ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Katović cíti neraz vôňu pomarančov a citrónov v kvete, ako sa mieša s vôňou smoly z borového hája a dychom mora. Keď sedí v pisárni, neraz mu príde odložiť pero, poprechádzať sa vo veľkom dvore kláštora o stĺporadí okolo veľkej studne vprostriedku, ktorá má zrub so starým krumlovaním. V tie časy pozabudne na všetko. Ukáže sa mu dom pod vinicami. Schytí ho prudká túžba: keby mal krídla, odletel by hneď do kraja, ktorý prichádza k nemu, keď sa on nemôže vybrať doň.

Ale túžba zadrieme zasa; učupí sa, ako hovorieva pán Fortunato. Pánu Simonovi sa predstaví, ako sa spustiť do práce, ktorú vytvoril z ničoho, svojím úsilím. Koľko nocí nespal, kým vyrástla, ako je! Továrne a mocné domy v Európe a Severnej Amerike zverili tovar jeho opatrnosti a statočnosti, že ho opatrí a zaplatí zaň poriadne. Ani raz nezmeškal zaviazanosť a nezmešká. Ich tovar bude uňho bezpečný, akoby bol v ich skladoch. Radšej prísť o všetko, ako skrátiť ich o najmenšiu vec. Obecenstvo mu dôveruje. Dostáva od neho najlepší a najlacnejší tovar. Ležia mu na srdci i krajania. Tiež berú uňho, už či robotníci alebo malí sklepníci na rohoch ulíc. Podajedni za hotové, ale ich berie najviac na úver. Splácajú v pohodlných splátkach. Vďačne im počká, neraz i pomôže. Kto sa bude zaujímať za nich, kto ich opatrí všetkým, keď ho tu nebude? V obchode má statočných zamestnancov, platí im dobre, ale i oni vkladajú do práce úsilie a horlivosť, akoby robili na svojom. Nie sú už ani nájomní, ale ozajstní spoločníci a priatelia; ako ich pripraviť o prácu a chlieb?

V tie časy túžbu schytí, miesi ju a pasuje sa s ňou, kým ju nezatitlá do tmavého kúta. Nech nehryzie, nekričí, ale čaká. Čo by mu dali za obchod? Dom je nie jeho, má iba zmluvu na roky užívať ho za peniaze. Tovar je nie jeho. Zaplatili by mu za prácu a meno, ktoré vyvýšila jeho usilovnosť. Predal by vlastne meno, úsilie a statočnosť, robotu celej svojej minulosti. Hrdé statočné Ja, ako bolo, keď tvoril, trápil sa a budoval budúcnosť. Kde nájde človeka niesť ho a zásady v čistote a statočnosti? Či ho zveriť hockomu, najmä cudziemu; dať ho využívať, alebo i zneužívať na dobré obchody? Značilo by to zapredať nepoškvrnenú minulosť.

„Predať prenáhlene, bolo by odhodiť veľké hodnoty za malé výhody alebo i za ujmu!“ V také časy ho zas nadišla chuť do roboty. Vytrvať a neprepustiť miesto iným, hádam nehodným.

Dnes ráno zas udrela naň spoza plota túžba. Vyniesla mu kraj na slnci. Na vetríku počul prevracať sa lístie olív, blysnúť striebristým opakom. Zaliala ho vôňa mora pomiešaná s vôňou kvietia a smoly. Ohláša sa pieseň chlapov, ako veslujú pod plachtou, ktorá sa časom naduje, časom opľasne. Hlava horí, srdce búcha mocne. Nemôže obsedieť za stolom pri veľkej knihe účtov, vpisovať do nej deje svojho pôsobenia. Skočil, chodí prudko po izbe, stene od bôľu.

„Ale počkaj, pozhovej. Zaplatím i tebe, čo ti patrí. Čakaj, kým sa usporiadam so všetkým. Pohľadám druhého človeka, lepšieho od seba; odovzdám mu všetko, všetko.“

„Na čo už čakať? Pozdejšie bude zas len ako dneska. Naskutku! Už nepočkám ani deň, ani hodinu: daj, čo si dlžen…“

Nemohol obstáť, vyšiel do obchodnej miestnosti. Nabil ju tovarom po policiach okolo stien. Po zemi stoja rady načatých vriec a otvorených debien. Vchodia a odchádzajú neprestajne. Výmena tovaru za peniaze tečie riadne. Vyberaná obsluha obsluhuje hladko a ochotne. Badať chuť a horlivosť v každom pohybe.

