ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poprechodili sa po námestí ešte. Naostatok navrhol pán Fortunato: „Poďme večerať. Po večeri môžeme zasa vyjsť trochu. I muzika ide.“

A skutočne poberajú sa i hudbári svojím krokom, prihrbení čosi, s nástrojom pod pazuchou alebo v ruke.

Pán Andrija sa odhrýza. Málo ide po domoch a tobôž k nemu. Okúňa sa pani Flóry. Nie je veľká, ale ho utlačuje, nedá mu ani dýchať po vôli. Pristal predsa, lebo ho pán Fortunato prekára: „A vari sa bojíte, Andrija!“

„A čo by sa bál!“ urazil sa veľmi. „Keď je tak, pôjdem. S poďakovaním.“

Pán Fortunato sa chechtal v sebe, ako ho dostal. ,Akože!‘ pomyslel si. ,Guľatá hlava! Dosť mu nadhodiť, že sa bojí a hotový je dať si odťať hlavu, len aby ukázal, ako sa nebojí.‘

Napravil sa, povyrovnával kabát, pritisol klobúk. Nech bude, čo má byť, on je tu.

Kráčali pri ňom ani prívesky. Pán Fortunato, hoc chlap na mieste, je pri ňom ako mladší brat. Pán Simon, hoc je v sebe, siaha mu po plecia. Priateľ a krajan Krešimír Zarada, tenší od pána Simona, je mu tiež kdesi po plecia. Pán Andrija ho zovie „malý“, teda „chlapče“ a rozkazuje mu ako chlapcovi. Sú vrstovníci, vyberali vrabce kedysi v Pravom Zorovci, pán Andrija i vtedy viedol predok. Bol najmocnejší medzi chlapci a syn hlavárov, čo je asi ako richtár. Chudák Krešimír bol syn iba „meštra“,^[24] dedinského učiteľa. Bol by mal byť o stupeň vyššie od sedliackeho syna, ale prišiel o stupne, keď dobrá matka Andriju neraz ho musela pritúliť a nachovať, najviac hustým pšeničným chlebom so syrom. Nezabudol na tú dobrú ženu. Ako sa vyplakala od ľútosti, keď ho videla natláčať sa chlebom a starým štipľavým syrom, že mu oči vysadilo ako plánky. Z vďačnosti drží sa jej syna, dáva naň pozor. Nahliada, že veru mocné chlapisko nemôže sa zaobísť bez pestúna. V dedine si vedel viesť ako prvý, ale v Amerike akosi habká.

Krešimír bol by šiel iste za kňaza, nech mu matka neumrie. Otec sa osvedčil, že nebude napomáhať biedu. Nechcel ho dať do škôl, lebo za kňaza sotva by ho bol vládal vyškolovať a učiteľstva mu nežičil. Dosť sa natreli biedy, načo i syna sotiť do nej? Syn sa veľmi nedriapal za školami. Najradšej sa vodil s parobkom Gojčevića. Naostatok bol viac u nich ako doma. Gazdiná ho neraz obšila, i zostrihla mu často na novú košeľu. Závidel kamarátom kroj, banoval, že nemá naň práva. Zato sa vyučil gazdovskej robote: poháňal, bránil, žal a zvážal, pozdejšie i oral a kosil. Starý hlavár ho rád videl pre robotnosť a držal ho u seba. Posedliačil sa, ale nemal na čom sedieť.

Otec mu umrel, keď sa vrátil z vojny s pánom Andrijom. Bol by sa zjednal za paholka, ale hlavárov Andrija začal sa zberať do sveta. Bol prišiel chýr do dediny, že v Ohňovej zemi je moc zlata. Hlavár neodrádzal syna skúsiť šťastie a doniesť zlata, koľko unesie. Pavčevićovci boli začali dvíhať hlavu v Ľavom Zorovci, skupovali zeme a intravilány.^[25] Boli by radi stať medzi statkárov. Hlavár mal svojho dosť, i peňazí čosi medzi svetom, ale kus zlata by nezaškodilo. Pavčevićovci by skrotli. Krešimír ich uprosil horko-ťažko vypraviť i jeho so synom po zlato.

Tak sú v Puntarene dodnes. Kusov zlata nenašli nikde, prichodilo ho ísť vymývať, i to v prachu. Zdĺhavá robota! I pán Andrija nahliadol, že ešte nebudú zrážať hrebene Pavčevićovcom. A kým sa tu ponevieral za zlatom, tam doma chudák otec umrel. Mohol vraj žiť dodnes, keby mu boli sekli žilu zahorúca.

Pán Andrija je teda sirota. Matka mu vypisuje, aby sa ponáhľal, bárs ten kus zlata nebude veľmi veľký. Ale sa nedá zviesť. Pavčevićovci by z kože vyskočili od radosti, keby zlata nebolo, koľko si bol zaumienil.

Pani Flóra vítala najväčšmi jeho. Ako sa mu vodí, čo porába, čo píše mama. Odpovedá kadejako, lebo sa okúňa. Ako pekne rozvažuje a rozpráva tá stvora! Na ústach akoby mala med, ale čistý, samotočený, ten, ktorý zbierajú včielky v najväčšej horúčave, po rozmaríne, keď podúva meštrál^[26] popoludní. I on nesie tú vôňu sebou. Myslíš, bratku, že si nie ani v našom útulnom Záhorí, ale pred samou bránou nebeskou…

Ani nevie, čo jedli. Všetko v dome krajana Fortunata je mu sviatočné a vzácne. Ozajstný zakliaty zámoček s princeznou. Pani Flóra veľmi rada tohto krajana svojho muža. Je veľmi mocný, môže Fortunata oratovať, keby bolo zle. Badá, že sa mu iní vysmievajú, možno i Fortunato. Ona sa mu nevysmieva, radšej mu nadelí veľký kus pečienky na tanier.

Druhému, čo je s ním, už nedôveruje toľme, hoc ho Fortunato veľmi vynáša. Keď má ísť po kampe, nemôže sa vraj zaobísť bez neho. Je okresaný, hádam i vzdelaný a predsa sa dá viesť od Andriju. Prečo ho slúcha? Nie je cele v poriadku, že sa nenosí vyberanejšie. I teraz, hoc je nedeľa, má šaty na sebe, akoby bol dakde v kampe: sivkasté nohavice, kabátik zapätý pod samú bradu. Nohavice sú úzke, sťaby mal sadať na koňa; žlté črievice a tiež žlté sáry. Dobre, že si nedal nabiť klincov do opätkov a podošví. Ozajstný ovčiar. A veru i akoby vialo od neho kampom a ovcami. Škoda ho byť. Je súci a zručný takto. I taniere zberá zo stola a nesie ich proti Ortense. Ani ho nepočuť, ako kráča. Nie ako jeho veľký krajan, ktorý odtlačí na linoleu opätky so všetkými klinčekmi, keď pokročí.

