ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oľga sama.

OĽGA (v ľahkom župane sedí pri stole, na ktorom stojí zažatá lampa a číta z knižky): Nehľaď do tých zradných mužských očú, to je klamné jazero, v ktorom slabá žena nachádza voždy to, čo si v nich uzreť zažiada, netušiac, že maľuje sama doň obraz túžby svojej. (Zavre a odloží knihu.) Nečítam viac, bo mrazí ma pri myšlienke, žeby všetci mužovia mali byť falošní a zradní. Môj Ivan ma zaiste nikdy neoklame, bo ma opravdove miluje, ako ja jeho. (Vstane, ide k oknu.) Už sa brieždi, čo chvíla svitne deň a on ešte neide. Snáď sa mu len dačo zlého neprihodilo? Keby ten vedel, že som celú noc starosťou oň prebdela, zaiste by si pospiešil. (Očúva. Očuť dvere vrznúť i kroky.) Zaiste už ide. Skryjem sa mu. (Skryje sa za kulisňu v pravo.)

Ivan, Oľga.

IVAN (v národnom kroji, má na sebe plášť prehodený, ide po prstoch): Chvála Pánu Bohu, už som doma. Ale ako teraz do spálne vniknúť, aby ma žena nezbadala? Ja by som sa konečne i tu (ukazuje na pohovku) do rána vyspal. No, v tomto kroji ma žena najsť nesmie, bo je celá vec vyzradená. Nešťastný Palo, ztratil sa ani gáfor i s kľúčom od jeho izby, kde mám oblek, ja som sa preobliecť nemohol a tým zkazil všetko. Darmo je, už len musím akosi do tej spáľne sa dostať. (Ide v pravo.)

OĽGA (ho postraší, vybehne proti nemu a húkne): Hu!

IVAN (sa ľakne, zpätkuje a zakrúca sa do plášťa): Oľga! Ty-ty nespíš?

OĽGA (túli sa k Ivanovi): Celú noc som nespala. Každú hodinu som Ťa čakala a keď si nešiel, bála som sa o teba, že sa ti snáď dačo nemilého prihodilo.

IVAN: — Ach nie — nič nemilého.

OĽGA: Ale predsa ti čosi chýba, ty si nie ten, čo bývaš. Ani si ma neprivítal, ako inokedy. (Odtiahne mu plášť, prekvapeno.) Ivan! Akože to vyzeráš? Ty v kroji?

IVAN (v rozpakoch): Áno-áno — vieš — ani vlastne neviem — vskutku neviem, ako ti to povedať. (Strachom.) No, teraz už sedím v kaši.

OĽGA: Hovor, Ivan, čo sa stalo? Ty si celý rozrušený.

IVAN: Ale nie som, ani najmenej. Neni príčiny byť rozrušeným. Vieš — žienka — no vieš — malá nehoda…

OĽGA (zľakano): Nehoda? Teda moja predtucha ma neklamala.

IVAN: Neľakaj sa, žienka. Veď sa nič takého nestalo. Zmokli sme — nuž — aby som sa nenastydol, prezliekol som sa do kroja. (Stranou oddýchne.) Ach ťažko to išlo, ale išlo predsa.

OĽGA (Zadiveno): Zmokli ste? Nuž veď nepršalo. Bol predsa utešený večer a báječne krásna noc. Hviezdy jagaly sa na oblohe a mesiac svietil celú noc.

IVAN: Áno — to máš pravdu. — Nuž — veď my — nezmokli, ba vlastne zmokli, ale bez dážďa (odfukuje si).

OĽGA: Tomu nerozumiem. Vysvetli mi to!

IVAN: Už sme boli blízo určeného miesta, keď sa nám kone splašili, koč prevrhli a my popadali do mláky, do priekopy a či do močidla. Ani neviem, čo to za voda bola.

OĽGA: Pre Boha, veď ste sa mohli ľahko aj utopiť.

IVAN: Nič sa nám nestalo. Povyliezali sme ako žaby, pravda mokrí. Já aby som sa nenastydol, požičal som si u najbližšieho známeho sedliaka kroj a preobliekol som sa (utiera si ručníkom pot).

OĽGA (sústrastne): Tak človek nevie, kde naň nehoda strieži. Úbohý! — No choď si trochu ľahnúť, aspoň na hodinku, na dve. Ja sa postarám, aby bolo v dome ticho, žeby si zdriemnuť mohol. Ach, môj duševný nepokoj nebol bezzákladný. (Vedie Ivana do spálne.)

IVAN: Ty si dobrá žena! (Objíma Oľgu.) Pravý anjel! (Odíde s Oľgou v pravo.)

Jablonický, Katka.

KATKA (ide zo zábavy, vystrčí prostrednými dvermi hlavu): Nik tu nie je. Ešte spia. Nech sa páči! — (Vedie Jablonického.)

