ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Závojský, Matej, Kalina, Verona, Paľko, Petruška, Tichý, Janko, Anička, niektorí z ľudu.

KALINA: Vaša Osvietenosť, pán gróf! Ráčte láskave prepáčiť, že čo predstavený obce Závojany dovoľujem si menom všetkých občanov vás dnešného slávneho dňa vašich päťdesiatin najúctivejšie pozdraviť a zároveň najsrdečnejšiu vďaku vám vysloviť za tie veľké dobrodenia, ktoré ste svojou šľachetnou láskavosťou celej obci, najmä po čas svetovej vojny, preukázať ráčili. Pán Boh vám odplať a žehnaj vašu ďalšiu dobročinnosť! Boh vás živ!

VŠETCI: Živili!

ĽUD (vonku): Živio! Sláva! —

VERONA (nesie slávnostný koláč. Je to z pečených vencových koláčov složená veža, na spodný najväčší koláč kladie sa vždy menší a menší koláč. Krášlený je zástavkami, papierovými retiazkami, stužtičkami, cukrovými vecmi atď.): Na znak našej najväčšej úcty ráčte prijať tento skromný boží dar. Je to u nás starodávnym zvykom poctenia.

ZÁVOJSKÝ (odoberie koláč a oddá Matejovi, ktorý ho postaví na stôl): Ďakujem vám za toto poctenie, ako aj za blahoželanie. Vďaku nezasluhujem, veď robil som len to, čo kresťanská láska svojim spolubližným robiť nakladá, teda vybavil som len svoju povinnosť.

PAĽKO: Pri tejto slávnostnej príležitosti dovoľujem si Vašu Osvietenosť menom vzdelávajúceho spolku „Budič“, ktorého ráčite byť zakladateľom, čestným predsedom a stálym dobrodincom, najúctivejšie pozdraviť. Nech vás Pán Boh živí! —

VŠTECI: Živio!

ĽUD (vonku): Nech žije pán gróf Závojský!

PETRUŠKA: Na znak vrelej vďaky a hlbokej úcty ráčte prijať tieto maličkosti. Je to výroba našich rúk vo spolku. (Oddá Závojskému vyšívanú pokrývku a vyrezávanú skriňku.)

ZÁVOJSKÝ: Ďakujem! Umenie nášho ľudu je báječné a ja si ho vysoko cením. Ďakujem. (Vezme podané veci, obzerá ich a oddá Matejovi, ktorý ich umiesti na stôl.)

TICHÝ (predstúpi s Jankom a Aničkou): Vaša Osvietenosť, veľkodušný dobrodinče ľudovej školy v Závojanoch! V dnešný slávnostný deň vašich pätdesiatin pripomíname si veľký význam vašej šľachetnej dobročinnosti, ktorou ste našu ľudovú školu obdariť a tým zdokonaliť, povzniesť ráčili. Preniknutí najúprimnejšou vďakou prosíme Všemohúceho, žeby svojou láskou a požehnaním vám všetko hojne odplatiť a vás mnohé roky zdravého udržovať ráčil. Sláva vám!

VŠETCI: Sláva!

ĽUD (vonku): Sláva šľachetným! Sláva!

ZÁVOJSKÝ (Tichému): Škola je chrám vedy a osvety, v ktorom sa pripravuje lepšia budúcnosť cirkvi, národa i vlasti. Pochopí-li učiteľ svoj krásny, vznešený, ale ťažký úkol, vyvedie zo školy veľkých duchov a ušľachtilé charaktery. Prajúc vám, pán učiteľ, v tomto mnoho zdaru, ďakujem za milé blahoprianie.

JANKO (predstúpi s kytkou kvetov a ukloní sa):

(Podá kyticu Závojskému.)

ANIČKA (s kytkou v ruke predstúpi pred Závojského, ukloní sa):

(Podá kvietky Závojskému.)

ZÁVOJSKÝ (pohladká Aničku): Ďakujem ti, anjelik milý, i tebe, synček drahý. (Pohladká Janíka.) Krásne to bolo. (Tichému.) Pán učiteľ, ráčte, prosím, kúpiť týmto dvom malým gratulantom po peknej knižočke a niečo sladkostí. (Podá mu peniaze.) Ostatným žiakom pripravte dajaký výlet, ja hradím trovy.

TICHÝ: Srdečná vďaka!

ANIČKA, JANKO: Ďakujeme pekne! (Chcú Závojskému ruku bozkať.)

ZÁVOJSKÝ (pohladká deti): No dobre. Buďte vždy poriadnymi a dobre sa učte! (Ostatným.) Vám všetkým, drahí priatelia, ešte raz srdečne ďakujem za preukázanú mi poctu, a kedykoľvek čo potrebovať budete, obráťte sa dôverne na mňa a ja vám ochotne pomôžem, čím môžem. S Bohom! (Podá Kalinovi, Verone, Tichému, Paľkovi i Petruške ruku, ostatným sa ukloní.)

VŠETCI: S Pánom Bohom! (Hotujú sa k odchodu.)

Helenka, predošlí.

(Očuť silné klopanie na dvere)

ZÁVOJSKÝ: Slobodno.

MATEJ (otvorí dvere).