„Veru tak, deti,“ rozvažuje pán Fortunato pri cigarke a španielskom vínku. „Veľká chyba, že nemáme správu, ktorá by vedela ukázať, kde je čo v zemi. Ukázala by nám chytro a neomylne, kde je zlato, najmä kde ho je viacej. Lebo veď matka príroda ho rozosiala všade po troche. V tomto kraji ho rozniesla voda po kadejakých kotlinách a úžľabinách. Najhoršie, že ho pochovala pod skálie a piesok. Hľadaj ho potom už, kop a hluš. A keď prídeš na samý spodok, kde by malo byť, a ak mu nenájdeš ani chýru ani slychu? Nie každý sa narodil v čepčeku ako Julo Popper. Ten mu našiel hneď veľké hniezda v tie časy, len čo popapral trochu odzhora. Prečo? Mal šťastie potrafiť, kde boli.

Pán Simon prikyvoval. Starí osadníci rozprávali i jemu, koľko ho našiel pán Popper a ako sa stratil s ním kdesi v Buenos Aires. Svojich ľudí odmenil, ale sotva stučneli z oročky, keď museli ostať skoro všetci v Puntarene a ísť znovu hľadať zlato na svoju päsť.

„Čo je na príčine, že ho jesto na jednom mieste hodne a o päťdesiat krokov ani prášku?“ Naliehal na nich, akoby oni vedeli, nad čím si on toľme láme hlavu toľké časy a nemôže prísť na koreň.

„Voda nešla všade jednako,“ vysvetľuje mu Krešimír. „Kde šla tuho, odniesla všetko, i zlato. Kde stíchla, tam ho musela zložiť pod gliaň a štrk.“

„Môže byť, môže byť,“ pristáva.

„A hádam ho niesla len na miestach,“ doložil pán Simon. „Vrchy, ktoré sa porúcali, neobsahovali všetky rovnako. V daktorom ho bolo moc, v inom ani znaku.“

„Divná vec!“ krútil hlavou. „Tu ho jesto, o dva kroky ďalej už ho nieto. Keby bolo vedieť, kde ho jesto, kde nie!“ Ukázala sa mu veľká úžľabina. Na nej vymývajú a vymývajú pekný žltý prach, hoc ťahá čosi na červenkavo. Sypú ho do fliaš od vína a whisky. Vracia sa s pani Flórou pod úboč. Na nej dom na poschodie pod bielym krovom. Iste mu tľapky vyliali len nedávno vápnom. Pred domom sedia v chládku viniča sťa pod zelenou strechou. Chlapci o vysúkaných rukávoch pozerajú od stola na more, dlaň nad očima, čo sa to blíži: jachta a či hádam kupci z ďalekých krajov po víno a solené sardely? A on pozerá s pani Flórou z paluby a smeje sa, že sa majú nahádať, kým ho poznajú…

„A či nepôjdeme?“ navrhol pán Simon. Každý bol kdesi na cestách, ani jeden tu za stolom. Začínalo byť clivo.

Pán Fortunato sa vrátil z jachty do jedálne. Vzdychlo sa mu. „Neprší. Mohli by sme sa obrátiť ešte dva-tri razy. Či by si nešla, anjelik?“ Schytila sa radostne, že ju volá jej Fortunato. Pôjde pekne s ním, ostatní pociepkajú za nimi.

Dala si pekný klobúk s ružovým konárikom na strane. Dal jej ho doniesť zo Santiaga.

„A kde pôjdeme?“ spýtal sa, keď boli na ulici. Ulice sú prázdne, akési pusté. Hádam preto ešte prázdnejšie, lebo sú široké a domy skoro napospol prízemné. „Bolo by, kde bude sveta,“ zažiadalo sa mu. „Keď nevidíš nikoho, iba hviezdy, akosi je smutno.“

„Poďme pozrieť, ako sa kĺžu,“ radí pani Flóra.

„Veru naozaj!“ zaradoval sa pán Fortunato.

Boli veľmi vychytili v tie časy kĺzačku na kolieskach. Po ceste sa nemohli, na zvariakovej dlažbe boli by sa pobili, popod domy zas po asfaltových chodníkoch ani tak, boli by ich zorali za týždeň. Ale priemyselní ľudia zariadili salóny. Pobrali sa do najnovšieho. Čo je najnovšie, tu tiež majú za najlepšie.

Z poschodia dolieha až na ulicu hrmot, sťaby šutrovali piano alebo kreslá na piskľavých kolieskach. Pri dverách ich vítal sám majiteľ. Chlap ako buk, máločo menší od pána Andriju. Má i on reťaz, ale nerobí oblúkov. Má sa kde rozopäť, ak chce opásať brucho. Tiež mu visí veľký peniaz naprostriedku, ale tento je v zlatom venčeku. Na nohách má len súkenné papuče. Nevedieť, kde vypriadol toľké numero. Možno poslal mieru priamo do fabriky.

Mal papuče, aby ho nepočuli hádam chodiť; i tak je dosť iného hurtu; alebo možno chce ukázať, že je tu doma.

Pán Fortunato hodil okom po veľkej miestnosti. Aby neochorel, keby zameškal povedať niečo milého, poznamenal: „Veľmi dobre, pán Renato! Veľmi pekná miestnosť.“

„Či nie, pán Fortunato?“ skríkol majiteľ. „Môj podnik nešanoval nákladov preukázať, čo ešte náhodou chýbalo. Máme elegantné stredisko. Má sa kde schádzať, ako náhodou hovoríme, smotánka našej spoločnosti. To vyzdvihli náhodou oba denníky nášho mesta, ak ste náhodou čítali v Ohlasoch zo spoločnosti. Ak nie, nájdete ich náhodou u mňa. Môžete sa presvedčiť, aká je, náhodou, smerodajná mienka. Víťazstvo na celej čiare! Un triumfo,^[27] ako hovoria denníky; ostatné slovo, ultima palabra, tak náhodou hovoria, v tomto obore.“

Pán Fortunato prikyvuje. Nedá sa mýliť veľkou povodňou, ktorú naň spustil majiteľ, ide s paňou pomaly do miestnosti, ostatní za ním.

