ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Závojský, Matej.

ZÁVOJSKÝ (v domácom obleku sedí vo foteli, hlavu má obviazanú bielym obväzkom): Ach, Maťo môj, tak mi je clivo a smutno, že ti to ani vypovedať neviem. Som predsa doma, no, cítim sa tu byť zrazu cudzincom. Chvíľami sa mi zdá, ako by prítomnosť moju myseľ opúšťala a len príšerná minulosť nešťastnej Evy a jej kliatby žila vôkol mňa svoj mrtvý život.

MATEJ (prezeral papiere, ležiace na stolíku): To sú všetko predstavy pobúrenej mysli, ktoré si treba vyhodiť z hlavy.

ZÁVOJSKÝ: Nemôžem. (Načúva.) Zdá sa mi, že dakto ide… Nepúšťaj nikoho!

MATEJ (otvorí dvere v úzadí, pozrie von, zavre): Nik neide. Nemé ticho všade.

ZÁVOJSKÝ (opakuje): Nemé ticho všade… a mne predsa prichodí, akoby každý predmet hlasne žaloval na mňa, akoby všetko revalo hrozným svedectvom proti mne. A v hlave mi to hučí a duní ako predzvesť blížiacej sa hroznej búrky.

MATEJ: Ale, ale, načo toľký rozruch.

ZÁVOJSKÝ: Ach, tá hlava! (Lapí sa za hlavu.) Maťko môj, stiahniže mi lepšie ten obväzok!

MATEJ (popravuje mu obväzok): Pane môj, vy rozčuľujete sa natoľko, až z toho ochoriete a rozčuľujete sa možno bez príčiny.

ZÁVOJSKÝ (podráždeno): Nehovor, Maťo, že bez príčiny, nehovor! Ja som predsa dobre videl, keď sme išli na poľanu a ja sa vrátil, aby som im povedal, že ak by sme ešte tam neboli, že by nás dočkali, ako sa milkovali a bozkávali.

MATEJ: Bozk nie je nič zlého. Mladosť-radosť. Ani mi sme v mladom veku neboli lepší a nebozkávali sme sestru.

ZÁVOJSKÝ: Imrich predsa nevie, že Helenka je jeho sestra?

MATEJ: Nie, to isto nevie.

ZÁVOJSKÝ: No, dobre, povedzme, že bozk by nebol nič zlého, ale o pár dní nato som ich zasa v parku očul, ako si lásku a vernosť prisahali, ako sa tešili, že o krátky čas predstavia sa mi čo snúbenci, požiadajú ma o otcovské požehnanie, veselie vraj odbavia v úplnej tichosti a potom pôjdu na svadobnú cestu.

MATEJ: To že ste ráčili očuť?

ZÁVOJSKÝ: Celkom jasno… a ostal som celý omráčený. Všetci sa ma pýtajú, čo mi je? No ja nemôžem nikomu povedať, ako ma duša bolí.

MATEJ: To ráčite mať trápné postavenie. Ja vám uznám, môj dobrý pane.

ZÁVOJSKÝ: A ešte storáz trápnejšie bude, keď naozaj prídu. Čo potom? (Lapí sa za hlavu.) Čo potom?

(Očuť klopať na hlavné dvere.)

(Preľaknuto.) Voľakto ide. (Strhne obväzok s hlavy a odhodí za kulisňu.)

MATEJ (otvorí dvere, ohlási): Pani teta.

ZÁVOJSKÝ: Nech vojde!

MATEJ: Prosím.

Margita, predošlí.

MARGITA: Juľko môj drahý, čo je to s tebou? Uťahuješ sa od sveta do samoty, ako daký pustovník a uzavieraš sa do izieb ako dajaký väzeň. Či si azda chorý?

ZÁVOJSKÝ (rozpačite): Nie… nie… nič mi nie je. Som zdravý, ale… mám veľa práce, nechcem byť vyrušovaný.

MARGITA: Aj, aj, čo sa to stalo, že gróf Julius Závojský stal sa na starosť otrokom roboty? To dosiaľ nevídaná a neslýchaná vec.