Vošiel do bočných miestností, kde má príručné sklady: doplniť, čo sa minie v drobnom predaji. Na nábreží má osobitný sklad vydávať tovar vo väčších čiastkach, hádam malým obchodníkom alebo väčším odberateľom. Pred ním stoja karrety rozvážať ho a donášať výkazy s podpismi za odvezený tovar.

Zriecť sa všetkého toho? Ako zahodiť prácu, keď tečie ako potok, ktorý nemôže vyschnúť? Nebol by hriech, hotová zrada, vyraziť ho z koryta.

„Čo myslíte, ako nám ide?“ Pristúpil k prednostovi domu, pánu Ipolitovi Rayosovi. Je uňho od samého počiatku; pravá ruka a hlava, ktorá vie, čo sa robí v každom kúte.

„Ísť by nám išlo oberučne,“ žmurká naň pán Ipolito. „Míňať sa tovar míňa, neplesnie po kútoch, karrety nezaháľajú. Ale, ako hovorím, pán Simon,“ pristúpil k nemu bližšie a oprašuje mu rukáv, ktorý zamúčil kdesi v obchode; znížil hlas a vraví mu naliehave. „Bolo by dlžníkov ponaháňať. No dobre — napomenúť len, napomenúť,“ popravil sa, keď pán Simon pozrel naň veľmi živo. „Tovar ide a peňazí, vidím, nepribýva. Odhŕňajú sa. Stúpať im na päty!“

Pán Simon sa zachmúril. Krídla mu ovisli. Ach, otupná pesnička o dlhoch a dlžníkoch! Nezabudol mu ju zanôtiť, len čo ho videl, že je zhovorčivejší. „Ktorí sú najhorší, ktorí, pán Ipolito?“ Nezabudol sa spýtať, nech mu ju vyspieva do konca.

„Viete iste lepšie odo mňa. Pozrite do kníh. Ja vidím iba, ako odnášajú. Vidíte, váš ctený krajan Kesica berie, berie; nevidím ho doniesť. I dnes, odviezol dve karrety.“

Nezabudol mu nadstrčiť krajana Kesicu, akoby bol najhorší! ,Dobrý chlap pán Ipolito Rayos‘ myslí si, ,ale chce dať cítiť svoju päsť‘.

„Dobre, už vám nič nepoviem, pán Simon,“ vystrel ruku proti nemu. „Ťažko nesiete, že som ho spomenul.“ Pán Simon sa usmieval a krútil hlavou, že sa mýli. „Ja len preto, že berie moc. Kde dieva peniaze? Schováva ich, či čo? Pri pokladnici vravia, že neplatí. Ale vy budete vedieť lepšie. Nebodaj ste sa presvedčili.“

Pozrel naň bedlive, čo povie, ale nepovedal nič. Hľadí na stranu. Ťažko mu je, že sám nevie, čo čaká od neho pán Ipolito; aké presvedčovanie? Ale pán Ipolito nechcel ho už dochodiť. Pristúpil k nemu ešte bližšie, usmieva sa a žmurká významne. „My jediní v meste, pán Simon, máme kukuricu. A veľmi poriadnu partiu, ak ste nezabudli. Iným ktovie kedy príde druhá. Novej žatve sa neúfať, vypadla nedobre. Tak sme sami ostali. Dneska sme my kukuricoví králi v Puntarene.“ Zasmial sa od radosti, že uviedol kráľovskú hodnosť do mesta, čo len nad kukuricou. Doložil ešte dôvernejšie: „To je tá istá kukurica, ktorú sme platili svojho času draho. Viete vtedy, keď to zlacnela naša peča a museli sme platiť draho argentínske.“

Pán Ipolito sa radoval, že sa časy menia. Zameškali kúpiť lacno peniaze; kukurica zaľahla v sklade; zaľahla i na dome, že začal prašťať.

