ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hana, Anička.

HANA (sedí za stolom, preberá fazuľu, pozre oblokom von, pokrúti hlavou): Kde len toľko mešká?

ANIČKA (pribehne): Mamička drahá, nehnevajte sa, prosím vás, že som sa tak dlho vonku zabavila, ale je tam tak krásne, tak rozkošne milo, že som sa nevedela s tou krásou a milotou rozlúčiť.

HANA: Verím ti, dievka moja. Jaro, ktoré sme tohoto roku tak túžobne očakávali, konečne sa dostavilo v celej svojej kráse.

ANIČKA: Tá svieža zeleň na poliach, lúkach, hájoch a lesoch milo lahodí očiam. Na pažiti kolo nášho domu je plno sedmikrások, ako by niekto hviezdičiek narozsieval, v záhradách fijalky a kašky ľúbezne rozvoniavajú, vtáčkovia vesele prespevujú a slniečko vrelými lúčmi bozkáva zem, ani čoby celé tvorstvo na nej k láske zohriať chcelo.

HANA: U nás v horách, najmä pod Veprom, prichádza jaro o pár dní neskôr, ale býva neobyčajne krásne.

ANIČKA: Všetko sa teší, všetko sa (smutno), len…

HANA: Čo len?

ANIČKA: Len zpod brala na Vepru smutné tóny žalostnej piesne fujara vylieva, ktoré sa vetríkom až sem nesú.

HANA: Myslíš to fujaru Martinovu?

ANIČKA: Áno, mamička drahá. Martin tou fujarou svoje srdce teší, hoci mu žalosťou horí; on piesňou dušu kriesi, keď mu ju osud morí. Mne pri tých jeho piesňach bôľne slzy tečú, ktorým sa neviem ubrániť. (Utiera si oči.)

HANA: Prečo, Anička moja, prečo?

ANIČKA: Prichodí mi to, ako čo by žalmy vyspevoval našej mladej láske.

HANA: Nesmieš byť taká citlivá, devuľka moja, bo s citlivosťou v terajšom svete neobstojíš.

ANIČKA: Ľúto mi je Martina. Je to dobrý, poriadny a statočný šuhaj. On by pre ktoréhokoľvek z nás i do ohňa skočil a otec ho od istého času nenávidia, stále ho harusia.

HANA: Od toho času, odkedy otec zbadal, že Martin za tebou lipne, tebe sa zalieča.

ANIČKA: Chudák, Martin, teda pre mňa trpí? Ach, ten otec…

HANA (padne jej do reči): Nič nehovor! Otec to dobre myslí. Martin nie je ti roveň a nerovná zápraž dobre neťahá.

ANIČKA: Prečo mi Martin nie je roveň? Poriadni, mladí a zdraví sme oba, mamička.

HANA: To je pravda, v tom ste si rovní, lenže ty si dcéra bohatého gazdu a Martin je chudobný valach: všetko jeho bydlo, čo na ňom vidno —

ANIČKA: A preto nemáme byť svoji? Nám pán učiteľ raz vo škole povedali, že nie bohatstvo, ale statočnosť robí človeka človekom. A neviem — neviem, mamička drahá, ako by to u nás s tým bohatstvom vyzeralo, keďby tata po svojich rodičoch toľký majetok neboli dedili a keby ste vy bohaté veno neboli do domu priniesli…

HANA: Máš pravdu, keď sa kopí, len sa nakopí.

ANIČKA: Martin po rodičoch majetku nededil, lebo ho nemali, boli chudobní, ale chudoba cti netratí, boli poriadni a statoční ľudia. Odumreli ho čo malého chlapca a nezanechali mu nič, iba tú vieru v Boha, nádej na lepšie časy a lásku k ľuďom. Na týchto troch ctnostiach zakladá sa jeho život.

HANA: I to je majetok. S Bohom a poctivosťou najďalej zajde.