„Prosím, garderóba napravo pre panie a pánov a náhodou pre slečny,“ núka ich. Obletuje okolo nich v pantofliach ako medveď, keď obchádza na retiazke svojho gazdu.

Pán Renato by bol hádam pokračoval v rozhovore, ale sa zjavila dáma veľkej postavy; hádam nič menšia od majiteľa. Na hlave má tmavú čapicu, aké nosia v búrlivé dni námorníci, lebo ju ľahko stiahnuť na uši.

Renato, hybaj, hľadajú ťa!“ napomenula ho skoro prísne. Majiteľ slúchol, šiel za ňou. I ona má papuče i numero bude nebodaj to isté.

„Škoda!“ vzdychol pán Fortunato. „Nemáme sa s kým pozhovárať.“

„Máš čo pozerať,“ teší ho pani Flóra. „Len pozri, ako chutne je tu!“

Z celého domu urobili jednu miestnosť. Pri jednej stene sú šramky sťa v súdnej dvorane. Za nimi sedia diváci. I naši prešli úzkym priechodom a zasadli si. Pred sebou majú dvoranu a za sedadlami dvere; iste do kantíny. Majiteľ má žatvu na všetky strany. Platia vstupné, platia za kolieska a platia, čo vypijú.

Kĺzať sa ich nekĺzalo ešte mnoho: dakoľko mladých pánov a slečien. Držia sa skoro tej istej čiary, idú jeden za druhým. Ale niektorí páni sa už veľmi vycvičili, ostali v prostriedku. Robia kruhy, oblúky, idú nazad i zakrútia sa, ako sa robieva na ľade.

Ale pozerať, ako letia dookola popri stenách a v prostriedku, omrzí dosť chytro. Pán Simon by bol vďačne šiel, ale pani Flóra sa zabáva.

Pán Andrija sa tiež zabáva. Vynašiel veci, ktoré iným ani nepadli do očú. Len hodil okom a už mu je teplo. Líca sa mu zapálili a do hlavy udrel ošiaľ. Nevidí, ako sa kĺžu jeden za druhým popri stene, vidí len jednu postavu. Vznáša sa mu sťa víla, vari sa ani zeme netýče. Nedajbože odtrhnúť oči od nej. Iných akoby nebolo.

Nuž nie je mrzká, hoc hádam nebude, akou ju vidí pán Andrija. Je vrtká a hybká v pohyboch, milý svieži zjav. Vlasy sa jej zvlnili, spustili sa do tyla voľným uzlom. Rozčechrali sa najväčšmi okolo čela, ale i na vrchhlave. Keď príde medzi neho a žiarovky, svetlo sa preciedza pomedzi ne. Odblesky si pohrávajú a prelievajú sa okolo hlavy v akejsi zlatej žiare.

Pán Andrija sa vie vhĺbiť, často i stratiť, pozerajúc na veci, najmä na osoby. Hneď mu prišlo, že sa poberajú do kostola. Zvoní „dozvon“,^[28] ale svet sa predsa obzerá za nimi, bárs by sa prichodilo ponáhľať, ako si idú družným párom. Niekto pokrúca hlavou. Ženy sa radia, akú to doviedol dievku do Pravého Zorovca Andrija nebohého glavara:^[29] nie je ako dievka, ani ako žena, ale ako pekne maľovaný obrázok. Kráča pri nej hrdo, ale keď prišli ku trasovisku, ktoré sa spúšťa z veľkého blata, prichodí ísť po tľapkách. Ona sa zľakla, ako prejsť, obzerá sa naň. A on si ju chytí pekne okolo pása a nesie ju tak pod pazuchou cez trasovisko. Opustila sa mu trochu na ruke; cítiť ako ťaží, kým ho ovieva vôňa zdivených vlasov.

Precítil. Bolo mu divne, že sedí v Puntarene medzi divákmi.

Pánu Fortunatovi sa začalo zívať. Pani Flóra zbadala, že mu je už dosť. I jej sa zunovalo pozerať.

„Pôjdeme domov?“ navrhla mu.

„Akosi nadchodia driemoty,“ priznal sa. I pán Simon vstal veľmi ochotne. „A vy ostanete, ha?“ žmurká pán Fortunato na mládencov. „Vám sa nezunuje ľahko! Mládež vydrží…“

Vytratili sa z dvorany. Pán Andrija nemá miesta, nie, nemôžu ostať takto. Čo majú z dívania? Dosť sa nadívali. Pri ňom sedí Krešimír. Obrátil sa k nemu, ako vždy, keď ho niečo zájde a nevie sa vynájsť.

„Nebolo by ich počastovať?“

„A koho?“ zadivil sa Zarada.

„Tých tam, čo behajú a či sa šmýkajú.“

„A načo? Ak ich smädí, vedia, kde je kantína.“

„Počastovať ich, blázon, či nečastujú v tanci?“

„Častujú, ale my ich neznáme. Načo ich častovať?“

„Ty si divný, bratku! Tak iba známych? A prečo? Ja častujem každého, kto sa nadarí. I neznámych môže smädiť, prečo ich nepočastovať?“

„V meste je iná obyčaj.“ Zarada sa veľmi bál prestupovať zákony a obyčaje. „Nie je obyčaj napájať, koho nepoznáš.“

„A čo ty vieš?“ Pán Andrija sa najedoval, že sa mu stavia. „Učíš druhého a sám nevieš nič.“

Krešimír ho pásol po Amerike. Mával s ním i hádky, ale táto sa mu nepáčila. Susedia sa začali obzerať. Ešte i tí, ktorí sa kĺžu, zbadali čosi, pozrú tu i tu na nich. „Pomyslia si, že sme neokrôchaní, z dediny,“ upozornil ho tichšie. Najmä pri nich sedela dáma tiež vo vlnenej čiapke. Jednostaj vyberala čokoládové guľky a cmúľala ich. Dievčina, ktorá sa zapáčila pánu Andrijovi, tiež pozrela na nich dva-tri razy. Nie je slepá, ďakovať bohu! Zbadala, že jeden z nich hľadí na ňu divne. Cíti, že vyhrala bitku. Padol pred ňou chlap, hádam najväčší v celej Patagónii. Začala sa držať akosi vážne; dáva si pozor na každý pohyb. Zabudla na pôžitok, kvôli ktorému prišla; zaoberá sa iba touto vecou.

