ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marta, Sňahulienka.

MARTA (chudobne oblečená, sedí pri stole a modlí sa z knižky).

VIERA (uspáva bábu): Čit — čit! Pipenka moja, stará mama sa modlia!

MARTA (bozká knihu a odloží): No, teraz už môže tvoja pipenka kričať, koľko sa jej len páči.

VIERA: Oj, stará mama moja, ona bude ticho, tichúčko, len nám o Sňahulienke rozprávajte.

MARTA: Teraz, dieťa moje?

VIERA: Áno, babenka, veď ste mi nedávno prisľúbily, že v najbližšiu nedeľu alebo sviatok budete mi o nej rozprávať.

MARTA: Máš pravdu, ale dnes nie je nedeľa, ani sviatok.

VIERA (zadiveno): Že nie je nedeľa, ani sviatok? Nuž, veď ste mi predsa moje nedeľné šatôčky kázaly obliecť, a vy tiež máte nedeľnú zásteru i čepiec.

MARTA: Nuž, veď hej — my vlastne máme dnes pamätný deň, ktorý môžme celým právom svätiť.

VIERA: A čo za deň máme dnes?

MARTA: Dnes je tomu práve desať rokov, čo mi dobré nebe teba, anjel môj, darovalo. (Pohladká a bozká Vieru). Práve na dnešný deň hodí sa rozprávka o Sňahulienke.

VIERA: Rozprávajte, babenko zlatá! Prosím vás, rozprávajte. (Položí malý stolček k nohám Marty, sadne naň a prihráža bábe.) Očúvaj pekne, stará mama budú rozprávať!

MARTA (rozpráva): Na kraji Čierneho lesa pod bralom stála malá drevená chalúpka, v ktorej stará žena utiahnuto žila. Chlieb si tým vyrábala, že rozličné užitočné, liečivé zeliny sbierala, sušila a nimi ľudu na okolí proti všakovým nemociam pomáhala.

VIERA: Pravda, tak sa živila, jako Vy, stará mama?

MARTA: Áno. — V zime nemávala mnoho práce a chodievala často do najbližšej dediny, pomodliť sa do chrámu Božieho. Raz, keď išla, hustý sňah padal a od severa mrazný vietor fúkal. No, starenka len išla, ako však na krížne cesty prišla, taký fujak fučal jej do tvári, že sa už vrátiť chcela. No, v tom očuje malé dieťa plakať. Išla za hlasom a neďaleko našla malé dieťatko v panskej poduštičke zavinuté na zemi ležať a pri ňom peknú veľkú bábu, takú, jakú ty máš.

VIERA: A či nezamrzly?

MARTA: Veď vravím, že dieťa plakalo. Ale dieťatko i bábika boly už skoro celé sňahom zaviate.

VIERA (ku svojej bábe): Či čuješ? Keby si to ty tak mrznúť musela. Keď budeš mrchavá… ale nie — nie — nedám si ťa mrznúť. (Pritúli bábu k sebe, bozká ju a zakrýva.) A ďalej, stará mama, čo bolo?

MARTA (pokračuje): Starenka vzala dieťa i bábu a bežala s nimi domov. Doma ho previla a na hrdle dieťatko malo zlatý agnúšťok, ako aj ty máš. Potom starenka hneď podojila kozičku a teplým mliečkom nakŕmila preziable bábiatko, ktoré, keď sa najedia a zohrialo, chutno zaspalo.

VIERA: A potom?

MARTA (pokračuje): Sňahulienka, tak pomenovala starenka dieťatko, azda preto, že ho v sňahu našla, bola zdravé, podarené decenko. Riastla ako z vody a bola deň so dňa krajšia a múdrejšia. Až konečne už bola z nej hodná dievenka, jediná radosť starenky, ktorá si ju, ako tu zrenicu v oku, opatrovala. (Pohladká a bozká Vieru.)

VIERA: A ďalej, milá stará mama?

MARTA: Koniec dozvieš sa nekôr.

VIERA: Ach, také to bolo pekné, len by som rada vedela, čo sa so Sňahulienkou ďalej stalo. Čia bola a kde sa v tom sňahu na krížnych cestách vzala?

MARTA: Zvedavosť, zlá nectnosť, dievenka moja. Musíš trpezlive čakať, až budem mať zasa čas i vôľu ďalej rozprávať.

VIERA (zamysleno): Ach, drahá moja stará mamička, mne prichodí, čo by som sama tá Sňahulienka bola. Či ste vy ma nenašli?

MARTA: Na jaké to pošetilé myšlienky prichádzaš.

VIERA: Nuž, keď ma tiež Sňahulienkou voláte.

MARTA: To len preto, že sa mi to meno páči. Tebe sa nepozdáva?

VIERA: Oj, áno, ja som ho vždy rada očula, ale teraz mi tak akosi clivo pri ňom.

