ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička, Martin.

ANIČKA (vo sviatočnom rúchu, v čepci, sedí pri stole a ukladá čepce, stužky a čipky, do škatule).

MARTIN (sedí za stolom, vypisuje čosi z knižky na papier).

ANIČKA (obzerá nový čepec): Pozri, Martinko, či sa ti budem páčiť v tomto novom čepci?

MARTIN: Páčila si sa mi ako dievča bez čepca a páčiš sa mi čo moja žena v akomkoľvek čepci.

ANIČKA: No, v tomto musím sa ti ešte lepšie páčiť, a čo ešte len v tom zlatom?

MARTIN: V akom?

ANIČKA: V zlatom. Nechala som si u výšivkárky, krivej Dory, čepiec zlatom povyšívať.

MARTIN: Kýho vreda! Nuž a načo?

ANIČKA: Načo? Na parádu. Dosiaľ mi boly aj takéto biele čepce dobré, ale teraz už ako pani rychtárke aj zlatý pristane.

MARTIN: Hoj, vy ženy, parádnice-márnice! Čo ťa ten zlatý čepiec bude stáť, to si mohla radšej chudobe dať.

ANIČKA: Tu ho máš, že vraj chudobe dať, nuž a či jej ty dosť nedávaš?

MARTIN: Dám, ale aj mám. Kto chudobe dáva, Boh ho požehnáva. Kto dá žobrákovi, ako by Bohu dal, a kto dá Bohu, ten mu to desaťnásobne oplatí.

ANIČKA: No, vidíš, i ja pri svojom zlatom čepci podporím chudobu, veď výšivkárka, krivá Dora, je chudobná, ako kostolná myš, nuž si aspoň dačo zarobí…

MARTIN: Bude mať z pečienky papier a z papiera dieru.

ANIČKA (podráždeno): Len si ty nerob zo mňa posmechy, bo kto posmechy z iných robí, na posmechy sám vychodí.

MARTIN: A kto sa hnevá, nech sa o zem hodí. (Potiahne jej škatuľu k sebe.)

ANIČKA: Čože by som sa o zem hádzala? (Potiahne s hnevom škatuľu k sebe.)

MARTIN: A či sa ty hneváš? (Potiahne škatuľu pred seba.)

ANIČKA: Hnevám! (Mikne škatuľu k sebe.)

MARTIN: A prečo?

ANIČKA: Preto, že si mi celú radosť pokazil, ktorú som mala nad tým zlatým čepcom.

MARTIN (nežne): Ale, nehnevaj sa!

ANIČKA: Just sa budem hnevať a ten zlatý čepiec už ani na hlavu nevezmem.

MARTIN: Nuž a čo s ním urobíme, pre pána kráľa; potom ho musím ja nosiť.

ANIČKA: Urob si s ním, čo chceš, ja ho viac nechcem.

MARTIN (lapí ju za ruku): Ale, nehnevaj sa, veď ti to nepristane!

ANIČKA (vytrhne mu ruku): To mi všetko jedno, či pristane, alebo nepristane.

MARTIN: Teda sa naozaj hneváš?

ANIČKA: Hnevám!

MARTIN: A keď ťa odpýtam?

ANIČKA: Ja nepotrebujem žiadne odpytačky.

MARTIN: A keď ťa bozkám?

ANIČKA: Keby som sa ti bozkať dala.

MARTIN: No, oprobujem! (Vstane a blíži sa k nej.)

ANIČKA (odskočí): Daj pokoj!

MARTIN, ANIČKA (zápasia spolu).

Verona, predošlí.

VERONA (sviatočne oblečená, vstúpi, keď Martin s Aničkou zápasia): Pochválen!

MARTIN, ANIČKA (pustia sa): Na veky amen!

MARTIN: Vítajte, krstná mamička!

ANIČKA: Vítajte!

VERONA: Prišla som azda v nepovolenom čase?

MARTIN: Ale nie, krstná mamička, to sme sa len na špás pasovali. Anička sa čosi na mňa nahnevala, ja som ju chcel na smernú bozkať, ona sa mi priečila a ja som jej chcel dokázať, že som chlap, že mám vlády za desať Aničiek.

ANIČKA: Ale si nedokázal. Hanbi sa! Sadnite si, tetka!

MARTIN: Nechal som si to na druhý raz.

VERONA: Mladosť — radosť. Muž so ženou ako deti pod stenou. Dobre vám je, deti moje, keď si môžete takto laškovať.

MARTIN: Ďakovať Pánu Bohu, nemáme sa čo žalovať. Posaďte sa, krstná mama.

