ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Piroška, Matej.

PIROŠKA (prestiera obrus na stolík, postaví naň vázu, do ktorej urovnáva kvety): No tak, či nie je pekná?

MATEJ (oprašuje stolice): Pekná, pekná! Len sa už toľko nebav s tými kvetmi! Čo chvíľa sú tu.

PIROŠKA: Ja som skôr hotová s mojou prácou, ako vy s vašou. Pre mňa už tu môžu byť.

MATEJ: Aj pre mňa.

PIROŠKA: Maťko, čo vy súdite o tej snúbenici nášho pána?

MATEJ: Že je pekná, milá, dobrosrdečná, vzdelaná, inteligentná, šľachetná, vznešená dáma; pravý anjel v ľudskej podobe.

PIROŠKA (posmešne sa smeje): Ha-ha-ha, ba povedzte radšej, že je hotová modleníčka, svätuškárka. Kedykoľvek človek vstúpi do jej izby, vždy ju vidí s modlitebnou knižkou alebo s pátričkami v ruke. Na oko sa modlí a v duši možno s čertom šije.

MATEJ: To je jej vec, do ktorej sa nemáme práva miešať.

PIROŠKA (ironicky): A myslíte, že to bude šťastné manželstvo?

MATEJ: Prečože by nemohlo byť šťastné? Ona tichá — dobrá —

PIROŠKA (vpadne mu do reči): A náš pán je ešte lepší. To už som zkúsila. Keď mu tu i tu niečím poslúžim, štipne ma v líco, až mi oči zvlhnú, alebo ruku stisne a vloží nejaký peniaz do nej. Keď mu papirosku abo cigaru zapálim, lapí ma a bozká tak po husársky, že sa mi až dych zatají.

MATEJ: Pssst!

PIROŠKA (pokračuje): Ach, keď on objíme, to človekovi v tele kosti praskajú.

MATEJ: Pssst! Ticho! Také veci neslobodno do vetra trúbiť. (Obzerá sa.) Nielen múry, ale i stromy môžu mať uši.

PIROŠKA (položí prst na ústa): Už mlčím.

MATEJ: Náš pán musí už raz vážnejšie smýšľať a nesmie viac vyčíňať také pleťúchy.

PIROŠKA: Vy mu to zakážete?

MATEJ: Ja nie, ale jeho snúbenica, jeho žena.

PIROŠKA: Jeho žena? (Posmešne sa smeje.) Ha-ha-ha, no, uvidíme, ktorá zvíťazí, či jeho žena a či ja. (Odíde úzadím vpravo.)

MATEJ (pozerá s opovržením za ňou): Tá čertica musí z domu, bo ináč v ňom nebude pokoja. (Odíde úzadím vpravo).

Závojský, Dóra.

ZÁVOJSKÝ (vedie Dóru z ľavého úzadia): Tu si môžme odpočinúť. Akiste si už ustala chôdzou po toľkej prechádzke. (Idú ku stolíku.)

DÓRA: Nie, neustala som, ale tu je tak útulno, milo, že tu rada sedávam. (Sadne.)

ZÁVOJSKÝ (sadne oproti nej): Tu môžme voľno pokračovať v započatom riešení našej záležitosti. Či áno, duša drahá?

DÓRA: Ako ti ľúbo. (Privoniava ku kvetom.)

ZÁVOJSKÝ (hladká Dóre ruku): Ty teda pochybuješ, anjel môj? Ešte stále pochybuješ?

DÓRA: Ako to myslíš? O čom že pochybujem?

ZÁVOJSKÝ: O pravde mojich slov, o mojej láske, o našom budúcom spoločnom šťastí…

DÓRA: O pravde tvojich slov nemám práva pochybovať, bo nepamätam sa, že by som ťa bola dolapila niekedy pri nepravde.

ZÁVOJSKÝ: A o láske?

DÓRA: Láska je mohutná sila a moc, ktorá určuje ľudstvu problém života, býva však často rozmarná, že jedných vedie do raja blaženosti, iných do záhuby a zúfalstva.

ZÁVOJSKÝ: Ty teda pochybuješ, že by sme v manželstve mohli byť spolu šťastní?