MARTA: No — no — no, len sa nermúť! Buď veselá a pekne sa zabávaj, kým sa domov vrátim.

VIERA: A kam idete?

MARTA: Musím nemocného horára navštíviť a jemu lieky doniesť. Zatkni za mnou dobre, žeby ti dajaký zlodej do domu nevošiel. (Oblečie kožuch, vezme košík, bozká Vieru a odíde.) S Bohom!

VIERA: S Bohom! Nebavte sa dlho! Mne smutno bez vás! (Posiela bozky za Martou).

Viera sama.

VIERA (vezme bábu): Teraz ťa uspím, žeby som pokoj mala a niečo robiť mohla (uspáva babu a spieva):

(Pozre na bábu.) Už spajká. (Uloží ju na stoličku.) Tak — buvaj a ja si izbu upracem. (Vezme šatku a utiera prach, zbadá na stole Módne noviny, obzerá ich.) Ahá, tu je tá móda, ktorú mi babenka z mesta doniesla. Tam vraj všetky panie tak parádno sa šatia. Ach, keby som aj ja takou paňou bola! — Či by mi to pristalo? (Premýšľa.) Oprobujem. (Oblečie sukňu starej mamy, na predku si ju vyhrnie.) To sú šaty so šlepom. (Zásteru uviaže okolo hrdla.) Ták — to bude mantel. (Na hlavu si dá slamenicu.) To bude širák. Ešte rukavice. (Natiahne na ruky pančuchy.) Tak. (Pozre na obraz.) Ahá, ešte tú strechu na palici. (Premýšľa.) Už mám. (Vezme varechu a nastrkne na ňu tie módne noviny a má slnečník. Chodí pyšno po izbe.) Sňahulienka, jakou dámou si sa stala! — Babenka však hovorí (koketne spieva):

(Očuť silno klopať na dvere.)

VIERA: Ktosi klope. Môj Bože, ja som dvere nezaprela, ako mi babka kázaly, ak by dajaký zlodej…

(Očuť znova ešte silnejšie klopať.)

VIERA (prestrašená): Kam sa ukryť? (Behá po javišti, až vbehne za šaty, zavesené na vešiaku.)

Javorský.

JAVORSKÝ (elegantne oblečený): Dobrý deň! (Obzerá sa.) Čo? tu nikoho? Očul som kohosi spievať. Akýsi detský hlas. Či to azda vietor hvižďal? Možno. Moje čuvy sú také podráždené, že v každom šuchote očúvam hlas môjho ztrateného dieťaťa.

Viera, predošlý.

VIERA (vystrčí hlavu): Ako zamračeno hľadí. To je akiste zlodej.

JAVORSKÝ: Nie — nie nenajdem ju viac a moje otcovské srdce bude večne krvácať (sadne na stoličku).

VIERA: Ako vidím, on sa chce u nás usalašiť.

JAVORSKÝ: Dnes je tomu desať rokov, čo som svoj drahý poklad ztratil. Kto pochopí môj žiaľ, môj bôľ? (Zamyslí sa.)

VIERA (vykukne zo skrýše): Zdá sa mi, že nemá vôle kradnúť. Azda sa mu u nás nič nepáči. Len aby moju bábu nevzal! —

JAVORSKÝ: Kdeže som vlastne? Či tu skutočne nikoho niet? (Obzerá sa a zbadá bábu.) Ajhľa, tu bába. Dôkaz, že sú tu deti. (Obzerá bábu — prekvapeno.) Hračka táto budí vo mne zvláštnu rozpomienku. Či to nie je tá istá bába, ktorú som svojej malej Vieročke kúpil?

VIERA (ustrašeno): On chce akiste moju bábu vziať. —

JAVORSKÝ: Áno, je to. Tu hľa, tento kaz a tu na prsiach je napísané „Viera“. (Natešený.) Moje písmo. Bože, či som na stope svojho milovaného dieťaťa? (Tisne bábu k srdcu.)

VIERA (za šatmi sa odstrojila, vybehne zo skrýše a vychytí Javorskému bábu): Pán zlodej, to je moja bába. Všetko si môžete vziať, len mňa a moju bábu nie, lebo ja ju veľmi ľúbim a za mnou by stará mama plakaly.

JAVORSKÝ (zadivený): Bože, táto podoba mojej nebohej ženy! Tie oči — tie ústa — ten hlas…

VIERA (stranou): Tak čudno na mňa hľadí, že mám strach. No, ukradnúť sa nedám.

JAVORSKÝ: Kto si, čo si, anjel môj?

VIERA: Ja — ja — som dievča.

JAVORSKÝ: To vidím, ale jako ťa volajú?

VIERA: Sňahulienkou.

JAVORSKÝ: Sňahulienkou?