HELENKA (v malebnom, zvláštnom kroji nesie veniec na spôsob koruny upletený z brečťanu a poľných kvetov. Slušne sa ukloní Závojskému): Za celú chudobu obce Závojany mám sa ponížene a úctive poďakovať nášmu veľkému dobrodincovi, pánu grófovi, že nás chudobných po čas svetovej vojny pred hladovou smrťou a pred zamrznutím zachrániť ráčil, keďže tu chudobnú kuchyňu otvoriť nariadil a vo svojich lesoch drevo sbierať dovolil. Pán Boh vám zaplať a daj zdravia, šťastia a božieho požehnania! Kto chudobe dáva, Bohu dáva. (Podá Závojskému veniec, pokloní sa a odíde.)

VŠETCI (robili z nej šeptom posmešky).

ZÁVOJSKÝ (hľadel rozrušene na Helenku).

MATEJ (pozerá starostlive na Závojského, odoberie mu veniec, položí ho na stôl a odíde).

Predošlí bez Helenky.

ZÁVOJSKÝ (ako zo sna vyrušený): Kto je to dievča?

VERONA: Princezna starej Bety, žobráčky zpod brala, Helena.

ZÁVOJSKÝ: Ako? Princezna žobráčky? To nerozumiem.

KALINA: To je, prosím ponížene, chovanica starej Bety, krivej žobráčky, čo o barlách chodí a z vyšívania ako i z lásky ľudí žije.

VERONA: A že je pyšná tá dievčina, že si našej chasy nevšimne, na muziky nechodí, s nikým nedrží, prezývajú ju princeznou.

ZÁVOJSKÝ (rozrušený): Tak? To je zaujímavé.

Matej, predošlí.

MATEJ: Pán rychtár, prišiel obecný sluha, že zavítala do našej obce zdravotná komisia, aby sa vám páčilo domov.

KALINA: Už idem. (Ukloní sa Závojskému.) S Pánom Bohom, osvietený pane. Ešte raz vám za všetko úctive ďakujeme. Nech vás Boh živí! (Odchádza.)

VŠETCI (robia poklonu): S Pánom Bohom! (Idú za Kalinom.)

ZÁVOJSKÝ: S Bohom, do videnia v nedeľu v zadnom parku! Zabavíme sa.

VŠETCI: Ďakujeme! (Odídu.)

Závojský, Matej.

ZÁVOJSKÝ (obzerá Helenkin veniec): Matej!

MATEJ: Prosím?

ZÁVOJSKÝ: Nezbadal si nič u toho dievčaťa, čo tento veniec donieslo?

MATEJ: Ba hej, zbadal som.

ZÁVOJSKÝ: A čo si zbadal?

MATEJ: Akiste to samé, čo aj pán gróf spozoroval a čo vás nemálo rozrušilo, nápadnú podobu neštastnej Evy.

ZÁVOJSKÝ: Celá Eva, jej hrdá postava, jej oči, jej nos, jej ústa, jej svodný úsmev, jej reč… (Hodí sa do kresla.) Ach, Maťo môj, mne sa vidí, že som na stope hrozného tajomstva.

MATEJ: Prečo hrozného?

ZÁVOJSKÝ: Nuž či nechápeš moje hrozné postavenie, jestli by ona naozaj bola dcéra Evina?

MATEJ: A vaše dieťa? To nie je predsa nič hrozného. Naopak, bude to krásne a radostné shľadanie sa otca s dieťaťom.

ZÁVOJSKÝ (vstane ražne): Netáraj! Maco môj, nevrav také veci, ktoré rozrušujú nervy. Princezna krivej žobráčky Bety zpod brala mala by byť mojou dcérou? Dieťa moje, žijúce v tej najnižšej vrstve ľudskej spoločnosti, malo by mi, svojmu otcovi, ďakovať, že som ho s ostatnými žobrákmi nenechal hladom a mrazom zahynúť? Či nebola by to tá najhroznejšia irónia života? (Hodí sa do kresla a zakryje rukama tvár.) Ja zošaliem!… Tá kliatba — tá kliatba!

MATEJ: Neráčte sa tak rozčuľovať! To nie sú následky kliatby, sú to náhodilé udalosti, ktoré nie citove, ale rozumove treba chápať a zariadiť. Ja neverím v kliatbu.

ZÁVOJSKÝ: No, ja verím, keďže stále cítim jej desy. Sotvaže nešťastná Eva tú kliatbu vyriekla, už hrom udrel do môjho starootcovského hniezda a mne prichodilo, že v tom tresku hromu čujem jej hrozné slová: Prekliaty buď! —

MATEJ: To rozruch nervov… fantázia…

ZÁVOJSKÝ: Hneď na to zomrela mi moja dobrá matka.

MATEJ: Nie však účinkom kliatby, osvietená pani grófka bola už predtým chorľavá.

ZÁVOJSKÝ: Ale ľak, že hrom udrel do mojej izby, podťal korene jej žitia.

MATEJ: Smrť si voždy nájde príčinu.

ZÁVOJSKÝ: Nato po vypršaní smútku pojal som svoju zbožňovanú Doru za ženu. Bola to anjelská bytosť. Láska naša prekvitala šťastím, blahom a spokojnosťou. Ja bol som tým najšťastnejším človekom na svete. Ty vieš, Maťko, ty vieš…

MATEJ: Viem a vidiac vás šťastného, sám som bol šťastným.

ZÁVOJSKÝ: Škoda, že naše šťastie trvalo len taký krátky čas. V druhom roku nášho manželstva povila mi syna, ale život jeho zaplatila vlastným životom… Nový následok kliatby, veď Eva desným hlasom volala: „Láska nech ti je kliatbou života!“

MATEJ: Vy všetky nehody ráčite pripisovať účinku kliatby. Koľké ženy pri takých pádoch umierajú bez toho, žeby boly postihnuté kliatbou.

