ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ivan, Miško, Paľko.

IVAN (sedí na pohovke a číta noviny).

(Počuť klopať.)

IVAN: Slobodno!

MIŠKO, PAĽKO (vstúpia prostriedkom): Servus Amice! Na zdar!

IVAN (vstane a podá im ruku): Na zdar! Vítajte!

MIŠKO: No, čo robíš?

PAĽKO: Ako sa máš?

IVAN: Ďakujem, dobre. Nech sa vám páči sadnúť. (Ukazuje na pohovku.)

MIŠKO, PAĽKO: Ďakujem. (Sadnú na pohovku.)

IVAN (vezme stoličku a sadne naproti): Čo dobrého vás ku mne v takýto nezvyčajný čas donieslo? (Ponúkne im papirosky.)

MIŠKO, PAĽKO (vezmú si po papiroske): Gratias! Vďaka!

MIŠKO (obzerá sa po izbe): A či len sám?

IVAN: Ako vidíš, len sám.

PAĽKO: Pani manželku nemáš doma?

IVAN: Je v záhrade so svojmi priateľkami.

MIŠKO: Tým lepšie, že sme sami, lebo nesieme ti zaujímavú novinu, ktorú —

PAĽKO (pokračuje): tvoja pani nesmie sa dozvedieť.

IVAN: Som veľmi zvedavý.

MIŠKO (vytiahne pozvánky a jednu z nich podá Ivanovi): Čítaj!

IVAN (číta): Veľká slovenská zábava v hostinci „Pod Lipou“. (Vstane.) Tú samú pozvánku som i ja dostal. (Položí pozvánku na malý stolík.)

MIŠKO (vstane): Nuž a?

PAĽKO: Ideš?

IVAN: Nie, neidem.

MIŠKO (prekvapene): Čože? Ty neideš? To nemožno. Stránsky, prvý slovenský pravotár v našom meste neide na takúto skvelú slovenskú zábavu!

PAĽKO: Svet ťa odsúdi, že zo slovenského ľudu žiješ, ťažíš a jeho snahy nepodporuješ. Pekný rodoľub! Pováž len, že je to prvá skvelá slovenská zábava v našom meste.

IVAN: Vám sa to ľahko povie. Ste slobodní mládenci. Natiahnete svoj ľak, kľak, frak a ste hotoví, ale ja mám ženu, ktorej treba toiletta, môjmu postaveniu zodpovedajúca, a tá v terajších, módou prekabátených časoch vyberá špiky z vrecka.

MIŠKO: Láry-fáry! To je len planá výhovorka! Musíš ísť so ženou?

PAĽKO: Ale to… Choď sám.

IVAN: Ja sám? Bez manželky? To nemôžem urobiť.

MIŠKO: Prečo nie? Čože si pod papučou?

PAĽKO: A nemáš ani kúsok samostatnosti a slobody? (Sopne ruky.) O, človeče: ožeň sa — doskáčeš!

MIŠKO: No, zavesíš si slučku na krky. (Smeje sa, ukazujúc na Ivana.)

PAĽKO: Koho voľnosť premáha a sloboda mrzí, nech sa ožení. (Ukazuje na Ivana.) Živý príklad!

MIŠKO: Od ohňa, povodne a zlej ženy uchovaj nás, Pane!

IVAN: Ale netárajte také hlúposti!

PAĽKO (k Ivanovi): No, darmo je, brat môj, na tebe najlepšie vidíme, že žena mužovi — flajster, a on jej pastier!

MIŠKO (popevujúc na známu nôtu „Ja parobek z Kapušian“ žartovne Ivanovi):

MIŠKO, PAĽKO (spolu):

PAĽKO (s druhej strany):

PAĽKO, MIŠKO (spolu):

PAĽKO, MIŠKO:

IVAN: No len si zaspievajte, veď i pesničke bude raz konec, až sa oženíte.

MIŠKO: To si brat môj, ešte rozmyslíme.

PAĽKO: Žena nie sú husle, aby si ich, pohrajúc si na nich, na stenu zavesil.

MIŠKO: A stonať pod ženiným komandom, aby človek všetkých stykov s predošlými priateľmi zriecť sa musel, ako ty, je nemilou vecou.

PAĽKO (vpadne mu do reči): A aby vždy bol domácim väzňom a na nijaká zábavu ísť nesmel, ako ty, nie je nič vábneho.

MIŠKO: To všetko viac odstrašuje od ženby, ako čo by k nej vábilo!