VIERA: Ahá —

JAVORSKÝ: Báječné meno. (Stranou.) To dieťa ma zajíma, (Pohladká Vieru.)

VIERA (stranou): Už sa nebojím, on nevyzerá ako zlodej. —

JAVORSKÝ: Azda som ťa nastrašil, milá Sňahulienka, keď si sa ukryla? —

VIERA: Áno, lebo som mala dvere zaprieť, žeby mi žiadon zlodej nevošiel do domu, tak mi stará mama prikázaly. Ja to však neurobila a zľakla som sa, že je pán —

JAVORSKÝ (sa smeje): Že som zlodejom? Nie — nemaj strach. Ja som pocestný.

VIERA: Pocestný? To vítajte u nás a sadnite si. (Núka mu stoličku — stranou.) Tak stará mama každému pocestnému vraví.

JAVORSKÝ: Ďakujem! (Sadne si.)

VIERA: Bude sa páčiť nášho chlebíka, alebo mliečka?

JAVORSKÝ: Ďakujem, anjelik zlatý. Povedz mi, prosím ťa, čia si? Kto sú tvoji rodičia?

VIERA: Moji rodičia? (Naivne.) Ja som nemala rodičov… ja mám iba starú mamu.

JAVORSKÝ (stranou): Zdá sa mi, že príchod toho dieťaťa sem do tejto chalúpky halí tajomstvo. (Ku Viere.) Povedzže mi, dcérenka moja, kto je tvoja stará mama?

VIERA (sa smeje): Nuž, stará mama je stará mama.

JAVORSKÝ: To viem. Ale ako sa volá?

VIERA: Ja ju volám starou mamou a iní ju volajú tetičkou Martou alebo babenkou.

JAVORSKÝ: Či si už dlho u starej mamy?

VIERA: Odkedy som na svete. To už dlho, veľmi dlho, už celých desať rokov.

JAVORSKÝ (prekvapeno): Desať rokov?

VIERA: Ahá —

JAVORSKÝ (pre seba): Podivno! Počet rokov sa srovnáva. {Ku Viere.) A či ti tu v lese nie je smutno?

VIERA: Oj, tu je veľmi veselo, zvlášte v lete. Keď vyndem ráno von, všetky kvietočky natriasajú hlavičkami, akoby sa tešily, že som už medzi nimi. A veselí vtáčkovia zo všetkých strán mi privolávajú: „Dobré ráno, milá Sňahulienko, vítaj, vítaj!“ — Ja im s radosťou odpovedám: „Ďakujem a dobré ráno i ja vám prajem, moji veselí kamaráti!“

JAVORSKÝ: Roztomilá zábava!

VIERA: Potom si z kvietkov uvijem venčok a keď si ho na hlavu položím, ozve sa radostne kukučka : „Kuku — kuku!“ Ja jej na to: „Páčim sa ti, moja milá sestrička? Kuku!“ Takto sa bavím celý čas, kým ma stará mama k práci nezavolá.

JAVORSKÝ: Čo tu krásnej poezie! No v lete je ti tu veselo, ale v zime nemáš kvietky ani vtáčikov. —

VIERA: V zime mi kvietky mráz na obloky maľuje a vtáčikovia doletia až do izby, keď im zima. Veveričky tancujú pred domom, na stromoch, a srnky dochodia až k našim dverám. Potom pomáham starej mame perie driapať a ona mi utešené povesti rozpráva. I dnes mi rozprávala o Sňahulienke.

JAVORSKÝ: O Sňahulienke? Či by si mi to vedela rozprávať?

VIERA: No — tak ja neviem vyprávať, ako stará mama, ale niečo som si predsa len zapamätala.

JAVORSKÝ: Rozprávaj teda, drahá moja!

VIERA (rozpráva): V lese žila v malej chalúpke starenka, ktorá raz v zime naišla v sňahu malé dieťatko a pri ňom bábu, ako aj ja mám.

JAVORSKÝ: A ďalej, milé dieťa?

VIERA: Starenka dieťa a bábu vzala, domov doniesla, dieťa previla a na hrdle malo taký agnúšťok zlatý; ako aj ja mám. (Ukazuje agnúšťok.)

JAVORSKÝ (prekvapeno): Bože, to môj dôkaz. A ďalej, dcérenka moja?

VIERA: No, starenka dieťatko mliečkom nakrmila a ono ostalo zdravé, riastlo a bolo jedinou radosťou starenky. Ďalej mi stará mama nevyprávala.

JAVORSKÝ: Ďakujem ti, anjel môj zlatý, za tú peknú rozprávku. (Pre seba.) Zdá sa mi, že som na stope svojho pátrania. Dieťa moje žije! —

VIERA (pozrie von oknom): Už ide stará mama, už je tu. Idem jej v ústrety. (Beží von.)

JAVORSKÝ (volá za ňou): Sňahulienka!

(Opona spadne.)