ZÁVOJSKÝ: No, ja viem, že kliatba lásky zasiahla i môjho syna.

MATEJ: Ale — ale, pán gróf, kam vedie vás vaša rozčulenosť?

ZÁVOJSKÝ: Nuž a či nemám pravdu? Môj syn Imrich je už plnoletý a ešte ani raz v jeho živote nepritúlil sa s láskou ku svojmu otcovi. Naopak vyhýba mi, uteká z domu. Už zasa päť rokov nebol doma.

MATEJ: Nedovolí mu to jeho povolanie. On miluje prírodu a zasvätil svoj život jej výskumom. Z Azie, z Australie nedá sa hocikedy domov zabehnúť.

ZÁVOJSKÝ: Darmo podvraciaš moje mienky, ja cítim tiažu kliatby, ktorá ma morí… Teraz nová starosť, nová rana sa javí…

MATEJ: Dovoľte, pán gróf, aká?

ZÁVOJSKÝ: No, jestli je chovanica starej žobráčky Bety ozajstná dcéra Evina, čo tu robiť?

MATEJ: Predovšetkým treba vyskúmať, či Helenka je ozaj dcéra Evina a vaša. Ak je, vtedy vašou svätou povinnosťou bude, nahradiť svojmu dieťaťu všetko to, čo ste dosiaľ urobiť zameškali.

ZÁVOJSKÝ: Ako to myslíš?

MATEJ: Vy, pán gróf, nenecháte predsa svoje dieťa u žobráčky Bety, ale vezmete ho k sebe do kaštieľa, priviniete ho s láskou k srdcu, postaráte sa o jeho, vášmu stavu primeranú výchovu, vzdelanosť a zabezpečíte mu lepšiu budúcnosť.

ZÁVOJSKÝ: Čo? Ja ju mám vziať čo svoju dcéru k sebe do kaštieľa? Maťo môj, kam to cieliš? Čo by povedal môj syn, ktorý celé bohatstvo mravov a ctností zdedil po svojej matke? Čo by povedala matka nebohej Dory? Čo moji príbuzní a známi? To by bolo hnevu, úškľabkov, zlomyseľných rečí a klebiet… Nie — nie — to, že je ona mojou dcérou, by muselo ostať hrobovým tajomstvom aspoň zatiaľ, kým žijem.

MATEJ: Dobre. Keď môže byť Helenka chovanicou starej Bety, prečo by nemohla byť chovanicou grófa Závojského? Ľud vám bude blahorečiť, že ste urobili dobrý skutok, postarajúc sa o nevoľnú sirotu, a vaše svedomie sa upokojí —

ZÁVOJSKÝ: Vďaka ti, priateľu. To je dobrý nápad. Čo chovanicu vezmem ju k sebe a budem sa otcovsky o ňu starať. Myslíš, že sa tým kliatba nešťastnej Evy zmierni?

MATEJ: Duch Evy vám iste odpustí, keď ujmete sa jej dieťaťa a svedomie vaše utíši sa tým povedomím, že konáte svoju otcovskú povinnosť.

ZÁVOJSKÝ: Maťko môj, pošli niekoho za tým dievčaťom, chcem sa s ním rozprávať.

MATEJ: Prosím. (Odíde prostriedkom.)

Margita, predošlý.

MARGITA (stará dáma, vystúpi z ľava, obzerá sa): Či nie je tu Maťko? Kdeže je?

ZÁVOJSKÝ: Práve teraz som ho poslal preč. Na čo ti je?

MARGITA: Chcem, žeby pomohol Katke stôl roztiahnuť v jedálni, aby mohla prestrieť.

ZÁVOJSKÝ: On je tu čo chvíľa. Na prestieranie máte ešte času dosť, bo naši hostia pred treťou hodinou neprídu.

MARGITA: Ani neviem, koľkí prídu.

ZÁVOJSKÝ: Na tom nezáleží. Ja by som bol najradšej, keby ani nedošli.

MARGITA: Ako to? Veď si sa tešil, že prídu.

ZÁVOJSKÝ: No, veď hej, ja ich rád vidím, ale dnes nie som práve tej nálady hosťov zabávať.

MARGITA: Prečo, syn môj? Chýba ti azda niečo? Chorľavieš?

ZÁVOJSKÝ (rozpačite): Nie — nie — nechýba mi nič. No, rozpomienky na prežitých päťdesiat rokov budia mi v duši hlboké dojmy bôľneho rozruchu.

MARGITA: Nemal by si sa tohoto, pre nás významného dňa oddávať bôľnym dojmom, mal by si sa tešiť, že ti Najmilostivejší dopriať ráčil, preplaviť sa celým polstoročím pri dobrom zdraví a mužnej sile.

ZÁVOJSKÝ: Vďaka Mu za to! Pomyslím-li si však, že všetkých tých, ktorých som najviac miloval, mi neúprosná smrť jedného po druhom uchvacovala, cítim v srdci bôľ a v duši rmut.

MARGITA: Človek ztratu svojich oplače, obolí a žije ďalej živým, bo tak to Boh chce a tak to nutno na svete.

ZÁVOJSKÝ: Čo trápenia, žiaľu, bôľu a smútku som zažil behom toho času!

