčili, povedzte!“

„Neviem prečo by nevyrukoval dom bez viechy, keby mal vôľu? Vysvetlite, načo by nadstrkoval iného?“

Pán Justo sa usmieval s poľutovaním, aký je zadubený. Predsa veľký dom sa neprizná, že kupuje pokazený tovar, ktorý k tomu nepatrí ani do jeho oboru. Predsa bohaté domy majú na zreteli nielen zárobok, ale i svoje meno!

Pán Ipolito mu veľmi neodporoval, iba ho vysmial, že vidí mátohy, i kde ich nieto. Obrátil sa ku Krešimírovi prísne. „Keď kúpim, pôjdem hneď, kde som vám povedal. Nezabudli ste?“

„Viem,“ prisvedčil Krešimír, „zháňať karrety.“ To si už vymyslel sám, a že uhádol, pán Ipolito mu kývol hlavou.

„A pôjde oznámiť do pisárne!“ dovtípil sa pán Justo. V očiach sa mu zmrklo, ale sa usmieval veľmi prívetive. „Ale i mne pustíte,“ začal sa zaliečať. „Tak okolo dvesto vriec.“

Pán Ipolito mu oznámil veľmi rozhodne, do hlasu primiešal i trochu surovosti: „Mal som sa už česť osvedčiť, že ju musím mať všetku alebo ani zrna.“

„Tak vás ponaháňam,“ zastrája sa mu. „Pôjdete dohora, dohora.“

„Nezakrúti sa mi hlava!“ búšil sa na vrecko, kde boli bankovky. „Mám dobrý rebrík. Ale ktosi odkväcne, ak sa bude driapať veľmi dohora.“ Zastal a poobzeral si ho zo všetkých strán. „Nuž, čo poviete na to, vážený pán Justo? Mívate si, že sú všetci Katovićovci? Palica má dva konce!“

Zamyslel sa hlboko, neodpovedal. Vedel i tak dosť. Nadstrčil ho dom kúpiť. Nezastrájal by sa, keby nemal za chrbtom mocných. A jeho gazdovia majú veľkú moc. Zasadajú v správnych radách bánk. On zas bol dosť slabý súkenník, nech sa dajú doň, pripučia ho. Nehodno sa im stavať.

Keď vošli k dražbárovi, pán Ipolito prešiel sebavedome celou miestnosťou pred stôl. Vytiahol stôs papierikov, zložil vádium. Poniektorí už tu boli. Prišli sa dívať, boli by sa hádam i podobrali na menší podiel, ale vziať celý náklad bolo predsa primnoho. Pán Justo sa chmúril, ani nepredstúpil pred stôl. Zľakol sa pána Ipolita, ktorý si zastal pri stole ako dáky veľmož. Vidno, že stoja za ním mocnosti. Ostatní tiež šepkali. Šípili, že pán Ipolito je nadstrčený. Pšenica sotva utkvie v jeho skladoch…

O pol tretej mal už pšenicu i zaplatil za ňu výkričnú cenu.

Na ulici začal sa zaliečať zasa pán Justo, aspoň o sto vriec, potom o päťdesiat. Sľuboval priplatiť.

„Už som mal česť oznámiť, že pšenica je mne. Nemôžem prepustiť ani zrna.“

„Dneska som škodoval, veľmi škodoval,“ žaluje sa.

„Ja škodujem. Viete, že je mokrá. Porastená podistým.“

Keď sa ho striasli, pán Ipolito dobre sa nezašiel od smiechu. Boli na ulici, musel ho dusiť v sebe. „Čiže sme mu dali! Zíde mu na um kukurica. Ej, zíde!“

Krešimír pozeral naň s obdivom. Čo by bol vykonal bez neho?

„Bolo kupcov, bolo!“ Smeje sa. „Dali sa nastrašiť. Nadstrčili si sami strašiaka. A teraz do roboty. Pohľadáme poriadnu kôlňu.“

V ten večer bol utrmácaný. Vykonal divné veci dneska. Našiel kôlňu, vymetal ju, premenil slabšie dosky na podlahe, plátal diery. Pripravil dobrý kút na mokrú pšenicu. Pán Ipolito bol posúriť, aby ju vylodili čím skôr. Dargaš s jedným kamarátom mali ju doviezť z nákladného mostu.

