Pánik

Predošlí, Katruša.

KATRUŠA (volá za kulisňou): Anna! Anula!

ANIČKA (sebou trhne): Mama volá. Strýčko, keď sa nám to podarí, nuž na mojom veselí budete — no — čo myslíte?

MATÚŠ: Starým svatom.

ANIČKA: To práve nie, ale budete piť. Hriateho budete mať toľko, že sa v ňom kúpať budete môcť.

MATÚŠ: Sláva! To sa moja stará od zlosti rozpučí, alebo sa na kolomaž rozleje.

KATRUŠA (vystúpi nahnevano): Kdeže si? Toľko ťa vyvolávam.

ANIČKA: Odpustite! Neočula som.

KATRUŠA: Čo tu robíš?

ANIČKA (v rozpakoch): No — tu — prosila som strýčka, žeby miesto mňa kvety polial, bo chcem ísť ku tetke, ktorá vraj chorá leží.

MATÚŠ: Áno — áno, leží, veľmi leží, tak leží, že ani nevstáva.

KATRUŠA: Nikde nepôjdeš! Ani na krok! Roboty je vyše hlavy a ty si pôjdeš na prechádzku. To by som aj ja uhádla.

ANIČKA: Kedy mám ta ísť? Otecko — keď bude doma — nepustí ma. Dnes sa to najlepšie hodí, keď ide do mesta.

KATRUŠA (prekvapeno): Čože? Otec ide do mesta?

MATÚŠ: Ano, do mesta veru, lebo potrebujeme pytle a deň so dňa sú drahšie, nuž načo čakať.

ANIČKA (pozerá von oblokom).

KATRUŠA (k Matúšovi): Ty si zlatý človek! Ďakujem ti! (Potlapká ho po pleci.)

MATÚŠ (pýšno): To verím.

KATRUŠA (Aničke): Nuž teda choď, ja nedbám. Pozdrav tetku! Môžeš sa zabaviť, kým sa otec vráti.

ANIČKA: Ďakujem. (Odchádzajúc káže mimikou Matúšovi mlčať.)

KATRUŠA (Matúšovi tajne): Matúško, nezabudni potom, až gazda odíde, bránu otvoriť. (Odíde.)