E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

9

Na druhý deň ráno, kto bol v hlavnej miestnosti, zadivil sa, keď sa zjavil v nej pán Andrija, akoby ho bol zo škatuľky vytiahol. Mlčal zanovite, bol zamyslený, ani pozrieť na iných. Nikto sa ho nespýtal, aký má dnes sviatok. Bol by sa ho pýtal Krešimír iným časom. Ale bratstvo od včerajška nemohlo prísť k sebe. Rozhovor zo závodiska k mestu ho doráňal krvave. Spod obliečky, ktorou sa odievalo, trčia všakové zrebe a klky cez špatné diery a trhliny. Pán Andrija si ho obzerá, bridí sa mu ľahnúť si naň do toľkého nečinu. Bratstvo, dorašmané ako je, pôjde do kúta, ak nie na pôjd medzi staré haraburdie. Brata už ani nespozoroval, že sedí proti nemu.

Vypil kávu napochytre, vytratil sa z domu. Poprechádzal sa po prázdnych uliciach, ohlásil vo vkusnom obchodíku, kde predávali i umelé kvety. Vybral si veľkú bielu chryzantému, zastrčil si ju do dierky na prsia. Keď bolo svetlo najvýhodnejšie, prešiel k fotografovi. Chcel by sa dať sňať, ale aby bola fotografia! Na cenu nehľadí. Fotograf videl ho v celej hrdosti a sláve, sľúbil mu urobiť ozajstnú fotografiu.

V čakárni sa ogabal čosi lepšie. Ponaprával oblek, poprihládzal vlasy. Sadol opatrne, aby sa nepokrkvali šaty. Zavolal samé pekné myšlienky na pomoc, aby tvár vypadla pútave. Nech si vyberie na prvý pohľad každý, kto vezme obrázok do ruky, že má pred sebou vážneho, poriadneho mládenca, mocného na tele i v obyčajach.

Fotograf, keď ho mal pred tmavou komorou, hádam sa trochu opojil voňavými vodičkami. Rozvoňal sa od nich ateliér ani obchod Roger a Gallet. Mnoho ráz sa vrátil k nemu, obracal ho tak i tak. Nebolo dobre, hlava sa ligotala ani zrkadlo. Štica priľahla na čelo v trojuholníku, spodný uhol spadol kdesi medzi obočia. Hádzala tuhé odblesky. Fotograf musel obracať svetlo, prevešiavať záclonky, aby robota nevyšla navnivoč.

Ostal naostatok, ako bolo treba. Ruky mu napravil, aby neostali na kolenách, sťaby chceli vytláčať z nich nezdravisté šťavy. Narovnal mu hlavu, plece mu potisol nadol, vyrovnal krkvy na kabáte, aby nevisel ako na vešiaku. Pán Andrija sa dal obracať, bol rád, že sa má toľme okolo neho. Ale keď fotograf zdvihol ruku na výstrahu, zišla mu na um tá so šticou. Výraz v tvári mu stvrdol.

„A teraz ešte jednu,“ zastavil ho majster. „Nevstávať! Pre lepšiu istotu!“

Keď vstal z kresla vydýchol spokojne. Rozliala sa v ňom istota, že chlap o pevnom základe a poriadnych zásadách sa nedá. Nedá si veru podraziť nohy, zdvihne sa a čoby sa bol prestrel desať ráz. Prikrútil fotografovi vystanoviť obrázky za dva dni.

Krešimír okolo jedenástej pobral sa k veľkému mostu. Na malom námestí sňal sa s pánom Flankom, ktorý ho viedol rovno do hotela. Vo veľkej jedálni pripravovali stoly. Vošli do salóniku.

„Zišlo mi na um, ako sme sa zišli, že by ste ma mohli vytrhnúť a nemať pritom veľkej škody,“ vhupol hneď do samej veci. Hovorí po španielsky dobre, poznať, že je dávno v Magallanese. Výslovnosť je trochu anglická, kde-tu mu príde i zhľadávať výraz. Keď mu nemôže podbehnúť, ako by bolo treba, obzerá sa po salóniku, sťaby ho hľadal. Bohatý štancier-farmár nehľadí na pletky, cifry a prívesky. I teraz má úzke nohavice za sárami ako Krešimír. Kto by povedal, keď sú takto jeden pri druhom, že jeden je už dosť hodný boháč a statkár a druhý chudobný robotník z kampa? Rozdiel nevyráža ani v držaní. Statkár sa drží voľne a jednoducho ako i robotník, skoro akoby boli roveň. Krešimír si musel sadnúť k nemu na kožený diván.