MATEJ: Ráčte láskave prepáčiť, milostivá pani, že dovoľujem si na túto otázku odpovedať. Dávame do poriadku z viac rokov účty majetku Závojských a musíme neraz dlho vyhľadávať rozličné položky, aby sme mohli sostaviť bilanciu.

ZÁVOJSKÝ: To iste veľká práca.

MARGITA: Uznám, ale preto by si sa len predsa aj medzi nami mohol ukázať. Ty ani neveríš, ako ťa ťažko postrádame.

ZÁVOJSKÝ: No — neviem.

MARGITA: Deti, Imrich s Helenkou, strachujú sa o teba a my všetci trnieme nad nezvyčajným tvojím počínaním.

ZÁVOJSKÝ: Nemôžem si pomôcť, práca je nutná.

MARGITA: Prečo ste si to ale práve teraz začali, kým je Imrich doma? Veď on si môže namýšľať, že vyhýbaš jemu, že ti azda nie je po vôli, keď sa tak dlho baví doma.

ZÁVOJSKÝ (podráždeno): To možno, lebo on len vo mne tuší a vidí všetko zlé. (Vstane a chodí hore-dolu.)

MARGITA: Mýliš sa. On pravou synovskou láskou ľne k tebe, ale sa žaluje, že mu posledného času vyhýbaš; že naň nevrlo zazeráš a Helenku si vraj už so pár týždňov neobzrel.

ZÁVOJSKÝ (mrzute): Láry-fáry, ja mám práve na také pletky čas a myseľ. (Margite.) Máš ešte dačo na srdci?

MARGITA: Ano. Mám ti oznámiť, že Imrich s Helenkou hodlajú ťa navštíviť a potešiť ťa radostným prekvapením.

ZÁVOJSKÝ (podráždený): Aké radostné prekvapenie? Povedz im!… (Chodí vážno hore-dolu.) Ale nič im nehovor!…

MATEJ (Závojskému): Neráčte sa rozčuľovať!

ZÁVOJSKÝ: Áno, povedz im, že dnes nemám náladu prijímať radostné prekvapenia. (Hodí sa do fotela.)

MARGITA: Čo sa to len s ním porobilo? (Odíde.)

Predošlí bez Margity.

ZÁVOJSKÝ: Je preč… Sme zasa sami. Matej, podaj mi ten obväzok a uviaž mi ho! Jááj, ta hlava, ta hlava!

MATEJ (obviaže mu hlavu): Musíte sa premáhať.

ZÁVOJSKÝ: Tuhšie ho stiahni, bo sa mi azda rozskoči ta hlava. Hovoríš, že sa musím premáhať, to sa tebe ľahko povie, ale vži sa do môjho kritického položenia! (Očúva a ukazuje na pravo.) Ktosi tam rozpráva v izbách mladého… Očuj!

MATEJ (očúva pri dverách): Hlas pána syna, Helenky a pani tety očuť.

ZÁVOJSKÝ: A čo hovoria?

MATEJ: Nedá sa vyrozumeť.

ZÁVOJSKÝ: Oni prídu… isto prídu. Čo robiť?

MATEJ: Nerozčuľovať sa, ale posbierať všetky sily, aby ste vec hladko mohli riešiť.

ZÁVOJSKÝ: Sily — všetky sily… Kde ich vziať? Sila srdca zlomená bôľom a sila ducha klesá utrpením.

(Očuť shovor za dvermi na pravo.)

ZÁVOJSKÝ: Už idú! (Odhodí obväzok, vstane a preberá sa v listinách.)

Imrich, Helenka, predošlí.

IMRICH: Prepáč, drahý otecko, že hoci si nám po tete nevľúdne odkázal, dovoľujem si ťa vyrušovať.

MATEJ (odíde do izieb na ľavo).

IMRICH (pokračuje): Predstavujeme sa ti čo snúbenci a srdečne ťa žiadame o láskavé svolenie a otcovské požehnanie k nášmu sňatku, ktorý hodláme uskutočniť v najkratšom čase celkom ticho.