Krešimír vošiel do kantíny, za ním pán Andrija. Ten v kitli sa oprel rukami o stôl, brada sa mu ligotala na oboch hrbolcoch, iba dolina, ktorá bola medzi nimi, ostala v tôni.

„Mne oporta,“^[30] rozkázal Krešimír.

„Mne tiež oporta, ale z najlepšieho,“ napomenul ho pán Andrija.

„To sa vie. Náš podnik má občerstvenia najlepšej akosti.“

„No veď tak,“ pochválil ho. „Obslúž, ako svedčí, viacej utržíš.“

„I ja tak,“ prisviedča ten v kitli. „Všetko prvá akosť. Ak chcete preukážem vám faktúry.“

„Nalej. Načo sú mi faktúry? Tu je faktúra!“ ukázal na hrdlo. Vzal oporta do úst, posocal ho po všetkých kútoch. Naostatok ho pustil do hlbín. Glg bolo počuť v cele] kantíne. „Nuž ujde,“ kývol hlavou. Ten v kitli veľmi čaká, čo mu povie. „Ale nie je ako prošek z Omíša.^[31] Nech si vyhodí z hlavy tvoja faktúra.“ Šiel ku dverám a hľadí do dvorany. Bolo mu, akoby bolo minulo pol roka, čo nevidel tých na kolieskach. „A šampaň máš?“ obrátil sa zas k stolu.

„Prvá akosť!“ ubezpečuje veľmi vrele. „Povedzte aký, máme viac druhov.“

„Čo lepšieho!“ okríkol ho. „Nerozkážem azda pomyje. Radšej sladšieho.“

„A sidra?“^[32] naklonil hlavu, pozerá naň trochu zo strany.

„Sidru si chlepci sám. Strieľaj zátkami, koľko chceš, ale sidra je sidra a šampaň je šampaň.“

„Ja núkam a vy rozkážete,“ tíši ho ten v kitli. Vytiahol z vidného miesta fľašu. Pobúchal dnom o stôl a povedal: „Vdova Clicquot.^[33] Nemáte nič proti nej?“

Hodil rukou netrpezlive. „A pekné poháre, vieš, ak chceš. Na tácňu poriadne. Vieš, ako ide ženám.“

„Ženy?“ zadivil sa. Nachýlil hlavu a vyzerá cez dvere, aká tanečnica prišla, alebo hádam speváčka, že jej chystajú pocty. Nevidí nikoho, kto by zaslúžil toľké vyznačenie, všetko obyčajní hostia. Vyššia spoločnosť ešte neprišla, hádam okolo desiatej. Vytieral široké poháre novým uterákom.

„Neprijmú ti šampaň. Ktorá ti ju vezme?“ dohovára mu Krešimír. „Keby limonáda, nerečiem…“

„Povedz, že je limonáda a bude.“

„Poznajú po pohároch. Keď už šampaň, aspoň nech je v obyčajných pohároch.“ Zasmial sa i on, hoc mu nebolo do smiechu. „Oklamú sa, budú prskať.“

„Platiť za šampaň a piť ju za limonádu: čo máš z takej babračky?“ Pán Andrija sa pohoršil. „Nie, ja nehrám falošne. Za šampaň som ju platil, za šampaň nech ju užijú. Inakšie nechcem.“

„Mne, bratku, ani osoh ani škoda. Traktuj, ako sa ti páči. Keby ti mal radiť, radil by ti zaobísť sa bez trakty.“ Krešimír hovoril veľmi ticho, nerozohnil sa. Pán Andrija sa zarazil, ale sa mu postavil rozhodne.

„A keď ja chcem? Moje sú peniaze!“

„Viem, že tvoje spraštia,“ usmial sa Krešimír. „Svojich veru na to nedám.“ Nasadli mu červené pečate na líca a oči zasvietili. „Len ich tisni jednostaj pred oči, svoje peniaze, akoby sa kto lakomil na ne. Podajedni majú ich viacej ako ty, ale nestvárajú také divy. Bolo mi lepšie pobrať sa s nimi.“

Napomenul ho v našej reči. Ten v kitli šípil, že sa hádajú, čakal trpezlive, komu ostane navrchu. Pánu Andrijovi osožila kázeň a ešte viac, že Krešimír začal zháňať svoje veci. Naľakal sa; bez neho si nevie rady. Niečo mu chýba, ani robota by mu hádam nešla, keby nebol pri ňom. Hanba je, ale je tak, že on, chýrny chlap, je ako papľuh, keď ho nemá pri sebe. A kde sa podieť najmä teraz? Ten v kitli sňal zlatú obliečku z hrdla a šúcha fľašu, že lepšie vystrelí zátka.

„A čo si sa napaprčil? Nože neondej. Ale teba zájde škoda, ak si urobím po vôli? Tá jedna, vidíš, je taká pekná, akoby ju bol namaľoval. Vieš, aký som, keď vidím stvoru! Táto bude moja, alebo ani jedna. Budem ju na rukách nosiť, dovediem ju matke. Vieš, ako ma tisne vstúpiť do človečenstva.“

Krešimír sa zhniezdil, ale mlčal zanovite. „Padla mi do oka. Vezmem si ju. Prečo nie, keď mám spôsob? Čo ti sadlo na nos? Ale som ťa nemal za brata, za viacej ako brata.“

Krešimír odložil klobúk. „Tak sa odbav, že nečakám!“ riekol krátko.

Pán Andrija obrátil sa k stolu natešený, že brat neodišiel. Ale pristal na to, o čom prvej nechcel slýchať: dal naliať do obyčajných pohárov. Nechže mu bude dačo po vôli i bratovi.

Keď poháre boli plné, začal sa bratovi zaliečať: že by hocktorý znalec mal za vodičku, čo je v nich, ako je rád, že mu uhovel, ako sa pekne oklamú, kým sa Krešimír neusmial na jeden kútik. Keď mu zbadal kúsok úsmevu, dal mu tácňu: „No vidíš, už je dobre. Nejeduj sa a choď.“

Krešimír sa zas odhrýzal, prečo on? Čo im povie, ako sa im predstaví?

„Vieš, ty loptoš, vieš preťahovať motúziky; povedz im, čo vieš. I jej povedz verne, čo som ti povedal. Veď vieš stýkať slová, viem, že sa vyznáš.“

Krešimír sa veľmi vzpieral, protivilo sa mu prostredkovať vo veci, ktorú si každý má zariadiť sám.