„Viete, Boby Dobson je poriadny chlap; rád ho vidím ako brata, ale má svoju nôtu, a akú nôtu!“ švihol rukou, že prsty zaľupkali jeden o druhý, ukázať, že je nôta trochu krikľavá. Boby bol správca štance. „Tvrdá hlavička! Nieto klieští vytiahnuť, čo raz vezme do nej. Tento chlap, aspoň si tak vysvetľujem, vzal si iste do hlavy, že ma navnivoč obráti. Povedzte, nesocia ma rovno do bankrotu, keď mi humpľuje kamp naschvál? Či nie, pán Croeso? Namyslel si držať ošípané. Nuž i ja rád sviečkovicu, kvôli premene, i kus obarenej alebo smaženej dobrej slaniny s fazuľou. I rebierko zbaví s kyslou kapustou. Ale prosím vás, z toho nenasleduje, že si dám vykynožiť ovce a ostanem pri svinskej čriede! Záujem je záujem, ako môžeme zabudnúť, z čoho žijeme? Ak sa dáme naviesť vystierať ruky za všetkým, čo sa nám zapáči, ostaneme naostatok s prázdnymi rukami.“

Vytiahol tabatierku s cigarkami, vytisol ich trochu jedným koncom a ponúkol Krešimíra. O chvíľu sa šíril oblak voňavého dymu z havančiny.

„Trucovitý môj Boby, zaťatý,“ žaluje sa. „Ale takto dobrý chlap. Prisádzať len a prisádzať prasce, ale nie kadejaké. Všetko tunajšia srsť miešaná berkshirom.“[53] A rozprával, rozprával, ako sa ich len toť vyliahlo od dvoch svíň jedno trinásť. Nuž pribúdajú chytro, sedem osem na hniezdo. Keby sa vraj tak liahli ovce alebo lichva, aké by boli obchody! Ale svine v kampe sú nie pokrok, skôr ťažká egytská rana. Rozmáhajú sa, rozrývajú zem, pracujúc od svitu do noci rylom. Keby robili v poriadku, povedzme v brázdach, bolo by niečo, ale robia jamy, brúsia po kampe, prevracajú najlepšiu zem. Ovca uteká od tej nečistoty, lichva sa nedotkne paše, ktorú zababre ošípaná. Prosil, hrozil, ale pán Robert nechce robiť poriadok. Dohovárať mu, je ako hrach na stenu hádzať. Nechce dať robiť poriadok. „Čo mi poviete, pán Croeso?“

Zložil ruky na prsia, hodil sa tuho nazad, že operadlo zaškrípalo, pozerá naň skúmave a či jedovate. Pokrstil ho i on na Croesa, potomka starovekého boháča. Kreše mu znie tiež nesvojsky. Krešimír pohol trochu plecom, že mu nepatrí haniť ani chváliť, ale predsa poznamenal:

„Prečo sa im dať rozmáhať? Zakáľajte ich spod cecka. Ak sú odrastené, zaklať ich a soliť. Načo držať dve staré? Dosť vám je jednej.“

„Sprvoti bola len jedna a dobre sme sa mali, zakáľali sme,“ vysvetľuje mu statkár. „Ale viete, ako je v kampe, odbehla od domov s mašičkou a bravom. Hádam ju neriadili, ako svedčí pri kuchyni. V kampe si začala dvoriť ako doma. Nemal kto chytať mladé, Boby nechcel ich dať týkať. Tak už máme dve hniezda týmto razom. Budúcej jari bude ich hádam nových desať alebo dvanásť. Kde sa podieme? Vyjedia nás.“

Krešimír nevidel v tom nešťastia, prasce je ľahko vohnať do košiara a poklať. Ak zostanú na slobode, zdivejú a dva-tri roky rozmôžu sa na veľkú čriedu, na tisíc, pol druha tisíc kusov.