V tie dni sa nabral novým duchom. Vtiahla doň hrdosť, že prikladá ruky k ozajstnej ťažkej práci. Našiel svoju koľaj konečne, istú stálu robotu a čistú métu. Náhoda ho už nebude socať sem a tam. Vidí zasa prísnu tvár nového gazdu, čuje jeho tvrdé slová. V úzadí sa mu ukazuje veľký dvor na jednej strane dom s povlačou pod stĺpmi v tôni veľkého orecha. Na povlači stojí mocná dobrá žena, rukávce sa len tak jagajú, kde na ne padne slnce. Spod šatky o prehodených rožkoch pozerá naň usmievave, kýva mu rukou…

,Predsa ešte mám dosť!‘ skoro vykríkol od radosti. ,Nie je môj a predsa je môj. Čaká!‘ A vťahuje s pôžitkom povetrie, akoby v ňom bola tuhá vôňa šalvie a rozmarínu…

Zavčas rána pán Andrija odfukoval ešte tuho, keď Krešimír vstal a vošiel do kuchyne. Našiel samu pani Terezu; gazda odpočíval ešte. Kuchyňa mu bola donedávna kúsok svojského sveta, kráľovná v ňom pani Tereza. Nebola pekná, ani mladá, ale pri nej cítiť dych niečoho domáceho; tiahlo ho k nej, odkiaľkoľvek sa vracal.

,Hľa, kúsok vlasti prenesený na brehy Magallanesa,‘ myslieval si, keď sa krútila okolo ohňa, alebo keď drhla. ,Kráľovná nášho domáceho ostrova vždy v práci.‘

Dnes, keď vošiel k nej, zbledlo kúzlo ostrova. Zo zaoceánskej diaľky zavieval dych pravej vlasti, čuť jej zjavné volanie. Pani Tereza nie mu je už blízka, ako mu bývala prvej.

„Čo si nepospíte ešte?“ vytýka mu starostlive. „Kto vstáva o tejto hodine v Puntarene?“

„Ja, pani Tereza, musím vstávať, rušať.“ Hlas jeho zunel novou silou a sebadôverou.

Pozrela naň prekvapená. Býval dosiaľ tichý, utiahnutý a skromný. Pomáhal jej riad umývať. „Nuž, čo je zas?“

„Zberáme sa, gazdinká,“ zvolal ako víťaz. „Robiť, trápiť sa, hrdlovať.“

„A preto sa radujete?“ diví sa mu. „Čo máte z hryzoviska a trápenia?“

„Nič nemám, ani sa ho nebojím.“ Pristúpil k nej a riekol jej tichučko. „Vyzerám, čo je za trápením a hrdloviskom. To je, gazdiná, na čo lipne duša!“ Pozerá naň v nepokoji, čo sa mu robí. Veď je, akoby si bol vypil. „Náš dom — naša vlasť.“

Odvrátila sa a sklonila hlavu. „Máte pravdu. Nikdy jej neuzrie, kto nehrdluje a nevie varovať.“ Spustila sa na lavičku k sporáku, sedela mlčky hodnú chvíľu. Potom sa jej vzdychlo a riekla ticho: „My jej už neuvidíme. Zarúbali nám cesty.“

„Prečo bez nádeje?“ Pristúpil k nej, položil jej ruku na opadnuté plece. „Cesty sa otvoria, len si ich kliesniť. Neopúšťajte sa, ešte uvidíte otčinu.“

Pokrútila smutne hlavou. „Už nie. Toto bude moja otčina do smrti.“ Ukázala mu na kuchyňu. Jagala sa ozaj od čistoty. Na bielych stenách ligotal sa kuchynský riad. V kúte sa žltol mažiarik; pri ňom dlhý dalmatínsky mlynček na kávu. V jej oku prechodili tmavé chmáry. Zišlo mu na um, čo nevdojak dopočul od pána Ipolita. Medzi mrcha dlžníkov postavil gazdu na prvom mieste.