ANIČKA: Martin slúži u nás, odkedy zo školy vyšiel a či možno mu za celý ten čas dačo zlého, nejakú neprávosť, dajaký prečin vytýkať? Nemyslím. Všetci okolití gazdovia nám ho závidia.

HANA: Martin za celý ten čas, čo je u nás, choval sa veľmi poriadne a statočne i čo sa usilovnosti a opatrovania oviec týka, všetka chvála mu. Ja ho rada mám a dopriala by som ti ho za muža storáz radšej, ako ktoréhokoľvek z tých nadutých gazdovských šuhajov, ktorí okolo teba hrkútajú, ale…

ANIČKA: Ale?

HANA: Ty vieš dobre, aký je otec, že má srdce z kameňa a vôľu zo železa. Čo si ten raz zaumieni vykonať, to aj vykoná a niet moci na svete, ktorá by ho vedela v tom hatiť.

ANIČKA: Bože môj, dobrý, to nám s Martinom nastávajú ťažké časy. (Plače.) On povedal, že keď ma nedostane, pôjde do šíreho sveta, kam ho len oči zavedú a nohy zanesú a ja — (plače) ja — sa — pominiem…

HANA: Nefíkaj, neplač! Príde otec, nájde ťa uplakanú, nazlostí sa a budú hromy trieskať. (Očuť vonku buchot.) No vidíš, práve ide…

ANIČKA (rýchlo sotrie slzy, sadne ku stolu a oberá fazuľu).

Borovčiak, predošlé.

BOROVČIAK (nahnevano): Sto hrmených do takého poriadku! Či je človek na to na svete, aby sa len stále hneval?

HANA: Čože už máš zasa, prosím ťa?

BOROVČIAK: Čo mám? — Mám toho celú kopu, nad čím sa musím hnevať.

HANA: Kto sa hnevá, ten sa zjedá. A toho ti netreba, buď rád, že si zdravý.

BOROVČIAK: Tebe sa to ľahko povie. Sedíš doma, opatruješ husy, sliepky, naleješ tam prasati do válova a o iné sa neobzreš…

HANA: Nuž, čože ti mám ešte aj za pluhom chodiť?

BOROVČIAK: No, to by mi ešte bolo treba!

HANA: Čo sa teda duješ ako moriak?

BOROVČIAK: Čo sa dujem? Už piaty deň pozorujem toho naničhodného chalana, že sa stále pri tej Jánošíkovej jaskyni na Vepru s tými ovcami sráža. Čo tam hľadá? Prečo ich aj na druhé miesto nepreženie? — Toto je čertovská robota!

HANA: Načože by ich, do paroma, preháňal, keď sa mu aj tam dobre napasú?

BOROVČIAK: Napasú — napasú, na čom? Azda na tom kameništi? Zmok ho vzal aj s takým pasením!

HANA: Ovce sa rady na drobnej pažiti pasú a nie na lúčnatej tráve. Martin vie, čo má robiť, však keď ovce domov doženie, sú ako by boly zduté.

BOROVČIAK: Neštekaj už toľko, lebo si zuby jazykom zoderieš. Zastávaš ho ako farár mendíka. Ale však sa mu ja pozrem do očí, že sa nebude smiať, keď ho premeliem.

ANIČKA: Ach, Bože! (Utiera si oči.)

HANA (ticho Aničke): Čuš! (Nahlas.) Anička, zanes tú fazuľu do komory, vysyp ju do súseka k tej druhej preberanej a posbieraj tú, čo je na zemi porozsýpaná.

ANIČKA: Dobre, mamička. (Vezme misku, odchádzajúc, dáva matke posunkom znať, že by udobrila otca.)

Predošlí bez Aničky.

BOROVČIAK (zapaľuje na fajku): Aj to je taký kvietok z tvojej záhrady, tá naša slávna dcéra. Aj s tou sa musím ešte porátať…

HANA (vstane, postaví sa proti Borovčiakovi): Ale už toho mám dosť. Teraz, keď sme tu sami, musíš mi povedať, čo sa to s tebou stalo. Predtým si býval tichý ako holub, mäkký ako hodváb, dobrý ako med a teraz od istého času si nahnevaný ako jež, srditý ako osa a prudký ako streľa. Čo sa ti porobilo?