IVAN: Vy rozprávate, ani čo by som ja nesmel ísť na tú zábavu. Prečože by som nesmel?

MIŠKO: Keď sa ženy bojíš!

PAĽKO: Keď nechceš mať hriech v dome a búrku v kalendári!

IVAN: To nestojí. Povedal som vám, prečo neideme. Teraz je už neskoro dať žene šaty robiť, nemôžeme ísť.

MIŠKO: A musíš ty vo dvoch osobách ísť, nemôžeš ísť sám?

IVAN: To by bolo neslušné, aby som šiel bez ženy.

PAĽKO: Neslušné? Aká neslušnosť? Keď sa ťa kto opýta, prečo žena neprišla, povieš, že ju hlava bolí, že ju zub bolí, že ju noha bolí, že má migrénu atď.

MIŠKO: Sto výhovoriek najdeš na omluvu slušnosti. Len poď!

PAĽKO: Poď, Ivan, poď! Zabavíme sa ešte raz spolu tak po mládenecky.

IVAN: Urobil by som vám to k vôli, ale jej to bude veľmi ľúto, keď zvie, že idem sám.

MIŠKO: Komu bude ľúto?

IVAN: Nuž žene. I ona by možno rada išla.

PAĽKO (k obecenstvu): Už zasa má tú nešťastnú ženu na mysli, on je ňou celý pomútený.

MIŠKO: Nuž a musí to ona zvedieť?

IVAN: To je dobré. Musím sa predsa obliecť. A ona má šatnu v moci.

PAĽKO: Viete čo, páni, poďme v krojoch. Ja mám i tak lak, frak a klak v čistiarni.

MIŠKO: Ba azda v záložni (smeje sa).

PAĽKO (obzerá sa): Nekrič tak! Ja ti zaopatrím kroj a bude dobre.

MIŠKO: Sláva, Paľo! Aspoň raz si akosi šikovno pohol rozumom. Pôjdeme v krojoch. No, čo Ivan?

IVAN: Dobre teda, urobím vám to k vôli. Zahrám si raz na slobodného manžela.

MIŠKO, PAĽKO: Sláva bratku! (Schytia ho na ruky.) Všetko za národ!

IVAN: Ano, donášam to v obeť národu. A na to si zapijeme. (Zazvoní.)

Katka, predošlí.

KATKA (Vystúpi z ľava): Prosím?

IVAN: Dones, Katka, víno a tri poháriky.

KATKA: Prosím! (Odíde.)

MIŠKO: Nie je div, že náš Ivan ide tak ťažko z domu, keď má vedľa ženy ešte takúto cicuľku v dome.

PAĽKO: Je to dievča, ani iskra, samý oheň! Ivan, treba sa mať na pozore!

IVAN: Tak rozpráva človek, čo brojí proti ženám. Ale kto najviac haní, najskôr kúpi.

KATKA (Donesie fľašu s vínom i poháriky a postaví na stôl): Nech sa páči! (Odchádza.)

IVAN (nalieva víno do pohárkov): Katka!

KATKA: Prosím?

IVAN: Pani je ešte v záhrade?

KATKA: Áno, prosím. Je tam milosťpani Sykorová i milosťpani Bradáčová.

IVAN: No, dobre — aspoň sa nenudí.

MIŠKO (k obecenstvu): Samé návštevy!

PAĽKO (blíži sa záľubne ku Katka a pýta sa jej): I moja pekná máva návštevy?

KATKA: A koho?

PAĽKO: No, no, na príklad nejakého — mladého — driečneho kaprála? (Salutuje.)

KATKA (sa smeje): Hi-hi-hi! No, veď do kuchyne mi pán major iste chodiť nebude a vás si neprosím. (Zasalutuje a odbehne.)

Predošlí, bez Katky.

IVAN, MIŠKO (sa smejú): Ha-ha-ha! Už vieš všetko!

PAĽKO: Vyzná sa v odpovedi, ako každá žena.

IVAN (núka vínom): No, zapi si žlč, proti ženám! Na zdar našej zábave! (Zdvihne pohár a štrngne obom.)

MIŠKO: Živili!

PAĽKO: Miluj národ, pravdu a svoju reč! No, chráň sa ženy! Ex! (Vypijú).

IVAN (chce znova naliať).

MIŠKO, PAĽKO (zachytia poháriky): Vďaka!

IVAN: Ešte jedon.

MIŠKO: Ďakujem. Ja viac nechcem.