Uľútilo sa mu jej. Hrdinka práce a odriekania bez výhľadu na odmenu. Prvej i ju šmaril do kúta, kde jeho ľahostajnosť zatískala osoby a pomery, o ktoré už nestála. Ale cítil, že vystiera ruky k nemu, pýta sa von z kúta.

„Oblečiete ešte náš pekný kroj, červený kabátik a dlhé biele rukávce.“ Začal ju tešiť Krešimír. „Nohu vám nebude urážať mestská črievica, obujete si naše topánky. Počkajte len, ako ponesiete do kostola farebné vajcia, syr a syrnice. V dohviezdny večer bude i u vás horieť badnjak.“[70]

„Ach, čo mi rozrývaš srdce!“ zvolala náružive. „Tie veci som doň pochovala. Neotváraj hroby!“

„Lebo pôjdeme domov, gazdiná, pôjdeme!“ okríkol ju prudko. „Zoderieme ruky do lakťov, ale pôjdeme. Všetci, všetci, v jednej hŕbe.“ Keď pozrela naň, zažala sa v nej akoby iskra. Iba sliepňa, neisto mihá, ale predsa už nie je celkom tma. „A teraz do roboty!“ poduril ju.

Skočila s novou silou, začala robiť okolo kávy. Pridusila hlboké pohnutie. „A kde sa zberáte?“ preriekla hlasom, ako si míva, už obyčajným.

„Dať do poriadku veci tuná a potom do kampa.“

„Nadlho?“

„Veru nadlho. Hádam na celú zimu.“

„Sám?“

„Ak bude chcieť ísť Andrija.“

„Ten?“ pokrútila hlavou. „Iba ak ste našli moc zlata.“

„Hľadám tiež zlato, gazdinká. Ruky robia zlato, usilovnosť a varovčivosť. Kto ho nájde, keď sa skrylo kdesi? Prichodí ho vyrábať inakšie, hľadať je daromná vec.“

„Tak, tak,“ prisviedča pani Tereza. „Zárobok je najčistejšie zlato. Čím viac vystojíme, kým ho zarobíme, tým za viac ho máme. Ale celú zimu!“ A pani Tereze sa vzdychlo. „Iba s vami čo sa takto pozhováram.“

„Máte pána Nikolu. Tiež sa rád zhovára o vlasti,“ teší ju Krešimír.

„Chudáčisko!… Vo dne spí, v noci má kedy myslieť. Len o čom húta toľké noci?“

Krešimír odišiel do skladu. Pootváral okenice a prezerá podlahu. Skusuje, či udrží ťarchu, ak má nahniliny? Podlahu poplátal, ale i dvere príde popraviť, vyfutrovať ich lepšími doskami zdnuka, kúpi nový bľach na ne.

Popoludní prišla prvá fúra. Pokládli vrecia hore koncom. Keď Dargaš odišiel po druhú fúru, porozväzoval ich. V niektorom je čosi mokrá i razí hádam stuchlinou. Ale hodne vriec je i suchých. Možno sa báli bez príčiny: nie je všetko zbožie zmočené. Suché vrecia pozaväzoval znovu a poukladal do kúta. Kút bol suchý, podlaha bola na vysokých stĺpoch, nebál sa mokroty odspodku. Prišla druhá fúra na druhej karrete. Bedlive prezeral noše. Zmočené sypal do kúta, ktorý bol prvej vyriadil.

Zrazu v jeho sklade ako keby sa bolo zotmilo. Keď sa obzrel, vidí vo dverách pána Ipolita. Mohutná postava zahradila skoro všetku svetlosť.