MARGITA: Boh lásky, dobroty vo svojej prozreteľnosti ľudí aj trpkou zkúškou života, cestou sĺz a trápenia ku odmene v nebi vedie.

ZÁVOJSKÝ: Ťažká to cesta a ešte ťažším úkolom je šťastne ju prekonať.

MARGITA: Uver, syn môj drahý, že človek všetko zmôže, čo musí. V živote je viac smútku ako radosti.

ZÁVOJSKÝ: Máš pravdu. Radosť by mala byť kapitálom ľudstva a býva často len almužnou preň.

Matej, predošlí.

MATEJ (vstúpi prostrednými dvermi).

MARGITA: No, tu je!

MATEJ (Margite): Ráčite si dačo priať?

ZÁVOJSKÝ: Nevedia bez teba stôl prestrieť v jedálni, máš im pomôcť. Obávam sa, že onedlho nebudú vedieť bez teba ani navariť.

MARGITA: Len stôl roztiahnuť, Matejko. (Odíde.)

MATEJ: Prosím. (Závojskému.) Išiel záhradník po ňu. On ju pozná, bo vyšívala jeho žene šaty. Zastihol ju ešte tu v parku v kaplnke, pohrúženú v modlitbe. Už aj ide. (Odíde za Margitou.)

ZÁVOJSKÝ: Moja dcéra vyšívala mojim sluhom šaty, aby si zarobila na chlieb? Aká trpká výčitka to pre mňa!

Helenka, predošlý.

(Očuť klopať na dvere.)

ZÁVOJSKÝ: Slobodno! —

HELENKA (vstúpi prostriedkom, ukloní sa): Dobrý deň!

ZÁVOJSKÝ: Vítaj, dievka moja!

HELENKA: Či ma ráčite volať, osvietený pane?

ZÁVOJSKÝ: Áno. Ty doniesla si mi taký pekný veniec a odbehnula si skôr, než by som sa ti bol mohol zaň poďakovať a odmeniť.

HELENKA: Bolo to máličko, ale z lásky a vďačnosti.

ZÁVOJSKÝ: Mňa to potešilo, preto ti ďakujem a prijmi túto maličkosť. (Vytiahne z peňaženky stovku a podáva jej.)

HELENKA: Ďakujem! (Neprijme peniaz.) Za dar úcty, lásky a vďaky neprijímajú sa peniaze.

ZÁVOJSKÝ: Prečo?

HELENKA: Preto, že tým by sa urazil cit srdca, a duše, z ktorého dar ten pochádza.

ZÁVOJSKÝ: To sa mi páči. To je zdravá filozofia. Ty, ako badám, si pri všetkej svoje chudobe hrdá dievčina. (Stranou pre seba.) Celá Eva.

HELENKA: Osvietený pane, i chudobný človek má svoju česť, na ktorú môže byť hrdým.

ZÁVOJSKÝ: Ty sa mi pozdávaš, dievka moja. Ako sa voláš?

HELENKA: Teta Beta volajú ma Helenkou a ľudia v dedine nazývajú ma Helenou, Helušou alebo Helou.

ZÁVOJSKÝ: A čia si ty?

HELENKA: Ja som chovanica tety Bety, krivej žobráčky zpod brala. Či ju azda poznáte? Dobrá — zlatá duša.

ZÁVOJSKÝ: Nie — nepoznám ju. A tvoji rodičia?

HELENKA: Neviem, mala-li som otca a matku. Mňa čo malé dieťa, zavinuté v perinke, našli na brehu panského jazera. Ľudia vravia, že som dcéra vodnej ženy, ktorá vraj, keď mesiac nastane, behá divo okolo jazera a hľadá svoje dieťa. Iní zasa rozprávajú, že som dieťa nešťastnej hriešnice, ktorá sa v panskom jazere utopila.

ZÁVOJSKÝ: A teta Beta, čo ti o rodičoch rozpráva?

HELENKA: Oni môjho otca nepoznajú, ale kedykoľvek ho spomenú, hovoria, že to musí byť naničhodný oplan, keď sa o svoje dieťa nestará, ba ani si ho neobzrie.

ZÁVOJSKÝ (rozrušený): A tvoja matka?

HELENKA: Moja matka bola vraj pekná, milá, dobrá, ale nešťastná pani. Teta Beta by vám o nej vedeli viac rozprávať.

ZÁVOJSKÝ: Či vedela by si mi tú tvoju tetu Betu sem doviesť? Rád by som ju poznal a s ňou rozprával.

HELENKA: Prečo nie? Keď im poviem, že ich osvietený pán gróf volajú, to oni iste prídu.

ZÁVOJSKÝ: Prosím ta, Helenka, buď taká láskavá a doveď ju. Áno?

HELENKA: Veľmi vďačne. S Pánom Bohom! (Odíde.)

ZÁVOJSKÝ (volá za ňou): Do skorého shľadania! (Ide do popredia, zamyslí sa.)

Matej, predošlý.

MATEJ (pozoruje na chvíľku Závojského): Už odišla?

ZÁVOJSKÝ: Požiadal som ju, aby doviedla žobráčku Betu, ktorá vraj bude viac vedieť o matke Helenkinej, než ona sama.

MATEJ: A neráčili ste nič vyskúmať?

ZÁVOJSKÝ: Akoby nie. Je to celá Eva, nielen nápadnou podobou tela, ale aj ducha. Ešte aj tú hrdosť má po nej.

MATEJ: Zvedavý som, čo povie žobráčka Beta, ako sa dostala Helenka k nej.