PAĽKO: Ani ja. Víno je tuhé, rozpaľuje a mne dosť Katka navatrila.

MIŠKO (pozre na hodinky): Čas beží. Treba nám ísť domov poriadky porobiť. S Bohom, Ivan! O hodinu ťa čakáme. (Podá mu ruku.)

PAĽKO: Za ten čas obstarám kroj pre teba. Zabavíme sa znamenite. Mne sa snívalo o kvetoch; to značí radosť. A sotva som z domu vyšiel, stretol som kominára; to značí zasa šťastie. Nuž, ja isto vyhrám tých sto korún.

IVAN: Akých sto korún?

MIŠKO: Nečítal si na pozvánke? (Vytiahne pozvánku a číta). Náš stotý hosť poctený bude pekným vencom a 100 korunami. (Odhodí pozvánku na stôl.)

IVAN (Paľkovi): No prajem ti, kamarát, aby si ty bol tým šťastným stotým!

PAĽKO: Dajže Bože! Ale kto má šťastie v láske, nemá šťastia vo výhre. (Miškovi.) Poďme, poďme, čas uteká. (Ivanovi.) Servus braček. Nezabudni, že slovo robí muža. (Podá mu ruku a odíde prostriedkom.)

MIŠKO (podá Ivanovi ruku): Nazdar! Do videnia! (Odíde za Paľkom.)

IVAN: O hodinu som u Vás. S Bohom! (Odprevadí ich ku dverám.)

Ivan, Oľga.

IVAN (vráti sa a rozmýšľa): Čo len poviem žene? Ako sa vyhovorím?

OĽGA (vystúpi z ľava, trhá s králika lístok po lístku a hovorí): Ľúbi ma zo srdca, zo zvyku, povrchne, málo, nič. Ľúbi ma zo srdca — (Odhodí kvet. Radostne.) Áno, ľúbi ma zo srdca, tak ako ja ho ľúbim. —

IVAN (ide jej v ústretí): Láska plodí lásku, moja drahá.

OĽGA: A ty tu, mužík môj? Nazdávala som sa, že si nie doma.

IVAN: Ba som doma, čítal som noviny.

OĽGA: A prečo si neprišiel za nami do záhrady?

IVAN: Nechcel som vás v besedovaní mýliť. Ja viem, že si ženy rady poklebetia, keď sú samé.

OĽGA: Oj, neklebetily sme o ničom takom, čo by si ty nebol mohol počuť. Bola tu Sykorová a Bradáčová volať ma na dnešnú slovenskú zábavu.

IVAN: A ony idú?

OĽGA: Áno, idú, a prosily ma, aby som i ja išla. Ja som sa im vyhovárala, že som nie prichystaná na zábavu, že nemám súcej toiletty, že nám pozvánka neskoro došla, tak že nebolo času šaty dať spraviť.

IVAN: Nuž a?

OĽGA: To všetko nepomohlo. Ony mi nahovorily, že môžem ísť v kroji, bo že všetky mladšie dámy idú v krojoch, nuž a tie mám až tri. (Lichotive túli sa k Ivanovi.) Ivuško môj, či ma ty ozaj ľúbiš?

IVAN: Máš azda príčinu o mojej láske pochybovať? (Objíme Oľgu.)

OĽGA: Dosiaľ nemám príčiny. Jestli ma však naozaj miluješ, nuž nebude ti ťažko mi malú obeť lásky priniesť: veď láska schopná každej obeti, láska všetko znáša.

IVAN: A jakú obeť lásky žiadaš odo mňa, anjel môj?

OĽGA (hľadí mu záľubne do očú): Ivan môj, poďme na dnešnú zábavu. Prosím ťa, urob mi to k vôli. (Hladká ho.)

IVAN: Olinka, divím sa ti, že niečo takého môžeš žiadať, teraz v poslednej chvíli.

OĽGA (zadivene): Prečo?

IVAN: Preto, že je už neskoro. Mala si sa prv rozhodnúť.

OĽGA: Prečo by bolo neskoro. Ja som hneď pristrojená. Ku kroju mi netreba frizury. A ty sa len oblečieš! Ešte máme hodinu času. (Prosebne.) Ivanko, urob mi to k vôli! Poďme!

IVAN (v rozpakoch): Ale — vidíš — to neide. Ja by som bol musel svoje úradné záležitosti podľa toho zariadiť.

OĽGA: Úradné záležitosti — veď večer a v noci neúraduješ.