BOROVČIAK: Čo sa mi porobilo? Zle sa mi porobilo, aj sa mi zle robí…

HANA: Kto že ti zle robí?

BOROVČIAK: Vy všetci, koľko vás je.

HANA: Rozprávaš ako zo sna, ja tvojim rečiam nerozumiem.

BOROVČIAK: Kto nerozumie, nech si domyslí. Ale ty dobre vieš, kam ja cielim.

HANA: No, veď cieliš, ale merkuj, aby ti to zle nevypálilo.

BOROVČIAK: Čo mi môže zle vypáliť? Lapím lagana za obojok a vyhodím ho z domu, že sa rozbliakne ako smola. Sto okovaných striel do takej parády! Taký frckoš, taký smrkoš, taký ľaľo, taký skydoň neohrabaný, takô nič opováži sa myslieť, že si vezme moju dcéru za ženu a zalieča sa jej. No, počkaj, však ťa ja premeliem, že ti prejde chuť do zaliečania.

HANA: Nuž a čože sa ty nazdávaš, že ti pre dcéru príde azda dajaký zemepán, dajaký magnát z murovaného kaštieľa, alebo dajaký princ zo zakliateho hradu? Buď rád, že sa jej triafa poriadny a statočný šuhaj, ako je Martin. Je to šuhaj krásny ako ruža, rovný ako jedľa a mocný ako dub; šuhaj do skoku, do roboty, do boja — ani iskra…

BOROVČIAK: A čo by si mu ty na tisíce krásnych ctností napočítala, ja mu predsa svoju dcéru nedám, lebo je jednoduchý valach, žobrák, čo nič nemá, na bruchu spáva a chrbátom sa odieva.

HANA: Ako každý chudobný šuhaj. Iní majú ešte menej. Ale ja povedám, že ty čakáš akéhosi magnáta alebo princa za zaťa.

BOROVČIAK: Nemusí to byť žiaden magnát, ani princ, ale môže to byť aj Hvizdákech Juro.

HANA (zdesená): Čože? Hvizdákech Juro? Ach, Bože mi hriechy odpusť, za takého starého poplesnenca, pokrúteného, šmatlavého a breptavého, za takého čudáka, pri ktorom Pán Boh formu človeka ztratil, na ktorom čert hrach mlátil, chceš dať svoju dcéru; mladé, veselé dievča? Zdivel si sa, človeče, alebo si sa zvetrel, že ti rozum svetom blúdi?

BOROVČIAK: Ani jedno, ani druhé, ale rozmýšľam a čo robím, robím so zdravým rozumom. Hoci má Juro Hvizdák aj dajaké tie chyby, za tie on nemôže, ale má majetok, pole, lúky, hory a peňazí ani listia v hore.

HANA: A za ten majetok, za tie peniaze by si chcel zapredať a do nešťastia uvrhnúť svoje jediné dieťa? Čože si na ten majetok a na peniaze Jura Hvizdáka upriamený, utisnutý? Či nemáš sám svojeho dosť? Hoj, Pavle, boj sa Boha a hanbi sa ľudí…!

BOROVČIAK: To nie je hanba, dcéru za boháča vydať, väčšia hanba by bola, vydať ju za žobráka.

HANA: No, ja ti len toľko poviem, že kým ja žijem, naša dcéra Hvizdákovou ženou nebude.

BOROVČIAK: A ja hovorím, že bude, že musí byť, lebo som ju už Hvizdákovi prisľúbil.

HANA: Ty si nemal čo sľubovať. Dievča je tak mojou dcérou ako aj tvojou, ja mám také právo nad jej vydajom rozhodovať, ako aj ty.