VERONA (sadne si): Ej, veru nemáte. Bohatstvo všade vo všetkom. Tie zbožiny na tých poliach ani čo by na vodách, a tá lichva ani čo by ju ocápal tým mäsom, tie teliatka ani lasičky hladké, tie kone bujné a tej hydiny plný dvor. Požehnanie božie spočíva na vás.

MARTIN: A to všetko Jánošíkovmu pokladu ďakujem.

VERONA: Tak, tak, ty si jediný šťastne obstál medzi toľkými, čo tam zahynuli.

MARTIN (vezme knihu a papier, ako aj širák): Krstná mamička, pobavte sa s Aničkou, ja musím do školy, máme tam poradu. Anička, počastuj krstnú mamku.

VERONA (Aničke): Ani sa neozri, dievka moja (vstane), veď aj ja sa musím poberať. A ty, Martinko, nedaj sa mýliť, len si vybav, čo máš. Každý ťa chváli, ako si za tých pár rokov, čo si rychtárom, dal celú našu obec do poriadku, aký si ku každému vľúdny a spravedlivý, statočný.

MARTIN: Konám len svoju povinnosť, na ktorú som sa podujal. No, s Bohom, žienka.

ANIČKA: Ty ideš preč a iste si zabudol, že si rodičov povolal na dnes odpoludnia.

MARTIN: Ja tam nebudem dlho a za ten čas ich aj ty zabavíš. S Bohom, krstná mamička!

VERONA: I ja idem s tebou jedným razom, len ti chcem ešte povedať, prečo som vlastne prišla. Tam u Lišúňov na hornom konci je veľká bieda. On leží už tretí týždeň, celý dolámaný, drevo ho v hore privalilo, ona sa nemôže od neho pohnúť a pätoro drobných detí pýta s plačom chleba a niet ho.

MARTIN: Povedzte jej, že by ešte dnes podvečer alebo zajtra ráno prišla, že jej dám, čo potrebuje.

VERONA: Dobre, od vás ta rovno idem. (Aničke.) S Bohom, dievka moja!

ANIČKA: S Bohom, tetka, a prídite zasa k nám čím skôr!

VERONA, MARTIN (odídu).

Anička.

ANIČKA: Musím trocha tu poriadok porobiť, keď príde mamička, aby ma nehrešila, bo ona všetko vidí. (Upratuje, prach utiera. Vonku očuť kroky. Anička načúva.) Už idú. To sú oni… (Otvorí dvere.)

Hana, predošlá.

ANIČKA: No, len ďalej, ďalej, veď vás už ťažko čakám. Vítajte!

HANA: Ťažko sme sa z domu vybrali. Každú chvíľu niekto prišiel a zdržal nás.

ANIČKA: No, že len ste tu. A otec sú kde?

HANA: Obzerá tam vaše hospodárstvo. Vieš on to nevie pochopiť, že z Martina, z jednoduchého valacha, stal sa taký rozumný hospodár, ktorý v takom príkladnom poriadku vie si všetko zariadiť.

ANIČKA: Martin sa stal nielen rozumným hospodárom, ale ešte rozumnejším rychtárom, celá obec si ho chváli.

HANA: Veru, chváli, lebo takého poriadku v našej obci už oddávna nebolo, aký je teraz.

ANIČKA: Keď by bol otecko tušil, ako mi pri Martinovi dobre bude, že budem pani rychtárkou, nebol by také činy vyčíňal proti nemu.

HANA: Ani to nespomínaj! Také veci hádžu sa z hlavy do päty.

ANIČKA: Pravdu máte, čo tam do toho, čo sa minulo.

Borovčiak, predošlé.

BOROVČIAK (vstúpi): Pán Boh s nami a zlé preč!

ANIČKA: Vítajte, otecko!

HANA: No, už si si všetko poobzeral?

BOROVČIAK: Keď aj nie všetko, nuž aspoň to hlavné.

ANIČKA: Ako ste spokojný s naším hospodárstvom?

BOROVČIAK: Nuž, čože ti môžem iné povedať, ako to, že dobré sa samo chváli. Nebol by som jakživ myslel, že Martin ostane takým rozumným hospodárom.

HANA: A prvým gazdom v dedine.

ANIČKA: A rychtárom v obci a ja pani rychtárkou… čo?

BOROVČIAK: Veď všetko by bolo dobré a pekné — ale… (Škriabe sa za uchom.)

ANIČKA: Aké „ale“?

HANA (Borovčiakovi): Ale nezačínaj už zasa šťúrať!

ANIČKA: Ba len dopovedzte, otecko, čo za „ale“?

BOROVČIAK: Ale svetu sa to vaše náhle a veľké zbohatnutie veru nepáči. Všade sa povráva, že to u vás neide s kostolným riadom.