„Všetko nahradíme. Popravíme, čo nás vtedy trhlo…“

Pán Simon sa zachmúril. Nadstrčil mu zas pred oči hrboľ, na ktorom bolo tak dotuha drglo jeho obchodnícku káru. Málo chýbalo, že nepolámalo osi a kolesá. Vtedy mu doráňalo i dušu; srdce sa rozpáralo, akoby na kusy. V prsiach i hlave bolo prázdno, tmolil sa ako mátoha. Vtedy — vtedy…

Pán Ipolito sa zhákol; očervenel od jedu na samého seba. ,Čerti mi posvietili stavať mu tú chybku pod nos! Potkol sa raz, možno i udrel; načo mu spomínať!‘

Sponáhľal sa hodiť pekného piesku na pľuhavú mláku. „Nechcem spomínať, čo bolo. Do osobných vecí nemám čo pchať nos. Vyhýbam sa i narážke na tú vec a akosi podbehuje jednostaj. Nemajte mi za zlé, pán Simon.“

„Necnejte si,“ usmieva sa trpko. Ľúto mu je dobrého chlapa a priateľa, ako sa vtrepal do kaluže. Nedbal by sa vydriapať z nej, ale nemôže, len sa ešte väčšmi zabára do nej. „Nie je vaša chyba. Viem, že boli následky i straty. Len ich napraviť, ak môžeme.“

Pán Ipolito vystrel ruku proti nemu, otvoril oči a trochu i ústa, v tvári mu kričal mocný súhlas a odobrenie.

„I ja tak vravím, i ja. Hlavná vec, najhlavnejšia. To som chcel povedať i ja. Čo ma do iných vecí? Mám na hlave obchod a tovar.“

„Viem dobre, viem, že sa trápite.“ Pán Simon je rád, že ho vytiahol trochu z kaluže, „Škodu azda nahradíme.“

„Na to som narážal, iba na to.“ Vydýchol si, že konečne vybŕdol, kde bol vhupol neopatrne. „Do osobných vecí a zábehov ma nič. Na tejto istej kukurici utratili sme veľký groš, lebo sme zameškali kúpiť argentínske peče, kým neboli drahé. Naše boli spadli akosi náhlive, ktovie pre koho. A vidíte, na čo teraz vychodí! Ide nám ostať zasa navrchu! Na čom sme utratili, na tom zarobíme! Oj, nebojte sa; zarobíme pekne a statočne, priateľ! Omastíme si bradu.“ Položil dlaň na oholenú bradu, ktorú bol porezal na dvoch miestach pri holení; šúchal ju, akoby ju ozaj mastil. Ale pristúpil ešte bližšie, zobral mu akúsi smeť, ktorú zazrel na kabáte. „Kukuricu minuli všade. My jej máme plný sklad. Aká kukurica, pane, ako zlato! Povýšime cenu — dobre povýšime. Pôjde ako po loji. Môžeme zaceniť…“

Pán Katović nebol uveličený. Nerád využíva, keď iných prikvačí potreba alebo práve bieda. Nachmúril sa, napomenul ho: „Pomaly, pán Ipolito, pomaly! Nepreťahovať strunu…“

„Nepukne, hoc ju i natiahnuť.“ Smeje sa natešený. Nezbadal, že gazda neodobruje veľmi, čo mu tu predkladá. „Zahrá nám až milá vec. Natenko ju natiahneme, natenko!“

„Nepreťahovať, pán Ipolito. Nectilo by nás.“ Opakuje a dvíha prst s pečatným prsteňom. Sivé oči pozerajú naň vážne. „A hrať hrajte, ako viete. Na vás ostane i struna i husle!“ doložil so smiechom. Má rád prednostu. Veď záujmy gazdu má za svoje, veľadí ich všade, ako môže. Ale sa mu protiví dvíhať ceny, keď sa daktorý článok vypredá po ostatných obchodoch. Pán Ipolito má zas cele iné náhľady o tej veci. ,Využi, ako môžeš; lap šťastie, keď podbehne. Nerado sa vracia, keď sa mu dáš vymknúť…‘