ZÁVOJSKÝ: Uvítaj ich, prídu-li skôr, než sa ja vrátim. Som natoľko rozrušený, že musím na čerstvý vzduch, aby som sa ukľudnil a zadovážil si novej sily potrebnej na ďalší vývin veci.

MATEJ: Prosím.

ZÁVOJSKÝ (odíde).

Margita, predošlý.

MARGITA (vstúpi z ľava): Videla som, že pán sišiel dolu. Kam išiel?

MATEJ: Nikam. Išiel sa len občerstviť sviežim vzduchom. Od rána nebol vonku, bo má tu stále ľudí.

MARGITA: A čo mu je, prosím ťa? On dnes nie je ten, čo inokedy býva, je celý zmenený. To ty musíš najlepšie vedieť, čo mu je.

MATEJ: Ja som na pánovi grófovi žiadnu zmenu nezbadal.

MARGITA: Ach, daj si pokoj! Vyzerá, akoby dajaká ťažká starosť, tajné trápenie hlodalo mu dušu.

MATEJ: To bude azda rozruch zapríčinený rozpomienkami na prežité polstoročie, v ktorom bolo, najmä jedného času, viac temných, rmutných dôb, než jasných, radostných chvíľ.

MARGITA: Boly starosti, boly aj radosti. Obojho bolo dosť, aby sa človek v rovnováhe udržal. No, mne sa vidí, že tu bolo tých radostí predsa len viac, bo nakoľko som do pomerov rodiny Závojských zasvätená, viem, že gróf Julius Závojský zo Závojan prežil svoju mladosť v samých rozkošiach…

MATEJ: Pán gróf žil spôsobom svojich kolegov, z kruhu ktorých nemožno bolo sa mu vylúčiť.

MARGITA: Maťko môj, muž pevného charakteru ostáva verným svojim zásadám a nedá sa sviesť. No, takým mladým pánom páči sa svetársky, samopašný, hýrivý život s jeho hriešnymi pôžitkami, nepamätajúc na to, že každý hriech má svoju pokutu. Za mladi raj, v starobe jaj!

MATEJ: Ráčite tak aj o našom pánovi…?

MARGITA (padne mu do reči — tajnostne): Ani on nebol lepší. Viem, čo sa moja nebohá sestra, jeho matka, naplakala nad jeho ľachtikárstvom a zaokrývanie hriechov jeho mladosti stálo celý majetok.

MATEJ: Náš pán gróf bol veselý šuhaj, ale pri tom prechovával krásne, šľachetné idey.

MARGITA: I tá najšľachetnejšia idea môže sa stať hriešnou, keď sa jej diabol zmocní. Hoj a tých diablov je teraz veľa vo svete.

Katka, predošlí.

KATKA (Margite): Prosím ponížene, pre koľkých mám prestrieť?

MARGITA: Jaj, dievka moja, to ja sama neviem, koľkí prídu. Prestri na celý stôl, bude-li zvyšovať, odloží sa.

KATKA: Prosím. Ale servítky ešte nemám.

MARGITA: Zabudla som ich vyložiť. No, zaraz ich nahotujem. (Odíde.)

Predošlí bez Margity.

KATKA: Jaáj, čo tu krásnych vecí! (Pozerá dary — zrazu pustí sa do veselého smiechu, ukazujúc na koláč.) Ha-ha-ha a toto je čo?

MATEJ: Slávnostný koláč. Koho náš ľud chce poctiť, tomu dá takýto koláč. Toto je dar od pani rychtárky.

KATKA: Jakživ som ešte taký koláč nevidela. Je to dačo zvláštneho, ale je to pekné.

MATEJ: Katka, až sa budete vydávať, nechám vám taký koláč upiecť.

KATKA: Ďakujem, hoci tá starosť vám odpadne, bo ja sa nevydám.

MATEJ: Čože? Vy sa nechcete vydať?

KATKA: Akože sa vydám, keď ma žiaden nechce.

MATEJ: No-no, príde hlúpy, čo to kúpi.

KATKA: Veď vás dosť vyčkávam a nejdete.

MATEJ: Ale ja? Ja som už starý.

KATKA: Starý, ale jarý. (Odíde.)

MATEJ: Veselá veverička.

Beta, Helenka, Závojský, predošlý.

ZÁVOJSKÝ (uvádza Betu a Helenku prostrednými dverami): Nech sa vám len páči bez všetkého ostýchania, veď niet nikoho tu, sme len sami.

BETA (usmiata, milá starenka v tmavom, bielou výšivkou, krášlenom kroji, opiera sa o barlu, kríva): Ďakujem.

HELENKA (ide za Betou): Ona im, chudere, tá chôdza ťažko ide.

BETA: Ťažko, dieťa moje, ej, veru ťažko…

MATEJ (podá Bete stoličku): Nech sa vám páči, sadnite si! (Podá druhú stoličku Helenke, dávajúc jej posunkom znať, aby si sadla.)

BETA (sadne): Nuž, aby ste mohli dobre spávať.

ZÁVOJSKÝ: To, Bože, to! Neraz s noci na noc nespím pre samé starosti a trápenie.

BETA: Ach-ach, ja som sa nazdala, že starosť a trápenie len po chudobných chodí a ono aj pánov morí…

ZÁVOJSKÝ: Každému sa ono ujde. (Helenke.) Ty si súce dievčatko, keď si mi tak skoro tetičku doviedla.

HELENKA: Keď som ich už pred kaštieľom stretla, čo ma išli hľadať.