IVAN: To nie — ale — vieš —

OĽGA: Ale?

IVAN: Musím odcestovať — áno — musím — úradne odcestovať.

OĽGA (prekvapená): Úradne odcestovať! — na noc?

IVAN: Nie na celú noc, buď pokojná, ja vrátim sa ešte možno pred polnocou.

OĽGA: Ale veď si nič nespomínal, že musíš odcestovať.

IVAN: Prišlo to náhle, nepredvídano, anjel môj. Dostal som telegram, ktorým ma volajú do porady — ide o vec dôležitú — veľmi dôležitú! (Pozre sa na hodinky.) Svrchovaný čas. (Zazvoní.)

Katka, predošlí.

KATKA: Prosím?

IVAN: Dones mi plášť a kapsu, musím odcestovať.

KATKA: Prosím. (Odíde v pravo.)

OĽGA (smutne): Teda skutočne odídeš?

IVAN: Musím, čo i nerád. Povinnosť je povinnosť. Zavolaj si niektorú priateľku, aby ti čas prešiel.

OĽGA: Pôjdem k priateľke Ružene, s ňou mi ešte najveselejšie večer prejde.

IVAN: No, želám ti dobrú zábavu, žienka!

KATKA (nesie plášť, kapsu, klobúk a podáva Ivanovi): Nech sa páči!

IVAN: S Bohom buď, anjel môj drahý! (Bozká jej ruku i čelo.)

OĽGA: S Bohom! Šťastlivú cestu!

IVAN (vezme plášť, kapsu, klobúk): Pá žienka! (Odíde prostriedkom, ešte sa raz vráti, objíme i bozká Oľgu a odíde.)

Predošlé samé.

OĽGA (hľadí za ním, pošle mu bozk, zatým prejde do popredia a hovorí sama sebe): Zdá sa, že chladneme. Z prvu by bol i desať procesov zameškal, len aby mi bol mohol niečo k vôli spraviť, aby mi bol mohol radosť urobiť, a teraz? — Teraz už ani len jednu večernú cestu nechce mi k vôli odložiť. (Katke.) Katka, dones mi klobúk a plášť.

KATKA: Prosím. (Odíde.)

Oľga sama.

OĽGA (ide k stolíku vezme knihu a číta): Šťastie lásky je blažený sen, šťastný, kto prebúdza sa z neho s úsmevom spokojnosti; avšak beda tomu, kto z neho precitne so slzou zklamania. (Zamyslí sa — zrazu odloží knižku.) Nie, nebudem viac čítať, uviedlo by ma to do pokušenia. (Sadne ku klavíru a hrá s citom: „Nebanovala bych…“ vstane.) Ani to ma neteší. (Zbadá pozvánku.) Ach pozvánka na dnešnú zábavu. Čo tu robí? Či ju Ivan čítal?

Katka, Oľga.

KATKA (vystúpi z prava a nesie klobúk, kapsički i plášť): Prosím, milosťpani, či tento klobúk?

OĽGA: Ktorýkoľvek, i ten je dobrý.

KATKA: A či mám milosťpaniu odprevadiť?

OĽGA: Netreba, veď idem len ku slečne Ružene do susedov. — Daj pozor Katka! Zamkni dom, aby ti nik dnu nevošiel a keď všetko usporiadaš, môžeš si ľahnúť. Ja mám kľúč od domu v kapsičke, nebudem ťa budiť.

KATKA: Dobre, prosím. (Kladie na podnos fľašu i poháriky a chce to odpratať.)

OĽGA: A kto tu bol, keď máte tu fľašu a poháriky?

KATKA: Pán Štetka a pán Straka.

OĽGA: Tí dvaja veselí kompáni? A nevieš, na čo prišli?

KATKA: Nakoľko som počula a vyrozumela, prišli pána volať na dnešná zábavu.

OĽGA: A pán, čo im povedal?

KATKA: To už neviem prosím, ako sa dohodli.

OĽGA: Úbohý Ivan, zaiste mu bolo ľúto, že sa nemôže ísť zabaviť, a ja som ho ešte roztrpčovala. Keď príde, odpýtam ho a napravím všetko svojou láskavosťou. (Ku Katke.) S Bohom, Katka! Daj pozor! (Odíde prostriedkom.)

KATKA: Ruky bozkávam, milosťpani!

Katka sama.