Pán Flank sa zastrájal, že urobí poriadok i bez Bobyho, i proti jeho vôli. „Vykynožím do srsti egyptskú ranu, a vy mi pomôžete! Včera som si hneď pomyslel na vás.“

„Ja!“ vzoprel sa Krešimír a nachmúril sa. Vec sa mu nepáčila. Nevedel, čo majú medzi sebou, ale Boby mu bol priateľ. Rád videl i gazdu, ale Bobymu by nechcel skriviť vlas. Vedel, aký je Boby priateľ zvierat. Psov opatroval až nežne, s koňmi zachodil pekne, nikdy ich netraktoval korbáčom, chýrnym patagónskym ovsom. Bujak mu lízal soľ z ruky, s ovcami zaobchodil ticho a mohol robiť s nimi, čo chcel. Lásku rozprestrel nebodaj i na svine, hoc ju nezaslúžia, keď ubzikli do kampa a dali sa poza bučky. Vedel, že na ľudí nie je taký dobrý, ako na statok. Vzal by i vinčisterku[54] na chlapa, ktorý by mu ublížil, je veľmi náramný.

Keď to všetko rozpovedal statkárovi, ten mu položil ruku na plece. „Dobre! Akoby sme neboli hovorili.“ Poznať, že ho mrzí neochota Krešimíra. Začal sa mu i očíšťať, aby sa nenazdával, že ho navádzal proti svojmu správcovi. „Poviem vám úprimne, že nemám nič proti nemu. Mám ho rád ako brata, prečo by mu mal ublížiť?“ A zas pozerá skúmave na Krešimíra.

Ten mu prikyvoval hlavou, že tak má i byť. Gazda a správca majú sa mať radi.

„Vidíte, ako sa zhodujeme,“ zaradoval sa štancier. „Ublížiť ani za svet, ale chybu napraviť je povinnosť.“

Krešimír sa usmieval, že naprávať by nebolo ťažko, keby pán správca nebol ako sršeň. Príde mu ľúto, rozpajedí sa; môže ožobráčiť, kto by sa mu zastarel do statku.

Hodil sa zas nazad prudko, že diván zaškrípal, keď mu Krešimír vyjavil, čo si myslí. „Ľúto! A prečo? Môže byť skôr rád. Sám vidí, že čo moc to moc; uzná, bárs nedá znať na sebe. Má hlavu, nedá sa, čo ju rozkálate, ale je dobrý chlap. A vy by ste nemali s ním nič. Prečo by ste sa báli?“

Krešimír počúval, ale sa nechcel dať naviesť. Statkár sa zas zastrájal vykántriť divé svine; dokazoval mu, ako bude Boby rád, keď kamp ostane čistý.

„Môžete, myslím, kúpiť, čo vám predajú. Kampy sú moje, statok je môj, môžem ho azda predať! Ak chcete, kúpte. Ak nie, zoženiem poľovníkov, vystrieľam všetko.“

„Všetko. Nechali by ste mi dve zakľať tej zimy a dvoje spod cecka, aby bolo na takto rok. Ak nechcete, ani to vám nepýtam. Berte všetko fajzom.“ Hodil sa nazad, že operadlo temer vylomil. Prizerá sa tuho Krešimírovi; badá, že váha. „Či je nie statočne? Povedzte!“

„Z tejto strany je trochu zručnejšie, ale sa i tak rozpajedí pán správca. Nebyť on vo veci, ja by vďačne; ale viem, že vyhorím.“

„Nehovorte o ňom, nemá čo hľadať pri tej veci. Hovorme o obchode.“ Položil mu dlaň tuho na rameno. „Ja predávam, vy kupujete. Obchod je výhodný vám ako mne. Zjednajme sa priateľsky.“

Krešimír nemal vôle zahryznúť do jablka. Meštre Boby i tak by ho ubil; bohoval by a dupotal po klobúku. A naňho bol dobrý. Zalanským ho učil strihať; ukazoval mu, ako natiahnuť drôt pri ohrádzaní. Cítil sa ako nahý v tŕni: záujem ho vábil pojednať sa a jednou cestou uhovieť takému gazdovi, ale priateľstvo je priateľstvo. Naostatok predsa len záujem prevážil, popchla ho i mocná túžba, stratiť sa čím skôr z mesta. „Mohli by sme pozrieť na ostatok…“

„No vidíte!“ vyskočil pán Flank. „Nebudete mať s ním ani do činenia. Ide do Európy týmto poštovným.“

Krešimírovi sa odvalil kameň zo srdca. Cesta do Európy vynáša dakoľko mesiacov; za ten čas môže byť všetko v poriadku.

