ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dušan sám.

DUŠAN (má vojanskú čapicu, pri boku šabľu, sedí na drevenom koni a spieva):

Javorský, predošlý.

JAVORSKÝ (vystúpi z prava): Tichšie, tichšie, syn môj drahý, žeby si Vieročku nezobudil.

DUŠAN: Otecko môj drahý, ja by som spieval, tancoval a skákal od samej radosti, že mám sestričku a starú mamu.

JAVORSKÝ: Radosť túto cítim s tebou. A či si ju už videl?

DUŠAN: Áno. Stará mama ma k nej doviedla. Ona ešte voždy spí.

JAVORSKÝ: Je po takej dlhej ceste ustatá. A budeš ľúbiť svoju sestričku?

DUŠAN: Ja rozdelím sa s ňou so všetkými hračkami, ešte jej aj tohoto koníka dám.

JAVORSKÝ: Aj starú mamu ľúbiš?

DUŠAN: Ako by som ju neľúbil, keď je taká dobrá. Už mi aj rozprávočku o Sňahulienke rozprávala, ale ju nedokončila, až vraj Vieročka vstane, aby aj ona očula.

JAVORSKÝ: Rozumiem. (Stranou.) Až sa Sňahulienka prebudí…

Marta, predošlí.

MARTA (v elegantných panských šatoch vykukne zpoza predsteny): Pst! — Ticho! Už sa budí! —

JAVORSKÝ (radostne): Už sa budí! Hoj, prebuď sa, drahocenné dieťa, prebuď sa v radostný život vo svojom rodičovskom dome! Dušanko, poď, vzdialime sa na chvíľočku, aby sa nás nezľakla… (pojme Dušana za ruku a odídu v pravo).

Marta sama.

MARTA (vystúpi zpoza predsteny): Zobuď sa, milá Sňahulienka, a buď veselá aj šťastná, čo slečna Javorských z Javorca, jakou si bývala čo Sňahulienka v skromnej chatrči pod Čiernym lesom. (Odstaví predstenu a bozkajúc Vieru zajde za predstenu.)

Viera.

VIERA (v ľahkých bielych šatočkách, bielych pančuškách a bielych topánočkách, s bielym venčokom na hlave leží na pohovke a prebúdza sa zo sna): Ach — čiže sa mi krásne prisnilo! Ale som si aj pospala. (Sadne si.) Úbohá stará mama musela si sama kozičky opatriť, podojiť a mliečko uvariť. (Poobzerá sa.) Ale, môj Bože! — kdeže som? Čo sa to so mnou stalo? (Obzerá šaty, obuv — maká veniec na hlave… ) Sňahulienka, si to ty? (Radostne.) Áno — áno — ja som to — moja žiadosť sa vyplnila, už mám sňahobiele šatočky i biely venčok na hlave. Hoj, kdeže ste, moje milé sestričky, kvetinky; kdeže ste, moji veselí kamaráti, vtáčkovia, tu hľa stojí vaša Sňahulienka v úplnej nádhere. Či sa vám páči? Či sa tešíte? (Obzerá sa, ide neistým krokom napred.) Čo to znamená? Ja nie som doma… Ja nie som v lese… Kdeže som? (Úzkostlivo.) A kdeže je moja milá stará mama? — (Plačlivo.) Stará mama! — Stará mama! —

Marta, predošlá.

MARTA (vystúpi ražno): Čo ti je, dieťa moje? Tak úzkostlivo voláš.

VIERA: Oj, drahá moja babenka, kde sme? Čo sa to so mnou stalo? (Ukazuje šaty.) Ach, stará mama, jako vy vyzeráte (hlasite sa smeje) ako pani veľkomožná. Čo je s nami?

MARTA: Miesto odpovedi, dievenko moja, dokončím ti rozprávku o Sňahulienke. (Pojme Vieru za ruku a zavedie do besiedky, sadne na pohovku a Viera sadne na stolček k jej nohám.)

VIERA: Ach, stará mama moja, tak mi je akosi clivo.

Javorský, Dušan, predošlé.

MARTA: Počúvaj!

JAVORSKÝ, DUŠAN (vystúpia z prava a ostanú v úzadí stáť).

MARTA (rozpráva): Sňahulienka mala už desať rokov, keď do chalúpky starenkinej zavítal cudzí pán, o ktorom Sňahulienka myslela, že je zlodej. Tu uvidíme, jaké klamné sú často predsudky, bo cudzí pán nebol zlodej, ale pán Javorský z Javorca, ktorý svoje ztratené dieťa hľadal, ktoré hneď na prvý pohľad v Sňahulienke poznal. Sňahulenkina bába, agnúšťok, ktorý na hrdle nosila a jej nápadná podoba na matku boly mu zrejmými dôkazmi.

VIERA: A jako ju ztratil?

MARTA: On starenke rozprával: „Keď dieťa malo tri mesiace, navštívili sme s ním svojich starých rodičov. Bolo to pred Vianociami. Sňah sa sypal a ostrý vietor metal nám ho do tváre. My sme si dieťa dobre pozakrúcali a jeho pestúnka, staršia žena, túlila ho s láskou k sebe. Príduc k rodičom, chceme ukázať dieťa, no, zdesili sme sa. Pestúnka túlila k sebe prázdne ručníky. Dieťa v poduštičke sa vyšmeklo — zo sánok vypadlo… Bolo nám do zbláznenia. Hneď sme sa vrátili, ztratené dieťa hľadali — no — bohužiaľ, nenašli. Až po desiatich rokoch našiel si otec svoju ztratenú dcérenku u starenky Marty v lese, ktorá ju volala Sňahulienkou.“

VIERA: A potom?

MARTA: Potom vzal ten pán starenku i Sňahulienku do svojho kaštieľa a tam žili spokojne a šťastne.

VIERA: Mňa a teba?

MARTA: Áno, lebo ty si jeho ztratená dcéra Vieročka a si doma v kaštieli svojho otca.

VIERA (objíme Martu): Ach, stará mama, či som ja nie viac Sňahulienka?

MARTA: Tu máš svojho dobrého otca a milého bratčoka. (Predvedie ju pred Javorského a Dušana.)

VIERA: Otecko môj drahý! (Bozká mu ruku.)

JAVORSKÝ: Moje zlaté dieťa! (Obejme ju.)

VIERA: Bratčok môj milovaný, Boh ťa pozdrav!

DUŠAN: Vítaj, sestričko moja! (Bozkajú sa.)

MARTA: Bože, mocný si a dobrotivý! Nech ti sláva na veky!

(Opona spadne.)

Poznámka. V tom páde, žeby táto div. hra mala byť na Vianoce predstavená, treba za ten čas, kým vítajú sa v popredí javiska, dodať na javisko vianočný stromček a Javorský povie: „Aby radosť naša bola ešte väčšia, poďme sa tešiť vianočnému stromčeku, ktorý Ježiško drobným dietkam pripravil.“ Deti bežia pod stromček, javia radosť. Opona spadne.