ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Borovčiak.

BOROVČIAK (prázdny mech má prehodený cez pleco, palicu v ruke; obzerá sa bojazlivo na všetky strany): Tu voľakde by to malo byť. Ej, ale je to tu desný kraj, clivo ako na cmitoríne. Až človekovi zimomriavky chrbtom prebiehajú. No, darmo je: kto sa dá na vojnu, musí bojovať. (Ľahne si na zem vpravo.) Tu dočkám. (Vytiahne fajku, dá do úst a očúva.) Ktosi ide, bo krovie praští. (Vyskočí a bojazlivo pozerá vpravo.) Čo keby to tak medveď alebo divočiak?… To sú tu častí hostia… A ja nemám, len túto palicu a fajku, to všetka moja zbraň. (Pozerá so strachom za kulisňu.) Sem sa to blíži. Jááj! Kde sa ukryjem? (Chce za kulisňu.)

Hana, predošlý.

HANA (vystúpi zpoza kulisne v tej chvíli, keď sa Borovčiak za tú kulisňu chce ukryť, takže sa buchnú jeden do druhého, oba skríknu): Jááj!

BOROVČIAK (zpätkuje, až padne).

HANA (opre sa o kulisu): Div som od ľaku nezkamenela!

BOROVČIAK (dvíha sa): A ja div od strachu nezmriakol, nazdal som sa, že to medveď!

HANA: Čože? Ja som tebe medveď? Ty si veru ten opravdivý medveď! Taký čudák, pre ktorého človek ani nočného kľudu nemá. (Nahnevano.) Čo tu hľadáš?

BOROVČIAK: Hm… To by som sa ja mal teba opýtať, čo ty tu hľadáš o tomto čase?

HANA: Čo tu hľadám? Nuž teba, ty nenasýtené vreco! Ja viem, čo ti v hlave vŕta. Nemáš dosť na tom, čo máš? Ale ty by si aj Pána Boha za nohy stiahol s neba, keby si mohol. Lakomec nemá nikdy dosť.

BOROVČIAK: Čo? Čo to trepeš?

HANA: To, že na tom, čo nám Pán Boh dáva, duša naša nech pristáva. Ale vlk sa ukojí, keď je sytý, lež lakomec nikedy. Môžeš sa hanbiť!

BOROVČIAK: Hanbiť? Začo? Prečo?

HANA: Preto, že závidíš svojmu vlastnému dieťaťu a zaťovi, že si pomohli Jánošíkovým pokladom ku šťastiu, ideš ich predbiehať, aby si im to šťastie pokazil a svoje nenasytné vreco naplnil. Ty si skupáň lakomý! Hanbi sa!

BOROVČIAK: No — no — no, aká hanba? Pane Bože, nebe! — každý hľadí sebe.

HANA: No, pravda, lebo nemáš dosť toho, čo ti Pán Boh nadelil, bieda ťa honí za pokladmi sa sháňať, aby si ešte zle pochodil a ja s tebou kadejaké trápenie mala. Hneď sa ber domov!

BOROVČIAK (pre seba): Kam čert nemôže, pošle babu. (Hane.) Ký parom ti vyzradil, že ja idem sem?

HANA: Čo sa nazdávaš, že si na rozume sedím, aby som nezbadala, že ti čosi hlavou máta? Behal si ako bez rozumu z dverí do dverí, ako vlkmi naháňaná ovca, a zrazu si sa schytil, ani čoby bol do teba strelil.

BOROVČIAK: Nuž, a —

HANA: Vzal si vreco a bežal s ním ako žid na odpust. Hneď som si pomyslela, že ideš poklady shŕňať dnešnej svätojánskej noci.

BOROVČIAK: Pane Bože, čiže máš za krstného otca deda Vševedela? Všetko vieš a veď si predsa spala?

HANA: Ležala som, ale nespala, bedlive som sledovala tvoje čudné počínanie a vediac, čo zamýšľaš, bežala som za tebou až sem.

BOROVČIAK: Vy, ženy, ste ako mačky, aj potme vidíte.

HANA: Najmä takých kocúrov skúpych, čo na pokladoch oči pasú. Čo tu stojíš s tým prázdnym mechom ako žobrák (vytrhne mu mech) na hodoch? (Hrozí mu.) Ale, zdá sa mi, že sa aj ty Boha spúšťaš a čerta lapáš.