BETA: Striežim si ju ako tu zrenicu v oku a keď sa mi dakde dlhšie zabaví, mám strach, žeby sa jej dačo zlého nestalo, idem si po ňu. Ráčite, osvietený pane, niečo rozkázať, keď ste ma dali volať?

ZÁVOJSKÝ: Chcem sa s vami o dačom dôverne porozprávať. (Matejovi.) Maťko, ty by si mohol za ten čas Helenku po kaštieli povodiť a poukazuj jej rozličné zvláštnosti, ktoré ju iste budú baviť.

MATEJ: Prosím. (Helenke.) Nech sa vám páči, Helenka! — (Ide s Helenkou vpravo.)

Beta, Závojský.

ZÁVOJSKÝ (posadí sa proti Bete): Prosím vás, tetuška, povedzte mi, ako sa k vám dostala Helenka a čo viete o jej rodičoch. Mne sa veľmi pozdáva to dievča.

BETA: To je, prosím ponížene, celá rozprávka, podivná udalosť, ako sa Helenka dostala ku mne.

ZÁVOJSKÝ: Teda rozprávajte, tetka, som veru zvedavý.

BETA: Bolo to pred dvadsiatimi tromi rokmi, čo bola taká tuhá zima, že vtáčkovia zmrzali na stromoch a divá zver, nenajdúc potravy v lesoch, pokrytých na vysoko snehom, tisla sa až ku príbytkom ľudským, keď som raz večierkom očula silno udrieť na dvere mojej chyže. Myslela som, že to divá zver. O chvíľku sa buchot na dvere opakoval, ja vyzrela oblôčikom a videla som, že pri dverách sedí, zimou schúlená, čierne odená pani s dieťaťom na rukách.

ZÁVOJSKÝ (zvedavo): A potom?

BETA: Hneď som otvorila a ju napolo skrehnutú do izby vtiahla, do postele i s dieťaťom, ktoré bolo od zimy ako cvikla červené, uložila, teplým čajom so slivovicou občerstvila…

ZÁVOJSKÝ: Nato sa prebrala?

BETA: Nato zaspala. Ja som si postlala na lavicu pri peci, zakryla som sa kožuchom, ale som nespala starosťou o svojich hosťov.

ZÁVOJSKÝ: Vy ste dobrá, pohostinná duša.

BETA: Pohostinnosť, osvietený pane, je vrodenou vlastnosťou každého Slováka.

ZÁVOJSKÝ: Krásna to vlastnosť, bo v nej sa javí láska k blížnemu.

BETA: Kto má lásku k Bohu, má aj lásku k blížnemu.

ZÁVOJSKÝ: A čo bolo ďalej s tou paňou?

BETA: Matka i dieťa spaly celú noc. Ráno žalovala sa pani, že ju hlava bolí, ale prikladala som jej studené obklady, po ktorých hlavybôľ prestal. Dieťatko sme okúpaly, obriadily a ono zasa zaspalo. Pani, keď sa kvapkou čaju občerstvila, chcela sa preč poberať, no ja ju v tej treskúcej zime nepustila.

ZÁVOJSKÝ: A ona ostala?

BETA: Ostala. Ostala u mňa cez celú zimu až do Jána. Pomáhala mi šiť, vyšívať pre ľudí a dobre nám bolo. Ja bola som šťastná, že sa mám o koho starať. Obľúbila som si nešťastnú stvoru a to dieťatko bolo mi potechou. Zdalo sa mi, že nie som viac chudobnou žobráčkou, bo len ten je chudobný, kto nemá duše, ktorá by s ním cítila a ja som ju mala. Ej, veru mala! (Utre oči.)

ZÁVOJSKÝ: Neviete, ako sa tá pani volala?

BETA: Opytovala som sa raz, ako sa volá, načo mi ona odpovedala, žeby som ju len Evou a dieťa Helenkou volala, bo svoje rodinné meno, ktoré pošpinila ťažkým hriechom, nie je viac hodná nosiť.

ZÁVOJSKÝ (rozrušeno): Eva…

BETA: Ráčili ste ju azda poznať?

ZÁVOJSKÝ (v rozpakoch): Áno — poznal — to jest — nie — nepoznal, ale som očul — o — jakejsi Eve. Ďalej ste sa nič nedozvedela od nej?

BETA: Ona bola v reči zdržanlivou, viac ako v plači a ja som svojimi otázkami nechcela rušať jej nezacelené rany. No, predsa som sa od nej dozvedela, že jej matka nedávno zomrela a prísny otec vyhnal ju z domu i s dieťaťom hriechu.

ZÁVOJSKÝ: A potom?

BETA: Potom išla vraj celá zúfalá k otcovi svojho dieťaťa domáhať sa ním daného jej sľubu, ale on bezcitný boháč odohnal ju vraj bičom od prahu svojho pyšného domu.

ZÁVOJSKÝ (rozčulený): Hrozné — ukrutné…

BETA: Neráčte sa čudovať, osvietený pane, vo svete je mnoho chudobných ľudí, ktorí okrem svojho bohatstva ničoho nemajú, ani len za mak ľudského citu.

ZÁVOJSKÝ: Len ďalej! Čo bolo ďalej?

BETA: Ako som už spomenula, do Jána žili sme v úplnej shode a láske. Na Jána vstala som na svitaní, aby som si do východu slnka liečivých zelín mohla nasbierať, no div som od laku nezmeravela, keď som Evu s Helenkou v izbe nenašla. No, to je pekná vec, pomyslela som si, odobrala sa od kľučky, ani s Bohom nepovedala… Ale nebolo tak.

