ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milka, Ľudka, hostia.

Hudba hrá strašiaka.

VŠETCI (v národných krojoch tancujú).

MILKA, ĽUDKA (odídu).

Ivan, Miško, Paľko, predošlí.

IVAN, MIŠKO, PAĽKO (v národnom kroji, nesú si pohárky s vínom, prejdú do popredia).

HOSTIA (počas celého výstupu uzadím sa prechádzajú).

MIŠKO (k Ivanovi): No, pozri sa, neni to radosť?

PAĽKO: Ivan, nebolo by ti ľúto bývalo, keďby si bol doma ostal?

IVAN: Nuž veď hej, je to tu všetko veľmi pekné a dobré, keď si však pomyslím, že som svoju žienku, to nevinné anjelské stvorenie, tak hanebne oklamal, prejde mi chuť, zabávať sa. (Postaví pohárek na stôl.)

MIŠKO, PAĽKO (smejú sa a odložia pohárky).

MIŠKO: Ivan-Ivan, si ty ozaj papučka tej siedmej sviatosti.

PAĽKO: Rytier smutnej postavy, ktorý sa sukne bojí. Hanbi sa, bračok!

IVAN (urazeno): Bojí?… Čo by som sa bál? Nemám príčiny báť sa, ale —

MIŠKO: Ale — ty patríš tiež medzi tých ľudí, ktorí necítia sa nikedy tak zle, jako keď sa im dobre vodí. Tu más predsa všetko, čo ti len srdce zažiada: hudbu, spev, tanec, víno, jedlo, cigárky a pekné dievčatá.

PAĽKO: A ešte sa zle cíti.

MIŠKO: Hoj, Ivane, Ivane, ty si tým opravdivým „šleptregerom“ svojej ženy. Škoda ťa!

PAĽKO: Zenítom tvojho celého smýšľania a cítenia je len tvoja žena. No, bratčok, never svodnému úsmevu žien, bo mnohé ženy sa len preto smejú, aby svoje pekné zúbky ukázaly.

IVAN: No, no, vy všetko zlo vidíte na ženách, pamätajte si však, že kto najviac haní, najskôr kúpi.

MIŠKO: No, to si rozmyslíme.

PAĽKO: Ja veru rozmyslíme.

Milka, Ľudka, predošlí.

MILKA, ĽUDKA (predávajú kvietky).

MILKA: Prosím, páni, kúpte si kvietky (núka kvety).

ĽUDKA: Čistý výnos v prospech „Slovenskej Matice“ (núka kvety).

MIŠKO: Po čom predávate?

MILKA: Po korune.

PAĽKO: Za vaše srdiečka dali by sme aj po stovke.

ĽUDKA: I tie sú slovenské.

MIŠKO: No práve preto…

MILKA: Kúpte, páni, kvety, sú pekné a voňavé.

PAĽKO: Kúpime vďačne a draho zaplatíme, keď dostaneme bozk nádavkom.

MILKA: No prepáčte, to je drzosť.

MIŠKO: Neráčte to brať zo zlej stránky. V radostnom rozruchu nad dosiahnutím našej slobody mohli by ste túto malú obeť priniesť.

ĽUDKA, MILKA: No, dovoľte!

PAĽKO: Berte to, čo obeť v dobro národa.

MILKA: Nuž dobre, za národ a slobodu. (Pripne Miškovi kvet.)

ĽUDKA (pripne Paľkovi a Ivanovi).

MIŠKO, PAĽKO, IVAN (dajú peniaze).

MILKA: Ďakujem (ukloní sa, odchádza).

ĽUDKA: Vďaka páni (ukloní sa, odchádza).

MIŠKO, PAĽKO: A bozk? A pusinku?

MILKA: Pernikári predávajú. (Odíde so smiechom.)

MIŠKO: Slečinka, ráčte mi vydať, ja som dal desinu!

ĽUDKA: To obeť v dobro národa a vlasti. (Odbehne.)

IVAN (sa smeje): Ale vás dostali.

MIŠKO: No ja im to neodpustím. (Ide za nimi.)

PAĽKO: Ani ja veru. Ivoš, poď aj ty, nestoj, ako svätý za dedinou! (Ide za Miškom.)

Ivan sám.

IVAN: Neviem, čo to znamená, že tak neisto, tak nemiestne sa tu cítim. Azda sa len dačo zlého neprihodilo doma? Keďby som sa nebál, že ma priatelia vysmejú, vrátil by som sa najradšej domov.