BOROVČIAK: No — vieš — hovorí sa: S čertom buď za dobre a Pána Boha nerozhnevaj.

HANA: Netáraj, ako by si bláznivé huby pojedol, a ber sa domov! (Sotí ho.) Trafí ťa niekto uvidieť a bude z toho hanba pre celý náš dom a celú rodinu. (Ťahá ho vpravo.)

BOROVČIAK (škriabe sa za uchom): Kde sa žena nadarí, všetko sa zle podarí. (Odíde s Hanou.)

Verona sama.

VERONA (opiera sa o palicu, v druhej ruke má rozličné zeliny): Tak, tak — mrcha časy nastávajú, keď sa už aj boháči za pokladmi sháňajú… (Smeje sa.) Ha-ha-ha, úbohý Borovčiak, má svojho málo, nuž musí ísť poklady hľadať, ale to je tak, veľká hŕba pýta viac. (Sadne si na peň.)

Martin, predošlá.

MARTIN (vbehne zadychčaný, obzerá sa): Chvála Pánu Bohu, predsa sa mi podarilo ufrknúť bez nej.

VERONA (vstane): Vítaj, Martinko, či sa dačo zlého stalo, nedaj Bože! Keď si tak bez dychu dobehol.

MARTIN: A vy tu, krstná mamička?

VERONA: Tu, ako každého roku o tomto čase, sbieram svoje liečivé zelinky, ktoré tejto noci natrhané majú tú najväčšiu liečivu silu. A tebe sa čo prihodilo, keď si tak dobehol, ako by ťa zlé naháňalo?

MARTIN: Ušiel som svojej žene.

VERONA: Ako to? Prečo?

MARTIN: Už dva roky ma trápi a mučí prosbami a hrozbami, dobrými a zlými slovami, aby som ju so sebou pojal, keď pôjdem pre Jánošíkov poklad, že ona to chce a musí to vidieť. Už vlani chcela ísť, ale nemohla, keď sa nám práve o svätojánskej polnoci Janík narodil. Tento rok chcela ísť znova.

VERONA: A ty čo?

MARTIN: Ja som jej to vyhováral, ako som len najlepšie vedel, odporoval som jej, ale jej sa to tak do hlavy zažralo, že nedala si to vyhovoriť.

VERONA: Nuž a?

MARTIN: Keď to prišlo do tuhého, vybúšila z nej žiarlivosť a vyhodila mi na oči, že sa tam iste schádzam s Maličkech Katkou, ktorej vraj akiste viac nadeľujem z toho pokladu, ako jej, Aničke.

VERONA: Ale — ale —

MARTIN: To ma čertovsky napálilo a povedal som jej, že teda dobre, keď pôjdem v najbližšej svätojánskej noci pre nádel pokladu, pojmem ju so sebou, ale keď z toho čo zlého bude, to sa na nej spráši.

VERONA: A teraz si jej ušiel? Ej — ej, syn môj, to nie je s kostolným riadom. Statočný človek, keď čo sľúbi, to aj má splniť…

MARTIN: Uverte, krstná mamička, že som noci a noci premýšľal, čo mám urobiť. Jánošíkov duch mi prikázal, že by som voždy len sám prišiel pre peniaze, aby som zle nepochodil. Teraz prídem so ženou a môžeme oba zle pochodiť, keď rozkaz jeho nezadržím.

VERONA: To je tiež pravda, s duchmi a vyššími bytosťami neradno falošne karty hrať. No, bezmála by si bol mal aj druhého kamaráta dnes.

MARTIN: Koho?

VERONA: Svojho tesťa, Borovčiaka.

MARTIN: Čože, aj ten tu bol?

VERONA: Ja, veru bol, a doniesol si hneď celý mech na peniaze, ale tu bola sliepka múdrejšia ako kohút. Žena za ním až sem dobehla a zavrátila ho domov.

MARTIN: No, ten boháč je toho potrebný.

VERONA: Aj ja som sa smiala. Ale už ťa nechám, bo čochvíľa bude polnoc. S Bohom! (Odíde.)

MARTIN: S Bohom si choďte!

Martin sám.

MARTIN (obzerá sa): Chvála Bohu, že som už sám… Polnoc čochvíľa prikvitne. (Opre hlavu o bralo.) V brale to už duní a hučí ako podzemný víchor. (Obzre sa v pravo.) Ktosi prichádza… očuť kroky. (Chce sa ukryť.)