ZÁVOJSKÝ: Nuž a?

BETA: Keď sa rozodnilo, našla som na stole písmo: „S Bohom! Pán Boh vám zaplať! Viac sa nevrátim. Eva.“ Skryla som si to do modliacej knižky na pamiatku. (Utiera oči.)

ZÁVOJSKÝ: No, Helenku ste však zasa zpäť dostali?

BETA: Áno. Podivným riadením Božím. Pán Boh i vezme i dá.

ZÁVOJSKÝ: Ako to?

BETA: Toho dňa, čo ma moja milá hoferka i s dieťaťom opustila, bolo mi tak clivo, že div som sa žiaľom nepominula. Moja chyža ostala prázdna, pustá, že nemala som v nej stania. Vzala som dohotovené výšivky, že ich poroznášam majiteľkám. Ako som prišla do dediny, očula som, že čosi bubnujú. Pane Bože, pomyslela som si, čože je to za novinu, veď u nás o jari nebubnujú, to len po žatve v jeseni, keď treba porcie platiť.

ZÁVOJSKÝ: A čo bubnovali?

BETA: Ponáhľam sa bliže a čujem ohlas, že na brehu panského jazera našli malé dieťa v poduške, kto by si ho chcel vziať do opatery, nech sa hlási na obecnom dome. Dokuľhám sa ta a čo vidím? Našu Helenku. Dieťa, keď som sa mu prihovorila, blažene sa usmievalo a proti mne ručičky vystieralo. Mne div to srdce od radosti z pŕs nevyskočilo, že som našla svoj ztratený poklad.

ZÁVOJSKÝ: To ste si ho hneď vzala?

BETA: Vyrozprávala som rychtárovi celé svoje oboznámenie sa s Evou a pýtala som si dieťa do opatery. Rychtár, keď videl, ako sa dieťa ku mne ťahá, ochotne mi ho sveril. Tak dostala sa Helenka ku mne.

ZÁVOJSKÝ: A Eva?

BETA: Eva? Kto nešťastie hľadá, ten v ňom zahynie. Nešťastím ztratila vieru v Boha a zúfalstvo hnalo ju ku hrobu temnosti. Jeden hriech zakryla druhým… utopila sa.

ZÁVOJSKÝ: Vie sa to iste?

BETA: Na hladine panského jazera plávala jej čierna šatka, ktorú nosievala, ako čierna zástava smútku za mladým, nešťastnou láskou zmareným životom.

ZÁVOJSKÝ (zakašľal, odvrátil sa a premýšľal): Celá táto udalosť je dojímavá, smutná. No, mňa pobáda k výkonu predsavzatia, pri ktorom by som potreboval vašej pomoci.

BETA: Prosím ponížene, čím môžem poslúžiť, poslúžim ochotne a vďačne.

ZÁVOJSKÝ: Ako viete, slávim dnes svoje päťdesiatiny a zaumienil som si v tento pamätný deň dajaký dobrý skutok vykonať. Tu mi na um zišla Helenka, žeby som mohol túto úbohú sirotu k sebe do kaštieľa vziať, o jej výchovu sa postarať, krásnym venom jej budúcnosť zaopatriť, jedným slovom ju šťastnou urobiť. Pravdaže na to potrebujem jej i vášho svolenia.

BETA: Veľká je milosť vaša, osvietený pane. Čo sa mňa týka, ani by som sa vám nepriečila, hoci ťažko srdcu urvať, čo sa raz v ňom ujalo. Ale som si už neraz pomyslela, starnem — slabnem, čo bude s úbohou Helenkou, až sa raz pominiem? Takto by bola zaopatrená.

ZÁVOJSKÝ: Vy ste múdra, statočná žena. Z vašej reči vidno, že Helenku milujete. Vďaka vám!

BETA: Milujem ju ako svoje vlastné dieťa a k vôli jej šťastiu hotová som všetko obetovať. (Utiera si oči.)

ZÁVOJSKÝ: Čo však povie Helenka?

BETA: Treba sa jej opýtať.

Helenka, Matej, predošlí.

HELENKA (natešená): Jaáj, tetuška drahá, však tu majú len pekne. Toľko izieb a všade ako v kostole. A čo tu krásnych vecí!

ZÁVOJSKÝ: Teda sa ti páči u nás?

HELENKA: Ó, hej, veľmi sa mi tu páči.

ZÁVOJSKÝ: Privykla by si u nás?

HELENKA: Prečože by som neprivykla? Tak po tých krásnych izbách sa prechodiť, na klavíri si zahrať, všakovými vecmi sa zabaviť, knihy čítať, v parku sa prechádzať nebolo by od veci.

ZÁVOJSKÝ: Ostaň teda u nás, Helenka. Od tetušky som si ťa už vypýtal.

MATEJ: Áno, Helenka, ostaňte u nás.

HELENKA (zadivene): Ja ostať u vás? (Usmeje sa.) Ha-ha, páni žartujú.

ZÁVOJSKÝ: Nie je to žart, Helenka, ja to myslím naozaj. Opýtajže sa tetičky, ktorá s tým súhlasí, žeby si tu ostala.

HELENKA (ustrašene): Ozaj, teta?