ZÁVOJSKÝ (zlostne): Ba čerta! To predsa nemôže a nesmie byť. (Hodí písmami o stôl.) Absurdum!

IMRICH (prekvapene): Čo nemôže a nesmie byť?

ZÁVOJSKÝ: To, že by ste vy dvaja vstúpili do stavu manželského.

IMRICH, HELENKA: Prečo?

ZÁVOJSKÝ (vyhýbave): Pre — pre záhadu, ktorú najlepšie riešime, keď o nej mlčíme.

IMRICH: To podivná, tajuplná odpoveď.

ZÁVOJSKÝ: Zkrátka ja vám svoje svolenie a otcovské požehnanie k vášmu sňatku nikdy nedám.

IMRICH: Že nie?

ZÁVOJSKÝ: Nikdy!

IMRICH: Nuž dobre, otecko, veď my ho ani nepotrebujeme. Sme obaja plnoletí a môžeme samostatne jednať, ale nechceli sme ťa obísť — uraziť.

HELENKA (utiera si oči): Ujo, čo ste zrazu ostali takým krutým voči nám?

IMRICH (podá Helenke rameno): Poď, Helenka moja a neber si to k srdcu, preto my budeme svoji.

ZÁVOJSKÝ: Nebudete a nesmiete byť svoji.

IMRICH (odchádzajúc obráti sa k otcovi): Niet tej moci na svete, ktorá by nám to zabránila. (Odíde s Helenkou na pravo.)

Závojský, Matej.

ZÁVOJSKÝ (meravo pozerá za odchádzajúcimi váhavým krokom ide ku fotelu a sklesne doň): Som zničený. —

MATEJ (vstúpi).

ZÁVOJSKÝ: Očul si, Matej?

MATEJ: Očul každé slovo.

ZÁVOJSKÝ: A čo povieš na to?

MATEJ: Čo môžem povedať? Mladí sú v úplnom práve.

ZÁVOJSKÝ: On i ona sú moja krv. Ja chcem len ich dobro, ich šťastie, ale oni ma nerozumia.

MATEJ: Ani vás nemôžu rozumeť, kým im vaše tajomstvo nevyzradíte. Chyba sa stala, že ste hneď pri prijatí Helenky do kaštieľa nechceli prezradiť, že je to vaša dcéra.

ZÁVOJSKÝ (podráždene): Aby som sa bol pred rodinou i pred svetom blamoval?

MATEJ: Lepšie je malé zlo vyrovnať, aby sa predišlo veľkému. Teraz vám i tak iného nepozostane, ako vyjaviť to tajomstvo.

ZÁVOJSKÝ: Tesklivosť sviera hruď moju a dušou mojou tiahnu myšlienky, aké navštevujú myseľ človeka vtedy, keď vie, že stojí nad hrobom… Ešte jedna jediná nádej svitla mi hlavou, či by sa Helena nedala odhovoriť.

MATEJ: Pochybujem. Na to je neskoro.

ZÁVOJSKÝ: Zkusím to. Zavolaj mi ju, bude iste ešte u Imricha. (Ukazuje na pravo.)

MATEJ (ide von dvermi na pravo, o malú chviľku sa vráti): Slečna Helenka už ide. (Odíde na ľavo.)

Závojský, Helenka.

HELENKA: Žiadate si ma, ujko?

ZÁVOJSKÝ: Áno, chcem s tebou niekoľko vážnych slov prehovoriť. Sadni si.

HELENKA: Prosím. (Sadne.)

ZÁVOJSKÝ: Helenka, ty to vieš, že si bývala hviezdou môjho žitia a všetky moje nádeje, krásne sny a ušľachtilé túžby tvojej skvelej budúcnosti sústreďovaly sa na tebe. Bola si mi radosťou života.

HELENKA: Bývali ste ku mne veľmi láskavým.