JABLONICKÝ (má na hrdle zavesený veniec, klobúk má v tyle. Tacká sa): Sláva, Katica, zabavili sme sa dobre — valde bene.

KATKA: Znamenite (tichšie). Len ticho, ticho, prosím, nie tak hlasno, aby sme domácich nezobudili. Nech sa páči do hosťovskej!

JABLONICKÝ (sa smeje): Ha-ha-ha. (Tacká sa.) Ešte nás aj ovenčili, aj sto korunami odmenili (smeje sa), ha-ha-ha. Sláva! Sláva, Katica moja! (Objíme Katku.)

KATKA (kladie mu vejár na ústa, úzkostlivo sa obzerá v pravo): Pre Boha, tichšieže rozprávajte, aby sa páni nezburcovali zo sna, bo je nám potom už beda. (Ťahá ho v ľavo.) Nech sa páči do hostinskej!

JABLONICKÝ: Jakí páni? (Tacká sa.) Kto je pán? Ja som pán. Tu je vyznačený (ukazuje na veniec) a v kapsi stovečka (smeje sa). Keďby moja stará vedela, že mám sto korún (tacká sa), tá by sa aj zpaprčila. Ale jej neukážem (škytá sa mu). Aha, už ma spomína, tá stará harmonika. (Tacká sa.) Aha, figu ti dám, nie stovku. (Tacká sa.) Ani ti ju len neukážem. Ale tebe, Katka moja, tebe ju dám (škytá) aspoň privoňať (hlasne). Sláva! — Nech žije sloboda!

KATKA (zapchá mu ústa): Čit! — Ticho! Pre Boha, ticho! Zobudíte pánov a keď nás takto najdú, bude nám beda. Poďte do hostinskej, tam môžte rozprávať, koľko chcete, okná sú do záhrady, tam vás nik nepočuje. (Ťahá ho.) Poďte, prosím vás, poďte! Pani čujno spí, hneď je tu.

JABLONICKÝ: Pani? (Tacká sa.) Moja stará?

KATKA (k obecenstvu): Aha, počkaj, to pomôže. (K Jablonickému utajeno.) Ano, stará pani sú tu, prekvapila vás a došla za vami.

JABLONICKÝ (prestrašený): Moja stará?

KATKA: Nekričte tak. Hneď je tu a potom budú hromy trieskať.

JABLONICKÝ: Katica, poď! (Úzkostlivo.) Ratuj ma! (Obzerá sa.) Schovaj ma, Katka! (Skrčí sa.) Radšej čerta, jak moju starú. (Strhne s hlavy veniec a nesie ho v ruke. Úzkostlivo sa obzerá a ide za Katkou v ľavo.)

KATKA: Chvála Bohu! (Ťahajúc Jablonického odíde v ľavo.)

Oľga.

OĽGA (hľadí vôkol po izbe): Tu nikoho. Ktože to kričal? Kto to mátožil? Zaiste vonku na ulici. — Tu je ticho. No, tu v dome môžem zariadiť, žeby bolo ticho, aby si chudák Ivan po takej nehode mohol pospať, ale keď budú tam vonku na ulici taká lármu robiť, nebude môcť ani oka zažmúriť. (Očuť zvoniť). Už zasa… Ktosi zvoní. Zaiste mliečarka. Ten úbohý Ivan nebude môcť spať. A Katka ešte spí? Už je predsa biely deň. (Volá.) Katka! — Katka! Tá spí, ako drevo. Silnejšie už volať nemôžem, nesmiem, lebo by som Ivana zobudila a ten chudák nech si odpočine. Pôjdem otvoriť sama. (Ide ku prostredným dverám — vráti sa). Ale — a jak by to bol dajaký zlý človek. Radšej len predsa Katku zobudím. (Ide v ľavo a volá.) Katka! Katuška! — Ani sa len nehne! Čo len robiť? (Očuť znova zvoniť.) Jaj, ten Ivan sa skôr prebudí, ako ona (volá). Katka! Katka!

Katka, Oľga.

KATKA (vo svojich obyčajných šatoch vystúpi prostriedkom v jednej ruke kapsu a v druhej balík — nezbadá Oľgu. Počas celého výstupu zíva): No, tomuto ja nerozumiem. Mám ho odovzdať pánovi, ale vraj tak, žeby to pani nevidela. Tú kapsu pánovu naša pani už aj sto rázy videla, na tu zvedavá nebude a toto? (Vydvihne balík k uchu a trasie ním.)

OĽGA: Čo je to, Katka?

KATKA (preľaknuto zhýkne a balík s kapsou skrýva za chrbát): Ach! Milosťpani už hore? (Robí poklony.) Ruky ľúbam, dobré ráno prajem.

OĽGA: Nespala som celú noc.

