ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Margita, Beta.

MARGITA (sedí za stolíkom a vykladá si karty).

BETA (sedí proti nej a vyšíva).

MARGITA (shrnie karty a hodí na stôl): To je zvláštne. Už tretí raz mi vyšlo, že budú svoji.

BETA: Kto?

MARGITA: Ktože iný jako náš mladý gróf Imrich a Helenka?

BETA: Ach, ba — ešteže čo.

MARGITA: V kartách mi to už tri razy jedno za druhým vyšlo.

BETA: Čo len v kartách… Kartám veriť — na piesku dom stavať.

MARGITA: A predsa, sa to často vyplní. No a tu sa to iste splní. Či ste nezbadali, akú veľkú pozornosť mladý gróf Helenke venuje? Keď došiel domov, spomínal, že sa najdlhšie mesiac môže doma zabaviť. Už prešly tri mesiace a on je ešte tu, ani sa mu len nesníva, že by mal odísť, ba zamýšľa tu i cez zimu ostať, len k vôli nej. Ona zasa naň tak záľubno pozerá, že žiarnym plamom svojich pekných očú mohla by kameň rozohriať, nie tak mäkké srdce mladého muža. Nezbadali ste to?

BETA: Nie, bo nevšímala som si ich natoľko.

MARGITA: Kto má vôľu hľadať, ten má aj dosť prostriedkov nájsť. Ja ich už dávno pozorujem. Stále sú spolu. Neprestajne si majú čo rozprávať, šopkať, vyhľadávajú samotu a blúdia pri mesiačku po parku. To všetko chodníčky zaľúbencov ku šťastiu lásky.

BETA: No, že by Helenka pri svojej skromnosti sa pozabudla a myslela na grófa, to netrúfam.

MARGITA: Láska nepozná rozdielu stavu, ona je pre všetkých.

Helenka, predošlé.

HELENKA (ide z úzadia, trhajúc lístočky z králika, pri poslednom polohlasno povie): Zo srdca.

MARGITA (upozorňuje Betu na Helenku posunkami, potom Helenke): Áno, áno, miluje ťa zo srdca.

HELENKA (prekvapeno): Aá, pardon. Ani som vás nezbadala.

MARGITA: A prezradila si tajomstvo srdca.

HELENKA: Ako to, ujčinka drahá? Čím?

MARGITA: Tými dvoma slovami „Zo srdca“, ktoré králik posledným lístočkom tlumočil. On ťa miluje zo srdca, ty ho tiež tak, nie-li viac, miluješ, že onedlho budeme môcť šťastnému páriku srdečne gratulovať.

HELENKA: Gratulovať? Ujčinka, ja vás nechápem. Ktože to má byť ten on?

MARGITA: To ty musíš najlepšie vedieť. Ktože iný, jako mladý gróf Imrich?

HELENKA: Ale, ujčinka, prepáčte —

MARGITA: Čo mám prepáčiť? Musel by človek byť slepcom, že by nevidel vaše záľubné jednanie. Hrkútate si spolu jako párik holúbkov, a tie milostné pohľady, tie vzdychy a prechádzky pri mesiačku, to sú všetko symptómy lásky, zvyky zaľúbencov…

HELENKA: Ujčinka, to vzájomná sympatia, hra osudu, že sme sa tu sišli a odkázaní sme spoločnosťou i konverzáciou jeden na druhého.

MARGITA: Nemotaj — nemotaj, lebo sa zamotáš. Čo máš tajiť? Či bolo by lepšieho a krajšieho páru treba? Načo sa zdráhať, veď čo je žena bez muža? Takmer ničím. Všade a vo všetkom chýba jej pevná ruka mužova, aby ju viedla a chránila; chýba jej bytosť, na ktorú by celé bohatstvo svojich duševných darov preniesla. Muž je jej svetom a všetkým, čo má, čomu verí, v čo dúfa a čo miluje.

HELENKA: Ujčinka, Vaše slová sú vzácne perly zo zlatej knihy života. (Bete.) A vy, tetička, čo ste taká tichá? Ani ma nebránite.