Hostia, predošlý.

HOSTIA (držiac sa za ruky voždy pán a dáma, vystúpia so spevom, obkolesia Ivana a točia sa okolo neho. Zrazu začnú skočnú spievať. Ivan pojme najbližšiu tanečnicu a točí sa s ňou. To samé robia ostatní páni a kto nemá páru, musí ísť do kola a začne novú pieseň. Tak vyspievajú tri sloky, každú inej piesne).

Bumbálek, Milka, Ľudka, predošlí.

BUMBÁLEK (s bielou zásterou, ohrnuté rukávy. Sníme čiapku a víta hosťov): Vítajte, ctené dámy a páni! Na zdar! Zdar!

VŠETCI: Na zdar! Zdar!

BUMBÁLEK: Teší ma, že ste sa takým hojným počtom sišli na našu slovenskú zábavu. Jej čistý výnos venujeme na národné ciele. A výnos tento vzrastie i výhrou stávky.

HOSTIA: Ako to?

BUMBÁLEK: Jedon z mojích každodenných hosťov tvrdil, že na dnešnú zábavu nesíde sa sto hosťov, ja som však tvrdil, že sa síde. Stavili sme sa. Ten, ktorý prehrá, musí dať tisíc korún do národnej pokladnice, sto korún odmeny stotému hosťovi i veniec a musí ho náležite uhostiť.

IVAN: A koľko nás je dosiaľ?

BUMBÁLEK: Deväťdesiať osem. Onedlho dosiahnem želanú číslicu.

VŠETCI: Sláva.

BUMBÁLEK: Ráčte sa len veselo zabávať, až stotý hosť príde, slávnostne ho uvítame.

IVAN: Ani sem nemyslel, že by nás tu v našom malom mestečku sto Slovákov bolo.

BUMBÁLEK: Odkedy my Slováci máme slobodu, množíme sa ako huby po daždi. (Odíde.)

MIŠKO: Nech žije sloboda!

VŠETCIA: Živio!

Predošlí bez Bumbálka.

MIŠKO: Ctené dámy a páni. Ja by som navrhol, že by sme si tie naše národné zaskočili.

VŠETCI: Dobre. Hore ich!

PAĽKO: Hej, muzikanti, tie naše národné tance! (Hudba hrá, hostia tancujú.)

Bumbálek, predošlí.

BUMBÁLEK (po tanci vstúpi): Dovoľte mi, ctená spoločnosť, malú úctivú prosbu predniesť.

VŠETCI: Čujme! Čujme!

BUMBÁLEK: Chudobný kšeftár prosí o voľný vstup, žeby svoj tovar ponúknuť, poťažne predať mohol. Či ráčite dovoliť, žeby vošiel?

VŠETCI: Nech príde.

BUMBÁLEK: Prosím. (Odíde.)

Abrahám, predošlí.

ABRAHÁM (má na boku vak s tovarom a spieva).

MIŠKO: Ukážte, čo máte, Abrahám!

PAĽKO: Kúpime azda niečo. (Nazerajú mu do vaku.)

ABRAHÁM (nedá si pozerať).

(Vytiahne detskú čiapočka s kabátikom a spieva.)

MIŠKO: Ivan, počuj!

PAĽKO: Nekúpiš do gazdovstva?

IVAN: Blázni! (Odvráti sa.)

ABRAHÁM: Milé dámy, peknú blúzu, alebo pančuchy. Blúza 120. — korún a pančuchy 90 kor. (Ukazuje oboje.)

MILKA: Dajte pokoj, to je drahé.

ABRAHÁM: To že je drahé? Wie hajst drahé?

ĽUDKA: Veď je to staré a celé ryšavé.

MIŠKO: Choďte, zkadiaľ ste prišli.

PAĽKO: Nekazte nám zábavu.

VŠETCI: Ale hej —

ABRAHÁM: Wie hajst zábavu? Ja zo zábavy nevyžijem, ale z kšeftu.

IVAN: Nič nekúpime, choďte s Bohom.

VŠETCI: Aj s baťohom.

ABRAHÁM (točí sa, vytiahne klobúk): Wie hajst drahé? Prosím ponížene, tento klobúk za 80 korún drahý?

VŠETCI (smejú sa): Pravda, že je drahý.

MIŠKO: Ani korunu zaň nedám.

ABRAHÁM: Groiser Gott, veď bola vojna, všetko je drahé.

PAĽKO: Ale už nie je vojna.

