E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Pánik

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Erik Bartoš, Jakub Košuth, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Výstup 1.

Janík a Anička.

ANIČKA (vskočí oblokom do izby, behá sem a tam, vyskakuje a rukami v povetrí lapá): Tu je, tu je! Sem vbehol otvoreným oblokom.

JANÍK (vskočí za ňou oblokom do izby, pozerá hore): Kde? Kde je?

ANIČKA (poskakuje s miesta na miesto, ukazujúc): Tu je, tu je!

JANÍK: Kde? Kde?

ANIČKA: Tu — tu!

JANÍK: Ale kde, pre pána Jána? Ja nič nevidím.

ANIČKA (zarmúteno): No, keď už odletel… Ach, bol to krásny motýľ. (S výčitkou.) Prečo si mi ho nelapil?

JANÍK: Veď som ho ani nevidel.

ANIČKA: Naozaj? (Šelmovsky.) Ani ja som ho nevidela. (Smeje sa.) Ale som ťa previedla.

JANÍK: Ó, ty ledačina! Takto ma v máji urobí aprílom. Cez celá záhradu bežím, div dušu nevydám, že mi moje nosidlá skoro vypovedaly, skáčem ani žid na hodoch a pre nič za nič.

ANIČKA: Neškodilo ti, Janíčko, aspoň ti driemoty prešly.

JANÍK: No počkaj, ty veselá veverička, veď aj ty mi sadneš na lep.

ANIČKA: Ohó, nie tak rýchlo, ako ty mne. (Koketne škriabe mu mrkvičku.)

JANÍK: A nazdávaš sa, že ti toto odpustím? Oj nie, kvet môj drahý, za túto samopaš ťa musím náležite potrestať, keď nie ináč, aspoň ťa do chuti vybozkávam. (Chce ju bozkať.)

ANIČKA (sa mu vyšmekne): Ohó, panáčku, to neide tak ľahko!

JANÍK: Nazdávaš sa, že ťa nechytím?

ANIČKA: Ako toho motýľa? (Unikne mu.)

JANÍK: Anulienka, očuj, nedopaľuj ma!

ANIČKA: Nehnevaj sa, Janík môj, bo hnev kráse škodí.

JANÍK (mrzuto): Ale keď si dnes taká jakási neobyčajná, veď jedon bozk nie sú svety.

ANIČKA: Myslíš? Nuž dobre, pojednáme sa; bozkáme sa na komando.

JANÍK: A to je už zasa jako?

ANIČKA: Nuž, či nevieš, čo je komando? Bol si predsa vojakom. Staneš si pekne hapták.

JANÍK: A potom?

ANIČKA: Keď načítam tri, smieš ma bozkať. Rozumieš?

JANÍK: Ponížene meldujem, áno, rozumiem.

ANIČKA (komanduje): Hapták!

JANÍK (postaví sa po vojansky).

ANIČKA: Raz — dva — tri! (Predstaví rýchlo pred tvár fertušku, ktorú Janík bozká.)

JANÍK (nahnevano): Ale, choď, ty len zo mňa blázna robíš. Neviem, že ti to vie radosť robiť, keď ma takto trápiť môžeš. (Odvráti sa.)

ANIČKA (lichotive): Už sa len nehnevaj, holúbok môj zlatý, keď raz budeme svoji, potom ti ich na každý termín hoci aj sto dám.

JANÍK: Ach, veď keby to už len bolo.

ANIČKA: No vieš, bolo by bolo, keby otec svolil, ale ten je neúprosný.

JANÍK: Prečo? Čo má proti mne? Nie som ani korheľ, ani kartár, ani ľachtikár, mám svoj diplom, svoje postavenie, že svoju ženu ľahko vyživím.

ANIČKA: Jaj, ale máš predsa ohromnú vadu, pre ktorú ťa môj otec nenávidí.

JANÍK: Akú? Hovor, Anulka, azda ju môžem napraviť.

ANIČKA: Si učeným, školeným mužom, a takého zaťa si môj otec nežiada, teba posmešne volá „Pánikom“.

JANÍK: To viem. Z toho si však nič nerobím. Ide mi hlavne o to, aby som teba, anjel môj, dostať mohol. K vôli tebe i tento posmech znesiem. Celej veci však nerozumiem, keď aj teba dali do škôl.

ANIČKA: Dali, keď museli. Bola to poslednia žiadosť mojej nebohej mamičky, testamentom zabezpečená. Otec bol veľmi proti tomu.

JANÍK: Ja úfam, že časom sa aj on premení.

ANIČKA: Ťažko. On je zarytým nepriateľom každého pokroku, každej vedy a nenávidí každého človeka, ktorý sa týmito zaoberá. (Obzre sa.) Keby ťa tu našiel, mali by sme oba horúci deň.

JANÍK: Neboj sa! Dal som starému Matúšovi na tabák, aby stál na stráži a upozornil nás keď otecko pôjde. A mamička nás azda len nevyzradí.

ANIČKA: Mama? Tá by bola rada, aby som čím skôr z domu odišla. Jej na tom nezáleží, za koho idem, ale či už idem, či sa ma skôr strasie.

JANÍK: To verím, bo jej pri jej fígľoch, ktoré proti tvojmu otcovi spriada, v ceste stojíš.

ANIČKA: No veď, trudno spomínať. Na celý dom svojím počínaním hanbu váľa.

JANÍK: A otec to, prosím ťa, nevie?

ANIČKA: Ani tušenia nemá o tom.

JANÍK: Prečo mu to nepovieš?

ANIČKA: Nechcem hriech robiť a búrku vyvolať v dome.

JANÍK: No, raz sa to i tak dozvedieť musí.

ANIČKA: To hej, a bolo by dobre, že by sa to čím skôr dozvedel, ale nie odo mňa.

JANÍK: Pochopujem ťa, máš veľmi dobré srdce a nežný cit. (Premýšľa.) Vieš ty čo, Anulka, my tú vec predsa len dáme do poriadku a tým nie len našej záležitosti poslúžime, ale i váš dom pred zlým chýrom a špatnou povesťou zachránime.

ANIČKA: Ako to myslíš?

JANÍK: Dobre. Celkom dobre. Zahráme si komediu, do ktorej aj starého Matúša zapriahneme a ktorá nám musí poslúžiť ku

BRÁZDA (k Aničke): Čit, ani slova! Ty tomu nerozumieš, ty čuš!

JANÍK: Učenosť divy robí, ona svety podmaňuje, ba ona nové svety tvorí a čarí.

BRÁZDA: Pletky! Čo nevidím, to neverím. Až sa o tých zázrakoch, ktoré vašími knihami dokážete, presvedčím, potom sa spriatelíme. Do tých čias nemáte v mojom dome čo hľadať. Ruzumiete? Nech sa páči! (Ukazuje mu dvere.)

JANÍK (s poklonou odchádza).

ANIČKA: Ale, otecko!!

BRÁZDA: Čit! Ani slova! (Prejde do popredia.) Ty tomu rozumieš ako hus pivu. (Zapaľuje fajku.)

JANÍK, ANIČKA (posielajú si bozky za chrbtom Brázdovým).

BRÁZDA (kýchne).

JANÍK, ANIČKA (preľaknuto odskočia. Janík vybehne von. Anička fertuškou oči utiera a vzdychá).




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.