ANIČKA: Nuž, akým riadom?

BOROVČIAK: Jedni hovoria, že má Martin zmoka, čo mu snáša peniaze; druhí myslia, že, nech Boh chráni, s čertom fígľuje; tretí zasa sú tej mienky, že jeho krstná mať, stará Verona, mu pomáha bosoráctvom, že mu pomáha poklady odklínať a iné strašné veci.

ANIČKA: Nad tým nech vás, otecko, hlava nebolí, čo svet natára.

HANA: Ľudia sú takí: Nemaj ničoho, vysmejú ťa, a máš-li niečo, závidia ti.

BOROVČIAK: Je to tak, ale to predsa len človeka mrzí, lebo sa vraví: „Kde sa kadí, tam horí.“ Nuž a ty, jeho žena, mala by si o tom vedieť, bo muž a žena majú byť jedna myseľ a dva žalúdky.

ANIČKA: Martin nemá predo mnou žiadnych tajností. A čo ja viem, vie každý v obci, že mu Jánošík vo svätojánskej noci zo svojich pokladov, ukrytých na Vepru, nadelil. Tejto nádielke ďakujeme svoje šťastie a svoje bohatstvo.

BOROVČIAK: Muselo toho byť veľa, keď ste sa vedeli tak bohato zariadiť, máte všetkého hojnosť a ešte aj iným rozdávate.

ANIČKA: Koľko toho bolo, neviem, ani som sa nepýtala, bo viem, že Martin ani haliera nepremárni, a ja, čo mi len srdce zažiada, to mám. A to, že iným rozdávame…

HANA (padne jej do reči): Dobre robíte, keď máte, dajte! Človek nežije len sebe, ale i druhým.

ANIČKA: Jánošík si to vymienil, že z pokladu musí aj chudobe nadeliť. Nech sa vám páči, otecko, sadnite si, počastujte sa vínkom, mamička, ochutnajte z tých koláčov. (Naleje vína.)

BOROVČIAK, HANA (sadnú ku stolu).

HANA: No, už ťa nepohŕdneme, hoci by sa nám treba bolo aj domov poberať.

BOROVČIAK (vezme pohár a pripíja): Na dobré zdravie vospolok!

HANA: Na vaše šťastie, že by vám večne trvalo! (Pripije.)

ANIČKA: Bože, daj! (Pripíja.) A tých koláčov?

HANA (vezme koláč, obťažkáva ho): Ľahunký ako páperko. Nešetrila si maselkom, ani vajíčkami.

ANIČKA: Keď máme, nuž si dožičíme. (Naleje do pohárov.)

BOROVČIAK: V hojnosti pamätaj na núdzu. Človek nikedy nevie, čo zajtrajšok donesie. (Pije.)

HANA: Taký si protivný dnes, ako taký starý prorok, všetko len v čiernom vidíš.

BOROVČIAK: Čo nie je z Boha, to nemá stálosti. Preto ti hovorím, dievka moja, buď opatrná. Ty by si mala všetko vedieť, čo Martin robí, zkadiaľ to bohatstvo nosí. Ľudia vravia, že ho každý rok v noci svätojánskej vídavajú na Vepru pri Jánošíkovom brale. Mala by si ho striehnuť alebo s ním ta ísť, aby si videla, či to Martin s dobrým alebo zlým narába.

HANA: Ešteže čo, aby sa ešte do nešťastia zaplietla? Nepočúvaj také rady a rob, ako si dosiaľ robila. (Borovčiakovi.) A poďme radšej domov, lebo tvoja myseľ ako sysel, vedel by si človeka z rozumu vyviesť. — (Vstane.)

ANIČKA: Mamička, nechoďte ešte! Dočkajte, až Martin dojde, veď on už musí prísť.

HANA: Prídeme druhý raz na dlhšie. Teraz už treba domov nazreť.

BOROVČIAK (vypije a vstane): Máš pravdu, že treba domov nazreť, veď má prísť mlynár pozreť na jalovicu, ktorú chce kúpiť.

HANA: S Bohom, Anička! Pozdrav muža. (Podá Aničke ruku.)

BOROVČIAK: Dobre sa maj, dievka moja! — (Taktiež podá Aničke ruku.)

ANIČKA: S Bohom choďte! Martinovi bude ľúto, že s vami nebol.

HANA, BOROVČIAK (odídu).

Anička sama.

ANIČKA (odprevadiac rodičov, ide ku stolu a premýšľa, po chvíľke povie): Čudný sú ten náš otec, neprestajne zadrapkajú do nás. (Upratúva so stola.) V tom majú pravdu, že ja by som mala o všetkom vedieť, aj musím vedieť, a najbližšie pôjdem s Martinom na Vepor pre Jánošíkov poklad, veru, pôjdem…

Martin, predošlá.