Nedal sa už mýliť ohľadmi a obavami. Otvára sa mu robota, môže prisporiť mania, i striasť sa mesta. Veď sa mu vlastne triafa, za čím bažil, najmä v ostatné časy.

Pán Flank sa tiež rozjaril. Oči sa mu smejú, akoby v nich bolo figliarstvo; v tvári je vážny ako prvej, iba v pohyboch čo je živší.

„Nezvie, iba keď príde o bravy,“ hovorí ticho Krešimírovi. „Keby šípil niečo, viem, že by nešiel na piaď z domu.

Ide sa ženiť domov; ale i ženu by hádam oželel, hoc je to neslušné predpokladať. Či nie?“ Zas pozrel veľmi skúmavo na Krešimíra, ktorý sa usmieval. „Hlava je Boby, hlava!“ Vidno, že zakladá si na hlave Bobyho, spomína ju nadšene. „Ale uvidí, komu ostane navrchu; nech bude, čo chce, ukážem mu, kto má pravdu. Komu ostane navrchu, má pravdu, či nie?“ Zas pozerá akosi naliehave na Krešimíra, čo povie.

Vybral si z jeho rečí, že je ako stávka medzi oboma pre bravy. Gazda a jeho správca sa hádajú, komu ostane navrchu. Krešimír pomyslel na pána Fortunata; vidí tiež samé stávky a preteky v ľudskom snažení. Nehrá sa v nich vždy len o peniaze, ako ani v tomto prípade.

„Obchod bude dobrý a statočný,“ istil mu pán Flank. „Bol by ho ponúkol mäsiarom, ale by hádam preťahovali a vyberali pomaly bravy. Radšej ho dám vám, nehľadím na osoh z ošípaných, ale na prospech oviec a lichvy. Pojednáme sa ľahko…“

Krešimír sa prezvedel, koľko bude pýtať za kus; vysvitlo, že majiteľ nezacenil vysoko. K bravom by prišiel temer darmo. Desať pečí za kus.

„Ale zmluvu urobíme,“ upozornil ho gazda, „ako sa patrí, hoc i nie u notára. Zaviažete sa na tú robotu a za ňu dostanete toľko a toľko. Tak budete len robotník a nie zákupca. Vidíte, že sa nebude mať prečo hnevať na vás. V knihách mu vykážem, koľko bolo čistého osohu. Prevedieme ho. On sa dá previesť.“

Krešimír sa usmial, mala byť zmluva očistom, aby ostala v knihách a medzi nimi by bolo slovo. Dľa zmluvy by mal plat za robotu, hoc malý, ale istý; dľa slova by mohol vyjsť zárobok, ale i škoda. Bude dvojitá hra medzi nimi. Pán bude mať v ruke kontrakt, mohol by na ňom stáť, keby videl, že zákupec ide mať veľký osoh.

„Pochopili ste? Čo poviete?“ Jeho sivé oko striehlo, čo si myslí. „Nebojíte sa, že budem stáť na zmluve, ak by mi vyšlo pri nej lepšie?“

„Ja myslím, že vás oslobodíme od bravov, keď sa nemám čo báť správcu. Zmluvu podpíšeme a urobíme, ako bude obom lepšie.“

„Mohol by vám dať i písmo,“ núka mu statkár, „ale by ostalo len medzi nami. Mali by ste v ruke niečo proti zmluve, ak by vám ju chcel naškriepiť.“

Obdivoval jeho veľkodušnosť. Obdiv ho strhol k osvedčeniu, že radšej mať škodu, hoc prísť o všetko, ako ukázať nedôveru.

Nepovedal mu ani slova, pozrel naň prísne, i tvár sa mu zachmúrila. Znezrady mu vystrel ruku a keď mu Krešimír dal svoju, trhol ju tak tuho, že ho zabolelo v pleci. Vyjasnil sa, oči sa mu začali smiať. Trel si ruky a riekol: „Boby príde hádam dnes alebo zajtra. Keď bude na lodi, spravíme zmluvu.“

Krešimír sa zberal domov. Bolo poludnie, ale pán Flank ho chytil za rukáv.