DÓRA: Naše budúce spoločné šťastie je v rukách Toho, ktorý riadil cesty naše k stretnutiu a k poznaniu, ktorý upevnil vôľu našich rodičov, aby požehnali nášmu zasnúbeniu.

ZÁVOJSKÝ: Ako vyhýbavo odpovedáš na moje otázky, bez toho, žeby si tušila, ako ma to bolí.

DÓRA: Nechcela som ti zapríčiniť bôľ. Odpusti, drahý! Musím ešte podotknúť, že ako šťastie lásky, tak šťastie manželstva závisí mnohokrát od pomerov a okolností.

ZÁVOJSKÝ: Máš pravdu, lenže múdry človek musí vedieť tieto pomery a okolnosti tak srovnať, aby jeho šťastiu neprekážaly, ale ho zdokonaľovaly. Uver, anjel môj, že snahou môjho života bude: blažiť ťa a stále pečovať o tvoje šťastie. (Bozká jej ruku.)

DÓRA: Skladám úplnú dôveru v tvoje slová, bo ctím si ťa čo muža, ktorého dôstojnícka česť viaže k tomu, aby splnil, čo raz prisľúbil, ale pri tom všetkom istá obava múti moju jasnú myseľ; keď si pomyslím, že máme byť svoji…

ZÁVOJSKÝ: Obava? Aká? Hovor, drahá!

DÓRA: Ak sa máme zaviazať sľubom manželstva k doživotnému spolužitiu a má-li toto plynúť tokom šťastia, musíme byť vo všetkom na čistom a preto som si zaumienila, že ti poviem, čo ma znepokojuje a čoho sa obávam.

ZÁVOJSKÝ: Hovor teda, anjel môj! Som veru zvedavý.

DÓRA: Obávam sa, že ja skromná, v zátiší kláštora zbožne vychovaná deva nebudem vstave vyhoveť požiadavkám muža, ktorý je navyknutý požívať všetky možné radosti a zábavy; hýriť všakovými pôžitkami, ktoré veselý život vojenský dôstojníkom poskytuje.

ZÁVOJSKÝ: Dóra moja, ako prichádzaš na takéto myšlienky?

DÓRA (pokračuje): Či ho ja budem môcť svojou čistou láskou upútať k útulnému krbu šťastnej domácnosti? Či, naučený žiť svetu, pochopí tiché rodinné šťastie?

ZÁVOJSKÝ: Anjel môj zlatý, priznám sa ti, že som dosiaľ viedol život veselý, hýrivý, labužnícky, ba samopašný, ale spôsob tohoto ľahkého života kladiem ti za podnož a jakonáhle očujem z tvojich sladkých úst, že ma miluješ, začnem život nový, ušľachtilý.

DÓRA (vstane — rozpačite): Nemôžem povedať, že by si mi bol ľahostajným, ba opačne, jestli dakoho okrem svojej drahej matky vo svete milujem… nuž… si to ty.

ZÁVOJSKÝ (radostne — náruživo): Ó, Dóra, ty hviezda môjho života, môjho šťastia, mojej spásy! (Objíme ju a bozká.)

DÓRA (vyprostí sa z objatia a utiera oči ručníčkom).

ZÁVOJSKÝ: Čo je ti, anjel môj? Čo znamená slza v tvojom oku?

DÓRA: Je to slza lásky. Cítim sa šťastnou v tvojom vrelom objatí a predsa mi prichodí, akoby dajaká búrka sťahovala sa nad nami, ktorá chce zničiť raj nášho blaha.

ZÁVOJSKÝ: Nestrachuj sa, drahá! Láska naša zaženie každú mrákavu, ona obstojí v každej búrke života, po ktorej sa na nás usmeje jasný obzor stálej blaženosti. (Znova ju objíme a bozká.)

Predošlí, Matej.

MATEJ (vkročí na javište zprava a zbadajúc, že je nepríležitým, ustúpi nazpäť, hovoriac sám k sebe): Pardon!

DÓRA (vymkne sa z objatia a obzerá kvety vo váze).

ZÁVOJSKÝ (volá za Matejom): Maťo, čo nového?

MATEJ (slušno sa pokloní a oddá lístok Závojskému): Lístok od pána baróna Köváryho.