„Len mi nekaziť, pán Simon!“ Vystríha gazdu. „S kukuricou si už ľahko poradím. Ukážeme, čo sme, ako sme vyšli na psí tridsiatok!“ zahrozil sa kamsi päsťou. Očervenel ako moriak. Ozrutná postava akoby sa chystala mlátiť, degviť kohosi. Pán Simon pozerá naň v dive. Čo to za narážky a hrozby? „Lebo si,“ hromžil, z čiernych očú mu sršali iskry i fúzy sa zježili, „rozchýrili tam kdesi, že ideme vypriahnuť. Zhľadávame vraj peniaze pod rukou, banky nám vraj zavreli úver…“

Ho-hó! Pán Katović sa zhákol. Zišli mu na um žaloby a výstrahy pána Vodopiju. Teda predsa bolo čosi! I Nikola ho bol odrádzal… „Ešte sme tu!“ Postavil sa hrdo. „Nebojte sa, pán Ipolito. Znamenáme čosi!“ Postava sa mu vyrovnala, hrdosť mu sedela na čele.

Pán Ipolito pásol na ňom oči. Okrial, keď videl, ako sa v ňom vzoprelo sebavedomie. I znamená čosi on i jeho dom, hoc nemá veľký kapitál. Zaberá veľmi pekné miesto v obchodnom svete.

Chcel vedieť, aké sú to zas chýry. Pobral sa rovnou cestou k pánu Vodopijovi.

Keď ho pán Vodopija počúval, zapálil sa ani panna, keď jej spomenú venček. Zľakol sa, že ho bude potvárať pán Katović v klebetách. Nechcelo sa mu prikrývať iných. Vyrozprával mu, ako sa mu povodilo pri pánu Dolčićovi.

„Nikto iný nepustil mrzký chýr ako on,“ jedoval sa. „Myslí, že by ho vyvýšilo, keby sme ostatní prišli o všetko. Ale mu vysvietim.“

Uprosil ho dať mu pokoj. „Necháme klebety klebetami. Ak ich podvracať, podvráťme ich skutkami.“

Ale bol znechutený, keď sa vracal od pána Ramosa. Ako sa mu odsluhujú poniektorí. A predsa dával na úver i pánu Dolčićovi a Kolčićovi, koľko zapýtali v prvých časiech, kým sa nedostali na zelenú ratolesť. Nenapomínal ich platiť, ani im nebral úrokov. A pán Dolčić zaradoval sa z jeho rozpakov, hľadel urobiť vola z komára. Vidieť ho prísť o všetko, prišiel by sa mu hádam smiať priamo do očú.

Ale si lepšie rozvážil veci, začal nahliadať, že je hádam trochu i sám na vine. Má starosť o krajanov i cit za nich, ale sa predsa primálo schádza s nimi. Pán Ipolito brojí proti nim tuho, najmä proti Kesicovi. Čo je vo veci? Má pravdu, alebo je predpojatý? Nevedel sám ako, iba keď od pána Ramosa prešiel dohora do ulice Diez y ocho Setiembre na uhol s Bolivarovou k Hotel-Restaurantu pána Martina.

Ako obyčajne, popoludní vo veľkej miestnosti nebolo nikoho, iba sám gazda. Stál ako iné razy za dlhým stolom, obslúžiť hosťa, ak by prišiel. Vieme, najviac vyčkával nadaromnicu, málokto sa ohláša na kalištek. Strhol sa, keď sa otvárali dvere, že ide predsa hosť. Stŕpol, keď zazrel takú vzácnu návštevu, iste má čosi za lubom; neprišla z kratochvíle.

„Ach, pán Simon, prejdite, prejdite — nech sa páči“. Spamätal sa chytro. Vyredikal sa spoza dlhého stola, rozknísal sa na nohách ako na štuliach, nezohýnajúc ich veľmi v stavcoch. Naprával mu stoličku pri malom stolíku. „Čo rozkážete u nás?“

„Doneste niečo, vypijeme spoločne,“ navrhuje hosť.

„Ja už len sladkú vodičku, pán Simon,“ žaluje sa, ometajúc stoličku. „Doktori zakázali nápoje. Neviem, prečo ma vzali na mušku, ale čo ako, príde slúchať.“

„Nuž dobre, gazda,“ pristal pán Simon. „I mne len vodičky. Budem držať s vami.“

Pán Martin nalial do kalíškov niečo červeného. Bolo sladkavé, razilo pelendrekom, voňalo materinou dúškou. Pán Simon okúsil a prikýval hlavou, že dobre. „Týmto klamem podajedných, keď ma domŕzajú držať s nimi. Mám i žltkastú i zelenkavú,“ chválil sa gazda.