„Pôjdeme spolu. V spoločnosti lepšie chutí.“

V jedálni vyhliadol bočný stolík a zasadli spolu. Obed bol jednoduchý, ale Krešimírovi bol ako veľká hostina. Statkár s ním zaobchodil, akoby mal pri sebe statkára nad statkármi, majiteľa oviec celej Patagónie. Zhovárali sa veselo. Krešimír ho vzal sprvoti na mušku, či si nerobí žarty z neho. Ale pán Flank mu položil ruku na plece.

„Moja oddanica sa mi chválila, ako ste ju častovali na ,Scating ringu‘.“[55] Riekol to celkom vážne. Krešimír si nemohol vybrať, či mu vyrozprávala všetko, alebo nie.

Bolo mu ľúto do týchto čias, že sa dal naviesť od brata na smiešny výstup so šampaňou. Umienil si bol nerozkladať plachty na každý vietor, lebo more je úskočné. Ale tu pri statkárovi začal byť v neistote, či príhodu na kĺzačke pohaniť lebo pochváliť. Nebyť jej, sotva by sa bol sňal s ním.

Keď sa poberal po obede domov, pán Flank mu navrhol: „Viete čo, rozmyslite si, poďte na Rio Colorado pozrieť, čo vám bude lepšie: zmluva alebo zákup.“

Doma sa obzerali napoludnie, kde sa podel. Pani Tereza sa ho vypytovala pilne, kde chodil. Gazda, akoby ho bol ani nespozoroval. Čo mu je? Bolí ho žalúdok? Iba ak by od toho, že včera trafil obliznúť čosi. Hostia vynukujú, ťažko sa vyhnúť, ale každý priestupok odstene. Minie zas dakoľko dní, kým príde k sebe.

Vošiel do spoločnej izby, čo robí brat. Ležal horeznačky na posteli, sťaby prezeral figúry po stenách, kytky ruží a zvončekov v štvorhrančekoch. Staval sa, že nevidí Krešimíra. Krešimír sa poprehŕňal v hábach, kutal za čímsi v truhle a vytratil sa z izby.

Čo sa to robí? Koleso sa krútilo, premenilo sa razom všetko okolo neho. Kde sú bratia, spoločníci a vrstovníci? Ku komu priložiť srdce? Ostal samotný, sťaby ho bolo vyšmarilo na pustý ostrov. Tmolil sa po uliciach, po meste, schytila ho mocná chuť za robotou. Prešiel na nákladný most. Odľahlo mu, ako tu kypí práca dnes, ako vždy. Parné dvíhadlá vyťahujú tovar z bárčisk. Na inom mieste zas nakladajú do menších parníkov, ktoré robia cesty po magallanských brehoch.

Slnce sa sklonilo nad hory, keď šiel hore ulicou Manuela Rodrigueza. Na rohu s ulicou Temuco zazrel obchody dom pánov Dolčića a Kolčića. Ľudia si zas podávajú kľučku, zvonec jajčí kdesi vo vnútornostiach domu. Všetci robia, usilujú sa zgazdovať niečo a ísť domov. Majú na koho myslieť, má ich kto čakať. „Kde je môj dom? Kto mňa čaká? Ľakajú mňa niekde?“ Rozum sa mu zaboril kdesi hlboko ako nikdy dosiaľ. Zadivil sa, ako vidí v hlbinách dopodrobna, čo v nich leží. Nezazrel nikde, že by ho priam čakali. Privítali ho ako hosťa. Mal predstavy dosiaľ, na ktorých lipol, ale začali odpadúvať z neho, boli nebodaj len šaľba a klam. Vidí veľmi jasne, že ozaj nemá nikoho. I svet, i Punta Arenas ukázali sa mu v pravej podstate. Bol by hádam zaplakal, keby nebol na ulici. Je na svete celkom sám.