BETA (sberá si veci a má sa k odchodu): Ja ti, dievka moja, len toľko poviem, že kto vysoko lieta, ten nízko padá. Buď opatrná v láske, bo šťastná láska človeka oživuje, ale nešťastná ho usmrcuje jedom beznádejnosti a zúfalstva. Máš príklad na vlastnej matke. (Odíde.)

Predošlé bez Bety.

HELENKA (ostane smutnou — zamyslenou).

MARGITA: Nermúť sa, Helenka, nad tetkinou výpoveďou. Ona to dobre mieni s tebou. Tu však o nešťastnej láske nemôže byť ani spomienky. Gróf Imrich je statočný a šľachetný človek, je muž pevného charakteru. Jeho láske môžeš dôverovať.

HELENKA: Som presvedčená o jeho vznešených vlastnostiach a cením si jeho priateľstvo.

MARGITA: Priateľstvo ači lásku? Konečne oboje môže uspeť ku želanému cieľu. Manželstvo spája láska, no často i priateľstvo.

HELENKA: Manželstvo? Ach, ujčinka, a čo by povedal ujo, otec mladého grófa?

MARGITA: Čo by mohol iného, ako privoliť. Imrich je už plnoletý, celý Závojských majetok patrí jemu, čo dedictvo po jeho nebohej matke, ktorá ho svojím venom z dlhov vymanila a svojím deťom zaistila. Keďže je gróf Imrich jej jediným dieťaťom, nuž celý majetok patrí jemu, otec má len doživotné právo úžitku.

HELENKA: A vy, ujčinka drahá…

MARGITA (padne jej do reči): Ja by som najradšej už dnes vám dala svoje požehnanie, bo vás oboch rada, ako svoje vlastné deti.

HELENKA (pritúli sa k Margite): Ó, vy dobrá, zlatá duša! Ani neviem, ako som si zaslúžila toľko priazne u vás, na ktorej si veľa zakladám.

MARGITA: Zaslúžila sis’ ju, veď cez celý ten čas, čo si u nás v kaštieli, bola si voči mne milou, úslužnou a úctivou. Celé tvoje chovanie a jednanie dosvedčuje, že máš dobré srdce a celý poklad krásnych duševných ctností. Žena s takýmto venom musí urobiť muža spokojným a šťastným. A vieš, takúto blaženú spokojnosť, také krásne šťastie dožičila by som rada nášmu mladému grófovi.

HELENKA: Ale, ujčinka moja, veď on sa vraj ženiť nebude. (Smutno.) On — vraj — ženy nenávidí.

MARGITA (smeje sa): Ha-ha-ha! Tí páni, ktorí vravia, že nenávidia ženy, majú ich najradšej.

HELENKA: A myslíte, ujčinka, že mladý gróf…

MARGITA (pozerá ku kaštieľu): Pst! Ticho! Práve prichádza. Prehovorím s ním o tej nenávisti k ženám. Helenka, choď sa pozrieť, či tetka dačo nežiada.

HELENKA: Prosím. (Odíde.)

Imrich, Margita.

MARGITA (robí sa byť vo vykladaní karát natoľko pohrúžená, že príchod Imrichov nebadá).

IMRICH (zbadá Margitu, ostane stáť): Aký to malebný obrázok, ujčinka!

MARGITA: Ach, vítaj! Ani som ťa nezbadala, keď si prišiel.

IMRICH: Niet divu, keď si tak zaujatá výzvedmi budúcnosti.

MARGITA: A mám práve také zaujímavé veci na pretrase. Veď len pováž, tri razy mi už jedno za druhým vyšlo, že sa budeš ženiť.

IMRICH (Smeje sa): Ha-ha-ha. Ja že sa mám ženiť? Ha-ha-ha. Takú smelú fantáziu môžu len karty prechovávať. Ha-ha-ha.

MARGITA: Čo sa toľko smeješ?