Tu sa mu priznal, že sa hanbí, i zapálil sa. Že veď mu je brat, i viac ako brat, vie, čo povedať dievkam v tých príhodách. Spúšťa sa naň. „Veď sa vieš pritierať, keď chceš. Povedz jej, i posoľ dobre, čo jej povieš. Prelom ľady, potom sa ja preukážem.“

Naveľa mu ustúpil ako vždy dosiaľ. Vzal podnos a vošiel do dvorany. Kto ho videl, bol by mu hádal, že nerobil dosiaľ iné, ako roznášal poháre. Ľahkým krokom sa dostal doprostriedka dvorany. Vyzrel si najvážnejšiu a keď sa skrútila v kúte, poberajúc sa popri stene, postavil sa jej do cesty. Poklonil sa hlboko.

„Či by smel poslúžiť?“

Zastala, zmýlená. Ostatní, ako dochodili, zastavovali sa tiež a obstali ich.

„A kto posiela?“

„Domáci pán.“

„A vy?“

„Ja som nový posluhovač. Jeden vraj nestačí, vzali i mňa. Rozkázali mi ponúknuť vysokoctených hostí. Ak ma zohrdia, gazda ma odpraví na mieste.“

„Neborák,“ ozval sa milý hlások. Bola hneď pri ňom, mala rozčuchranú šticu. „A či je to pre všetkých?“ Jej tmavosivé oči pozerali naň posmešne.

„Ako som prvej povedal: pre celú vysokoctenú spoločnosť.“

„Čudná novina,“ zadivila sa vážna hlbokým hlasom. Že vraj ešte ani raz nečastovali takto, čo to zašlo gazdu?“

„Bude radosť, že sa obchod vzmáha a druhá radosť, že našiel posluhovača ako ja.“ A poklonil sa zas.

„Čo natočili, prichodí užiť,“ zamiešal sa mládenec s pričesanými vlasmi, že sa tuho blyšťali.

„I tak sme smädní,“ doložil druhý.

Vážna vzala pohár, za ňou i tá so šticou. Pozerá na Krešimíra výsmešne. Všetky poháre boli v rukách.

„A vy nám nepomôžete?“ usmiala sa tá so šticou.

„Mne sa nesvedčí,“ vyhovára sa. „Posluhovači nesmú piť.“

„Keď posluhujete, prečo ste sa obliekli takto?“

„Už mi vzali mieru na nový smoking. Kým ho ušijú, musíte prepáčiť.“

„To je čosi tuhého!“ zvolala ktorási.

„Limonáda. Sám gazda ju nalieval.“

„Limonáda, ale z Francúzska,“ zvolala tá so šticou, keď odpila dosť hodne. „Darmo ju bolo liať do obyčajných pohárikov. Odpila som hodne, lebo ma smädilo.“

„Ja skoro celý pohár!“ zľakla sa iná. „A udrie do hlavy!“

„To už nie,“ tíši ju Krešimír. „Nemá čo udrieť do hlavy. Poviem vám, ako bolo; gazda nalial sidry. A čo je sidra? Limonáda z jabĺk.“

„A ktorý je ten gazda, ktorý rozdáva limonádu?“ Vyzvedala sa tá so šticou. Viedla si veľmi smele.

„Akoby ste nevedeli!“ odpovedal jej čosi tichšie. Podajedni, mládenci napospol, vytrúsili z pohárikov. Kolo sa hodne preriedilo. Začali sa kĺzať, ale ho obchodia, kde stojí s tácňou a ručníčkom na ruke. „Viete, kto by sa vám chcel priblížiť, keby mal smelosti?“

Zasmiala sa sucho. Pohla plecom ako v neistote. „Povedzte mu, nech sa osmelí, kto je koľvek,“ riekla mu tichšie. „Neurobíme mu nič.“ Pošibla ho posmešne očima, položila skoro prázdny pohár na tácňu a odletela i ona.

S veľkou novinou sa vrátil do kantíny. V pohároch poostávalo málo alebo nič. Krešimír sa smial. „Ak máš ešte, daj, zanesiem im,“ posmieval sa bratovi. „Podajedni sa nedajú núkať.“

„A ona?“ pozeral naň celý zjašený.

„Tiež nevyliala. Oblizla dosť dobre i ona, akože?“

„Všetko!“ podskočil pán Andrija.

„Pod spôsobom, nevysúka azda fľašu na dúšok. A vraj načo podstrčiť iných, čo by si mal odbaviť sám. Tie veci vraj sú také, že iní nemajú sa čo starieť do nich.“

„I to povedala!“ zhíkol celý v ohni.

„Nuž čosi nadštrkla, ostatok si hádam myslela. Čo ja viem, čo zmýšľa?“ Rozhodil netrpezlivo rukami. „Ja sa nevyznám, ktovie, z ktorého je brda. Pozerá posmešne, ktovie, či dýše pravdou.“

Pán Andrija stál nerozhodne: ísť, alebo nejsť. Keby nie brat, bol by šiel zaraz, ale vidí pred sebou akési neurčité výstrahy. Keď sa ho radil, či ísť, alebo nejsť, vysmial ho; iste pre nerozhodnosť. Bol by chcel mať posmelenie a keď ho nepočul, váhal. I zarmútil sa, ako ho zaznáva, odhadzuje ho od seba. Čo ide robiť, obracia mu naopak, vykladá na zlú stranu. Kde ho srdce ťahá, nadstrkuje mu strašidlá, ale nechce vyjaviť, z čoho sú. Nechá ho v rozhodný čas trápiť sa s pochybnosťou.

Naskočil naň náružive, že brat, i viac ako brat, nechce mu vyzradiť, čo myslí.

„Dávaj si pozor,“ riekol mu Krešimír. „Nechoď, daj jej pokoj, poďme domov.“

„Ale ja?“ zhrozil sa. „Keď sme prerobili cestu!“ Ako pôjde, keď v ňom vrie citom, zožiera ho túžba za rozkošou, ktorej nikdy neokúsil. Otvorila mu bránu k sebe, núka sa mu: ako ju odsotiť a ísť domov. Veď je to nie rada, ale závisť.

Krešimír kýval hlavou. „Vidíš, ako sa ti nepáči rada? Vedel som hneď, že neslúchneš.“

„A ja by skočil do vody za teba!“ ťažkal si pán Andrija.