Zmrklo sa mu pred očima, ako mohol osamieť. Keby sa podel niekde v túto chvíľu, nechýbal by nikomu, nikto by nezaplakal za ním. Je zbytočný, nik ho nečaká. A tu v tej tme predstúpi mu jasná postava so žiarou okolo hlavy. Jej vznešená tvár schýlila sa k nemu, vystrela ruky proti nemu…

,Drahá matka! Bohatá a mocná!‘ ozvalo sa v ňom hromovým hlasom. Oči hľadia na ňu žiadostive a dôverne. ,Všetky deti sú mi rovnaké, čakám vás, čakám…‘

I v ňom mocná túžba! Vstúpila doň sila a smelosť. Usilujú sa iní; pracujú ako v horúčke, i on sa ide domáhať k Matke. Nebude blúdiť nepovedome, dávať sa na neisté roboty, hľadať kusy zlata. Nezverí sa už náhodám, zhľadávať, čo sa stratilo a zašutrovalo v zemi. Pôjde za šťastím a bohatstvom, kde je. Tiež je v zemi, ale ho netreba hľadať; čakať hotové, len ho odkliať statočnou, ozajstnou robotou.

Bol ako iný, keď sa vrátil domov. Rozveselil sa. Bol by sa pochválil niekomu veľmi vďačne, že má tiež matku. Vošiel do izby k bratovi, že sa mu zdôverí. Ale ten je v ťažkej robote, píše za veľkým parádnym písacím stolom. I indy ho vídal písať, ale teraz sa musel zadívať naň. Sedí prihnutý, rozšíril lakte, hlavu nachýlil nabok, alebo zas ju prihne nad samý stôl, pozerá cele zblízka, indy zas obďaleč. Ústa sa mu hýbu, sťaby šepnúť peru, kadiaľ orať, nos a oči sa dávajú tiež za perom. Nuž nie je to robota, ale mučenie. Čerti ju vynašli! Vodiť pero neznámymi cestami po papieri, držať medzi prstami tenkú rúčku, že nemáš čo lapiť. Ľahšie by sa trímalo porisko sekery alebo motyky.

Krešmíra zarazilo, že sa dal do písania; jemu ani nezjavil, že ide písať. Vidí, že najskôr domov. Ani sa neozrel oň, hoc je pri ňom a prehrebá sa v truhlici.

Bratstvo sa teda rozviazalo a rozsypalo. Včera mali čosi rečí, dnes už cítiť, že sa rozdvojili. Nie je medzi nimi, ako bývalo. Hľa, načo spadne, kto si nedá pozor, spoliehajúc na city jednotlivca, hoc je brat! Prítulnosť ochladne, nezvieš, iba keď ostaneš sám ako prst.

Zas mu zakývala jasná postava a usmiala sa mu. Neboj sa, ja ťa nesklamem!…

Bolo pozde, keď pán Andrija odložil pero a vydýchol zhlboka, sťaby sa mu bol odvalil kameň zo srdca. A ozaj sa odvalil ťažký kameň. Popreskakoval sluje a výmole ohľadov a váhania, kým neľahol na roveň pevného rozhodnutia. Ako ide skúmave po stránkach, zaplnených riadkami. Nejdú celkom dorovna, ako nevyjde brázda, keď neslúchajú voly, ale sa trhajú do dúbravy. Riadky sa spúšťajú od ľavej ruky nižej a nižej, sťaby nemohli uniesť závažie myšlienky vtelenej do nich. Dielo je nie veľmi pekné. Je, akoby ho pavúk vychodil, keď mu zamočia nohy do čierneho; a predsa je zázračné. Kus papiera pôjde za oceán. Keď ho písali, mali tie a tie myšlienky a city; za oceánom pozrú len na značky a háčky a zvedia, čo myslel a cítil ten, kto ich robil. Písmo nie je smiešna detinská hračka, ale hádam najväčší div, ktorý vynašiel rozum človeka.

List pána Andriju znel takto:

„Drahá moja matko!

Ja, Tvoj syn Andrija, ktorý ti toto píšem, drahá moja majko,[56] nachodím sa chvalabohu v zdraví a spokojnosti. Úfam sa, že i Teba, drahá majko, zastihne môj lístok v zdraví a veselosti. A je zdravý strýc Andrija a celá jeho rodinka? Prosím Ťa, drahá majko, pozdrav všetkých, nevynechaj ani jedného, a strýkovi Andrijovi a strynej Mandalene[57] ruky, nohy bozkávam.“ Nasledujú drahí strýci z blízkeho a ďalšieho kolena po rebríku, ktorým pán Andrija sa už dosť nachodil v svojich listoch; príde i najďalšia rodina, krstní otcovia a matere, priatelia, susedia a naostatok známi, rady krstných mien a priezvísk, tu i tu prezývok. Ako najradšej nosíme čižmy a črievice, ktoré skroja na našu nohu, tak i ľud najviac používa pri dennej potrebe prezývky, ktoré sám odmeral, skrojil a všil na osobu, pekne a priliehavé ako máloktoré čižmy, ktoré nám ušijú na nohu. Potom pokračuje:

„Ja ti píšem z tohoto miesta, moja drahá majko, lebo som ešte vždy tuná a ešte budem, ale sa úfam, nie na dobre, ale len do času. Môžeš vedieť, že ani Amerika nie je už Amerika, čo bola kedysi. Zlato sa vynosilo po troške; lebo ber a ber a nikdy neprilož, vyprázdni sa i najväčšia sypáreň, nieto tu trochu zlata, čo sa rozoslalo po troške, ale na mnohých miestach. Nebolo by bývalo lepšie, mamička moja, keby bolo bývalo všetko, koľkokoľvek ho bolo na pevnej zemi a po ostrovoch, na jednej hŕbke, alebo aspoň na jednej nive, alebo ako povedia, hichneli? Ale tak malo byť a tak vyšlo na veľkú pokutu pre naše hriechy. A tak my, čo okolo zlata robíme, musíme ísť za ním ďaleko, Pánu Bohu za chrbtom hľadať ho na zrnká, a to maličké ako drobný piesok, nikdy nie toľké ako zrnko pšenice, ba ešte ani ako zrnko horčice. Vieme, že dobrého nikdy moc nebýva, len zlého je všade nadostač alebo i viac, ako by ho bolo treba. Ideme po mrcha cestách i necestách, nocúvame na pampe, hoďas prší alebo duje. Vietor sa tu utíši málokedy, duje od svitu do mrku, akoby ho bolo neviem ako treba. Ale i jeho je toľko len preto, lebo je nie nikomu na osoh.

Ale akokoľvek, čo ho je i málo a zbierame ho po zrnkách, babka k babce, budú kapce. Kto ho zas nerozseje po kantínach a ešte horších miestach pri pijatike a iných výstupkoch, lebo sa nájde takých, i inakších príhod a prípadností i s bielym pohlavím. Kto si varuje, tak si nazbiera hŕbočku a keď ju nenechá zas len tak na hŕbke, ale ju premení na peniažky, vždy zhonobí čosi. Peniažky sú taká vec, ktorá sa ľažie, ako u nás tiež hovoria: peniaze robia peniaze. I u mňa ich jesto čosi, hoci i nie toľko, aby mohol pováľať rohy tým, čo ich majú, že i nám zavadzajú s nimi. Drahá majko, Vy viete, na koho to padá, hoc nevypíšem do konca, lebo písať nie je hovoriť. Čo napíšeš, nevieš komu môže padnúť do ruky, hoc môj list posielam na rekomando, aby sa nezatúlal do druhých dvorov. Bárs by ja mohol s ním urobiť cestu a pozrieť, ako sa máte, ako sa vám vodí! Ale to by sa nevyplatilo. List sa sprace kdekoľvek za pár šestákov a ide bezpečne, lebo nežije. Ale my, čo žijeme a máme srdce a vôľu, a veľkú vôľu, musíme čakať a mať trpezlivosť, lebo je cesta drahá a ďaleká. Ach, ako by vďačne šiel a pozhováral sa s Vami; lebo tu, drahá majko, s kým sa môžem vyzhovárať? V dome ani veľmi nestoja o mňa, viem, mám i nepriateľov, ľudia z ostrovov, ktorí nám nežičia, že sme im vraj Vlasi. Môj brat, čo som ho mal za brata, a viac od brata, tiež ochladol a bočí akosi odo mňa. Čo ja chcem, on nechce; čo ja rád, on nerád odrazu. Ej, veru zabudol na mandle, čo ste mu odkladali, figy a roháče[58] (svätojánsky chlieb) a medovníky, čo dostával z Vašej ruky, keď bol malý, i keď podrástol. Koľko ráz ste ho oprali, obšili a preobliekli. Ej, najedol sa tu, najedol, zaodel a zaobul, mňa už netreba. Skočí neraz do mňa a nakričí, sám neviem prečo.