KATKA: On by sa rád zabavil — ona by sa rada zabavila, a ono (ukazuje na seba) by sa ešte najradšej zabavilo, len — keby malo s kým. (Sadne si pohodlne na pohovku.) Keďby tak moj Petrík vedel, že je tu zábava, iste by došiel a mňa vyviedol, vyvrtel do chuti, ale chlap do sveta a žena nech doma sedí. (Zíva.)

Petrík, Katka.

(Počuť klopať.)

KATKA (trhne sa): Ja som dvere nezamknúla, (prekvapene) niekto vošiel, a som sama.

(Počuť znovu klopať.)

KATKA (v rozpakoch): Čo urobím? (Schová sa za záclonu a volá.) Slobodno!

PETRÍK (vystúpi, v ruke má cestovný vak, v druhej niekoľko škatúľ spolu sviazaných i na pleci prehodené spolu sviazané balíky.): Dobrý večer! (Točí sa dokola.) Či tu tiež niet nikoho?

KATKA (vyskočí s krikom): Petrík! (Chytí Petra za ruky a vrtí sa s ním dookola.)

PETRÍK: Pozor! Hej! Počkaj!

KATKA (zastane): Ale Petrisko — Peter — Petríčok môj zlatý, vítaj! (Točí sa s ním na druhú stranu.) Vítaj — vítaj — vítaj!

PETRÍK (kričí): Dosť — už dosť! (Pustí všetko z rúk.) Pre pána Jána, čo sa ti robí, veď sa mi to pozabíja a bude harmatanec.

KATKA: A čo to nesieš v tých škatuliach?

PETRÍK: A ja viem, čo mi tá naša stará škatuľa do všetkých tých škatúľ naškatulila? Nakázala mi, aby som dal pozor, lebo, že ak to v poriadku nedonesiem, vlasy mi ošklbe. Ja s tým idem celou cestou ani svätý s olejom, a keď to šťastne na miesto donesiem, ty mi dopomôžeš k hriechu.

KATKA: Beda, prebeda! Ale veď sa možno nič nestalo. (Sbiera škatule a odkladá na bok.)

PETRÍK: No, ja neviem. Jestli sú tam poháriky so zaváraním, alebo vajcia, bude škvarenina.

KATKA: Pohostíme sa.

PETRÍK: No, veď sa pohostíš! Naša stará je horšia od čerta. Jestli sa čo zabilo, doletí ani šarkan a pripraví nám hostinu (škrábe sa za uchom), že jej budeme mať všetci dosť.

KATKA. No-no-no, len nemaľuj čerta na stenu. Všetko bude dobre, len keď si tu! (Udre ho po chrbte.)

PETRÍK: Ale čo si dnes taká neobyčajná, ani čo by si bola želiezko našla.

KATKA: Teším sa, že si došiel, lebo som sama doma.

PETRÍK (k obecenstvu): No, to trafil kocúr na slaninu, pohostí ma ani grófa!

KATKA: Vieš, Peter môj, dnes je tu zábava v meste, veľká slovenská zábava. Ja som sa práve starala, s kým by som mohla ísť, zrazu si ty došiel. (Postaví sa mu k boku, radostne.) No, chváľa Bohu, už mám gavaliera! Pôjdeme, Peterko, čo?

PETRÍK (záporne krúti hlavou): Z tej múky ty koláčov nenapečieš.

KATKA: Prečo? Petrík, ty vieš, ako ja rada tancujem, nuž prečože by si mi to k vôli neurobil?

PETRÍK (vytiahne papier z vrecka): Pozriže, koľký lajster vykonávok mi stará načarbala, že keby som celú noc behal, ešte to všetko nevykonám. A potom, veď ide i starý k vám, nemôžeš odísť z domu.

KATKA: Ktorý starý?

PETRÍK: Môj pán. Tu mu nesiem kapsu a on sa kotúla za mnou, čo chvíľa je tu.

KATKA (ide k stolíku): Človek sa nikdy nemá vopred tešiť, obyčajne sa mu to pokazí. Škoda zábavy! (Utre si oči.)

PETRÍK: Škoda! No, ale čo Boh s jednej strany ujal, môže nahradiť na druhej. (Ukazuje na fľašu, k obecenstvu.) Dobré víno, samo sa núka. (Vezme fľašu a upije z nej.)

KATKA: Ale muž nemá srdca, nemá lásky ku žene.

PETRÍK (s fľašou ide ku Katke): Dobrá žena spraví dobrého muža. (Pohladí Katku po pleci.) Nehnevaj sa Katka, veď čert nevie, čo Pán Boh dá. (Stane za Katku, vydvihne fľašu a pije.)

