Pánik

Katruša, predošlí.

KATRUŠA (vbehne s hrncom a a varečkou v ruke): No, čo je už zasa. Čo máte medzi sebou, že plače ani čo by jej z hrnca vykypelo.

BRÁZDA: Ženský plač a mačacie slzy jedno a to samé. Jedna žena plače od zlosti, druhá z figliarstva a tá tretia z dlhej chvíle, keď nemá čo robiť.

KATRUŠA: Každý na tie ženy šomre a predsa by vám mužom pripekalo, keď by ste nás nemali.

BRÁZDA: Zakiaľ muž ženy nemá, nuž mu pripeká, ale keď ju raz dostane, potom mu už zrovna prihára.

KATRUŠA: No — nevídali, ty máš čo hovoriť.

BRÁZDA: Azda nemám? Či som nezakázal, že toho „Pánika“ do domu púšťať nesmiete? Sotva že však nohy z domu vytiahnem, už je tu. Ale pravda: žena žene doženie.

KATRUŠA: Ja ho nevolám a keď príde, nech si príde, však ku mne nechodí.

BRÁZDA (podráždeno): No, to by bolo — ešte treba.

KATRUŠA: Div by to nebol. Celý deň čo deň zháňaš sa po peniazoch a o mňa sa ani neozreš. (Zavzdýchne z hlboka.) Ach, veď ani neviem, že mám muža…

BRÁZDA: No, no, no, už zasa tá stará nóta. Vám ženám ani čert nevyhovie.

KATRUŠA: Čo by nevyhovel, kto však ženu zanedbáva, ten zrejme dokazuje, že ju nemiluje.

BRÁZDA: Meleš bez vody, len aby si zamlela to, o čom bola reč, o „Pánikovi“. Čo tu hľadal? Kto ho pustil? He??

KATRUŠA: Čo tu hľadal? Kde je holubica, tam aj holuby doletujú.

BRÁZDA: No, veď ja tým vyholubím! Ešte tejto jasene musí sa dievča vydať.

KATRUŠA (stranou): Chvala Bohu! (Brázdovi.) No tak, chceš, aby sa vydala a predsa nedovolíš šuhajom do domu chodiť.

BRÁZDA: Tomu vypanenému „Pánikovi“ nedovolím. Je tu dosť gazdovských mládencov, nech si z tých vyberie. S toľkým venom, koľké ja jej dám, hoci ktorý ju rád za ženu pojme.

KATRUŠA: Ale či ona za hoci koho pôjde? Keď si ty ju chcel za sedliaka vydať, nemal si ju za frajlu vychovať. Nerovná zápraž dobre neťahá.

BRÁZDA: Nemal-nemal, však vieš, že som musel a dievča musí tiež to robiť, čo jej ja kážem. Rozumieš?

KATRUŠA (s úsmevom): Rozumiem — rozumiem, ale či ona porozumie, to neviem. Žeby ona išla za muža, ku ktorému žiadnu lásku necíti, žiadnej náklonnosti nemá, to pochybujem.

BRÁZDA (nahnevano): Láska — láska — a zas len láska, azda vám tej lásky sám čert, prepitujem, na — namlel. Mladá z lásky umiera a stará neprestajne lásku mele. Každé druhé, tretie slovo je u nej láska.

KATRUŠA: Kde nie je láska, tam žiaľov na stá.

BRÁZDA (smeje sa): Ha — ha — ha, kde sú peniaze a majetok, tam je aj láska a kde je bieda, tam aj láska zuby cerí.

KATRUŠA: Mýliš sa. Lásku zlatom nekúpiš, ako jalovicu alebo prasa na trhu. Láska rodí sa v srdci a jedno srdce druhého sa týka. Tak to máš aj u Anuly a u „Pánika“.

BRÁZDA (výhražne): No však ja tým natýkam, že im obom chuť prejde.

KATRUŠA: Nič nespravíš. Ku láske neprinútiš ani prosbou, ani hrozbou, ale ju ani nezahubíš. Má-li ona „Pánika“ skutočne rada, nuž môžeš sa ty na hlavu postaviť, predsa budú svoji. Darmo čo sa pred celým domom, ba pred celou dedinou smiešnym spravíš. (Odíde.)