KATKA (zdeseno stranou): Ó, Božie umučenie! Tá ma iste v noci hľadala.

OĽGA: A pán prišiel až teraz pred malou chvíľou.

KATKA: Ach, milosťpani — ani ja som celú noc nespala od strachu, aby sa pánovi dačo na ceste nestalo, keď milosťpani bola taká smutná jakási.

OĽGA: Ty si statočné, dobré dievča.

KATKA: Milosťpani je tak — (vypadne jej z ruky balík).

OĽGA: Čo to skrývaš poza chrbát?

KATKA (v rozpakoch): To — to mám, prosím, len pánovi odovzdať.

OĽGA: Pán si chce trochu zdriemnuť. Polož to len sem na pohovku.

KATKA: Ale — keď — keď to milosťpani nemala vidieť.

OĽGA: Prečo? Jestli to môjmu mužovi patrí, to ja môžem vidieť, tak ako on moje mne patriace veci vidieť môže. My nemáme medzi sebou žiadnych tajností. Kto to doniesol?

KATKA: Jakýsi neznámy sluha (kladie veci na stôl).

OĽGA: No, veď to je pánova kapsa a v balíku budú iste jeho šaty, v ktorých odcestoval. A to by som nemala, a či nesmela vidieť? To je na smiech. (Smeje sa.)

KATKA: Tak mi povedal.

OĽGA: Ba práve treba balík čím skôr otvoriť, bo šaty budú vlhké — treba ich vyvesiť, aby vyschly a jak sú pokrčené, treba ich krajčírovi poslať, aby ich vyžehlil. (Vezme balík a otvorí.)

KATKA (zvedavo pozerá do balíka): Milosťpani má pravdu, to sú pánove šaty. (Ide do úzadia.)

OĽGA: No vidíš. — Ale to je divné, že šaty sú suché, čoby ani mokré neboly bývaly. — Za tú noc nemohli tak uschnúť. (Prezerá šaty.) Aha, tu je aj list. (Otvorí list a číta v popredí javišťa.) „Odpusť priateľu, že som ti ušiel s kľúčom a ty si sa prezliecť nemohol. Zvábili ma naši veselí kompani do kaviarne a ja pozabudol, že mám kľúč od izby, v ktorej si sa mal preobliecť, u seba. — No nič to, zabavili sme sa, čo? — Báječne, tak po mládenecky celú noc. — Pravda nebanuješ, že si šiel? Len aby sa to Tvoja žienka nedozvedela. Ale veď si ty advokát, zastaneš sa, chytíš paragraf za pravý koniec a právo vyhráš. Servus! Tvoj Paľo Straka.“ (Rozmýšľa.)

KATKA (prekvapeno): Teda aj pán tam bol? No jestli ma ten tam videl a poznal — bude čert chvostom točiť.

OĽGA (ku Katke): Katka, choď raňajky robiť!

KATKA: Prosím. (Pokloní sa a odíde v ľavo.)

Oľga sama.

OĽGA (sadne na pohovku — pozerá do listu): Až teraz sa mi oči otvárajú. Teraz už viem všetko. Klamal ma. Jeho udajná úradná cesta bola zábava… So ženou nechcel ísť na zábavu, radšej išiel s dávnymi priateľmi, aby sa mohol tak po mládenecky zabaviť. (Plače). Ó, já nešťastná, oklamaná žena! (Zakryje tvár ručníkom a plače.)

Ivan, Oľga.

IVAN (preoblečený do svojích šiat. Hľadí zadiveno na pľačúcu Oľgu): Ona plače. Čo sa jej stalo? (K Oľge). Oľga! Olinka, čo ti je? Prečo plačeš?

OĽGA (pretvára sa): Vieš, až teraz som si to náležite predstavila, jak ohromné nešťastie mohlo povstať z nehody, ktorá ťa zastihla. A predstava tá ma natoľko dojala, že sa naskrze neviem ubrániť slzám. (Plače.)

IVAN: Ale — ale, žienka moja drahá, nesmieš si to tak vážne brať. Nebolo to také hrozné, ako si to ty predstavuješ.

OĽGA: Akože by to nebolo hrozné. Vypadnúc s koča, mohol si dokaličiť, ožobráčiť a padnúc do vody, mohol si sa utopiť. (Utiera si oči.)

IVAN: No chvála Bohu, nič sa mi nestalo. Som zdravý, čerstvý, ako ryba.

OĽGA: No ja som celá rozrušená, zničená tvojím nočným dobrodružstvom.

IVAN: Ty dobrá, láskavá žienka, pravý anjel! (Chce ju objať.)

OĽGA (ustúpi, odmerano): Ty lhár, falošník, zradca!

IVAN (zadiveno): Olinka, čo to má znamenať?

OĽGA: To, že ako som Ťa predtým vrele milovala, tak ťa teraz nenávidím a tebou opovrhujem.