„Čo nového, priateľ,“ vypytuje sa starostlive. „Ako gazdujeme?“

Ukázal mu na hŕbu mokrého zbožia. „Nevyklilo ešte!“ zadivil sa pán Ipolito. „A malo kedy.“

„Nebolo v teple,“ domýšľa sa Krešimír. „A teraz sa presúša.“

„Zrno ani broky, čo je mokré.“ Obzrel si i zo suchého na dlani a privoniaval. „Nie mu nič, zdravé je, priateľ. Nič mu nebude. A pozrite, ani žita nieto: čistá pšenica.“ Pán Ipolito začal živo chodiť po veľkej miestnosti. „Hotové peniaze, priateľ; čo zvýši, predáte ako med. Môže sa dávať i hydine. Máte lopaty? Prehadzujte mokré a vykŕmte ho čím skorej. Ošípaným nezaškodí a vám nezavadí.“

Pán Ipolito začal sa starieť o Krešimírovo ani o svoje. Keď mal slobodnej chvíľky, skočil k nemu do skladu. Dva dni vozili karrety. Mokrého bola hodná hŕba. Krešimír ju rozhŕňal, prehadzoval, miešal.

O pár dní prišli vozy z Ria Colorada s vlnou. Keď ju oddali, Krešimír im naložil čosi dosák, mokré zbožie išlo zasa do vriec a na vozy. Sklad ostal len o suchom. Naložil i dakoľko vriec soli v prachu, tably, sekáče, nože a také riady. Pán Carlos sa tiež poberá so svojím riadom, dovezie i korenie a ostatné veci, ktoré potrebuje do remesla.

„Zajtra zavčasu idem,“ oznamoval pred večerom Ipolitovi. „Čaká ma hodne roboty, kým nepríde pšenica. Prišiel som sa odobrať od môjho dobrodinca a ďakovať mu ešte raz.“

Pán Ipolito sa uklonil veľmi vážne. „Ďakovať nieto začo. Platili ste mi moju patričnosť.“

Krešimír odporoval. Priateľstvo a láska neplatí sa províziami, ale povďačnosťou, tým viac, že ho musí unúvať pre kľúče od skladu. Rád by ich nechať uňho, ak by ich vzal.

Pán Ipolito sa pozastavil, poprezeral si ho bedlive. Začervenal sa zas ako moriak, ale nebadať, že by sa bol urazil. „Dobre, priateľ, dobre. Máte dôveru! Nebojte sa, nesklame vás.“

Krešimír ho zavrátil; nech nesľubuje. Netreba. Vie, čo bol pánu Katovićovi. A vidí, čo je terajším gazdom. Bola by krvavá urážka dôverovať mu menej ako oni, takému človeku!

„Pekne, mladý človek, pekne!“ Prestupoval v zmätku a oprašoval si krátky kabátik. „Mám zásadu zarábať svoj chlieb v poriadnych domoch. Najväčšmi hľadím, či je gazda hodný človek a či mi dôveruje. S pánom Simonom som sa rozišiel, ale dôvera sa neroztrhla, moja úcta k nemu len vzrástla.“

Krešimír sa zveril s vecou, ktorá už neprislúchala k samému obchodu a nemohla sa miešať s pšenicou. Pristúpil k nemu bližšie a hovoril mu ticho. Mal vraj priateľa, s ktorým sa mal od malička ako s bratom. V ostatné dni, ako vidí, brat ochladol k nemu. Nemohli sa dobre znášať v náhľadoch a zásadách. Práve teda v tie časy, keď nemal nikoho, našiel tu na moste múdru radu a veľkú pomoc. Mocný dobrodinec ho chytil za ruku a previedol ho v obchodnej ceste takým chodníkom, kde by ho boli celkom iste ozbíjali o všetky nádeje. Má za to k nemu veľkú povďačnosť, ale by chcel mať naďalej od neho veľkodušného priateľstva, ktoré teší a podopiera v zlé časy.