ZÁVOJSKÝ (otvorí lístok a číta): „Drahý Priateľu! Či budeš zajtra doma? Chcem ťa navštíviť. Odpoveď čaká tvoj starý kamarát.“ (Smeje sa.) Ha—ha—ha, to nám bude veselo.

MATEJ: Posol čaká na odpoveď.

ZÁVOJSKÝ (oddá lístok Matejovi): Na, Maťko, zariaď to! Odpíš, že budem zajtra doma a že sa teším na milú návštevu!

MATEJ (ukloní sa): Prosím. (Odchádza.)

ZÁVOJSKÝ (volá za ním): Počkaj, Jančimu povedz, aby osedlal kone, vybehneme si na kúsok do hája.

MATEJ: Neviem, či milostivé panstvo nebude museť prechádzku odložiť, bo z Hnilého kúta blíži sa ťažká búrka.

ZÁVOJSKÝ: Nuž, pôjdeme, až búrka prejde.

MATEJ: Prosím. (Pokloni sa a odíde.)

Predošlí bez Mateja.

DÓRA: Čo to máš za inteligentného sluhu, že mu môžeš sveriť vybavovanie svojich priateľských záležitostí?

ZÁVOJSKÝ: Máš pravdu, je to inteligentný a vzdelaný chlapák, bo veď dostal tú istú výchovu, čo ja a má tie samé školy, ktoré mám ja.

DÓRA: A je tvojím sluhom… Ako to príde?

ZÁVOJSKÝ: Rodičia ho čo sirotu vzali do kaštieľa, aby sa so mnou bavieval. Ja som si ho však behom krátkeho času natoľko obľúbil, že som bez neho nechcel byť ani chvíľočku. Kam som šiel ja, musel tam aj on ísť. Čo som ja dostal, musel aj on dostať. Spolu sme sa učili, spolu gymnázium i vyššie štúdium odbavili. Spolu sme u vojska slúžili a teraz tu spolu gazdujeme.

DÓRA: To je zaujímavá epizoda.

ZÁVOJSKÝ: Maťko je verná, statočná a šľachetná duša.

DÓRA: Mal by si ho aspoň dajakým úradníkom urobiť a nie sluhom nechať.

ZÁVOJSKÝ: Nechce sa hnúť odo mňa. Veď sa on preto dobre má, bo ja ho viac za priateľa ako za sluhu považujem, celý služebný personál ho ctí a moji priatelia ho majú tiež radi. Uvidíš to hneď zajtra ako ho barón Köváry privíta. To je veselý kompán, teším sa naň, že sa do chuti nasmejeme.

DÓRA: Ja už nie.

ZÁVOJSKÝ: Prečo, Dorenka moja?

DÓRA: Či si zabudol, že zajtra raňajším vlakom odcestujeme?

ZÁVOJSKÝ: Nie, nie, anjel zlatý, to ja nepripustím.

DÓRA: Mamička to tak zariadila.

ZÁVOJSKÝ: Nie, nie, ja vás nepustím. Teraz, keď si ma svojím vyznaním na vrchol šťastia uviedla, by si ma opustila? Nie, to neurobíš!

DÓRA: Nezávisí to odo mňa, ale od mojej mamy.

ZÁVOJSKÝ: Duša drahá, jestli ma naozaj rada máš, vyprostredkuj u nej, aby by ste tu ešte pár dní ostaly.

DÓRA: Viem, že to ťažko pôjde, aby si však vedel, že ťa mám naozaj rada, pokúsim sa o to. (Chce odísť.)

ZÁVOJSKÝ: Ó, Dóra, ty môj poklad, moje všetko! (Objíme a bozká ju.)

DÓRA (vyslobodí sa z objatia a odíde úzadím vpravo).

ZÁVOJSKÝ (pozerá milo za ňou a vraví sebe): Pravý anjel — ozajstný anjel.

Piroška, predošlý.

PIROŠKA (nesie na podnose tanierky, poháriky, fľašku s vínom, šunku, maslo, rozličné delikatesy. Koketne): Či to mne platilo, osvietený pane?

ZÁVOJSKÝ: Čo?