IVAN (ani čoby nič nevedel): Prečo?

OĽGA (vyčítavo): So mnou na zábavu si nechcel ísť, vyhováral si sa, že máš úradnú cestu pred sebou a to len preto, aby si sa mohol ešte raz zabaviť bez ženy tak po mládenecky.

IVAN: Never, Olinka!

OĽGA: Verím. (Ukazuje mu list.) Tu máš pravý dôkaz, čierne na bielom, že musím veriť.

IVAN (vezme list, číta, odhodí ho): Priznám sa ti, Olinka, priatelia ma zvábili, vysmievajúc ma, že som pod papučou. Ja, aby som im dokázal, že tomu nie je tak, vybral som sa na zábavu bez teba. Odpusti mi!

OĽGA: Lári — fári — to sú plané výhovorky. Nezaslúžila som si od teba toľkej dôvery, aby si mi povedal, ako vec stojí? Ale ty si ma klamal, tak hanebne klamal a to ti neodpustím. (Odíde do kuchyne.)

Ivan sám.

IVAN (volá za Oľgou): Oľga! Olinka! (Smutno.) Ona sa hnevá. (Premýšľa vážno, po malej prestávke povie.) Jedinou mojou útechou je, že tam aj starý bol a to ešte aj s Katkou. Keby testiná vedela, že bol na zábave, tá by ním ináč zatočila, ako Oľga so mnou. (Sadne ku stolíku a číta noviny.)

Katka, predošlý.

KATKA (vystúpi z ľava, nesie na tácke šialky, tanieriky, cukrovnicu, pečivo a obrus so servietkami. Zbadá Ivana, ukloní sa): Dobré ráno prajem.

IVAN: Dobré ráno! No, Katka akože sme spali?

KATKA (prestiera): Ďakujem, milosťpane, spala som, ako ryba vo vode. Celú božiu noc som prespala, ani len raz som sa neprebudila.

IVAN (s úsmevom): Naozaj? No a nesnívalo sa ti, že si bola na zábave, že si tancovala, že si sa s mladými pánmi zabávala, že si kýtku kvetov dostala a tak ďalej a tak ďalej?

KATKA (ustrašená stranou): Ó, svätá Magdalienko, on ma tam akiste videl. (Ivanovi s pretvárkou.) Ó, milosťpane, chudobné služobné dievča o niečom takom ani len snívať nesmie.

IVAN: Opravdu nie?

KATKA (neisto): Nie veru. (Položí tanierik so šialkou na malý stolík.)

IVAN: A jako to tak prestieraš, jednu šialku sem a drahú ta?

KATKA: Pani mi tak kázala.

IVAN: U nás sa tak neprestiera. (Vezme šialku s malého stolíka a dá na veľký.) Rozumieš?

KATKA: Prosím.

Oľga, predošlý.

OĽGA (vystúpiac utiera oči): Katka, či som ti tak kázala prestrieť?

KATKA: Prosím úctive, pán mi tak nedovolili.

IVAN: Áno, ja som jej nedovolil, bo by mi raňajky bez teba nechutnaly.

OĽGA (naleje kávu, svoju šialku postaví na malý stolík, sadne chrbtom obrátená k Ivanovi): Katka, podaj mi cukor!

IVAN (sadol k veľkému stolu, chytro vstane a podá Oľge cukor): Nech sa ti páči!

OĽGA: Katka, tebe som kázala.

KATKA: Áno, prosím, ale som nestíhla.

IVAN: Nech sa ti páči, žienka drahá. (Postaví cukrovnicu pred Oľgu a sadne k veľkému stolu a mieša kávu.)

OĽGA (dá si cukor a mieša): Katka, podaj mi pečivo!

KATKA: Prosím. (Vezme košík s pečivom.)

IVAN (vezme košík Katke a ponúkne Oľgu): Prosím, žienka!

OĽGA: Čo si zdrevenela, Katka? Či čo je s Tebou? (Odtisne košík a odvráti sa.)

KATKA: Prosím, pán ma predstihol.

IVAN (sadne, mieša kávu): Olinka, buď tak láskavá, podaj mi cukrovnicu.

OĽGA: Katka!

KATKA: Prosím?

OĽGA (ukáže posunkom na cukrovnicu, aby ju podala Ivanovi).

KATKA (podá cukrovnicu): Nech sa páči!

IVAN (pre seba): Už vidím, že sa vážno hnevá.

Jablonický, predošlí.

JABLONICKÝ (vstúpi prostriedkom): Bonum mane precor!

OĽGA (prekvapeno): Otecko! (Víta otca.)

IVAN: Vítajže, tata —! (Podá um ruku.)

OĽGA: Kedy si došiel, otecko?

JABLONICKÝ: — Včera večer, dieťa moje.