BOROVČIAK: No, už sa nedá nič robiť, ja som ju Hvizdákovi sľúbil a on príde tieto dni na priezory.

HANA: Ako príde, tak odíde, ja ho pekným spôsobom z domu vysánkujem.

BOROVČIAK: A ja ešte dnes Martina z domu vyhodím.

HANA (nahnevano): Ale s tebou dnes nehodno rozprávať. Z úst sa ti jed ako z pece plameň sype. (Odíde.)

Borovčiak.

BOROVČIAK: No, uvidíme, kto je pánom v dome: ja a či ty s tvojou mazgľou umazňanou. Až teraz vidím, že oni všetci traja do jedného mecha dujú, ej, ale vám ho premeliem. Musím ja s nimi iné struny natiahnuť.

Martin, predošlý.

MARTIN: Gazdíčko, tá čierna jarka s tou bielou hviezdicou nám ochorela, nepasie sa, hlavou miká a pod chvíľou sa motá. Neviem, či nemá motolicu. Doniesol som ju domov.

BOROVČIAK: To som vedel, to som vedel, čo to bude. Dnes ochorela jedna, zajtra druhá, napozajtra tretia — štvrtá, a tak to pôjde rad-radom, až pokapú všetky pri takom naničhodnom valachovi, daromníkovi, ktorý ich inde nevie pásť, ako na Vepru pod Jánošíkovou jaskyňou na holom kameništi. Čo tam hľadáš na tých skalách? Sto striel sa do takého pasenia!

MARTIN: Nehnevajte sa, gazdíčko, ale na Vepru je tá najlepšia a najužitočnejšia paša. Tam sa ovce chytro napasú a dojky majú raz toľko mlieka a husté, ako smotana, ako keď ich na Jamách alebo na Dubravisku pasiem.

BOROVČIAK: Netrep a netáraj, ty chmuľo! To máš dôkaz tej užitočnej paše; jedna ovca ti už zdochne a za ňou podochnú ostatné. Preto sa mi prac s očú! Ja ťa viac v dome nestrpím. Ja takého valacha nepotrebujem.

MARTIN: Gazdíčko, prosím vás…

BOROVČIAK: Čuš, ani slova! Vezmi si svoje veci a choď, kam chceš! U mňa viac miesta nemáš. Pakuj sa!

MARTIN: Ale, gazdíčko, veď tá čierna jarka bola od prvu taká slabá, veď sa to pritrafí pri toľkých ovciach.

BOROVČIAK: Pritrafí, ale nemá sa pritrafiť. A potom nemám ja len pre tú ovcu na teba zájezd, máš ty aj iné veci u mňa na rováši, ty skydoň!

MARTIN: Aké, gazdíčko? Čo som vám zlého vykonal? Veď som vás voždy vo všetkom poslúchal, statočne som pracoval, usiloval som sa vám vo všetkom vyhovieť, ctil som si vás ako otca a vy teraz pre nič, za nič vyháňate ma z domu.

BOROVČIAK: To je u teba pre nič, za nič, keď sa ty opovážiš zaliečať mojej dcére? Čože si jej ty roveň? Ona je predsa gazdovská dcéra a ty si čo? Záplata zo žobráckeho vreca, bedár, také nič! Bodaj si zcepenel!

MARTIN: Preto sa vy, gazdíčko, na mňa hneváte? Ja za to nemôžem, že milujem Aničku viac než svoj vlastný život a ona tiež tak miluje mňa. Lásku tú vlial sám Boh do sŕdc našich, On ju prebudil spevom slávika, On ju živil vôňou kvetov, že čistá láska naša bola a je mu taká milá, ako vrúcna modlitba.

BOROVČIAK: Však ti ja dám lásky, ty tarandák naničhodný! Len ty nemaj s mojou dcérou svätý pokoj, tak ťa prasknem, že zem zahrmí! A teraz strať sa mi s očú, nech ťa viac nevidím v mojom dome! Marš!