PIROŠKA: No, to, čo osvietený pán gróf ráčil povedať, keď ma zazrel, že som pravý anjel… ozajstný anjel.

ZÁVOJSKÝ: Čože? Aká to drzosť, osvojovať si niečo takého. Áno, ty si anjel, ale taký s rožkami. (Vyloží zápalky na stôl, z tabatierky vezme papirosku.)

PIROŠKA: Ach, osvietený pán gróf nie je už takej dobrej vôle, ako býval predtým. (Utre si oči fertuškou.)

ZÁVOJSKÝ (dá do úst cigaretu a pozerá na Pirošku).

PIROŠKA (obratne vezme zápalky, prižne a obslúži Závojského, s koketným úsmevom pozerá mu do očú).

ZÁVOJSKÝ (obzrie sa a chytro bozká Pirošku): Tu máš a nefikaj!

PIROŠKA (šťastne sa smejúc): Ďakujem. (Odbehne.)

(Hrmí.)

Matej, predošlý.

MATEJ (vystúpi, keď Závojský Pirošku bozkal — složí ruky a povie viac sám k sebe): Nenapraviteľný!

ZÁVOJSKÝ (zbadá Mateja, radostne): Dobre, že si prišiel, ty starodávny môj kamarát, dajže sa mi objať. (Objíme ho.) Som taký šťastný, že v tom svojom šťastí by som celý svet objímal.

MATEJ: Čože sa to razom stalo?

ZÁVOJSKÝ: Pomysli si, Dóra ma miluje. Sama sa mi priznala… A vieš, čo to znamená? (Dôverne.) Ona je dedičkou troch panstiev a štyroch majerov. Ach, Maťko môj, to si ja jednou rukou povyplácam všetky svoje dlhy a zachránim rodičovský majetok pred úpadkom.

(Hrmí silnejšie.)

MATEJ: To je všetko krásne. Ja teším sa z vášho šťastia, ale má-li byť trvalé, dovolil by som si pána grófa požiadať, aby už teraz také všakové pleťuchy, jaké s Piroškou a podobnými jej indivíduami vyčíňa, zanechal. Bo keby sa to urodzená baronesa alebo jej matka dozvedela, zrútily by sa všetky tie krásne výhľady neobyčajného šťastia do mora.

ZÁVOJSKÝ: Máš pravdu, kamarát.

MATEJ: Ak má vaše šťastie, váš domáci pokoj a vaše blaho prekvitať, musí ísť Piroška z domu.

ZÁVOJSKÝ: Vezmeš-li ty sám ten výkon na seba, nemám nič proti tomu. —

MATEJ: Prosím, prevezmem ho s najväčšou ochotou. K vôli vášmu šťastiu a blahu som ochotný, pán gróf, i život svoj obetovať.

ZÁVOJSKÝ: Som presvedčený o tvojej šľachetnej oddanosti ku mne a vážim si tvoju statočnosť.

MATEJ: Kone sú už osedlané, ale búrka je už tu.

ZÁVOJSKÝ: Myslím, že búrka dlho nepotrvá, zatiaľ nech Janči sedlá uvoľní.

MATEJ: Prosím. (Odíde.)

Eva, Závojský.

EVA (čierno odená, tvár halí hustý čierny závoj, na ľavej ruke pestuje malé dieťa v poduštičke tiež čierným ľahkým ručníkom zakryté. Vystúpi z ľavého úzadia).

ZÁVOJSKÝ (pozerá za Matejom): Dobrá duša! (Obráti sa a zbadá Evu. Prekvapeno.) No. Kto sme? A čo chceme — he? —

EVA: Čo chcem? Chcem prosiť almužnu lásky pre seba, znešťastenú ženu a pre toto úbohé dieťa.

ZÁVOJSKÝ: Nerozumiem vašej reči. Ktože ste?

EVA: Takto ma pán gróf azda lepšie pozná. (Odhrnie závoj s tvári.)

ZÁVOJSKÝ (ustrnie — zamračeno hľadí do zeme a mimovoľne vyrazí zo seba): Eva…

EVA: Áno, som tebou kedysi zbožňovaná Eva.

ZÁVOJSKÝ (roztrpčeno): Akým právom vodieraš sa do môjho kaštieľa? Akým právom opovažuješ sa ma znepokojovať?