„Neskáč, studená je,“ napomína ho. „Nenadužívaj. Ani ja neponesiem viac, ako vládzem.“

Vrátil sa do dvorany medzi divákov. Nebolo ich mnoho. Keď si sadol, tá so šticou lupla naň okom zo strany. Trochu sa premenila, líčka sa jej zapálili. Ťažko povedať, či od behania na kolieskach, alebo či ich nerozhriala skôr Vdova Clicquot. Ako sedel, tá vo vlnenej čiapke nepozerala naň najprívetivejšie. Jej i tak mužská tvár sprísnela ako sudcovi, keď sa chystá na priestupníka, alebo vážnemu učencovi, keď sa priberá skúšať žiaka. Časy tiež zapísali na ňu dni a roky nie bárs hladkými znakmi. Miesto jamiek, ktoré keď pohrávajú okolo úst, vyhládzajú spory a prieky, ide na nej hlboká brázda k ústam.

Nemal sa kedy s ňou zapodievať, lebo pán Andrija sa osmelil na prvé kroky v dvorane. Pošmykuje sa, hľadá očima, kde je ona; možno ho i mrzí, že čo robí, nerobia iní. Je na verejnom mieste; pozerajú naň.

Vyrovnal sa ako svieca, sťaby chcel preboriť nízku povalu. Nech myslia, čo chcú, pôjde svojou cestou. Stal si k stene, takže ho musia obísť v oblúku. Obrátil sa tvárou, odkiaľ prichodia, ako ovčiar, keď prezerá ovce. Prebrnkla popri ňom, pozerala ponad neho ďaleko, akoby ho tu nebolo. Zronilo ho. Nepozrieť naň, keď čaká na ňu! Myslí, že si dá frčky hádzať? Ukáže jej, že je vážny človek, urobí, čo si umienil a čo by sa čert na čertovi nosil.

Keď prichodila poznovu, pokročil tak, že jej zaprel cestu. Iní sa uhli a preleteli, bola by mohla i ona, ale hádam nechcela ukázať, že sa ho bojí. Zastala pred ním, pozrela naň vážne, čo chce.

„Dobré odpoludnie, slečinka,“ pozdravil ju, trochu i znížil hlavu. Hoc je nie vysoká proti nemu, mohla predsa zazrieť chodníček, ako ide priamo sponad ľavého obočia nazad ku hviezde, kde sa ledvým činom dala prihladiť krútňava vlasov.

„Veľmi dobré!“ ďakuje mu. Drží sa chladno, ale predsa je zmútená. Skoro akoby nebola uveličená, že sa jej tu vysvietil.

„Prišiel som sa vám pokloniť, slečinka, ale ste ma ani nezbadali, neboráka.“

„Nerobte sa takým malým!“ napomenula ho vážne. „Kto by vás nezbadal?“ V očiach jej mihla iskierka roztopaše a osvietila celú tvár.

Keď videl toľkú premenu u nej, navrelo mu smelosti do srdca. „Keby ste vedeli, ako si vás ctím.“

Trochu sa zachmúrila. „To je všetko, čo ste mi chceli povedať?“

„Mal by moc, čo povedať, celú fúru,“ osvedčil sa. „Ale neviem napochytre, skadiaľ začať. Rozum sa mi prekotil, akoby chcel zakrepčiť hore nohami. Najradšej by stáť a dívať sa na vašu hlavičku.“

„Hm, stáť! Nedovolí gazda. Zavadziame.“

„A keď by ja len najradšej, kde ste vy.“

„Poďte sa kĺzať teda!“ zaradovala sa. „Tak už áno, pán — pán…“ Pozerala naň, aby dopovedal, kto je.

„Ondrejko,“ vypomáhal jej.

Pohla plecom a nachýlila hlavu. Tmavosivé oči pozerajú naň posmešne. „Obyčajne nosíme i priezvisko. Zavolajte ,Ondrejko‘, pribehne vám ich odrazu celý kŕdeľ. My máme papagája, ten sa zas volá Gustík.“

„Gojčević je moje priezvisko,“ oznámil jej hrdo a vystrel sa. Teraz už vie, s kým má dočinenia. Gojčevićovcov znajú všade.

„Tak už hej, pán Gojčević,“ odobrila veľmi vážne. „Ako hovorím, ak sa vám žiada pri mne, veľmi vďačne. Pripnite si kolieska a poďme.“

Vyhodila ho z koľaje. On o koze, ona o voze. Byť pri nej, to hej, ale kolieska, nech sa čerti na nich vozia. „Ja najradšej na svojich nohách,“ začal sa vyhovárať. „Mám s nimi známosť, bude na Ondreja veru už tridsať rokov. Viem, ako ma ponesú. Táto sprava sa veľmi pechorí, ale sa mi nepáči.“

Urazila sa. Úsmev sa kdesi podel, povedala mu, že nemá úprimnosti, lebo jednu vec hovorí a druhú myslí. Najprv, že by najradšej pri nej a teraz nechce ani pozrieť na kolieska, keď ho volá. Skrútila sa nadurdená a išla.

Postál, či nepríde ešte. Prešla popri ňom, nepozrela naň pekne. Vidno, že sa fúka. Ako si škodil! Vraj neúprimnosť. Ešte ho vyhlási za bojka. Keď videl, že darmo čakať, pobral sa do garderóby. Predložili mu koliesok, koľko chcel, i vybrali mu, ktoré mu vraj pristanú. Keď mu ich pripäli, pozeral na ne, ale sa mu nepáčili. Radšej by vzal, keby na to prišlo, najhoršieho koňa, a čo by ako hádzal zadkom.

Postavil sa na nohy, ale stojí. Nemôže ísť za ňou.

„Tak ich už máte?“ zaradovala sa. Jej tvár sa mu zas usmieva. Hľa, nemôže ísť za ňou, ale ona prišla sama za ním. „Dobre vám ich pripäli? Len smelo, nebojte sa!“

Ach, ako ju je pekne počúvať, keď šteboce pri ňom!

„Enriketa! Nože Enriketa!“ bolo počuť ostrý hlas zboku.

Obrátil sa, zazrel tú vo vlnenej čiapke. Nesedela už, ale stojí, ruky má na zábradlí, sťa rečník, keď sa priberá k veľkej reči.

„Prídeš ho sem!“ okríkla ju prísne.

„Idem, idem,“ tíši ju. „Len sa držte smele. Nebojte sa.“

„Kde sa zídeme?“ stará sa on.