ZÁVOJSKÝ: Ja som ťa, Helenka drahá, sodvihol z prachu všednosti do vznešenosti života, ja som ťa z tej najnižšej vrstvy ľudskej uviedol do najvyššej spoločnosti. Ja privinúc ťa k otcovskému srdcu, staral som sa pečlive a svedomite o tvoju dobrú výchovu, o tvoje vzdelanie. Ja, obsypávajúc ťa láskou otcovskou, staral som sa o tvoje bohaté veno.

HELENKA: Ja som vám veľkou vďakou zaviazaná za všetko, čo dobrého ste pre mňa urobili.

ZÁVOJSKÝ: Práve na túto tvoju vďačnosť, na tvoje dobré srdce apelujem a prosím ťa, upusť od môjho syna, zriekni sa ho!

HELENKA (preľaknute): Zriecť sa Imricha znamenalo by pre mňa zriecť sa života, bo ho milujem všetkými silami duše i srdca a len posledným dychom vymrie moja láska k nemu.

ZÁVOJSKÝ: Pletky!… Číra namyslenosť… predpojatosť. I s iným môžeš byť šťastná. Podolský z Podolian ťa zbožňuje. Je to driečny, elegantný, vzdelaný a bohatý šuhaj. On obsype ťa bohatstvom svojej lásky a bohatstvom svojho veľkého majetku, pripraví ti pohodlný život, plný rozkoší a radostných pôžitkov. Rozváž si to!

HELENKA: Svet, bohatstvo, ba celý život mi je ničím bez Imricha. Možno, že moja šialená láska k nemu bude mojim nešťastím, ale ja ho musím a budem milovať, zakiaľ mi srdce biť bude.

ZÁVOJSKÝ (nahnevano): A jeho ženou predsa nikdy nebudeš! — Nikdy! — (Chodí hore-dolu.)

HELENKA: Prečo, ujo drahý? Keď som vám bola za chovanicu dobrá, prečo ma nechcete za nevestu? (Kľakne pred Závojského a složenými rukami s plačom prosí.) Pre Boha vás prosím, neničte naše šťastie, bo zlomíte srdce ženy, pod ktorým nosí plod rodu vášho. (Plače.)

ZÁVOJSKÝ (zľakne sa): Čože? Neštastnica! Teda som si hada v tebe na prsiach vychoval? Maťo! Maťo!

Matej, predošlí.

MATEJ (vbehne): Rozkážete?

ZÁVOJSKÝ: Maťo! Ona sa cíti matkou. Čo teraz? (Zúfale hodí sa do fotela a kričí.) Nebe, zem i peklo sprisahalo sa proti mne! (Plače.)

MATEJ: Utíšte sa!

Imrich, Margita, predošlí.

IMRICH (vstúpi ražno s prava): Čo sa tu robí? Aký to krik?

MARGITA (vstúpi úzadím a ostane tam nepozorovaná stáť).

IMRICH (zbadá Helenku): A čo ty, Helenka, kľačíš a plačeš? Vstaň a poď! Tu nemáš čo žebroniť od otca ukrutníka, ktorý chce naše šťastie násilne zničiť.

ZÁVOJSKÝ: Nepľúzni, ale čuj spoveď tvojho nešťastného otca, aby si spoznal príčinu jeho odporu. Ako husársky dôstojník oboznámil som sa s driečnym a poriadnym dievčaťom a známosť táto neostala bez následku. Ja vo svojej nerozmyslenej ľahkomyseľnosti sľuboval som znešťastenej deve vernosť a manželstvo, hoci som vedel, že si ju vziať nemôžem, bo zadĺžený otcovský majetok kázal mi vziať ženu bohatú, ktorá by svojím venom vedela dlhy vyplatiť. Žena tá (Imrichovi) bola tvoja matka…

IMRICH: Aký vzťah to má na tvoj odpor proti nášmu sňatku?