OĽGA: Ešte včera?

KATKA (potiahne Jablonickébo od chrbta, šopne mu): Pozor!

JABLONICKÝ (zbadá sa — rozpačite): Ba, čo táram. Nie včera, ale dnes, áno, dnes v čas ráno — ešte ste spali — nuž ma Katka doviedla hneď do hostinskej. (Ku Katke.) Nu, či že je nie tak?

KATKA: Áno, prosím.

IVAN (ku obecenstvu sa potutelno smeje).

OĽGA (ku Katke): A nič si mi nespomenula.

JABLONICKÝ: Nesmela. He — zakázal som jej, aby som ťa mohol prekvapiť.

OĽGA: A čo robí mama, ako sa má?

JABLONICKÝ: Ďakujem, je zdravá a čerstvá, nechala vás pozdravovať.

OĽGA, IVAN: Ďakujeme.

OĽGA (ku Katke): Katka! Dones kávu oteckovi, ale uvar čerstvú!

KATKA: Prosím. (Odíde.)

Predošlí bez Katky.

IVAN (núka stolicu): Nech sa páči sadnúť.

JABLONICKÝ: Ďakujem. (Pozerá na malý a veľký stôl.) A — a čo že vy mladomanželia na dvojo stravujete? He? (Hľadí skúmave raz na Oľgu, raz na Ivana.) Čo že to znamená? Či sa vám kocúr na slaninu dostal? A či čo? To sa mi nepáči!

OĽGA (hodí sa otcovi na prsia s plačom): Otecko môj, ja som nešťastná!

JABLONICKÝ: Čo čujem? Nešťastná po uplynutí trojmesačného manželstva a to manželstva z lásky? Ej-ej-ej, nuž akéže to máte cukrové mesiace? Veď keďby som sa ja znovu oženil, u mňa by musely ľúbačky aspoň celý rok trvať, jak nie tri. (K Ivanovi.) No pán zať, akože sa to držíš? He?

IVAN: Já dobre. Ale Olinka je prícitlivá… pre takú nepatrnú maličkosť sa nahnevala.

OĽGA: To je maličkosť, keď žena prosí svojho muža, ako len najkrajšie vie, aby ju vyviedol na zábavu a on sa vyhovára, že má úradnú cestu pred sebou, ktorú odložiť nemôže a na miesto predostieranej úradnej cesty ide so svojmi veselými kompánmi na zábavu a tam sa do rána zabáva?

JABLONICKÝ (s komickým prekvapením): Hýýý! Tisíc rozpáraných, nuž a či to on? (Ukazuje na Ivana.)

OĽGA (pikantne): On — môj dobrý, verný muž. Ale neni na tom dosť. Ja celú noc nespala obavou, žeby sa mu dačo zlého neprihodilo a on — on si príde ráno na svite domov v národnom kroji zo zábavy.

JABLONICKÝ: Hýýý! Desať tisíc rozpáraných v národnom kroji so zábavy?

OĽGA: Ale ani na tom ešte nie je dosť. Keď som sa divila, jako to vyzerá, jako došiel ku kroju, povedal mi, že sa s kočom prevrátili a do vody padli, že aby sa nenastydol, požičial si kroj v najbližšej chalupe. No luhal, klamal hanebne, bo som sa presvedčila, že sa celú noc veselo tak po mládenecky zabával. Falošník!

JABLONICKÝ: Hýýý! Sto tisíc rozpáraných! Celú noc sa veselo po mládenecky zabával? Hýýý! (Lapí sa za hlavu, k obecenstvu.) To mu, prísahám vačku, závidím. (K Ivanovi.) No, čo ty na to, pán zať?

IVAN: Prvý a posledný raz dopustil som sa tohoto prečinu.

JABLONICKÝ (k obecenstvu): To som aj ja tak za každým mojej starej hovoril.

IVAN: Uznávam svoje previnenie, ku ktorému ma moji priatelia sviedli, vysmievajúc ma, že som pod papučou.

JABLONICKÝ (k obecenstvu): Hm, tá papuča, to je tá nešťastná kométa na oblohe stavu manželského.

IVAN: Aby som im dokázal, že to nestojí, išiel som na zábavu sám, bez ženy. No zhrešil som, mea culpa. Teraz súďte, alebo odpustite!

OĽGA: Ano, chcel si sa zahrať na slobodného manžela, čo?

JABLONICKÝ (pre seba): Zakázané ovocie chutí najlepšie.

IVAN: Olinka, utíš sa, nesúď tak prísno, neodsudzuj nespravedlivo!

OĽGA (podráždeno): Oj, nuž veď jestli sa ti tá sloboda tak žiada, maj si ju, ja sa ľahko domov navrátim. (Plače.)