IMRICH: Ako by som sa nesmial: „Ja že sa mám ženiť!“

MARGITA (pikantno): Pravda, taký nepriateľ ženského pohlavia — ženožrút — modrofúz — ktorý na dievča ani len nepozrie a mal by sa ženiť. Ó, úbohé ženy!

IMRICH: Úbohé? To nemôžem povedať. Skôr by som riekol, že naničhodné, sobecké, pánovité atď. Na sto podobných prívlastkov vedel by som im nacitovať.

MARGITA: To je u teba zarytá predpojatosť o ženách.

IMRICH: Nemôžem za to, že všetky ženy, ktoré som dosiaľ poznal, šírily okolo seba viac tmu, než svetlo — viac chlad než teplo.

MARGITA (prekvapená): Hovoríš, že všetky?

IMRICH: Áno, všetky, ktoré som dosiaľ poznal.

MARGITA: To nesprávne alebo nespravedlive hovoríš, bo o dievčati, s ktorým si sa posledného času oboznámil, sa to hovoriť nemôže a nesmie.

IMRICH: Máš pravdu, ujčinka. To dievča, ktoré mieniš, patrí do celkom inej kategórie žien, ktorej členovia sú veľmi zriedkavé zjavy. Ja pilne študujem krásne svety jej srdca i ducha a jestli sa mi podarí v nej odokryť ideál ženy, po akom túžim, nuž ochotne a slávnostne odvolám výrok, že sa nebudem ženiť…

MARGITA: Bravo! Bravissimo! Tak sa mi páčiš. A ja ti zaraz gratulujem, bo som presvedčená, že Helenka je báječným zjavom tvojho vznešeného ideálu. (Podá mu ruku.) Gratulujem.

IMRICH: Ďakujem, ujčinka. (Bozká jej ruku.) Teším sa, že sme našli v tebe pomocnicu a prímluvnicu v tejto našej záležitosti u otca.

MARGITA: Čokoľvek budete potrebovať, veľmi rada vám poslúžim, bo vás mám ako vlastné deti a nazdávam sa, že u otca nebude treba žiadnej protekcie. On bude rád, že sa bude môcť tešiť vášmu spoločnému šťastiu. Práve prichádza, môžeš s ním zaraz o tom prehovoriť.

IMRICH: Ešte nie, ujčinka. Ešte nie som s Helenkou na čistom. Akonáhle sa dohodneme, oznámime to otcovi, odbavíme sobáš a soberiem si ju so sebou na cesty, aby som jej mohol ukázať krásy sveta.

Závojský, Matej, predošlí.

ZÁVOJSKÝ (v poľovníckom obleku): No, tu je. A či ty len tak? (Imrichovi.) A či vy mladí neidete s nami?

IMRICH: Kam?

ZÁVOJSKÝ: Na Jánošíkovu poľanu. Je to čarokrásny kútik nášho revíru, myslím, že ten najkrajší. Prídu ta aj naši hájnici, trocha si zapoľujeme a potom si zajeme, zapijeme i zabavíme sa. Prečo neidete? Jestli by to snáď Helenke bolo priďaleko, mohol si sa aspoň ty vybrať s nami.

IMRICH: Ja by som rád bol išiel a možno by sa bola aj Helenka vybrala, ale som o tom nevedel a Helenka podobne.

ZÁVOJSKÝ (prekvapený): Čože? (Matejovi.) Nuž, Matej, čiže si im to neoznámil?

MATEJ (tiež v poľovníckom obleku): Neráčili ste, prosím, spomenúť, že by ste si žiadali, aby aj mladý pán gróf a slečna išli.

ZÁVOJSKÝ (namrzene): Pre pána Jána, to sa predsa samo sebou rozumie. No, ja viem, že som dakomu naložil, aby im to oznámil.

IMRICH: Nehorši sa, otecko! Nestalo sa nič takého zlého, čo by sa nedalo napraviť. Ja s Helenkou prídeme za vami koňmo.