„Veľmi dobre!“ pristal pán Ipolito, stisol mu tuho ruku. „Na nákladnom moste nájdete vždy priateľa. Ďakujem, že ste mi vyjavili tie city. Viac si ich cením ako všetky provízie.“

Cítil v sebe hrdosť, lebo sa vyznačil. Z neznámeho robotníka v kampe, o ktorom chyroval, vykresal podujímateľa. Previedol ho naozaj za ruku cez nebezpečné miesto. Všetko to stálo ho málo práce a námahy, ale ho veľmi teší, čo urobil.

„So pšenicou nakladajte, ako za dobré uznáte,“ odporúčal mu Krešimír. „Ak mne nebude dosť, pošlem vám písomne odtiaľ, koľko mi bude treba.“

„Môžete sa na mňa spustiť, že vás obslúžim,“ sľuboval pán Ipolito. Položil mu ruku na plece a doložil: Neobanujete, že ste sa obrátili na mňa. Urobíme ešte pekné obchody, nebojte sa.“ Zapísal mu na rováš, že ho dosiaľ slúchal vo všetkom, v úplnej dôvere a bez rozmýšľania. Nezbadal ani raz váhania ako u pána Simona. Ale sa i divil jeho zručnosti a schopnostiam; jednoduchý robotník z kampa vedel sa vynájsť a pochopiť, kde leží prospech. Zišlo mu čosi na um. Doložil s úsmevom: „Nehaňme more, priateľko, že je ukončené. Nám bolo štedré. Čo ukradlo ľuďom, pohodilo vašim bravom. Mne donieslo mladého priateľa, keď som ho veľmi potreboval. Verte mi, začínalo mi byť clivo pre toho pána Simona.“

Tak sa stalo, že sa lúčili ako dobrí, starí priatelia. Oblapili sa po amerikánsky. Nebozkali sa; to nepatrí k veci medzi chlapmi, ale si tľapkali v objatí jeden druhému veľmi tuho po chrbte.

Keď po večeri vošli do izby ľahnúť si, Krešimír povedal pánu Andrijovi: „Andrija, zajtra zavčasu sa poberám. Ostanem tam pár mesiacov. Nešiel by si so mnou?“ Prebudila sa v ňom zasa prítulnosť k ozrutnému bratovi. Nahováral ho i prvej, nedal sa mu prehovoriť; proboval ešte raz potiahnuť ho za sebou. „Neškodoval by si. Myslím, že sa robota vyplatí.“

„A zbohom, Kreše! Nech už len ostane na tebe.“ V hlase mu zas vrčí výsmech.

„Neviem, čo si ťažkáš na mňa,“ skusuje ho ešte. „Vidím, nie si mi ako kedysi. Ale ja som ti priateľ, i viac ako priateľ. Nájdeš ma v kampe, ak by ti bolo dačo treba.“

„Nuž veď!“ prisvedčil pán Andrija, „proti tebe nemám nič. Hádam sa i my zas pohneme. Fortunato vraví, že sa čosi ukazuje. Mali by sme ísť pozrieť.“

Ísť znovu za zlatom! Kde sú časy, keď sa i on túlal za ním! Dnes sa mu počúva o tých snahách, akoby prichodili z inej čiastky zeme.

„Tak do videnia, Andrija! Keď budeš písať matke, pozdrav ju odo mňa. Nezabúdať na ňu!“ Hlas mu skoro zlyhal pohnutím. Pozrel na ňu na obrázku nad posteľou, ale ju videl lepšie na obraze, ktorý nosí v sebe; na povlači pod košatým orechom, v dlhých bielych rukávoch. Šatka hádže ružový tieň na jej vážnu tvár.

„Neboj sa, čoby zabúdal!“ uisťuje ho pán Andrija. Vyratuje v hlave, kde bude list s obrázkom. Aká dlhá cesta! Kedy príde odpoveď? „Nezabudnem, Kreše. Myslím na nich tam doma, vo dne v noci.“

K myšlienke na mater prikráda sa akási nová predstava. Je vysoká mladá, strojná. Vidí ju, že je driečna, ale si nechce dať pozrieť do tváre…



[70] badnjak (chorv.) — dubové poleno alebo konárik, ktorý zapaľovali Južní Slovania na Štedrý večer

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.