JABLONICKÝ: Oj, million rozpáraných, to už ide do tuhého. — (K Ivanovi.) No počuj, zaťko môj, ty si ináč múdry človek, ale keď aj ten múdry vo svojej múdrosti neraz nechtiac veľkú sprostosť spácha. A nie to takého mudraka na svete, ktorý by do svojej smrti učiť sa nemusel. Nuž, pamätaj si, že keď je raz človek ženatý, nie je viac — (stranou) žiaľbohu — slobodný. A kto si hrá na slobodného manžela, ten ruší vernosť manželstva, to je (dôrazne) hriech. Kto ženu obolháva, zavádza a klame, má hriech, ten zasluhuje odsúdenie a náležitú pokutu, jako každý iný hriešník. A tým hriešnikom si aj ty. (Nadúva sa hrdo.)

IVAN (položí ruku na prsia): Mea culpa. — Ano, dobre, som hriešnik, ale snáď len taký všedný, bo moja mládenecká zábava záležala v tom, že som si pri poháriku so svojmi priateľmi pobesedoval — zaspieval. Ale boly tam (významne pozerá na Jablonického) i takí štepení smrteľní hriešnici, manželia, ktorí nechajúc ženy doma, doviedli si prestrojené kuchárky, fifleny a s nimi sa tam presúšali, zabávali a tancovali. Títo zasluhujú väčšiu pokutu za ich hriech, než ja. Lež nesúďme, aby sme neboli súdení!

JABLONICKÝ (počas reči Ivanovej zpäťkuje. Zdeseno stranou): O, Canis tua mater! Už ma drží! — Ten papľúch ma tam videl. Čo teraz?

IVAN (pre seba): Zdá sa mi, že sa našiel.

Jablonický (pre seba): Tu zlým nič nespravím, musím začať ináč. (Prichádza k Ivanovi a kladie prst na ústa.)

IVAN (ukazuje posunkami, že bude mlčať).

JABLONICKÝ (teší Oľgu): Dievka moja vidíš, aj on má pravdu. Ivan ešte neni z tých najhorších. Odpusti mu! Na také pletky nesmieš byť taká citlivá, ona v každom dome sa tu i tu smet najde a nie je kostola bez kázne a manželstva bez mrzutosti. Odpusti mu!

IVAN: Oľga, prvá vina býva odpustená.

OĽGA (vstane): Ano, ale každý hriech má svoju pokutu.

JABLONICKÝ: To je pravda. Muž, ktorý je so ženou ešte len tri mesiace a takto ju podvedie, oklame a urazí, zasluhuje prinajmenej takú pokutu, žeby ju aspoň na jednom kolene klačiac odpýtal. —

IVAN (kľakne pred Oľgu na jedno koleno, nežne): Olinka, odpusti mi môj prečin.

OĽGA (pozre na Ivana, usmeje sa a náružive ho objíme a bozká): Ivan môj! —

JABLONICKÝ: Oj billion rozpáraných, to je oheň — to je oheň! (Utiera si ústa.) Skoro by som im závidel.

Katka, predošlí.

KATKA (Nesie šialku kávy, postaví na stôl): Prosím, nech páči! —

IVAN: Katka, dones fľašku toho sladkého, nech si osladíme ten roztrpčený život.

KATKA: Prosím (odíde).

OĽGA (sporaduje šialky na stole, i svoju šialku postaví na stôl): Nech sa vám páči, teraz už budeme spoločne raňajkovať.

IVAN: Tak nám bude všetkým najlepšie chutiť.

KATKA (nesie na tácke fľašku a malé kalíšky): Nech sa páči. — (Odíde.)

Tereza, predošlí.

OĽGA (naleje do kališkov, vyzdvihne jedon): Na naše smierenie!

IVAN: A na našu lásku! Na zdravie! (Priťukne.)

JABLONICKÝ: Živili! (Priťukne, všetci pijú.)

TEREZA (stará, silná dáma s okuliarmi na očiach nápadne oblečená, drží noviny v rukách: udychčaná vrazí na javište — ťažko oddychuje). Ach — ach — ach-ach — (sklesne na pohovku).

OĽGA (preľaknutá): Mama, čo je?

IVAN: Čo sa stalo? —

JABLONICKÝ: Te-te-terka, čo ti je?

TEREZA (zúfale): Ó, ja nešťastná žena! (Plače.)

VŠETCI: Prečo? Čo sa stalo?

TEREZA (zbadá Jablonického): Tu si, ty starý hriešnik? (Vyskočí.) Počkaj, budeme sa rátať. Kde si bol tej noci?

JABLONICKÝ (zpätkuje, zdesený): Tu — tu, tu Bože tu…

TEREZA (ide za ním a bije ho novinami po tvári): Tu? tu? Ty cigán starý a toto je čo? (Ukazuje mu obraz na novinách.) He, čo je to?