IVAN: Ja veru nie a kto ešte aj teraz tak draho predáva, je úžerník, keťas a dráč.

VŠETCI: Tak je — tak je. Von s ním!

MIŠKO (skríkne): Von s ním!

PAĽKO: Preč s ním. (Tisknú ho von.)

ABRAHÁM (otáča sa, až vynde von).

VŠETCI (sa smejú).

Bumbálek, predošlí.

BUMBÁLEK: Prosím, ctené dámy a páni, úctive vám oznamujem, že náš stotý hosť už ide.

VŠETCI: Brávo!

BUMBÁLEK: Slávnostne ho privítame. Miluško, Ľuduško, doneste prihotovený veniec a kytku.

MILKA: Zaraz, otecko.

ĽUDKA: Hneď som tu. (Odídu).

Predošlí bez Milky a Ľudky.

BUMBÁLEK: Prosím vás úctive, ráčte sa sostaviť. (K muzikantom.) Hej, muzikanti, pozor!

MIŠKO: Zvedavý som, kto je to ten stotý pán hosť.

PAĽKO: Komu sa tá pocta újde.

BUMBÁLEK (v rozpakoch): Už sú takmer tu, akýsi pán s dámou, a dievčatá nenesú tie kvety. (Beží v stranu, v ktorú Milka, Ľudka odišly a volá). Milko, Ľudko, poďte že už raz!

Milka, Ľudka, predošlí.

MILKA (nesie veľkú kytku kvetov sviazanú trikolorkou): Urovnaly sme kvietky.

BUMBÁLEK: Postavte sa sem a keď ich privítam, oddáte im to. Ty, Milko, ovenčíš pána a ty, Ľudko, oddáš dáme kytku. Rozumiete!

MILKA, ĽUDKA: Áno, otecko.

VŠETCI: Už sú tu.

BUMBÁLEK: Pozor!

Jablonický, Katka, predošlí.

JABLONICKÝ, KATKA (vstúpia).

VŠETCIA: Na zdar! Živio! Sláva!

(Hudba spustí tuš.)

BUMBÁLEK (ukloní sa hlboko): Moja poklona. Ja som majiteľ hostinca Juraj Bumbálek.

JABLONICKÝ: Bumbálek? (Stranou.) To vidieť. (K Bumbálkovi.) Teší ma, ja som Florián Jablonický a toto je moja — moja — (dôrazne) moja.

BUMBÁLEK (padne mu do reči): Vaša slečna dcéruška zaiste. Ako by vám z oka vypadla.

JABLONICKÝ (rozpačite): Áno — vlastne nie — nie — ona — je — moja — moja (dôrazne) no — moja.

BUMBÁLEK: Vaša zlatá polovička. No vítame vás oboch srdečne čo najvzácnejších svojich hosťov a tešíme sa opravdive vášmu príchodu.

VŠETCI: Na zdar!

JABLONICKÝ, KATKA (sa uklonia).

BUMBÁLEK: Zaiste neráčite mať tušenia že vaším cteným príchodom pribudlo do národnej pokladnice tisíc korún.

JABLONICKÝ (sa ľakne): Čože? Ja mám dať tisíc korún?

BUMBÁLEK: Bože uchovaj! Vec má sa takto. S jedným z mojich hosťov urobil som stávku. On tvrdil, že na dnešnú slovenskú zábavu nesíde sa sto hosťov, ja som zasa tvrdil, že sa istotne síde. Dohodli sme sa, že ten, kto prehrá, musí dať tisíc korún do národnej pokladnice, sto korún stotému hosťovi odmeny, musí ho vencom dekorovať a náležite uhostiť. My vítame vás, čo svojho stotého hosťa na našej zábave. Živili!

VŠETCI: Živio!

JABLONICKÝ, KATKA (sa klaňajú na všetky strany): Ďakujeme.

BUMBÁLEK: Ráčte, prosím, prijať určenú odmenu. (Podá mu v obálke 100 korún.)

MILKA (ukloní sa): A malú poctu (pripne mu veniec, okolo hrdla).

ĽUDKA (s poklonou): ktorou sa vám vďačíme. (Podá Katke kytku.)

JABLONICKÝ, KATKA: Ďakujeme — ďakujeme.

BUMBÁLEK: Ráčte, prosím, miesto zaujať, hneď vás obslúžime. (Odíde.)

Fotografista, predošlí bez Bumbálka.

JABLONICKÝ (obzerá záhradu): Pekne je tu.

