Pánik

Katruša, predošlí.

KATRUŠA (nesie vodu, vidiac Janíka, zľakne sa, že vodu vyleje): Ach! Pre Boha!

BRÁZDA: No, no, čo je?

KATRUŠA (k Janíkovi): Tak som sa vás zľakla, kadiaľ ste vošli.

JANÍK: Učenému človekovi ľahko kamkoľvek voísť. Spomínali ste ma, nuž som sa zjavil.

BRÁZDA: Tam za záclonou bol ukrytý.

KATRUŠA (zdeseno): Za záclonou? (Stranou.) Kristove muky, ten videl a očul.

JANÍK (Katruši): Prišiel som domácemu pánovi dokázať, aká veľkú cenu má učenosť a veda, žeby sa s ňou už raz spriatelil.

BRÁZDA: No, len chytro — chytro, lebo nemám mnoho času pre vaše hlúposti.

JANÍK: Prosím, môžme hneď začať. Vy, najbohatší človek na celom okolí, večeráte tvrdé vajcia s chlebom a zapíjate mliekom, prečo si pečienku nedoprajete?

BRÁZDA: Preto, lebo ju nemám.

JANÍK: No vidíte, ja vám ju svojou vedou pričarím. (Zaklope trikrát na stôl.) Prosím, otvorte priečinok a pochutnajte si.

BRÁZDA (urobí tak a vyloží pečienku).

JANÍK: Nech sa vám páči! Kačka je výborná, mladá.

KATRUŠA (prestrašeno stranou): Matička sedmibolestná! Čo to bude len ďalej.

JANÍK: Pravda za kačkou nechutí mlieko, ani voda, o veľa lepšie je vínko. (Zaklope trikrát na kulisu, za ktorou ukryté je víno.) Prosím, pani Brázdová, tam najdete vínko, podajte ho pánu manželovi!

KATRUŠA (rozpačite): Ale — veď — ach — ach! (Vytiahne víno a postaví na stôl.)

JANÍK: Nebojte sa, vínko je dobré a (ku Katruši) žeby sa i vám niečo ušlo, nuž pár koláčikov neuškodí. (Klope na truhlu, vytiahne koláče a položí na stôl.) Nech sa páči!

BRÁZDA: Do paroma, čože vy čariť viete?

JANÍK: Oj, nie prosím, veď chytrosť nie sú žiadne čiary. Aby ste však nemysleli, že len jedlá viem nastoliť, ukážem vám i to, že viem i vašich najväčších nepriateľov docitovať.

BRÁZDA (prekvapeno): Ešte že čo?

JANÍK: Neveríte?

BRÁZDA: No, to by som vskutku rád videl.

JANÍK: Počul som, že ste nedávno v hostinci mali akúsi mrzutosť pri kartách s kominárom Čiernym. Aby som ho upokoril za tie urážky, ktoré si proti vám dovolil, sem vám ho docitujem. (Ide ku šatni zaklope, trikrát na ňu, otvorí ju a ťahá Miška.) Poďte, poďte, pán súsed, nebojte sa, nič sa vám nestane.

KATRUŠA (zalomí rukami): Pre živého Boha!

MIŠKO (vyskočí so šatne, pomateno otáča sa v izbe, zazrúc Brázdu uteká von).

BRÁZDA (skočí, zatne päste): Rozdrúzgal by som ho ako orech.

JANÍK: To je váš prvý nepriateľ. Či mám i druhého docitovať? Na príklad stárka z Červeného mlyna, ktorý vám všetku vodu odráža?

KATRUŠA (prosebne): Nie — nie. Prosím vás, ja to neprežijem, ja zahyniem hrôzou.

BRÁZDA: Ba áno, pán súsed, docitujte toho kujona, nech sa mu raz do očú pozrem. Keď sa vám ešte i toto podarí, už budeme kamaráti.

JANÍK (klope znova na šatňu, otvorí ju a ťahá Paľka): Poďte, poďte, pane Vodička, nebojte sa, nič sa vám nestane.

KATRUŠA: Bože buď hriešnej duši milostivý! (Sklesne na stoličku.)

PAĽKO (vystúpi s hlavou sklonenou, jedon bok má začiernený, trasie sa): Pro — prosím, ja — ja — ja…

BRÁZDA (panovite): Marš z môjho domu!

PAĽKO (so strachom odíde).

BRÁZDA (k Janíkovi): Pán súsed, tu je moja ruka, od dnešného dňa sme najlepší kamaráti. Vy ste znamenitý človek, keď by moja dcéra doma bola, hneď vám ju oddám.

JANÍK (natešeno): Vskutku? Dovoľte teda, ja si ju docitujem.

BRÁZDA (prekvapeno): Čože — aj ju?

JANÍK: Ako ste videli, viem vašich nepriateľov docitovať, nuž čože by som nevedel tú, ktorá je môjmu srdcu najmilšou.

BRÁZDA: Nato sa ešte rád podivám, a ak si ju docitujete, tak je vaša. (Podá mu ruku.)

JANÍK (radostne): Sláva! (Kľakne pred oblok, kde je Anička ukrytá, otvorí náručie a nadšene volá): Anička! Anjel môjho žitia! Sme šťastní, bo otec už dovolil, že budeš mojou. Poď, pospiechaj do môjho náručia, na moje srdce, plné čistej lásky k tebe!

ANIČKA (vybehne a padne Janíkovi do náručia): Janík môj!