Anička, predošlý.

ANIČKA (vystúpiac s dieťaťom na rukách, bojazlivo sa obzerá, úzkostlive volá): Martin! — Martin!

MARTIN (prekvapene): Žena! Pre Boha, čo ťa sem nesie?!

ANIČKA: Tvoj sľub. (S výčitkou.) Pekný človek, ktorý tak slovo drží. Môžeš sa hanbiť!

MARTIN: Ty by si sa mala hanbiť, že si taká zvedavá a dotieravá. Mohla by si sa Boha báť, že také nešťastie voláš na naše hlavy.

ANIČKA: Aké nešťastie?

MARTIN: Už som ti to za tie dva roky na sto ráz povedal, že Jánošíkov duch mi prikázal, aby som len sám chodil pre peniaze, že by som neobanoval a zle nepochodil, a teraz sme tu celá rodina. Ešte si aj toho malého priniesla.

ANIČKA: Pri kom že som ho mala nechať?

MARTIN: Anička, žena moja drahá, pre Boha ťa prosím, choď domov, alebo sa aspoň vzdiaľ odtiaľto, čakaj ma pri kríži pod húšťavou, lebo ma hrozné tušenie morí a akýsi tajný strach mi srdce sviera, že sa čosi hrozného stane. Vzdiaľ sa, duša moja! — Choď!

ANIČKA: Ešte čo, rada som, že som tu. — Neidem.

(Za kulisňou vľavo čuť hvižďanie víchra, dunenie, hrmot a medzi zadnou stenou a kulisňou zažne sa bengál.)

ANIČKA (ustrašená, skrýva sa za Martina).

Duch Jánošíkov, predošlí.

DUCH JÁNOŠÍKOV (objaví sa pri svetle bengála): Ja, Duch Jánošíkov, dovolil som ti kedykoľvek potrebuješ peniaze, nabrať si o takomto čase z mojich pokladov pod tou podmienkou, že musíš prísť voždy sám, aby si zle nepochodil. Dnes prestúpil si zákon poslušnosti, neprišiel si sám, ale doviedol si si ženu i dieťa. Za tento priestupok zle pochodíš.

MARTIN (preľaknuto): Ach, Bože! (Obráti sa k žene s výčitkou.) Vidíš! Čo som ti povedal!

ANIČKA (utre si oči): Pre živého Boha!

DUCH JÁNOŠÍKOV (prísno): Nikdy viac nevkročíš vo skrýšu mojich pokladov! Majetok nimi nadobudnutý ztratí sa ti ako rosa na tráve, že zasa budeš biediť. Skrýšu mojich pokladov uzamkol som týmito troma kľúčmi (ukáže spolu sviazané tri kľúče), ktoré hodím do studne, o nejž ľudia vravia, že dna nemá. (Hodí kľúče a povie zvýšeným hlasom, dôrazne.) Tak trestá sa neposlušnosť.

MARTIN (kľakne pred Jánošíkovho ducha a složenými rukami prosí): Milosť a smilovanie! Ó, prosím vás, veľký náš dobrodinče, sľutujte sa, odpustite toto previnenie! (Utiera ručníkom oči.)

ANIČKA (tiež tak): Smilujte sa, pre Boha vás prosím! Odpustite hriech, ktorý som ja svojou zvedavosťou zapríčinila a ním svojho dobrého muža, seba, svoje milované dieťa, ba celú obec do nešťastia a biedy uvrhla. Ľutujem svoj priestupok a prosím o milostivé odpustenie! (Plače.)

DUCH JÁNOŠÍKOV: Keď Pán Boh našich prvých rodičov, Adama a Evu, pre hriech neposlušnosti vyhnal z raja, obmäkčený ich slzami, prisľúbil im nádej spásy. Ja, dojatý vaším plačom, vravím vám, že kľúče od mojich pokladov nájde v bezodnej studienke ten, kto sa vo svätojánskej noci narodil v tom čase, keď skrýše pokladov mojich boly otvorené.

MARTIN, ANIČKA (radostne): To náš syn!

DUCH JÁNOŠÍKOV: Nie vy, starí hriešnici, ale váš dorast pochopí zásady Jánošíkove a tešiť sa bude z jeho pokladov. (Blyskne sa a zahrmí.)

(Opona padne.)