Usmieval sa, ako klame hostí v záujme obchodu. Pán Simon sedí za stolíkom, on stojí proti nemu ako hora, ozruta chlap. Oprel sa o stoličku, ale si nesadol. Ťažko sa spustiť na sedisko; keď sa zasedí, zasa ťažko sa zdvihnúť. Tak najradšej stojí na nohách, opierajúc sa, ako môže. Hosť ho znal od prvej; teraz si ho obzrel bedlivejšie. Ako je to, že by sa pán Ipolito nedbal voziť po ňom, po statočnom mužovi?

„Ako sa máte?“ prihovoril sa mu.

„Ďakovať bohu, nemáme sa čo žalovať,“ pochválil sa gazda.

„Ako ide obchod?“

Gazda sa akosi zľakol. „Nemáme sa čo žalovať, ďakovať bohu. Nemôže ísť lepšie, ako ide. V lete zasekne vždy trochu, ale sa už roboty končia. Chlapi počnú prichádzať pomaly. Donesú čerstvé peniaze.“ Chválil sa, ako sa dom naplní. Každá izba po hosťovi, podajedna i po dvoch. Vystrel sa sebavedome ako človek, ktorý sa zagazdoval a nebojí sa. „Nuž vzmáhame sa. Ďakovať bohu. Minulý týždeň som kúpil biliard tuto,“ ukázal mu ho ako novotu pre čosi. Zohýnal chudák, lebo ho už mali i minulej zimy. „Nadobúda sa kus po kuse, keď nevládzeme odrazu. Predošlý mesiac sme zariadili jednu izbičku pre hosťa. Dvíhame sa po troche. Musíte mať trpezlivosť ešte, pán Simon,“ pokračoval tichšie. „Vidíte, peniaze šli na iné nábytky. I dvor sme museli vyriadiť, majiteľka nechce slýchať o útrovách, len brať nájomné. Veď viete, akí sú majitelia.“

„I môj tak, gazda, i môj,“ žaluje sa pán Simon.

„Keď bude plný dom tejto zimy, začneme zrezávať rováše, ak nás neopustíte. Bolo by i hotových čosi, ale sú ženine, nerád by ich hýbať.“

„Nie je toľká súra, gazda, pozhovieme. Príďte, keď vám bude treba.“ Pán Simon tiež hovoril ticho, temer pošepky. Bál sa hádam, že ho dopočuje pán Ipolito a začne hromžiť. Ale stúpaj na päty krajanovi, keď ti vysvetlí rúče, prečo pokuľháva pri splácaní.

Pán Martin vydýchol, čiže mu odľahlo. Mora, ktorá ho dusieva, nebude mať viac moci nad ním. Oči mu pozerajú veselšie, v hlave sa rodia nové myšlienky. „Ešte ste neboli u nás, nevideli ste dom; ak by sa vám páčilo!“

Pán Simon váhal, ale ho vábilo čosi, dať sa naviesť. Prišli najprv do kuchyne, pri miestnosti. Behal očima po riade na stenách a policiach, po sporáku, po kútoch kade-tade. Aká čistota, aká krása. Keď vošli do pitvorka, gazda odchýlil bočné dvere. „Tu je naša izba, pán Simon.“ Zas veľká čistota a poriadok, dvojitá posteľ a skrine, všetko sa skveje. „Tam je naša bočná, i posteľ v nej, ak by trafil ženský hosť,“ usmial sa pán Martin.

Dvor našiel vysypaný štrkom, popod steny chodníky z latiek: vedú do izieb v dlhšom krídle domu i do izbičiek v dlhom domčeku oproti, ale i do kôlne pri samej bráne. Čistota a poriadok i vo dvore, nevidno smetí. V krídle mu otvoril prvú izbu pána Andriju a Krešimíra. Pán Simon vošiel do nej, obzeral krásne náradie, ešte i nádherný písací stôl. Obraz pani Uršuly a nad hlavou postele obrázok Matky božej sinskej ovial ho čímsi milým, domácim.