Ja, majko moja milá, ak mám ešte tu ostať, ja už tu nevybudnem sám. Život ako pustovníka sa mi zunoval, chcel by mať dakoho, komu srdce otvoriť. Viete, že som v rokoch, vstúpiť do človečenstva. Malé jarky, nech len trochu nazbierajú vody, hľadia sa zísť s druhými, zlievajú sa s nimi a potokmi, že im púť nevyjde ťažká a zdĺhavá. Samota padá ťažko; rád by sa i sňať s druhom, aby ma do smrti sprevádzal. Keby bol chcel, drahá majko, mohol som mať i dosiaľ tuná, bieleho pohlavia ani tu nechybuje, bolo by z čoho i vyberať. Ale zas mi bolo všakovak vybrať si takú, čo Vy nepoznáte. Čo by Vám z nej bolo, keby sa nevedela pozhovárať s Vami? A tak by bolo najlepšie, drahá majko, poslať mi semka, čo Vám padne do oka a mne by bola súca; lebo viete, že naše dievky, ktoré idú na vydaj, už neznám. Ale Vás prosím, nech bude dobrá, ale i na oko takto, lebo som trochu háklivý. Ak má dáku chybu, radšej mi ju neposielajte.

Dnes Vám je i tu pekných dievok, i našich i iných jazykov, že si mládenec má v čom preberať, keď sa vyhrnú v nedeľu z kostola; ale ako si vyberiem, keď ju neznáte a potom bojsa, mohla by Vám nebyť po vôli. Túto vec Vám kladiem veľmi na srdce, lebo ak by mi zuby klepli naprázdno, ešte by sa ja zobral a prikvitol domov znenazdania, čo by i nedoniesol, koľko treba pováľať im tie rohy a ostal v dedine v hanbe pred našimi nepriateľmi. Ak mi zas pošlete kadečo, neobstál by tu pred nepriateľmi a závistníkmi, lebo by sa radovali, že som hľadal inde chlieb nad pšenicu a nedostal ani otruby. Ak by ste ma obslúžili, ako mi srdce pýta, ostal by tuná ešte dajeden rôčik, kým by nezhonobil trochu zlata, čo ho ešte ostalo z tejto i tamtej strany kanála. Aby videla, že nepôjde na posmech ani na hanbu, ale za poriadneho čeľadníka, posielam Vám túto svoju fotografiu, čo som dal vytiahnuť u najlepšieho fotografa v meste. Nech sa pripáči, ak sa jej zvidí obrázok, nech príde, lebo ak sa jej bude máliť, nájde sa ich ešte na každý prst, a veru nie kadejakých, ktoré by so zatvorenými očima pristali vďačne byť paňou pána Andriju Gojčevića, lebo sa už i teraz, s tým čo má, môže podpisovať statkár, keď za svoje peniaze môže kúpiť i vážnosti i poľa.“

Bolo ešte v liste pozdravov na strýcov, ujcov, bratancov, vrstovníkov a známych. Celá dedina Pravý a Ľavý Zorovac s blízkym a ďalším okolím prijme spomienku od úžiny Magallanesa. Všetko pripravil; doniesol obrázok a nemôže sa vynadívať, aký je hrdý a mocný. Vypučil prsia, na nich kvet, že môžu ho mať za pero. Vlasy ostali prihladené, ani jeden nevyskočil z radu. Iba čo sa otvorili priveľmi; dívajú sa kdesi do povetria, sťaby sa spytovali so strachom: „A kde sa ja beriem?“

„Čo len povedia?“ húta nad obrázkom. „Čo povedia naše, keď sa prizrú tomuto čeľadníkovi? Pomyslia si, že je nie najhorší. I tí na púšti, keď im na žrdi doniesli veľký strapec hrozna, chytili sa palice, prikvitnúť čím skôr do kraja, kde sú také úrody.“



[53] berkshir (angl.) — druh ošípaných vychovaných v anglickom Berkshire krížením domácich ošípaných lincolnshisských a essexských s farebným prasaťom čínskym, románskym a predovšetkým neapolským

[54] vinčisterka (z angl.) — druh pušky

[55] Skating ring (angl.) — miestnosť na korčuľovanie (na kolieskových korčuliach)

[56] majko (chorv.) — mama

[57] Mandalena (chorv.) — Magdaléna

[58] roháče (svätojánsky chlieb) — tropická rastlina z okolia Stredozemného mora (Ceratonia siliqua)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.