ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viera sama.

VIERA (utiera prach): Už som hotová. Myslím, že stará mama bude spokojná s mojou prácou. Nadarmo ma neučila (spieva):

Len by som rada vedela, čo si stará mama s tým pánom vie toľko rozprávať. Včera celý večer bola pri ňom v komôrke a dnes je už zasa pri ňom.

Marta, predošlá.

MARTA: Dieťa moje, či si už izbu obriadila? —

VIERA: Oj, áno, stará mamička.

MARTA: No, ty si poriadne dievčatko. Už môžem toho pána sem doviesť, bo tu je teplejšie, jako v komôrke. Prestri na stôl čistý obrus, daj nám chlebík a hrnčeky s mliekom. Máš všetko v kuchyni prihotovené.

VIERA: Áno, babenko, hneď sa stane. (Odíde.)

Marta sama.

MARTA: Krutý bôľ mi srdce sovre, keď si pomyslím, že by som bez toho dieťaťa ostať mala. Je ono jediným mojím šťastím, jedinou mojou radosťou. A predsa nemôžem, nemôžem, nesmiem jeho žiadosti odoprieť, bo on má naň väčšie právo jako ja, veď mu je vlastným otcom. —

Viera, predošlá.

VIERA (nesie obrus, tri hrnčoky a krčiašťok. Prestiera): Môžte, babenka už nášho milého pána hosťa zavolať. Kým on príde, bude všetko na svojom mieste.

MARTA: Nuž dobre, zavolám ho. (Odíde.)

VIERA: Teším sa mu, bárs by navždy chcel ostať u nás, bolo by nám veselšie.

Javorský, Marta, predošlá.

MARTA (tajne k Javorskému): Ráčte byť, prosím, v reči opatrným, že by sa to nedovedela.

JAVORSKÝ: Buďte bez starosti, dám si pozor. (Ku Viere.) Áh, tu je naša malá gazdinka.

VIERA (ukloní sa): Dobré ráno prajem!

JAVORSKÝ (bozká ju na hlavu): Dobré ráno, anjel môj zlatý. Jako si spala? Zaiste dobre, keď si taká bystrá.

VIERA: Ďakujem, dobre.

JAVORSKÝ: A čo sa ti snívalo?

VIERA: O Sňahulienke a o malom Dušankovi sa mi celú noc snívalo.

JAVORSKÝ: O mojom synovi Dušankovi?

VIERA: Áno, o ktorom ste mi včera večer rozprávali.

JAVORSKÝ: No, počkaj, ja ti ho pošlem, aby ste sa mohli spolu pobaviť.

VIERA: Ja sa už teraz naň teším.

JAVORSKÝ: Oh, ty anjel zlatý! Aj on sa poteší, že má sestričku! (Bozká jej hlavku.)

MARTA (položí mu ruku na plece): Pst! Pozor! — (Hlasne.) Nech sa páči raňajkovať, trošku mliečka s chlebíkom.

JAVORSKÝ: Ďakujem. (Sadne ku stolu a jie.)

MARTA, VIERA (prisadnú ku stolu a jedia).

MARTA: Neviem, či vám chutí, ale darmo je, čo máme, to vďačne dáme.

JAVORSKÝ: Výborné raňajky. Dačo lepšie si ani nežiadam. Tým, že ich moja dcérenka pripravila, chutia mi ešte lepšie.

MARTA (zakašle): Sňahulienka moja, nezabudni, keď zješ, upratať komôrku.

VIERA: Už idem, stará mamulka. (Ukloní sa.) Na zdravie prajem! (Odchádza.)

JAVORSKÝ: Pá, dievenka moja, nebav sa dlho!

VIERA: Hneď som tu. (Odíde.)

Predošlí bez Viery.

MARTA: Skoro byste sa boli pozabudli a tajomstvo odkryli.

JAVORSKÝ: Máte pravdu. Ach, hrozne som zápasil s citmi svojho otcovského srdca! — Dlho by som toto pretváranie nevydržal. Nie, tú veľkú radosť, že som ztratené a oplakané svoje dieťa zrazu našiel, nevedel by som dlho v sebe dusiť. Veď by som radosťou opojený najradšej celý svet objímal. Ó, Viera, moja malá Vieročka, už som si ťa našiel, už ťa zasa mám!

MARTA: No,len sa miernite vo svojej radosti, bo prílišná radosť môže škodiť.

JAVORSKÝ: Bôľ nad jej ztratou ma skoro do hrobu uviedol, ale radosť, že som si ju našiel, vedela by ma bezmála o rozum pripraviť. Ďakujem vám, vy šľachetná, zlatá duša, že ste mi jej drahý život zachránila, že ste ju s láskou a nežnosťou opatrovala! Tisícerá vďaka vám! (Chce Marte ruku bozkať.)

MARTA (odtiahne ruku): Nie mne, ale Pánu Bohu musíte ďakovať, že moje kroky tou cestou, kde úbohé dieťa ležalo, riadiť ráčil. Bez Jeho svätej vôle by vaše dieťa nebolo na žive ostalo. Ja som len svoju ľudskú povinnosť vykonala.

JAVORSKÝ: Dielo vaše korunuje vás vencom šľachetnosti. No, ja vám do smrti vďačným ostanem a všemožne sa vynasnažím posledné dni vášho života vám na svojom kaštieli zpríjemniť, osladiť.

MARTA: Ďakujem vám, ale — — —

JAVORSKÝ: Žiadna výhovorka neplatí, stará mamičko, vy musíte s nami. Môj Dušanko okreje pod vaším láskavým dozorom.

MARTA: Z lásky k drahej svojej Sňahulienke urobím čokoľvek, i vašu žiadosť splním, No, obávam sa, že jednoduchej starene zpod Čierneho lesa nepristane v kaštieli medzi hodvábom a zlatom.

JAVORSKÝ: Práve opačne, takej statočnej, vznešenej duši nepristane v lesnej búde, ale v nádhernom hrade medzi skvostmi a perlami. Mne treba sa poberať, že by som na zajtrajšiu slávnosť všetko pripraviť mohol. Teda zajtra podvečer!

MARTA: Dobre.

JAVORSKÝ (podá jej ruku): Vďaka! Teraz musím sa rozlúčiť s mojím milovaným dieťaťom.

MARTA: Prosím, je v komôrke. Len opatrne! Nepokazte rozprávku o Sňahulienke, ktorá sa musí zo svojho začarovania čo báječný zjav prebudiť.

JAVORSKÝ: Celkom dľa vašej žiadosti.

MARTA, JAVORSKÝ (odídu).

(Opona spadne.)