Anička, predošlí.

ANIČKA (vbehne, hodí sa na kolená pred Borovčiaka a složenými rukami prosí): Otecko, pre Boha vás prosím, nezaháňajte Martina! Ak ho vyženiete z domu, nuž vyženiete aj mňa, jediné svoje dieťa. (Plače.)

BOROVČIAK: Vstaň! A nesmokli sa! Dobre vieš, že slzy nenávidím!

ANIČKA (vstane): Ach, Bože, môj dobrý Bože!

BOROVČIAK: Nebožekaj! Ktože ti čo robí? Hoci by si zaslúžila, že si si začala ľúbostné zápletky s takým obšivkárom, keď sa o teba gazdovskí chlapci domáhajú. Čože ti henten strapúň roveň?

ANIČKA: Otecko, láska sa nepýta na seberovné bohatstvo, ona nehľadá gazdovstvo, ale hľadá vernú svoju ozvenu v úprimnom srdci statočnej duše. Ja ju našla u Martina.

BOROVČIAK: Netáraj, netrep, ako čo by si karty vykladala. Nazdávaš sa, že dovolím, aby sa moja dcéra vydala za valacha? Nikedy!

ANIČKA: A nazdávate sa, otecko, že vám pôjdem za Jura Hvizdáka, ako ste mamičke povedali? Nikedy, nikdy!

BOROVČIAK: No, uvidíme. Bol by to čert, aby som svojmu decku nevedel rozkázať.

ANIČKA: Vo všetkom som vás voždy poslúchala, ale v tomto nemôžem. Budete-li ma nútiť za Hvizdáka, radšej sa vyškriabem na to najvyššie bralo a skočím do tej najhlbšej priepasti, a jeho ženou predsa nebudem.

BOROVČIAK: Netáraj, ako by si bláznivé huby pojedla. (Martinovi.) A ty tu ešte mátožíš? Neberieš sa v peklo! V mojom dome viac miesta nemáš! (Uchytí palicu z kúta a ženie sa na Martina.) Ale ťa vyprevadím, ak chceš!

ANIČKA (zastaví ho a skríkne): Otec!

Hana, predošlí.

HANA (vbehne): Čo sa blázniš, človeče? Či čo sa ti robí? V našom dome jakživ bitky nebolo a ty ju chceš začínať? Nehanbíš sa? (Vytrhne mu palicu a odhodí do kúta.)

BOROVČIAK: Nie… Nech sa hanbí ten, na koho bola namierená.

HANA (lichotive): Paľko môj, čo sa to s tebou stalo, veď si ty býval človekom dobrého srdca, tichého ducha, láskavým a milosrdným voči každému a teraz zrazu proti vlastnému dieťaťu si taký krutý.

ANIČKA (pritúli sa k Borovčiakovi, plače): Otecko môj, čím som vám ublížila, že ste proti mne tak zanevrel, že ma chcete za peniaze predať takému mumákovi mumlavému, takému nečlovekovi?

MARTIN: Gazdíčko môj dobrý, veď ani ja som sa proti vám ničím neprehrešil a vy mňa zrazu zaháňate z domu, ani čo by som vám bol dačo pokradol.

HANA: Pre Boha ťa prosím, Paľko, neprenáhli sa!

ANIČKA: Otecko môj dobrý, nekazte nám naše šťastie!

MARTIN: My vám vašu dobrotu odplácať budeme poslušnosťou, pilnosťou a láskou, že budete mať z nás radosť.

BOROVČIAK: Dobre teda, ponechám ťa ešte rok a keď do roka zadovážiš si majetok, primeraný venu mojej dcéry, dostaneš ju za ženu, ináč nie! (Odíde.)

MARTIN (hľadí smutno do zeme).

ANIČKA (hodí sa matke okolo krku a bôľne zvolá): Ach, Bože!

HANA: Nezúfajte, deti moje, u Boha nič nemožného.

(Opona.)