JABLONICKÝ (pozre na noviny zdeseno): Ó, Bleriot! Ó, Zepelin a všetci svätí, ktorí krýdla máte a povetrím lietate, (nadvihuje sa) smilujte sa a vysloboďte ma z moci zlej ženy!

TEREZA: Môžeš ty svätých volať koľko chceš. Kto s čertom karty hrá, tomu svätí nepomáhajú. Hanbi sa, ty starý hriešnik. Povie, že ide k dcére na návštevu a on ide na bál s jakousi (ukazuje na noviny) lafrňou. Ale to je pravda, čím starší kocúr, tým je horší.

OĽGA (pozerá noviny): Otec, i ty si bol na zábave. No, potom sa už Ivanovi nedivím. —

TEREZA: Pravda že bol. A to ešte s akousi šabršonou. Krásnú česť robíš mne i deťom, ty rešeto staré. — (K Jablonickému s krikom.) Kde je tých sto korún? (Dupne nohou.) Sem ich daj! —

JABLONICKÝ: Ja — ja ich nemám. (Lapí si vrecko.)

TEREZA: Teda ich má ona, tá tvoja dulcinea, čo? No počkaj, ty mátoha, však ty to ešte odstoneš. Ten obrázek budeš mať stále na očoch.

JABLONICKÝ (utrápeno k obecenstvu složí ruky): Od ohňa, povodne a zlej ženy uchovaj nás, Bože!

OĽGA: Ale ja tomu celému nerozumiem.

TEREZA: Čo nerozumieš? Nuž môj vzácny pán manžel vybral sa z domu, že ide k tebe a on išiel na bál a to ešte s jakousi (posmešne) fiflenou a preto, že bol stotý hosť, ho vyznamenali. Jej dali kýstku kvetov a jemu zavesili na hrdlo veniec s cedulou a dali mu sto korún a obraz umiestili v novinách! (Narieká a lomí rukami). Takýto skandál, takáto hanba! (Ukazuje mu noviny.) Pozri, ako vyzeráš s tým vencom na krku, ako baran, keď ho na obetu vedú.

IVAN: Psť! ticho, ticho mama! takúto vec treba v tichosti riešiť, sluhovia nemusia o všetkom vedieť, tí to roznesú po meste a bude z toho ešte väčší škandál. Otec zaiste chybil, ale on nebol sám, chybili aj iní! Tentokrát mu to odpusti.

OĽGA (prosebne): Áno mamička, nehnevaj sa a odpusti to oteckovi.

TEREZA: On neni hoden, aby som mu odpustila. On musí svoj trest vytrpeť.

IVAN: Nuž to sa rozumie, že každý hriech má svoju pokutu. Muž, ktorý toľké roky v láske a svornosti s manželkou svojou nažíval a zrazu ju takto podvedie, oklame a urazí, zasluhuje prinajmenej takú pokutu, že by ju, na oboch kolenách klačiac, odpýtal.

JABLONICKÝ (pozre významne na Ivana, hodí sa na kolená pred Terezou a prosí): O Terezko, môjho srdca želiezko, odpusti mi, starému hriešnikovi.

TEREZA (dá mu ľahký políčok po tvári): Teraz tu nechcem kriky robiť a k vôli deťom ti odpúšťam, ale teš sa, doma s tebou ináč zatočím.

JABLONICKÝ (vstane): Zlá baba — hotové peklo. No, čert nevie, čo Pán Boh dá. —

TEREZA: Teraz ma už len jedno trápi a síce, kto je tá vyfintená dáma, ktorá sa ho tak ako pes ježa drží. (Zkríkne na Jablonického.) Kto je to?

JABLONICKÝ: Nechajme to.

OĽGA (pozerá obraz na novinách): Mne je tak známa tá osoba. Tak nápadne sa na našu Katku ponáša.

IVAN (hlasito sa rozosmeje): Ha — ha — ha.

JABLONICKÝ (k Ivanovi): Čo sa smeješ? Je to spôsob smiať sa, keď iných vešajú?

TEREZA (pozerá na obraz): Nuž, veď je to ona.

OĽGA (prekvapeno): Jaj a to má moje nové šaty oblečené, ktoré mi ešte len nedávno krajčírka doniesla. —

TEREZA (chodí nahnevaná hore dolu): Toto je inpertinencia, to je drzosť, to je drzosť, to je škandál! Zavolaj ju!

JABLONICKÝ: No, už ju rujú.

OĽGA (zazvoní): To je hrôza, čo sa u nás robí!

Katka, predošlí.

KATKA: Prosím? (Zbadá Terezu, chce ruku bozkať.) Ruky ľúbam.

TEREZA (dvihne ruky do výšky, nahnevano): Netýkaj sa ma. —

OĽGA (prísno ku Katke): Katka, kto ti dovolil ísť na včerajšiu zábavu?