MARTIN (vstúpi pri posledných jej slovách): Kam pôjdeš, žienka moja?

ANIČKA: Pre teba. Čože ti tam nohavice prisadli, že si sa nevedel ztadiaľ vykývať? Naši tu už aj boli, aj zasa odišli a o tebe ani slychu.

MARTIN: Stretol som sa s nimi a vyhovoril som sa im. Sľúbili, že prídu na budúcu nedeľu. A čo otec? Nenašli zasa hŕbu chýb pri našom gazdovstve?

ANIČKA: To nie, len spomenuli, že ľudia nevedia pochopiť, zkadiaľ u nás zrazu toľké bohatstvo nariastlo. Jedni vravia, že máme zmoka, čo nám do komory nosí, druhí myslia, že s čertom fígľuješ; tretí zasa, že ti krstná mať bosoráctvom poklady odkrýva.

MARTIN (smeje sa): Ha-ha-ha, ten náš otec ani čoby na priastky chodili, všetky klebety vedia.

ANIČKA: Nie sú to klebety. Nedávno ma postretla Lepišech tetka a povie mi: „No, pani rychtárka, čo je to s vami, veď bohatnete, ani čoby vás sám ten zmok peniazmi obsýpal.“

MARTIN: Je to ľudská závisť. Celá dedina predsa vie, že za všetko, čo máme, môžme len Jánošíkovmu pokladu ďakovať.

ANIČKA: Áno, to vedia, ale nevedia, akým spôsobom z toho pokladu berieš, a neviem to ani ja, tvoja žena, hoci ja by som to mala vedieť.

MARTIN: Prečo?

ANIČKA: Muž a žena nemajú mať jeden pred druhým žiadne tajnosti. Čo vieš ty, mám vedieť aj ja. (Lichotive.) Martinko, prosím ťa peknúčko, pojmi ma so sebou, keď najbližšie pôjdeš na Vepor ku Jánošíkovej skale v svätojánskej noci pre nádielku pokladu.

MARTIN: Žienka moja, už si ma o to toľko rázy prosila a nemôžem, ba ani nesmiem ti túto žiadosť splniť.

ANIČKA: Prečo by si nesmel, keď nechceš.

MARTIN: Uznaj, Anička! Duch Jánošíkov si to dôrazne vyhradil, že by som voždy sám prišiel si vziať, koľko mi treba, len sám, aby som zle vraj nepochodil.

ANIČKA: Pod tým slovom „sám“ nemyslel on, že by si ženu svoju nepojal, ale aby si sám, bez cudzieho človeka, ktorý by tiež z toho pokladu chcel vziať, prišiel. (Lichotive.) Martinko, prosím ťa, pojmi ma so sebou.

MARTIN: Ale, žienka moja, uznaj mi, že nemôžem, nesmiem prestúpiť jeho príkaz. Mohlo by to zle vypáliť.

ANIČKA: Prečo by to malo zle vypáliť?

MARTIN: Nie — nie, ani len na to nemysli! Ty nemôžeš ísť so mnou.

ANIČKA: Keď ma nevezmeš po dobrote, pôjdem sama, budem tam skôr, ako ty.

MARTIN: No, len no, nehraj sa s ohňom, lebo sa popáliš!

ANIČKA: Nebojím sa! (S výčitkou.) Kto vie, s kým sa ty tam schádzaš, keď ma nechceš so sebou vziať.

MARTIN: No, s kým? Azda s dajakou vílou?

ANIČKA: Ach, nemusí to byť víla, môže to byť aj Maličkech Katka, ktorá sa za tebou vždy bláznila a ktorá od istého času takú parádu vyčíňa, že sa jej nik nemôže rovnať. Akiste jej viac udeľuješ, ako mne, z toho pokladu.

MARTIN: Žena! Takými rečami ma, počuj, čertovsky dopáliš!

ANIČKA: Ahá, trafila som do živého!

MARTIN (nahnevano buchne rukou o stôl): Čuš!

ANIČKA: Čože by som čušala? Poviem pravdu a nechám tak. Keby si niečo takého nemal za lubom, pojal by si ma so sebou, keď ťa o to už toľko prosím.

MARTIN: Dobre teda. Keď pôjdem v najbližšej svätojánskej noci pre nádel pokladu Jánošíkovho, pojmem ťa so sebou, ale všetko zlo, čo z toho bude, padne na tvoj rováš, to všetko sa na tebe spráši.

ANIČKA (radostne hodí sa Martinovi kolo hrdla): Martinko môj, až teraz vidím, že ma ty naozaj ľúbiš!

(Opona.)