EVA: Akým právom? Právom tvojho mi daného sľubu, že ma pojmeš za ženu; právom lásky, ktorú si mi prisahal, ktorou si ma znešťastil, zničil, a právom tohoto môjho dieťaťa, ktorému si otcom.

ZÁVOJSKÝ: Čože? (Násilne sa smeje.) Ha-ha, to by mohla každá pobehlica, každá roba povedať.

EVA (podráždeno): Ako? Ja som ti pobehlicou? Ja som ti robou? Akéže meno potom ty zasluhuješ, falošník, zradca mojej neviny, krivoprísažník, podliak…

ZÁVOJSKÝ (s hnevom): Čuš! Pakuj sa v čerty, tu nemáš čo hľadať. Marš! (Ukazuje jej cestu.)

EVA: Neidem! (Sadne na stoličku.) Ja dočkám tu tvoju snúbenicu, aby som jej mohla povedať, že akým si bol milencom, takým budeš aj manželom.

ZÁVOJSKÝ: Eva, blázniš? Ty chceš podkopať moje šťastie? Ty ma chceš zničiť?

EVA: Ako si ty zničil mňa.

ZÁVOJSKÝ (prejde nervózne javiskom, nepokojne pozerá na pravo do úzadia. Konečne ako by mu dačo napadlo, vyberie z peňaženky hŕbu papierových peňazí a dáva ich Eve): Tu máš, Eva, a keď to minieš, obráť sa na môjho sluhu a ja ti asignujem nový obnos, len už choď! Tu ťa nesmú nájsť.

EVA: Peniaze? Načo? Nimi viac ani tvoju česť, ani moju nevinu zpäť kúpiť nemožno. Peniaze nežiadam, ale žiadam splnenie daného sľubu a prísahy.

ZÁVOJSKÝ: To je vec nemožná. A keď nechceš ísť po dobrom, pôjdeš po zlom. Dám ťa svojmi sluhami vyviesť na cestu, alebo (zlostne uchytí bičík) vyprevadím ťa sám ztadiaľto.

EVA (postaví sa smelo proti nemu): No, bičuj ma, zabi ma, veď človek, ktorý raz česť stratil, ktorý prísahu za nič drží, schopný je i toho najväčšieho zločinu.

ZÁVOJSKÝ: Teda ma nedráždi a choď! Odíď, kým ma zlosť neschváti, bo mohlo by sa ozaj dačo hrozného prihodiť.

EVA: Nebojím sa… ale idem. (Hrdo, zvýšeným hlasom.) No, vedz, že pomsta moja je u Boha, ale kliatba, hrozná kliatba na teba, je u mňa. Preklínať ťa budem dňom, nocou tým najväčším opovržením. Nešťastie a smrť nech ťa na ceste žitia stíha, žeravý oheň nech nebo na tvoj pyšný dom sype, nech sa zem otvorí, aby pohltila najväčšiu mužskú ohavu!

ZÁVOJSKÝ: No, dobre — dobre, len už choď.

EVA: Láska, ktorú si falošnou prísahou znesvätil, nech ti je kliatbou v živote! (Odchádza.)

ZÁVOJSKÝ (zlostne): Netáraj a ber sa v peklo! (Šibne ju bičíkom.)

EVA (obráti sa k Závojskému a hrozným hlasom zvolá): Buď prekliaty! (Odíde.)

(Silno zahrmí.)

Závojský sám.

ZÁVOJSKÝ (pozerá za Evou, zrazu sa obráti, zadumeno hľadiac do zeme, tlumeným hlasom opakuje): „Pomsta moja u Boha — hrozná kliatba na teba u mňa… Buď prekliaty“… Aký to hrozný výrok! (Sadne na stoličku a zamyslí sa.)

(Očuť silný brechot psa — úzkostlivý výkrik Evy. — V tom hrom udrie. Javisko sa ožiari. V zákulisí nastane krik: „Horí, kaštieľ horí, udrelo, pomoc! —“)

ZÁVOJSKÝ (vstane, lapí si hlavu a meravo hľadiac do plameňov, zúfale zvolá): Kliatba!

(Opona padne.)