KATKA (preľaknuto): Ach — milosť — pani — ja — ja som išla len k vôli starému pánovi. —

JABLONICKÝ (káže mlčať): No — čit — čit!

TEREZA (hrozí a ťuká Jablonickému na čelo): Vidíš, ty stará pokuta — ty starý kocúr ešte si bude takéto mačičky na bále vábiť.

OĽGA (Katke): A kto ty dovolil obliecť moje najnovšie šaty?

KATKA: Nuž, aby sa reku starý pán (rozpačite) nemusel za mňa hanbiť a aby ma nik nepoznal. —

TEREZA: Starý pán a starý pán a voždy len starý pán. To sa mi ľúbi, drží sa ho ako pijavica. (Hrozí Jablonickému.) Zdá sa mi, že vy od dávna spolu šijete (zlostne). Čo? teraz čušíš ako žaba po Jáne (rozpráva šepmo s Oľgou).

JABLONICKÝ (ustavične zpätkuje): Ve — ve — veď zato ty dosť rozprávaš (stranou). Bum — bum — bum.

IVAN (sa smeje k obecenstvu): Bojí sa jej, ako pes mesiaca.

OĽGA (ku Katke): A nazdávaš sa, že ja budem so služkou jedny šaty nosiť? To sa mýliš. Tie šaty ja viac neoblečiem.

TEREZA (ku Katke): A nazdávaš sa, že po takomto kotrmelci môže ťa pani ďalej v dome trpeť? To sa mýliš.

OĽGA: Ano Katka, dnes — ba touto hodinou ťa zo služby prepúšťam. —

KATKA (plače).

Petrík, predošlí.

PETRÍK (vstúpi prostriedkom a nesie zase balíky): Dobré ráno prajem. (Zbadá Terezu, zdesí sa.) Pán Boh s nami a zlé preč. Ký parom túto sem doštragal.

TEREZA: No poď, len poď, však ťa čakám, prídeš k hotovému.

PETRÍK (ukláňa sa): Prosím ponížene, už som všetko vykonal.

TEREZA: Len to si nevykonal, čo si v prvom rade vykonať mal, ty ozembuch ledajaký. Jako si dával na pána pozor — he? (Dá mu s jednej strany pohlavok.) Jako si dal pozor, he? (Dá mu s druhej strany.) Ale akiste ti peniazmi oči, uši aj ústa zalepil. Lebo hladná kočka i za cvrčkom skočí, a na peniaze si ty voždy hladný a lakomý. Od prvého môžeš sa brať, ja ťa viac nepotrebujem.

PETRÍK: Ponížene pekne ďakujem, ale za čo sám neviem, či za tie prílepky a či za tú službu.

OĽGA: Obidvaja ste prepustení.

TEREZA: Áno obidvaja, raz na vždy.

JABLONICKÝ: Ó, šťastný Peter. Ty si sa musel so zubami a v plenkách narodiť.

KATKA (prosí): Milosťpani, prosím úctive, ráčte mi odpustiť, veď ja som sirota. (Plače.)

PETRÍK (komicky odhadzuje slzy): Neplač, Katka neplač, veď i ja stojím vo svete sám ako vrba na zhorenisku. — I ja som sirota, nuž čo myslíš, či nebolo by dobre, čo by sme sa my dve opustené siroty spolu sosirotili — ači sobrali?

JABLONICKÝ: Tak je — bene, bene, valde bene. Ja vám prvý gratulujem a tú nešťastnú stovku vám do vena sľubujem. Živili!

OĽGA (ku Katke): A ja ti tie nové šaty, ktoré si pri večierku mala, darujem k sobášu, keď už tak rada tancuješ.

PETER: A ja ti sväto sväte sľubujem, že ťa každú nedeľu na nejakú tú muziku vyvediem, kým nám sám pán Boh nejakú tú muziku nepožehná. — (Napodobí pestovanie.)

IVAN, JABLONICKÝ: Sláva! Bravo!

KATKA: Dobre teda, ale si nesmieš zahrať na slobodného manžela!

PETER (dvihne dva prsty ako k prísahe).

OĽGA (hrozí Ivanovi).

TEREZA (hrozí Jablonickému).

JABLONICKÝ (vytiahne z vrecka stokoruník a podá Katke): Čo som sľúbil, to aj plním. Buďte šťastní a žite spokojne!

KATKA: Pán Boh zaplať!

PETRÍK: Ďakujem. Sláva! (Schytí Katku a utečie s ňou v ľavo.)

JABLONICKÝ, IVAN (smeje sa): Ha — ha — ha. Sláva!

IVAN (obejme Oľgu).

JABLONICKÝ (Chce Terezu obejmúť, a tá ho odstrčí, k obecenstvu): Ožeň sa, doskáčeš!

(Opona spadne.)