KATKA: Krásne, ako v nebi. (Ukazuje na lampióny.) A to, čo je? Kanonové gule?

JABLONICKÝ: Pst! To sú lampiony.

KATKA: Ahá — to sú tí špioni? To som ešte nevedela.

FOTOGRAFISTA (postaví svoj aparát proti Jablonickému i Katke, sníme ich a odíde).

Predošli bez fotografistu.

IVAN (ťahá Miška a Paľka v popredie, tajnostne): Či viete, kto je to?

MIŠKO, PAĽKO: Kto?

IVAN (sa smeje): To je môj tesť, otec mojej ženy, Jablonický s našou chyžnou Katkou. Prišli sa akiste incognito zabaviť. (Smeje sa.)

MIŠKO, PAĽKO: To je znamenité! Báječné! (Smejú sa.)

IVAN: No, až sa to testiná dozvie, bude to harmatanec. A úbohá Oľga, až zbadá, že sa Katka do jej nových šiat naparádila, bude to lamento.

MIŠKO: No, nič sa neboj! Už ste tu traja z jednej chalupy, nevyhrmíš sám.

IVAN: Ja utiahnem sa do úzadia, aby ma nezbadali. (Odíde.)

Bumbálek, sklepník, predošlí.

BUMBÁLEK (nesie fľašu s vínom).

SKLEPNÍK (nesie jedlá, položí ich na stôl).

BUMBÁLEK (naleje do pohárov a pripíja Jablonickému): Na zdar, páni! Nech žije náš stotý hosť!

VŠETCI: Sláva mu! Nech žije!

BUMBÁLEK (Jablonickému a Katke): Prosím, ráčte sa posadiť a občerstviť!

JABLONICKÝ, KATKA: Ďakujeme (Sadnú k stolu).

BUMBÁLEK: Nech sa páči! (K Milke a Ľudke.) Dcérenky moje, obslúžteže panstvá. (Odíde.)

SKLEPNÍK (ide za ním).

Predošlí bez Bumbálka a sklepníka.

MILKA (núka jedlo): Prosím, nech sa páči, to je pražská šunka.

ĽUDKA: I vínka prosím. (Naleje.)

JABLONICKÝ: Ďakujem, ďakujem. (Baví sa s Milkou a Ľudkou, ktoré ho núkajú a pripíjajú mu.)

MIŠKO, PAĽKO (pristavia svoj stolík ku Katke a bavia sa s ňou).

Ivan, Bumbálek, predošlí.

IVAN (pozoruje Jablonického a Katku, prikyvuje hlavou a ostane v úzadí. — Hudba stíchne.)

BUMBÁLEK: Akože sa ráčite cítiť, vzácne panstvo? Prajete si azda niečo?

JABLONICKÝ: Ďakujeme. Cítime sa ako v nebi medzi takýmito anjelmi. Valde bene! No keby moja stará vedela, zlosťou by sa rozpučila (smeje sa).

BUMBÁLEK: Ako prosím? Vaša stará?

JABLONICKÝ (sa zbadá): Áno, prosím, áno, moja — stará — tetka, áno, tetka, nemá rada veselé zábavy.

BUMBÁLEK: No — staršia žena sa radšej modlí.

JABLONICKÝ: Aha — modlí — ale vtedy, ad animam, celý dom sa trasie.

KATKA (ho potiahne).

JABLONICKÝ (sa zbadá, odkašle, vstane a dvihne pohár): Ctená spoločnosť! Keď sme sa tu tak hojným počtom sišli a tak dobre sa cítime, opravdu valde bene, ďakujeme vám úctive za toto poctenie i v mene mojej — hm — mojej — mojej (ukazuje na Katku) a ubezpečujem vás, že — že (gumne Katku).

KATKA (mu zticha napovie): Že neprší.

JABLONICKÝ (s pathosom): Že neprší a že, že (potiahne Katku).

KATKA (mu šepká): Že sme nezmoknuli.

JABLONICKÝ: — Že sme nezmoknuli a preto — preto — Sláva!

VŠETCI (sa smejú, tlieskajú rukami a volajú): Sláva! Živio!

JABLONICKÝ (má v jednej ruke pohár a v druhej kytku kvetov, vystúpi na stolicu a uklaňá sa).

MIŠKO, PAĽKO (vydvihnú ho do výšky).

VŠETCI (spievajú zdravicu: Živio, živio, živio atď.).

(Opona spadne.)