ZÁVOJSKÝ: Na Jánošíkovu poľanu koňmo? (Smeje.) Ha-ha-ha. To som ešte neočul. Syn môj drahý, ty sa usiluješ poznať cudzie svety a svoju vlastnú otcovizeň nepoznáš. Na Jánošíkovu poľanu niet inej cesty ako úzke skalnaté prte.

MATEJ: Prosím, vy môžte ísť koňmo až po Vlčia jamu. Tam v hájovni ráčite nechať kone a hájnikova žena vám dá sprievodcu, ktorý vás hore vyvedie. Ztadiaľ to už nie je ďaleko, len troška príkra cesta.

IMRICH: No tak, tým to máme vybavené a prídeme isto za vami.

ZÁVOJSKÝ: Dobre. Na skoré shľadanie! S Bohom! (Kýva rukou a odíde.)

MATEJ (pokloní sa slušne a ide za Závojským).

MARGITA, IMRICH: S Bohom!

Margita, Imrich.

MARGITA: Ja idem Helenku vyhľadať a poviem jej, že idete na výlet, aby sa pripravila.

IMRICH: Neunujte sa, ujčinka drahá, veď my máme času dosť, zatiaľ Helenka i bez volania príde.

MARGITA: To nie je isté a predsa je potrebné, že by ste sa dohovorili. (Vezme karty a odíde.)

Imrich, Katka.

IMRICH (vytiahne z bočného vrecka malú notesku, sadne ku stolu a píše do nej).

KATKA (nesmelým krokom ide s pravej strany, v stred javišťa zastane).

Malá pomlčka.

IMRICH (zbadá Katku): No, čo je, Katka?

KATKA (ostýchavo): Prišla som ponížene prosiť odpustenie.

IMRICH: Odpustenie? V akom previnení? Čože si spáchala, Katka?

KATKA (v nesnádzach): Ja som — ja som —

IMRICH: Čo si? Azda v mojom muzeu pri oprašovaní dajakú vzácnu vec zabila?

KATKA: Ach, to nie… Bože uchovaj, to nie.

IMRICH: Čo máš teda na srdci? Hovor! Ja nemám veľa zbytočného času.

KATKA: Včera mi osvietený pán gróf rozkázal, aby som vašej urodzenosti ako aj slečne Helenke oznámila, že dnes bude výlet na Jánošíkovu poľanu a ja som na to, ako na smrť, zabudla.

IMRICH: A to ti až teraz sišlo na um?

KATKA: Keď som videla starého pána grófa s Matejom odchádzať.

IMRICH (smeje sa): Ha-ha-ha. To ty dobre robíš. Zažiháš sviece, keď už ľudia z kostola vyšli. Nuž, čo s tebou? Aký trest ti mám uložiť za tento tvoj prečin?

KATKA (prosebne): Odpustiť, prosím ponížene, odpustiť! (Otre si fertuškou oči.)

IMRICH: Choď teda a daj si druhý raz pozor! (Píše ďalej.)

KATKA (s poklonou): Ďakujem úctive. (Odíde.)

Helenka, Imrich, neskoršie Závojský.

HELENKA (vbehne veselo): Ideme vraj na Jánošíkovu poľanu?

IMRICH: Áno. (Vstane.) Naši tam poľujú, máme prísť za nimi. Zdá sa mi, že sa tešíte na ten výlet?

HELENKA: Ako by som sa netešila, veď som celé báje o tom mieste očula. Má ono vraj toľko báječných krás a rozhľad ztade má byť veľkolepý.

IMRICH: Vy milujete prírodu?

HELENKA: Veľmi. S ňou sa teším v trudných chvíľach, v nej žijem spokojne a šťastne. (Sadne.)

IMRICH: Ako málo ideálnych žien, ktoré by tak smýšľaly, nachádzame v terajšom svete. (Prisadne k stolíku.)

HELENKA: Myslím, že všetky tie ženy, ktoré idú za hlasom svojho srdca a neblúdia falošnými predstavami nepravého povolania, smýšľajú ako ja.