„Kto tu býva teraz?“

„Andrija Gojčević a Krešimír,“ zvestoval gazda. To je matka Andriju, Uršula, vdova z Pravého Zorovca.

„Bývajú po pansky!“ pochválil pán Simon. „Ja nemám takej izby.“

Pán Martin si stal pred neho. „I túto sme len toť zariadili. Zíde sa mať dačo pre lepších hostí,“ pochválil sa pán Martin, ale ticho, aby ho nepočul pán Andrija, ktorý vyšiel kdesi. Čo by povedal, keby zvedel, že náradie je nie jeho?

„Aká čistota!“ nemohol sa už udržať nepochváliť nahlas.

„Tak je u nás všade. Chudobní sme, ale čistí.“

„Čistota je najväčšie bohatstvo.“

Povodil ho po všetkých izbách rad radom. Nebolo v nich nádhery ako v prvej, ale všade sa usmieva naň čistota a poriadok. Jedny dvere neotvoril.

„Tu býva pán Nikola Žeravić,“ riekol mu skoro pošepky. „Ešte spí.“

„Nespí, nie,“ ozval sa zdnuka chripľavý hlas.

Nikola vyšiel z izby na chodníček a stál zoči-voči s pánom Simonom.

Bola veľká radosť, zvítali sa ako starí priatelia.

„A kde sa tu beriete, pán Simon!“ zvolal Nikola veselo. „Kto by sa bol nazdal, že ste to vy.“

Z kôlne vyšla pani Tereza na hlas Nikolov. Jej sivé oči pozreli nedôverčive na nového hosťa. ,Simon Katović, uňho berieme všetko,‘ myslí si. ,Dosť mu dáme utŕžiť!‘ On pozerá skúmave na ňu, na jej všednú tvár o pripučenom nose na končeku.

,Nie vľúdna ženička,‘ pomyslel si pán Simon. ,Ale čistá, čistá, preukážeme jej úctu, čo jej patrí.‘ Rozkýval sa, začal chváliť, čo všetko našiel v dome.

,Môžeš sa fatinkovať veru,‘ myslí si ona. ,Dobre zarábaš na nás.‘

Ale nemala kedy vyhutovať. Otriasla ruky o zásteru z akéhosi prachu, ktorý na nich nemôže byť, lebo bola nad kaďou v kôlni. Stratila sa v kuchyni. Príde im dávať kávu, keď sa Nikola steperil.

Na kávu ostal pán Simon, chlapi sa zhovárali živo. Pán Simon zabudol dávno, po čo prišiel. Keď pani Tereza doniesla šálky s kanvicami na mlieko a čiernu kávu, okolo stola už krákorili veselo. I sám gazda sa spustil poľahky na stoličku; z očú sa mu podel kdesi smútok.

„A či ja pôjdem domov, pôjdem?“ zvolal pán Simon veselo a šúchal ruky.

„Nezariekame sa, pán Simon, nie veru,“ istí gazda, „hoc nie zajtra.“ Zasmial sa.

„Nebude vám treba čakať dlho,“ ubezpečuje ho pán Simon. „Ak vám pôjde takto, hm — dva-tri rôčky. A či vám treba mnoho?“

„Ach, keby na to prišlo,“ ozvala sa pani Tereza. „Tam by sa sladilo i o suchom chlebe.“

„To verím!“ prisvedčil pán Simon. „Len by ho bolo! Ach, ako som rád náš domáci. Pšenicu obrali, lebo sú v nej dakedy hrudky i kúkoľ. Vždy sa ho zamieša do pšenice. Umyli ju, vysušili na slnci. Museli sme ju striezť od sliepok, ale i vrabcov. Viete, ako sa tisnú všade. A keď ju mleli na ručnom mlyne, dievky nám spievali. Zomleli len naprosto; nebola múka ako terajšia, ale aký sa vydaril z nej chlieb, naše malé okrúhle bochnice! Čo poviete, gazdiná!“ okríkol ju rovno a oči sa mu smiali.