ZÁVOJSKÝ (pokračuje): Práve, keď tvoja matka so svojou matkou boly u mňa na priezoroch, došla znešťastená deva s dieťaťom na rukách a hlásila sa ku svojmu právu na základe daných jej mojich sľubov. Ja ju prosil, aby odišla, dával jej peniaze, sľúbil jej, že ju budem doživotne vydržiavať, ona však všetko zavrhla a držala sa pevne môjho sľubu.

IMRICH: Nuž a?

ZÁVOJSKÝ: Keď nechcela odísť a ja bol v tom najkritickejšom položení, zahnal som ju svojim bičíkom. Ona sa hrdo obrátila ku mne, pomstu volala od Boha na mňa a hroznú kliatbu vyslovila nado mnou, ktorá ma kruto prenasledovala od tých čias až po dnes.

IMRICH: Z toho všetkého ešte nevieme, prečo nemáme byť svoji.

ZÁVOJSKÝ: Nuž, poviem vám to zkrátka. (Vstane.) Dieťa, ktoré znešťastená deva na rukách držala, bolo dieťa moje. (Lapí si čelo.) Moja hviezda i moja hanba! (Vyrazí zo seba.) Dieťa to je naša Helenka — ty a ona ste moja krv — brat a sestra, nuž nemôžete byť manželia. (Sklesne do fotela.)

HELENKA (vykríkne bôľne): Jaáj! (Hodí sa Imrichovi na prsia a lapí ho okolo hrdla.) Imrich môj! (Plače.)

IMRICH (Helenke): Utíš sa, anjel môj! (Závojskému.) A to hovoríš až teraz? Toľké roky ukrýval a tajil si svoju hanbu pred svetom, no, pred Bohom sa ona zatajiť nedala. Boh ťa za ňu náležite potrestal láskou a nešťastím tvojich vlastných detí. Náš poklesok padá na tvoju hlavu a čo sa ďalej diať bude, pripíš si na svoj rováš! — (Helenke.) Poď, duša drahá, my predsa budeme svoji. (Odvádza ju.)

HELENKA (utre si oči a povie odhodlane): Áno, svoji v živote i v smrti! (Odídu.)

Závojský, Matej, Margita.

ZÁVOJSKÝ (sopne ruky sťa ku modlitbe a hľadí uprene do zeme).

MATEJ (stane si k Závojskému): Ráčite sa azda zle cítiť? Mám doniesť vody alebo kvapky na utíšenie nervov?

MARGITA (priblíži sa): Azda Kolínskou potrieť sluchy.

ZÁVOJSKÝ (krúti záporne hlavou): To všetko nepomôže… Som človek nešťastný… zničený. Už nemám ničoho, čo by mi bolo sväté… Ztratil som už vieru v ľudí mi najbližšie stojacich, v priateľstvo, v lásku rodiny, v lásku vlastných detí! Áno ztrácam už i vieru v život. (V izbe na pravo padnú dva výstrely.)

ZÁVOJSKÝ: Čo to? (Hľadí zastrašené v pravo.)

MARGITA: Kristove rany!

MATEJ: Pre Boha!

(Oba odbehnú vpravo.)

Závojský, Beta, Katka, niektorí z ľudu, Margita, Matej.

KATKA: Čo sa stalo? (Beží v pravo.)

BETA (o barlach krívajúc, šúcha sa za Katkou): Helenka moja!

NIEKTORÍ Z ĽUDU (vojdú a ostanú pri dverách, zvedavo pozerajúc v pravo).

MATEJ (vojde a utiera si oči).

ZÁVOJSKÝ: Čo je?

MATEJ: Oba sú mrtví.

ZÁVOJSKÝ (kričí prestrašený): Kto oba?

MATEJ: Imrich a Helenka.

MARGITA (zúfale ukazuje na Závojského): Ty — ty si ich zavraždil! Ty si vrahom svojich vlastných detí! —

ZÁVOJSKÝ (vstane, opiera sa o fotel a o Mateja): Ja nie som ich vrahom, ja ich nezavraždil. (Zúfale.) Eva — Eva, tvoja kliatba — slávi svoje víťazstvo! (Sklesne do fotela.)

Opona padne.