IMRICH: To dopustím. Lenže zjavy žien, vám podobných, sú dnešného času veľmi zriedkavé. V terajšej dobe väčšina žien, akoby epidemickou nákazou zachvátená, ženie sa na postať rovnocennosti s mužom, berie na seba úkol, ktorému nerozumie. No, to nič, hlavnou vecou je, aby dostala peniaze na zaokrytie svojich surových pôžitkov a prehnaného luxusu módy.

HELENKA: Máte pravdu, sú i také ženy. No, verte, že tieto sú samé sebou, svojím duševným nepokojom a večnou nespokojnosťou potrestané.

IMRICH: Kto tým však trpí? Domáce krby sú zborcené, rodinné šťastie zrušené a život otrávený.

HELENKA: Dovoľteže a kto to zavinil? Nazdáte sa, že ženy? Hoj nie. Mužovia ich tomu naučili. Nečestní mužovia urobili ženy nečestnými. Že ženy vládnu? Veď sami mužovia im vládu popustili. Že domácnosti sú rozhárané, zasa sú len mužovia na vine, bo pozerajú na domácnosť ako na miesto, do ktorého všetky svoje zlé rozmary, svoje zlosti vylievať môžu; do ktorého ani len jeden úsmev, ani len jeden výron lásky nevložia. Čo má úbohú ženu v takej domácnosti tešiť?

IMRICH: Máte v mnohom pravdu.

HELENKA: Vo všetkom, drahý priateľu. A má-li nastúpiť náprava, musia ju začať mužovia. Oni sa musia skloniť k ženám citom nežnosti a lásky, musia im svojím čistým charakterom imponovať, aby si ich tieto mohly vážiť a ctiť. Mužovia musia ženám vrátiť stud, o ktorý ich olúpili a musia im vštepiť povedomie, že sú povolané k veľkému, vznešenému úkolu lásky. Potom ich krby a domácnosti znova rozohrejú sa milým, pútavým teplom a ich rodinné šťastie bude prekvitať blahou spokojnosťou.

IMRICH: Vaše názory, milá Helenka, sú zdravé a krásne. Korím sa vášmu šľachetnému ponímaniu života. Len na jedno som ešte zvedavý.

HELENKA: A to je?

IMRICH: Ako si predstavujete pomer ženy k mužovi v manželstve.

HELENKA: Celkom prirodzene. Žena, stanúc sa manželkou milovaného muža, stáva sa aj jeho nevoľnicou, myslím to v ušľachtilom smysle slova. Žena musí svojmu mužovi slúžiť, musí premýšľať, čím by mu mohla byť prospešnou, čím a ako by mu osladila život, zpríjemnila pobyt v dome. Ona radovať sa musí s ním, ale aj trpeť. Ona musí žiť v tom povedomí, že jej muž je jej svetom a všetkým, čo má a v čo môže dúfať. Ona ho musí stále nežnosťou a láskou k sebe pútať, bo ho ztratiť znamenalo by pre ňu život ztratiť.

IMRICH: Ďakujem vám, Helenka drahá, za úprimný prejav vašej anjelskej duše. Ja našiel som vo vás ideál ženy, po akom som už dlhé roky túžil. A za najšťastlivejšieho by som sa pokladal, keby som vás mohol nazývať svojou.

HELENKA: To záleží len od vás. (Vstane a chce odísť.)

IMRICH (zachytí ju): Čože? Helenka moja drahá, ty svoľuješ byť mojou? (Obejme ju.) Ty chceš byť naozaj mojou?

HELENKA (hľadiac mu do očú hovorí určite): Áno, tvojou v živote i v smrti.

IMRICH: Boh môj svedok, že len smrť ma oddiali od teba. (Blúznive.) Hoj, ako rozkošne ruka v ruke budeme kráčať dráhou života na úslnie šťastia a blaženosti!

HELENKA (sladko): Spolu a večne spolu…

IMRICH (vrelo): Helenka moja! (Náružive ju bozká.)

ZÁVOJSKÝ (ražno vstúpi, zbadajúc objatých, zarazí krok, lapí sa za hlavu a zdeseno na nich pozerá).

Opona padne.