KATKA (vzdoruje): Všetci ste rovnakí, ako by vás na jednom kopyte robili. To je potom život!

PETRÍK: Katka, Katka! I v pekle je dobre, keď máš strýca diabla. (Ukáže na fľašu a upije, zabudne sa a hladkajúc si brucho, zavzdychne hlasno.) Ach, to je dobré!

KATKA (sa obozre): Čo je dobré?

PETRÍK (skryje chytro fľašu, rozpačite): Hm — ja len myslím — hm — že aké je to dobré, keď sa môžem k tebe, anjel môj, len aspoň pritúliť. (Túli sa ku Katke.)

KATKA (odstrčí Petríka): Daj mi pokoj, ty falošník!

PETRÍK (zatacká sa a vypustí flašu na zem).

KATKA (ľakne sa a skríkne): Jaaj!

PETRÍK (zdesene chytí sa za hlavu): Óóó! Óóó! Svätá Dorota, oroduj za nás!

KATKA: Peter, čo si to urobil?

PETRÍK: Ja — ja — ja som chcel len tebe — áno, len tebe na smierenie ponuknúť.

KATKA: Necigáň. Ty si zase maškrtil a Pán Boh ťa potrestal. Čo si si teraz navaril, to máš. Ja mám s tým pokoj. (Dá ruky v pás.)

PETRÍK (urobí tiež tak): A ja podobne.

KATKA: Nemal si kradnúť.

PETRÍK: A ty si nemala zabiť.

KATKA (s rozkazom): Teraz si črepy sobier, odprac, dlážku poutieraj a čo od pánov utržíš, až budú víno pýtať, to si schovaj na pamiatku. Len si to skľuď!

PETRÍK: Ja? Ešte že čo. Ja som hosť, mne sa to nepatrí. Ty si ma čo hosťa mala vínom ponúknuť, ale nie fľašu z rúk vyraziť. (Napodobní Katku.) Teraz si črepy sobier, odprac, dlážku poutieraj a čo od pánov utržíš, až budú víno pýtať, to bude tvoje, ja si z toho neprosím. Len si to pekne skľuď!

KATKA (sadne pohodlno na konec pohovky a založí si ruky): To by sa mi chcelo.

PETRÍK: No — ani mne sa ver nechce. (Sadne na druhý konec, zapáli si papirosku a spraví sa pohodlným.)

(Očut zvoniť.)

KATKA, PETRÍK (skočia na rovné nohy).

KATKA: Ktosi ide.

PETRÍK: To iste môj starý.

KATKA: Chytro upratuj!

PETRÍK: On ma tu nesmie zastihnúť. (Behá hore dolu.) Ja som už mal konať svoje vykonávky.

KATKA: No, len mi pomôž!

KATKA, PETRÍK (sbierajú črepy a vyhadzujú von oblokmi, upratujú škatule).

(Dvere sa otvoria — Petrík vlezie pod stôl.)

Jablonický, predošlí.

JABLONICKÝ (silný, veselý, starý pán): No, čo sa tu robí? Dom otvorený, izba otvorená a nikde nikoho. Tu by mohol, ad animam, celý dom vykradnúť.

KATKA: Ponížene pekne vítam, pán veľkomožný.

JABLONICKÝ: A bene est, našu veselú Katku nám predsa nik neukradol.

KATKA: Načo by som komu bola. Ten, kto by ma dnes vzal, zajtra by ma iste rád nazpäť doniesol.

JABLONICKÝ: No, o tom potom. A kdeže sú ostatní?

KATKA: Pán musel odcestovať a pani, aby jej smutno nebolo, išla na besedu k známej slečne. Či zabehnem pre milosťpaniu?

JABLONICKÝ: Ach, ba, nechaj ju, nech sa len zabaví, veď ja tu ostanem so pár dní a tým ju to radostnejšie prekvapí, keď ma tu neočakávano najde.

KATKA: Nech sa páči sadnúť. (Ukazuje na pohovku.)

JABLONICKÝ: Ďakujem ti, Katka. To mi je nízko, tam ja nerad sedávam, radšej sa tu k stolu usadím. (Popráva si stoličku.)

KATKA (k obecenstvu starostlivo): O, svätý — rohatý! To bude včul pekná paráda, až ho ten tam najde. (Skríkne a beží k oknu.) Jaj! Pre Boha! (Hľadí von oknom.)