„Hej, inakšie ako tunajšie osly,“ prisvedčila pani Tereza, „hoc sú biele, na druhý deň sú ako guma, nedajú sa požuť. Vedeli sme, čo jeme; dnes nevieme, čo melú, ako melú na akýchsi váľkoch vo veľkej horúčave. Múka prismudne, ani nevonia pšenicou. Tak kŕmia teraz ľudí za ich vlastné peniažky.“

Bola by pani Tereza povedala ešte všeličo proti strojom a bezbožnosti, čo všetko robia na nich: že zbierajú handry, robia z nich súkno, ale pán Martin pozrel na ňu zboku.

„A čo ťa do mašín,“ zahriakol ju. „Na mašinách svet stojí, čo ty vieš? Nevidíš, že kvočky nesedia na vajciach, ale mašina vysedí kurčatá ako hocktorá kvočka. Keď vynájdu mašinu, ako ju vynájdu, vysedieť ľudí, nebude vás jazyčníc treba.“

Veľmi sa uspokojil, že jej zapchal ústa. Žena nech sa netisne medzi chlapov a do vážnych rozhovorov. Beztoho od nej pochádza všetko, čo pochádza.

Pani Tereza sa zľakla a vrátila sa do kuchyne. Tam mohla aspoň šomrať proti mašinám, nik ju nezavracal. Začali i háby prať na mašinách, ale ich coflo. Druhým, tretím vrchom bielizeň bola deravá, išla na kusy. Čo aký výmysel, ale mašina nemôže robiť ako dobrá, svedomitá ruka.

Keď sa vracal pán Simon do obchodu, rozmýšľal, čo videl a skúsil. „Poriadna, čistá žena, koruna a ozdoba domu.“

Pani Tereza, keď sa prišiel k nej odobrať, usúdila: ,Nože no. Nie je najhorší čeľadník. Nemá v sebe ani pýchy, náš chlebový človek.‘

Čo vykonal? Vyplnil, čo mu naložil pán Ipolito? Miesto pohnúť ho do platenia, sľúbil mu pozhovieť, dať mu i naďalej, čo bude pýtať.

Zato prišiel domov veselý a občerstvený. Dávno sa nezabavil, čo dnes u pána Martina. Pohľadal pána Ipolita a povedal mu.

„Bol som u Kesicu pozrieť. Začne splácať tejto zimy; do tých čias nemôže. Vyrovnal sa na poprávky v dome, zakúpil náradia, ktoré ho stálo peňazí.“

Pán Ipolito roztvoril oči, čo mu nevravia. „Ale sa zariadil s takým prepychom.“

„Veru!“ prisvedčil pán Simon, „i prepych i čistota. Krajšie uňho ako v Hoteli Central po izbách. Kuchyňa lepšia ako v restaurante „K zlatému Guanakovi“.“ Pán Ipolito ostal, akoby ho bol obaril. Nemal čo povedať, iba prikyvoval hlavou. Pán Simon pristúpil k nemu bližšie a doložil: „Keď príde po tovar, treba mu dať. Podporujme statočných a snaživých.“

„Dobre, dobre,“ pristal pán Ipolito, „vy rozkazujete.“

Pán Simon vošiel do pisárne s inou chuťou, ako keď vyšiel. Ako sa šíri srdce napomôcť dom a robotu, ako ju obdivoval prvej. Pod robotou, čistou rukou ženy prekvitá dom a veľadí sa, uložené peniaze vrátia sa i s úrokmi od úrokov.

Len čo si sadol, vstúpil k nemu čeľadník, ktorého dosiaľ nevidel u seba. Po výslovnosti a držaní mal ho za ostrovana zo strednej Dalmácie.

Začal rozprávať, že sa volá Jakov Korin. Len nedávno, čo prišiel do Ameriky. A poznať na ňom, ako páchne Európou alebo skôr Dalmáciou. Ale vidno, vžíva sa chytro do nových pomerov, zná mnoho našich ľudí osobne, vie, kde bývajú. Ešte len i mená ulíc sa naučil. Veru nie blázon! Toľkí dávni osadníci nevedia dodnes, v ktorej ulici bývajú. Veď na čo by im bolo vedieť, znajú sa medzi sebou. Beztoho menia vždy tie mená ulíc, a mení ich, nebodaj, magistrát.

„A máte robotu?“ opýtal sa ho. Myslel, že prišiel k nemu hľadať službu.