„Bývam tu každý deň.“

„Bez kolečiek nič?“ prosí ju. „Vidíte, na nich sa nemôžem pohnúť.“

„Čo by to tam! Ja sa prichádzam kĺzať. Naučíte sa. Tu sa môžeme schádzať.“

„Enriketa, maj rozum!“ vystríha ju tá v čiapke.

„Už idem — idem, Marianna,“ tíši ju znovu.

Pán Andrija zaškúlil na ňu. Keby mu pozor mal moci, koľko srší jedu z neho, bola by sa vykopŕcla na mieste. Ale ani ona nepozerá naň vľúdne. Deva odskočila od neho a zastala si pred ňou. Drží sa zábradlia ako ona, ale z druhej strany.“

„Mama sa najeduje, čo si dovoľuješ,“ vytýka jej veľmi prísne. „Zapodievať sa ktovie kým, trakty prijímať! Čo sa nepatrí, nepatrí sa. Budem žalovať mame, nepôjdem s tebou ani kroka.“

„Ale čuš, Marianna!“ strhla sa. „Nevieš, čo pletieš.“

„Ty nevieš, čo stváraš,“ dohovára jej tichšie. „Hanbi sa. Nevieš, s kým sa zahadzuješ, a nemyslíš, v čom si!“ Pozrela na ňu s hrozbou.

Krešimír bol skoro pri nej, počul každé slovo. Bolo mu moc; pozrel na ňu zboku a odišiel.

„Vidíš, ako si ho urazila!“ napadla ju Enriketa. „Neviem, čo sa ti robí, poriadni sú ľudia oba, znám ich dobre.“ Ale sa odrazu udobrila, začala sa jej zaliečať. „Bude sa ti páčiť občerstvenie, ak si smädná?“

Nedala sa udobriť, že nestojí o ich trakty. Len tak jej lietali iskry z očú.

„Sprostá si, Marianna, surová.“ Oborila sa na ňu znova; ubližovať hodným ľuďom bez príčiny. Ten s kolieskami sa prišiel iba spýtať, či majú na sklade zinok a drôt. Či má odohnať ľudí, keď chcú dať utŕžiť? Hádam sú bohatí statkári z kampa? Čo by povedal apa?

Neverila jej. Že ak sa chce spytovať o zinku a drôte, môže ísť rovno do obchodu, alebo do pisárne. Takíto vtáci majú spády: preťahovať medové motúzky popod nos a hľadať schôdzky s poriadnymi dievčatami po kútoch kdekade.

„Čo si dovoľuješ? Podlé reči!“ Zapálila sa v tvári a z očú jej šľahali blesky. „Nezabudnem ti ľahko, môžeš vedieť.“

Odvrátila sa od jedu. Ale sa hneď udobrila, keď sa obzrela do dvorany. Do očú sa zas usalašila veselosť, možno i šibalstvo. Kýva hlavou pánu Andrijovi, ako sa púšťa na krídla, robiac prvé kroky na kolieskach. Nie je veľmi hrdý. Rozšíril ruky, vystrel kostnaté prsty, prikrčil sa v páse ako starec, ktorý ledva ťahá nohy za sebou. Hlavu nachýlil nabok, akoby hľadal niečo po zemi. Podvihne tu jednu nohu, tu druhú nemotorne.

„Nedvíhať nohy! Prikladajte ich jednu k druhej,“ naúča ho. „Osmeľte sa doprostriedka! Nedržať sa zábradlia! Dajte sa povodiť radšej.“ Rady sú dobré, ale pokrúca hlavou. Ak nepodvihneš nohu, ako pôjdeš? Čo stojí najmocnejší chlap, ak príde o nohy? Mať na nich túto správu, je skoro, akoby ich nebolo.

Odšutroval sa trochu k prostriedku. Keď sa obzrel, videl, ako zlostne zazerá naň Marianna. ,Bosorka bosorská!‘ nadáva jej v sebe. ,Ešte ma urečie.‘ Dopočul, ako prvej brýzgala naň. Keby nie dievka, bol by jej ohradil poctivosť. I kĺzači sa dívajú, zabáva ich jeho ťarbavosť. „Vystri sa človeče! Čert ti posvietil sputnať si nohy!“ Bol sa zazrel v zrkadle. Krčí sa a stojí nemotorne. Ťažko veru ukazovať sa takto.

Precítil akoby zo sna; zahanbil sa takto bez vlády a bezpečnosti. Oči sa mu otvorili; videl, že sa mu smejú, najväčšmi ona. Ak sa chcel kĺzať, mal sa prvej naučiť. Nezačínať večer, keď je toľko divákov.

Hneď mu odľahlo, keď si rozmyslel, ako urobí. Vystrel sa, vypučil prsia a obzerá sa smele. Nech sa mu opováži smiať, kto je chlap! A pred jeho pozorom zľakli sa všetci; nebadať, že by sa smiali. Obrátil sa ku garderóbe, dať si sňať kolieska. Tu sa mu nohy uviezli, nevedel ako, iba keď sa natiahol.

Buchol hlavou o zem, myslel, že sa mu rozskočila. Zdunelo v izbe, že sa všetci strhli. Marianna vyskočila pozrieť, či sa zmechrí, alebo či sa hádam zabil do smrti. Z kantíny vybehol Krešimír, i ten v kitli. Drží hlavu nabok, vyzerá, čo sa tu zrútilo v dome. Z garderóby pribehol gazda. Počuť, ako šuchoce papučami. Prestali sa kĺzať, nastala slávnostná tichosť.

Krešimír kľakol k nemu a podvihol mu hlavu. Zaradoval sa, že pod rukou nebolo mokro. Pán Andrija sa obzeral, kde je, čo sa s ním robí.

„Ťa bolí dačo?“ pýta sa ho brat so strachom. Ten na zemi ho ani nepočul. Pozerá, čo chcú okolo neho.

Gazda sa mu schýlil nad tvárou. „Ste spadli náhodou? Nezlomili ste si dačo?“

Pohol sa prudko. Rozbrieždilo sa mu, čo sa stalo. Ešte sa ho spytuje! Keby ho mal náručnejšie, naučil by ho.

„Odviaž ich! Čo otváraš ústa ako teľa na nové vráta?“

„Či ste si náhodou nezlomili dačo!“ staral sa gazda.

„Akou si ich namazal čertovou kolomažou!“ kričal naň.

„Nie je kolomaž na vine, ale náhodou neviete stáť na nich. Lepšie by bolo naučiť sa stáť najprv na jednej nohe, potom na druhej,“ poučuje ho.