JABLONICKÝ: Čo je, Katka? (Ide k obloku a hľadí von.) Čo sa robí?

KATKA: Tak sa čosi ožiarilo, ani čo by horelo. —

JABLONICKÝ: Kde? Kde? (Pozerá von oknom.) Ja nič nevidím.

KATKA: Tam dolu. (Ukazuje za chrbtom Jablonického Petrovi, aby vyšiel von dvermi.)

PETRÍK (vylezie zpod stola, beží po prstách ku dverom, pošle bozky Katke).

KATKA (ukazuje Petríkovi dlhý nos).

PETRÍK (jej pohrozí, odbehnúc plesne dvermi).

Predošlí bez Petríka.

JABLONICKÝ (sa obzre): Ktosi prišiel, dvere buchly.

KATKA (v rozpakoch): Ach — nik — nik neprišiel. To — to sa len prievanom zatriaslo, keď je oblok otvorený.

JABLONICKÝ: Možno, možno.

KATKA: Nech sa páči sadnúť, ja donesiem trochu vína na občerstvenie.

JABLONICKÝ: No, ponúkni ústa a nechcú-li, vypi sám. Trochu vína nezaškodí.

KATKA: Prosím. (Vezme tácku s pohárkami a odbehne na ľavo.)

JABLONICKÝ (číta pozvánku): Veľká slovenská zábava v hostinci u Lipy. (K sebe.) To som ad animam práve dobre trafil.

KATKA (nesie na tácke fľašu s vínom a pohárik, postaví na stôl, naleje): Nech sa páči!

JABLONICKÝ: Gratias! (Vypije.) Aá, akoby pomastil.

KATKA: To ma teší, že pánu veľkomožnému chutí. (Naleje znovu.)

JABLONICKÝ: No, Katka, nenalievaj, lebo — vypijem.

KATKA: Nič to, nalejem zasa. Ešte aj v pivnici máme.

JABLONICKÝ (lapí Katku za ruku): To viem, že máte, ty veverička. Ale rád by som vedel, či si aj s tvojmi bozky taká prajná, ako s tým vínom — he-he-he. (Vypije víno a hľadká zaľúbne ruku Katkinu.)

KATKA (sa odťahuje): To už nie, lebo sa hovorí, že s dobrým pomály.

JABLONICKÝ: Nuž, Katka, či je to také dobré, ten bozk — he?

KATKA: To musí pán veľkomožný lepšie vedieť, ako ja, bo veď je ženatý.

JABLONICKÝ: No — vieš staré bozky — neslaná polievka. (Robí kyslú tvár.) Ale bozk s takých mladých pištekov, aké sú tvoje, musí byť dačo delikátneho. Taký by som si rád kúpil a ad animam, dobre zaplatil.

KATKA: Škoda, že ich kofy na rýnku nepredávajú, išla by ich veľkomožnému sjednať a kúpiť.

JABLONICKÝ (hrozí Katke): Ty ledačina, starému by si ich išla od kofy kúpiť a mladému à la Petríkovi zdarma rozdávaš.

KATKA: Oj nie, prosím. Ja sa na Petra hnevám.

JABLONICKÝ: Ach! Nuž a prečo?

KATKA: Dnes máme tú veľkú veselú zábavu, na ktorú by som bola veľmi rada išla, ale nemám s kým ísť. Keď Peter došiel, tak som sa potešila, že budem mať gavaliera, ale zuby mi na prázdno cvakly.

JABLONICKÝ: Hm — hm a rada by si išla na tú zábavu?

KATKA: Z tej duše rada.

JABLONICKÝ: Nuž to sa nám rovnako vodí, i ja by som sa rád zabavil.

KATKA (natešeno): Opravdu?

JABLONICKÝ: Katka!

KATKA: Prosím?

JABLONICKÝ: Vieš ty mlčať?

KATKA: Ako ryba, keď mlčať musím.

JABLONICKÝ (dôverne): Počuj tedy. Ja som mal až zajtrá dojsť, ale čítal som v novinách o dnešnej tunajšej zábave, prišiel som dnes len preto, aby som sa mohol večierka súčastniť. Nazdal som sa, že naši mladí iste pôjdu, že sa pripojím a teraz vidím, že som tam, kde loj kopú, bo keď pán odcestoval, pani bez neho nepôjde.

KATKA: No, veď vy môžte i sám ísť, ale ja, úbohé stvorenie, nemôžem ísť sama. Ja musím doma ostať. (Utiera fertuškou oči.)