„Roznášam mäso z jatky.“ Udal i majiteľa. Pán Simon si tak vysvetlil, ako sa mohol zoznámiť tak chytro s ľuďmi a ulicami. Hádam ho už i videl cválať po ulici na koni s košom mäsa na lakti.

„Čo by ste si žiadali?“ Ponúkol sa mu domáci pán.

„Nedbal by poslať niečo peňazí domov,“ zveril sa mu.

„Pekne od vás — veľmi pekne!“ Pochválil ho.

„Sľúbil som im poslať, ako prídem k prvému grošu.“

Pán Katović obzrel si ho lepšie, hodného syna. Aká prítulnosť k rodnej chalúpke! Ledva sa tu zohrial, už im pomáha, tým doma… „Koľko pošlete?“

„Okolo dvadsať lír šterlingov,“^[59] vyriekol hrdo.

„Dvadsať odrazu!“ Zadivil sa. „Dobre zarábate na počiatočníka.“

„Mohlo by vyjsť i viac. Líry by premenil na peče, dávajú ich zas moc za líru. O pár dní, keď podskočia peče, kúpil by za ne lír. Azda by sa zarobilo, i hodne…“

Pán Katović sa usmieval. Neskúsení si tak predstavujú zarábať na peniazoch. „Nespoľahnite sa na to!“ vystríhal ho. „Nie sme istí, či nebudú peče ďalej padať, miesto stúpať. Mohli by ste utratiť. Ja sám som kúpil včera líry, hoc sú čosi drahšie. Pošlite im rovno, čo máte.“

Dal si povedať naveľa. Nebude skúšať šťastie na kurze peňazí. Pán Katović sa radoval. Zavaroval ho možno od škody. Radil mu ísť na banku, urobia mu poukážku výplatným lístkom na banku tam doma.

Ale Jakov prestupoval trochu z nohy na nohu, naostatok sa osmelil: „Tak prosím, urobte len tak, ako vravíte, pošleme ich rovných dvadsať.“ Pán Katović prikývol ochotne.

„A písmo mi dáte hneď, alebo potom?“

„Na banke vám ho dajú, keď zložíte peniaze,“ vysvetlil mu.

„Ja viem, ako robia ček,“ osvedčil sa Jakov. „Ale by prosil tých dvadsať lír.“

Pán Katović vytreštil naň oči. Musel sa zasmiať. „Prišli ste si teda požičať, požičané by ste poslali!“

„Hej, bol som im sľúbil, že pošlem prvé peniaze, čo k nim prídem,“ zvestoval mu. „Zaplatím vám statočne, keď zarobím. Nemáte sa čo báť.“

Pán Katović zvážnel; napomenul ho neponáhľať sa toľme. Doma vedia, že len toť prišiel, nemôžu očakávať podpory pred časom. Nech majú trpezlivosti i oni.

„Keď som im sľúbil, že im pošlem zaraz. Vedia, že som obhoditý, budú veľmi čakať. Amerika je Amerika. Ak nás ona nevytrhne, my tam doma nezbohatneme. Nieto zárobkov; nikde nič nerobia, iba v tých viniciach. Ak sa vína urodí dačo, musia ho dať odpoly darmo. Ak má dobrú cenu, vtedy sa ho zas neurodí. Tak alebo tak, vždy len ťaháme za kratšie.“ Doložil tichšie, ako s výčitkou. „Povedali mi, že neopúšťate chudobu, prišiel som k vám dúfanlive.“

Pán Katović sa trochu i nahneval. Chcú hrať o peniaze, kupovať ich a predávať z jeho vačku. „Pomáham vďačne našim, keď sa usilujú, dávam im tovar na úver z môjho skladu. Ale hotové dávať nemám. Na to sú banky. A posielať domov je pekne; ale kto chce posielať, nech posiela zo svojich.“

Vstal spoza stola a pozrel veľmi vážne naň. Ten si postál zronený. Pomaly sa obrátil k dverám. Ani vonku nevedel, prečo ho odbavili tak nakrátko.

Pán Katović bol zronený. Aké neskromné nároky: len preto naň, že je vraj dobrý. Býval možno dakedy i dobrý, ale či je to chyba, aby dobrotu zneužili a mali ju za bláznovstvo?