„Nemohol si prvej poradiť?“ Keď bol bez koliesok, skočil razom na rovné nohy, akoby sa nič nebolo stalo.

„Nech láme väzy, kto chce. Nehodno sa pechoriť,“ hundral, keď si oprašoval šaty, ak sa hádam zababrili.

„Nech sa opováži náhodou kto iný búšiť do hlavy ako pán Andrija,“ chváli ho gazda, ometajúc ho metličkou od chrbta. „Nech sa opováži, nahľadí sa, ako sa mu rozkála na dva kusy. Veru hlavička, náhodou nie črep kadejaký, ale náhodou tvrdá oceľ!“

„Dobre, dobre, čo melieš toľko!“ odvráva pán Andrija. „Mne sa nestalo nič; dlažbu som ti nepreboril. Čo chceš ešte?“

Zazrel tú so šticou pri zábradlí, pri nej Marianna. Prišli k sebe od prvého ľaku. Ale deve ostala predstava, ako sa prestrel. Horko-ťažko sa zdŕža od smiechu.

Ale zdŕžaj sa, lebo nie, zbadal, že sa mu smeje. Začalo vrieť v ňom ako v kotle, nedbal by sa vyvŕšiť na dakom. Pobral sa k nim.

Najedoval sa na Mariannu. Zazeral na ňu odspodku; húta, ako sa vyvŕšiť na nej. Ona vidí, že sa chystá na ňu. Čaká naň, držiac sa zábradlia. I ona pozerá naň zlostne. On má plné ústa nádaviek na ňu, ona vidí, že začnú pršať, trúfa si, že mu neostane dlžná.

Krešimír videl, čo ide byť. Držal za rukáv rozpajedného brata, alebo skôr dunča, ktorý sa ide hodiť na mačku. A čo jej urobí? Vyskočila na parkan, nahrbila sa, fučí, ježí sa a oči jej svietia.

„Maj rozum, Andrija!“ potrháva ho za rukáv.

„Choď, malý, nech sa jej pripáčim,“ vytrhol mu rukáv z ruky a odhrnul ho dlaňou nabok.

Vtedy mu zahradila cestu ona. Chytila ho za ruku a stisla ju, hádam i uštipla. Pozrel na ňu, aká je malá, a koľkú moc má nad ním. Čo mu bude chýbať, majúc v dome tento kvietok? Pustila mu ruku, ale pozrela naň prísne. Vďačne by počúvala zvadu medzi nimi, ale sa bojí, že sa zle stane.

„Chcete Marianne ublížiť?“ postavila sa mu. „Ja si ju nedám. Je so mnou. A so mnou bude všade. Bez nej z domu nejdem.“ Díval sa, díval, aká je šumná, keď sa hnevá; i medailónček na šnúročke šiel jej kdesi pred ucho. Hľadí kdesi na stranu a temer mu šepká, aby ostatní nedopočuli. „Ja že pôjdem v nedeľu na dostihy, sňať sa s vami, ale vidím, nebude nič. Nebude chcieť ísť so mnou, ak jej ublížite. A bez nej ma nepustia.“

Čo mu ešte treba? Čo mu zverila, je hotové vyznanie; sama prišla, ešte ho chytila za ruku. Na tú v čiapke začal pekne pozerať a dievke sľúbil: „Pomeríme sa, naskutku sa pomeríme.“ I žmurkol jej jedným okom a obrátil sa k druhej, bez ktorej sa nemôže z domu pohnúť. „Veľmi som sa búšil do hlavy, nevedel som ani, kde som. Možno som vás i urazil v ošiali. Nemajte za bánosť. Veru by želal, keby ste si cneli.“

„Nemala by prečo,“ odvrkla mu veľmi spurne. „Držala som sa slušne.“

„Prepáčte, ak som vám dačo povedal, keď som nevedel, kde som,“ pozeral na ňu pekne, čo mu povie. Ale mu nepovedala nič, iba čo pozrela naň, či sa jej neposmieva. Ale sa jej neposmieval. Nebola mu ani protivná. Pristúpil k nej bližšie a pozrel na ňu veľmi úslužne. „A trošičku sa potúžiť? Jeden náprstok?“, riekol nežným hlasom. „Krešimír prvej hádam nepreukázal vám úctu?“ tvár sa jej vyjasnila dosť dobre, ani oči nepozerajú tak prísne. Odskočil do kantíny, dal otvoriť fľašu sidry a naliať do širokých pohárov.

On sám ju ponúkol. Vzala do ruky pohár, hoc nie veľmi vďačne; ale ho už len vypila. Sidru mala za šampaň a za dobrú; penila sa tuho a šteklila v hrdle, čo stáli naokolo, tiež sa občerstvovali. Ešte raz jej doniesol do pohára; štrngala si s ostatnými, hoc bez vôle, a štrngla si i s ním.

„V mojej kantíne je náhodou všetko prvá akosť,“ pripojil sa k nim i gazda. Šúchal si ruky, že si štrngajú tak chutne.

Pán Andrija sa obzrel, kde sa berie. Ešte vyzradí, že je v pohároch sidra a nie šampaň. „Ešte ma bolí hlava,“ žaluje sa mu. „Predsa som sa búšil, ako svedčí.“

„Nebudete jej nič,“ teší ho gazda. „Povedal som náhodou, že je hlavička. Nerozbije sa len tak, len by bolo takých!“

„Daj pokoj, kamarát,“ zahovára ho pán Andrija. „Keď prídem druhý raz, dáš mi lepšie kolieska. A poď, zaplatíme tú kapustnicu.“ Odviedol ho temer nasilu do kantíny.

Bol už i čas pobrať sa domov. Jedenásta práve odbila na veži farského chrámu. Keď boli na schodoch, uhľadel si čas napomenúť dievčine: „Tak v nedeľu na dostihoch?“

„Na dostihoch,“ potvrdila a dodala dôvernejšie: „Nedajte čakať na seba! Do videnia!“

„Do videnia!“ pozdravili sa ešte raz, keď vyšli z domu. Pán Andrija by prisahal, že mu stisla ruku významne.

Stál pod elektrickou lampou a pozerá na ne: mladú a sviežu, ako kráča pružne drobnými krôčkami, a starú, trochu prihrbenú, ako ciepka pri nej. Zabudol, kde je. „No poďme!“ napomenul ho Krešimír. „Čas je ísť. Rozblúdili sme sa. Túlame sa ako mucha bez hlavy.“