JABLONICKÝ: Úbohé dievča! (Ku Katke.) Katka, Katka, neplač! Ja, vieš, slzy nerad vidím.

KATKA (ešte lepšie plače): Keď som ja taká nešťastná! (Narieka hlasite.)

JABLONICKÝ (nervozný): Katka, Katka, prosím ťa pekne, nerob také hlupé špásy, lebo sa ešte sám nad sebou rozškľabdím. Ja plač nemôžem očuť, ani slzy vidieť, hneď som fuč!

KATKA (k obecenstvu): Dobre, že to viem. (Plače hlasno.) Ach ja ubohá. (Odchádza.)

JABLONICKÝ (ju zadrží): Katka, nechoď preč, veď ťa ja nevyháňam, ale neplač. Ja by som ti rád pomohol, ale — počkaj, teraz mi čosi napadlo. A čo keďby sme išli spolu?

KATKA (ražno}: Kam?

JABLONICKÝ: No, na tú zábavu.

KATKA (zadivená): Na zábavu? Pán veľkomožný so mnou? (Pustí sa v hlasitý smiech.) Hi-hi-hiiii!

JABLONICKÝ: No, čo sa smeješ? Katka, to je znamenitý nápad. — Ja som tu cudzý, mňa nik nepozná a ty sa musíš tiež tak pristrojiť, žeby ťa známi nepoznali a zabavíme sa non plus ultra.

KATKA (k obecenstvu): Znamenite mi vliezol do saku. Pani dostala nedávno nové šaty, tie ešte nik nevidel, v tých ma iste nik nepozná.

JABLONICKÝ: No čo, Katka, tebe sa to nepáči?

KATKA (radostne): Samou radosťou som onemela. (Lapí Jablonického za ruky a skacká.) Sláva, pôjdeme na zábavu. Za päť minút som oblečená, ba tak elegantno pristrojená, že sa starý pán nebude museť za mňa hanbiť! Tralala (spievajúc a skackajúc, odbehne v pravo).

Jablonický sám.

JABLONICKÝ: (hľadí za Katkou): Jaký starý pán? Čo za starý pán? — To sa mne do starých pánov nadáva, preto že jej chcem radosť urobiť a ísť s ňou na zábavu? Nevďačné stvorenie! Hm — starý, ale jarý (cifruje sa) a zvlášte pri takých mladých lastovičkách, ako je na príklad naša Katka, necítim žiadnu starobu, ba naopak, tu cítim sa takým mladým, až veľmi mladým (tre si ruky) až tak dvadsaťročným he-he-he (smeje sa). Starým cítim sa len doma u mojej starej brrr (strasie sa), keď mi od rána do večera za ušami šomre. Óóó, svätý Kleofášu, keby tá vedela, že ja idem na zábavu, tá by so mnou zahrala ceprpolku aj čardáš, že by som toho mal na celý rok dosť. — Ale prečo, že by som sa raz nezahral na slobodného manžela, keď sa mi príležitosť naskytuje? — Prečo by som sa raz nezabavil? Veď i v pekle bývajú raz do roka hody. Uži, zakiaľ môžeš. (Cifruje sa pred zrkadlom.)

Katka, predošlý.

KATKA (elegantne ustrojená, v moderných jasných šatoch na zábavu, s vejárom v ruke): No, prosím, ja som hotová.

JABLONICKÝ (s obdivom): Ááá!

KATKA (koketne): Či sa páčim? (Otáča sa.)

JABLONICKÝ: Znamenite! Na nepoznanie. (Hodí sa na kolená, otvorí náručie.) Katka — Katica ja — ja som celý po — po — podivený nad báječným zjavom tvojím.

KATKA (sa smeje}: Ha-ha-ha, tak sa chytajú vrany. (K Jablonickému.) No len hore, hore starý pán, teraz niet na také pletky času. Musíme na zábavu.

JABLONICKÝ (vstane): Katka, Katica, nehovor mi, vlastne nenadávaj mi do starých pánov, veď pri tebe a zvlášte dnes chcem byť mladým. Rozumej, tebe k vôli mladým. (Robí sa mladistvým.)

KATKA: Prosím, ako sa páči. Teda poďme, mladý pane.

JABLONICKÝ (ponúkne Katke rameno): Prosím.

KATKA (príjme rameno): Ďakujem.

JABLONICKÝ, KATKA: Sláva! Všetko za národ!

(Tancujúc odchádzajú.)

(Opona spadne.)