BETA: Osvietený pán gróf chce ťa vziať do kaštieľa, chce sa o tvoju výchovu starať, chce ti bohatým venom budúcnosť zaistiť, chce ťa šťastnou urobiť…

HELENKA: A vy by ste ma dali?

BETA: Len ak ti to po vôli. Na mňa sa, dievka moja, nemôžeš už veľa opierať. Roky sa míňajú. Dnes som tu, zajtra môžem byť u Boha. Smrť nikoho neobíde. Čo si počneš sama? Opustená sirota ako hrach u cesty, každý doň zadrapí. Preto si to dobre rozmysli, bo najviac ľutujeme toho, čo sme vlastnou vinou ztratili.

HELENKA: Ja tu ostať bez vás? Oj, nie, nikdy vás, tetka drahá, neopustím, nikdy. (Obejme vrelo Betu, túli sa k nej a hovorí snivo, ale s citom.) My sme aj pri svojej chudobe šťastné… Aj u nás pod bralom je krásne, keď vtáčkovia spievajú, veveričky po stromoch tancujú a srnky zabiehajú k nám na návštevu.

BETA: Je pekne v lete, ale v zime, keď záveje snehové bránia prístup ľuďom, je pusto u nás.

HELENKA: I vtedy je milo, tetička. Les šumí, hora hučí, Meluzína spieva a my v teplej izbietke pri práci. Vy rozprávate báječné rozprávky a ja blúdim čarovným pohádkovým svetom medzi tisícami krás a zázrakov. A keď noc roztiahne svoje temné krídla nad nami, tu spoločnou modlitbou vznášame sa v nadhviezdne nebe, kde tróni večná Svätosť, Spása a blaženstvo. (Hladká vlasy a líca Betine.) Tetka, poďme domov! —

BETA (vstane): Nedbám. Kto si nedá radiť, ten sa musí trápiť.

MATEJ (Helenke): Helenka, neodmietajte šťastia od seba, možné, že sa vám len dnes a nikdy viac neusmeje. Dobre si to rozmyslite!

HELENKA: Už som si rozmyslela, bez tetky tu ostať nemôžem.

MATEJ (povie čosi šeptom Závojskému).

ZÁVOJSKÝ: Ty teda, Helenka, nechceš prijať môj návrh?

HELENKA: Osvietený pane, teta Beta trápila sa so mnou od môjho detstva a teraz by som ju mala v jej starobe opustiť? To by som sa takého nevďaku dopustila, ktorý by mi ani Pán Boh odpustiť nevedel. Ráčte to sám uvážiť a neráčte sa v hneve pohnúť, keď sa vám na vašu núkanú mi dobročinnosť úctive poďakúvam.

ZÁVOJSKÝ: Nuž, veď tu je ľahká pomoc, nech príde i teta Beta do kaštieľa bývať. Prídite spolu!

MATEJ: To je pravda, prídite obe, veď osvietený pán gróf má ešte toľko, čo obe vyživí.

ZÁVOJSKÝ: No, čo vy, tetka, na to?

BETA: Je-li to vôľa božia a vyžaduje-li to Helenkine šťastie, nie som od toho.

ZÁVOJSKÝ: A ty, Helenka?

HELENKA: S tetou Betou či pod bralom a či tu v kaštieli.

ZÁVOJSKÝ (podá ruku Bete i Helenke): Vďaka vám! Vec je ujednaná. Kedy prídete?

BETA: Kedy ráčite rozkázať. Len čo si dám svoje veci do poriadku.

ZÁVOJSKÝ: O tom sa neskôr dohovoríme.

BETA: Zatiaľ s Pánom Bohom a ponížene pekne ďakujeme za veľkú lásku k nám chudobným. Pán Boh vám odplať! (Chce mu ruku bozkať, on si však nedá.)

HELENKA (Závojskému): Boh ešte neprestal dary dávať. On hojne odmení vašu dobrotu. (Bozká mu ruku.)

ZÁVOJSKÝ (pohladí Helenku): Najväčšou odmenou mi bude, keď mi budeš dobrou, poslušnou dcérou. Ja ti chcem byť láskavým otcom. Do videnia!

HELENKA, BETA (odchádzajúc): Hej, tetka, bude nám tu sveta žiť. (Odídu.)

MATEJ (odprevadí Betu, Helenku).

ZÁVOJSKÝ: Vďaka Najvyššiemu, vec sa podarila.

BETA (vráti sa, vytiahne z ručníka sväzok listov čiernou stuhou sviazaný, podá ho Závojskému): Toto nechala nešťastná Eva v mojej truhle. Ráčte, prosím ponížene, pozrieť, čo je to a či to mám odovzdať Helenke čo pamiatku po jej nebohej matke.

ZÁVOJSKÝ: Dobre, hneď zajtra to poprezerám a potom vám poviem.

BETA: Ponížene sa porúčam. (Odchádza.)

ZÁVOJSKÝ: S Bohom!

Závojský sám.

ZÁVOJSKÝ (obzerá balík, rozviaže stuhu — prekvapeno): Ha, to moje písmo… to moje ľúbostné listy, ktoré som Eve písal… tu moja podobizeň… tu svedkovia mojej zhýralosti, môjho hriechu z mladosti, mojej hanby a mravného poklesku… to zrejmý dôkaz, že Helenka je Evinou a mojou dcérou. Teraz bude u mňa. Ja budem jej dobrým a láskavým otcom. Eva — Eva, či mi už teraz odpustíš a odvoláš svoju ťažkú kliatbu?

(Opona padne.)